UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1/ C. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., zastúpený JUDr. Ivanou Zmekovou, advokátkou, so sídlom Zámocká 30, 811 01 Bratislava, 2/ C. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom B., 3/ JUDr. C. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom B., 4/ Ing. E. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom O., žalobcovia 3/ a 4/ zastúpení JUDr. Ivanou Zmekovou, advokátkou, so sídlom Zámocká 30, 811 01 Bratislava, 5/ E. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., 6/ I. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. 7/ I. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom B., žalobcovia 6/ a 7/ zastúpení JUDr. Ivanou Zmekovou, advokátkou, so sídlom Zámocká 30, 811 01 Bratislava, 10/ W. D., predchádzajúce priezvisko J., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y., 11/ J. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., 12/ X. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., 13/ Mgr. R. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., 15/ D. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom B., 16/ I. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom B., 17/ R. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., 18/ Ing. I. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., R. D., rod. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., I. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. (dedičia), žalobcovia 11/ až 13/ a 15/ až 18/ zastúpení JUDr. Ivanou Zmekovou, advokátkou, so sídlom Zámocká 30, 811 01 Bratislava, 19/ Ing. E. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom P., 20/ R. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. zastúpená JUDr. Ivanou Zmekovou, advokátkou, so sídlom Zámocká 30, 811 01 Bratislava, 22/ Mgr., R. O., rod. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., S. N. rod. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. (dedičia), 25/ Bc. I. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. zastúpený JUDr. Ivanou Zmekovou, advokátkou, so sídlom Zámocká 30, 811 01 Bratislava, 26/ Ing. D. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., 27/ C. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom D., 28/ I. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., 29/ W. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y., 30/ E. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. 31/ RNDr. K. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., 32/ C. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., 33/ C. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., 34/ E. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., 35/ S. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom D., 36/ W. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom O., 37/ M. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., 38/ C. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., 39/ R. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., v zastúpení advokátkou JUDr. Ivanou Zmekovou, so sídlom Zámocká 30, 811 01 Bratislava, od žalobcu 20/ po žalobcu 39/, proti žalovanému: JUDr. Miloš Levrinc, PhD., so sídlom J. Kozáčeka 13E, 960 01 Zvolen, správca konkurznej podstaty úpadcu Poľnohospodárske družstvo Kraskovo „v konkurze", 980 26 Kraskovo, IČO: 00 201 863, o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, o dovolaní žalobcov 1/, 3/, 4/, 6/, 7/, 11/ až 13/, 15/ až 18/, 20/, 25/, 27/ až 39/ proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. októbra 2013, č. k. 5Obo/95/2012-413 v znení opravného uznesenia z 15. januára 2015, č. k. 5Obo/95/2012-527, takto
rozhodol:
Dovolací súd rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. októbra 2013, č. k. 5Obo/95/2012-413 v znení opravného uznesenia z 15. januára 2015, č. k. 5Obo/95/2012-527, z r u š u je a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 30. augusta 2012, č. k. 34Cbi/33/2007-367, žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia v zákonom stanovenej lehote podali 25. októbra 2007 žalobu o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu, vedených Správou katastra O. na LV č. XX, katastrálne územie J., parc. č. XXX, lesné pozemky o výmere 21 244 m2, parc. č. XXX, lesné pozemky o výmere 79 988 m2, parc. č. XXX/X, lesné pozemky o výmere 20 771 m2, parc. č. XXX/X, lesné pozemky o výmere 31 723 m2, parc. č. XXX/X, trvalé trávne porasty o výmere 11 203 m2, parc. č. XXX, lesné pozemky o výmere 160 030 m2.
Návrhom zo 14. apríla 2010 žalobcovia ďalej žiadali, aby súd vylúčil z konkurznej podstaty úpadcu aj ďalšie nehnuteľnosti, ktoré boli vydané Štátnymi lesmi, š. p., Banská Bystrica, na základe dohody č. 23 z 29. júna 1998, nehnuteľnosti, a to parc. č. XXX, trvalé trávne porasty o výmere 6 500 m2, parc. č. XXX, lesné pozemky o výmere 10 525 m2, parc. č. XXX, trvalé trávne porasty o výmere 83 561 m2. Krajský súd zdôraznil, že tento návrh na vylúčenie nehnuteľností bol na súd podaný po uplynutí stanovenej lehoty.
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že žalobcovia v čase vyhlásenia konkurzu, t. j. 27. januára 1999, boli podľa ich tvrdení vlastníkmi predmetných nehnuteľností, a vlastníctvo preukazovali výpisom z pozemkovo knižnej vložky č. 48 a č. 99, obec J., identifikáciou parciel, registrom pôvodného stavu Urbárskeho spolku Babinec, registrovaný spoločnosťou TEKDAN, s. r. o., dohodou č. 239 o odovzdaní pozemkov pre Urbársky spolok Babinec, zoznamom členov Urbárskeho spolku Babinec a osvedčeniami o dedičstve po poručiteľoch. Tvrdili, že ide o majetok ich predkov ako bývalých urbarialistov obce Babinec, ktorí boli ako vlastníci predmetných nehnuteľností zapísaní v tejto pozemkovo knižnej vložke. Žalovaný doložil do spisu rozhodnutie správneho orgánu - bývalého Okresného úradu Rimavská Sobota, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, z ktorého vyplýva, že Pozemkový úrad Rimavská Sobota nariadil prípravné konanie pozemkových úprav v katastrálnom území J. z dôvodu usporiadania vlastníckych a užívacích pomerov a odstránenia prekážok ich výkonu, vyvolaných historickým vývojom. V priebehu prípravného konania sa uskutočnilo rokovanie zainteresovaných orgánov a organizácii, zástupcov vlastníkov pôdy obce Babinec a rokovanie s Obecným úradom Babinec a Poľnohospodárskym družstvom Kraskovo. Pozemkový úrad v Rimavskej Sobote 26. októbra 1991 vydal rozhodnutie č. PÚ5/92 podľa ust. § 8 zákona o nariadení pozemkových úprav v katastrálnom území Babinec a určil hranicu obvodov pozemkových úprav a hranice obvodu pozemkov, ktoré sa vynímajú z pozemkových úprav. Za účelom vypracovania projektu pozemkových úprav v katastrálnom území J., bola 7. augusta 1992 uzavretá medzi Ministerstvom pôdohospodárstva SR, Bratislava a TEKDAM, s. r. o., Bratislava, zmluva č. 1 - 1/92 o dodávke prieskumných, projektových a geodetických prác, predmetom ktorej bolo vypracovanie projektu pozemkových úprav v tomto katastrálnom území. Na základe tejto zmluvy boli spracované úvodné podklady k projektu pozemkových úprav, t. j. register pôvodného stavu a úvodné podklady boli zverejnené v obci a prejednané so združením účastníkov pozemkových úprav v katastrálnom území J. na zasadnutí konanom na Obecnom úrade v Babinci 13. februára 1993. Zároveň boli výpisy z registra pôvodného stavu doručené všetkým známym účastníkom pozemkových úprav, ktorých pobyt bol známy a Slovenskému pozemkovému fondu v Bratislave v prípade neznámych vlastníkov, resp. vlastníkov, ktorých pobyt nebol známy. Po prerokovaní námietok proti výpisom z registra pôvodného stavu a zásadám funkčného usporiadania územia, Pozemkový úrad Rimavská Sobota 28. apríla 1993 podľa § 10 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb. v znení noviel, o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, schválil úvodné podklady k projektu pozemkových úprav.
Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že na Obecnom úrade v Babinci sa uskutočnilo 24. júna1993 zasadnutie združenia účastníkov pozemkových úprav v katastrálnom území Babinec, na ktorom boli v zmysle ust. § 11 citovaného zákona prerokované zásady pre umiestnenie náhradných pozemkov, ktoré vychádzali z registra pôvodného stavu, všeobecných zásad funkčného usporiadania územia a hranice obvodu pozemkových úprav. Na tomto zasadnutí boli podľa § 11 ods. 5 cit. zákona zásady pre umiestnenie náhradných pozemkov schválené. Na základe úvodných podkladov a dohodnutých zásad bol zhotoviteľom diela podľa § 12 cit. zákona vypracovaný projekt pozemkových úprav, z ktorého vychádzalo vypracovanie plánu pre umiestnenie náhradných pozemkov a ich pridelenie vlastníkom (ďalej len rozdeľovací plán). Rozdeľovací plán bol 1. septembra 1993 predložený účastníkom pozemkových úprav, bol zverejnený v obci, aj výpis z registra nového stavu, ktorý je súčasťou rozdeľovacieho stavu, bol doručený všetkým známym vlastníkom, ktorých pobyt bol známy. Po zapracovaní zmien, na základe požiadaviek vlastníkov, bol rozdeľovací plán predložený na schválenie Pozemkovému úradu v Rimavskej Sobote. Projekt pozemkových úprav v katastrálnom území Babinec bol podľa § 13 ods. 3 cit. zákona schválený rozhodnutím Pozemkového úradu č. PÚ5/92 z 22. apríla 1999. Rozhodnutie o schválení projektu pozemkových úprav bolo doručené verejnou vyhláškou a doručené všetkým zainteresovaným orgánom a organizáciám. Následne 19. júla 1999 sa na Obecnom úrade v Babinci uskutočnilo zasadnutie združenia účastníkov pozemkových úprav v katastrálnom území J., za účelom prejednania postupu prechodu na hospodárenie v novom usporiadaní. Vzhľadom na to, že postup prechodu na hospodárenie v novom usporiadaní bol združením účastníkov pozemkových úprav odsúhlasený, Pozemkový úrad v Rimavskej Sobote vydal 2. augusta 1995 rozhodnutie č. PÚ5/92, ktorým nariadil vykonanie projektu pozemkových úprav v katastrálnom území J.. Toto rozhodnutie bolo doručené verejnou vyhláškou, a jeho prílohou bol dohodnutý postup prechodu hospodárenia v novom usporiadaní. Projekt pozemkových úprav v katastrálnom území J. spracovala firma TEKDAN, s. r. o., Bratislava a tento projekt Okresný úrad Rimavská Sobota, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva svojim rozhodnutím schválil 19. mája 1997. Dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia účastníci pozemkových úprav v katastrálnom území J. nadobúdajú vlastníctvo k pozemkom podľa rozdeľovacieho plánu, a na základe neho sa vykonali zmeny vlastníctva v katastri nehnuteľností. Následne po schválení projektu pozemkových úprav bol spracovaný register nového stavu katastrálneho územia J..
Z rozhodnutia príslušného správneho orgánu je podľa súdu prvého stupňa zrejmé, že účastníci pozemkových úprav boli informovaní o správnom konaní, boli s nimi prejednané podklady k projektu pozemkových úprav, boli im doručené výpisy z registra pôvodného stavu, boli s nimi prerokované zásady pre umiestnenie náhradných pozemkov, ktoré boli schválené, bol im predložený a zverejnený v obci rozdeľovací plán a výpis z registra nového stavu bol doručený všetkým známym vlastníkom. Vlastníci mali možnosť predložiť pripomienky a požiadavky, a po ich zohľadnení bol projekt pozemkových úprav schválený, a zároveň rozdeľovací plán predložený Okresnému úradu Rimavská Sobota, odbor katastra nehnuteľností na zápis do katastra nehnuteľností.
K námietke nezákonného postupu správneho orgánu vo vzťahu k žalobcom, súd prvého stupňa uviedol, že v tomto konaní súd nemá právomoc preskúmavať rozhodnutia správnych orgánov. Zistil, že žalobcovia nepodali žalobu na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu na súd. Žalobcovia vlastnícke právo k sporným pozemkom nepreukázali ani na základe dohody č. 239 o odovzdaní majetku v zmysle § 22 zákona č. 229/1991 Zb. Túto dohodu uzavreli 29. júna 1998 Stredoslovenské lesy, š. p., Banská Bystrica, odštepný závod Rimavská Sobota a Urbársky spolok - pozemkové spoločenstvo Babinec, v mene ktorého dohodu podpísala fyzická osoba I. J.. Z potvrdenia Okresného úradu Rimavská Sobota z 12. júna 1998 vyplýva, že uvedené pozemkové spoločenstvo je evidované v registri pozemkových spoločenstiev bez právnej subjektivity. Nedostatok právnej subjektivity je dôvodom absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí ex tunc, t. j. od začiatku, nastáva priamo zo zákona, nemožno ju žiadnym spôsobom napraviť a súd na ňu prihliada aj bez námietky, t. j. úradnej povinnosti. Na základe neplatnej dohody nebolo možné nadobudnúť vlastnícke právo k sporným pozemkom.
Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa žalobu zamietol.
Na odvolanie žalobcov, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, napadnutým rozsudkom z
24. októbra 2013, č. k. 5 Obo 95/2012-527 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd s poukazom na § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. v znení noviel uviedol, že správca konkurznej podstaty zapísal do konkurznej podstaty úpadcu Poľnohospodárske družstvo Kraskovo „v konkurze“ nehnuteľnosti, ktorých vylúčenie z konkurznej podstaty je predmetom konania. Žalovaný pri ich zápise do konkurznej podstaty vychádzal z podkladov, ktoré sa nachádzajú na Správe katastra v O.. Vyplýva z nich, že v katastrálnom území J. boli vykonané pozemkové úpravy, a príslušný Okresný úrad v Rimavskej Sobote, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, rozhodnutím z 19. mája 1997, č. j. TPLH/P-2679/97-PÚ 5/92-72 schválil vykonanie projektu pozemkových úprav v katastrálnom území J., ktorý spracoval zhotoviteľ TEKDAN, s. r. o., Bratislava. Dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia účastníci pozemkových úprav v katastrálnom území J. nadobudli vlastníctvo k pozemkom podľa rozdeľovacieho plánu a na jeho základe sa vykonali zmeny vlastníctva v katastri nehnuteľností. Týmto postupom správneho orgánu bol založený nový právny stav, pričom novovytvorené parcely nemusia korešpondovať s údajmi v pozemkovej knihe.
Žalobcovia v konaní na súde prvého stupňa a opakovane v odvolaní namietali, že pri pozemkových úpravách nebol dodržaný zákon, že pozemkový úrad postupoval v rozpore so zákonom o pozemkových úpravách bez vedomosti vlastníkov, a robil zásahy v ich vlastníctve k predmetným pozemkom bez ich súhlasu. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa na uvedenú námietku vykonal dostatočné dokazovanie, z ktorého ustálil správny skutkový a právny stav, ktorý si odvolací súd v plnom rozsahu osvojuje. Napadnutým rozhodnutím dospel k správnemu záveru, že súd v konaní o vylúčení veci z konkurznej podstaty nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutia správnych orgánov. Odvolací súd k tomu poznamenal, že ochrana práv občanov, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní, je v kompetencii správneho súdnictva. Ak odvolatelia dospeli k záveru, že pozemkový úrad nielenže rozhodol nezákonne, ale aj porušil zásadu správneho konania, a to zásadu rovnosti účastníkov konania, mali na ochranu svojich práv využiť inštitúty upravené právnym poriadkom Slovenskej republiky. Napr. mohli podať podnet na príslušnú prokuratúru, resp. podať žalobu a dovolať sa na súde, aby preskúmal zákonnosť postupu a zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu. Pokiaľ tak neurobili, tak v tomto konaní je súd rozhodnutím správneho orgánu, vydaného podľa zákona č. 330/1991 Zb. v znení noviel o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v zmysle ustanovenia § 135 ods. 2 O. s. p. viazaný jeho správnosťou, nie je oprávnený ho preskúmavať a musí z neho vychádzať.
Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí ďalej uviedol, že žalobcovia svoj nárok preukazujú aj dohodou č. 239, uzavretou 29. júna 1998 medzi urbárskym spolkom, pozemkové spoločenstvo Babinec a odštepným závodom Rimavská Sobota Stredoslovenských lesov, š. p., Banská Bystrica, ktorá má svedčiť o tom, že sú oprávnenými vlastníkmi predmetných nehnuteľností. K uvedenej skutočnosti považoval odvolací súd za potrebné uviesť, že Stredoslovenské lesy, š. p., Banská Bystrica, mohli dohodu uzatvoriť aj s nevlastníkmi, teda nie je relevantným dôkazom o vlastníctve, preto súd na ňu v tomto konaní neprihliadal.
Z uvedeného je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že dôvody a dôkazy produkované zo strany žalobcov v tomto konaní, nevylučujú zapísanie sporného majetku zo súpisu konkurznej podstaty. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie v zákonnej lehote, ktoré odôvodnili tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. b/, f/ O. s. p.
