UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: TAJANA, s. r. o., Dukelská 58/65, 087 01 Giraltovce, IČO: 31 703 585, zastúpeného AK Tarabčák, s. r. o., Hlavná 13, Prešov, IČO: 36 859 109, proti žalovanému: Ing. Miroslav Pelák, Lipová 4, Bardejov - Nová Ves, správca konkurznej podstaty úpadcu SVOJPOMOC, spotrebné družstvo Bardejov, Štefánikova 682/4, Bardejov, IČO: 31 732 305, zastúpenému AK JUDr. Ladislav Janči, s. r. o., Dončova 1451/21, 034 01 Ružomberok, o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, vedenej na Krajskom súde v Košiciach, pod sp. zn. 4Cbi/18/2008, na dovolanie žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. januára 2015, č. k. 5 Obo 39/2013-430, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. januára 2015, č. k. 5 Obo 39/2013-430 z r u š u j e a vec v r a c i a odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 11. júla 2013, č. k. 4/Cbi/18/2008-408 žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 9 833,11 eur. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na majetok úpadcu SVOJPOMOC, spotrebné družstvo, Bardejov, Krajský súd v Košiciach uznesením zo 6. februára 2000, sp. zn. 3K 271/99 vyhlásil konkurz a za správcu ustanovil Ing. Miroslava Peláka. Správca zapísal do konkurznej podstaty nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, k. ú. B., LV č. XXXX, k. ú. D. a LV č. XXX, k. ú. F.. Ďalej zistil, že kúpnou zmluvou z 12. júna 1997 žalovaný predal a žalobca kúpil nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území F., okres R., za dohodnutú kúpnu cenu 2 299 000,-- Sk, spôsob platenia bol dohodnutý započítaním. K započítaniu malo dôjsť tak, že predávajúci preberie dlh v zmysle § 531 ods. 2 Občianskeho zákonníka za Jednotu Bardejov vo výške 3 124 593,-- Sk, čo predstavuje istinu vo výške podľa právoplatného rozhodnutia súdu, pokiaľ ide o úroky z omeškania a zmluvnú pokutu. V uvedenej veci Krajského súdu v Košiciach, pod sp. zn. 5Cb/4483/95, bolo konanie 24. októbra 2012 právoplatne zastavené po tom, ako žalobca vzal žalobu späť. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že dohoda o započítaní pohľadávok v kúpnej zmluve nespĺňa náležitosti, pretože neobsahuje presnú identifikáciu a druh započítaných pohľadávok, výšku pohľadávok a podmienky započítania. Žalobca sa snažil získať do vlastníctva nehnuteľnosti bez zaplatenia kúpnej ceny, čo je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Obdobne postupoval kúpnouzmluvou z 12. júna 1997, ktorou žalovaný predal a žalobca kúpil nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území obce B., a v poradí treťou kúpnou zmluvou je kúpna zmluva zo 16. júla 1997, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území obce D.. Súd prvého stupňa vyvodil záver, že postup správcu konkurznej podstaty, ktorý do podstaty úpadcu zapísal predmetné nehnuteľnosti, bol správny, nehnuteľnosti tvoria súčasť podstaty. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovanému priznal trovy konania za právne zastúpenie v sume 7 456,20 eur, spolu s náhradou cestovných nákladov trovy konania priznal spolu v sume 9 833,11 eur. Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd napadnutým rozsudkom zo dňa 22. januára 2015, č. k. 5 Obo 39/2013-430 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a v časti, ktorou rozhodol o náhrade trov konania, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že TAJANA, s. r. o., Giraltovce, Dukelská 58/65 (kupujúci) a SVOJPOMOC, spotrebné družstvo, Bardejov (predávajúci), t. č. úpadca, sa dohodli vo všetkých troch uvedených kúpnych zmluvách na úhrade kúpnej ceny započítaním s dlhom, ktorý úpadca prevzal za pôvodného dlžníka Jednotu spotrebné družstvo Bardejov. Z obsahu článku II., označeného ako“ Kúpna cena, splatnosť“ zo všetkých troch kúpnych zmlúv, vyplýva, že kupujúci (žalobca) a predávajúci (úpadca) sú navzájom voči sebe veriteľom a dlžníkom. Táto skutočnosť bola predmetom dokazovania v spore o určenie pravosti pohľadávky v sume 20 601 547,-- Sk, prihlásenej spoločnosťou TAJANA, s. r. o. v konkurze vedenom na majetok úpadcu SVOJPOMOC, spotrebné družstvo, Bardejov, vedenom na Krajskom súde v Košiciach, pod sp. zn. 3Cb 535/2001 a v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Obo 219/2005. Oba súdy zhodne dospeli k záveru, že zmluva o postúpení pohľadávok z 29. júna 1995 spolu so zmluvou o odplate, ktorú uzavrela TAJANA, s. r. o., s postupcom VIZOP, s. r. o., Nitra, je v rozpore s dobrými mravmi, a preto je podľa § 39 Občianskeho zák. neplatná. Tieto právne závery právoplatne ukončeného súdneho konania si v tomto konaní súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd osvojil a dospeli k záveru, že žalobca nie je veriteľom spotrebného družstva SVOJPOMOC, Bardejov a pohľadávka, ktorú deklaroval v kúpnych zmluvách ako svoju pohľadávku, nie je jeho pohľadávka. Odvolací súd dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok, obsiahnutú v kúpnych zmluvách, považuje za neplatnú aj v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zák. Poukázal na to, že pohľadávky predávajúceho (t. č. úpadcu) predstavujú kúpne ceny nehnuteľností, a to: 950 000,-- Sk, 1 293 260,-- Sk a 2 299 000,-- Sk, ich súčet je 4 542 260,--Sk. Pohľadávka kupujúceho, ktorá bola uplatnená na započítanie, je identifikovaná vo všetkých troch zmluvách rovnako, a to takto: „3 124 593,-- Sk, čo predstavuje istinu vo výške podľa právoplatného rozhodnutia súdu, pokiaľ ide o úroky z omeškania a zmluvnú pokutu z istiny 3 124 593,-- Sk.“ Takto uvedená pohľadávka kupujúceho (teraz žalobcu) je podľa odvolacieho súdu nejasná a neurčitá, pokiaľ ide o výšku, v akej sa započítava na jednotlivé kúpne ceny v konkrétnej kúpnej zmluve, navyše súčet všetkých troch kúpnych cien predávaných nehnuteľností, ktoré majú byť započítané proti pohľadávke kupujúceho, je vyšší o viac ako jeden milión Sk ako pohľadávka kupujúceho.“ Neurčitosť právneho úkonu nesie so sebou jeho neplatnosť (§ 37 ods. 1 Obč. zák.). Odvolací súd preto konštatoval, že súd prvého stupňa vzhľadom na uvedené správne posúdil dohodu o započítaní ako neplatnú, keďže nespĺňa náležitosti určitosti a presnej identifikácie pohľadávky na započítanie. Došiel rovnako k záveru, že k zániku pohľadávky predávajúceho nedošlo započítaním vzájomných pohľadávok a nebolo preukázané ani, že by kúpna cena predmetných nehnuteľností zanikla zaplatením. Ďalej uviedol, že v dôsledku synalagmatickej povahy kúpnej zmluvy musia zmluvné strany, ak sa nedohodli inak, plniť si navzájom, zámenou plnenia za plnenie. Ak nedošlo k zaplateniu kúpnej ceny nehnuteľností, potom správca konkurznej podstaty postupoval správne, keď sporné nehnuteľnosti zapísal do konkurznej podstaty. Poukázal tiež na to, že v k. ú. F., predmetom kúpnej zmluvy z 12. júna 1997, č. V 347/97 bola len ubytovňa stojaca na parcele č. XXX/X, preto správca konkurznej podstaty mohol zapísať a aj zapísal do konkurznej podstaty len uvedenú nehnuteľnosť a parc. č.: XXX/X, XXX/X a XXX/X do konkurznej podstaty neboli zaradené, preto nie je možné rozhodnúť o ich vylúčení. K namietanému nedostatku odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa uviedol, že z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva to aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola danáodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Uviedol, že v prejednávanej veci sa súd prvého stupňa dostatočne vysporiadal so všetkými skutočnosťami pre rozhodnutie rozhodujúcimi, preto námietku arbitrárnosti rozhodnutia zo strany odvolateľa nepovažoval za dôvodnú. Nakoniec uviedol, že napadnuté rozhodnutie je v časti o náhrade trov konania nepreskúmateľné, nie je jasne uvedené, čo považoval súd prvého stupňa za základ pre výpočet odmeny právnemu zástupcovi za jeden úkon právnej pomoci, preto v tejto časti napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie v zákonnej lehote, ktoré odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 1 písm. b/ O. s. p.), pričom napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení celej veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Dovolateľ uviedol, že prvostupňový rozsudok, ale aj rozsudok odvolacieho súdu nie sú odôvodnené v súlade s §157 ods. 2 O. s. p., pretože neobsahuje jasne a výstižné vysvetlenie, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil a prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy tým, že nezabezpečil navrhované spisy, vykonaný dôkaz výsluchom svedka Ing. Kožíka nevyhodnotil, k odvolacím námietkam odvolací súd nezaujal žiadne stanovisko, nezaslal žalobcovi všetky dôkazy a vyjadrenie žalovaného, na č. l. 23, z rozsudku nevyplýva, z čoho vyvodil záver, že správca žiadnu z parciel v k. ú. F. nezapísal do podstaty, záver je v rozpore s výzvou súdu na podanie žaloby. Súd prvého stupňa svoje skutkové zistenie vo vzťahu k parcelám k. ú. F. neuviedol v odôvodnení a odvolací súd tento nedostatok „napravil“ tým, že skonštatoval, že tieto parcely neboli do súpisu zaradené, preto nie je možné rozhodnúť o ich vylúčení. Z tohto dôvodu rozhodnutím odvolacieho súdu bola popretá zásada dvojinštančnosti konania. Ďalej dovolateľ namietal postup odvolacieho súdu v rozpore s § 214 ods. 3 O. s. p., keď ho neupovedomil o termíne verejného vyhlásenia rozsudku, čím znemožnil žalobcovi realizovať svoje právo účastniť sa verejného vyhlásenia, napriek tomu, že žalobca požiadal o doručovanie písomnosti na uvedenú elektronickú adresu. Poukázal na to, že zápisnica z verejného vyhlásenia rozsudku je v rozpore so skutočnosťou a v takom prípade je aj nepreskúmateľné, či bol rozsudok vyhlásený v súlade s ust. § 156 O. s. p. Podľa zápisnice vyhlasoval rozhodnutie súd v neprítomnosti účastníkov. Toto však nezodpovedá skutočnosti, pretože na vyhlásení rozsudku bol prítomný konateľ žalobcu Jozef Korba, ako aj právny zástupca žalobcu. Dovolateľ namietal aj nesprávne obsadený súd, keď podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu na r. 2011 odvolací senát pracoval v zložení JUDr. Anna Marková, JUDr. Darina Ličková a JUDr Katarína Pramuková. V roku 2013 v čase odvolania však podľa rozvrhu práce na rok 2013 už JUDr Pramuková nebola členkou tohto senátu a senát nemal tretieho člena. Zo spisu nie je zrejmé, kedy JUDr Lenka Praženková bola pridelená do senátu 5 Obo. Dovolateľ namietol aj nesprávne právne posúdenie veci a záver o neplatnosti dohody o započítaní, pretože tento právny záver spočíva, podľa dovolateľa, v nesprávnom skutkovom zistení, ktoré urobili súdy z kúpnych zmlúv, v ktorých nie je nikde dohoda o zápočte, ktorú by urobili predávajúci a kupujúci a z ktorej by vyplývalo tvrdenie, uvedené v rozsudkoch súdov. Z uvedených dôvodov navrhol dovolateľ napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaný navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol. Podľa názoru žalovaného, žalobca bol nečinný a nenavrhoval vykonanie žiadneho ďalšieho dôkazu. Poukazuje na rozhodnutia súdov len formalisticky bez toho, aby udal, aký význam majú mať tieto rozhodnutia pre rozhodnutie v danej veci a ako mali tieto rozhodnutia ovplyvniť úvahy súdu o konečnom rozhodnutí. Žalobca nikdy nebol a nie je veriteľom úpadcu, a právne úkony, ktorými žalobca osvedčoval existenciu pohľadávok aj voči úpadcovi, boli najvyššou súdnou autoritou označené za absolútne neplatné (rozsudok NS SR sp. zn. 2 Obo 219/2005). Navodením zdania existencie záväzku úpadcu voči žalobcovi sa len vytvorili predpoklady pre bezodplatný a jednostranne výhodný prevod majetku úpadcu na žalobcu. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhuje dovolanie zamietnuť a zaviazať žalobcu na náhradu trov dovolacieho konania žalovanému.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania v zmysle § 243aods. 1 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu. Podľa ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Podľa § 238 ods. 4 O. s. p. dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Dovolaním žalobcu je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie v zmysle § 238 O. s. p. prípustné nie je. Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O. s. p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 ods. 1 O. s. p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto vade skutočne došlo. Dovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Žalobca v dovolaní namieta, že mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať, súd bol nesprávne obsadený, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)]. Pokiaľ žalobca namieta, že nebol správny postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s. p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá to procesnú vadu konania uvedenú v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade konania, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.); sama tzv. iná vada ale prípustnosť dovolania nezakladá. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy, alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Treba dodať, že ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 ods. 1 O. s. p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009). K dovolateľom tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť tiež v dôsledku toho, že - ako uvádza - napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., je nekonkrétne, nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné. Pokiaľ žalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z článku 46 a nasl. ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O. s. p., m.m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O. s. p., obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/2004. III. ÚS 117/2007, III. ÚS 332/2009, I. ÚS 501/2011). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať saúčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený, treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006). Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietavej časti v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.), a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O. s. p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietli. Zhodli sa na tom, že dohoda o započítaní pohľadávok v kúpnej zmluve nespĺňa náležitosti, pretože neobsahuje presnú identifikáciu a druh započítaných pohľadávok, výšku pohľadávok a podmienky započítania. Pre jej neurčitosť je dohoda o započítaní v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatná a postup správcu konkurznej podstaty, ktorý do podstaty úpadcu zapísal predmetné nehnuteľnosti, bol správny a nehnuteľnosti tvoria súčasť podstaty.
Pokiaľ ide o námietku, že napadnuté rozhodnutie spočíva na neúplných skutkových zisteniach (uvedené vyššie) alebo na nesprávnych právnych záveroch, resp. na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Žalobca namieta aj to, že prvostupňový súd nezahrnul do rámca svojich právnych úvah otázku vylúčenia zo súpisu pozemkov parc. CKN XXX/X, XXX/X, XXX/X-zapísaných na LV č. XXX, k. ú. F., odvolací súd ale na túto skutkovú okolnosť prihliadol a priznal jej právny význam. Odporca tvrdí, že tým bola porušená zásada dvojinštančnosti konania. K tejto námietke dovolací súd uvádza, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s výrokom prvostupňového rozsudku o zamietnutí návrhu o vylúčení nehnuteľností z konkurznej podstaty a na jeho odôvodnenie v plnom rozsahu odkázal (§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p.). Pokiaľ nad rámec úvah súdu prvého stupňa, ktoré považoval za vecne správne a postačujúce pre záver o opodstatnenosti zamietnutia tohto návrhu, poukázal aj na ďalšiu okolnosť, neporušil zásadu dvojinštančnosti konania. Odvolací súd tým, že nad rámec prvostupňového rozhodnutia doplnil dôvody, so zreteľom na ktorédospel k záveru o opodstatnenosti zamietnutia návrhu o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty, neodňal žalobcovi možnosť pred súdom konať. Aj judikatúra (R 56/2012) dospela k záveru, že ak sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je prekvapivé a takýto postup odvolacieho súdu neodníma účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).
Dovolateľ napokon namieta, že odvolací súd nepostupoval podľa § 214 ods. 3 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia, ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho zástupcu, ktorý požiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4 O. s. p.), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3 O. s. p. V danom prípade právny zástupca žalobcu v podanom odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa z 26. júla 2013 (č. l. 414 a nasl. spisu, posledná veta podaného odvolania) požiadal o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami (e-mailom) na ním uvedenú elektronickú adresu (§ 45 ods. 4 O. s. p.). V spise sa ale nenachádza záznam, ktorý by nasvedčoval tomu, že odvolací súd túto žiadosť vzal na zreteľ a v dôsledku toho postupoval podľa § 214 ods. 3 O. s. p. Odvolací súd síce oznámil verejné vyhlásenie rozsudku na úradnej tabuli v zmysle § 156 ods. 3 O. s. p. (č. l. 427 spisu), avšak o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku - ako tomu nasvedčuje obsah spisu - neupovedomil právneho zástupcu žalobcu elektronickými prostriedkami tak, ako o to požiadal. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej ústava), každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2, vety prvej ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej dohovor), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
Podľa čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky avždy verejne.
Podľa § 156 ods. 1, 2 a 3 O. s. p., rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne; vyhlasuje ho predseda senátu alebo samosudca v mene Slovenskej republiky. Uvedie pritom výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti výkonu rozhodnutia.
Rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení konania, ktoré rozsudku predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí pojednávanie najdlhšie na tri týždne; v takom prípade súd doručí rozsudok prítomným účastníkom hneď po pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, a neprítomným účastníkom ho odošle najneskôr do troch dní. Ustanovenie § 119 ods. 2 sa v tomto prípade nepoužije.
Vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Podľa § 214 ods. 3 O. s. p. (v znení zákona č. 335/2012 Z. z. účinný 1. januára 2013). Ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho zástupcu, ktorý požiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3.
Podľa § 45 ods. 4 O. s. p., písomnosti možno doručovať aj elektronickými prostriedkami, ak o to účastník konania alebo jeho zástupca požiada a oznámi adresu na zasielanie písomností elektronickými prostriedkami. Písomnosť súdu sa považuje za doručenú piaty deň od jej odoslania, aj keď ju adresát neprečítal.
Základným právom účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti (tiež čl. 38 ods. 2 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, obdobne čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na verejné prejednanie veci je úzko späté s právom na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania. Verejné súdne konanie predstavuje základnú zásadu zakotvenú v čl. 6 ods. 1 dohovoru; vedúcu k spravodlivému procesu (napr. Diennet proti Francúzsku, rozsudok, 26. septembra 1995, § 33). Verejný charakter súdneho konania chráni strany sporu pred tajným výkonom spravodlivosti, je prostriedkom k udržaniu dôvery v činnosť súdnych orgánov a transparentnosti výkonu súdnej moci. Toto právo ale nie je právom absolútnym, judikatúra ESĽP pripúšťa určité výnimky, kedy právo na verejné prerokovanie je modifikované povahou otázok, ktoré je potrebné rozhodnúť. Predovšetkým v konaniach, kde účastník bol vypočutý verejne aspoň pred jednou súdnou inštanciou, nedostatok verejnosti v konaní pred ďalšou (vyššou, alebo konečnou) inštanciou je prípustný, pokiaľ sa v nej riešia výsostne právne otázky. ESĽP tiež vyslovil, že súdny proces spĺňa podmienku verejnosti iba vtedy, ak verejnosť má možnosť získať informácie o dátume a mieste konania a že toto miesto je verejnosti ľahko prístupné (Riepan proti Rakúsku, rozsudok, 14. novembra 2000, § 29). Dohovor (a príslušná judikatúra ESĽP) predstavuje len minimálny štandard ochrany ľudských práv a základných slobôd a nebráni zmluvným štátom, aby týmto právam a slobodám zabezpečili vyššiu úroveň ochrany, než je štandard garantovaný dohovorom. Takouto vyššou úrovňou ochrany je podľa názoru dovolacieho súdu aj ochrana základného práva na verejné vyhlásenie rozsudku, ktorú tomuto právu priznáva právny poriadok Slovenskej republiky vyjadrený ústavnými (napr. čl. 142 ods. 3 ústavy) a podústavnými normami (najmä procesným kódexom) a napokon i judikatúra ústavného i najvyššieho súdu. Z judikatúry ústavného súdu k čl. 142 ods. 3 ústavy vyplýva, že z princípu verejnosti súdneho konania existujú určité výnimky, tieto sa vzťahujú len na súdne pojednávanie, ale nie na verejné vyhlásenie rozsudku, pretože vzhľadom na doslovné znenie čl. 142 ústavy povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná (II. ÚS 47/96, II. ÚS 76/97, II. ÚS 58/97, III. ÚS 6/00 a II. ÚS 88/01, I. ÚS 5/02). V podmienkach Slovenskej republiky sa rozsudok v občianskoprávnej veci vždy vyhlasuje verejne, a to bez ohľadu na súdnu inštanciu. Verejné vyhlásenie rozsudku patrí k ústavným princípom právneho štátu. Konštatovanie, že rozsudok bol vyhlásený verejne, predpokladá aktívny postup súdu, t. j. súd musí dať každému (účastníkom i verejnosti) najavo, že rozsudok vyhlási.Minimálny štandard takéhoto oznámenia predpokladá postup, ktorý pre súd vyplýva z procesného kódexu (Občianskeho súdneho poriadku). V tejto súvislosti zákon všeobecným súdom ukladá pri vyhlásení rozsudku bez pojednávania oznámiť na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred vyhlásením miesto a čas verejného vyhlásenia (§ 156 ods. 3 O. s. p.), upovedomiť elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho zástupcu o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudok, ktorý súd požiadal o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami (§ 214 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 45 ods. 4 O. s. p.), a prítomným účastníkom na verejnom vyhlásení doručiť písomné vyhotovenie rozsudku (§ 156 ods. 3 O. s. p.). S účasťou na verejnom vyhlásení rozsudku zákon pre účastníkov konania spája konkrétne procesné práva (oprávnenia). Verejné vyhlásenie rozsudku preto nie je len formálny a samoúčelný úkon. Jeho podstata má zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami. Vyhlásením rozsudku konanie nekončí a ešte aj pri verejnom vyhlasovaní majú účastníci konania procesné práva a povinnosti. Ide tu o úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového, miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Z hľadiska vecného ide o to, že pri verejnom vyhlásení rozsudku má účastník, ak boli dodržané podmienky oznámenia vyhlásenia tohto rozsudku, možnosť uplatniť procesné práva smerujúce k ochrane pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti a tiež práva zabezpečujúce účastníkovi možnosť kontroly súdu. Obsahom procesného oprávnenia účastníka pri kontrole súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie preveriť, či bol rozsudok v jeho veci vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska účastníkovej vedomosti, či je súd rozsudkom viazaný, a ak áno, akým rozsudkom - akými konkrétnymi výrokmi - je viazaný). Nezanedbateľným je tiež procesné oprávnenie účastníka preveriť, či súd vyhlásil rozsudok na oznámenom mieste a v oznámenom čase (hľadisko miestne a časové). Neprehliadnuteľným oprávnením účastníka je aj jeho právo preveriť (zistiť), v akom zložení (hľadisko personálne) súd vyhlásil rozsudok (porovnaj v tejto spojitosti najmä § 237 písm. g/ O. s. p.) a s akým odôvodnením (hľadisko vecné). Mimo práva na verejnú kontrolu výkonu spravodlivosti, nemožno opomenúť i klasické procesné práva (oprávnenia). Napríklad právo uplatniť a vyčísliť náhradu trov konania, vzniesť námietku zaujatosti, prípadne využiť dispozitívne oprávnenia (napr. vziať žalobu alebo opravný prostriedok späť, uznať nárok alebo sa ho vzdať a pod.). Súd by mal konať tak, aby nevytváral právne, ale ani faktické bariéry brániace komukoľvek v účasti na verejnom vyhlásení rozsudku. Transparentnosť rozhodovania znamená, že nikomu nemožno brániť, aby sa mohol zúčastniť na verejnom vyhlásení rozsudku, toto právo nemožno v žiadnom smere obmedziť. Z postupov súdov vyplýva, že tieto realizujú ústavný príkaz verejného vyhlásenia rozsudku tak, že upovedomujú účastníkov o verejnom vyhlásení rozsudkov a pre verejnosť (každého) používajú všeobecne dostupný zdroj pre šírenie informácii o verejnom vyhlásení rozsudku (úradnú tabuľu súdu, na ktorej oznamujú miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku, prípadne zverejňujú toto oznámenie aj na internetovej stránke ministerstva spravodlivosti, napokon nechýba vyvesenie zoznamu prejednávaných vecí na dverách tej pojednávacej miestnosti, v ktorej dôjde k vyhláseniu rozsudku).
V objektívnom zmysle možno verejnosťou vyhlásenia rozsudku nepochybne rozumieť prístupnosť vyhlásenia rozsudku na súde pre každého, kto sa na tomto chce zúčastniť, t. j. jednak pre subjekt, ktorého práva a povinnosti budú rozhodnutím súdu priamo dotknuté (účastníkov konania), ako aj pre toho, kto je iným spôsobom zainteresovaný na výsledku konania, alebo ho výsledok konania alebo samotná procedúra vyhlásenia rozsudku zaujíma a chce sa tohto zúčastniť ako verejnosť. V subjektívnom zmysle má význam a zmysel hovoriť o verejnosti vyhlásenia rozsudku v prípade, keď ten, kto sa chce zúčastniť vyhlásenia rozsudku v prejednávanej veci na súde, má vedomosť o tom, kedy a kde sa bude predmetný rozsudok vyhlasovať. So subjektívnym obsahom pojmu "verejné vyhlásenie rozsudku" je potrebné sa zaoberať práve v súvislosti s účastníkmi konania - osobami, ktoré nepochybne majú právo a aj eminentný záujem (osobitne právne významný záujem oproti verejnosti) zúčastniť sa vyhlásenia rozsudku na súde, pričom toto svoje právo môžu nepochybne využiť len v tom prípade, že o termíne a mieste vyhlásenia rozsudku majú vedomosť. A práve týmto osobám pri zabezpečení práva na verejné vyhlásenie rozsudku procesná úprava venuje osobitnú pozornosť. V nej sa súd nabáda k aktivizácii s účastníkom konania. Ak súd vyhlasuje rozsudok bez toho, že by o tom boli účastníci konania upovedomení, možno konštatovať, že takéto vyhlásenie rozsudku nie je verejné, resp. týmto spôsobom sa stráca atribút "verejnosti" vyhlásenia rozsudku. Nie je pritom podstatné to, že účastník konania alebo jeho právny zástupca svojou účasťou na vyhlásení rozsudku nemôžu ovplyvniť jeho vecnústránku (viď II. ÚS 85/02), podstatné nie je ani to, či sa verejného vyhlásenia rozsudku prípadne (ne)zúčastnila verejnosť.
Občiansky súdny poriadok zabezpečuje právo na verejné vyhlásenie rozsudku - vo vytvorenom zákonnom rámci - tak, že explicitne odvolaciemu súdu ukladá, ak vyhlasuje rozsudok bez nariadenia pojednávania, aby upovedomil elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho zástupcu, ktorý požiadal o doručovanie písomnosti aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3 (§ 214 ods. 3 O. s. p.). Je potom na účastníkovi, či svoje právo využije alebo nie. Citované procesné ustanovenie (§ 214 ods. 3 O. s. p. v znení zákona č. 335/2012 Z. z. účinné od 1. januára 2013) platilo pre konanie pred odvolacím súdom v čase jeho rozhodovania.
Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa priečil § 214 ods. 3 O. s. p., dochádza k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Verejné vyhlásenie rozsudku je úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového, miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Ak súd účastníka neupovedomil zákonu zodpovedajúcim spôsobom o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku, odňal mu možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p); táto procesná vada konania je odstrániteľná len zrušením rozhodnutia vydaného v konaní, v ktorom k nej došlo (R 14/2010).
Dovolateľ ďalej namieta, že konanie trpí vadou v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p., keď v roku 2013, v čase podania odvolania podľa rozvrhu práce na rok 2013 JUDr. Pramuková nebola členkou tohoto senátu a senát nemal tretieho člena. Zo spisu sa nedá zistiť, akým spôsobom a kedy bola vec pridelená senátu, ktorého členkou už bola aj JUDr. Lenka Praženková, resp. kedy sa táto stala členkou senátu. Zo spisu nie je zrejmé, či bola vec pridelená tomu senátu náhodným výberom alebo na základe výnimky.
Nesprávne obsadeným súdom je taký súd, ktorý nie je obsadený v súlade s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Rozvrh práce súdu ako základný interný prostriedok rozdelenia súdnej agendy zabezpečuje právo na zákonného sudcu. Osoba sudcu, (resp. určenie i zloženie senátu) je daná rozvrhom práce vopred, teda skôr než dôjde návrh na súd.
V zmysle čl. II ods. 1 Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenské republiky na rok 2013, ak osobitný predpis alebo tento rozvrh práce neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Druhovo rovnaný predmet rozhodovania zakladá výnimku z prideľovania veci náhodným výberom v odvolacej agende (čl. II ods. 4 Rozvrhu).
V zmysle čl. V ods. 3 Rozvrhu, ak v osobitnej časti nie je ustanovené inak, zastupujúcim senátom je senát s najbližším vyšším poradovým číslom; senát s najvyšším poradovým číslom zastupuje senát s najnižším poradovým číslom.
Podľa rozvrhu na rok 2013 senát 5 „O“ bol zložený z: 1. JUDr. Anna Marková - predsedníčka senátu a 2. JUDr. Darina Ličková - predsedníčka senátu. S účinnosťou od 23. októbra 2013, Opatrením č. 10 k Rozvrhu práce NS SR na rok 2013 bola pridelená do senátu 5 „O“ JUDr. Lenka Praženková.
Odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa bolo podané dňa 29. júla 2013, t. j. pred účinnosťou Opatrenia č. 10, ktorým bola do senátu 5 „O“ pridelená JUDr. Lenka Praženková ako ďalší člen senátu.
Z uvedeného dôvodu pre rozhodnutie odvolacieho senátu mal byť doplnený senát 5 „O“, pozostávajúci z JUDr. Anny Markovej, JUDr. Dariny Ličkovej o člena senátu zo zastupujúceho senátu 1 „O“ ( v čase podania odvolania žalobcu v zložení: JUDr. Štefan Šatka - predseda senátu, JUDr. Jana Hullová - členka senátu, JUDr. Petrovi Dukesovi zanikla funkcia sudcu dňom 31. júla 2013 - Opatrenie č. 7 k rozvrhupráce NS SR na rok 2013).
Z uvedených dôvodov dovolací súd považoval za dôvodnú aj dovolaciu námietku v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p. o nesprávne obsadenom senáte a porušení práva žalobcu na zákonného sudcu (senát).
Procesná vada konania uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/, g/ O. s. p. je dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania. Zároveň je okolnosťou, so zreteľom na ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy bez ďalšieho zrušiť. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd vecnou správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva rozhodnutie odvolacieho súdu.
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 5:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.