Najvyšší súd
1ObdoV/25/2012
Slovenskej republiky
1ObdoV/25/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu R. Č., S., B., právne zastúpeného JUDr. M. C., advokátom, T., B., proti žalovanému S. D. K., K., P., o určenie platnosti odstúpenia od zmluvy, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 31. júla 2012, č. k. 1Obo/41/2011-499, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 25. 01. 2011, č. k. 21Ncb/39/2010-423
žalobu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume
1 157,27 eur k rukám právneho zástupcu žalovaného a zároveň žalobcu zaviazal zaplatiť na
účet Krajského súdu v Trnave náhradu trov konania štátu vo výške 55,27 eur. V odôvodnení
svojho rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal určenia platnosti jeho
odstúpenia od zmluvy o prevode obchodného podielu z 03. 08. 2004, na základe ktorej
previedol na žalovaného obchodný podiel v spoločnosti H. T., s. r. o., K., V. T., IČO: X., vo
výške 100 % splateného vkladu do základného imania tejto spoločnosti. Súd prvého stupňa
vychádzal zo skutočnosti, že účastníci platne uzavreli zmluvu o prevode obchodného podielu
v súlade s ust. § 115 Obchodného zákonníka, pričom žiaden z účastníkov neplatnosť zmluvy
nenamietal a v konaní nebolo preukázané, že by tento úkon bol vykonaný iba ako úkon
zabezpečovací pre prípad smrti žalobcu, alebo že by trpel iným nedostatkom spôsobujúcim
jeho absolútnu neplatnosť. Súd prvého stupňa zdôraznil, že žalobca od zmluvy odstúpil 26. 08. 2004 v súlade s ust. § 345 ods. 1 Obchodného zákonníka pre podstatné porušenie zmluvy
žalovaným, ktorý mu neuhradil dohodnutú odplatu za prevod obchodného podielu vo výške
200 000 Sk napriek tomu, že vedel alebo prinajmenšom mohol a mal rozumne predvídať, že
pri takomto porušení zmluvy žalobca na plnení nebude mať záujem. Podľa súdu prvého
stupňa pokiaľ sám žalobca ako prevádzajúci nemal záujem na úhrade odplaty v čase podpisu
zmluvy, je logické, že žalovaný, ktorému bola odovzdaná už žalobcom napriek neuhradeniu
odplaty podpísaná zmluva, nemohol vedieť alebo rozumne predvídať, že žalobca už na jeho
neskoršom plnení nebude mať záujem. Omeškanie žalovaného s úhradou odplaty za prevod
obchodného podielu preto podľa súdu prvého stupňa bolo možné považovať iba za
nepodstatné porušenie zmluvy, zakladajúce právo na odstúpenie od zmluvy len za
predpokladu, že žalovaný nesplní svoju povinnosť ani v dodatočnej primeranej lehote, ktorá
mu bola na plnenie poskytnutá, alebo vyhlási, že svoj záväzok nesplní (ust. § 346 ods. 1 a 2
Obchodného zákonníka). Súd prvého stupňa dodal, že nakoľko žalobca v konaní márne
poskytnutie dodatočnej primeranej lehoty na plnenie žalovaného, či vyhlásenie žalovaného
o nesplnení záväzku, nepreukázal ani netvrdil, a od zmluvy odstúpil s odvolaním sa na
podstatné porušenie zmluvy a postup podľa ust. § 345 ods. 1 Obchodného zákonníka, pre
ktorý neboli splnené zákonné podmienky, určenie platnosti jeho odstúpenia od zmluvy
v tomto konaní nebolo dôvodné. Súd prvého stupňa preto návrh žalobcu zamietol a v konaní
úspešnému žalovanému priznal právo na náhradu trov konania podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
a podľa ust. § 148 ods. 1 O. s. p. uložil súd v konaní neúspešnému žalobcovi povinnosť
nahradiť štátu trovy konania vzniknuté v súvislosti so svedeckým dokazovaním a so
zabezpečením prekladu zmluvy o prevode obchodného podielu.
Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
napadnutým rozsudkom zo dňa 31. 07. 2012, č.k. 1Obo/41/2011-499 rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania
vo výške 64,41 eur. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa vykonal všetky
žalobcom navrhnuté dôkazy, ktoré boli podkladom pre úplné zistenie skutkového stavu.
Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a na doplnenie
správnosti uviedol, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o prevode obchodného
podielu. Žalobca od tejto zmluvy odstúpil z dôvodu neuhradenia odplaty za prevod
obchodného podielu pri podpise zmluvy podľa dohody účastníkov. Omeškanie dlžníka
považoval žalobca za podstatné porušenie zmluvnej povinnosti. Vzhľadom na vykonané
dokazovanie a právny záver dovolacieho súdu sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že úhradu odplaty za prevod obchodného podielu napriek zneniu čl. III bod 2
zmluvy nebolo možné považovať za preukázanú. Podľa odvolacieho súdu, súd prvého stupňa
dospel k správnemu právnemu záveru, že omeškanie žalovaného s úhradou kúpnej ceny za
prevod obchodného podielu je nepodstatné porušenie zmluvy a vec posúdil podľa ust. § 346
ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. Odvolací súd zdôraznil, že žalobca podpísaním zmluvy
v neprítomnosti žalovaného a jej nie osobným predložením žalovanému, prejavil nedostatok
záujmu na tom, aby mu bola kúpna cena pri podpise zmluvy uhradená. Preto pokiaľ žalobca
nemal záujem na úhrade odplaty v čase podpisu zmluvy, je podľa odvolacieho súdu
evidentné, že žalovaný, ktorému bola odovzdaná podpísaná zmluva, napriek neuhradeniu
kúpnej ceny za prevod obchodného podielu, nemohol vedieť alebo rozumne predvídať, že
žalobca už na jeho neskoršom plnení nebude mať záujem. Z vykonaného dokazovania je ďalej
podľa odvolacieho súdu zrejmé, že žalobca neposkytol žalovanému dodatočnú primeranú
lehotu na plnenie – zaplatenie kúpnej ceny za prevod obchodného podielu, a ani nebolo
preukázané, že žalovaný vyhlásil, že svoj záväzok nesplní. Tieto skutočnosti napokon žalobca
v konaní ani netvrdil, z ktorého dôvodu pre postup podľa ust. § 345 ods. 1 Obchodného
zákonníka neboli splnené zákonné podmienky. Odvolací súd dospel ďalej k záveru, že
naliehavý právny záujem na určení platnosti odstúpenia žalobcu od zmluvy o prevode
obchodného podielu nie je daný, resp. odpadol. Podľa odvolacieho súdu je nepochybné, že
podaním žaloby na súd prvého stupňa naliehavý právny záujem na požadovanom určení
reálne existoval, vzhľadom na neisté postavenie účastníkov konania a hrozby ďalších súdnych
sporov. Odvolací súd dodal, že naliehavý právny záujem odpadol právoplatným rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho z 24. 06. 2009, č. k. 1Obo/49/2008-
348, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako súdu prvého stupňa
z 22. 01. 2008, č. k. 9Cbs/164/2004-262, ktorý určil, že žalobca (v danom konaní žalovaný S.
D. K.) je výlučným spoločníkom a konateľom H. T., s. r. o. Podľa odvolacieho súdu
v prípade, ak by aj v danom konaní súd žalobe vyhovel a určil by platnosť odstúpenia od
zmluvy o prevode obchodného podielu, toto rozhodnutie by nemalo žiadny vplyv na právne
vzťahy účastníkov tohto konania voči spoločnosti H. T., s. r. o., keďže už bolo právoplatným
súdnym rozhodnutím určené, kto je spoločníkom a konateľom uvedenej spoločnosti. Preto
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a o trovách konania rozhodol podľa ust. §
224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. podľa zásady úspechu v konaní.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý napadnuté
rozhodnutie spolu s rozhodnutím súdu prvého stupňa považuje za nezákonné z dôvodu, že
rozhodnutia oboch súdov sa odchýlili od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a rozhodnutiami súdov oboch stupňov bolo porušené jeho právo na spravodlivý
súdny proces (II. ÚS 85/2006). Žalobca uviedol, že sa vo veci samej domáhal určenia
platnosti odstúpenia zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 03. 08. 2004, uzavretej
medzi ním a žalovaným, z dôvodu odstránenia neistoty žalobcu ako bývalého vlastníka
obchodného podielu v spoločnosti H. T., s. r. o. Žalobca zdôraznil, že úhrada kúpnej ceny za
prevod obchodného podielu sa v konaní nepreukázala, a aj súdy toto v rozsudkoch zhodne
konštatujú v súlade s odôvodnením uvedením v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 01.
