1ObdoV/47/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konkurznej veci úpadcu: F., spol. s. r. o., N. Ž., IČO: X., o vyhlásenie konkurzu, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8K/59/2002, o dovolaní veriteľa: S. K., a. s., C., B., IČO: X., proti uzneseniu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. k. 1Obo/80/2010-633 zo 14. júla 2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave, ako súd prvého stupňa, uznesením č. k. 8K/59/2002-617
z 31. marca 2010 zrušil konkurz vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
8K/59/2002 z 27. mája 2003 po splnení rozvrhového uznesenia na majetok úpadcu F., spol.
s. r. o., N. Ž., IČO: X.. Súčasne zbavil Ing. P. M. so sídlom H., X. T., funkcie správcu
konkurznej podstaty. Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 05. februára 2010 správca
konkurznej podstaty Ing. P. M. predložil súdu správu o záverečnom vyúčtovaní konkurzu
a vysporiadaní pohľadávok veriteľov podľa rozvrhového uznesenia zo dňa 16. apríla 2009.
Uviedol, že nie je dôvod postupovať podľa § 32 ods. 2 ZKV, nakoľko správca vyplatil
čiastočne pohľadávky proti podstate, čiastočne pohľadávky s nárokom na oddelené uspokojenie, svoju odmenu a súdny poplatok spolu so zaplatením nákladov a poplatkov
spojených s realizáciou uspokojovania uvedených pohľadávok. Odkazom na ustanovenia § 44
ods. 1 písm. b) a ods. 4 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“)
a ich následnou aplikáciou na daný prípad skonštatoval preukázanie splnenia rozvrhového uznesenia správcom konkurznej podstaty. Z týchto dôvodov konkurz zrušil a správcu
konkurznej podstaty zbavil funkcie.
Na odvolanie veriteľa: S. K., a. s., C., B., Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd
odvolací, uznesením č. k. 1Obo/80/2010-633 zo 14. júla 2010, napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa potvrdil ako vecne správne podľa § 219 OSP. V odôvodnení svojho
potvrdzujúceho rozhodnutia interpretáciou ustanovení § 44 ods. 1 písm. b) a ods. 4 ZKV ozrejmil, že cieľom konkurzného konania po právoplatnom rozvrhovom uznesení je vyplatiť
rozvrhnuté peňažné prostriedky získané speňažením konkurznej podstaty podľa výroku
rozvrhového uznesenia veriteľom označeným v rozvrhovom uznesení. Po preukázaní splnenia
vyplatenia rozvrhnutých prostriedkov veriteľom a splnení ostatných, rozvrhovým uznesením
uložených, povinností, konkurzné konanie končí, a to zrušením konkurzu a s tým súvisiacim
zbavením funkcie správcu konkurznej podstaty. V tomto štádiu konkurzného konania preto
súd skúma len zákonom stanovené podmienky obsiahnuté v § 44 ZKV - splnenie rozvrhového
uznesenia. Ak súd zistí, že rozvrhové uznesenie bolo zrealizované v zmysle jeho
právoplatného výroku, rozhodne o zrušení konkurzu. Odvolací súd poukázal na to, že v tomto
smere odvolanie veriteľa nebolo podané, toto smerovalo námietkami proti schválenej
konečnej správe a rozvrhovému uzneseniu, o ktorých bolo právoplatne rozhodnuté po
preskúmaní podaného odvolania veriteľom odvolacím súdom. Názor odvolateľa, že nemôže
byť rozhodnuté o zrušení konkurzu na úpadcu, pretože doposiaľ nebolo rozhodnuté o
dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, vyvrátil tvrdením, že podanie dovolania proti
rozhodnutiu o rozvrhu speňaženého majetku nemá za následok prerušenie konania vo veci
samej, preto nebol procesný dôvod na nerozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu označil
odvolacie námietky za právne nedôvodné a napadnuté uznesenie prvostupňového súdu za
správne.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal v zákonnej lehote dovolanie veriteľ: S. K., a.
s., C., B.. Prípustnosť dovolania vzhliadol v ustanovení § 237 písm. f) OSP tvrdiac, že
rozhodnutím odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a dovolanie
odôvodnil aj ustanovením § 241 ods. 2 písm. c) OSP tvrdiac, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odňatie možnosti konať pred súdom
videl v postupe konkurzného súdu, ktorý mu odňal možnosť uplatniť si u správcu konkurznej
podstaty pohľadávku proti podstate len preto, že uplatnenie/doručenie prihlášky chcel zrealizovať v pojednávacej miestnosti pred otvorením pojednávania o prejednaní konečnej správy (čo ZKV nezakazuje, resp. neurčuje miesto uplatnenia/doručenia pohľadávok proti
podstate, ZKV stanovuje len časové ohraničenie uplatňovania pohľadávok proti podstate - do
prejednania konečnej správy), aby aj konajúci sudca potom mohol po otvorení pojednávania
buď zahrnúť predmetnú pohľadávku proti podstate do nákladov správy, alebo, ak by ju
správca neuznal ako pohľadávku proti podstate, tak mal pojednávanie odročiť a vyzvať S. K.,
a. s., na podanie žaloby proti správcovi. Len na základe prítomnosti zamestnanca S. K., a. s.,
v pojednávacej miestnosti, požadoval od neho konajúci sudca nesprávne/neopodstatnene
poverenie na konanie pred súdom (zamestnanec vysvetlil súdu, že prišiel len doručiť
správcovi prihlášky, keďže dva mesiace nepreberal poštu). Zdôraznil, že tieto tvrdenia
vyplývajú aj z toho, že jeho zamestnanec bol v pojednávacej miestnosti (zaznamenané
v zápisnici) práve z dôvodu uplatnenia pohľadávok proti podstate, pretože iný dôvod účasti
tohto zamestnanca by bol bezpredmetný, keďže S. K., a. s., nepodala proti konečnej správe
námietky. Dovolateľ objasnil, že na základe uvedeného sa domáha svojho práva opravnými
prostriedkami, pričom rozhodnutiami odvolacích súdov je mu stále odnímaná možnosť konať
pred súdom (okrem rozhodnutia o odvolaní č. k. 1Obo/82/2008 z 28. 08. 2008). Ďalej
poukázal na to, že konkurzný súd mal vedomosť o podanom dovolaní proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým bol ako vecne správny potvrdený rozvrh bez pohľadávky S. K., a.
s., a napriek uvedenému zrušil konkurz, pričom týmto procesným postupom mu odňal
možnosť konať pred súdom - zamedzil mu možnosť domáhať sa svojho práva ďalej v
dovolacom konaní. Mal za to, že napadnutým rozhodnutím mu taktiež odvolací súd odňal
možnosť konať pred súdom, pretože v odvolaní boli uvedené všetky už vyššie opísané
skutočnosti, pre ktoré je podané na Najvyššom súde Slovenskej republiky dovolanie, pričom
podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ich odvolací súd považoval za právne
nedôvodné a rozhodnutie súdu prvého stupňa o zrušení konkurzu ako vecne správne potvrdil.
Tým mu mal odvolací súd definitívne znemožniť domáhať sa svojho práva v dovolacom
konaní, pretože sa pokúšal riadne a včas uplatniť si svoju pohľadávku proti podstate, čo mu
nebolo umožnené. Kritike podrobil i názor odvolacieho súdu, že pri zrušení konkurzu súd
skúma len zákonom stanovené podmienky v zmysle § 44 ZKV, v tomto prípade splnenie
rozvrhového uznesenia, a odvolanie S. K., a. s., nebolo právne dôvodné, pretože smerovalo
námietkami proti schválenej konečnej správe a proti rozvrhovému uzneseniu, o ktorých bolo
právoplatne rozhodnuté po preskúmaní podaného odvolania veriteľom odvolacím súdom.
Podanie dovolania proti rozhodnutiu o rozvrhu speňaženého majetku nemá za následok
prerušenie konania vo veci samej, preto nebol procesný dôvod na nerozhodnutie vo veci.
Nesúhlasiac s týmto názorom uviedol, že dôvodom odvolania bola skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol o ním podanom dovolaní, ktorým navrhoval zrušenie
rozhodnutia odvolacieho súdu spolu s rozvrhovým uznesením prvostupňového súdu, pričom
považoval za nutné objasniť odvolaciemu súdu aj dôvody podania tohto dovolania. Záverom
dovolateľ prezentoval názor, že konajúci súd by si mal, v rámci dohľadnej činnosti nad
správcom, preveriť splnenie jeho povinnosti vyplývajúcej z rozvrhového uznesenia
porovnaním so spisovou dokumentáciou, ktorá sa nachádza na Najvyššom súde Slovenskej
republiky z dôvodu dovolania podaného práve v súvislosti s rozvrhovým uznesením.
Dovolacím petitom sa domáhal zrušenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, ako aj
uznesenia súdu prvého stupňa.
K dovolaniu neboli podané žiadne vyjadrenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 0SP), po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 OSP), konajúci prostredníctvom členov,
ktorí majú právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 OSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 OSP) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je dovolanie prípustné, a je potrebné ho odmietnuť podľa § 243b ods. 5 veta
prvá OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
Podľa ustanovenia § 66e ods.1 ZKV, na konkurz sa primerane použijú ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 66f ZKV, ustanovenia § 221 ods.1 písm. a) a § 228 až § 243d
Občianskeho súdneho poriadku sa na konkurz a vyrovnanie nepoužijú.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.)
Z citovaných ustanovení § 66e ods. 1 a § 66f ZKV vyplýva, že na konkurzné konanie
od jeho začiatku až do jeho skončenia sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku použijú
len vtedy, ak ZKV neustanovuje inak. V ustanovení § 66f ZKV explicitne vylučuje
v konkurznom konaní použitie ustanovení upravujúcich v Občianskom súdnom konaní
dovolanie (§ 236 až 243d OSP).
Zákon o konkurze a vyrovnaní je predpis, ktorý upravuje tak materiálnu stránku
konkurzného práva, ako aj procesné právo konkurzné. Neobsahuje však komplexnú úpravu
konkurzného procesu, preto v ustanovení § 66e ods. 1 ZKV stanovuje primerané subsidiárne
použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ak ZKV nestanovuje inak. Ten obsahuje
zásadne odlišnú úpravu mimoriadnych opravných prostriedkov, keď v ustanovení § 66f ZKV
výslovne vylučuje použitie § 228 až § 235 OSP (obnova konania) a § 236 až § 243d OSP
(dovolanie, s výnimkou mimoriadneho dovolania). Ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku upravujúce dovolacie konanie, vrátane úpravy prípustnosti dovolania, sú
v konkurznom konaní nepoužiteľné, čo znamená, že proti rozhodnutiam odvolacieho súdu
vydaným v konkurznom konaní dovolanie nie je prípustné. Z tohto dôvodu nielenže nie je
prípustné dovolanie proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (č. l. 602), ktoré je
bezpochyby rozhodnutím vydaným v konkurznom konaní, ale vzhľadom na vylúčenie
použitia i ustanovenia § 242 ods. 1 veta druhá OSP, ukladajúcemu dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP (či už to
účastník namieta alebo nie), nemohol sa dovolací súd zaoberať ani prípustnosťou dovolania
z hľadiska dovolateľom namietanej vady konania podľa § 237 písm. f) OSP.
Je potrebné uviesť, že v prejednávanej veci išlo o inú procesnú situáciu, aká bola
predmetom riešenia v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. marca 2004
sp. zn. 1ObdoV/1/2004, ktoré bolo uverejnené Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 55 v čiastke 3/2004.
V uverejnenom rozhodnutí najvyšší súd zaujal stanovisko, že § 66f ZKV sa nevzťahuje na
rozhodnutie, ktorým odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a návrh na
vyhlásenie konkurzu zamietol, teda nevylučuje prípustnosť dovolania tam, kde výsledkom
rozhodovania nebolo vyhlásenie konkurzu. V prejednávanej veci však bol konkurz
právoplatne vyhlásený dňa 19. júna 2003, o čom svedčí uznesenie Krajského súdu
v Bratislave č. k. 8K/59/2002-224 z 27. mája 2003 s vyznačenou právoplatnosťou
19. júna 2003. Táto problematika bola predmetom riešenia aj pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky, ktorý v uznesení IV. ÚS 31/03 z 26. februára 2003 konštatoval, že
podľa zmyslu a účelu mimoriadnych opravných prostriedkov § 66f ZKV vylučuje použitie
ustanovení o dovolaní (ale aj obnove konania) len v prípade, že konkurz bol vyhlásený, a nie
aj v prípade, že návrh na konkurz bol podľa § 13 ods. 1 ZKV zamietnutý z vecných dôvodov.
Vylúčenie dovolania a obnovy konania má totiž zmysel len pri vyhlásení konkurzu, pretože
ich použitie by už nemohlo v žiadnom prípade odstrániť dôsledky vyhlásenia konkurzu podľa § 14 ZKV. Napokon to nie je ani potrebné, pretože zákon pozná inštitút zrušenia konkurzu
podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV, ktorý efektívnejšie než mimoriadny opravný prostriedok
rieši otázky, ktoré by sa inak mohli riešiť v mimoriadnom opravnom konaní.
Podľa § 243b ods. 5 veta prvá OSP, ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225
a 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Konštatujúc, že v danom prípade dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je
podľa § 66f ZKV v nadväznosti na § 66e ods. 1 ZKV a § 236 ods. 1 OSP prípustné, Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie veriteľa: S. K., a. s., C., B., odmietol ako neprípustné
podľa § 243b ods. 5 veta prvá OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
So zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť (§ 218 ods. 1 písm. c/
OSP), nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu.
K uvedeným záverom dospel dovolací päťčlenný senát jednohlasne.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 31. júla 2013
JUDr. Juraj Seman, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Helena Farkašová