1ObdoV/32/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1/ Ing. P. L., bytom Š., K., 2/ O. K., bytom M., Z., obidvaja zast. advokátom JUDr. J. J., so sídlom: K., B. proti
žalovanému: JUDr. M. Č., so sídlom: J.., D., správca konkurznej podstaty úpadcu: H. S.,
akciová spoločnosť v konkurze, so sídlom: P., K., IČO: X. o vylúčenie vecí z konkurznej
podstaty, vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 52Cbi/2/2007, na
dovolanie žalobcov proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 05. 2011,
č. k. 5Obo 38/2011-342, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov o d m i e t a.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd prvého stupňa rozsudkom z 31. 01. 2011, č. k.
52Cbi/2/2007-311, zamietol žalobu žalobcov o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty úpadcu,
a to práva k ochrannej známke č. reg. 188433 s názvom BOŽENA s prioritou ochrany
od 30. 09. 1996 pre územie Slovenskej republiky, práva k ochrannej známke č. reg. 214457
s názvom LOCUST s prioritou ochrany od 01. 04. 1997 pre územie Českej republiky, práva
spojené s prihláškou ochrannej známky s názvom LOCUST a s prioritou ochrany
od 30. 09. 1996 vedenej na Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky pod
značkou POZ 2561-96, práva k priemyselnému vzoru č. reg. 254 93 pre územie Slovenskej republiky a č. reg. 282 53 pre územie Českej republiky s názvami Ťahač letiskovej techniky
a s prioritami od 03. 07. 1997, práva spojené s prihláškou vynálezu PV 1249-96 podanou na
Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky 30. 09. 1996 s názvom Odmínovací
komplex a spôsob ovládania jeho odmínovacieho stroja, práva spojené s medzinárodnou
prihláškou vynálezu PCT/SK97/00009 podanou na medzinárodnom úrade v Ženeve
30. 09. 1997 pod názvom Odmínovací komplex a spôsob ovládania jeho odmínovacieho
stroja, s udržiavanou prioritou ochrany v 89 krajinách sveta, ktoré sú zapísané v súpise
konkurznej podstaty. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ust. § 19 ods. 1, ods. 2
zákona o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“). Mal za to, že predpokladom pre podanie
žaloby o vylúčenie vecí zo súpisu konkurznej podstaty je skutočnosť, že predmetné veci
zapíše správca konkurznej podstaty do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených
inými osobami, a že táto vec sa v súpise konkurznej podstaty nachádza. Súd potom uloží
tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal
žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. Krajský súd v Banskej Bystrici
uznesením č. k. 51-24 K 407/98 zo dňa 30. 11. 1998 vyhlásil konkurz na úpadcu H. S., a. s.,
K. a za správcu konkurznej podstaty ustanovil JUDr. M. Č.. Uznesením zo dňa 06. 12. 2006,
č. k. 51-24 K 407/98-1442, Krajský súd v Banskej Bystrici uložil žalobcom, aby v lehote 30
dní odo dňa doručenia uznesenia podali proti správcovi konkurznej podstaty žalobu o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty. Súčasne opatrením, rovnako zo 06. 12. 2006, č. k. 51-
24 K 407/98-1438, krajský súd uložil správcovi konkurznej podstaty, aby neodkladne po
doručení tohto opatrenia zaradil do súpisu konkurznej podstaty majetok úpadcu
vyšpecifikovaný v tomto opatrení. Konkurzný súd mal v čase vypracovania predmetného
opatrenia za to, že majetok úpadcu vyšpecifikovaný v opatrení sa v súpise konkurznej
podstaty úpadcu nenachádza, a preto je ho tam potrebné zaradiť. Správca konkurznej podstaty
reagoval na opatrenie vyjadrením z 05. 01. 2007, ktorým konkurznému súdu oznámil, že
predmetné opatrenie nie je možné realizovať, pretože predmetné práva boli zahrnuté
v účtovnej dispozícii č. ID11000306, ktorá bola zahrnutá v súpise konkurznej podstaty a tieto
priemyselné práva boli prevedené na kupujúceho v zmysle zmluvy o predaji časti podniku
a jej dodatkov.
Prvostupňový súd v konaní vypočul svedka Ing. J. B., člena predstavenstva úpadcu,
ktorý vypovedal, že žalobca v 1. rade bol technickým námestníkom, neskôr technickým
riaditeľom Z. Ť. S., ktoré boli právnym predchodcom úpadcu. Naproti tomu žalobca v 2. rade
nikdy nebol zamestnancom ani právneho predchodcu úpadcu ani úpadcu, vždy pracoval na základe objednávok úpadcu. Uviedol, že pri výrobku s názvom LOCUST išlo o výrobok,
ktorý vyrábal dlhé roky úpadca ešte v čase existencie Z. Ť. S. K.. Síce ho vyrábal pod iným
názvom, konkrétne pod označením UNC MILA 60, išlo však len o zmenu označenia
nakladača z obchodných marketingových dôvodov. Nakladač sa vyrábal od roku 1983 a je
možné, že spoločnosť O., spol. s. r. o., robila určité úpravy a modernizáciu, ale autorstvo
nemá nič spoločné s ochrannou známkou LOCUST, nakoľko túto si zaevidovala spoločnosť
H. S., a. s., K. ako svoju obchodnú značku. Úpadca zadal projekt letiskového ťahača
spoločnosti O., spol. s. r. o., a tento projekt úpadca aj v celom rozsahu financoval, vrátane
celej výroby, dokumentácie, výroby prototypu, ako aj skúšok letiskového ťahača. Na ťahači
pracovali okrem Ing. P. D. aj žalobcovia. Technický riaditeľ Ing. B., resp. útvar technického
riaditeľa podal na Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky prihlášku o zápis
uvedeného priemyselného vzoru. Svedok uviedol, že nevie o tom, že by bol v tom čase
figuroval ako majiteľ uvedeného priemyselného vzoru niekto iný ako úpadca, ani o tom, že by
v čase, keď sa prihláška na Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky podávala,
boli nejaké námietky ohľadne toho, kto je vlastníkom priemyselného vzoru, resp. týchto práv.
Podľa svedka v danom prípade treba rozlišovať jednak vlastníctvo a jednak autorské práva,
ktoré patrili firme O., spol. s. r. o., avšak celý projekt bol robený na zákazku H. S., a. s., K.. Vyjadril názor, že žalobcovia sa v tomto prípade nemôžu považovať za vlastníka uvedeného
priemyselného vzoru, maximálne za autora.
Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa ďalej vyplynulo, že dňa 19. 05. 1999 zaslal
patentový zástupca Ing. L. B. na Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky
Banská Bystrica „žiadosť o zápis prevodu úžitkového vzoru č. 254 93“. Vo svojej žiadosti
uviedol, že žiada o zápis prevodu uvedeného úžitkového vzoru s názvom „Ťahač letiskovej
techniky“ na nového nadobúdateľa v zmysle priloženej zmluvy o prevode práv. Súčasťou
žiadosti bola zmluva o prevode práv k predmetom priemyselného vlastníctva, uzavretá medzi
správcom konkurznej podstaty úpadcu a spoločnosťou W., a. s., Z. dňa 01. 03. 1999.
Z osvedčenia o zápise priemyselného vzoru Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej
republiky súd zistil, že ako majiteľ „Ťahača letiskovej techniky“ pod č. 254 93 bol zapísaný
27. 04. 1998 subjekt H. S., a. s., P., X. K. a ako pôvodcovia boli zapísaní O. K., Z., Ing. P. L.,
K. a Ing. P. D., Z.. Z osvedčenia o zápise priemyselného vzoru Úradu priemyselného
vlastníctva Českej republiky súd zistil, že ako majiteľ „Ťahača letištní techniky“ s číslom
zápisu 282 53 s dátumom zápisu 24. 11. 1998 bol zapísaný subjekt H. S., a. s., K. a ako
pôvodcovia Ing. P. L., K., O. K., Z. a Ing. P. D., Z.. Ing. L. B. podal dňa 30. 09. 1996 prihlášku vynálezu s názvom „Odmínovací komplex a spôsob ovládania jeho odmínovacieho
stroja“ so žiadosťou o udelenie patentu. Prihláška vynálezu bola zaregistrovaná pod sp. zn.
PV 1249-96. Uvedené vyplýva z potvrdenia Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej
republiky o podaní prihlášky vynálezu. Úrad oznámil spoločnosti W. I., a. s., K., že na
základe ich žiadosti, úradu doručenej dňa 12. 07. 1999, zapísal do registra prihlášok
vynálezov podľa § 15 zákona č. 527/1990 Zb. o vynálezoch, priemyselných vzoroch
a zlepšovacích návrhoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vynálezoch,
priemyselných vzoroch a zlepšovacích návrhoch“), prevod práv k prihláške vynálezu PV
1249-96 s účinnosťou voči tretím osobám od 23. 07. 1999 z H. S., a. s., K., na W., a. s., Z..
Následne úrad zapísal prevod práv na W. I., a. s., K., ktorý je prihlasovateľom. Z rozhodnutia
Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, ktorým udelil patent č. 280321, je
zrejmé, že ako majiteľ patentu sa uvádza W. I., a. s., K., ako pôvodcovia vynálezu sa
uvádzajú Ing. P. L., O. K., Ing. J. V., Ing. P. M., J. L. a Ing. Š. H., ako názov „Odmínovací
komplex“, dátum udelenia patentu 12. 08. 1999 a právo prednosti 30. 09. 1996. Patent platí
20 rokov od dátumu podania prihlášky vynálezu podľa § 21 zákona o vynálezoch,
priemyselných vzoroch a zlepšovacích návrhoch. Rozhodnutie Úradu priemyselného
vlastníctva Slovenskej republiky bolo vydané dňa 17. 08. 1999. Z patentovej listiny Úradu
priemyselného vlastníctva SR súd zistil, že podľa § 34 ods. 3 zákona o vynálezoch,
priemyselných vzoroch a zlepšovacích návrhoch, udelil úrad patent č. 280321 na vynález,
ktorý je opísaný v priloženom dokumente a ktorým je „Odmínovací komplex“. Ako
pôvodcovia vynálezu sú uvádzaní Ing. P. L., O. K., Ing. J. V., Ing. P. M., J. L. a Ing. Š. H.,
majiteľom patentu je W. I., a. s., K., dátum podania prihlášky je
30. 09. 1996, dátum zverejnenia 08. 04. 1999 a dátum zverejnenia udelenia vo Vestníku
08. 11. 1999. Aj z výpisu histórie Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky,
ktorý je súčasťou spisu Okresného súdu Z., sp. zn. 6 C 192/2001, je zrejmé, že ako majiteľ je
vedený W. I., a. s., K., pričom vo výpise je uvedená zmena majiteľa patentu
z predchádzajúceho W. I., a. s., K. na nového majiteľa W. I., a. s., K.. Dňa 20. 10. 1998 Ing.
L. B. podal Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky žiadosť o zápis prevodu
PV 1249-96 a požiadal o zápis prevodu uvedenej prihlášky vynálezu s názvom „Odmínovací
stroj“ na nového nadobúdateľa, ktorým sú H. S., a. s., K.. Dňa 19. 05. 1999 podal Ing. B.
Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky žiadosť o zápis prevodu prihlášky
vynálezu PV 1249-96, v ktorej žiadal o zápis prevodu prihlášky s názvom „Odmínovací
komplex“ na nového nadobúdateľa v zmysle priloženej zmluvy o prevode práv. Dňa 06. 07.
1999 podal Ing. L. B. žiadosť na Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky o zápis prevodu PV 1249-96, ktorou žiadal o zápis prevodu uvedenej prihlášky vynálezu s názvom
„Odmínovací komplex“ na nového nadobúdateľa, ktorým je W. I., a. s., K. a žiadal, aby
patentovú listinu vydal úrad už na meno nového majiteľa. Dňa 08. 07. 1999 Ing. B. zaslal
Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky vyplnený formulár žiadosti o zápis
prevodu prihlášky ochrannej známky s názvom „LOCUST“ na nového nadobúdateľa, ktorým
je W. I., a. s., K.. Zároveň úradu oznámil, že vzhľadom k tomu, že v krátkej dobe došlo
k dvojitému prevodu práv k uvedenému dokumentu, má úrad považovať žiadosť z 19. 05.
1999 za bezpredmetnú. Súčasťou bola žiadosť o zápis prevodu (prechodu) ochrannej známky
(prihlášky ochrannej známky), ako majiteľ (prihlasovateľ) ochrannej známky je uvedená
spoločnosť H. S., a. s., K., ako nadobúdateľ ochrannej známky (prihlášky ochrannej známky)
je uvedená spoločnosť W. I., a. s., K. a ako zástupca nadobúdateľa je uvedený Ing. L. B..
Súd prvého stupňa ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1ObdoV 91/2004 a uviedol, že právnym dôvodom nároku na vylúčenie vecí z podstaty
môže byť vlastníctvo žalobcu, jeho spoluvlastníctvo, ako aj držba veci a tento dôvod musí
existovať v čase uplatňovania nároku. Nemožno sa úspešne domáhať vylúčenia vecí, ktoré aj
po vyhlásení konkurzu zostávajú vo vlastníctve úpadcu. Osoba, ktorá podala žalobu
o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, musí preukázať nielen to, že vec nemala
byť do súpisu zaradená, ale aj to, že právo vylučujúce zaradenie veci do podstaty náleží jej.
V danom prípade mal súd preukázané, že ako majiteľ práv k veciam, ktoré žiadajú žalobcovia
z konkurznej podstaty vylúčiť, bol na Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky
aj Českej republiky zapísaný úpadca, t. j. H. S., a. s., K., neskôr spoločnosť W. I., a. s., K..
V prihláškach k zápisu priemyselného vzoru sa žalobcovia v 1. a 2. rade uvádzajú ako
pôvodcovia, nie však ako majitelia. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal aj z výpovede svedka Ing. J. B., ktorý uviedol, že majiteľom uvedeného priemyselného vzoru bol úpadca. Aj
podľa názoru súdu (rovnako ako podľa názoru svedka) je potrebné rozlišovať vlastníctvo a
autorské práva, ktoré podľa svedka patrili spoločnosti O., spol. s. r. o. Aj keď žalobca v 1.
rade bol zamestnancom úpadcu, celý projekt bol robený na zákazku úpadcu, u ktorého
sa výrobok dlhé roky vyrábal.
Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa uzavrel, že žalobcovia
nepreukázali, že veci, vylúčenia ktorých sa z konkurznej podstaty úpadcu domáhajú, sú v ich
vlastníctve, prípadne spoluvlastníctve, naopak, zápisy Úradu priemyselného vlastníctva
Slovenskej republiky osvedčujú ako majiteľa týchto práv úpadcu. Keďže aj po vyhlásení konkurzu zostávali predmetné veci vo vlastníctve úpadcu, žalobcovia neosvedčili dôvod pre
vylúčenie vecí (ktorý by musel existovať v čase uplatňovania nároku) a nepreukázali, že sa
konkurzom zasiahlo do ich práv, v dôsledku ktorej skutočnosti nemajú aktívnu vecnú
legitimáciu na podanie takejto žaloby. Keďže žalobcovia nepreukázali, že úpadca bol
zapísaný ako majiteľ predmetných práv neoprávnene, súd žalobu zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) tak, že
ich náhradu žalovanému ako úspešnému účastníkovi nepriznal, keďže si ju neuplatnil.
Na odvolanie žalobcov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací,
rozsudkom z 30. 05. 2011, č. k. 5Obo 38/2011-342, napadnutý rozsudok prvostupňového
súdu ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil. Súčasne rozhodol o trovách
odvolacieho konania a jej náhradu žalovanému, ako úspešnému účastníkovi odvolacieho
konania podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. nepriznal s odôvodnením, že mu
trovy konania nevznikli.
Odvolací súd po prejednaní odvolania vyhodnotil odvolacie dôvody žalobcov podľa
§ 205 ods. 2 písm. b), c), d), f) O. s. p. ako nedôvodné. K odvolaciemu dôvodu žalobcov
podľa § 205 ods. 2 písm. b) O. s. p. spočívajúcemu v tvrdení, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (konkrétne malo ísť
o nepreskúmateľnosť rozsudku z dôvodu absencie odôvodnenia súladného s príslušnou
právnou úpravou, odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie prejednacej zásady
súdneho konania), odvolací súd poukázal na ust. § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 115/03 a uviedol, že súd nie je povinný
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberať všetkými skutočnosťami, tvrdenými účastníkmi
konania, súčasne že rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2
O. s. p.. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vyhodnotil ako rozhodnutie, ktoré
náležitosti uvedené v citovanom ustanovení obsahuje. Skonštatoval, že súd prvého stupňa vec
správne právne posúdil a rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkou preskúmateľnosti
a zrozumiteľnosti a dal v napadnutom rozhodnutí odpoveď na všetky podstatné námietky,
nastolené účastníkmi konania.
K námietke odvolateľov spočívacej v tvrdení, že im bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože v predmetnej veci neboli zrealizované záverečné reči účastníkov
konania, odvolací súd poukázal na zápisnicu z pojednávania z 31. 01. 2011, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok. Zo zápisnice vyplýva, že právny zástupca žalobcov žiadal
žalobe v celom rozsahu vyhovieť, pričom pozornosť upriamil na listinné dôkazy, ktorými
osvedčil, že patent na úpadcu nebol nikdy zapísaný. Zmluvy, ktorými mali prejsť predmetné
práva z úpadcu na ďalšie subjekty, označil za absolútne neplatné právne úkony. Uviedol, že
tieto práva neboli zaradené do súpisu konkurznej podstaty, v tejto sa nenachádzajú
a nenachádzajú sa ani v znaleckom posudku. Účtovnú dispozíciu žalobcovia nepovažujú
za súpis konkurznej podstaty a keďže predmetné veci do súpisu konkurznej podstaty zapísané
neboli, nemohli byť ani prevádzané správcom konkurznej podstaty. Z uvedeného dôvodu
právo na vylúčenie vecí z konkurznej podstaty patrí žalobcom. Uviedol tiež, že vo všetkom sa
pridržiava svojich písomných vyjadrení, ktoré boli doručované zo strany žalobcov do spisu.
Na pojednávaní bol vypočutý aj žalovaný, ktorý žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť
z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcov. Mal za to, že žalobcovia
nepreukázali, že sú vlastníkmi predmetných priemyselných práv a v ďalšom nie je možné
žalobe vyhovieť, nakoľko tieto veci v konkurznej podstate úpadcu nie sú a zmluvou o predaji
časti podniku z 08. 02. 1999 boli prevedené na nadobúdateľa. Na otázku súdu účastníci
zhodne uviedli, že viac k veci nemajú čo dodať a boli poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. Na základe uvedeného odvolací súd vyhodnotil postup súdu prvého stupňa za taký, ktorým
nedošlo k znemožneniu realizácie procesných práv žalobcov, priznaných im občianskym
súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany práv a právom chránených záujmov, a teda v danom prípade nedošlo k porušeniu ust. § 118 ods. 4 O. s. p.. Odvolací súd taktiež
nezistil, že by počas konania došlo k porušeniu prejednacej zásady súdneho konania, pretože
súd rozhodol na základe argumentácie a dôkazných prostriedkov, predkladaných sporovými
stranami.
K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c) O. s. p. odvolací súd uviedol, že
neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len
za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, kedy súd nevykonal
účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napríklad
preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec). Zdôraznil, že iba samotná okolnosť, že súd
nevykonal dôkazy navrhnuté účastníkmi, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým
odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento
odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný
a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré - hoci boli tvrdené - súd nezisťoval, najmä preto,
že ich nepovažoval za právne významné. Zdôraznil, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom. Opierajúc sa o uvedené, odvolací súd mal
za to, že Krajský súd v Banskej Bystrici vykonal všetky žalobcami navrhnuté dôkazy, ktoré
boli dostatočným podkladom na úplné zistenie skutkového stavu, čo je zrejmé z obsahu spisu.
V súvislosti s ďalším odvolacím dôvodom uplatneným v zmysle § 205 ods. 2 písm. d)
O. s. p., odvolací súd ozrejmil, že tento sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci
súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie,
je nesprávne. Znamená to, že musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil
po právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
Zdôraznil, že medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka
vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových
zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti,
prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Uviedol, že skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 132 O. s. p., pretože súd buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov účastníkov nevyplynuli (ani inak nevyšli počas konania najavo), alebo
opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané (alebo vyšli
počas konania najavo). Nesprávne sú pritom aj skutkové zistenia založené na chybnom
hodnotení dôkazov. Preskúmaním odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd dospel
k jednoznačnému záveru, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá
z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo. Jeho skutkové zistenia
nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov,
prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak.
Konštatoval, že výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p.
V ďalšej časti sa odvolací súd zameral na právne posúdenie veci, ktorým sa rozumie
činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právu normu na zistený skutkový stav, čo
znamená, že vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych
predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo
aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil
nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). V nadväznosti na uvedené
odvolací súd vo vzťahu k posudzovanej veci uviedol, že súd použil správny právny predpis,
správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, a teda z podradenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania.
Odvolací súd následne poukázal na ust. § 19 ods. 1, ods. 2 ZKV a zhrnul
predpoklady, za ktorých môže súd žalobe o vylúčenie vecí zo súpisu majetku konkurznej
podstaty vyhovieť. Týmito predpokladmi sú, že 1/ vec bola správcom konkurznej podstaty
príslušného úpadcu zapísaná do súpisu majetku konkurznej podstaty, 2/ exidačná žaloba je
podaná osobou odlišnou od úpadcu a došla súdu najneskôr posledný deň lehoty určenej tejto
osobe k podaniu žaloby výzvou súdu, ktorý vyhlásil konkurz, 3/ žalovaným je správca
konkurznej podstaty, 4/ v dobe, keď súd rozhoduje o vylúčení veci (§ 154 ods. 1 O. s. p.),
trvajú účinky konkurzu a vec je naďalej zapísaná v konkurznej podstate (nebola
v medziobdobí zo súpisu majetku konkurznej podstaty vylúčená správcom), 5/ osoba, ktorá sa
domáha vylúčenia veci zo súpisu, preukázala nielen to, že vec nemala byť do súpisu zaradená,
ale i to, že právo, ktoré vylučovalo zaradenie veci do súpisu majetku konkurznej podstaty, jej
svedčí.
Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že predmetné priemyselné práva,
ktorých vylúčenia sa z konkurznej podstaty žalobcovia domáhajú, sa v čase podania žaloby
v súpise konkurznej podstaty úpadcu nenachádzali a ani v čase rozhodovania nie sú
do konkurznej podstaty úpadcu zapísané. Uviedol, že ak tieto práva opustili konkurznú
podstatu speňažením (na základe zmluvy o predaji časti podniku z 08.02.1999, zmluvou
o prevode práv k predmetom priemyselného vlastníctva z 01.03.1999), žaloba na vylúčenie
uvedených práv z konkurznej podstaty nie je dôvodná. Osoba, na ktorú správca konkurznej
podstaty v rámci speňažovania previedol majetok zapísaný do konkurznej podstaty,
sa totiž stáva vlastníkom takéhoto majetku bez zreteľa na to, či neskôr vyšlo najavo,
že zapísaný a neskôr i speňažený majetok (alebo jeho časť) v dobe speňaženia vlastnícky patril iným osobám. V takom prípade má oprávnená osoba k dispozícii žalobu na vylúčenie
náhradného peňažného plnenia, získaného správcom konkurznej podstaty za speňažený majetok z konkurznej podstaty.
Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa o tom, že žalobcovia
nepreukázali, že predmetné práva, ktoré vylučovali zaradenie priemyselných práv do súpisu
konkurznej podstaty úpadcu, svedčili im. Zároveň poukázal na právoplatný rozsudok vo veci
vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 6C 192/01, ktorou sa žalobcovia domáhali
určenia vlastníctva patentu a žiadali, aby súd určil, že ako pôvodcovia vynálezu, ktorý bol
30. 09. 1996 prihlásený na Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky pod názvom
„Odmínovací komplex a spôsob ovládania jeho odmínovacieho stroja značka PV 1249-96“,
sú od 20. 09. 1999 majiteľmi všetkých práv, vyplývajúcich z prihlášky tohto vynálezu a sú
majiteľmi patentu č. 280321, ktorý bol Úradom priemyselného vlastníctva Slovenskej
republiky udelený 12. 08. 1999 k vynálezu pod názvom „Odmínovací komplex“. Menovaný
súd žalobu v tejto veci v celom rozsahu zamietol. Odvolací súd skonštatoval, že dôkazné
bremeno v predmetnej veci spočívalo na žalobcoch, ktorí mali preukázať, že majú právo
k veciam (právam), vylúčenia ktorých sa z konkurznej podstaty úpadcu domáhajú. Žalobcovia
však túto skutočnosť nepreukázali, preto súd prvého stupňa správne rozhodol, keď
vylučovaciu žalobu zamietol.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že
súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil a odôvodnenie
rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 04. 07. 2011.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia v zákonom stanovenej lehote
dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnili existenciou vady konania v zmysle § 237 písm. f)
O. s. p. (tvrdiac, že im ako účastníkom konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať
pred súdom) a dôvodnosť existenciou dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b) a písm. c) O. s. p. (argumentujúc, že ide o rozhodnutie vychádzajúce z nesprávneho
skutkového zistenia, majúce za následok neprávne rozhodnutie vo veci, súčasne že ide
o rozhodnutie spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci). Navrhli, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako súd dovolací rozsudok odvolacieho súdu z 30. 05. 2011, č. k.
5Obo 38/2011-342 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalobcovia opakovane poukázali na nerešpektovanie právnej úpravy zakotvenej
v § 118 ods. 4 O. s. p. Krajským súdom v Banskej Bystrici. Uviedli, že súd im odoprel
využitie inštitútu záverečnej reči pred skončením pojednávania, keď ich nevyzval na zhrnutie svojich návrhov a vyjadrenie sa k dokazovaniu. Majú za to, že záverečná reč nemôže byť
nahrádzaná prejavmi účastníkov prednášanými v priebehu súdneho konania, hoci aj
na poslednom súdnom pojednávaní. Žalobcovia neboli upozornení na ukončenie pojednávania
a najmä neboli súdom vyzvaní k záverečnému zhrnutiu a vyjadreniu sa k dôkazom. Uvedené
porušenie práv nebolo napravené ani v odvolacom konaní, v ktorom naviac odvolací súd
rozhodol bez nariadenia pojednávania. Žalobcovia poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 6/98 a vyjadrili názor, že neumožnením prednesu
záverečných rečí im bola odňatá možnosť riadneho konania pred súdom, v dôsledku ktorej
skutočnosti sa jedná o porušenie základného ústavného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky.
V ďalšej časti svojho dovolania žalobcovia namietli absenciu zákonných náležitostí
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., pretože prvostupňový súd žiadnym spôsobom
nevysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, nezdôvodnil ním prijaté závery
a ani neozrejmil proces, ktorým k svojim záverom dospel. V dôsledku uvedeného považujú
žalobcovia rozsudok za nepresvedčivý, ba až arbitrárny. Uviedli, že už v minulosti rozsiahlym
spôsobom preukazovali, že zmluvy, na základe ktorých malo dôjsť k prevodu priemyselných
práv (t. j. zmluva o predaji časti podniku z 08. 02. 1999 a zmluva o prevode práv
k predmetom priemyselného vlastníctva z 01. 03. 1999) predstavujú absolútne neplatné
právne úkony. Súdu vytkli, že nešpecifikoval žiadne konkrétne argumenty a dôkazy, ktorými
by poprel tvrdenia a dôkazy žalobcov, ani nijakým spôsobom neozrejmil, na základe čoho
dospel k záveru, že žalobcovia nepreukázali oprávnenosť svojho nároku, a teda že nespochybnili právo žalovaného, ktorý na preukázanie opaku okolností tvrdených žalobcami
nepredložil žiaden dôkaz. Vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 6C 192/01,
ktorým bola zamietnutá ich žaloba o určenie vlastníctva patentu „Odmínovacieho komplexu“,
uviedli, že k zamietnutiu došlo z procesných dôvodov, pričom z hmotnoprávneho hľadiska
súd vec ani neriešil. Ani s touto argumentáciou žalobcov sa súd v konaní nevysporiadal.
Žalobcovia ďalej namietli nerešpektovanie prejednacej zásady podľa § 153 O. s. p. a uviedli, že napriek tomu, že žalovaný sa v konaní nevyjadril k rozhodujúcim skutočnostiam,
ani nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce ním tvrdené skutočnosti, súd neakceptoval
argumentáciu žalobcov a tento svoj postup ani nezdôvodnil. Rovnako súdu vytkli, že
v odôvodnení rozsudku neozrejmil základné otázky nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Nevysvetlil tiež, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hoci zhrnul názory žalobcov aj
žalovaného, ozrejmil vykonané dôkazy, nijakým spôsobom neozrejmil vlastný vnútorný
proces hodnotenia dôkazov a úvah, ktoré ho viedli k prezentovaným názorom.
Nesprávne skutkové zistenie a nesprávne právne posúdenie veci žalobcovia vzhliadli
v otázke posúdenia majiteľstva sporných priemyselných práv.
K dovolaniu žalobcov sa žalovaný nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1, veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b
ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p., odmietnuť.
Podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p., ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225
a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí
nemá. V prejednávanej veci odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako
súdu prvého stupňa nezmenil, naopak potvrdil ho, pričom vo výrokovej časti prípustnosť
dovolania nevyslovil. Rovnako vo výroku svojho rozsudku nevyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.. Keďže dovolací súd vo veci doposiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Vzhľadom
na uvedené je nepochybné, že dovolanie žalobcu v zmysle ustanovení § 238 ods. 1 až 3
O. s. p. prípustné nie je.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník konania namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238
O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia. Ak je
totiž konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) O. s. p., možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238
O. s. p. vylúčené.
Vzhľadom na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal
dopustiť odvolací súd, dovolací súd sa osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov bola
žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. sa rozumie taký
vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorý má za následok znemožnenie
realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré sú mu priznané za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je
z hľadiska § 237 písm. f) O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva, najmä právo zúčastniť sa pojednávania, byť vypočutý ako účastník, robiť podania, navrhovať
vykonanie dôkazov. Procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. zakladá aj
absencia riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, z dôvodu ktorého je toto
nepreskúmateľné.
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, je dovolací súd toho názoru, že odvolací súd postupoval v súlade s právnymi
predpismi a žalobcom neznemožnil uplatniť procesné práva priznané im právnym poriadkom
na zabezpečenie ich práv a oprávnených záujmov.
K vade konania podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolatelia namietli znemožnenie
realizácie ich procesných práv neumožnením využitia inštitútu záverečnej reči
pred skončením pojednávania.
Podľa § 118 ods. 4 O. s. p., ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd
vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.
Z obsahu zápisnice o pojednávaní na Krajskom súde v Banskej Bystrici konanom dňa
31. 01. 2011 (č. l. 309 - 310) vyplýva, že pojednávania sa osobne zúčastnili žalobcovia v 1. aj
2. rade, zastúpení Mgr. S. M., na základe substitučnej plnej moci (č. l. 308). Pojednávania sa
osobne zúčastnil aj žalovaný. Vo vzťahu k ich výpovediam na predmetnom pojednávaní
odvolací súd správne skonštatoval, že po tom, ako právny zástupca žalobcov navrhol žalobe
v celom rozsahu vyhovieť, kým žalovaný navrhol žalobu zamietnuť, sa účastníci konania
zhodne vyjadrili, že viac k veci nemajú čo dodať. Súčasne boli poučení podľa § 120 ods. 4 O.
s. p.. V zmysle citovaného ustanovenia ide o povinnosť účastníkov predložiť všetky dôkazy
alebo označiť skutočnosti najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie.
Fakt, že Krajský súd v Banskej Bystrici použil formuláciu „...sú povinní predložiť všetky
dôkazy v konaní pred prvostupňovým súdom“, sa vyššie citovanému zákonnému ustanoveniu
neprieči, pretože z uvedeného poučenia je zmysel § 120 ods. 4 O. s. p. zrejmý. Po tom, čo súd
prítomných účastníkov (vrátane právneho zástupcu žalobcov) oboznámil s listinnými dôkazmi
vyšpecifikovanými na str. 2 zápisnice o pojednávaní (č. l. 309), vyhlásil pojednávanie za
skončené (majúc na mysli dokazovanie v zmysle § 118 ods. 4 O. s. p.). Dovolací súd osobitne
zdôrazňuje skutočnosť, že právny zástupca žalobcov v rámci svojej výpovede vo veci samej
uviedol, že sa vo všetkom pridržiava svojich písomných vyjadrení, ktoré boli doručované zo strany žalobcov do spisu. S poukazom na to, že advokát ako osoba znalá práva, povinná
využiť všetky zákonné prostriedky k ochrane a presadeniu práv a právom chránených
záujmov svojho klienta, ktorých právny vzťah je založený zmluvou o poskytovaní právnej
pomoci, je dovolací súd toho názoru, že na predmetnom pojednávaní nebola žalobcom odňatá
možnosť konať pred súdom do takej miery, aby to naplnilo podmienky prípustnosti dovolania
podľa § 237 písm. f) O. s. p.
K námietke žalobcov spočívajúcej v tvrdení, že odvolací súd o ich opravnom
prostriedku rozhodol bez nariadenia pojednávania, dovolací súd uvádza, že odvolací súd
rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení odmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.).
Keďže odvolací súd postupoval v súlade s citovaným ustanovením, plne sa stotožnil
s dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa a vyvodil správny skutkový a právny záver,
nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie na prejednanie odvolania vo veci samej. Rozsudok
odvolacieho súdu bol tiež vyhlásený v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. Uvedeným
postupom odvolacieho súdu nebola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.
V súvislosti s ďalším nedostatkom, ktorý žalobcovia súdom vytkli a ktorý mal
spočívať v nedostatočnom zdôvodnení svojich rozhodnutí vo veci konajúcimi súdmi
(z dôvodu nerešpektovania prejednacej zásady podľa § 153 O. s. p. a nevysporiadania sa
s dôkaznými prostriedkami), už odvolací súd vo vzťahu k prvostupňovému rozsudku správne
poukázal na závery plynúce z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV. ÚS 115/03, ako aj štruktúru odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorú rámcovo upravuje
ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.)
s tým, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05). Na základe uvedeného, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací
konštatuje, že rozsudok odvolacieho súdu je náležite odôvodnený, do odôvodnenia svojho
rozhodnutia pojal kľúčové argumenty, na základe ktorých rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil a z tohto dôvodu je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
ústavne akceptovateľné.
Pokiaľ dovolatelia namietajú, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, je potrebné uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c) O. s. p.), je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je
dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania
nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, nemožno
napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné
vecné nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by uvedený dovolací dôvod bolo
možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania vyplývala z § 238 ods. 3 O. s. p.,
v posudzovanom prípade však odvolací súd vo výroku svojho rozsudku prípustnosť dovolania
nevyslovil.
Keďže v danom prípade dovolanie žalobcov proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je
podľa § 238 O. s. p. prípustné a vada uvedená v § 237 písm. f) O. s. p. (ani žiadna iná
procesná vada v zmysle § 237 O. s. p.) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
súd dovolací, dovolanie žalobcov podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c), ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým
rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 veta prvá
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. Žalovaný bol v dovolacom
konaní úspešný, preto by mal právo na náhradu trov konania. Keďže mu však trovy
v dovolacom konaní nevznikli, dovolací súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave, 29. marca 2012
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.