2010, sp. zn. 1MObdo V 14/2008. Žalobca má za to, že nezaplatenie kúpnej ceny za prevod
obchodného podielu je potrebné považovať za podstatné porušenie zmluvy, ktorá skutočnosť
vyplýva z toho, že ak by samotné zaplatenie akejkoľvek výšky odplaty za prevod nebolo pre
zmluvnú stranu podstatné, mohli sa zmluvné strany dohodnúť na bezodplatnom prevode.
Keďže ale zmluvné strany nedohodli v predmetnej zmluve bezodplatný prevod obchodného
podielu, podľa žalobcu nie je možné považovať nezaplatenie kúpnej ceny za prevod za menej
závažné porušenie zmluvy, ako to vyhodnotili súdy oboch stupňov.
Do pozornosti dovolacieho súdu žalobca dal skutočnosť, že generálny prokurátor
Slovenskej republiky v rámci tohto konania v mimoriadnom dovolaní uviedol, že
rozhodnutiami Krajského súdu v Trnave zo dňa 19. 01. 2006, sp. zn. 22Cbs/6/2005 ako súdu
prvého stupňa, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. 10. 2007, č. k.
6Obo/88/2006-230 ako odvolacieho súdu, bol porušený zákon, nakoľko sa konajúce súdy
neriadili zákonnými ustanoveniami §§ 1, 2, 6, 120 ods. 1, 132, 157 ods. 2, 219 a 220 O. s. p.
a §§ 115 ods. 3, 344, 345 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. Preto podľa žalobcu úvahy súdov
ohľadom splnenia záväzku zaplatiť kúpnu cenu za prevod obchodného podielu pred
samotným vznikom tohto záväzku, nemajú opodstatnenie. K takýmto tvrdeniam žalobca
dodal, že v konaní nebol predložený žiadny relevantný dôkaz o skoršej úhrade kúpnej ceny
žalovaným. Žalobca ďalej poukázal na text čl. III bod 2 zmluvy o prevode obchodného
podielu, ktorý je podľa názoru žalobcu vnútorne protirečivý a súdy oboch stupňov sa v konaní
priklonili na stranu žalovaného, pričom ani žalovaný nevedel ustáliť, kedy kúpnu cenu
zaplatil a akým spôsobom.
V podanom dovolaní žalobca taktiež uviedol závery rozhodnutia Krajského súdu
v Trnave zo dňa 25. 01. 2011, č. k. 21Ncb/39/2010-423. K záverom, že súd zabezpečil
preklad anglickej verzie zmluvy a zopakoval dokazovanie výsluchom svedkov, žalobca dodal,
že tieto závery sa nezakladajú na pravde, nakoľko súd prvého stupňa tento dôkaz nevykonal.
Ku konštatovaniu súdu, že žalovaný poukázal na právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 01. 2008, č. k. 9Cbs/164/2004-262 v spojení s rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 06. 2009, sp. zn. 1Obo/49/2008, ktorými bolo o. i.
určené, že žalovaný je výlučným spoločníkom a konateľom spoločnosti H. T., s. r. o.,
žalobca v dovolaní upozornil na nepresnosť tohto tvrdenia súdu prvého stupňa, nakoľko
uvedené rozhodnutie bolo napadnuté mimoriadnym opravným prostriedkom (mimoriadnym
dovolaním), o ktorom nebolo do dňa podania tohto dovolania rozhodnuté. Podľa žalobcu je
podstatná tá skutočnosť, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 01. 2008, č. k.
9Cbs/164/2004-262 sa odvolával na rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 19. 01. 2006,
sp. zn. 22Cbs/6/2005 v tomto konaní v čase, keď vo veci ešte nebol vyslovený právny záver
dovolacieho súdu, t. j. nemožno podľa žalobcu tvrdiť, že odpadol naliehavý právny záujem na
takomto určení, práve naopak, tento záujem je naďalej daný.
Žalobca ďalej v dovolaní upozornil aj na nepravdivé a žalobcom vyvrátené tvrdenie
právneho zástupcu žalovaného, uvedené na pojednávaní pred Najvyšším súdom Slovenskej
republiky, že odstúpenie od zmluvy o prevode obchodného podielu nebolo žalovanému vôbec
doručené, ktoré sa nezakladá na pravde, nakoľko žalovaný na žalobcom zaslané odstúpenie od
zmluvy reagoval.
