Najvyšší súd Slovenskej republiky 1Sdo 36/2007
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedkyne senátu
JUDr. Eleny Závadskej a členov senátu Anny Žákovej, JUDr. Evy Babiakovej, CSc.,
JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Viery Nevedelovej v právnej veci navrhovateľa M.
proti odporkyni Sociálnej poisťovni v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, o invalidný
dôchodok, na dovolanie odporkyne proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 25. októbra 2006 č. k. 3So 67/2006, t a k t o
r o z h o d o l:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne z a m i e t a.
Účastníci n e m a j ú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo 6. apríla 2006 č. k. 18Sd 576/2005-18
potvrdil rozhodnutie odporkyne z 2. júna 2005 číslo X., ktorým odporkyňa zvýšila
starobný dôchodok navrhovateľa na sumu 8 245,-Sk mesačne s účinnosťou od 2.
júla 2005 s odôvodnením, že invalidný dôchodok navrhovateľa sa podľa § 263
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o sociálnom poistení“), ktorý mu už bol v minulosti priznaný považuje za
starobný dôchodok.
- 2 -
Navrhovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie, v ktorom namietal, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je nesprávne a žiadal ho zrušiť.
Odporkyňa žiadala napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd rozsudkom z 25. októbra
2006 č. k. 3So 67/2006 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že napadnuté
rozhodnutie odporkyne z 2. júna 2005, č. X. zrušil, lebo podľa jeho názoru nárok
navrhovateľa na invalidný dôchodok nezanikol právnou skutočnosťou, ktorá nastala
účinnosťou článku I. bod 66 zákona č. 721/2004 Z. z. V zmysle tohto zákonného
ustanovenia sa invalidný dôchodok navrhovateľa od 1. januára 2005 zo zákona
považuje za starobný dôchodok vo výške, v akej patrila 31. decembra 2004.
Vo včas podanom dovolaní proti tomuto rozsudku namietala odporkyňa, že
odvolací súd rozhodol nesprávne, lebo nerešpektoval skutočnosť, že invalidný
dôchodok navrhovateľa sa zmenil od 1. januára 2005 na starobný dôchodok so
všetkými právnym následkami, ktoré súd touto zmenou spojené. Domáhala sa preto
zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na nové rozhodnutie odvolaciemu
súdu.
Navrhovateľ žiadal dovolanie odporkyne zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 250s ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku) prejednal vec bez pojednávania (§ 243a ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu odporkyne
nemožno vyhovieť.
Zo spisov vyplýva, že odporkyňa priznala navrhovateľovi invalidný dôchodok
rozhodnutím z 2. júna 1992 číslo X. s účinnosťou od 13. mája 1992 a do 31.
decembra 2004 k odňatiu tohto dôchodku nedošlo. Rozhodnutím z 2. júna 2005 číslo
X. odporkyňa oznámila navrhovateľovi, že s účinnosťou od 1. januára 2005 sa jeho
invalidný dôchodok považuje podľa § 263 ods. 9 zákona o sociálnom poistení za
starobný dôchodok vo výške, v akej patri do 31. decembra 2004 a súčasne takýto
- 3 -
jeho starobný dôchodok zvýšila podľa § 293e ods. 2 písm. c/ zákona o sociálnom
poistení na sumu 8 245,-Sk mesačne s účinnosťou od 2. júla 2005.
Z dávkového spisu tiež vyplýva, že navrhovateľ splnil podmienky nároku na
starobný dôchodok ešte pred 1. januárom 2005, ale o priznanie starobného
dôchodku nepožiadal.
Bez ohľadu na túto skutočnosť však dovolací súd zhodne so súdom prvého
stupňa konštatoval, že navrhovateľ mal pred 1. januárom 2005 nárok na invalidný
dôchodok o jeho výplatu. Dôvody, uvedené v § 113 ods. 2 a § 110 ods. 1 zákona
o sociálnom poistení, ktoré majú za následok zánik nároku na invalidný dôchodok
nenastali, hoci zánik nároku navrhovateľa na invalidný dôchodok mohol nastať len
z uvedených zákonných dôvodov.
Aj keď navrhovateľ pred dňom 1. januárom 2004 dovŕšil vek 60 rokov a mal
nárok na invalidný dôchodok, nedošlo k zmene jeho invalidného dôchodku na
starobný dôchodok. Hoci sa na neho vzťahuje § 263 ods. 9 zákona čo sociálnom
poistení, podľa ktorého sa jeho invalidný dôchodok od 1. januára 2005 považuje za
starobný dôchodok, neznamená to, že sa invalidný dôchodok navrhovateľa zmenil
na starobný dôchodok. V prípade, keby k takejto zmene došlo, musela by odporkyňa
určiť s účinnosťou od 1. januára 2005 starobný dôchodok navrhovateľa spôsobom,
ktorý predpokladá zákon o sociálnom poistení. Takýto postup však v žiadnom
ustanovení zákona o sociálnom poistení nie je upravený, a ani samotná odporkyňa
starobný dôchodok navrhovateľa samostatne neurčovala. Nemohla preto uzavrieť, že
s účinnosťou od 1. januára 2005 má navrhovateľ nárok na starobný dôchodok vo
výške predchádzajúceho invalidného dôchodku, lebo invalidný dôchodok
navrhovateľa sa na starobný dôchodok nezmenil, iba sa za takýto dôchodok
považuje.
Zmyslom uvedenej úpravy bolo preto bezpochyby len vyriešenie zdrojov
financovania invalidným dôchodkov zo základného fondu starobného poistenia.
Odlišný výklad § 263 ods. 9 zákona o sociálnom poistení by potom mohol
znamenať, že občania, ktorí mali nárok na čiastočný invalidný dôchodok, považovaný
- 4 -
od 1. januára 2004 za invalidný dôchodok, by nemohli získať nárok na starobný
dôchodok, hoci by ich starobný dôchodok mohol byť vyšší ako invalidný dôchodok,
za ktorý sa považuje ich čiastočný invalidný dôchodok.
Uvedené skutočnosti majú preto len taký následok, že pri súčasnom použití §
263 ods. 12 zákona o sociálnom poistení sa invalidný dôchodok podľa § 263 ods. 9
uvedeného zákona, považovaný po 1. januári 2004 za starobný dôchodok, vypláca
po tomto dni zo základného fondu starobného poistenia, nemení sa však na
dôchodok starobný dôchodok.
Tvrdenie odporkyne, že v prípade, ak bol navrhovateľovi priznaný invalidný
dôchodok pred 1. januárom 2005 a ak navrhovateľ pred 1. januárom 2004 dosiahol
vek 60 rokov, jeho invalidný dôchodok sa považuje za starobný dôchodok, nemohol
preto ani dovolací súd akceptovať s takými dôsledkami, ktoré z tejto skutočnosti
odporkyňa vyvodila.
Navrhovateľ preto aj naďalej splňuje podmienky nároku na invalidný
dôchodok a jeho výplatu, aj keď zdrojom výplaty jeho invalidného dôchodku sa stal
základný fond starobného poistenia, pre potreby ktorého sa invalidný dôchodok
navrhovateľa považuje za starobný dôchodok.
Žiadne iné právne dôsledky na invalidný dôchodok, vyplývajúce zo znenia §
263 ods. 9 zákona o sociálnom poistení pre navrhovateľa nenastali.
Aj v prípade, ak by odporkyňu znova požiadal o priznanie starobného
dôchodku, musela by odporkyňa o jeho nároku na starobný dôchodok znova
rozhodnúť a musela by sa riadiť aj ustanoveniami zákona o sociálnom poistení
o súbehu nároku na starobný a invalidný dôchodok.
Podľa § 263 ods. 9 invalidný dôchodok uvedený v odseku 1, ktorého poberateľ
pred 1. januárom 2004 dovŕšil vek najmenej 60 rokov, ak ide o muža, alebo vek
najmenej 57 rokov, ak ide o ženu, sa považuje od 1. januára 2005 za starobný
dôchodok.
- 5 -
Podľa § 263 ods. 12 zákona o sociálnom poistení invalidný dôchodok uvedený
v odseku 9 sa vypláca po 31. decembri 2004 zo základného fondu starobného
poistenia. Zo základného fondu starobného poistenia sa vyplýva aj vdovský
dôchodok, vdovecký dôchodok a sirotský dôchodok po poberateľovi invalidného
dôchodku uvedeného v prvej vete.
Znenie § 263 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, ani žiadne iné ustanovenia
zákona o sociálnom poistení neupravuje zánik nároku na invalidný dôchodok
z dôvodu dosiahnutia veku, potrebného pre vznik nároku na starobný dôchodok
(resp. zánik nároku na invalidný dôchodok u toho dôchodcu, ktorý pred 1. januárom
2004 dovŕši 60 rokov veku, ak ide o muža) a ani nebráni dôchodcovi, ktorý poberá
takýto invalidný dôchodok, aby požiadal o prípadný vyšší starobný dôchodok, ani
nebráni zvýšeniu takéhoto dôchodku.
Vzhľadom na uvedené aj dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie
odporkyne nie je v súlade so zákonom a odporkyňa rozhodla nesprávne, keď
zvyšovala starobný dôchodok navrhovateľa, ktorý navrhovateľovi nebol ešte
priznaný.
Z uvedeného dôvodu nemožno odvolaciemu súdu vytýkať, keď preskúmavané
rozhodnutie odporkyne nepovažoval za vecne správne a zrušil ho z dôvodu
nesprávneho právneho názoru, ktorým sa v rozhodovaní riadila odporkyňa.
Skutočnosť, že zákon o sociálnom poistení považuje od 1. januára 2004 za
invalidné dôchodky, aj čiastočné invalidné dôchodky (na ktorú poukazovala
odporkyňa v dovolaní) nemá ani v uvedenom prípade za následok zmenu jedného
druhu dávky na iný druh dávky. Tento záver podporuje aj nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. 460/2006 Z. z., ktorý rieši otázku nároku na dávky,
podmienené dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, na ktoré už vznikol nárok,
a ktoré podľa jeho obsahu musia zostať zachované. Okrem toho samotná miera
zhoršenia zdravotného stavu vo vzťahu k rozsahu zachovanej pracovnej schopnosti
nebráni novému rozhodnutiu o invalidnom (prípadne predtým čiastočnom invalidnom
dôchodku), pričom nemožno opomenúť ani skutočnosť, že v obidvoch prípadoch išlo
o dávky, podmienené nepriaznivým zdravotným stavom, teda o dávky rovnakého
- 6 -
charakteru. Použitie termínu „považuje sa“ v texte zákona o sociálnom poistení teda
v žiadnom prípade nemalo za následok zmenu jedného druhu dôchodku na iný druh
dôchodku.
Za takýchto okolností nemožno odvolaciemu súdu vytýkať, keď zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa a preskúmavané rozhodnutie odporkyne z 3. júla 2005
číslo X. zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Dovolací súd preto musel dovolanie odporkyne, podané proti rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2006 č. k. 3So 67/2006
zamietnuť podľa § 243b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
V dovolacom konaní navrhovateľovi trovy nevznikli a odporkyňa v konaní
úspech nemala, preto účastníci nemajú nárok na náhradu trov dovolacieho konania
(§ 224 ods. 1 v spojení s § 243b ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku).
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 21. augusta 2008
JUDr. Elena Závadská
predsedkyňa senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Zuzana Katuščáková