1ObdoV/13/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: E. H., spol.   s. r. o., M., B., IČO: X., zastúpený: Mgr. M. K., advokát, M., B., proti odporcovi: R. a T. S., M., B., IČO: X., o zaplatenie 139 608,75 eur (4 205 853,10 Sk) s príslušenstvom, vedenej na

Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.: 45Cb 60/1999, o dovolaní navrhovateľa proti

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo   14. októbra 2010, č. k.: 1Obo 3/2009-

376, takto

r o z h o d o l:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa o d m i e t a.

Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 24. júna 2009, č. k.: 45Cb 60/1999-350 návrh

navrhovateľa zamietol a   zaviazal ho zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške  

16 722,70 eur.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa svojím návrhom

domáhal, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie 4 205 853,10 Sk s príslušenstvom. Návrh je

odôvodnený tým, že odporca uzavrel so spoločnosťou Š. B., s. r. o. Zmluvu o spoločnej

koprodukčnej výrobe televízneho programu „D.“ (ďalej len „Zmluva“), podľa ktorej mal

odporca vysielať tento program každý pracovný deň a za ktorý sa zaviazal zaplatiť 49 000,- Sk. Faktúry za september až december 1998 odporca nezaplatil a spoločnosť Š. B., s. r. o.,

túto pohľadávku postúpila zmluvou z 23. apríla 1999 navrhovateľovi.

Súd prvého stupňa rozsudkom zo 16. novembra 2005 (č. l. 148) žalobe vyhovel a

zaviazal odporcu na zaplatenie žalovanej sumy. Na odvolanie odporcu Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením z 27. februára 2008, č. k.: 1Obo/87/2006-178 rozsudok súdu

prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom konaní po vykonanom dokazovaní dospel súd I. stupňa k týmto skutkovým

a právnym záverom: Nestotožnil sa s právnym názorom navrhovateľa, že odvolací súd

definitívne nevyriešil prejudiciálnu otázku v tomto konaní, a to otázku platnosti Zmluvy

o spoločnej – koprodukčnej výrobe televízneho programu „D..“ Aj keď súd mimo správneho

súdnictva nie je oprávnený skúmať správnosť správneho aktu, vždy musí skúmať, či ide

o správny akt vydaný v medziach právomoci príslušného správneho orgánu a či je

právoplatný a vykonateľný. Uviedol, že z ust. § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku

(ďalej len „O. s. p.“) vyplýva, že tieto otázky nemôže súd v konaní riešiť ako predbežné, ak

bez posúdenia týchto otázok nemôže pokračovať v konaní, konanie preruší. Ak už príslušný

orgán vydá rozhodnutie, súd je viazaný jeho výrokom. Z obsahu zmluvy mal súd preukázané,

že predmetom zmluvy nebol televízny program, vytváraný spoločnou tvorivou činnosťou

oboch účastníkov zmluvy, ale išlo o výlučnú tvorivú činnosť Š. B., s. r. o., pri ktorej mal

odporca podľa čl. 4 bod 4 Zmluvy vykonávať dohľad spočívajúci v sledovaní dodržiavania

zákonných podmienok stanovených pre program vysielaný S.. Podľa názoru súdu prvého

stupňa z ustanovení Smernice o realizácii obchodných činností v pôsobnosti S. a Zmluvy

vyplýva, že išlo výlučne o objednávkové zabezpečenie relácie, a preto bol odporca povinný

postupovať v s súlade so Zákonom č. 263/1993 Z. z. o verejnom obstarávaní tovarov, služieb

a verejných prác (ďalej len „Zákon verejnom obstarávaní“). Táto povinnosť je priamo

uvedená v § 1 uvedeného zákona. Ďalej uviedol, že Zákon o verejnom obstarávaní sa

vzťahuje aj na odporcu, pričom z neho vyplýva pôsobnosť krajských úradov v oblasti

kontrolnej činnosti verejného obstarávania. Bolo v kompetencii Krajského úradu v Bratislave

vykonať štátny dohľad nad verejným obstarávaním zmluvného dodávateľa televíznej relácie

„D.“ a vo svojom rozhodnutí č. REG/64/4/1999/ULC konštatovať porušenie Zákona

o verejnom obstarávaní. Z uvedeného rozhodnutia v spojení s ust. § 24a Zákona o verejnom

obstarávaní priamo vyplýva neplatnosť spornej zmluvy. Súd prvého stupňa neakceptoval

tvrdenie navrhovateľa, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 10Cb 62/1999 bola vyslovená platnosť takmer identickej zmluvy. Nálezom Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 40/2006-35 z 2. augusta 2007 bolo rozhodnutie Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. 1Cob 226/2005 zrušené, ktorým bolo rozhodnutie okresného súdu

potvrdené. K otázke bezdôvodného obohatenia odporcu uviedol, že nariadené dokazovanie

nemohol vykonať, pretože navrhovateľ nepredložil dôkazy preukazujúce rozsah

bezdôvodného obohatenie a trval na svojom názore o platnosti Zmluvy, neskôr uviedol, že už

nemá žiadne listiny a navrhol vykonať dôkaz odborným posudkom, ktorý vypracoval znalec

z odboru „ekonomika a podnikanie“. Uvedený posudok však nebolo možné pre účely tohto

konania použiť z dôvodu, že išlo o znalca, ktorý nebol ustanovený v tomto konaní, ale najmä

preto, že jeho predmetom bolo vyčíslenie ušlého zisku   Š. B., s. r. o., vychádzajúceho

z podielu tržieb a nákladov na výrobu relácie v roku 1998. Námietku premlčania vznesenú

odporcom súd neakceptoval z dôvodu, že pôvodný nárok navrhovateľa bol uplatnený

v zákonnej lehote, pričom súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou. Súd neakceptoval ani

tvrdenie odporcu, že predmetom zmluvy o postúpení pohľadávok boli neexistujúce

pohľadávky, vyplývajúce z neplatnej zmluvy. Zmluva o postúpení pohľadávky dávala

navrhovateľovi aktívnu procesnú legitimáciu na súdne uplatnenie nároku, nie však na

hmotnoprávny úspech v spore. Súd prvého stupňa návrh zamietol, keďže navrhovateľ

nepredložil súdu ani jediný dôkaz na preukázanie rozsahu bezdôvodného obohatenia, a teda

neuniesol dôkazné bremeno. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.  

Na odvolanie navrhovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací,

napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a odporcovi náhradu trov

konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Zmluva o koprodukčnej výrobe

televízneho programu bola uzavretá pre potreby odporcu, na základe ktorej sa dohodlo, že Š.

B., s. r. o., bude vyrábať televízny program pod názvom „Dobré ráno S.“. Zmluva bola

uzavretá na dobu určitú do 13. decembra 2005. Tento program bol v priebehu roka 1998 aj

realizovaný. Listom z 28. decembra 1998 odporca oznámil Š. B., s. r. o., že uvedenú zmluvu

o spoločnej koprodukčnej výrobe televízneho programu z 22. decembra 1998 považuje za

neplatnú, o. i. z dôvodu porušenia Zákona o verejnom obstarávaní. Z dôvodu neplatnosti tejto

zmluvy odporca prestal uvedený program šíriť. Ďalej z odôvodnenia vyplýva, že navrhovateľ

namietal, že Zmluva nespadala pod režim Zákona o verejnom obstarávaní, a preto je platná

a ani neexistoval zákonný podklad pre uloženie pokuty krajským úradom. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí vo veci vyslovil, že v zmysle § 135 ods. 1 O. s. p. je súd

viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný správny delikt

postihnuteľný podľa osobitných predpisov. Podľa tohto ustanovenia nie je súd mimo rámca

správneho súdnictva oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho rozhodnutia, vždy však

skúma, či ide o správne rozhodnutie (či nejde o paakt), či bolo vydané v medziach právomoci

príslušného správneho orgánu a či je právoplatné a vykonateľné. Z obsahu spisu je nesporné,

že Krajský úrad v Bratislave, odbor regionálneho rozvoja a iných odvetvových vzťahov

vykonal u odporcu štátny dohľad nad verejným obstarávaním, zistil porušenie Zákona

o verejnom obstarávaní a uložil odporcovi pokutu   20 000,-Sk. Pôsobnosť krajského úradu

vykonávať štátnu správu nad verejným obstarávaním bola daná ust. § 21 ods. 2, § 23 ods. 1

Zákona o verejnom obstarávaní, § 3 ods. 1 a § 6 ods. 1 Zákona č. 222/1996 Z. z. a tiež

v zmysle zákona o správnom konaní, čo správne konštatoval súd prvého stupňa. Rozhodnutím

krajského úradu z 3. marca 1999 č. REG/64/4/1999/ULC, ktoré nadobudlo právoplatnosť 30.

marca 1999, ktorého záverom bolo, že pri uzavretí predmetnej zmluvy bol porušený Zákon

o verejnom obstarávaní je súd viazaný a z toho dôvodu mu neprináleží posudzovať správnosť

zistení správneho orgánu pri porušení tohto zákona, ktoré spadalo do pôsobnosti tohto orgánu.

Dôvody odvolateľa, ktorými namieta platnosť zmluvy sú preto právne irelevantné. Pretože

porušením Zákona o verejnom obstarávaní a to ust. § 24 tohto zákona, zákon spája neplatnosť

zmluvy, a navrhovateľ právo z titulu bezdôvodného obohatenia neosvedčil, súd prvého stupňa

rozhodol v súlade s právnym predpisom, keď návrh zamietol. Odvolací súd úspešnému

odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich v zmysle § 151 ods. 2

O. s. p. nevyčíslil.

Proti napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie. Svoje

dovolanie odôvodnil podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) v spojení s ust. § 237 písm. f) O. s. p.

Uviedol, že so závermi odvolacieho súdu sa nestotožňuje a má za to, že zo stany odvolacieho

súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, v dôsledku čoho je konanie postihnuté

takou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a postupom súdu bola

zároveň navrhovateľovi obmedzená možnosť konať pred súdom. Odvolací súd a rovnako aj

súd prvého stupňa neplatnosť Zmluvy odôvodňuje výlučne rozhodnutím Krajského úradu,

§ 24a Zákona o verejnom obstarávaní a § 135 ods. 1 O. s. p. Súdy sa však opomenuli

vysporiadať s tvrdeniami navrhovateľa a s otázkou či Krajský úrad mal právomoc vykonať

štátny dohľad a udeliť pokutu, čím by následne bola Zmluva neplatná v zmysle § 24a Zákona

o verejnom obstarávaní. V prípade, ak by Zmluva nespadala pod Zákon o verejnom obstarávaní, Krajský úrad by bol absolútne nepríslušným orgánom na vykonanie štátneho

dohľadu a udelenie pokuty vo vzťahu k Zmluve, a rozhodnutie o platnosti/neplatnosti Zmluvy

by prináležalo iba v súdu. Podľa dovolateľa výroba televízneho programu – relácie pre

potreby vysielania S., ktorá bola predmetom Zmluvy evidentne nespadá pod žiadnu zo

zákonných definícií tovaru, služby alebo verejnej práce uvedených v § 2 ods. 3 až 5 Zákona

o verejnom obstarávaní. Dovolateľ je toho názoru, že neexistoval zákonný základ pre

uplatnenie právomoci krajského úradu na vydanie rozhodnutia o uložení pokuty za porušenie

Zákona o verejnom obstarávaní. Rovnako aj z § 1 ods. 2 písm. b) Zákona o verejnom

obstarávaní vyplýva, že verejné obstarávanie vzhľadom na predmet zmluvy – koprodukčná

výroba televízneho programu by v tomto prípade bezpochyby bolo spôsobilé privodiť

porušenie autorských práv viažucich sa k výrobe televízneho programu. S. sa na výrobe

televízneho programu podieľala nielen redaktorským a dramatickým dohľadom, ale aj

poskytnutím vlastných spravodajských informácií a záznamov. Podľa dovolateľa televízny

program je spoločným dielom v zmysle § 10 Zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve

a právach súvisiacich s autorským právom, nakoľko program vznikol spoločnou činnosťou

účastníkov Zmluvy. Dovolateľ má za to, že postupom súdu došlo k obmedzeniu možnosti

navrhovateľa konať pred súdom tým, že odvolací súd sa tvrdeniam navrhovateľa uvedeným

v odvolaní vôbec nevenoval a to aj nedostatočným vykonaním dokazovania za účelom

preukázania či Zmluva spadala pod režim Zákona o verejnom obstarávaní alebo nie. Navrhol,

aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 243  

O. s. p.

Odporca vo vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa uviedol, že dovolanie navrhovateľa

nie je dôvodné a v zmysle O. s. p. nie je ani prípustné. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie

navrhovateľa zamietol. Navrhovateľ v konaní nenavrhol dôkazy, akými by sa preukázalo či

Zmluva spadá pod režim Zákona o verejnom obstarávaní. Odporca je názoru, že súdy správne

právne posúdili vec a v žiadnom prípade nebola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred

súdom. Súdy úplne zistili skutkový stav veci, vykonali všetky navrhované a potrebné dôkazy

na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospeli k správnym

skutkovým zisteniam. Rozhodnutie Krajského úradu v Bratislave je č. REG/64/4/1999 ULC

z 3. marca 1999 je rozhodnutím, vydaným v súlade so zákonom, vecne správne, bez vád

a nedostatkov. S poukazom na ust. § 135 ods. 1 O. s. p. je súd týmto rozhodnutím viazaný.

Ďalej uviedol, že výrobu celého programu zabezpečoval výlučne navrhovateľ, bol to program dodávaný na „kľúč“ bez účasti odporcu, išlo o dodávku produktu, ktorého obstarávanie

podliehalo Zákonu o verejnom obstarávaní. Odporca sa zaviazal vyrobený program iba

prevziať, zaplatiť a odvysielať. Podľa odporcu je súd viazaný rozhodnutím Krajského úradu

v Bratislave, v zmysle ktorého je Zmluva o spoločnej – koprodukčnej výrobe televízneho

programu „Dobré ráno S.“ v rozpore so zákonom na základe § 24a Zákona o verejnom

obstarávaní absolútne neplatná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie bolo podané v lehote stanovenej v § 240 ods. 1 O. s. p., má náležitosti v súlade

s ust. § 241 ods. 1 O. s. p. pričom je odôvodnené podľa ust. § 241 ods. 2 O. s. p., pristúpil ku

skúmaniu, či je v predmetnej veci dovolanie prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci

odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom odvolací súd vo svojom

potvrdzujúcom rozsudku nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, a rovnako nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153  

ods. 3 a 4 O. s. p., a preto prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 1, 2, a 3 O. s. p. nie je daná.

V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Dovolací súd sa neobmedzil iba na

skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p.,

ale sa zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a) až

g) O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred

súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté

niektorou z uvedených vád.

Dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil tým, že postupom odvolacieho súdu mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., tým že odvolací súd sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevenoval tvrdeniam navrhovateľa uvedeným

v odvolaní a bolo vykonané nedostatočné dokazovanie za účelom preukázania, či Zmluva

spadala pod režim Zákona o verejnom obstarávaní. Ďalej svoje dovolanie odôvodnil tým, že

odvolací súd vec nesprávne právne posúdil a nesprávne rozhodol vo veci.

Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Dovolací súd preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu a nezistil, že by postupom

odvolacieho súdu bola žalovanému znemožnená realizácia procesných práv, ktoré mu

Občiansky súdny poriadok priznáva. Odvolací súd rozhodoval v súlade s Občianskym

súdnym poriadkom. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie riadne odôvodnil, v súlade

s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. a v súlade s požiadavkou preskúmateľnosti. Odvolací súd

dal v napadnutom rozhodnutí odpoveď na všetky podstatné námietky nastolené účastníkmi

konania. Súd nie je povinný sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberať všetkými skutočnosťami

tvrdenými účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§157

ods. 2 O. s. p.) a účastníkovi musí dať odpoveď na zásadné otázky a námietky spochybňujúce

závery ním namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich

súvislostiach.

V zmysle § 120 ods. 1 sú účastníci povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. V danom prípade ďalšie dôkazy navrhovateľ neoznačil a nenavrhol ich výkon.

Účastníci konania boli na prejednávaní 24. júna 2009 poučení v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p.

(č. l. 340), pričom navrhovateľ uviedol, že nemá žiadne návrhy na vykonanie ďalšieho

dokazovania. Vykonanými dôkazmi bol dostatočne zistený skutkový stav veci a ďalšie

dôkazy už nebolo potrebné vykonať. Rovnako aj v nevykonanie dôkazov navrhnutých

účastníkom nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.

Platí to aj o takom dôkaze, ktorý účastník zo svojho subjektívneho hľadiska považuje za

vysoko významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí

výlučne na posúdenie súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Aj v prípade, že

by súd nevykonal taký dôkaz, ktorý by bol podľa účastníka spôsobilý privodiť zvrat  

v skutkových zisteniach, mohol by mať tento jeho postup za následok neúplne zistenie

skutkového stavu (vedúce k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však odňatie možnosti

konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.

Dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky  

sp. zn.   IV. ÚS 329/04, podľa ktorého, súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a

právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez

ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy,

procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je

však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri

rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky

alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatoval, že rozsudok odvolacieho súdu

netrpí vadou uvedenou v § 237 písm. f) O. s. p.

Rovnako dovolací súd nezistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou

vadou taxatívne uvedenou v § 237 O. s. p.

Správnosť skutkových a právnych záverov založených na dokazovaní, by bolo možné

v dovolacom konaní posúdiť až v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné (ide o dôvody,

ktoré síce môžu zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť). O taký prípad  

v prejednávanej veci nešlo. Z uvedeného teda vyplýva, že posúdenie, či rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, prichádza do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné. To platí i vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa 241 ods. 2 písm. b)  

O. s. p.

Najvyšší súd preto dovolanie navrhovateľa odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p.  

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p, ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo odporcovi v zmysle § 243b ods. 5,

§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Dovolací súd však odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal pretože si žiadne

trovy neuplatnil ani nevyčíslil.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 29. februára 2012

JUDr. Darina Ličková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: H.