Najvyšší súd Slovenskej republiky  

1ObdoV/22/2012

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, v právnej veci   žalobcu   JUDr. J. G., správca konkurznej podstaty úpadcu F. A. L., spol. s. r. o. v konkurze, P.O. BOX X., P., B., zastúpeného G. a P., s. r. o., L., B., proti žalovanému V. Ú. B., a. s., B., M.,

IČO: X.,   zastúpenému Č. a H., s. r. o., advokátska kancelária, K., B., za účasti vedľajších

účastníkov na strane žalovaných: 1/ M.. F. S.S., B., Š.,   2/ F. N. M. S.S., B., T., IČO: X.,  

3/ S. K., a. s., B., C., IČO: X., všetci vedľajší účastníci zastúpení advokátom JUDr. A. B.,

AK, J., B., o neúčinnosť právneho úkonu, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp.

zn. 76Cb 183/1999, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 12. júna 2012, č. k. 3Obo 45/2011-548, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaného sa   o d m i e t a.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na účet zástupcu náhradu trov dovolacieho

konania v sume 159,17 eur.  

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 16. januára 2006, č. k. 76Cb 183/1999-378

vyhovel žalobe a určil, že právne úkony V., a. s., pobočka T. a F.   A. L., spol. s. r. o., B.,

spočívajúce v uzatvorení záložných zmlúv č. 5001 z 12. januára 1994, č. 45003/A z 12.

januára 1994 a č. 45003/B z 3. júna 1994 sú právne neúčinné. Žalovanému uložil povinnosť

vrátiť do konkurznej podstaty úpadcu F. A. L., spol. s. r. o., B., IČO: X. sumu 97,265.174,88

Sk. A zaplatiť žalobcovi 1.000,- Sk náhradu trov konania.

Rozhodol tak s odôvodnením, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 9. decembra

2002, č. k. 76Cb 183/1999-177 zamietol žalobu a na odvolanie žalobcu Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením z 10. marca 2004, sp. zn. 6Obo 87/2003 zrušil napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa vec

opätovne v novom konaní   prejednal doplnil dokazovanie o výpoveď svedka Ing. K. a po

vyhodnotení dôkazov sa stotožnil so záverom žalobcu, že ak bol žalovaný informovaný

o neschopnosti úpadcu splácať úvery, ktoré mu žalovaný poskytol v roku 1992, tak v roku

1994, kedy boli uzavreté odporovateľné záložné zmluvy, zabezpečujúce úvery z roku 1993,

musel resp. mal   žalovaný vedieť, že zabezpečované úvery nebudú splatené inak, ako

predajom založených nehnuteľných a hnuteľných vecí. Potom, ak žalovaný vedel, že

odporovateľnými úkonmi došlo k založeniu všetkého hnuteľného a nehnuteľného majetku

úpadcu a úpadca bol v čase zriadenia záložného práva v úpadku a mal množstvo iných

splatných pohľadávok voči iným veriteľom, musel vedieť, že uzavretím predmetných zmlúv

ukráti ostatných veriteľov úpadcu. Ďalej uviedol, že uzatvorením odporovateľných záložných

zmlúv došlo k naplneniu všetkých náležitostí odporovateľného úkonu v zmysle § 15 ods. 2

zákona o konkurze a vyrovnaní.   Súd vychádzal z toho, že záložné zmluvy boli uzatvárané

v posledných troch rokoch pred vyhlásením konkurzu a úmyslom úpadcu bolo ukrátiť

konkurzných veriteľov a tento úmysel musel byť žalovanému známy. Súd sa stotožnil

s tvrdením žalobcu, že uzavretím odporovateľných záložných zmlúv došlo k ukráteniu

všetkých ostatných konkurzných veriteľov. Odporovateľnosť spočívala v tom, že

odporovateľnými záložnými zmluvami bol zmarený legitímny záujem ostatných konkurzných

veriteľov vyjadrený v ustanovení § 15 ods. 1 ZKV a to pomerné uspokojenie konkurzných

veriteľov. Pri posúdení existencie úpadcovho úmyslu ukrátiť konkurzných veriteľov, súd

vychádzal z komplexného posúdenia výpovede svedka v kontexte s posúdením ostatných,

súdu predložených dôkazov. Svedok počas svojich výpovedí na pojednávaní 9. decembra

2002 a 15. novembra 2004 nikdy nepopieral, práve naopak tvrdil, že vedel o skutočnosti, že

v čase uzavretia odporovateľných záložných zmlúv mal úpadca značné množstvo ďalších

veriteľov. Napriek tomu založil celý svoj majetok v prospech jedného veriteľa. Svedok

výslovne uviedol, že úpadca iný majetok, okrem založeného nemal. Za daných okolností

nemožno dospieť k inému záveru, ako k tomu, že úmyslom úpadcu bolo ukrátiť ostatných

veriteľov. Úmysel spadá pod subjektívnu kategóriu konania úpadcu. Úmysel môže byť

úmyslom priamym alebo nepriamym. Prvým prípadom je, ak konajúca osoba chcela spôsobom uvedeným v zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom /úmysel

priamy/.

