Najvyšší súd  

1 Obo 74/2010

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: M., a.s., P., B., zastúpený advokátom JUDr. P.S., M., B. proti žalovanému v 2/ rade Ing. P.S. a žalovanej v 3/ rade A.S., obaja bytom S., obaja zastúpení advokátom JUDr. J.F., K., B., o zaplatenie 38 840,82 Eur (1 170 118,64 Sk),

na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10. marca

2010, č. k. 48Cb 322/95-268, takto  

r o z h o d o l:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

10. marca 2010, č. k. 48Cb 322/95-268 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu, ktorým

sa domáhal zaplatenia 1 411 395,47 Sk proti žalovanému v 2/ a 3/ rade titulom ručenia

za nesplnený záväzok dlžníkom T., spol. s r.o., B. V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že pôvodný žalobca zmluvou

o postúpení pohľadávky postúpil predmetnú pohľadávku S., a.s., B. a táto ďalej na M., a.s., B.

Žalobca návrh v časti proti žalovanému v 1/ rade - dlžníkovi a ďalej v časti 251 783,50 Sk z dôvodu uskutočneného výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby zobral späť.

Ďalej uviedol, že v konaní zistil, že úverová zmluva č. 1/12140 bola uzavretá medzi V. ako

veriteľom a pôvodným žalovaným v 1/ rade ako dlžníkom dňa 19.5.1992. Ručiteľská listina č.

1/92 je datovaná dňom 11.5.1992, teda 8 dní pred uzavretím úverovej zmluvy, z čoho je

nesporné, že v čase ručiteľského vyhlásenia žalovaných 2/ a 3/ ešte neexistoval záväzok dlžníka a tým pohľadávka veriteľa. Poukázal na to, že ručiteľský záväzok je svojou povahou

akcesorický, teda vedľajší, závislý čo do svojho vzniku, zániku, platnosti a spravidla aj

obsahu od záväzku medzi dlžníkom a veriteľom, ktorý je hlavný, určujúci. Pretože ručiteľská

listina bola vyhotovená pred vznikom pohľadávky veriteľa, je od samotného počiatku

neplatná a nemožno z nej vyvodiť záväzok žalovaných 2/ a 3/ na plnenie požadované

žalobcom

v tomto konaní. Taktiež v odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že vzhľadom

na akcesorickú povahu ručiteľského záväzku a primárnosť hlavného záväzku dlžníka by sa aj

ručiteľský záväzok spravoval režimom právneho predpisu hlavného záväzku, v danom

prípade ustanoveniami § 303 až 312 Obch. zák., ale len za predpokladu, že by už pohľadávka

veriteľa v čase ručiteľského vyhlásenia existovala, čo v danom prípade nesporne nie je

splnené. S prihliadnutím na ust. § 304 ods. 2 Obchod. zák. súd prvého stupňa uviedol,

že obsah ručiteľskej listiny neobsahuje vyjadrenie vzniku budúceho záväzku alebo splnenie

podmienky pre jeho vznik a z tohto dôvodu nemožno na tento vzťah aplikovať

ani ustanovenie § 323 ods. 3 Obch. zák. o tom, že uznanie záväzku má účinky aj voči

veriteľovi, na čo poukázal právny zástupca žalobcu na pojednávaní pred súdom. Vychádzajúc

zo záverov o zamietnutí návrhu žalobcu súd sa bližšie nezaoberal platnosťou zmlúv o postúpení pohľadávok uzavretých medzi postupcami a postupníkmi podľa § 524 O. z.,

z ktorého plynie, že postúpiť možno len existujúcu pohľadávku.  

Úspešným v konaní žalovaným 2/ a 3/ nepriznal náhradu trov konania, nakoľko

sa tohto práva výslovne vzdali.

Proti tomuto rozsudku sa včas odvolal žalobca, navrhol rozsudok súdu prvého stupňa

zmeniť a uložil povinnosť žalovaným 2/ a 3/ zaplatiť žalobcovi 38 840,82 Eur s tým,

že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného

a priznal žalobcovi náhradu trov konania. Žalobca nesúhlasí s právnym posúdením veci

a uvádza, že z obsahu ručiteľskej listiny č. 1/92 je zrejmé, že predmetom zabezpečenia

je záväzok dlžníka T., spol. s r.o. voči V., a.s. z úverovej zmluvy, teda zabezpečený je

záväzok podliehajúci režimu Obchodného zákonníka.

Potom aj ručiteľský záväzok žalovaných v 2/ a 3/ rade, ktorý je obsahom ručiteľskej listiny

č. 1/92, sa v zmysle § 261 ods. 4 Obchod. zák. musí spravovať ustanoveniami § 303 až 312

zákona č. 513/1991 Zb. Preto je nesprávny právny názor prvostupňového súdu, že ručiteľský

záväzok žalovaných by sa spravoval príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka

len za predpokladu, že by pohľadávka veriteľa v čase ručiteľského vyhlásenia už existovala.

Zdôraznil, že žalovaní nepochybne už pri podpisovaní ručiteľskej listiny vedeli, že predmetom zabezpečenia je úverový záväzok dlžníka podliehajúci režimu Obchodného

zákonníka, a preto aj ich ručiteľský záväzok, ktorý za dlžníka preberajú, podlieha rovnako

režimu Obchodného zákonníka. Je nepochybné, že Obchodný zákonník umožňuje ručením

zabezpečiť tak záväzky, ktoré už existujú, ako aj záväzky, ktoré vzniknú v budúcnosti. Zákon

k platnosti písomného vyhlásenia, ktorým ručiteľ preberá ručiteľský záväzok vyžaduje,

aby v ňom bol určený zabezpečovaný záväzok a nie, aby zabezpečovaný záväzok

v skutočnosti existoval (vznikol). Požiadavku identifikácie zabezpečovaného budúceho

záväzku v zmysle § 303 a 304 ods. 2 Obchodného zákonníka možno považovať za splnenú,

ak je zabezpečovaný záväzok charakterizovaný najmä vymedzením predmetu plnenia, osoby

veriteľa, osoby dlžníka a prípadne právneho dôvodu, a to natoľko nepochybne, aby bolo

zistiteľné, aký záväzok (pohľadávka) je predmetom zabezpečenia a aby ho nebolo možné

zameniť so záväzkom (pohľadávkou) iným. Vtedy i teraz platné ustanovenie § 304 ods. 2

Obchod. zák. nevyžaduje ako podmienku platnosti ručiteľského vyhlásenia ručiteľa za budúci

záväzok dlžníka pri identifikácii zabezpečovaného záväzku použitie výslovného slovného

spojenia, že sa zabezpečuje „záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti“. Skutočnosť,

že zabezpečovaný úverový záväzok v čase podpísania ručiteľskej listiny žalovanými ešte neexistoval a mal vzniknúť až v budúcnosti, vyplýva okrem iného aj z nevyplnenia položky

dátumu poskytnutia úveru v texte ručiteľskej listiny č. 1/92 identifikujúcom zabezpečovaný

záväzok. Ďalej uviedol, že prvostupňový súd pri výklade prejavu vôle žalovaných

ako ručiteľov opomenul aplikovať výkladové pravidlá obsiahnuté v ustanovení § 266

Obchodného zákonníka, k podpísaniu ručiteľskej listiny, úverovej zmluvy a ďalších

zmluvných dokumentov predchádzali viaceré rokovania zúčastnených strán a žalovaným bola

v čase podpisovania ručiteľskej listiny známa skutočnosť, že úver, za ktorý preberali

ručiteľský záväzok, ešte nebol bankou poskytnutý a aj s ohľadom na tieto okolnosti nemožno

mať pochýb o určitosti prejavu vôle žalovaných, ktorá je obsahom ručiteľskej listiny č. 1/92.

Osobitne poukázal na to, že pohľadávku žalobcu z Úverovej zmluvy č. 1/12140 obligačný

dlžník písomne uznal (uznávací prejav dlžníka je obsahom záznamu z rokovania

so zástupcami spoločnosti T., s.r.o. zo dňa 09.10.1995 a 02.12.1996), pričom v zmysle ust.

