1ObdoV/11/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: T. I. L. so sídlom X., K. A., E., X., A. O., X. N., C., zastúpeného JUDr. J. F., advokátom, M., P. O. Box X., B., proti
žalovaným: I. Ing. J. Š., X. H. M., II. Ing. I. U., X. J., zastúpenými: JUDr. P. D.,
advokátom, Č., B., o zaplatenie 66 387,84 eur, vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici
pod sp. zn. 3Zm/110/2003, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 2Obo/77/2009-290 z 27. augusta 2009, právoplatného 21. decembra 2009,
v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Obo/77/2009-
299 z 3. decembra 2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanému v I. rade a žalovanému v II. rade náhradu trov dovolacieho konania
nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd prvého stupňa, rozsudkom č. k.
3Zm/110/2003-266 z 2. apríla 2009 zrušil vydaný zmenkový platobný rozkaz č. k.
3Zm/110/2003-Va-77 z 26. júla 2004 a návrh zamietol. Žalobcu zaviazal zaplatiť žalovaným
trovy konania vo výške 6.487,14 eur na účet ich právneho zástupcu.
Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací,
rozsudkom č. k. 2Obo/77/2009-290 z 27. augusta 2009, právoplatným 21. decembra 2009,
v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Obo/77/2009-
299 z 3. decembra 2009, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 OSP. O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalovaným ich náhradu
nepriznáva podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 OSP s odôvodnením, že žalovaní boli
v odvolacom konaní úspešní, preto mali právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak
žiadne trovy im nevznikli.
V dôvodoch svojho potvrdzujúceho rozsudku odvolací súd, stotožňujúc sa
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu a na zdôraznenie ich správnosti doplnil ďalšie dôvody.
Uviedol, že v súdenej veci, ale aj veciach s ňou súvisiacich, účastníci, ďalej správcovia konkurznej podstaty (JUDr. J. K., osobitný správca Mgr. K. R.), ale aj notár, ktorý vo veci
spísal notársku zápisnicu o postúpení pohľadávok (JUDr. I. M.), ktorou správcovia
konkurznej podstaty postúpili pohľadávky ako postupcovia, postúpili pohľadávku na
postupníka S., s. r. o.. V predmete tejto notárskej zápisnice je uvedené, že predmetná zmluva
sa uzatvára v zmysle ustanovenia § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 7 ods. 4 zákona č.
328/1991 o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“). Keďže sa
jedná o osoby s právnickým vzdelaním, odvolací súd pripomenul, že nie jasný postup správcu
konkurznej podstaty v samotnom konkurze. Nejasnosť videl v tom, že týmito zmluvami
dochádza k právnemu postupu, ktorý zákon nepozná odkazujúc na § 524 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť
písomnou zmluvou inému. Citáciou ďalšieho zákonného ustanovenia, a to ustanovenia § 7
ods. 4 ZKV, odvolací súd objasnil, že obe ustanovenia jasne upravujú právo veriteľa
(konkurzného veriteľa ako postupcu), pričom správca konkurznej podstaty nie je ani
veriteľom, ani konkurzným veriteľom, ale je správcom konkurznej podstaty, ktorého práva
a povinnosti sú vymedzené v ZKV. Nijaké práva veriteľa (konkurzného veriteľa) nemá, preto
ich nemôže ani aplikovať. Správca podstaty pohľadávku ako nehmotný majetok, ak spĺňa
tieto kritériá, a sú splnené podmienky v konkrétnom prípade, môže speňažiť, ale len v rámci
týchto určených podmienok. V kontexte uvedeného odvolací súd ozrejmil, že medzi
postúpením pohľadávky (§ 524 a nasl. Občianskeho zákonníka) a speňažením pohľadávky
správcom konkurznej podstaty (§ 27 ods. 3, ods. 12 ZKV) je zásadný rozdiel. Pri postúpení pohľadávky sa postupuje právo a pri speňažení sa prevádza nehmotný majetok, hoci aj za
nižšiu cenu ako je výška pohľadávky.
