ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD, v právnej veci navrhovateľky: H. G., nar. X. V. XXXX., r. č.: XXXXXX/XXXX, bytom A., proti odporkyni: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8, Bratislava, o starobný dôchodok, o preskúmanie rozhodnutia odporkyne zo dňa 11. októbra 2013 č. XXX XXX XXXX X, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 25Sd/300/2013-29 zo dňa 16. januára 2014, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 25Sd/300/2013-29 zo dňa 16. januára 2014 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporkyne zo dňa 11. októbra 2013 č. XXX XXX XXXX X, ktorým odporkyňa podľa § 65, § 274 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) priznala navrhovateľke od 9. apríla 2010 starobný dôchodok v sume 172,70 eur mesačne, od 1. januára 2011 v sume 175,90 eur mesačne, od 1. januára 2012 v sume 181,80 eur mesačne a od 1. januára 2013 v sume 193 eur mesačne.
Súd v konaní podľa § 250l a nasl. O.s.p. opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie odporkyne i konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s ustanovením § 2501 ods. 2 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože navrhovateľka nebola v konaní úspešná a odporkyňa nemá zo zákona právo na ich náhradu.
V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že rozhodnutím Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej ajustičnej stráže, Útvaru sociálneho zabezpečenia zboru v Bratislave zo dňa 7. júna 2001 č. GR ZVJS- 12608/30-01 bol podľa § 210 a nasl. zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže a Železničnej polície v znení neskorších predpisov navrhovateľke priznaný výsluhový príspevok s účinnosťou od 1. júna 2001, ktorý sa považuje od 1. júla 2002 podľa § 124 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov za výsluhový dôchodok. Pre výšku a nárok na dávku boli navrhovateľke zhodnotené doby služby ako príslušníčke Zboru väzenskej a justičnej stráže od 15. augusta 1978 do 31. mája 2001. Rovnaké skutočnosti vyplývajú aj z potvrdenia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže, Útvaru sociálneho zabezpečenia zboru v Bratislave zo dňa 18. októbra 2010 č. GRZVJS-12608/33-10.
Krajský súd dôvodil tým, že výsluhový príspevok (predtým príspevok za službu), vzhľadom na iný spôsob výpočtu nie je rovnocenný výsluhovému dôchodku, priznanému podľa § 39 zákona č. 328/2002 Z. z., resp. predtým podľa § 26 zákona č. 114/1998 Z. z.. Výsluhový príspevok nie je výsluhovým dôchodkom, naďalej je výsluhovým príspevkom podľa predchádzajúcich zákonných úprav a za výsluhový dôchodok podľa zákona č. 114/1998 Z. z. sa iba považoval a tiež sa následne podľa prechodných ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. považuje za výsluhový dôchodok podľa tohto zákona, najmä na účely trvania nároku na dávku výsluhového zabezpečenia, priznanú podľa predchádzajúcich predpisov.
Podľa názoru krajského súdu v dôsledku skutočnosti, že výsluhový príspevok sa za výsluhový dôchodok iba považuje, názor odporkyne, že obdobie výkonu služby navrhovateľka získala v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok, nie je správny. Z tohto dôvodu je nesprávny i jej záver, že obdobie výkonu služby nemožno považovať za obdobie dôchodkového poistenia (§ 255 ods. 5 Zákona o sociálnom poistení). Navrhovateľke nárok na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. nevznikol, preto nemožno pre vznik jej nároku na starobný dôchodok aplikovať iné (menej výhodné) podmienky ako tie, ktoré boli stanovené v období výkonu a skončenia jej služby. Správne preto rozhodol krajský súd (tunajší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 25Sd/2/2011 týkajúci sa navrhovateľky), keď odporkyni v ďalšom konaní uložil povinnosť znova posúdiť nárok navrhovateľky na starobný dôchodok a rozhodnúť o ňom, pričom pri určení výšky starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia) je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, ktoré boli zhodnotené na účely výsluhového príspevku a v nich dosiahnuté hrubé zárobky.
Poukázal na rozsiahle písomné vyjadrenie odporkyne v ktorom uviedla, že suma starobného dôchodku určená s prihliadnutím na dobu výkonu služby vypočítaná podľa zákona č. 461/2003 Z. z. je u navrhovateľky 421,30 eur mesačne. Suma starobného dôchodku určená s prihliadnutím na dobu výkonu služby vypočítaná podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov je 272,60 eur mesačne. Suma starobného dôchodku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. k 9. aprílu 2010 je 167,50 eur mesačne a suma starobného dôchodku podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení k 9. aprílu 2010 je 90,90 eur mesačne. Suma starobného dôchodku určená podľa zákona č. 461/2003 Z. z. je 167,50 eur mesačne a suma starobného dôchodku určená podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov je 90,90 eur mesačne. Pretože suma starobného dôchodku určená podľa zákona č. 461/2003 Z. z. je vyššia starobný dôchodok k 9. aprílu 2010 patrí navrhovateľke v sume 167,50 eur mesačne. Suma starobného dôchodku sa ďalej podľa § 82 a § 293ce zákona č. 461/2003 Z. z. zvyšuje od 1. januára 2013 o 11,20 eur mesačne (o pevnú sumu zvýšenia starobného dôchodku ustanovenú v § 1 písm. a) opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 329/2012 Z. z.) na sumu 193,- eur mesačne.
K námietke navrhovateľky týkajúcej sa určenia dôchodkového veku odporkyňa uviedla, že podľa § 250r O.s.p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 7So/51/2012 zo dňa 24. apríla 2013 vyslovil názor, že navrhovateľka podľa § 65 ods. 6 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. dovŕšila 9. apríla 2010 vek 58 rokov, potrebný pre vznik jej nároku na starobný dôchodok. Na základe uvedeného a v súlade s § 250r O.s.p., nakoľko je viazaná právnym názorom súdu, bol navrhovateľke priznanýstarobný dôchodok tak, ako uviedol aj Najvyšší súd SR, t. j. od 9. apríla 2010.
Na základe vyššie uvedeného dospel súd k názoru, že nárok navrhovateľky na starobný dôchodok bol posúdený správne, v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7So/51/2012 zo dňa 24. apríla 2013, preto napadnuté rozhodnutie odporkyne zo dňa 11. októbra 2013 ako zákonné potvrdil v súlade s ust. § 250q ods. 2 O.s.p..
Proti rozsudku krajského súdu podala navrhovateľka včas odvolanie. Dôvodila tým, že krajský súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Uviedla, že za nezákonné, protiústavné a v rozpore s medzinárodným dohovorom č. 128 považuje postup odporkyne v tom, že výšku starobného dôchodku 272,60 eur mesačne, na ktorý vznikol navrhovateľke nárok dňom 9. apríla 2010 aj uvedeným dňom krátila v zmysle článku 33 ods. 2 Dohovoru, a teda nie je pravda, že odporkyňa v napadnutom rozhodnutí realizovala rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7So/51/2012 zo dňa 23. apríla 2013 ani rozsudok Krajského súdu v Žiline z 9. februára 2012.
Poukázala na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. v tom smere, že súd má vedieť, aké obsahové náležitosti má rozsudok obsahovať, pretože právo na riadne odôvodnenie je procesným právom účastníka, pretože len dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia dáva účastníkovi možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti tomuto rozhodnutiu voči ktorému chce využiť možnosť podať opravný prostriedok. Uvedené vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Nestačí len ak súd dospeje k názoru ale je rozhodujúce, či tento názor dokáže v odôvodnení právne zdôvodniť, čo sa v uvedenom rozsudku nestalo.
Ďalej uviedla, že navrhovateľke nárok na starobný dôchodok vznikol na základe zaradenia do II. pracovnej kategórie podľa príslušných ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov účinného k 31. decembru 1999, teda uplatnenie zákona č. 461/2003 Z. z. (§ 274) neprichádza do úvahy ani z toho titulu, že suma starobného dôchodku vyplývajúca z nároku do II. pracovnej kategórie je podľa tohto zákona vyššia ako suma, na ktorú vznikol navrhovateľke nárok podľa zákona č. 100/1988 Zb..
Opakovane uviedla, že už v podanom návrhu na súdne preskúmanie rozhodnutia odporkyne zo dňa 11. októbra 2013 uviedla právne dôkazy o neprípustnosti uplatnenia článku 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, s čím sa krajský súd nezaoberal a taktiež v zaslanom vyjadrení uviedla dôkazy o neprípustnosti uplatnenia názoru vysloveného Najvyšším súdom SR zverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR č. 5/2011 pod por. č. 55.
Taktiež poukázala na to, že navrhovateľke vznikol nárok na starobný dôchodok už dňom 9. apríla 2009 a nie dňom 9. apríla 2010.
Odporkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Dôvody, ktoré navrhovateľka uvádza v odvolaní považuje odporkyňa za neopodstatnené. Odporkyňa má za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, na základe ktorého náležite právne posúdil vec, pričom nezistil nezákonnosť rozhodnutia odporkyne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O.s.p., napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo preskúmal bez pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nemožno vyhovieť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva, že predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporkyne, ktorým bol navrhovateľke podľa § 65, § 274 a § 82 zákona č.461/2003 Z. z. od 9. apríla 2010 priznaný starobný dôchodok v sume 172,70 eur mesačne, od 1. januára 2011 v sume 175,90 eur mesačne, od 1. januára 2012 v sume 181,80 eur mesačne a od 1. januára 2013 v sume 193 eur mesačne.
Ako vyplynulo z predloženého administratívneho spisu ako i súdneho spisu Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 25Sd/2/2011-75 zo dňa 9. februára 2012 zrušil rozhodnutie odporkyne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15. decembra 2010 v spojení so zmenovým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 22. februára 2011 a rozhodnutie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 18. augusta 2011 a vec bola vrátená Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie.
V citovanom rozsudku v jeho odôvodnení krajský súd poukázal na znenie § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. (v znení zákona č. 55/2007 Z. z.), čl. 30 Dohovoru č. 128, § 255 ods. 1 a 5 zákona č. 461/2003 Z. z. a konštatoval, že pre posúdenie veci bolo rozhodujúce, či navrhovateľka splnila podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z.. Považoval za preukázané, že navrhovateľka bola v služobnom pomere ako príslušníčka Zboru väzenskej a justičnej stráže v dobe od 15. augusta 1978 do 31. mája 2011 a rozhodnutím Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže z 8. júna 2011 jej bol podľa § 210 a nasl. zákona č. 73/1998 Z. z. priznaný výsluhový príspevok od 1. júna 2001, ktorý bol od 1. júla 2002 pretransformovaný podľa § 124 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. na výsluhový dôchodok. Krajský súd uviedol, že pri určení výšky starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia) je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, ktoré boli zhodnotené na účely výsluhového príspevku a v nich dosiahnuté hrubé zárobky. Až po takom stanovení výšky starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť v pomernej časti, zodpovedajúcej zhodnotenej dobe služby, najviac však o sumu výsluhového príspevku, považovaného za výsluhový dôchodok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7So/51/2012 zo dňa 24. apríla 2013 potvrdil vyššie citovaný rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 25Sd/2/2011-75 zo dňa 9. februára 2012 a v uvedenom rozsudku vyslovil najvyšší súd právny názor podľa ktorého navrhovateľke nárok na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov nevznikol, preto nemožno pre vznik jej nároku na starobný dôchodok aplikovať iné (menej výhodné) podmienky ako tie, ktoré boli stanovené v období výkonu a skončenia jej služby. Správne preto rozhodol krajský súd, keď odporkyni uložil povinnosť znova posúdiť nárok navrhovateľky na starobný dôchodok a rozhodnúť o ňom, pričom pri určení výšky starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia) je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, ktoré boli zhodnotené na účely výsluhového príspevku a v nich dosiahnuté hrubé zárobky. Podľa § 60 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. obdobie dôchodkového poistenia je aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby, ak toto obdobie policajt, profesionálny vojak a vojak prípravnej služby nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu.
Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. (v znení zákona č. 555/2007 Z. z.) poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.
Podľa prechodného ustanovenia § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby získané do 31. decembra 2003, ak toto obdobie policajt, profesionálny vojak a vojak prípravnej služby nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“) sa pod pojmom policajt podľa tohto zákona rozumie príslušník Policajného zboru, Hasičského a záchrannéhozboru, Horskej záchrannej služby, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže. Železničnej polície a colník, ak tento zákon neustanovuje inak.
Ako bolo preukázané rozhodnutím Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže, Útvaru sociálneho zabezpečenia zboru v Bratislave zo dňa 7. júna 2001 číslo GR ZVJS-12608/30-01 bol podľa § 210 a nasl. zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) navrhovateľke priznaný výsluhový príspevok s účinnosťou od 1. júna 2001, ktorý sa považuje od 1. júla 2002 podľa § 124 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov za výsluhový dôchodok. Pre výšku a nárok na dávku bola navrhovateľke zhodnotená doby služby ako príslušníčke Zboru väzenskej a justičnej stráže od 15. augusta 1978 do 31. mája 2001. Rovnaké skutočnosti vyplývajú aj z potvrdenia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže, Útvaru sociálneho zabezpečenia zboru v Bratislave z 18. októbra 2010 číslo GRZVJS-12608/33-10.
V uvedenej právnej veci odvolací súd v súlade s ustálenou judikatúrou udáva, že výsluhový príspevok (predtým príspevok za službu), vzhľadom na iný spôsob výpočtu nie je rovnocenný výsluhovému dôchodku, priznanému podľa § 39 zákona č. 328/2002 Z. z., resp. predtým podľa § 26 zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení neskorších predpisov.
Výsluhový príspevok nie je výsluhovým dôchodkom, naďalej je výsluhovým príspevkom podľa predchádzajúcich zákonných úprav a za výsluhový dôchodok podľa zákona č. 114/1998 Z. z. sa iba považoval a tiež sa následne podľa prechodných ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. považuje za výsluhový dôchodok podľa tohto zákona, najmä na účely trvania nároku na dávku výsluhového zabezpečenia, priznanú podľa predchádzajúcich predpisov.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadreného v rozhodnutí č. 55/2011 uverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR v čiastke 5/2011, ak je príspevok za službu, priznaný ako dávka sociálneho zabezpečenia, považovaný za výsluhový dôchodok, môže od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení (zabezpečení) plniť funkciu starobného dôchodku z osobitného systému dôchodkového poistenia (zabezpečenia) len vtedy, ak jeho výška zodpovedá výške starobného dôchodku primeranej dobe trvania služobného pomeru.
Pri určení výšky starobného dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby hodnotené na účely príspevku za službu. Až po takomto stanovení výšky starobného dôchodku, možno sumu starobného dôchodku krátiť o sumu starobného dôchodku, zodpovedajúcu dobe služby.
Ako konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 7So/51/2012 dôchodkový vek navrhovateľka podľa § 65 ods. 2 a § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. s použitím ustanovenia § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení dosiahla dovŕšením 58 rokov veku, t. j. 9. apríla 2010.
Podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie vrátane doby služby zaradenej do I. a II. kategórie funkcií sa priznávajú do 31. decembra 2023.
Pretože navrhovateľka získala najmenej 25 rokov obdobia dôchodkového poistenia vrátane doby služby, splnila podmienku nároku na starobný dôchodok v súlade s § 274 ods.1 zákona č. 461/2003 Z. z. s použitím ustanovenia § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení dovŕšením 58 rokov veku.
Správne teda rozhodla odporkyňa keď v súlade s názorom krajského súdu priznala navrhovateľke starobný dôchodok tak, že pri určení výšky starobného dôchodku zo všeobecného systému dôchodkového poistenia započítala aj doby, ktoré boli zhodnotené na účely výsluhového príspevku vnich dosiahnuté hrubé zárobky. Až po takom stanovení výška starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť o sumu príspevku za službu, považovaného za výsluhový dôchodok.
Odvolací súd poukazuje aj na to, že v zmysle článku 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128), vyhláseného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb. ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť (prežitie ustanoveného veku), môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuj druhú dávku. Taktiež odvolací súd poukazuje na článok 33 ods. 2 Dohovoru, pričom podľa jeho názoru z uvedeného článku vyplýva, že v prípade súbehu nárokov na starobný dôchodok tak zo všeobecného ako aj osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) je v zmysle Dohovoru možné starobný dôchodok zo všeobecného systému iba krátiť a to najviac a sumu, ktorá neprevyšuje sumu výsluhového dôchodku (príspevku za službu považovaného za výsluhový dôchodok).
Pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané, úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy (m.m. II. ÚS 127/07). Ako vyplýva k konštantnej judikatúry ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad II. ÚS 127/07, 1. ÚS 110/02) o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. V predmetnej právnej veci aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. nie je popretím ich zmyslu. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje možnosť je možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Úvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov, je logická, a preto aj legitímna a žiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje.
Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napríklad II. ÚS 87/07-10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s tým v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,1. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).
Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (Garcia Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Ruiz Toríja proti Španielsku zo dňa 9. decembra 1994).
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline riadne odôvodnený, podrobne odpovedal na všetky pre vec dôležité argumenty navrhovateľky, jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., a preto podľa názoru odvolacieho súdunedošlo k porušeniu práva navrhovateľky na prístup k súdu, nebola jej ani odňatá možnosť konať pred súdom.
Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd považoval rozhodnutie odporkyne za zákonné a preto rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 od. 1, 2 O.s.p. potvrdil, pričom sa stotožnil s právnym posúdením veci, ktoré krajský súd náležite odôvodnil.
Námietky navrhovateľky neboli tak spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku krajského súdu.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, lebo navrhovateľka v odvolacom konaní nebola úspešná a odporkyni náhrada trov nepatrí zo zákona.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.