§ 323 ods. 3 Obchodného zákonníka toto uznanie záväzku má účinky aj voči ručiteľom.

V prípade úspechu žalovaných v odvolacom konaní navrhol pripustiť dovolanie k vysloveniu

právneho názoru na otázky: či podlieha právnej úprave obsiahnutej v ustanoveniach § 303

a nasl. Obchodného zákonníka písomné ručiteľské vyhlásenie ručiteľa, ktorým ručiteľ preberá

ručiteľský záväzok za konkrétny úverový záväzok dlžníka, ak tento úverový záväzok

má vzniknúť v budúcnosti a obsahu zákonnej podmienky identifikácie zabezpečovaného záväzku v ručiteľskom vyhlásení podľa § 303 v spojitosti s ustanovením § 304 ods. 2

Obchodného zákonníka.  

Žalovaní navrhli rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedli,

že z obsahu ručiteľského vyhlásenia vôbec nevyplýva, že by malo ísť o ručenie za záväzok,

ktorý má podľa vôle strán vzniknúť až v budúcnosti (typicky sa aplikuje ust. § 304 ods. 2

Obchodného zákonníka v prípade zmluvy o budúcej zmluve). Pre evidentný nedostatok vôle

nemožno v danom prípade aplikovať ust. § 304 ods. 2 Obchodného zákonníka a viazať

na platnosť ručiteľského vyhlásenia. Podľa ust. § 303 Obchodného zákonníka záväzok, ktorý

má vzniknúť až v budúcnosti, musí byť zachytený zreteľne písomne. Poukázali

na skutočnosť, že banka nevykonala žiaden právny úkon smerujúci na uplatnenie práva

z ručiteľskej listiny proti žalovaným v 2/ a 3/ rade. Nevyužila právo odstúpenia od zmluvy

a nerealizovala si úhradu nesplatenej časti úveru cestou záložného práva alebo iným vhodným

spôsobom si svoje právo nezabezpečila. Podľa názoru žalovaných, ak právo na plnenie

pôvodného dlžníka zaniklo vyhlásením konkurzu, tým zaniklo aj právo veriteľa na plnenie

z prehlásenia ručiteľov a záložné právo dňom vyhlásenia konkurzu.  

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací /§ 10 ods. 2 O.s.p./ prejednal vec

v rozsahu podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a po prejednaní odvolania proti rozsudku

bez nariadenia pojednávaní podľa § 214 ods. 1, 2 O.s.p. dospel k záveru, že odvolanie žalobcu

je dôvodné.

  Súd prvého stupňa vyslovil vo svojom rozhodnutí neplatnosť právneho úkonu,

ručiteľského vyhlásenia ručiteľov, žalovaných v 2/ a 3/ rade, realizovaného ručiteľskou

listinou č. 1/92 zo dňa 11.5.12992. Dôvodom rozhodnutia o neplatnosti ručiteľského

vyhlásenia obsiahnutého v ručiteľskej listine je podľa názoru súdu prvého stupňa

jej vyhotovenie, resp. vyhlásenie ručiteľov pred vznikom pohľadávky veriteľa. A ďalej súd

prvého stupňa vyslovil, že právny režim ručiteľského vyhlásenia, vzhľadom na jeho

akcesorickú povahu, sa spravuje režimom právneho predpisu hlavného záväzku dlžníka,

v danom prípade ust. § 303 až 312 Obchod. zák. len v prípade, že pohľadávky veriteľa v čase

ručiteľského vyhlásenia existovali, čo v danom prípade nebolo splnené. Odvolací súd

považuje obidva právne názory vyslovené súdom prvého stupňa za nesprávne.

  Podľa ust. § 303 Obchod. zák. kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník

voči nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.

  Podľa ust. § 304 ods. 1 prvá veta Obchod. zák. ručením možno zabezpečiť len platný

záväzok dlžníka alebo jeho časť.

  Podľa ust. § 304 ods. 2 Obchod. zák. ručením možno zabezpečiť aj záväzok, ktorý

vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik závisí od splnenia podmienky.