Právna zástupkyňa dovolateľov v prvom rade poukázala na to, že žalobcovia v 18/ a 22/ rade zomreli a že v ďalšom konaní majú pokračovať ich zákonní dediči, pričom podaním z 8. marca 2013, ktoré bolo doručené na Najvyšší súd dňa 12. marca 2013 žiadala, aby ich súd v zmysle ustanovenia § 92 ods. 2 O. s. p. pripustil do konania na strane navrhovateľov. K podaniu pripojila plnomocenstvá na zastupovanie v konaní, vrátane plnomocenstiev udelených dedičmi pôvodných účastníkov konania v 18/ a 22/ rade. V podaní zároveň žiadala o prerušenie konania, vedeného na Najvyššom súde pod sp. zn. 5 Obo 95/2012do právoplatného skončenia konania, ktoré prebieha na Okresnom súde Rimavská Sobota, pod sp. zn. 8C/206/2007, ktorého predmetom je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom aj tohto konania. Keďže v záhlaví napadnutého rozsudku je stále ako účastník v 18/ rade označený I. D. a ako účastník v 22/ rade je uvedená R. P., je zrejmé, že súd konal s účastníkmi, ktorí nemali spôsobilosť byť účastníkmi konania, čo zakladá dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 237 písm. b/ O. s. p.
Podľa dovolateľov sa odvolací súd vôbec nezaoberal podstatnými argumentami žalobcov, uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, s týmito sa nevysporiadal, pričom napadnuté rozhodnutie odôvodnil nedostatočne, len všeobecnými konštatovaniami, bez toho, aby bolo zrejmé, na základe akých konkrétnych skutočností rozhodol, t. j. z akých skutočností svoje závery vyvodil. Uvedené podľa názoru dovolateľov spôsobuje arbitrárnosť a tým aj nepreskúmateľnosť napadnutého súdneho rozhodnutia. Týmto postupom odvolacieho súdu (ako aj postupom prvostupňového súdu) mala byť žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko bolo porušené základné ústavné právo zakotvené v čl. 46 a nasl. Ústavy SR - právo na súdnu ochranu, ktorého súčasťou je aj právo na spravodlivý súdny proces, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolatelia opätovne zdôraznili, že rozhodnutím pozemkového úradu bolo porušené ich ústavné právo vlastniť majetok. Poukázali na to, že pozemkový úrad konal pri rozhodnutí nad rámec svojich právomocí, v rozpore s predpismi, upravujúcimi pozemkové úpravy a toto rozhodnutie nemalo oporu ani v samotnom konaní o pozemkových úpravách, a preto je potrebné ho považovať za nulitné, a teda neexistujúce. Na jeho základe nemohlo dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Dodali, že na nulitu rozhodnutia správneho orgánu musí súd prihliadať z úradnej povinnosti. Z uvedeného je podľa dovolateľov zrejmé, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal argumentáciou žalobcu ohľadom nulitnosti rozhodnutia správneho orgánu, túto argumentáciu ignoroval a svoj postup ani náležité nezdôvodnil.
Dovolatelia ďalej uviedli, že skutkové zistenia musia vychádzať z náležite vykonaných dôkazov, čo v tomto konaní nebolo splnené, nakoľko rozpory medzi rozhodnutím pozemkového úradu a dôkazmi predloženými žalobcami, ako aj nimi uvedenými skutočnosťami, súdy neodstránili vykonaním navrhnutého dôkazu, prípadne iného dôkazu a vychádzali výlučne z Rozhodnutia pozemkového úradu, čím v konaní nedôvodne zvýhodnili žalovaného (v rozpore s § 18 O. s. p.). V tejto súvislosti dovolatelia dodali, že argumentácia súdu v tom smere, že Stredoslovenské lesy mohli dohodu uzavrieť aj s nevlastníkmi, nemá žiadny zákonný podklad, pričom súd toto svoje strohé konštatovanie žiadnym spôsobom nezdôvodnil a vôbec nie je zrejmé, z čoho pri zaujatí tohto stanoviska vychádzal.
Ohľadom postupu odvolacieho súdu, považovali dovolatelia za potrebné uviesť, že právnemu zástupcovi žalobcov nebolo zo strany súdu doručené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu tak, aby sa s ním mohol oboznámiť. Uvedenú skutočnosť považujú dovolatelia za závažné porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktoré v sebe zahŕňa aj princíp kontradiktórnosti konania. Každá strana v konaní musí mať možnosť nielen predkladať dôkazy a uvádzať argumenty, ktoré považuje za potrebné pre úspech v konaní, ale zároveň má právo byť oboznámená s každým podaním a vyjadrením predloženým súdu druhou procesnou stranou. V dôsledku takéhoto postupu súdu bol podľa názoru dovolateľov porušený princíp kontradiktórnosti konania.
Z vyššie uvedených skutočností, je podľa dovolateľov zrejmé, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté vadou, ktorá z neho robí rozhodnutie nepreskúmateľné, keďže závery súdu sú založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave veci, sú v rozpore s vykonaným dokazovaním, resp. nie sú podložené hodnoverným dôkazom (keďže ohľadom postupu pri pozemkových úpravách odvolací, aj prvostupňový súd, vychádzali výlučne z Rozhodnutia pozemkového úradu), pričom zdôvodnenie rozhodnutia je nepostačujúce. Odvolací súd vôbec neuviedol, na základe akých konkrétnych skutočnosti považuje argumenty žalobcov ohľadom nulitnosti správneho aktu, ako aj ostatné argumenty žalobcov za nesprávne, z akých konkrétnych dôvodov sa stotožnil v plnom rozsahu so závermi súdu prvého stupňa, ignorujúc tvrdenia žalobcov a nimi predložené dôkazy. Odvolací súd saobmedzil len na všeobecné konštatovania bez náležitého zdôvodnenia svojich úvah a postupov. Preto dovolatelia navrhujú, aby dovolací súd v zmysle ustanovenia § 243b ods. 2 a 3 O. s. p. zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dovolatelia si zároveň uplatnili trovy dovolacieho konania.
Žalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) v rozsahu v zmysle § 242 ods. 2 písm. c/ O. s. p., skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú ustanovenia § 237 až § 239 O. s. p.
Podľa ust. § 237 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014 je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí z niektorou z vád uvedených v ust. § 237 O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti podľa ust. § 242 ods. 1 O. s. p v znení účinnom do 31. 12. 2014. V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., podľa ktorého platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
V predmetnej veci odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa nezmenil, naopak potvrdil ho, pričom vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil. Rovnako nepotvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Prípustnosť dovolania v zmysle § 238 O. s. p. preto nie je daná.
Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 237O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014.
Dovolatelia vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/, c/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní nenamietali a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
Dovolací súd nezistil podmienku prípustnosti dovolania ani podľa § 237 písm. b/ O. s. p. (nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania na strane žalobcov v 18/ a 22/ rade), na ktorú poukazovali dovolatelia. Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti, ktoré zákon priznáva účastníkom. Túto spôsobilosť má zásadne ten, kto má podľa hmotného práva spôsobilosť mať práva a povinnosti. U fyzických osôb vzniká právna subjektivita narodením a zaniká smrťou, prípadne vyhlásením za mŕtveho. V danom prípade odvolací súd v záhlaví napadnutého rozsudku uviedol, takých účastníkov konania v 18/ a 22/ rade, ktorí nemali spôsobilosť byť účastníkmi konania z dôvodu ich úmrtia. Túto vadu konania odvolací súd však odstránil vydaním opravného uznesenia z 15. januára 2015, č. k. 5 Obo 95/2012-527 s odôvodnením, že išlo o opravu chyby v písaní s poukazom na § 164 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.
Procesná prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. b/ O. s. p. nie je preto daná.
S prihliadnutím aj na obsah dovolania sa dovolací súd ďalej osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia žalobcov, že im bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide aj vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolatelia v dovolaní okrem iného namietali, že konanie je postihnuté práve takouto vadou, založenou na porušení práva na spravodlivý proces, ku ktorému malo dôjsť vytvorením nerovnakých podmienok a nerovnakého procesného postavenia účastníkov konania.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (sp. zn. III. ÚS 156/2006, sp. zn. III. ÚS 331/2004).
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (sp. zn. I. ÚS 4/1994).
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Podľa § 1 O. s. p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
V zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že dovolatelia vytýkajú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. dôvodne.
