Najvyšší súd
1So/19/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka a členov JUDr. E. Berthotyovej, PhD. a Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. v právnej veci
navrhovateľky: E., bytom S., (právna nástupkyňa po pôvodnej navrhovateľke E., posledne
bytom S., zomrelej dňa X.), zastúpená M., bytom S., proti odporkyni: Sociálna poisťovňa -
ústredie, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o vdovský dôchodok, na odvolanie pôvodnej
navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 26Sd/119/2009-17 zo
dňa 8.10.2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 26Sd/119/2009-17 zo dňa 8.10.2009 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia
potvrdil rozhodnutie č. X. zo dňa 2.4.2009 v znení jeho zmeny zo dňa 11.6.2009, ktorým
odporkyňa zamietla žiadosť pôvodnej navrhovateľky o vdovský dôchodok podľa § 259 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a §
21 zákona č. 55/1956 Zb. o sociálnom zabezpečení.
Krajský súd tak rozhodol po tom, čo mal za preukázané, že navrhovateľke zanikol
predošlý nárok na vdovský dôchodok 23.1.1957 a do 2 rokov od tohto dňa nebol u nej
naplnený ani jeden zo zákonných predpokladov pre obnovenie jej nároku na vdovský
dôchodok v zmysle § 21 ods. 2 písm. a/ až e/ zákona č. 55/1956 Zb. Súd konštatoval, že hoci
ku dňu smrti svojho manžela dovŕšila 40 rokov, nebolo preukázané, že by jej manžel zomrel
následkom pracovného úrazu utrpeného v zamestnaní I. pracovnej kategórie. Z úmrtného listu
manžela nebohej navrhovateľky vyplynulo, že zomrel ako baník v Jáchymovských baniach
na následky zhubného novotvaru pľúc, no nebola objektívne preukázaná príčinná súvislosť
medzi jeho výkonom práce a ochorením a rovnako tak nebolo preukázané, že by bol zomrel
následkom pracovného úrazu. V súvislosti s námietkou, že k úmrtiu došlo následkom choroby
z povolania, súd uviedol, že s ohľadom na charakter práce a zhubné ochorenie to bolo možné,
no táto skutočnosť objektívne preukázaná nebola a najmä nebola podľa krajského súdu právne
významná, pretože pracovný úraz a choroba z povolania sú dve rozdielne právne kategórie, s rozdielnym procesom ich vzniku i právnymi následkami, ktoré vyvolávajú.
Proti tomuto rozsudku podal splnomocnený zástupca dcéry pôvodnej navrhovateľky
(zomrelej dňa X.) odvolanie, žiadal ho zmeniť a odvolaniu proti rozhodnutiu odporkyne
vyhovieť. Namietal, že vdovský dôchodok bol odobratý nezákonne v januári 1957, pretože
syn pôvodnej navrhovateľky (narodený X.) navštevoval ôsmu triedu základnej školy do júna
1957, čím bol splnený bod b/ § 21 zákona č,. 55/1956 Zb., pretože syn J. mal nárok na
sirotský dôchodok do ukončenia povinnej školskej dochádzky. Namietal tiež zamietnutie
výchovného na dcéru E.. Nesúhlasil s konštatovaním krajského súdu v súvislosti s chorobou
z povolania a pracovným úrazom ako rozdielnymi právnymi kategóriami a poukázal na zákon
č. 100/1988 Zb., podľa ktorého, kde sa píše o pracovných úrazoch, rozumejú sa tým aj
choroby z povolania.
Odporkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedla, že k totožným
námietkam sa už vyjadrila dňa 28.5.2009, nepovažuje ich za opodstatnené a rozsudok
krajského súdu navrhla potvrdiť ako vecne správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 250s OSP v spojení s § 10
ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo,
odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250l ods. 2 v spojení s § 250ja
ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nemožno vyhovieť.
Keďže pôvodná navrhovateľka počas konania o jej opravnom prostriedku, teda
po uplatnení nároku na dávku zomrela, odvolací súd pokračoval v konaní (§ 107 ods. 1 OSP)
v zmysle ustanovenia § 75 zákona č. 55/1956 Zb. s jej dcérou E.. (Pôvodná navrhovateľka
mala dve deti, pričom syn J. V., už nežije.)
Odvolací súd zo spisu krajského súdu ako aj z administratívneho spisu zistil, že pôvodná
navrhovateľka požiadala o vdovský dôchodok 31.8.1955. Manžel pôvodnej navrhovateľky
pracoval v Jáchymovských baniach a zomrel 29.5.1955. Dôvodom jeho úmrtia podľa údajov
z úmrtného listu boli pľúcne abscesy pri zhubnom novotvare pľúc. Vdovský dôchodok
priznaný pôvodnej navrhovateľka spätne od 29.5.1955 jej bol rozhodnutím zo dňa 23.1.1957
odňatý. Právny predchodca odporkyne zamietol ďalšiu žiadosť pôvodnej navrhovateľky
(rozhodnutím č. 145 127-III/4 zo dňa 13.2.1959), pretože do 2 rokov od zániku nároku na
vdovský dôchodok nedovŕšila 45 rokov. Právny predchodca odporkyne nevyhovel ani ďalšej
žiadosti pôvodnej navrhovateľky o pokračovanie vo výplate vdovského dôchodku.
