1ObdoV/41/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: S.. N. a. s., X., L. M., IČO: X., zastúpeného JUDr. E. M., advokátkou V., L., proti žalovanému: S., a. s., C., B.,
IČO: X., o zaplatenie 5 407 969,82 eur s príslušenstvom, vedenej na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 49Cb/59/2000, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. k. 1Obo/107/2010-702 zo dňa 31. 05. 2011, právoplatného dňa
22. 06. 2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave, ako súd prvého stupňa, rozsudkom č. k. 49Cb/59/2000-606
zo dňa 11. 03. 2010, rozhodujúc vo veci v intenciách zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho, rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi 5 407 969,82 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že v intenciách odvolacieho súdu zisťoval
kedy a v akej sume boli poskytnuté finančné prostriedky žalobcovi. Z takto doplneného
dokazovania mal za preukázané, že žalovaný jednoznačne nepreukázal poskytnutie
finančných prostriedkov VÚB banky právnemu predchodcovi žalobcu. Otvorením úverového
účtu klientom tak, ako to uvádza aj informácia z VÚB, a. s., B., zo dňa 16. 02. 2010, mal za potvrdené predchádzajúce zistenie, že úver podľa úverovej zmluvy č. 13 a úverovej zmluvy č.
237 nebol žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi, nikdy reálne poskytnutý. Z toho
vyvodil, že žalovanému prijatím plnenia v sume 162 920 499,- Sk od žalobcu vznikol podľa
ustanovenia § 132 Hospodárskeho zákonníka neoprávnený majetkový prospech. K uplatnenej
námietke premlčania prvostupňový súdu uviedol, že táto bola riešená v rozsudku Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 12. 09. 2005 a preskúmaná v rámci odvolacieho konania, a jeho
záver, v nadväznosti na záver obsiahnutý v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 29. 06. 2009, nebol spochybnený. Uznal preto právny nárok žalobcu za oprávnený.
O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 OSP tak, že zaviazal
neúspešného žalovaného zaplatiť úspešnému žalobcovi náhradu trov konania v sume 579
314,67 eur.
Na odvolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací,
rozsudkom č. k. 1Obo/107/2010-702 zo dňa 31. 05. 2011, právoplatným dňa 22. 06. 2011,
napadnutý rozsudok prvostupňového súdu potvrdil podľa § 219 OSP ako vecne správny.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 OSP tak,
že k ich náhrade zaviazal neúspešného žalovaného voči úspešnému žalobcovi v sume
22 501,- eur.
Odvolací súd, stotožňujúc sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa,
procesne vytkol prvostupňovému súdu stručnosť rozsudku. Na margo jeho stručnosti však
dodal, že s prihliadnutím na dĺžku konania a prejednávanie veci viackrát prvostupňovým
súdom v dôsledku zrušenia jeho rozsudku odvolacím i dovolacím súdom, pokiaľ dôsledne
zainteresovaní na tomto spore poznali obsah spisov a listinné dôkazy, nespôsobilo ani jeho
stručné odôvodnenie nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Odvolací súd pri
rešpektovaní ustanovenia § 212 ods. 1 OSP zosúladil dôkazy, vyhodnotil ich, a vyvodil
právny záver, berúc do úvahy odvolanie žalovaného. Nutnosť vyvodenia právneho záveru na
základe rozsiahleho odôvodnenia, odôvodnil odvolací súd tým, že toto bolo možné za
terajšieho stavu konania len tak, že počnúc samotným návrhom vyhodnotil dôkazy, na ktoré
sa odvoláva žalobca, v konfrontácii s právnymi názormi odvolateľa.
Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonnej lehote dovolanie
žalovaný. Dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu. Prípustnosť dovolania odvodil z ustanovenia § 238 ods. 2 OSP (odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci). Dôvody dovolania vymedzil v štyroch
bodoch tvrdiac, že: 1. pre nesprávny právny názor súdu ohľadne podstatnej skutočnosti,
dôležitej pre posúdenie veci bol žalovaný vylúčený z realizácie svojich procesných práv
a týmto nesprávnym postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
2. odvolací súd vyhodnotil nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní ako dôvodný z iných
dôvodov ako odvolací súd v pôvodnom konaní, dovolací súd v konaní o dovolaní,
druhostupňový súd v konaní o zrušení rozhodnutia a prvostupňový súd v konaní po zrušení
rozhodnutia, pričom žalovaný má za to, že týmto postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom, 3. odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci, 4. konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dôvodnosť dovolania preto vzhliadol v ustanoveniach § 241 ods. 2
písm. a), b) a c) OSP.
Argumentácia dovolateľa o prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 238 ods. 2
OSP spočíva v jeho tvrdeniach, že do súdneho spisu založil rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, „kde boli riešené totožné právne otázky“, a odvolací súd vydal
rozhodnutie „bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami“.
Ďalej dovolateľ úvodom bodu 4 svojho dovolania poukazuje na § 243d ods. 1 OSP, pričom
v ďalšom texte spochybňuje hodnotenie dôkazov odvolacím súdom, a záverom konštatuje, že:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky neakceptoval právny názor dovolacieho súdu“.
Dovolacím petitom sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania
v sume 66 387,- eur za zaplatený súdny poplatok za dovolanie.
K dovolaniu sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 26. 08. 2011. Rozobratím
jednotlivých dôvodov dovolania uvádzaných dovolateľom, zaujal stanovisko, že v danom
prípade nie je daný žiaden z prípadov, kedy je dovolanie prípustné. Vyhodnotil dovolanie ako
zmätočné. Žiadal preto dovolanie žalovaného zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 0SP), po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 OSP), ktorého člen za neho konajúci má
právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 OSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 OSP) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho odmietnuť podľa § 218 ods. 1
písm. c) OSP v nadväznosti na § 243b ods. 5 veta prvá OSP.
Podľa § 243b ods. 5 veta prvá OSP, ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225
a 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
OSP platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 OSP)
alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 OSP), alebo rozsudok odvolacieho
súdu potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 238 ods. 3 OSP).
Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených
rozhodnutí. Nakoľko v prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa, pričom vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil, je nepochybné, že
prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 OSP.
Dovolateľ odvodil prípustnosť dovolania z ustanovenia § 238 ods. 2 OSP tvrdiac, že
odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Dovolací súd sa, v prípade tvrdenej prípustnosti dovolania z ustanovenia § 238 ods. 2
OSP, stotožňuje s názormi žalobcu obsiahnutými vo vyjadrení k dovolaniu, ktoré
korešpondujú so skutočnosťami vyplývajúcimi zo spisového materiálu, a z identických
dôvodov nevzhliada prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 238 ods. 2 OSP. Na margo
dovolateľových tvrdení, že do súdneho spisu založil rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, „kde boli riešené totožné právne otázky“, a odvolací súd vydal
rozhodnutie „bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami“, je žiaduce ozrejmiť, že rozhodnutia doložené do predmetného súdneho spisu žalovaným nie
sú rozhodnutiami v tejto konkrétnej súdenej veci, ale jedná sa o rozhodnutia vydané v iných
veciach. Keďže prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 238 ods. 2 OSP spočíva
v porušení ustanovenia § 243d ods. 1 veta druhá OSP, pojednávajúceho o záväznosti
právneho názoru súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, argumentácia rozsudkami Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle
§ 238 ods. 2 OSP. Navyše, uplatnená prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 trpí značnou
mierou zmätočnosti. Dovolateľ totiž na rôznych miestach dovolania spája navzájom
nesúvisiace veci (spochybnenie hodnotenia dôkazov zo strany odvolacieho súdu
s neakceptovaním právneho názoru dovolacieho súdu). V tejto súvislosti je nutné uviesť, že
dovolací súd rozhodoval v tejto veci len raz, a to rozsudkom č. k. 1ObdoV/66/2007-509 zo
dňa 29. 09. 2008, v ktorom konštatoval nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť temporálne
skoršieho rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený vyhovujúci výrok rozsudku
súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol. V tomto zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho
súdu nevyslovil dovolací súd žiadny záväzný právny názor. Dovolací súd naopak na strane 18 svojho rozhodnutia konštatoval, že práve kvôli arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti časovo
skoršieho rozhodnutia odvolacieho súdu nemôže zaujať komplexnejší právny názor. Z toho je
zrejmé, že ak dovolací súd nevyslovil vo svojom rozhodnutí žiadny právny názor, neexistuje
ani žiadna viazanosť odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu, a preto logicky
nemôže byť dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 238 ods. 2 OSP.
Podanie dovolania v tejto veci by bolo prípustné podľa dovolateľom uvádzaného
ustanovenia § 238 ods. 2 OSP za predpokladu, že sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, čo však dovolací súd, na základe vyššie
uvedeného, vyvrátil. Iba v prípade danosti prípustnosti dovolania z tohto ustanovenia, by
mohol dovolateľ odôvodniť podané dovolanie aj ustanoveniami § 241 ods. 2 písm. b)
/konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci/ a c)
OSP /rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci/.
Ak však nemožno prípustnosť dovolania vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 2 OSP, a dovolaním je napadnuté potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania
by bola možná len z dôvodu uvedeného v § 241 ods. 1 písm. a) OSP, ak by bolo odvolacie
konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 OSP. V takomto prípade nie je možné
prípustnosť dovolania v danej veci vyvodiť z ďalších dovolateľom uvádzaných dovolacích
dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b) /konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci/ a podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP /rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci/.
Keďže dovolací súd zistil, že prípustnosť dovolania nevyplýva z ustanovenia § 238
ods. 2 OSP, nezaoberal sa ďalej ani uplatnenými dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2
písm. b) a c) OSP.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá OSP, ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP (či už to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 OSP, ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia. Ak je totiž konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) OSP, možno dovolaním
napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 OSP
vylúčené.
Dovolateľ namietal vadu konania pojatú do ustanovenia § 237 písm. f) OSP
/účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom/.
Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania (či už namietanej dovolateľom,
alebo nenamietanej) uvedenej v zákonnom ustanovení § 237 písm. a) až g) OSP dovolací súd nezistil.
Podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP, dovolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237.
Podľa § 237 písm. f) OSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP sa
rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv
priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol
v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je pritom rozhodujúce, či bola
účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom postupom odvolacieho súdu, alebo či sa tak
stalo v dôsledku postupu súdu prvého stupňa a odvolací súd neurobil v tomto smere nápravu.
K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu
predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.
K vade konania podľa § 237 písm. f) OSP, ktorú vyhodnotil dovolateľ ako
opodstatnený dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP, uviedol, že odvolací súd mu
odňal možnosť konať pred súdom samotným rozhodnutím (bod II. ods. 1 dovolania). Dôvodil
pritom právnou vetou z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/92/1996. Dovolací súd poukazuje na nenáležitosť argumentácie týmto rozhodnutím,
pretože citované rozhodnutie sa týkalo skutkovo aj právne odlišnej situácie. Jednalo sa o vadu
konania podľa § 237 písm. f) OSP z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov pre vopred
zaujatý nesprávny právny názor súdu. Predmetné konanie však nevykazuje obdobné
pochybenia, ktoré by zakladali dôvodnosť vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP.
Nepochopením významu vady konania podľa § 237 písm. f) OSP, a tým aj zmyslu
dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP, je dovolateľom spochybnený právny
názor oboch súdov nižších stupňov (prvostupňového i odvolacieho, keďže odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil) tvrdiac, že v rozsudku vysloveným právnym názorom
došlo k vylúčeniu z realizácie procesných práv žalovaného. Dovolací súd nezistil zo súdneho
spisu žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilými vyvodiť záver o vylúčení žalovaného
z realizácie jeho procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Naopak, je
nespochybniteľné, že v predmetnom súdnom konaní boli zo strany žalovaného navrhované
dôkazy, ktoré boli súdmi náležite vykonané, a žalovaný viackrát zosumarizoval a rozsiahle
zhodnotil skutkový a právny stav veci podľa svojho úsudku.
Dovolateľ namietal i neakceptovanie ním vznesenej námietky premlčania označujúc
právny názor súdov v tomto smere za „šikanovanie“. Dovolací súd zistil, že žalovaný vytýka
túto vadu nenáležite. Otázkou premlčania sa zaoberal súd prvého stupňa na strane 6
odôvodnenia rozsudku č. k. 49Cb/59/2000-357 zo dňa 12. 09. 2005, ktorý bol napadnutý
odvolaním a následne i dovolaním. Záver prvostupňového súdu o tom, že k premlčaniu
nedošlo, nebol spochybnený odvolacím ani dovolacím súdom.
Je na mieste dať za pravdu tvrdeniu žalobcu, že žalovaný v obsiahlom dovolaní mieša
argumentáciu o odňatí možnosti konať pred súdom s odôvodnením dovolania podľa § 241
ods. 2 písm. b) a c) OSP, čo je vzájomne inkompatibilné.
Na margo dovolateľom vytknutého pochybenia oboch súdov nižších stupňov
spočívajúceho vo vyhodnotení nároku žalobcu ako dôvodného z iných dôvodov, ako súdy v predošlých rozhodnutiach, je nutné uviesť, že skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol
pôvodne vo veci inak, a že aj odvolací súd rozhodol jedenkrát odlišne, nie je spôsobilým
dovolacím dôvodom za situácie, keď v prejednávanej veci sa počas dlhotrvajúceho súdneho
konania dôkazná situácia menila, resp. vyvíjala, v dôsledku pribúdajúcich dôkazov, a tým sa
zároveň vyvíjala aj právna kvalifikácia. Z toho pohľadu preto nie je ničím neobvyklým a zároveň nezákonným, že výroky štyroch rozsudkov súdu prvého stupňa vo veci samej,
produkovaných v tomto konaní, ktoré boli postupne zrušované a vracané odvolacím súdom
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, boli rôzne (buď žalobu zamietali, alebo žalobe
vyhovovali, raz bol rozsudok prvostupňového súdu zmenený odvolacím súdom). Prvým
rozsudkom súdu prvého stupňa bol rozsudok č. k. 49Cb/59/2000-89 zo dňa 28. 09. 2000,
ktorým bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ako súdu odvolacieho, č. k. 4Obo/22/2001-123 zo dňa 14. 03. 2002 bol tento
rozsudok prvostupňového súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Druhýkrát
rozhodol súd prvého stupňa vo veci rozsudkom č. k. 49Cb/59/2000-214 zo dňa 14. 04. 2003
tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol. Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ako súd odvolací, uznesením č. k. 6Obo/19/2003-291 zo dňa 15. 12. 2004,
druhýkrát rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V poradí
tretím rozsudkom č. k. 49Cb/59/2000-357 zo dňa 12. 09. 2005 súd prvého stupňa žalobe
vyhovel. Odvolací súd svojím v poradí tretím rozhodnutím, a to rozsudkom č. k.
4Obo/347/2005-457 zo dňa 24. 04. 2007, zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že
žalobu zamietol. Proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, svojím rozhodnutím č. k. 1ObdoV/66/2007-509 zo dňa 29. 09. 2008, zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Odvolací súd rozhodol štvrtýkrát v poradí v intenciách dovolacieho súdu,
uznesením č. k. 4Obo/150/2008-537 zo dňa 29. 06. 2009, tak, že rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňový súd, na základe tohto zrušovacieho
rozhodnutia odvolacieho súdu, rozhodol štvrtý raz vo veci rozsudkom č. k. 49Cb/59/2000-606
zo dňa 11. 03. 2010, tak, že žalobe vyhovel. Na odvolanie žalovaného rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, vo veci už v poradí piatykrát, keď rozsudkom č. k.
1Obo/107/2010-702 zo dňa 31. 05. 2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny. Potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu (t. j. piate rozhodnutie odvolacieho súdu) je
predmetom tohto dovolacieho konania.
Dovolateľ uvádza v bode 7 svojho dovolania (strany 11 až 12 dovolania), že v danej
veci nebolo súdom prvého stupňa vyhlásené uznesenie, ktorým sa končí dokazovanie, čím sa
podľa neho prvostupňový súd dopustil porušenia § 120 ods. 4 OSP a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
vo vzťahu k ním citovanému nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 05. 1994: „... Každé
konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou
zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.“. Vyhodnotil tento postu súdu za vadu
konania v zmysle § 237 písm. f) OSP, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať pred
súdom.
Z obsahu Zápisnice o pojednávaní pred Krajským súdom v Bratislave zo dňa
11. 03. 2010 (č. l. 584 – 585) skutočne vyplýva, že prvostupňovým súdom nebolo vyhlásené
uznesenie o skončení dokazovania. Zároveň z neho vyplýva i to, že žalovaný, resp. jeho
právny zástupca, neboli prítomní na pojednávaní, a súd na pojednávaní vyhlásil uznesenie, že
bude pojednávať v neprítomnosti právneho zástupcu žalovaného v súlade s § 101 ods. 2 OSP,
podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu
a dosiaľ vykonané dôkazy. Z dôkazov založených v spise na č. l. 581, 582 a 583 (mailové
podania zo dňa 10. 03. 2010) vyplýva, že riadne predvolaný právny zástupca žalovaného
JUDr. E. V., PhD. substitučne splnomocnil dňa 25. 02. 2010 JUDr. M. T., advokáta so sídlom
B., B., na jeho zastupovanie v súdenej veci na pojednávaní dňa 11. 03. 2010 (plnomocenstvo
na č. l. 581). Tento substitút však doložil doklad o svojej práceneschopnosti od 10. 03. 2010
(č. l. 583) spolu so žiadosťou o odročenie pojednávania vytýčeného na 11. 03. 2010 (č. l. 582), v ktorej ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti
a zároveň ospravedlnil aj neúčasť JUDr. E. V., PhD. z dôvodu jeho pobytu v zahraničí od 01.
03. 2010, a vzhľadom na tieto okolnosti, ako aj požiadavku klienta, aby sa na pojednávaniach
zúčastňoval aj jeho právny zástupca, žiadal súd o odročenie tohto pojednávania. Súd prvého
stupňa mal za preukázané predpoklady na to, aby mohol pojednávať v neprítomnosti
právneho zástupcu žalovaného, a to, že bol na pojednávanie riadne predvolaný, na
pojednávanie sa nedostavil a ani z dôležitého dôvodu nepožiadal o jeho odročenie. Žiadosť o odročenie pojednávania nepovažoval súd za požiadanie o jeho odročenie z dôležitého
dôvodu. Tým bola splnená materiálna podmienka uvedená v citovanom § 101 ods. 2 veta
druhá pred bodkočiarkou OSP na prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu
žalovaného. Postup súdu prvého stupňa bol preto zákonný, a keďže na tomto pojednávaní bol
vyhlásený rozsudok vo veci samej, za súčasného splnenia druhej podmienky vymedzenej v §
101 ods. 2 veta druhá za bodkočiarkou OSP, t. j., že súd prihliadol na obsah spisu a dosiaľ
vykonané dôkazy, je rozsudok súdu prvého stupňa rozhodnutím lege artis.
Pochybenie súdu prvého stupňa namietané dovolateľom, že prvostupňovým súdom
nebolo vyhlásené uznesenie o skončení dokazovania na pojednávaní dňa 11. 03. 2010 (č. l.
584 – 585), na ktorom došlo aj k vyhláseniu rozsudku, je aj z pohľadu dovolacieho súdu
nesprávnym postupom súdu prvého stupňa, avšak dovolací súd musel rešpektovať zákonné
ustanovenie § 242 ods. 1 OSP, podľa ktorého dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho
súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý. Ak nejde o vady uvedené v § 237,
neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Zo všetkých uvedených skutočností je zrejmé, že nie je daná existencia vady konania
podľa § 237 písm. f) OSP, ktorá by bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania podľa § 241
ods. 2 písm. a) OSP, napriek primárnej neprípustnosti dovolania proti potvrdzujúcemu
rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Konštatujúc, že v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je
podľa § 238 OSP prípustné a vady uvedené v § 237 OSP neboli zistené, Najvyšší súd
Slovenskej republiky, ako súd dovolací, dovolanie žalovaného odmietol ako neprípustné
podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá OSP.
So zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť (§ 218 ods. 1 písm. c/
OSP), nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalovanému, ktorý úspech nemal, podľa § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP
a § 243b ods. 5 veta prvá OSP. Dovolací súd mu napriek tomu náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal, pretože žalobca nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy tohto
konania v zmysle § 151 ods. 1 OSP.
K uvedeným záverom dospel dovolací päťčlenný senát jednohlasne.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 29. februára 2012
JUDr. Juraj Seman, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.