Z obsahu spisu vyplýva, že k odvolaniu podanému žalobcami (č. l. 381) proti rozsudku súdu prvého stupňa (č. l. 367), ktoré odvolanie bolo doručené žalovanému dňa 26. októbra 2012 (č. l. 394), podal tento písomné vyjadrenie (č. l. 403), ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené 31. decembra 2012. Toto vyjadrenie žalovaného nebolo doručené ani právnej zástupkyni žalobcov (ani žalobcom).
Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozhodnutí zo dňa 27. apríla 2010 v prípade Hudáková proti Slovenskej republike, poukázal na to, že princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri, napríklad, Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I).
Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovností zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Hudáková, § 26). Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Zásada rovnosti účastníkov vyžaduje, aby jej uplatňovanie bolo koherentné vo všetkých štádiách občianskeho súdneho konania. Obaja účastníci majú právo na efektívny opravný prostriedok a na odvolacie konanie bez faktických a právnych prekážok.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva tiež vyplýva, že konkrétny vplyv predmetného vyjadrenia na rozsudok dotknutého vnútroštátneho súdu má malý význam. Je na účastníkoch konania, aby posúdili, či je potrebné sa k dokumentu (stanovisku k odvolaniu) vyjadriť alebo nie (Trančíková v. Slovenská republika, rozsudok z 13. januára 2015). Opomenutie povinnosti doručiť rovnopis písomného vyjadrenia žalovaného, sťažovateľke (žalobkyni), podľa Európskeho súdu pre ľudské práva predstavujepopretie jej práva na spravodlivé konanie.
Kontradiktórne konanie vyjadruje zásadu, podľa ktorej účastníci musia mať možnosť nielen byť oboznámení s dôkazmi potrebnými na to, aby ich návrh bol úspešný, ale taktiež musia mať vedomosť o všetkých predložených dôkazoch a stanoviskách a vyjadriť sa k nim na účely ovplyvnenia rozhodnutia súdu. Podstatné je, že konkrétny dopad nedoručeného stanoviska na rozhodnutie súdu je iba málo dôležitý, pretože je na účastníkoch konania, aby posúdili, či sa budú alebo nebudú k dokumentu vyjadrovať. Výnimkou je iba situácia, keď by udelenie takýchto práv a možností nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, lebo prijatý právny prístup nebol predmetom diskusie (napr. Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., proti Slovenskej republike, I. ÚS 230/03. II. ÚS 249/2012). Spomínanou výnimkou by mohla byť napr. situácia, keby dovolanie bolo odmietnuté ako oneskorene podané, teda najvyšší súd by sa meritom dovolania vôbec nezaoberal (II. ÚS 249/2012).
Aj podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky pre posúdenie otázky, či nedoručením vyjadrenia žalovaného došlo k zásahu do práva na kontradiktórne konanie a na zachovanie princípu rovnosti zbraní sa nejaví ako podstatné, či vyjadrenie žalovaného obsahovalo niečo nové, resp. bolo iba opakovaním stanovísk už predtým prednášaných, a či sa pre meritórne posúdenie veci javil obsah vyjadrenia ako relevantný. Bolo totiž vecou sťažovateľa, ako by sa postavil k tvrdeniam žalovaného, uvedeným v jeho vyjadrení na odvolanie (II. ÚS 299/2013).
Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov k podanému odvolaniu treba preto považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Keďže v danej veci vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcov nebolo doručené právnej zástupkyni žalobcov (ani žalobcom), treba konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné odvolacie konanie považovať za spravodlivé.
Dovolací súd poukazuje aj na to, že význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie k odvolaniu zaslané všetkým účastníkom konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutie súdu. Bolo povinnosťou odvolacieho súdu, aby pred svojím rozhodnutím o odvolaní žalobcov, o ktorom rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p., poskytol odvolateľom možnosť vyjadriť sa k písomnému podaniu žalovaného (vyjadrenie k odvolaniu).
Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného práva dovolateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, v dôsledku čoho bola dovolateľom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).
Zistená procesná vada konania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. (nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu ostatným účastníkom konania) zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie odvolacieho súdu podľa ust. § 243b ods. 2, 4 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O. s. p.).
Vzhľadom na dôvod zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu a skutočnosť, že vec sa vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, dovolací súd sa nezaoberal opodstatnenosťou uplatnenia inej dovolacej námietky.Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 5:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.