V rámci doplnenia ďalších dôvodov na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu, považoval odvolací súd za dôležité bližšie sa vyjadriť i k prevodu práv zo zmenky. Na margo toho uviedol, že práva zo zmenky sa prevádzajú
indosamentom v zmysle § 14 zákon č. 191/1950 Sb. - Zákon zmenkový a šekový v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ZZŠ“). Posudzovanie právnych povinností, ku ktorým sa
výstavca zmenky zaviaže, sa posudzuje podľa ustanovení zákona o zmenkách a šekoch,
v ktorom je striktná úprava z tohto vzťahu. Táto striktnosť je skúmaná z pohľadu vystavenia
zmenky, jej náležitostí a súladu s právnou úpravou. Vystavená zmenka je cenným papierom
tzv. absolútnym obchodom (§ 261 ods. 3 písm. c/ Obchodného zákonníka), obchodom
abstraktným a pri jej realizácii platí koncentračná zásada. Aj pri dodržaní týchto zásad súd
musí posudzovať všetky okolnosti vystavenia zmenky a jej realizácie, pokiaľ má mať
podklady pre realizáciu § 10. Odvolací súd poznamenal, že je nepochybné a medzi účastníkmi
nesporné, že v súdenej veci malo ísť o vlastnú zmenku (sólo zmenku) podľa § 75 ZZŠ.
Ustanovenia o cudzej (hlavnej) zmenke v podstate platia aj pre vlastnú zmenku (čl. I, § 77
ZZŠ). Odkazujúc na právnu teóriu zdôraznil, že táto definuje zmenkový postih ako špeciálny
spôsob uplatnenia práv zodpovednosti nepriamych (postihových, regresných) dlžníkov osôb
na zmenke podpísaných, ale nezaťažených primárnou povinnosťou platiť. Zmenka je
písomným právnym úkonom majúca povahu cenného papiera s osobitnými vlastnosťami
a právnou silou, ako vyplýva zo ZZŠ.
Ďalej dôvodil tým, že jednou zo základných požiadaviek na zmenkové vzťahy je, aby
poskytovali majiteľovi zmeniek istotu splnenia práva vteleného do zmenky ako cenného
papiera. Tento účel je splnený prísnou formálnosťou zmenkových vzťahov. Z nej vyplýva aj
abstraktnosť zmenkového záväzku, ktorý je formou nezávislosti zmenkového vzťahu na
záväzkovom príčinnom vzťahu. Zmenky sú nezávislým inštitútom, ktorého existencia nie je
viazaná na iný právny vzťah, ktorý mu prípadne aj predchádzal. Neznamená to však, že súd
nemá posudzovať či písomný právny úkon označený ako zmenka v danom prípade spĺňa
rovnako formálne a hmotnoprávne náležitosti, aby tento právny úkon mal povahu zmenky a ďalej, ak túto povahu má, či ide o platnú zmenku. Okrem náležitostí písomného právneho
úkonu (formálnych a vecných), že došlo k jej vystaveniu za predpokladu upraveného nielen
v ZZŠ, ale či prejav výstavcu zodpovedá ustanoveniam Občianskeho zákonníka, prípadne iných zákonov, a či došlo k prijatiu zmenky s dôsledkami nadobudnutia vlastníctva, a to aj pri
jej indosovaní. Aplikáciou týchto zásad na daný spor konštatoval, že pri postupe
v prvostupňovom konaní, ale aj v odvolacom konaní, účastníci (ale nielen účastníci)
dostatočne nerozlišujú, že tu ide o postup sčasti podľa všeobecnej normy, a to postup
v občianskom súdnom konaní pri aplikácii ohľadne hmotnoprávnych nárokov posudzovaných
podľa Občianskeho zákonníka pri zmluvnej úprave, a právny vzťah vznikajúci zo zmenky, na
ktorý sa vzťahuje osobitný zákon aj osobitná úprava podľa ZZŠ, ale pokiaľ ide o úpravu
v súvislosti s konkurzom, osobitná úprava obsiahnutá v ZKV.
