1 Obo 283/2006

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: S., C., X., IČO: X., proti žalovanému: R., so sídlom V., M., X., IČO: X., zast. J., advokátom, N., o zaplatenie 3 617 250 Sk s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 9 Cb 121/2000–138 zo dňa 8. septembra 2006, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 9 Cb 121/2000–138 zo dňa 8. septembra 2006   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd, ako súd prvého stupňa, žalobu o zaplatenie   3 617 250 Sk zamietol. Žalobcovi uložil, aby zaplatil žalovanému na účet jeho právneho zástupcu trovy konania v sume 239 290,46 Sk. V dôvodoch svojho rozsudku uviedol, že predmetom žaloby je nárok žalobcu na zaplatenie úverového dlhu s príslušenstvom, vzniknutého na základe úverovej zmluvy, uzavretej podľa ust. § 382 medzi V. a žalovaným. Listom zo dňa 22.2.1991 žalovaný a V. požiadali K. o prevzatie úveru vo výške 8 268 000 Sk, zodpovedajúceho 50 % pohľadávky V. voči žalovanému z úverovej zmluvy. K. listom zo dňa 6.8.1991 potvrdila žalovanému prevzatie pohľadávky v rozsahu uvedenom v žiadosti zo dňa 22.2.1991 a zároveň mu konkretizovala podmienky splácania úveru. Predmetné potvrdenie, ako aj súhlas žalovaného ako dlžníka, s uvedenými podmienkami zo dňa 14.8.1991 žalobca súdu predložil. Žalobca však nepreukázal predložením listinného dôkazu, či K. potvrdila prevzatie pohľadávky aj V. voči pôvodnému veriteľovi. Za takej dôkaznej situácie súd nemal preukázané, že v zmysle ust. § 128 Hosp. zák. v náväznosti na ust. § 24 Hosp. zák. aplikovaných v tejto veci podľa § 763 Obch. zák. došlo k platnému postúpeniu pohľadávky na K.. Súd je toho názoru, že ak vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam k zmene veriteľa nedošlo, nedošlo ani k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu. Z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu bolo potrebné žalobu zamietnuť. Súd ďalej poukazuje na okolnosť, že žalobca nielenže nepredložil úverovú zmluvu, z ktorej si svoj nárok uplatňoval, ale túto zmluvu ani neoznačil. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. l OSP.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. Namietal, že rozhodnutie súdu nepovažuje za správne, pretože súd na základe navrhovateľom predložených dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Nesúhlasí s dôvodmi rozsudku, o ktoré oprel svoje zamietavé rozhodnutie, z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu. Podľa jeho názoru, právny predchodca navrhovateľa, K., k návrhu na vydanie platobného rozkazu predložil všetky relevantné dôkazy, ktoré potvrdzovali oprávnenosť nárokov voči odporcovi. Dôkazom toho je aj odpor odporcu proti vydanému platobnému rozkazu, v ktorom nenamieta jeho aktívnu legitimáciu a ani žiadne iné skutočnosti, o ktoré navrhovateľ svoj návrh oprel. Namieta iba svoju pasívnu legitimáciu. Skutočnosť, že k prevodu jeho záväzku na obce a mestá, ktorý má voči odporcovi, nedošlo, do dnešného dňa okrem svojho tvrdenia ničím súdu nepreukázal, napriek tomu, že dôkazné bremeno je na jeho strane, nepredložil žiadny relevantný dokument o potvrdení svojho tvrdenia. Odporca potvrdil a uznal svoj záväzok voči právnemu predchodcovi navrhovateľa, a to listom zo dňa 3.3.1992 adresovanému K., ktorým potvrdil prevzatie záväzku. Z uvedeného teda vyplýva, že záväzok z úveru T. neprešiel na iné subjekty. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 132 ods. l Hosp. zák., v zmysle ktorého ak povinná organizácia, čo do dôvodu a rozsahu, uzná písomne svoj záväzok hoci aj premlčaný, predpokladá sa, že v rozsahu uznania záväzok v čase uznania trvá. V priebehu celého doterajšieho konania na krajskom súde bola riešená len otázka pasívnej legitimácie odporcu a v tomto smere prebiehali aj jednotlivé pojednávania. Je mu nepochopiteľné, že súd túto jedinú spornú otázku, ktorá medzi účastníkmi nastala, ignoroval, čoho dôkazom je, že v odôvodnení rozsudku uvádza iba tvrdenie odporcu o prechode jeho záväzku z úverovej zmluvy na obce a mestá. Prekvapilo ho preto rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby z dôvodov uvedených v rozsudku, nakoľko odporca a ani súd v priebehu celého konania nespochybňoval platné postúpenie pohľadávky na navrhovateľa a k samotnej otázke ani neprebehlo dokazovanie. Je toho názoru, že súd svojim konaním uprel navrhovateľovi právo na riadny súdny proces bez ďalšej možnosti preukázania svojich nárokov uplatnených v žalobe. Navrhovateľ vzhľadom na celý priebeh prvostupňového konania nepovažoval za potrebné ďalšími dôkazmi, ktoré má k dispozícii preukazovať oprávnenosť jeho nárokov. Ako ďalšie dôkazy potvrdzujúce skutočnosť, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky z úveru na T. na K. navrhovateľ predkladá Dohodu o spolupráci pri realizovaní operácie T. medzi K. a V. zo dňa 25.2.1991 a Dohodu o prevode úverov na T. a úverových zdrojov do K.. Listinné dôkazy vo vzájomných súvislostiach vyjadrujú vôľu všetkých zúčastnených strán zmeniť záväzok z úverového vzťahu a tvoria dohodu o postúpení pohľadávok, súčasťou ktorej je i žalobou uplatnená pohľadávka. Vôľa zúčastnených strán bola vykonaná písomne, teda v súlade s § 128 Hosp. zák. v náväznosti na § 24 Hosp. zák. Poukazuje v tejto súvislosti na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, prejednal odvolanie žalobcu podľa § 212 ods. l OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. e/ OSP a napadnuté rozhodnutie podľa § 221 ods. l písm. h/ OSP zrušil a podľa odseku 3 tohto ustanovenia vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vychádzal zo zistenia, že žalobca si uplatnil právo na zaplatenie úveru v sume 3 617 250 Sk s príslušenstvom. Išlo o úver poskytnutý V. žalovanému. V rámci oddĺženia pôvodného veriteľa bol tento úver postúpený na K.. Krajský súd žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobca nepreukázal predložením listinného dôkazu, či K. potvrdila prevzatie pohľadávky pôvodnému veriteľovi. Za takejto situácie súd nemal preukázané, že v zmysle ust. § 128 Hospodárskeho zákonníka došlo k platnému postúpeniu pohľadávky na K.. Tento záver prvostupňového súdu nie je správny a nemá ani žiadny podklad vo vykonanom dokazovaní. Žalobca síce v tomto smere v odvolaní dokazovanie doplnil, odvolací súd však k týmto dôkazom už vzhľadom na ustanovenie § 120 ods. 4 OSP v spojení s § 205a ods. 1 OSP neprihliadol. Treba však uviesť, že dôkazy, na ktoré žalobca dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože žalobca viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom. Podľa § 121 OSP netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. V predmetnom prípade ide o doklady aj odvolaciemu súdu všeobecne známe, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať. Vykonať ho mal prvostupňový súd, ak z iných sporov mu neboli známe. Svoje rozhodnutie založil na tvrdení bez toho, aby v tomto smere dokazovanie vykonal.

Odvolací súd vzhľadom na svoje poznatky konštatuje, že jestvujúce doklady sú vo vzájomnej súvislosti s. p. ú. dôkazom, že pohľadávka veriteľa bola v súlade s ustanovením § 128 ods. l Hosp. zák. postúpená zo V. postúpená na K.. Ide o Dohodu o spolupráci pri realizácii operácie T. uzatvorenú medzi V. a K. dňa 25.2.1991, ako aj Dohodu z 27.6.1991. Aj keby sa k týmto všeobecne známym dokladom z obdobných sporov neprihliadlo, je postačujúce vychádzať aj z predložených písomných dokladov, s ktorými sa oboznámil aj súd prvého stupňa, ale ich nesprávne právne vyhodnotil, a preto aj nesprávne rozhodol. Spis obsahuje Žiadosť žalovaného o prevzatie pohľadávky na T. zo dňa 22.2.1991, potvrdenie K. o prevzatí pohľadávky žalovaného zo 6.8.1991, ako aj súhlas žalovaného s podmienkami obsiahnutými v „Potvrdení o prevzatí pohľadávky z úveru na T.“. Podľa § 132 ods. l a 2 Hospodárskeho zákonníka, ak povinná organizácia, čo do dôvodu a rozsahu, uzná písomne svoj záväzok hoci aj premlčaný, predpokladá sa, že v rozsahu uznania záväzok v čase uznania trvá. Z tohto hľadiska majú tieto písomnosti všetky zákonom predpokladané náležitosti uznania záväzku zo strany dlžníka. Dôkazné bremeno proti pohľadávke preto ťaží žalovaného a nie žalobcu, ako to nesprávne súd uviedol.

Vzhľadom na uvedené závery odvolací súd odvolaniu žalobcu vyhovel.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 27. februára 2008  

JUDr. Margita   F r i d o v á, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: