1Obo/25/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu DARTS, spol. s r. o., Košice, so sídlom v Košiciach, Brigádnická č. 2, IČO: 36 187 178, proti žalovanému Centrálny depozitár cenných papierov SR, a.s., so sídlom v Bratislave, Ulica 29. augusta č. 1/A, IČO: 31 338 976, zastúpeného BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Hviezdoslavovo nám. č. 25, IČO: 36 833 533, za účasti vedľajšieho účastníka 1/ na strane žalovaného: Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Mierová č. 19, IČO: 00 686 832, zastúpeného Krivak & Co, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Gajova č. 13, IČO: 36 863 475 a vedľajšieho účastníka 2/ na strane žalovaného: TRANSPETROL, a. s., so sídlom v Bratislave, Šumavská č. 38, IČO: 31 341 977, zastúpeného JUDr. Oliverom Korcom, advokátom so sídlom v Bratislave, Záhradnícka č. 9, o zaplatenie sumy 160.728,21 eur, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 17Cb/117/2003-831 z 22. apríla 2015, takto

rozhodol:

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 17Cb/117/2003-831 z 22. apríla 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

Uznesením č. k. 17Cb/117/2003-831 z 22. apríla 2015 Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 12.629,15 eur, vedľajšiemu účastníkovi 1/ na strane žalovaného náhradu trov konania vo výške 14.453,69 eur a vedľajšiemu účastníkovi 2/ na strane žalovaného náhradu trov konania vo výške 5.440,51 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že rozsudkom zo 16. apríla 2015 zamietol žalobu v celom rozsahu s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po doručení písomnej špecifikácie zo strany právnych zástupcov žalovaného a vedľajších účastníkov na jeho strane. Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenie § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „O. s. p.“) s poukazom na to, žalovaný a vedľajší účastníci na jeho strane boli v predmetnom spore úspešní. Z odôvodnenia rozhodnutia tiež vyplýva, že prisúdenú náhradu trov konaniatvoria trovy právneho zastúpenia, čiže odmena advokáta za poskytnuté právne služby, navýšená o tzv. režijný paušál a daň z pridanej hodnoty, ktoré si právni zástupcovia žalovaného a vedľajších účastníkov na jeho strane vyčíslili podľa príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Súd prvého stupňa žalovanému a vedľajším účastníkom na jeho strane priznal náhradu týchto trov v celej uplatnenej výške, t. j. 12.629,15 eur ako trovy právneho zastúpenia žalovaného, 14.453,69 eur ako trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka 1/ na strane žalovaného a 5.440,51 eur ako trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka 2/ na strane žalovaného.

Proti vyššie uvedenému uzneseniu podal žalobca (ďalej aj „odvolateľ“) v zákonom stanovenej lehote odvolanie tvrdiac, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil jednotlivé tarifné úkony zástupcov žalovaného a oboch vedľajších účastníkov na jeho strane. Ako príklad uviedol účasť na pojednávaní dňa 15. januára 2015, za ktorý úkon právnej služby si právny zástupca žalovaného uplatnil sumu 372,63 eur, právny zástupca vedľajšieho účastníka 1/ na strane žalovaného sumu 753,64 eur a právny zástupca vedľajšieho účastníka 2/ na strane žalovaného sumu 186,31 eur. Všetci traja právni zástupcovia pritom vychádzali z rovnakej tarifnej hodnoty, ktorou je hodnota predmetu sporu, čiže suma 160.728,81 eur. Pochybenie súdu prvého stupňa odvolateľ videl v tom, že súd neskúmal, prečo sú v uplatnených sumách také veľké rozdiely. Súd prvého stupňa pochybil aj tým, že vedľajšiemu účastníkovi 1/ na strane žalovaného, zastúpenému JUDr. Martinom Krivákom, priznal plnú výšku trov za účasť na pojednávaniach v dňoch 29. júna 2011, 14. júna 2012 a 15. januára 2015, hoci tieto pojednávania boli odročené bez prejednania veci samej. Súd prvého stupňa nemal vedľajšiemu účastníkovi 1/ na strane žalovaného priznať ani náhradu trov za rokovania s klientom v dňoch 5. júna 2009, 15. júna 2012 a 25. júna 2013 a písomné podania týkajúce sa veci samej, ktoré JUDr. Krivák podal sám z vlastnej iniciatívy bez toho, aby ho súd k takému podaniu vyzval. Napokon odvolateľ poukázal aj na to, že vo vyčíslení trov konania s dátumom 15. apríla 2015 si JUDr. Krivák uplatnil aj odmenu za zastúpenie na pojednávaní dňa 16. apríla 2015, ktoré sa však v čase vyčíslenia náhrady trov ešte nekonalo. Z týchto dôvodov odvolateľ žiadal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalobcu sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu (advokátskej kancelárie Krivak & Co, s. r. o., v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Krivák) vyjadril vedľajší účastník 1/ na strane žalovaného. K námietke žalobcu, ktorý súdu prvého stupňa vyčítal priznanie náhrady trov za 3 rokovania s klientom v dňoch 5. júna 2009, 15. júna 2012 a 25. júna 2013 uviedol, že ide o úkony právnej služby v súlade s vyhláškou, ktoré navyše riadne doložil zápismi z týchto rokovaní, pričom žalobca nekonkretizoval dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa nemal tieto úkony akceptovať. Nedôvodná je aj námietka, podľa ktorej súd prvého stupňa nemal priznať odmenu za písomné podania vo veci samej, ktoré boli podané z vlastnej iniciatívy bez toho, aby na ich podanie súd účastníka vyzval. Vedľajší účastník 1/ na strane žalovaného k tomu uviedol, že požiadavka žalobcu na vyjadrovanie sa strán v konaní iba v prípade, ak je účastník na také vyjadrenie súdom vyzvaný, nemá oporu v procesných pravidlách sporového konania a je v priamom rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania. K námietke, že vedľajší účastník 1/ na strane žalovaného predložil konajúcemu súdu vyčíslenie trov konania s dátumom 15. apríla 2015, ktorého súčasťou boli aj trovy za zastúpenie na pojednávaní, ktoré sa malo konať až 16. apríla 2015, vedľajší účastník 1/ na strane žalovaného uviedol, že ide o štandardný postup, ktorý je v súlade so zásadou efektívneho vedenia konania. Zdôraznil, že vyčíslenie trov konania pripravil pred termínom pojednávania pre prípad rozhodnutia veci na predmetnom pojednávaní a po vyhlásení rozsudku toto vyčíslenie súdu odovzdal. Dátum uvedený na vyčíslení trov konania je vo vzťahu k obsahu vyčíslenia irelevantný. Z vyššie uvedených dôvodov vedľajší účastník 1/ na strane žalovaného žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v sume 452,18 eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „NS SR“) prejednal podané odvolanie bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2 O. s. p.) v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie jedôvodné.

Odvolanie žalobcu smeruje voči uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým sa rozhodlo o náhrade trov prvostupňového konania tak, že žalobca ako neúspešný účastník predmetného sporu bol zaviazaný nahradiť trovy konania úspešných účastníkov - žalovaného a vedľajších účastníkov na jeho strane. Žalobca napadol predmetné uznesenie odvolaním z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, keď poukázal na to, že úspešní účastníci, resp. ich právni zástupcovia si rozdielne účtovali tarifnú odmenu za tie isté úkony právnej služby, pričom ako príklad uviedol účasť na pojednávaní dňa 15. januára 2015, ktoré bolo odročené bez toho, aby sa konalo vo veci samej. Súd prvého stupňa napriek týmto nezrovnalostiam vo vyúčtovaní trov právneho zastúpenia ich náhradu priznal úspešným účastníkom v nimi uplatnenej výške. Uvedenú námietku žalobcu odvolací súd považuje za oprávnenú z nasledovných dôvodov:

Tarifná odmena advokáta za právne služby poskytované klientom na základe dohody je predmetom úpravy ust. § 9 až § 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej aj „vyhláška“). Podľa ust. § 9 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. Podľa ust. § 9 ods. 2 vyhlášky, základná sadzba tarifnej odmeny sa môže znížiť alebo zvýšiť v prípadoch uvedených v tejto vyhláške. Čo treba považovať za tarifnú hodnotu upravuje ust. § 10 ods. 2 vyhlášky. Podľa tohto ustanovenia, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu. V prejednávanej veci je nesporné, že tarifnú hodnotu na účely výpočtu tarifnej odmeny advokáta predstavuje žalovaná istina 160.728,21 eur. Z tejto sumy vychádzali aj právni zástupcovia žalovaného a vedľajších účastníkov na jeho strane pri výpočte svojej odmeny za poskytnuté právne služby. Všetci tiež žiadali priznať odmenu za zastupovanie svojich klientov na súdnych pojednávaniach, ktoré sa konali v dňoch 29. júna 2011, 14. júna 2012, 27. júna 2013, 15. januára 2015 a 16. apríla 2015, avšak v rôznych sumách. Konkrétne právny zástupca vedľajšieho účastníka 1/ na strane žalovaného si za zastupovanie na všetkých týchto pojednávaniach účtoval základnú (čiže nezníženú) tarifnú odmenu vo výške 745,25 eur, vypočítanú podľa ust. § 10 ods. 1 vyhlášky. Právny zástupca vedľajšieho účastníka 2/ na strane žalovaného si v prípade pojednávaní dňa 29. júna 2011 (vo vyúčtovaní nesprávne uvedený dátum 20. apríla 2011) a dňa 15. januára 2015 účtoval zníženú odmenu vo výške 186,31 eur, čo predstavuje štvrtinu základnej tarifnej odmeny a právny zástupca žalovaného si za zastupovanie na pojednávaní dňa 29. júna 2011 účtoval rovnako štvrtinovú odmenu vo výške 186,31 eur, avšak v prípade pojednávania dňa 15. januára 2015 si účtoval odmenu už vo výške 372,63 eur, čo predstavuje polovicu základnej tarifnej odmeny. Vzhľadom na zistené rozdiely v spôsobe vyúčtovania odmeny advokátov za tie isté úkony právnej služby (zastúpenie na rovnakom pojednávaní), bolo povinnosťou súdu prvého stupňa zaujať stanovisko k tomu, ktorý spôsob vyúčtovania je správny a prípadnú nesprávne vyúčtovanú odmenu krátiť v súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky. Aplikovanými ustanoveniami mali byť ustanovenia § 14 ods. 5 písm. b/ vyhlášky v znení účinnom do 30. júna 2013 (pokiaľ ide o úkony uskutočnené pred 1. júlom 2013) a § 13a ods. 4 vyhlášky v znení účinnom od 1. júla 2013 (pokiaľ ide o úkony uskutočnené po tomto dátume, t. j. po nadobudnutí účinnosti vyhlášky č. 184/2013 Z.z.), ktoré upravujú zníženie odmeny advokáta v prípade, ak odmeňovaným úkonom je zastúpenie na pojednávaní, na ktorom sa iba vyhlásilo rozhodnutie, alebo ktoré bolo odročené bez prejednania veci. V týchto prípadoch patrí advokátovi odmena vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny. Súd prvého stupňa tak mal predovšetkým posúdiť, či na konkrétnom pojednávaní, ktoré bolo odročené alebo na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, sa konalo vo veci samej alebo nie. V odôvodnení napadnutého uznesenia také posúdenie chýba, preto v danom prípade nejde o nesprávne právne posúdenie veci, čiže omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ale o absenciu právneho posúdenia, ktorá má za následok nepreskúmateľnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia o náhrade trov prvostupňového konania. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je zrejmé, na základe akých právnych úvah súd prvého stupňa priznal každému z trochadvokátov zastupujúcich úspešných účastníkov konania za ten istý úkon právnej služby (zastúpenie na pojednávaní 15. januára 2015) odmenu každému v inej výške.

Ako nedôvodnú naproti tomu posúdil odvolací súd námietku odvolateľa, že súd prvého stupňa nemal vedľajšiemu účastníkovi 1/ na strane žalovaného priznať náhradu trov konania za zastúpenie na pojednávaní dňa 26. apríla 2015, keďže si túto náhradu uplatnil vo vyúčtovaní z 25. apríla 2015. Z obsahu spisu vyplýva, že právny zástupca tohto vedľajšieho účastníka sa na predmetnom pojednávaní zúčastnil, preto za tento úkon právnej služby mu právom patrí odmena. Dátum vyúčtovania je v tomto prípade skutočne bez právnej relevancie.

Námietka, že súd prvého stupňa nemal akceptovať náhradu trov vedľajšieho účastníka 1/ na strane žalovaného za rokovania s klientom v dňoch 5. júna 2009, 15. júna 2012 a 25. júna 2013 je dôvodná len pokiaľ ide o priznanú výšku náhrady. Rokovanie s klientom je vo vyhláške upravené ako úkon právnej služby, za ktorý advokátovi patrí odmena. Pre úkony právnej služby uskutočnené pred 1. júlom 2013 (čo je aj prejednávaný prípad) však platí úprava obsiahnutá v ust. § 14 ods. 2 písm. a/ vyhlášky v znení účinnom do 30. júna 2013 (viď prechodné ustanovenie § 20c vyhlášky k úpravám účinným od 1. júla 2013). Podľa tohto ustanovenia, za rokovanie s klientom patrí advokátovi odmena vo výške dvoch tretín základnej sadzby tarifnej odmeny, a to za každú skončenú hodinu. Pokiaľ teda právny zástupca vedľajšieho účastníka 1/ na strane žalovaného predložil súdu prvého stupňa fotokópie dokladov, z ktorých vyplýva, že jeho rokovania s klientom trvali každé 60 minút, patrí mu za každý z týchto úkonov odmena vo výške dvoch tretín základnej sadzby tarifnej odmeny (496,84 eur), a teda nie prisúdených 745,25 eur.

Pokiaľ ide o podanie z 15. júna 2012, z obsahu spisu vyplýva, že vedľajší účastník 1/ na strane žalovaného sa v tomto podaní vyjadroval k predmetu sporu, pričom sa jedná o prvé podanie nasledujúce po tom, čo súd prvého stupňa rozhodol o prípustnosti vedľajšieho účastníctva. Podaním z 20. januára 2015 vedľajší účastník 1/ na strane žalovaného reagoval na návrh žalobcu na prerušenie konania. Vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva ako účastník konania (§ 93 ods. 4 O. s. p.). Teda, rovnako ako účastník konania, má právo vyjadrovať sa ku skutkovým a právnym okolnostiam prejednávanej veci a tiež k procesným návrhom ostaných účastníkov, predovšetkým tých, ktorí stoja na opačnej strane sporu. V sporovom konaní sa uplatňuje princíp kontradiktórnosti konania, v súlade s ktorým musia mať účastníci príležitosť nielen predložiť každý dôkaz a argument nevyhnutý k tomu, aby obhájili svoje nároky, ale tiež musia byť oboznámení s každým dôkazom alebo stanoviskom, ktorého účelom je ovplyvniť rozhodovanie súdu a musia mať možnosť sa k nim vyjadriť (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Milatová a ostatní proti Českej republike z 21. júna 2005). Súd musí účastníkovi vytvoriť procesnú možnosť na realizáciu týchto práv, čo ale neznamená, že účastník musí čakať na výzvu súdu, aby sa mohol vyjadriť. Vzhľadom k tomu je nedôvodná námietka žalobcu, že vedľajšiemu účastníkovi 1/ na strane žalovaného nemožno priznať náhradu trov za také úkony, ktoré neboli uskutočnené na výzvu súdu.

Rozhodnutie súdu o náhrade trov konania (ako každé iné súdne rozhodnutie) musí byť riadne odôvodnené. Podľa názoru odvolacieho súdu, vyššie uvedené nedostatky riadneho odôvodnenia napadnutého uznesenia v posudzovanej veci dosahujú intenzitu vady v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., t. j. odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom, keďže odôvodnenie napadnutého uznesenia neobsahuje ani len zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia neuviedol ani to, či trovy právneho zastúpenia sú vyčíslené správne a či ich možno považovať za účelne vynaložené v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti tomu účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

S poukazom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O. s. p.). Povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude odstrániť vyššie uvedené vytknuté nedostatky a opätovne rozhodnúť o návrhu žalovaného a vedľajších účastníkov na jeho stranena priznanie náhrady trov prvostupňového konania.

V súlade s ust. § 224 ods. 3 O. s. p. súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacích konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo/24/2015 (vo veci samej) a sp. zn. 1Obo/25/2015 (o náhrade trov prvostupňového konania).

Odvolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.