Odvolací súd poukázal na rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSR sp. zn.
Rv III 1306/28 zo dňa 8. apríla 1929, uverejnenom v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. 127,
ktorý v I. právnej vete judikoval, že: „Postup (cedovanie) žalobnej pohľadávky zo sporu nemá
procesného významu; postupník v takomto prípade nie je oprávnený vstúpiť do sporu na
miesto žalobníka.“. Poznamenal, že aj v riešenom prípade išlo o zmenkový spor a v dôvodoch
citovaného rozhodnutia je právny názor vtedajšieho najvyššieho súdu podrobne odôvodnený.
Medzinárodné dohody o zmenkovom práve v Ženeve boli ukončené v roku 1930 a podľa nich
boli potom v Európe prijaté zákony o zmenkovom práve. Tak sa stalo aj u nás, keď bol prijatý
za I. Slovenskej republiky zákon č. 255/1941 Slovenského zákonníka, z ktorého vychádza
(je takmer doslovne opísaný) teraz platný ZZŠ. Odvolací súd považoval za nutné pripomenúť
to z dôvodu, že citovaný judikát rieši podobne postup ako ZZŠ, avšak s inou právnou
terminológiou (indosant, aval). Uviedol to aj preto, že v tejto veci boli vynesené viaceré
rozhodnutia a žalobca si dostatočne neuvedomil, že ZKV v § 66e ods. 2 ustanovuje, že:
„Ustanovenia iných právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy upravené aj týmto
zákonom, sa na konkurz a vyrovnanie nepoužijú, ak upravujú tieto právne vzťahy odlišne od
tohto zákona.“. Dôvodil i tým, že obdobne Občiansky zákonník v § 1 ods. 2 ustanovuje, že:
„Občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové
vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb,
pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony.“. Z tohto vyvodil, že nemožno
doplňovať indosovanie postúpením, či odlišne aplikovať postúpenie pohľadávky od ZKV.
Záverom odvolací súd dodal, že ak sa týmito zásadami neriadia účastníci, prípadne osoby
zúčastnené na konaní, súd sa nimi riadiť musí. A z týchto zásad možno vyvodiť, prečo
navrhovaný procesný postup súd nemohol prijať.
Proti rozsudku odvolacieho súdu v spojení s opravným uznesením podal v zákonnej
lehote dovolanie žalobca. Napadol rozsudok odvolacieho súdu v znení opravného uznesenia
v celom rozsahu.
Dôvodnosť dovolania vzhliadol v ustanoveniach § 241 ods. 2 písm. a) OSP v nadväznosti na vadu konania vymedzenú v § 237 písm. f) OSP tvrdiac, že sa mu, ako
účastníkovi konania, postupom odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Existenciu tejto vady konania obhajoval tým, že rozsudok odvolacieho súdu (č. l. 290),
ktorým zrušil odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, vychádzal z akceptácie právnej a skutkovej argumentácie žalobcu a vo svojej
podstate bol pre žalobcu vysoko pozitívny, pretože rušil rozsudok súdu prvého stupňa. Z toho
vyvodil, že odvolací súd vnímal, rovnako ako žalobca, rozsudok prvostupňového súdu ako
nesprávny, a teda taký, ktorý právne neobstojí. Následne však odvolací súd opravným
uznesením (č. l 299), ktoré bolo vydané v čase, keď opravovaný rozsudok bol
v právoplatnosti viac ako tri mesiace, modifikoval v celosti pre žalobcu pozitívny výrok
rozsudku a priznal mu úplne opačný materiálnoprávny význam, keď ním opravil rozsudok
prvostupňového súdu v prvom výroku vo výrokovej časti tak, že: „Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 2. apríla 2009, č. k.
3Zm/110/03-266, potvrdzuje.“. Odňatie možnosti konať pred súdom videl práve v tejto ním
tvrdenej modifikácii. Poukazujúc na citáciu a interpretáciu ustanovenia § 164 OSP, označil za
neprípustné, aby súd podľa § 164 OSP menil obsah rozsudku. Svoj názor obhajoval
i odkazom na judikatúru (rozhodnutie najvyššieho súdu z 27. 9. 1968, sp. zn. 2Cz/57/68) a jej
aplikáciou na daný prípad dospel k záveru, že z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu
nevyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správy potvrdiť. Naopak, z jeho odôvodnenia, podľa názoru dovolateľa, bez pochýb vyplýva fakt, že súd prvého stupňa
má v konaní ďalej pokračovať.
Okrem výskytu vady konania podľa § 237 písm. f) OSP, označil dovolateľ ako ďalšie
dovolacie dôvody aj ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b) OSP - konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a ustanovenie § 241 ods. 2
písm. c) OSP - rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Výskyt inej vady
konania, ktorá mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
OSP) pritom odôvodnil porušením procesného predpisu - Občianskeho súdneho poriadku
odvolacím súdom. Vytkol odvolacieho súdu, že svojím postupom v odvolacom konaní porušil ustanovenie § 164 OSP, keď vykonal opravu rozsudku tak, že zmenil jeho obsah.
Opodstatnenosť existencie dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP /rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci/ vysvetlil dovolateľ tým, že odvolací súd pri
rozhodovaní o odvolaní žalobcu aplikoval nesprávne právne normy a z hľadiska právneho
pohľadu nie je jasné, aké právne normy boli použité odvolacím súdom a z čoho pri
rozhodovaní vychádzal, najmä z akých dôkazov.
Dovolacím petitom sa domáhal zmeny rozsudku odvolacieho súdu tak, že dovolací súd
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v znení opravného uznesenia zmení tak, že rozsudok
súdu prvého stupňa zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Alternatívne navrhol zrušiť
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s opravným uznesením a vrátiť
vec odvolaciemu súdu na nové konanie. Súčasne podal návrh na náhradu trov dovolacieho
konania.
K dovolaniu nepodali vyjadrenia ani žalovaný v I. rade, ani žalovaný v II. rade.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 0SP), po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 OSP), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 OSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP) najskôr
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné, preto je potrebné ho odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP
v nadväznosti na § 243b ods. 5 veta prvá OSP.
Podľa § 243b ods. 5 veta prvá OSP, ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom (síce najskôr so zrejmou
nesprávnosťou v prvom výroku vo výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu, kde omylom
uviedol, že rozsudok prvostupňového súdu „zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie“, ktorú ale na návrh súdu prvého stupňa, ktorý túto zrejmú nesprávnosť zistil, odstránil
opravným uznesením v súlade so zákonom, tak, že správne znenie výroku vo veci samej je:
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa „potvrdzuje“). V zmysle ustanovenia § 238 OSP
platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 OSP)
alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 OSP), alebo rozsudok odvolacieho
súdu potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 238 ods. 3 OSP).
Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených
rozhodnutí. Nakoľko v prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
v znení opravného uznesenia, pričom vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil, je
nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovení § 238
ods. 1 až 3 OSP.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá OSP, ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP (či už to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na
skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 OSP, ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia. Ak je totiž konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) OSP, možno dovolaním
napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 OSP
vylúčené.
Dovolateľ (žalobca) namietal vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ktorú videl
v tom, že odvolací súd opravným uznesením modifikoval v celosti pre žalobcu pozitívny
výrok rozsudku a priznal mu úplne opačný materiálnoprávny význam. Táto modifikácia podľa
dovolateľa spôsobila, že žalobcovi sa postupom odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Podľa § 164 OSP účinného v čase vydania opravného uznesenia, súd kedykoľvek aj
bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti.
O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť
vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť.
Občiansky súdny poriadok žiada, aby súdne rozhodnutie bolo určité, jasné a formálne
bezchybné. Nemožno však celkom vylúčiť, aby sa chyby a nesprávnosti dostali do rozsudku.
Také nedostatky je preto žiaduce odstrániť. Tu ale narážame na zásadu procesného práva, že
len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.
Medzi týmito dvoma zákonnými požiadavkami je rozpor a rieši ho ustanovenie § 164
OSP takým spôsobom, že oprávňuje opraviť v rozsudku kedykoľvek i bez návrhu chyby v písaní a počítaní a iné zrejmé nesprávnosti. Ide o chyby technického rázu nemajúce
podstatnejší význam. Musí teda ísť o celkom zjavne spoznateľné pochybenia (napr. z rozporu
výroku a odôvodnenia). V prípade iných zrejmých nesprávností sa jedná o také chyby, ktoré
sú ako zrejmé nesprávnosti podobného pôvodu ako chyby v písaní a počítaní, tzn. ku ktorým
došlo len zjavným a okamžitým zlyhaním v duševnej či mechanickej činnosti osoby, za účasti
ktorej došlo k vyhláseniu alebo vyhotoveniu rozsudku, a ktoré sú každému zrejmé; zrejmosť
takej nesprávnosti vysvitá najmä z porovnania výroku rozsudku s jeho odôvodnením,
prípadne aj z iných súvislostí.
Opraviť možno výrok rozsudku, jeho odôvodnenie i poučenie. V prípade, ak sa
opravuje výrok rozsudku, musí sa tak urobiť opravným uznesením. V prípade opravy
ostatných častí rozsudku môže sa tak urobiť priamo v rovnopisoch rozhodnutia, ktoré si súd
za tým účelom od účastníkov vyžiada. Ak súd opravuje výrok rozsudku, má možnosť odložiť
vykonateľnosť rozsudku na čas, pokiaľ opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť, aby sa
predišlo výkonu chybného výroku. Opravné uznesenie, ktorým sa upravuje výrok rozsudku
treba doručiť do vlastných rúk účastníkov konania.
V danom prípade išlo jednoznačne o zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení
rozsudku odvolacieho súdu (č. l. 290), ktorá:
1.) je zjavná z porovnania tohto chybného výroku (prvý výrok výrokovej časti)
s odôvodnením (strana 6, odsek štvrtý), v ktorom je jasne uvedené, že odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 OSP;
2.) táto zrejmá nesprávnosť, ktorej sa odvolací súd dopustil v písomnom vyhotovení rozsudku
je ďalej zjavná zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom (č. l. 288), na ktorom
bol vyhlásený potvrdzujúci rozsudok;
3.) o zjavnej nesprávnosti svedčí aj znenie druhého výroku výrokovej časti rozsudku
odvolacieho súdu (č. l. 290), t. j. výroku o trovách odvolacieho konania v nadväznosti na
odôvodnenie toho výroku v poslednom odseku rozsudku odvolacieho súdu (posledná
strana), z ktorého je zjavný plný úspech žalovaných v odvolacom konaní. Je preto otázne,
prečo žalobca (dovolateľ) nenapadol aj nesprávnosť výroku rozsudku odvolacieho súdu
o trovách odvolacieho konania (resp. neodôvodnil jeho napadnutie), veď aj z neho
bezpochyby vyplýva, že žalovaní mali v odvolacom konaní úspech, čo vypovedá o tom,
že odvolací súd skutočne rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 OSP;
4.) a napokon to, že k výskytu tejto zrejmej nesprávnosti došlo len zjavným a okamžitým
zlyhaním v duševnej či mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej došlo k vyhotoveniu
rozsudku odvolacieho súdu, zreteľne vyplýva aj z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu
má formu rozsudku, ktorý je ako forma rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým odvolací
súd potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 223 OSP správne v záhlaví
označený slovom rozsudok. Ak by sa malo jednať, ako tvrdí dovolateľ, o rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie, malo by rozhodnutie odvolacieho súdu formu uznesenia, ako to
vyplýva z ustanovenia § 223 OSP, a uznesenie ako forma rozhodnutia by bola v tom
prípade uvedená v záhlaví dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
Predmetná zrejmá nesprávnosť v prvom výroku výrokovej časti rozsudku odvolacieho
súdu (č. l. 290) bola správne odstránená odvolacím súdom vydaním opravného uznesenia
(č. l. 299) v súlade s citovaným ustanovením § 164 OSP v nadväznosti na ustanovenie § 211 ods. 2 OSP pojednávajúce o tom, že pre konanie na odvolacom súde platia primerane
ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, ak OSP neustanovuje inak. Inak ustanovuje
OSP v § 216, tak, že z použitia pred odvolacím súdom vylučuje ustanovenia § 92 ods. 1 a 4,
§ 97 a § 98 OSP. Použitie ustanovenia § 164 OSP platí teda v plnej miere i pre odvolacie
konanie. Odvolací súd sa preto nedopustil dovolateľom vytýkaného pochybenia, keď opravil
zrejmú nesprávnosť vo výrokovej časti svojho rozsudku vydaním opravného uznesenia.