Žalobca taktiež zdôraznil, že do obchodného registra bola podaná ako príloha iba
slovenská verzia zmluvy o prevode obchodného podielu, pričom anglická verzia bola
preložená právnikom žalovaného. Preto žalobca tvrdí, že ak tento preklad nie je v súlade so
slovenskou verziou, nemôže táto skutočnosť znevýhodňovať žalobcu, či zvýhodňovať
žalovaného, ako to vyhodnotili súdy prvého a druhého stupňa.
Podľa žalobcu súd prvého stupňa v konaní dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca má za to, že nové tvrdenie, resp. právny záver
súdu, že odstúpenie žalobcu od zmluvy o prevode obchodného podielu nie je možné
považovať za podstatné porušenie zmluvy, ale len za menej závažné porušenie a keďže
žalobca nepožiadal žalovaného o plnenie v dodatočnej lehote, je odstúpenie neplatné, žalobca
považuje za jednostranné, ničím neodôvodnené priklonenie sa súdu na stranu žalovaného
a porušenie práv žalobcu.
Žalobca v dovolaní ďalej tvrdí, že napadnuté rozhodnutie súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalobcu sa pod vecou rozumie predmet
konania – určenie, že odstúpenie od zmluvy o prevode obchodného podielu vykonané žalobcom je platné. Nesprávne posúdenie podľa žalobcu spočíva v tom, že napriek
vykonanému dokazovaniu dospel súd k záveru odlišnému od doterajších záverov, vrátane
záveru dovolacieho súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku, sa podľa žalobcu súd
nevysporiadal so závermi dovolacieho súdu, najmä tým, že pri rozhodovaní súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, z ktorého dôvodu
sa súdy nižšieho stupňa neriadili právnym záverom dovolacieho súdu. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti, má žalobca za to, že v danom prípade súdy oboch stupňov nerešpektovali právny
názor dovolacieho súdu a rozsudky týchto súdov nespĺňajú náležitosti zákonných rozhodnutí.
Pokiaľ ide o právo na spravodlivý súdny proces, podľa žalobcu odvolací súd neodstránil
závažné pochybenia vytýkané už súdu prvého stupňa, keď sa nevysporiadal s tým, že
nevykonal dokazovanie v súlade so závermi dovolacieho súdu. Rozhodnutia súdov považuje
žalobca aj za svojvoľné a neodôvodnené. Z týchto dôvodov navrhuje, aby dovolací súd zrušil
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie
konanie súdu prvého stupňa a zaviazal žalovaného na náhradu trov dovolacieho konania,
vrátane trov právneho zastúpenia.
Žalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie bolo podané účastníkmi konania včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu
z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených v ust.
§ 238.
Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možné napadnúť všetky
rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo na
povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, že
dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených
v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t.j. ak sa stali skutočnosti,
v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237
O. s. p. prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242
ods. 1 O. s. p.). V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí
niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie
nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je v zmysle ust.
§ 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad
rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený podľa
odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol
rozsudok prvostupňového súdu potvrdený, pričom odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok
súdu prvého stupňa, ktorým by vo výroku svojho rozsudku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Procesnú prípustnosť dovolania preto z ust. § 238
ods.1 a 3 O. s. p. nie je preto možné vyvodiť.
Podľa dovolateľa prípustnosť dovolania je daná ust. § 238 ods. 2 O. s. p., keďže
rozhodnutia oboch súdov sa odchýlili od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného
v tejto veci.
Z rozhodnutia dovolacieho súdu č.k. 1M Obdo V 14/2008-316 zo dňa 28. januára
2010, vydaného v predmetnej veci v predchádzajúcom konaní, Najvyšší súd Slovenskej
republiky zistil, že dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej
republiky posúdil ako opodstatnené z dôvodu, že pôvodné konania súdov v predmetnej veci
sú postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď súdy
nesprávne zistili skutkový stav, nakoľko v dôkaznom procese nepostupovali v súlade s ust.