Druhým prípadom je, ak konajúca osoba vedela, že svojim konaním môže byť také

porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad že ich spôsobí, bola s tým uzrozumená

/úmysel nepriamy/.

Spoločenským záujmom, ktorý je chránený ustanoveniami § 15 ods. 1 a ods. 2 ZKV

pritom je, aby uzatváraním inak perfektných právnych úkonov nedochádzalo k ukracovaniu

ostatných konkurzných veriteľov, preto v rámci konkurzného konania sa sledujú záujmy

všetkých veriteľov pri uspokojovaní.  

Napriek skutočnosti, že svedok nikdy priamo nepotvrdil, že jeho úmyslom, ako

úmyslom štatutárneho orgánu úpadcu bolo ukrátiť ostatných veriteľov, súd dospel

k presvedčeniu, že úmysel ukrátiť ostatných veriteľov v čase uzavretia odporovateľných

záložných zmlúv bol na strane úpadcu daný. Vzhľadom na okolnosti, ktoré predchádzali a sprevádzali uzavretie záložných zmlúv, si bol podľa názoru súdu úpadca dobre vedomý, že

svojim konaním môže spôsobiť porušenie alebo ohrozenie ZKV chráneného záujmu a že bol s tým uzrozumený. Veriteľov bolo v v tom čase značné množstvo a objem ich pohľadávok bol

značný. O tomto mal úpadca vedomosť, napriek tomu založil celý svoj majetok v prospech

jedného veriteľa. Žalovaný mal vedomosť, že záložnými zmluvami sa zakladá celý úpadcov

majetok, záložné zmluvy preto majú charakter odporovateľných úkonov. Prospech z týchto

úkonov mal žalovaný. Žalovaný krátko po uzavretí záložných zmlúv celý založený majetok

predal, čím dôsledky odporovateľného úkonu boli dokonané. Tým došlo k ukráteniu

ostatných konkurzných veriteľov v sume 97,265.174,88 Sk, preto súd vyhovel žalobe tak ako

je uvedené v jeho výroku.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Najvyšší súd Slovenskej

republiky, ako súd odvolací vec prejednal a rozhodol uznesením   z 24. marca 2010, č. k.  

1Obo 16/2010-474 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí vyslovil právny záver, že z vykonaného dokazovania

nemá za preukázané splnenie zákonných podmienok, ktoré sa vyžadujú na úspešné uplatnenie

odporovateľnosti právnych úkonov. Žalobca v konaní neprodukoval dôkazy a súd prvého

stupňa ani odvolací súd nemôžu jeho povinnosť nahádzať. Dokazovanie vykonané súdom

prvého stupňa nekorešponduje s právnym názorom vyjadreným v rozsudku zo 16. januára 2006, č. k. 76Cb 183/1999-378, preto považoval za potrebné, aby súd v novom konaní toto

zosúladil, prípadne vykonal ďalšie dokazovanie o otázkach, či v čase uzavretia sporných

záložných zmlúv bola spoločnosť F. A. L., spol. s. r. o., v úpadku a ak spoločnosť bola

v úpadku, či úpadca dbal aj na záujmy ostatných veriteľov, alebo len na záujmy žalovaného

a či žalovaný o týchto skutočnostiach vedel.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca ústavnú sťažnosť. Ústavný súd Slovenskej

republiky Nálezom II.ÚS 387/2010-41 zo 17. marca 2011 zrušil uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 24. marca 2010, č. k. 1Obo 16/2010-474 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie z dôvodu, že základné práva JUDr. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu F. A. L.,

spol. s. r. o. v konkurze, boli porušené. V odôvodnení poukázal na ustanovenia § 213 O. s. p.

a na rozhodnutie Krajského súdu v B. zo 16. januára 2006, ktorý po vykonanom dokazovaní

dospel k záveru, že uzavretím záložných zmlúv boli naplnené znaky odporovateľného úkonu

definované v § 15 ods. 2 až 6 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení

účinnom v čase uzavretia záložných zmlúv /ďalej len ZKV/. Súd vychádzal z toho, že záložné

zmluvy boli uzavreté v posledných troch rokoch pred vyhlásením konkurzu, úmyslom úpadcu

bolo ukrátiť konkurzných veriteľov, pričom tento úmysel musel byť žalovanému známy.

Konaním úpadcu bol zmarený legitímny záujem ostatných veriteľov o pomerné uspokojenie.

V čase uzatvárania záložných zmlúv mal úpadca značné množstvo ďalších veriteľov, napriek

tomu založil celý svoj majetok v prospech jediného veriteľa /žalovaného/, ktorý mal

z uvedených právnych úkonov prospech. Naopak, odvolací súd na základe dôkazov

vykonaných pred súdom prvého stupňa dospel v namietanom rozhodnutí k odlišným

skutkovým zisteniam, teda že úmysel úpadcu ukrátiť veriteľov, preukázaný nebol, žalovaný

o úmysle úpadcu ukrátiť veriteľov, nevedel, časový úsek medzi uzatvorením úverových

zmlúv a záložných zmlúv je irelevantný a svedok je zaujatý, bez toho, aby vykonal akékoľvek

dokazovanie, resp. v potrebnom rozsahu dokazovanie zopakoval a zabezpečil si tak podklad

pre odlišné skutkové závery.

V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na právne závery dovolacieho súdu v tejto

veci, ktorý uviedol, že odvolací súd nemal dostatočný podklad k tomu, aby vyslovil skutkové

zistenie, že v posudzovanom prípade neboli naplnené podmienky odporovateľnosti pri

záložných zmluvách... uzavretých žalovaným a dlžníkom. Aby odvolací súd mohol dospieť

k takýmto skutkovým zisteniam, musel by vykonať dokazovanie v rozsahu vymedzenom

ustanovením § 213 ods. 3 O. s. p. Pri vykonaní takéhoto dokazovania by musel dbať na procesné právo účastníkov konania vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom po ich vykonaní. Ďalej

uviedol, že Najvyšší súd nerešpektuje právny názor dovolacieho súdu, opakovane postupoval

v priamom rozpore so znením § 213 ods. 3 O. s. p., a teda sa natoľko odchýlil od jeho znenia,

že zásadne poprel jeho účel a význam, keď dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako

krajský súd, bez vykonania vlastného dokazovania v odvolacom konaní. V tomto smere bol

postup najvyššieho súdu svojvoľný /arbitrárny/, teda v rozpore s čl. 46 ods.1 ústavy, čl. 36

ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu nálezom Ústavného súdu

Slovenskej republiky, odvolanie žalovaného opätovne Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako

súd odvolací, prejednal a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa dospel

k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené a rozsudkom z 12. júna 2012, č. k. 3Obo 45/2011-

548 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi trovy odvolacieho konania 97,88 eur, trovy dovolacieho konania 663,88 eur, spolu 761,76 eur.

Rozhodol tak s odôvodnením, že   pri vykonaní dokazovania zistil, že návrh na

konkurz na spoločnosť   F. A. L., spol. s. r. o., podala spoločnosť S.   23. augusta 1994

a odporované právne úkony boli dlžníkom urobené v roku 1994. Konkurz na majetok dlžníka

bol vyhlásený uznesením z 2. mája 1995, č. k. 23K 4/1994-81. Z uvedeného je zrejmé, že

k uzavretiu odporovateľných záložných zmlúv došlo jeden rok pred vyhlásením konkurzu, je

to v zákonom stanovenom období troch rokov pred začatím konkurzu /§ 15 ods. 2 ZKV/.

Predmetom odporovaných právnych úkonov sú: záložná zmluva č. 5001, z 12. januára

1994, záložná zmluva č. 45003/A, z 12. januára 1994, záložná zmluva č. 45003/B,  

z 3. júna 1994.

Odvolací súd na pojednávaní konanom 12. júna 2012 vypočul ako svedka bývalého

konateľa spoločnosti F. A. L., spol. s. r. o., Ing. K.. Svedok uviedol, že úpadca si bol vedomý

toho, že uzavretím predmetných záložných zmlúv ukráti ostatných veriteľov a na dotaz, či

úpadca mal aj úmysel ich ukrátiť alebo si bol vedomý toho, že ich ukráti, svedok uviedol, že

úpadca nemal inú možnosť. Na otázku, kto bol iniciátorom uzatvorenia záložných zmlúv,

uviedol, že pán G., v tom čase námestník V. v T.. Na otázku, kto konkrétne dal požiadavku na

zoznam založených nehnuteľností, svedok uviedol, že požiadavku dala V.. Na dotaz

žalovaného, kto sa zúčastňoval rokovaní ohľadom záložných zmlúv, svedok uviedol, že pán G. a on. Ostané mená si už nepamätá. Na otázku žalovaného, či spoločnosť F. A. L., spol. s. r.

o., bola v čase uzatvárania záložných zmlúv v úpadku, svedok uviedol, že áno. Na otázku

žalobcu, či si spoločnosť bola vedomá, že uzavretím záložných zmlúv ukráti ostatných

veriteľov, svedok uviedol, že uzavretím záložnej zmluvy v júni áno. Na dotaz žalobcu, či

žalovaný bol informovaný o zlej hospodárskej situácii spoločnosti F. A. L., svedok uviedol,

že samozrejme a to formou písomnou aj verbálnou, mesačne a kvartálne. O tom, že

spoločnosť bola v zlej hospodárskej situácii žalovaného on sám informoval osobne a doklady

o tom určite existujú. Podľa prehlásenia svedka, uzatvorenie záložných zmlúv bolo

výsledkom informovanosti žalovaného o zlej hospodárskej situácii, vyplývajúcej

z koncoročných výsledkov za rok 1993, kedy žalovaný evidentne znervóznel a spoločnosť

úpadcu záložné zmluvy podpísať musela. Odvolací súd na základe takto vykonaného

dokazovania sa stotožnil s odôvodnením   napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, že

spoločnosť   F. A. L., spol. s. r. o., pri uzatváraní predmetných záložných zmlúv si bola

vedomá, že ostatných veriteľov týmto konaním ukráti, a preto sa nedá vyvodiť, že spoločnosť F. A. L., spol. s. r. o., nemala úmysel uzatvorením predmetných záložných zmlúv ostatných

veriteľov neukrátiť. Záložné zmluvy so žalovaným uzavrela až následne, po uzavretí

úverových zmlúv, teda nie v čase, keď poskytnutie úverov bolo uzavretím záložných zmlúv

podmienené. V čase, keď spoločnosť   F. A. L.,   spol. s. r. o., záložné zmluvy podpísala,

finančné prostriedky z poskytnutých úverov boli prečerpané. Spoločnosť F. A. L.

predmetnými záložnými zmluvami založila celý svoj majetok v prospech jedného veriteľa,

napriek tomu, že si bola vedomá svojej zlej hospodárskej   a finančnej situácie. Prehlásenie

bývalého konateľa spoločnosti Ing. K., že spoločnosť predmetné záložné zmluvy podpísať

musela, nevylučuje, že nemala úmysel ukrátiť ostatných veriteľov.. Odvolací súd sa stotožnil

so záverom súdu prvého stupňa, že úmyslom úpadcu bolo ukrátiť ostatných veriteľov.

Odvolací súd skúmal splnenie aj druhej podmienky odporovateľnosti podľa § 15 ZKV

a to, či tento úmysel musel byť druhej strane známy. Z dokazovania na súde prvého stupňa

vyplynulo, že žalovaný bol informovaný o hospodárskej situácii terajšieho úpadcu, preto si

bol vedomý, že ukráti ostatných veriteľov. Zo svedeckej výpovede Ing. K. vyplynulo, že

žalovaný o zlej hospodárskej situácii spoločnosti F. A. L., spol. s. r. o., vedel, tento svedok sa

neustále zúčastňoval rokovaní s pracovníkmi žalovaného, najmä s námestníkom V. T. pánom

G.. V odvolacom konaní Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za potrebné vypočuť

pána G., lebo je známe, že jednou z najzákladnejších povinností banky, ktorá úvery poskytuje, je informovanosť o finančnej situácii dlžníka. Fakt, že úvery, na ktoré boli záložné zmluvy

uzavreté až následne, približne po necelom roku, neboli prvými poskytnutými úvermi

žalovaným, sporný nie je. Išlo už o niekoľko násobné úverovanie dlžníka, preto žalovaný si

bol vedomý zlej hospodárskej situácie a výškou majetku dlžníka. Fakt, že V. ako jeden

z veriteľov až následne, keď dlžník okrem majetku nemal žiadne finančné prostriedky,

spracoval záložné zmluvy so zoznamom hnuteľných a nehnuteľných vecí, ktoré žiadal založiť

a obratom ich predal za hodnotu 97,265.174,88 Sk, potvrdzuje to, že žalovanému musel byť

úmysel úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov známy. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Proti tomuto rozhodnutiu podal   dovolanie žalovaný. Žiadal napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Podľa dovolateľa prípustnosť dovolania je daná podľa ustanovenia

§ 237 písm. f/ O. s. p. K odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť tým, že rozsudok

odvolacieho súdu je nepreskúmateľný pre nedostatočné odôvodnenie. Žalovaný tvrdí, že

odvolací súd sa nedostatočne venoval opisu vlastných úvah a použitých myšlienkových

postupov, vôbec neodpovedal na viaceré jeho odvolacie námietky a vyvoláva ďalšie

nezodpovedané otázky. Odvolací súd v odôvodnení konštatuje, že otázku výskytu /resp.

absencie/ úmyslu ukrátiť svojich veriteľov považuje za jednu z otázok vysokej dôležitosti. Za

účelom potvrdenia, resp. nepotvrdenia úmyslu úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov vypočul

štatutárneho zástupcu úpadcu p. K.. Podľa žalovaného tento svedok už o totožnej otázke

vypovedal, dokonca opakovane, ale jeho predchádzajúce výpovede boli obsahovo

protichodné. Bol vypočutý na pojednávaní 9. decembra 2002 a na pojednávaní 15. novembra

2004 a z jeho výpovede vyplynul jednoznačný záver, že si nebol vedomý toho, že úpadca

uzavretím predmetných záložných zmlúv uprednostňoval jedného z veriteľov. Svedok si

nepamätal okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu záložných zmlúv, ani príčiny, pre ktoré sa

tak stalo až v roku 1994. Na druhom pojednávaní si odrazu jasne spomenul na okolnosti

a dôvody uzavretia záložných zmlúv a to napriek tomu, že v roku 2002 sa na tieto okolnosti

nevedel rozpamätať. Svedok na oboch pojednávaniach rozhodne poprel, že by pri uzatváraní

záložných zmlúv mal úpadca úmysel ukrátiť akéhokoľvek svojho veriteľa. Podľa názoru

dovolateľa svedok K. na týchto výsluchoch vždy jednoznačne poprel úmysel úpadcu ukrátiť

veriteľov uzavretím záložných zmlúv. Navyše odvolateľ súdu oznámil viaceré skutočnosti

spochybňujúce hodnovernosť výpovede tohto svedka. Napriek tomu v napadnutom rozsudku sa odvolací súd nevysporiadal ani s rozpornosťou predchádzajúcich výpovedí svedka K. a ani

s jeho opakovane vznesenými námietkami spochybňujúcimi vierohodnosť výpovede svedka.

Na základe poslednej výpovede p. K. odvolací súd ustálil, že úpadca určite uzavrel sporné

záložné zmluvy v úmysle ukrátiť svojich ostatných veriteľov. Pre žalovaného je

nepochopiteľné a na ujmu presvedčivosti odvolacieho rozsudku, že za tohto stavu odmietol

odvolací súd vykonať   žalovaným navrhnutý dôkaz svedeckou výpoveďou p. G., keď pred

tým vypočul v odvolacom konaní svedka p. K., ktorý až po márnom uplynutí premlčacích

lehôt na prípadné trestné stíhanie voči nemu pre spáchanie trestného činu poškodzovania

veriteľa, uviedol skutočnosti, ktoré by mohli byť dostatočným dôvodom na jeho trestné

stíhanie. Pritom práve pán Ing. G., ako priamy účastník prípravy a uzavierania sporných

záložných zmlúv mohol vyplniť medzery v najnovšej výpovedi svedka p. K., mohol tiež

vypovedať o ďalších rozhodujúcich okolnostiach, ktoré sa vyskytli. Odmietnutie vykonania

tohto dôkazu vysvetlil odvolací súd len tým, že jednou z najzákladnejších povinností banky,

ktorá úvery poskytuje, je informovanosť o finančnej situácii dlžníka. Žalovaný toto

odôvodnenie považuje za nepresvedčivé. Za absolútne nejasné považoval záver odvolacieho

súdu o najdôležitejšej otázke tohto sporu a to či žalovanému bol alebo nebol známy údajný

úmysel úpadcu ukrátiť svojich veriteľov. Podľa   dovolateľa výpoveď svedka p. K. o tejto

otázke má bezcennú hodnotu a bez vykonania dokazovania svedeckou výpoveďou p. Ing. G.

nemohol zistiť akými dokladmi, informáciami, indíciami o ekonomickej a finančnej kondícii

v tom čase žalovaný disponoval. Úkony oboch zmluvných strán pri uzavieraní predmetných

záložných zmlúv žalovaný označil ako úkony úplne obvyklé preukazujúce nanajvýš jeho

úmysel ochrániť čo najviac   jeho majetkové záujmy, čo je bezpochyby legitímnym cieľom.

Chronológia udalostí popísaná v odôvodnení odvolacieho súdu nepovažuje za dôkaz o úmysle

úpadcu ukrátiť svojich veriteľov uzavretím záložných zmlúv a už vôbec dôkaz o údajnej

vedomosti žalovaného o tomto tvrdenom úmysle úpadcu ukrátiť svojich veriteľov. Opačný

záver odvolacieho súdu považuje za nesprávny a zároveň za absolútne nevysvetlený opis

myšlienkového postupu konajúceho odvolacieho súdu.   Opísaný postup odvolacieho súdu

považuje za právne alibistický prístup, ktorý znížil mieru presvedčivosti odvolacieho

rozsudku na minimum a spôsobil jeho nepreskúmateľnosť a tieto skutočnosti žalovaný označil

za také, ktoré mu znemožnili riadne uplatniť jeho právo na obranu voči tomuto rozsudku.

Žalovaný označil napadnutý rozsudok aj za vecne   nesprávny   podľa neho odvolací

súd dospel k nesprávnemu právnemu názoru v otázke, či bol alebo nebol žalovaný informovaný o údajnom úmysle úpadcu ukrátiť svojich veriteľov uzavretím predmetných

záložných zmlúv. Za otázne považoval, či vychádzal z chybne alebo naopak zo správne

zisteného skutkového stavu vo veci a žiada, aby túto otázku riadne vyhodnotil dovolací súd.

Podľa žalovaného žalobca nepreukázal údajnú vedomosť žalovaného o úmysle úpadcu ukrátiť

svojich veriteľov a v tejto otázke dôkazné bremeno neuniesol v dôsledku čoho mal odvolací

súd napadnutý prvostupňový rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.

Podaním doručeným dovolaciemu súdu 17. októbra 2012 oznámili: 1/ M.. F. S.S., B.,

Š., 2/ F. N. M. S.S., B., T. a 3/ S. K., a. s., B., C., že vstupujú do konania ako vedľajší

účastníci na strane žalovaného.

Svoj právny záujem na výsledku konania zdôvodnili tým, že výsledok konania môže

viesť k vzniku povinnosti vedľajších účastníkov poskytnúť zahraničnému akcionárovi

žalovanej spoločnosti odškodnenie. Žiadajú, aby dovolací súd dovolaniu žalovaného vyhovel.

Plne sa stotožňujú s dôvodmi a závermi v ňom uvedenými a sú presvedčení, že v danom

prípade došlo zo strany odvolacieho súdu k odňatiu možnosti konať pred súdom, čo zakladá

prípustnosť dovolania žalovaného. Uviedli, že žalovaný v priebehu konania písomne aj ústne

uviedol argumenty podporujúce ním uplatnenú obranu- nesplnenie   zákonom stanovených

podmienok odporovateľnosti právnych úkonov a tieto argumenty podložil príslušnými

dôkazmi, resp. na ich preukázanie navrhol príslušné dôkazy. Súd prvého stupňa a ani odvolací

súd sa v odôvodnení svojich rozhodnutí nijakým relevantným spôsobom s týmito argumentmi

a dôkazmi nevysporiadali, alebo sa s nimi vysporiadali v priamom rozpore s obsahom

predložených a vykonaných dôkazov. Tento postup   označili za postup v rozpore s právom

účastníka na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, práva na spravodlivý proces, ale aj

so zásadou rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods.3 Ústavy Slovenskej republiky,  

čl. 37 ods.3 Listiny základných práv a slobôd. Súdu prislúcha v súlade so S. právnym

poriadkom chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa

prejavuje v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, kde

jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany / napr. I.ÚS 241/2007/. Sú toho istého názoru ako

dovolateľ, že odôvodnenie napadnutého   rozhodnutia odvolacieho súdu vyššie uvedené

kritéria nespĺňa, skutkový a právny základ napadnutého rozhodnutia zostáva účastníkovi

konania nejasný, viaceré podstatné skutkovo a právne relevantné otázky zostávajú nezodpovedané a to predovšetkým vzhľadom na absenciu vysporiadania sa s argumentáciou žalovaného, protichodnými výpoveďami svedkov, ako aj vzhľadom na nedostatočné

preukázanie splnenia podmienok odporovateľnosti.

Podľa názoru vedľajších účastníkov odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

nijakým spôsobom nevysporiadal s protichodnými výpoveďami svedka p. K.. Tak ako

dovolateľ tvrdia aj vedľajší účastníci, že na pojednávaniach, ktoré predchádzali pojednávaniu

pred odvolacím súdom, výslovne poprel, že by pri uzatváraní sporných záložných zmlúv mal

úpadca úmysel ukrátiť akéhokoľvek svojho veriteľa. Napriek protichodným výpovediam

tohto svedka odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysvetlil a ani neuviedol, na

základe akých úvah dospel k záveru, že práve posledná výpoveď tohto svedka, hoci

diametrálne odlišná, je pravdivá a tie predchádzajúce nie.

Ďalej namietajú, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočným

spôsobom objasnil a vysvetlil, prečo odmietol vypočuť žalovaným navrhnutého svedka  

p. G.. Pritom neuviedol a nevysvetlil, prečo nevypočul tohto svedka. Vedľajší účastníci

považovali za základnú procesnú povinnosť odvolacieho súdu vysporiadať sa s protichodnými tvrdeniami svedka p. K. a prečo sa priklonil k jeho tvrdeniam uvedeným pri poslednom

výsluchu bez toho, aby na potvrdenie ich pravdivosti a správnosti vypočul svedka p. G..

Tvrdia, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nijakým spôsobom

neobjasnil, resp. nevysvetlil, na základe akých úvah a dôkazov mal za preukázanú existenciu

úmyslu úpadcu ukrátiť svojich veriteľov. K takémuto záveru dospel odvolací súd výlučne na

základe poslednej výpovede svedka p. K.. Napokon namietajú, že odvolací súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia nijakým spôsobom neobjasnil, resp. nevysvetlil, na základe akých úvah

a dôkazov mal za preukázané existenciu vedomosti na strane žalovaného o úmysle ukrátiť

svojich veriteľov. Aj v tomto prípade odvolací súd vychádzal výlučne z poslednej výpovede

svedka p. K. a to napriek tomu, že tento svedok vôbec neuviedol, akými konkrétnymi

informáciami žalovaný v danom období disponoval, kedy, ako, kto a kde ich žalovanému

poskytol. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nijakým spôsobom

nevysvetlil, prečo považoval výpoveď svedka p. K. za dostatočnú na preukázanie údajnej

vedomosti žalovaného o úmysle úpadcu ukrátiť svojich veriteľov.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného navrhol dovolanie ako neprípustné

odmietnuť. Uviedol, že žalovaný prípustnosť dovolania opiera o údajný nedostatok dôvodov

v odôvodnení odvolacieho rozsudku. Podľa názoru žalobcu sa odvolací súd náležite zaoberal otázkami, rozsudok je riadne preskúmateľný, bežnému subjektu je zrejmé akými

skutočnosťami sa súd zaoberal, aké skutočnosti mal preukázané a v akom rozsahu považoval

za potrebné doplniť dokazovanie na rozptýlenie určitých pochybností oproti skutkovým

zisteniam súdu prvého stupňa. Odvolací súd v prejednávanej veci mal povinnosť len

opakovať, resp. podľa svojho uváženia rozšíriť dokazovanie, pokiaľ by mala potenciálne do

úvahy prichádzať možnosť odchýlenia sa od skutkových zistení súdu prvého stupňa.

Prípustnosť dovolania nemôže byť to, že žalovaný nesúhlasí s tým, aké závery odvolací súd

prijal z opakovaného dokazovania výsluchom svedka. Podotkol, že tento dôkaz len doplnil

dokazovanie k otázke úmyslu spoločnosti   F. A. L. ukrátiť veriteľov podpisom

odporovateľných právnych úkonov. Chápe, že výsledok tohto dokazovania je v neprospech

žalovaného, avšak namietanie dokazovania bez jediného relevantného podkladu považuje za

irelevantné. Žalovanému nebolo bránené v jeho práve namietať zaujatosť svedka, vyjadriť sa k návrhu na vykonanie dokazovania. V prípade, ak by bolo žalovanému bránené zo strany

súdu vo výkone jeho práv, boli by porušené jeho práva účasti v konaní. Súhlasí s tým, že

náležitosťou odôvodnenia rozhodnutia má byť také odôvodnenie, z ktorého je zrejmé, akými

úvahami sa odvolací súd riadil, aké prijal závery a z čoho dané závery vyplývajú. Na druhej

strane je celkom bežné, že s odôvodnením rozhodnutia nemusí súhlasiť každý účastník, najmä

ten, ktorý neuspel. Ďalej žalobca zrekapituloval, čo vyplýva z napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu. Zdôraznil, že odvolací súd jasne vysvetlil, čo ho viedlo ku skutkovému

zisteniu o naplnení posledného predpokladu na prijatie záveru o neúčinnosti odporovaných

záložných zmlúv a to, či žalovanému musel byť úmysel druhej strany známy. V danom

prípade išlo o opakované úverovanie známeho klienta, ako aj o najzákladnejšiu povinnosť

banky, byť informovaný o finančnej situácii dlžníka. Treba uviesť, že žalovaný takúto

povinnosť má, a teda o úmysle dlžníka musel vedieť, ako vyplýva z vykonaného dokazovania,

o tom aj skutočne vedel. Odvolací súd nevypočul navrhnutého svedka pána G.. Odvolací súd

vysvetlil, prečo k výsluchu nepristúpil. Uviedol, že výsluch tohto svedka nepovažoval za

potrebný, lebo jednou z najzákladnejších povinností banky je informovať sa o finančnej

situácii dlžníka, ako to vyplynulo z výpovede svedka p. K. a v danom prípade išlo o niekoľko

násobné úverovanie dlžníka. Preto tvrdenie dovolateľa, že napadnuté rozhodnutie nebolo

náležite odôvodnené, považuje za účelové.

Žalovaný   v podaní doručenom súdu 21. februára 2013   reagoval na vyjadrenie

žalobcu k jeho dovolaniu. Uviedol, že vyjadrenie žalobcu ani minimálne neoslabuje argumentáciu dovolateľa. V dovolaní poukázal na viaceré nedostatky v postupe odvolacieho

súdu, ktoré rozdelil do dvoch základných skupín:

a/ procesnoprávne pochybenia, ku ktorým patrí najmä výskyt vady uvedenej v § 237 písm. f/

O. s. p., ktorou je odňatie možnosti konať pred súdom, došlo k nej najmä

nepreskúmateľnosťou odvolacieho rozsudku pre absolútne nedostačujúce odôvodnenie  

b/ hmotno-právne pochybenia, ktoré spôsobili vydanie nesprávneho rozsudku odvolacím

súdom.

Každý tento dovolací dôvod v dovolaní podporil viacerými konkrétnymi argumentmi.

Žalobca vo vyjadrení sa venuje identickým čiastkovým témam, pričom uvádza presne opačné

tvrdenia, ako žalovaný v dovolaní. V celom vyjadrení žalobca nepodal presvedčivé

vysvetlenie, prečo sa domnieva, že chýbajúce odpovede na otázky vymenované v dovolaní,

nie sú na ujmu presvedčivosti a zákonnosti odvolacieho rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací /§ 10a ods. 2 O. s. p./, po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania /§ 240 ods. 1 O. s. p./, skúmal bez nariadenia

dovolacieho pojednávania /§ 243a ods. 1 O. s. p./ najskôr to, či sa ním napáda rozhodnutie,

proti ktorému je dovolanie prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa /§ 236 ods. 1 O. s. p./.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa ust.

§ 238 ods. 1 O. s. p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je prípustné tiež proti

rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu,

vysloveného v tejto veci /§ 238 ods. 2 O. s. p./. Podľa ust. § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.

Žalovaný dovolaním nenapadol zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani rozsudok

vydaný vo veci, v ktorej sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci.   Dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorý   nevykazuje ani znaky uvedené v § 238 ods. 3 O. s. p. Prípustnosť dovolania

preto nemožno vyvodiť z týchto ustanovení.

V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. je dovolací súd povinný prihliadať vždy na prípadnú

procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutia odvolacieho súdu

alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu, uvedenú v ust. § 237 O. s. p., by

bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil   iba na skúmanie podmienok

prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku   podľa ustanovenia § 238 O. s. p., ale

zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa ust. § 237 písm. a/ až g/

O. s. p.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z uvedených

procesných vád /ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka konania, riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutú alebo

prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, odňatie účastníkovi možnosť konať pred súdom, rozhodol vylúčený sudca alebo súd

nesprávne obsadený/.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 O. s. p. nie je predmet

konania významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených,

je možné ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým inak dovolanie nie je prípustné. Pre

záver o prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny

názor účastníka konania, rozhodujúce je, že k tejto vade skutočne došlo.

Žalovaný vo svojom dovolaní uviedol, že došlo k vade uvedenej v ustanovení § 237

písm. f/ O. s. p., že v konaní mu bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred

súdom.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu, bol vylúčený.

Dovolací súd preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu a nezistil, že by postupom

odvolacieho súdu bola žalovanému znemožnená realizácia procesných práv, ktoré mu

Občiansky súdny poriadok priznáva. Odvolací súd rozhodoval v súlade v Občianskym

súdnym poriadkom. Žalovaný mal možnosť vyjadriť sa k všetkým podstatným dôkazom

a argumentom žalobcu v priebehu konania. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu

spisu sú riadne uvedené v odôvodnení súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu a súdy oboch

stupňov sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojich rozhodnutí náležite vysporiadali.

Námietku nedostatku riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dovolací súd

vyhodnotil ako nedôvodnú. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie riadne odôvodnil v súlade

s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. a v súlade s požiadavkou preskúmateľnosti. Odvolací súd

dal v napadnutom rozhodnutí odpoveď na všetky podstatné námietky   nastolené účastníkmi

konania.  

Dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

IV.ÚS 329/2004, podľa ktorého súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho

dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné

úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však

povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj

rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky

alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Podľa názoru dovolacieho súdu k vytýkanému nesprávnemu postupu v prejednávanej

veci nedošlo.

Skutočnosť, že odvolací súd nevykonal dôkaz navrhnutý žalovaným, t.j. vypočutie

svedka pána G., nemožno považovať za postup, ktorým by súd žalovanému odňal možnosť

konať pred súdom. Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým

súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Tento názor zaujal Najvyšší súd

Slovenskej republiky v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993. Platí to v plnom rozsahu aj o takom dôkaze, ktorý

účastník zo svojho subjektívneho hľadiska považuje za vysoko významný. Rozhodovanie

o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi

konania /§ 120 ods. 1 O. s. p./. Skutočnosť, že odvolací súd nevykonal taký dôkaz, ktorý by

bol podľa účastníka spôsobilý privodiť zvrat v skutkových zisteniach, by mohla mať za

následok neúplne zistený skutkový stav, vedúci k vydaniu nesprávneho rozhodnutia,

zakladalo by to dôvodnosť   dovolania, nebolo by to však odňatím možnosti konať pred

súdom, ktoré by zakladalo prípustnosť dovolania. To či skutkové a právne závery, založené

na dokazovaní vykonanom bez zreteľa na navrhnuté a nevykonané dôkazy, sú správne alebo

nie, možno v dovolacom konaní posúdiť až v prípade, ak by bolo z určitého dôvodu dovolanie

prípustné. Ide o dôvod, ktorý síce môže zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho

prípustnosť. O taký prípad v prejednávanej veci nešlo. Žalovaný mohol v konaní využiť svoje

práva a uplatniť   procesným predpisom   dovolený vplyv na priebeh konania a rozhodnutie

súdu. Mal možnosť vyjadriť svoj názor na to, ako sa majú príslušné predpisy hmotného práva

na vec správne aplikovať, ako sa majú skutkové zistenia právne hodnotiť a aký konečný záver o dôvodnosti žaloby sa má z nich vyvodiť. Skutočnosť, že odvolací súd jeho skutkové a

právne hodnotenie neakceptoval, nemožno považovať za odňatie práva konať pred súdom.

Dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. tým nebol naplnený.

Keďže dovolací súd nezistil ani iný dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania,

dovolanie žalovaného ako neprípustné podľa § 218 ods.1 O. s. p. v spojení s § 243b ods. 4  

O. s. p. ako neprípustné odmietol.

Žalobca mal v dovolacom konaní úspech, má preto podľa § 243b ods. 4 v spojení  

s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. právo na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolací

súd priznal úspešnému žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, ako si ich vyčíslil a to

trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci – prevzatie zastúpenia a vyjadrenie

k dovolaniu žalovaného v sume 159,17 eur /odmena za jeden úkon 58,69 eur, paušálna

náhrada za úkon – dvakrát po 7,63 eur a 20 % DPH v sume 26,33 eur /.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 4 : 1.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 26. marca 2013  

JUDr. Anna Marková, v. r.

predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia: H.