Takýto postup odvolacieho súdu bol nevyhnutný z dôvodu odstránenia tejto zrejmej
nesprávnosti v písomnom vyhotovení jeho rozsudku a bol úplne v súlade so zákonom.
Dovolací súd preto uzatvára, že nešlo o modifikáciu tvrdenú dovolateľom, v ktorej
vidí odňatie mu možnosti konať pred súdom, ale iba o opravu v súlade s ustanovením § 164
OSP v spojení s ustanovením § 211 ods. 2 OSP. Z toho vyplýva neexistencia dovolateľom
tvrdenej vady konania podľa § 237 písm. f) OSP.
Existenciu žiadnej inej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v ustanovení
§ 237 OSP, okrem už vyhodnotenej dovolacím súdom za nedôvodnú (§ 237 písm. f/ OSP),
dovolateľ neuvádza a ani nebola zistená dovolacím súdom.
Dovolateľ vzhliadol dovolací dôvod aj v § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Za inú vadu, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci pritom považuje porušenie procesného predpisu – OSP odvolacím súdom. Konkrétne vytýka odvolacieho súdu, že svojím postupom
v odvolacom konaní porušil § 164 OSP, keď vykonal opravu rozsudku tak, že zmenil jeho
obsah. Na to je potrebné uviesť, že odvolací súd nezmenil obsah svojho rozhodnutia, obsah je
jasný z odôvodnenia, z ktorého jednoznačne vyplýva, že odvolací súd mienil rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdiť, a aj ho potvrdil. Odvolací súd vydaním opravného uznesenia len
menil - opravoval zrejmú nesprávnosť vo výrokovej časti svojho potvrdzujúceho rozsudku,
a konkrétne výrok vo veci samej – prvý výrok. V žiadnom prípade sa preto aplikáciou
ustanovenia § 164 OSP nedopustil porušenia toho procesného predpisu, ale opravu vykonal
správne a v súlade so zákonom.
Dovolateľ uviedol ako dovolací dôvod aj ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c) OSP.
Pokiaľ dovolateľ namieta, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ OSP)
je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné),
samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je
v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie
sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť
vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Konštatujúc, že v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je
podľa § 238 OSP prípustné a vady uvedené v § 237 OSP neboli zistené, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalobcu odmietol ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c)
OSP v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá OSP.
So zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť (§ 218 ods. 1 písm. c/
OSP), nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní mali úspešní žalovaní (žalovaný v I. rade a žalovaný v II. rade)
právo na náhradu trov dovolacieho konania podľa § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1
OSP a § 243b ods. 5 veta prvá OSP. Keďže im však v dovolacom konaní žiadne trovy
nevznikli, dovolací súd im ich náhradu nepriznal.
K uvedeným záverom dospel dovolací päťčlenný senát jednohlasne.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 25. októbra 2012
JUDr. Juraj Seman, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.