V tomto konaní preskúmavanými rozhodnutiami odporkyňa zamietla žiadosť
o vdovský dôchodok pôvodnej navrhovateľky s poukazom na nesplnenie žiadnej z podmienok
§ 21 zákona č. 55/1956 Zb. Odporkyňa v odôvodnení uviedla, že nebolo preukázané,
že manžel žiadateľky zomrel následkom pracovného úrazu utrpeného v zamestnaní
I. pracovnej kategórie a do dvoch rokov po zániku predošlého nároku na vdovský dôchodok
navrhovateľka nepreukázala splnenie podmienok v zmysle § 21 zákona č. 55/1956 Zb.
Podľa § 21 zákona č. 55/1956 Zb. vdovský dôchodok náleží vdove po čas jedného
roku od smrti zamestnanca (dôchodcu) (ods. 1).
Vdovský dôchodok náleží naďalej po uplynutí jedného roku od smrti zamestnanca
(dôchodcu) vdove, ak
a) je invalidná (§ 12 ods. 2), alebo
b) sa stará aspoň o jedno dieťa, ktoré má nárok na sirotský dôchodok (§ 24), alebo
c) vychovala aspoň 3 deti, alebo
d) dovŕšila 45 rokov a vychovala aspoň 2 deti, alebo
e) dovŕšila 50 rokov, alebo
f) jej manžel zomrel následkom pracovného úrazu utrpeného v zamestnaní I. pracovnej
kategórie a vdova dovŕšila ku dňu jeho smrti 40 rokov (ods. 2).
Nárok na vdovský dôchodok nezanikne, ak odpadne niektorá z podmienok uvedených
v odseku 2 písm. a) alebo b), ak vdova v dobe trvania nároku na dôchodok dovŕšila 50 rokov,
alebo 45 rokov a vychovala aspoň 2 deti (ods. 3).
Nárok na vdovský dôchodok vznikne znovu, ak sa splní niektorá z podmienok
uvedených v odseku 2 do dvoch rokov po zániku predošlého nároku na vdovský dôchodok
(ods. 4).
Podľa § 16 ods. 3 zákona č. 55/1956 Zb. pracovným úrazom sa kladú naroveň nemoci
z povolania uvedené v prílohe k tomuto zákonu, ak vznikli za podmienok v nej určených.
Štátny úrad sociálneho zabezpečenia môže po dohode s Ministerstvom zdravotníctva
a s Ústrednou radou odborov doplňovať a meniť zoznam nemocí z povolania; doplnky
a zmeny vyhlási v úradnom liste.
Odvolací súd sa nestotožnil s konštatovaním krajského súdu v súvislosti s rozdielnym
posudzovaním choroby z povolania a pracovného úrazu, pretože ako to vyplýva z vyššie
citovaného ustanovenia § 16 ods. 3 zákona č. 55/1956 Zb., ustanovenie § 21 ods. 2 písm. f/
zákona č. 55/1956 Zb. by sa vykladalo tak, že vdove prináleží vdovský dôchodok, ak jej
manžel zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania (uvedenej v prílohe
tohto zákona), za splnenia ďalších zákonných podmienok.
V predmetnej veci je však zrejmé, že navrhovateľka v žiadnom z konaní o vdovskom
dôchodku nepreukázala, že jej manžel zomrel v dôsledku choroby z povolania, či pracovného
úrazu. Túto skutočnosť nemožno odvodzovať len z domnienky navrhovateľky,
príp. jej právnych nástupcov, že choroba uvedená v úmrtnom liste manžela pôvodnej
žiadateľky ako príčina jeho úmrtia, vznikla v dôsledku ožiarenia pri vykonávaní práce
v Jáchymovských baniach. Táto spojitosť, ako to naznačil aj krajský súd, by bola možná,
avšak nebola nikdy preukázaná spôsobom na to určeným a konštatovaná kompetentným
orgánom. Odporkyňa nie je orgánom príslušným na preukázanie príčinnej súvislosti medzi
vykonávaným povolaním a chorobou, ktorá u zamestnanca prepukla v dôsledku vykonávania
tohto zamestnania. Pôvodná navrhovateľka, resp. ešte jej manžel po vypuknutí choroby,
o ktorej sa domnieval, že vznikla v dôsledku práce v baniach, nedosiahli, alebo sa
ani nedomáhali, uznania uvedenej choroby za chorobu z povolania, minimálne o tom
nepredložili žiaden doklad. Uznanie choroby za chorobu z povolania nie je a ani nemôže byť
predmetom tohto konania.
Navrhovateľka v opravnom prostriedku proti preskúmavaným rozhodnutiam
odporkyne nepreukázala a ani netvrdila splnenie iných podmienok v zmysle § 21 zákona
č. 55/1956 Zb., z ktorých by odvodzovala svoj nárok, preto sa s poukazom na § 250h ods. 1
v spojení s § 250l ods. 2 OSP odvolací súd nezaoberal námietkou vznesenou v odvolaní
zástupcom právnej nástupkyne pôvodnej navrhovateľky, že táto by spĺňala podmienku v zmysle § 21 ods. 2 písm. b/ zákona č. 55/1956 Zb. Odvolací súd tiež neprihliadol
na námietky vytýkajúce nedôvodné odňatie výchovného na syna J. a nepriznaní výchovného
na dcéru E., pretože tieto skutočnosti neboli predmetom rozhodnutí odporkyne
preskúmavaných v tomto konaní.
Na základe uvedeného krajský súd podľa názoru odvolacieho súdu dôvodne považoval
rozhodnutia odporkyne v intenciách dôvodov opravného prostriedku za zákonné a odvolaniu
nevyhovel, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho rozsudok ako vecne správny podľa
§ 219 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 a § 224 ods. 1 OSP tak, že ich náhradu navrhovateľke
nepriznal, pretože v odvolacom konaní nebola úspešná.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. januára 2011
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová