1ObdoV/47/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konkurznej veci úpadcu: F.,   spol. s. r. o., N. Ž., IČO: X., o vyhlásenie konkurzu, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8K/59/2002, o dovolaní veriteľa: S. K., a. s., C., B., IČO: X., proti uzneseniu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. k. 1Obo/80/2010-633 zo 14. júla 2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave, ako súd prvého stupňa, uznesením č. k. 8K/59/2002-617  

z 31. marca 2010 zrušil konkurz vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

8K/59/2002 z 27. mája 2003 po splnení rozvrhového uznesenia na majetok úpadcu F., spol.

s. r. o., N. Ž., IČO: X.. Súčasne zbavil Ing. P. M. so sídlom H., X. T., funkcie správcu

konkurznej podstaty. Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 05. februára 2010 správca

konkurznej podstaty Ing. P. M. predložil súdu správu o záverečnom vyúčtovaní konkurzu

a vysporiadaní pohľadávok veriteľov podľa rozvrhového uznesenia zo dňa 16. apríla 2009.

Uviedol, že nie je dôvod postupovať podľa § 32 ods. 2 ZKV, nakoľko správca vyplatil

čiastočne pohľadávky proti podstate, čiastočne pohľadávky s nárokom na oddelené uspokojenie, svoju odmenu a súdny poplatok spolu so zaplatením nákladov a poplatkov

spojených s realizáciou uspokojovania uvedených pohľadávok. Odkazom na ustanovenia § 44

ods. 1 písm. b) a ods. 4 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“)

a ich následnou aplikáciou na daný prípad skonštatoval preukázanie splnenia rozvrhového uznesenia správcom konkurznej podstaty. Z týchto dôvodov konkurz zrušil a správcu

konkurznej podstaty zbavil funkcie.

Na odvolanie veriteľa: S. K., a. s., C., B., Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd

odvolací, uznesením č. k. 1Obo/80/2010-633   zo 14. júla 2010, napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa potvrdil ako vecne správne podľa   § 219 OSP. V odôvodnení svojho

potvrdzujúceho rozhodnutia interpretáciou ustanovení § 44 ods. 1 písm. b) a ods. 4 ZKV ozrejmil, že cieľom konkurzného konania po právoplatnom rozvrhovom uznesení je vyplatiť

rozvrhnuté peňažné prostriedky získané speňažením konkurznej podstaty podľa výroku

rozvrhového uznesenia veriteľom označeným v rozvrhovom uznesení. Po preukázaní splnenia

vyplatenia rozvrhnutých prostriedkov veriteľom a splnení ostatných, rozvrhovým uznesením

uložených, povinností, konkurzné konanie končí, a to zrušením konkurzu a s tým súvisiacim

zbavením funkcie správcu konkurznej podstaty. V tomto štádiu konkurzného konania preto

súd skúma len zákonom stanovené podmienky obsiahnuté v § 44 ZKV - splnenie rozvrhového

uznesenia. Ak súd zistí, že rozvrhové uznesenie bolo zrealizované v zmysle jeho

právoplatného výroku, rozhodne o zrušení konkurzu. Odvolací súd poukázal na to, že v tomto

smere odvolanie veriteľa nebolo podané, toto smerovalo námietkami proti schválenej

konečnej správe a rozvrhovému uzneseniu, o ktorých bolo právoplatne rozhodnuté po

preskúmaní podaného odvolania veriteľom odvolacím súdom. Názor odvolateľa, že nemôže

byť rozhodnuté o zrušení konkurzu na úpadcu, pretože doposiaľ nebolo rozhodnuté o

dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, vyvrátil tvrdením, že podanie dovolania proti

rozhodnutiu o rozvrhu speňaženého majetku nemá za následok prerušenie konania vo veci

samej, preto nebol procesný dôvod na nerozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu označil

odvolacie námietky za právne nedôvodné a napadnuté uznesenie prvostupňového súdu za

správne.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal v zákonnej lehote dovolanie veriteľ: S. K., a.

s., C., B.. Prípustnosť dovolania vzhliadol v ustanovení § 237 písm. f) OSP tvrdiac, že

rozhodnutím odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a dovolanie

odôvodnil aj ustanovením § 241 ods. 2 písm. c) OSP tvrdiac, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odňatie možnosti konať pred súdom

videl v postupe konkurzného súdu, ktorý mu odňal možnosť uplatniť si u správcu konkurznej

podstaty pohľadávku proti podstate len preto, že uplatnenie/doručenie prihlášky chcel zrealizovať v pojednávacej miestnosti pred otvorením pojednávania o prejednaní konečnej správy (čo ZKV nezakazuje, resp. neurčuje miesto uplatnenia/doručenia pohľadávok proti

podstate, ZKV stanovuje len časové ohraničenie uplatňovania pohľadávok proti podstate - do

prejednania konečnej správy), aby aj konajúci sudca potom mohol po otvorení pojednávania

buď zahrnúť predmetnú pohľadávku proti podstate do nákladov správy, alebo, ak by ju

správca neuznal ako pohľadávku proti podstate, tak mal pojednávanie odročiť a vyzvať S. K.,

a. s., na podanie žaloby proti správcovi. Len na základe prítomnosti zamestnanca S. K., a. s.,

v pojednávacej miestnosti, požadoval od neho konajúci sudca nesprávne/neopodstatnene

poverenie na konanie pred súdom (zamestnanec vysvetlil súdu, že prišiel len doručiť

správcovi prihlášky, keďže dva mesiace nepreberal poštu). Zdôraznil, že tieto tvrdenia

vyplývajú aj z toho, že jeho zamestnanec bol v pojednávacej miestnosti (zaznamenané  

v zápisnici) práve z dôvodu uplatnenia pohľadávok proti podstate, pretože iný dôvod účasti

tohto zamestnanca by bol bezpredmetný, keďže S. K., a. s., nepodala proti konečnej správe

námietky. Dovolateľ objasnil, že na základe uvedeného sa domáha svojho práva opravnými

prostriedkami, pričom rozhodnutiami odvolacích súdov je mu stále odnímaná možnosť konať

pred súdom (okrem rozhodnutia o odvolaní č. k. 1Obo/82/2008 z   28. 08. 2008). Ďalej

poukázal na to, že konkurzný súd mal vedomosť o podanom dovolaní proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým bol ako vecne správny potvrdený rozvrh bez pohľadávky S. K., a.

s., a napriek uvedenému zrušil konkurz, pričom týmto procesným postupom mu odňal

možnosť konať pred súdom - zamedzil mu možnosť domáhať sa svojho práva ďalej v

dovolacom konaní. Mal za to, že napadnutým rozhodnutím mu taktiež odvolací súd odňal

možnosť konať pred súdom, pretože v odvolaní boli uvedené všetky už vyššie opísané

skutočnosti, pre ktoré je podané na Najvyššom súde Slovenskej republiky dovolanie, pričom

podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ich odvolací súd považoval za právne

nedôvodné a rozhodnutie súdu prvého stupňa o zrušení konkurzu ako vecne správne potvrdil.

Tým mu mal odvolací súd definitívne znemožniť domáhať sa svojho práva v dovolacom

konaní, pretože sa pokúšal riadne a včas uplatniť si svoju pohľadávku proti podstate, čo mu

nebolo umožnené. Kritike podrobil i názor odvolacieho súdu, že pri zrušení konkurzu súd

skúma len zákonom stanovené podmienky v zmysle § 44 ZKV, v tomto prípade splnenie

rozvrhového uznesenia, a odvolanie S. K., a. s., nebolo právne dôvodné, pretože smerovalo

námietkami proti schválenej konečnej správe a proti rozvrhovému uzneseniu, o ktorých bolo

právoplatne rozhodnuté po preskúmaní podaného odvolania veriteľom odvolacím súdom.

Podanie dovolania proti rozhodnutiu o rozvrhu speňaženého majetku nemá za následok

prerušenie konania vo veci samej, preto nebol procesný dôvod na nerozhodnutie vo veci.

Nesúhlasiac s týmto názorom uviedol, že dôvodom odvolania bola skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol o ním podanom dovolaní, ktorým navrhoval zrušenie

rozhodnutia odvolacieho súdu spolu s rozvrhovým uznesením prvostupňového súdu, pričom

považoval za nutné objasniť odvolaciemu súdu aj dôvody podania tohto dovolania. Záverom

dovolateľ prezentoval názor, že konajúci súd by si mal, v rámci dohľadnej činnosti nad

správcom, preveriť splnenie jeho povinnosti vyplývajúcej z rozvrhového uznesenia

porovnaním so spisovou dokumentáciou, ktorá sa nachádza na Najvyššom súde Slovenskej

republiky z dôvodu dovolania podaného práve   v súvislosti s rozvrhovým uznesením.

Dovolacím petitom sa domáhal zrušenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, ako aj

uznesenia súdu prvého stupňa.  

K dovolaniu neboli podané žiadne vyjadrenia.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 0SP), po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 OSP), konajúci prostredníctvom členov,

ktorí majú právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 OSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

(§ 243a ods. 3 OSP) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je dovolanie prípustné, a je potrebné ho odmietnuť podľa § 243b ods. 5 veta

prvá OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.

Podľa ustanovenia § 66e ods.1 ZKV, na konkurz sa primerane použijú ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 66f ZKV, ustanovenia § 221 ods.1 písm. a) a § 228 až § 243d

Občianskeho súdneho poriadku sa na konkurz a vyrovnanie nepoužijú.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.)

Z citovaných ustanovení § 66e ods. 1 a § 66f ZKV vyplýva, že na konkurzné konanie

od jeho začiatku až do jeho skončenia sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku použijú

len vtedy, ak ZKV neustanovuje inak. V ustanovení § 66f ZKV explicitne vylučuje

v konkurznom konaní použitie ustanovení upravujúcich v Občianskom súdnom konaní

dovolanie (§ 236 až 243d OSP).

Zákon o konkurze a vyrovnaní je predpis, ktorý upravuje tak materiálnu stránku

konkurzného práva, ako aj procesné právo konkurzné. Neobsahuje však komplexnú úpravu

konkurzného procesu, preto v ustanovení § 66e ods. 1 ZKV stanovuje primerané subsidiárne

použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ak ZKV nestanovuje inak. Ten obsahuje

zásadne odlišnú úpravu mimoriadnych opravných prostriedkov, keď v ustanovení § 66f ZKV

výslovne vylučuje použitie § 228 až § 235 OSP (obnova konania) a § 236 až § 243d OSP

(dovolanie, s výnimkou mimoriadneho dovolania). Ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku upravujúce dovolacie konanie, vrátane úpravy prípustnosti dovolania, sú  

v konkurznom konaní nepoužiteľné, čo znamená, že proti rozhodnutiam odvolacieho súdu

vydaným v konkurznom konaní dovolanie nie je prípustné. Z tohto dôvodu nielenže nie je

prípustné dovolanie proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (č. l. 602), ktoré je

bezpochyby rozhodnutím vydaným v konkurznom konaní, ale vzhľadom na vylúčenie

použitia i ustanovenia § 242 ods. 1 veta druhá OSP, ukladajúcemu dovolaciemu súdu

povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP (či už to

účastník namieta alebo nie), nemohol sa dovolací súd zaoberať ani prípustnosťou dovolania

z hľadiska dovolateľom namietanej vady konania podľa § 237 písm. f) OSP.

Je potrebné uviesť, že v prejednávanej veci išlo o inú procesnú situáciu, aká bola

predmetom riešenia v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. marca 2004

sp. zn. 1ObdoV/1/2004, ktoré bolo uverejnené Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 55 v čiastke 3/2004.  

V uverejnenom rozhodnutí najvyšší súd zaujal stanovisko, že § 66f ZKV sa nevzťahuje na

rozhodnutie, ktorým odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a návrh na

vyhlásenie konkurzu zamietol, teda nevylučuje prípustnosť dovolania tam, kde výsledkom

rozhodovania nebolo vyhlásenie konkurzu. V prejednávanej veci však bol konkurz

právoplatne vyhlásený dňa 19. júna 2003, o čom svedčí uznesenie Krajského súdu

v Bratislave č. k. 8K/59/2002-224 z 27. mája 2003 s vyznačenou právoplatnosťou  

19. júna 2003. Táto problematika bola predmetom riešenia aj pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky, ktorý v uznesení IV. ÚS 31/03 z 26. februára 2003 konštatoval, že

podľa zmyslu a účelu mimoriadnych opravných prostriedkov § 66f ZKV vylučuje použitie

ustanovení o dovolaní (ale aj obnove konania) len v prípade, že konkurz bol vyhlásený, a nie

aj v prípade, že návrh na konkurz bol podľa § 13 ods. 1 ZKV zamietnutý z vecných dôvodov.

Vylúčenie dovolania a obnovy konania má totiž zmysel len pri vyhlásení konkurzu, pretože

ich použitie by už nemohlo v žiadnom prípade odstrániť dôsledky vyhlásenia konkurzu podľa § 14 ZKV. Napokon to nie je ani potrebné, pretože zákon pozná inštitút zrušenia konkurzu

podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV, ktorý efektívnejšie než mimoriadny opravný prostriedok

rieši otázky, ktoré by sa inak mohli riešiť v mimoriadnom opravnom konaní.

Podľa § 243b ods. 5 veta prvá OSP, ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225

a 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Konštatujúc, že v danom prípade dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je

podľa § 66f ZKV v nadväznosti na § 66e ods. 1 ZKV a § 236 ods. 1 OSP prípustné, Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie veriteľa: S. K., a. s., C., B., odmietol ako neprípustné

podľa § 243b ods. 5 veta prvá OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.

So zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť (§ 218 ods. 1 písm. c/

OSP), nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu.

K uvedeným záverom dospel dovolací päťčlenný senát jednohlasne.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 31. júla 2013

  JUDr. Juraj Seman, v. r.  

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Helena Farkašová