§ 120 ods.1 a ust. § 132 O. s. p., a svoje rozhodnutie založili na skutočnosti, že k úhrade
odplaty za prevod obchodného podielu žalovaným došlo, hoci ani jeden z konajúcich súdov
nemal k dispozícii hodnoverný dôkaz, preukazujúci túto úhradu, pričom dôkazná povinnosť
z hľadiska obrany zaťažovala žalovaného, z ktorého výpovede je tiež zrejmé, že sám moment
spornej úhrady ustáliť nevedel. Podľa dovolacieho súdu za vlastnú potvrdenku o úhrade,
nemôže slúžiť rozporuplné ustanovenie čl. III ods. 2 zmluvy o prevode obchodného podielu.
Vychádzajúc z uvedeného, dovolací súd v predchádzajúcom konaní dospel k záveru, že
konanie súdov je zaťažené vadou konania, keď súdy neposudzovali predložené dôkazy
jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a neprihliadajúc na vzájomné rozpory
v skutkových zisteniach sa bez akejkoľvek opodstatnenosti priklonili k tvrdeniu žalovaného.
V ďalšom konaní súd prvého stupňa v intenciách dovolacieho súdu, po oboznámení
sa so stavom konania o vzájomnom návrhu žalovaného, stavom trestného konania vedeného
proti žalobcovi pre trestný čin podvodu, zabezpečení prekladu zmluvy o prevode obchodného
podielu v jej anglickej verzii, výzve účastníkom k návrhom na doplnenie dokazovania
a prejednaní veci za účasti právnych zástupcov účastníkov dospel k skutkovému a právnemu
záveru, že v konaní nebolo preukázané, že došlo k peňažnému plneniu dohodnutej odplaty za
zmluvný prevod obchodného podielu a teda, že žalovaný porušil zmluvnú povinnosť,
s ktorým záverom sa stotožnil aj odvolací súd, čím sa súdy, neodchýlili od názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, ktorým konajúcim súdom vo veci vytkol
nesprávne zistený skutkový stav postupom v dôkaznom procese.
Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že
procesná prípustnosť predmetného dovolania žalobcu nie je daná ani ust. § 238 ods. 2 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa ust. § 238 O. s. p., ale (aj so zreteľom na obsah dovolania) sa zaoberal tiež
otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto
opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne
zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že mu bolo upreté právo na
spravodlivý proces.
Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľ predovšetkým namieta, že súdy na
základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne
právne posúdili a závery súdov považuje za formálne.
Vadou konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ktoré ustanovenie zahŕňa aj právo
účastníka na spravodlivý proces, sa rozumie závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi
konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237
písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou
činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí.
Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované
dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo
zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide aj vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.
V zmysle ust. § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle ust. § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama bez ďalšieho nezakladá procesnú prípustnosť dovolania
v zmysle ust. § 237 O. s. p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.),
avšak iba v prípade, keď je dovolanie procesne prípustné. I keby totiž tvrdenia dovolateľa
boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval) a dovolateľom
vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku,
nezakladala by prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p., pretože sa nedotýka žiadneho
z procesných oprávnení, ktoré zákon účastníkovi priznáva.
K námietke dovolateľa o arbitrárnosti rozhodnutí súdov Najvyšší súd Slovenskej
republiky uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za
svojvoľné, zjavne neodôvodnené. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/2006).
Dovolateľ namietal aj porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle článku 46
ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého, každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (viď IV. ÚS 252/2004).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (viď I. ÚS 50/2004).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov, neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania
(viď II. ÚS 251/2003).
Pretože Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že dovolateľovi boli upreté
procesné práva, z uplatnenia ktorých by bol postupom súdov vylúčený, z vyššie uvedených
dôvodov dospel k záveru, že postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať
pred súdom, ani upreté právo na spravodlivý proces, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepreukázala existencia žalobcom tvrdenej
procesnej vady v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p., a že najavo nevyšla ani žiadna iná vada
uvedená v ust. § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky v ďalšom vychádzal z toho,
že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ust. § 237 O. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu odmietol podľa ust. § 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Úspešnému žalovanému vzniklo podľa ust. § 243b ods. 4 v spojení s ust. § 224 ods. l
a § 142 ods.1 O. s. p. právo na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolací súd ale
žalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo mu v dovolacom konaní žiadne
trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 5:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 26. marca 2013
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.