  Predmetom odvolacieho konania je posúdenie otázky, či ručiteľské vyhlásenie

v ručiteľskej listine č. 1/92 je zabezpečenie platného záväzku, t. j. pohľadávka, ktorá už v čase

ručiteľského záväzku existuje, ako to vyplýva z ust. § 304 ods. 1 Obchod. zák. alebo záväzku,

ktorý má vzniknúť v budúcnosti, s výhradou vyjadrenia vzniku záväzku v budúcnosti,

obsiahnutou v ručiteľskej listine. Z obsahu citovaného ust. § 304 ods. 1, 2 Obchod. zák.

vyplýva, že ručiteľský záväzok môže vzniknúť ako akcesorický záväzok na zabezpečenie

platného záväzku dlžníka, v danom prípade platne uzavretej úverovej zmluvy medzi

veriteľom a dlžníkom alebo zákon v ust. § 304 ods. 2 Obchod. zák. umožňuje uskutočniť

platne aj ručiteľské vyhlásenie na zabezpečenie záväzku dlžníka, ktorý vznikne v budúcnosti.

Úlohou súdu pri pochybnostiach, o ktorý z týchto dvoch právnych možností vzniku

ručiteľského vyhlásenia ide, je posúdiť podľa obsahu a všetkých okolností, či takéto

vyhlásenie je pre platný, existujúci záväzok dlžníka alebo záväzok dlžníka vzniknutý

v budúcnosti. Platná právna úprava nemá úpravu podmienok, za ktorých je možné uskutočniť

ručiteľské vyhlásenie pre existujúci záväzok a pre záväzok v budúcnosti. Tieto podmienky

sú zákonom upravené spoločne pre obidve možnosti ručiteľského vyhlásenia, a to v ust. § 303

Obchod. zák. Podmienkou je písomné vyhlásenie uspokojenia pohľadávky veriteľovi,

ak dlžník nesplní určitý záväzok. Podmienky stanovené zákonom boli v danom prípade

ručiteľskej listiny č. 1/92 splnené. Bola dodržaná písomná forma vyhlásenia, zrejmé a jasné

označenie veriteľa, voči ktorému sa vyhlásenie robí, zrejmé označenie ručiteľov a dlžníka,

ako aj určitosť záväzku vyjadrená presnou identifikáciou záväzku, právneho dôvodu, a to,

že ide o úver, vo výške 3 500 000 Sk (Kčs) splatný v mesačných splátkach po 110 000 Sk

(Kčs) 29. dňa v mesiaci od 29.9.1992 do 29.4.1995 tak, že tento nie je možné zameniť za inú

pohľadávku. K platnosti ručiteľského vyhlásenia po splnení zákonných podmienok

upravujúcich ručiteľské vyhlásenie nie je potrebné výslovne v písomnom vyhlásení ručiteľov

uviesť, že ručiteľské vyhlásenie sa uskutočňuje pre záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti.

Z obsahu vyhlásenia je zrejmé, ktorý presne špecifikovaný záväzok dlžníka ručitelia

zabezpečujú. Táto otázka nebola ani predmetom pochybností pri ručiteľskom vyhlásení

a následne po uzatvorení úverovej zmluvy.

Otázka použitia platnej právnej normy pre pohľadávku zo zabezpečenia bola riešená

mnohými rozhodnutiami v obdobnej veci a ustálená prax sa zhodla s tým, že zmluva o úvere,

ktorú uzavrel dlžník s veriteľom a na ňu nadväzujúce prejavy ručiteľov, ktorými prevzali

na seba záväzok ručenia za záväzky z úveru, sa spravujú príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, bez ohľadu na to, kedy vo vzťahu k úverovej zmluve k ručiteľskému

záväzku došlo.  

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/, f/ O.s.p.

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

  Úlohou súdu prvého stupňa bude rešpektovať právny názor vyslovený odvolacím

súdom (§ 226 O.s.p.), vykonať dokazovanie vo veci samej, po doplnení dokazovania znovu

o veci rozhodnúť. V zmysle ust. § 224 ods. 3 O.s.p. rozhodne aj o náhrade trov konania

v novom rozhodnutí o veci.

P o u č e n i e:   Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.  

V Bratislave 14. júla 2010

JUDr. Jozef Štefanko, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová