1ObdoV/11/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: T. I. L. so sídlom X., K. A., E., X., A. O., X. N., C., zastúpeného JUDr. J. F., advokátom, M., P. O. Box X., B., proti

žalovaným: I. Ing. J. Š., X.   H. M., II. Ing. I. U., X.   J., zastúpenými: JUDr. P. D.,

advokátom, Č., B., o zaplatenie 66 387,84 eur, vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici

pod sp. zn. 3Zm/110/2003, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. 2Obo/77/2009-290 z 27. augusta 2009, právoplatného 21. decembra 2009,

v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Obo/77/2009-

299 z 3. decembra 2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Žalovanému v I. rade a žalovanému v II. rade náhradu trov dovolacieho konania

nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd prvého stupňa, rozsudkom č. k.

3Zm/110/2003-266 z 2. apríla 2009 zrušil vydaný zmenkový platobný rozkaz č. k.

3Zm/110/2003-Va-77 z 26. júla 2004 a návrh zamietol. Žalobcu zaviazal zaplatiť žalovaným

trovy konania vo výške 6.487,14 eur na účet ich právneho zástupcu.

Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací,

rozsudkom č. k. 2Obo/77/2009-290 z 27. augusta 2009, právoplatným 21. decembra 2009,

v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Obo/77/2009-

299 z 3. decembra 2009, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa § 219 OSP. O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalovaným ich náhradu

nepriznáva podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 OSP s odôvodnením, že žalovaní boli

v odvolacom konaní úspešní, preto mali právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak

žiadne trovy im nevznikli.

V dôvodoch svojho potvrdzujúceho rozsudku odvolací súd, stotožňujúc sa

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu a na zdôraznenie ich správnosti doplnil ďalšie dôvody.

Uviedol, že v súdenej veci, ale aj veciach s ňou súvisiacich, účastníci, ďalej správcovia konkurznej podstaty (JUDr. J. K., osobitný správca Mgr. K. R.), ale aj notár, ktorý vo veci

spísal notársku zápisnicu o postúpení pohľadávok (JUDr. I. M.), ktorou správcovia

konkurznej podstaty postúpili pohľadávky ako postupcovia, postúpili pohľadávku na

postupníka S., s. r. o.. V predmete tejto notárskej zápisnice je uvedené, že predmetná zmluva

sa uzatvára v zmysle ustanovenia § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 7 ods. 4 zákona č.

328/1991 o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“). Keďže sa

jedná o osoby s právnickým vzdelaním, odvolací súd pripomenul, že nie jasný postup správcu

konkurznej podstaty v samotnom konkurze. Nejasnosť videl v tom, že týmito zmluvami

dochádza k právnemu postupu, ktorý zákon nepozná odkazujúc na § 524 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť

písomnou zmluvou inému. Citáciou ďalšieho zákonného ustanovenia, a to ustanovenia § 7

ods. 4 ZKV, odvolací súd objasnil, že obe ustanovenia jasne upravujú právo veriteľa

(konkurzného veriteľa ako postupcu), pričom správca konkurznej podstaty nie je ani

veriteľom, ani konkurzným veriteľom, ale je správcom konkurznej podstaty, ktorého práva

a povinnosti sú vymedzené v ZKV. Nijaké práva veriteľa (konkurzného veriteľa) nemá, preto

ich nemôže ani aplikovať. Správca podstaty pohľadávku ako nehmotný majetok, ak spĺňa

tieto kritériá, a sú splnené podmienky v konkrétnom prípade, môže speňažiť, ale len v rámci

týchto určených podmienok. V kontexte uvedeného odvolací súd ozrejmil, že medzi

postúpením pohľadávky (§ 524 a nasl. Občianskeho zákonníka) a speňažením pohľadávky

správcom konkurznej podstaty (§ 27 ods. 3, ods. 12 ZKV) je zásadný rozdiel. Pri postúpení pohľadávky sa postupuje právo a pri speňažení sa prevádza nehmotný majetok, hoci aj za

nižšiu cenu ako je výška pohľadávky.

V rámci doplnenia ďalších dôvodov na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu, považoval odvolací súd za dôležité bližšie sa vyjadriť   i k prevodu práv zo zmenky. Na margo toho uviedol, že práva zo zmenky sa prevádzajú

indosamentom v zmysle § 14 zákon č. 191/1950 Sb.   - Zákon zmenkový a šekový v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ZZŠ“). Posudzovanie právnych povinností, ku ktorým sa

výstavca zmenky zaviaže, sa posudzuje podľa ustanovení zákona o zmenkách a šekoch,

v ktorom je striktná úprava z tohto vzťahu. Táto striktnosť je skúmaná z pohľadu vystavenia

zmenky, jej náležitostí a súladu s právnou úpravou. Vystavená zmenka je cenným papierom

tzv. absolútnym obchodom (§ 261 ods. 3 písm. c/ Obchodného zákonníka), obchodom

abstraktným a pri jej realizácii platí koncentračná zásada. Aj pri dodržaní týchto zásad súd

musí posudzovať všetky okolnosti vystavenia zmenky a jej realizácie, pokiaľ má mať

podklady pre realizáciu § 10. Odvolací súd poznamenal, že je nepochybné a medzi účastníkmi

nesporné, že v súdenej veci malo ísť o vlastnú zmenku (sólo zmenku) podľa § 75 ZZŠ.

Ustanovenia o cudzej (hlavnej) zmenke v podstate platia aj pre vlastnú zmenku (čl. I, § 77

ZZŠ). Odkazujúc na právnu teóriu zdôraznil, že táto definuje zmenkový postih ako špeciálny

spôsob uplatnenia práv zodpovednosti nepriamych (postihových, regresných) dlžníkov osôb

na zmenke podpísaných, ale nezaťažených primárnou povinnosťou platiť. Zmenka je

písomným právnym úkonom majúca povahu cenného papiera s osobitnými vlastnosťami

a právnou silou, ako vyplýva zo ZZŠ.

Ďalej dôvodil tým, že jednou zo základných požiadaviek na zmenkové vzťahy je, aby

poskytovali majiteľovi zmeniek istotu splnenia práva vteleného do zmenky ako cenného

papiera. Tento účel je splnený prísnou formálnosťou zmenkových vzťahov. Z nej vyplýva aj

abstraktnosť zmenkového záväzku, ktorý je formou nezávislosti zmenkového vzťahu na

záväzkovom príčinnom vzťahu. Zmenky sú nezávislým inštitútom, ktorého existencia nie je

viazaná na iný právny vzťah, ktorý mu prípadne aj predchádzal. Neznamená to však, že súd

nemá posudzovať či písomný právny úkon označený ako zmenka v danom prípade spĺňa

rovnako formálne a hmotnoprávne náležitosti, aby tento právny úkon mal povahu zmenky a ďalej, ak túto povahu má, či ide o platnú zmenku. Okrem náležitostí písomného právneho

úkonu (formálnych a vecných), že došlo k jej vystaveniu za predpokladu upraveného nielen

v ZZŠ, ale či prejav výstavcu zodpovedá ustanoveniam Občianskeho zákonníka, prípadne iných zákonov, a či došlo k prijatiu zmenky s dôsledkami nadobudnutia vlastníctva, a to aj pri

jej indosovaní. Aplikáciou týchto zásad na daný spor konštatoval, že pri postupe

v prvostupňovom konaní, ale aj v odvolacom konaní, účastníci (ale nielen účastníci)

dostatočne nerozlišujú, že tu ide o postup sčasti podľa všeobecnej normy, a to postup

v občianskom súdnom konaní pri aplikácii ohľadne hmotnoprávnych nárokov posudzovaných

podľa Občianskeho zákonníka pri zmluvnej úprave, a právny vzťah vznikajúci zo zmenky, na

ktorý sa vzťahuje osobitný zákon aj osobitná úprava podľa ZZŠ, ale pokiaľ ide o úpravu

v súvislosti s konkurzom, osobitná úprava obsiahnutá v ZKV.

Odvolací súd poukázal na rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSR sp. zn.  

Rv III 1306/28 zo dňa 8. apríla 1929, uverejnenom v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. 127,

ktorý v I. právnej vete judikoval, že: „Postup (cedovanie) žalobnej pohľadávky zo sporu nemá

procesného významu; postupník v takomto prípade nie je oprávnený vstúpiť do sporu na

miesto žalobníka.“. Poznamenal, že aj v riešenom prípade išlo o zmenkový spor a v dôvodoch

citovaného rozhodnutia je právny názor vtedajšieho najvyššieho súdu podrobne odôvodnený.

Medzinárodné dohody o zmenkovom práve v Ženeve boli ukončené v roku 1930 a podľa nich

boli potom v Európe prijaté zákony o zmenkovom práve. Tak sa stalo aj u nás, keď bol prijatý

za I. Slovenskej republiky zákon č. 255/1941 Slovenského zákonníka, z ktorého vychádza  

(je takmer doslovne opísaný) teraz platný ZZŠ. Odvolací súd považoval za nutné pripomenúť

to z dôvodu, že citovaný judikát rieši podobne postup ako ZZŠ, avšak s inou právnou

terminológiou (indosant, aval). Uviedol to aj preto, že v tejto veci boli vynesené viaceré

rozhodnutia a žalobca si dostatočne neuvedomil, že ZKV v § 66e ods. 2 ustanovuje, že:

„Ustanovenia iných právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy upravené aj týmto

zákonom, sa na konkurz a vyrovnanie nepoužijú, ak upravujú tieto právne vzťahy odlišne od

tohto zákona.“. Dôvodil i tým, že obdobne Občiansky zákonník v § 1 ods. 2 ustanovuje, že:

„Občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové

vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb,

pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony.“. Z tohto vyvodil, že nemožno

doplňovať indosovanie postúpením, či odlišne aplikovať postúpenie pohľadávky od ZKV.

Záverom odvolací súd dodal, že ak sa týmito zásadami neriadia účastníci, prípadne osoby

zúčastnené na konaní, súd sa nimi riadiť musí. A z týchto zásad možno vyvodiť, prečo

navrhovaný procesný postup súd nemohol prijať.

Proti rozsudku odvolacieho súdu v spojení s opravným uznesením podal v zákonnej

lehote dovolanie žalobca. Napadol rozsudok odvolacieho súdu v znení opravného uznesenia

v celom rozsahu.

Dôvodnosť dovolania vzhliadol v ustanoveniach § 241 ods. 2 písm. a) OSP v nadväznosti na vadu konania vymedzenú v § 237 písm. f) OSP tvrdiac, že sa mu, ako

účastníkovi konania, postupom odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Existenciu tejto vady konania obhajoval tým, že rozsudok odvolacieho súdu (č. l. 290),

ktorým zrušil odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, vychádzal z akceptácie právnej a skutkovej argumentácie žalobcu a vo svojej

podstate bol pre žalobcu vysoko pozitívny, pretože rušil rozsudok súdu prvého stupňa. Z toho

vyvodil, že odvolací súd vnímal, rovnako ako žalobca, rozsudok prvostupňového súdu ako

nesprávny, a teda taký, ktorý právne neobstojí. Následne však odvolací súd opravným

uznesením (č. l 299), ktoré bolo vydané v čase, keď opravovaný rozsudok bol

v právoplatnosti viac ako tri mesiace, modifikoval v celosti pre žalobcu pozitívny výrok

rozsudku a priznal mu úplne opačný materiálnoprávny význam, keď ním opravil rozsudok

prvostupňového súdu v prvom výroku vo výrokovej časti tak, že: „Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 2. apríla 2009, č. k.

3Zm/110/03-266, potvrdzuje.“. Odňatie možnosti konať pred súdom videl práve v tejto ním

tvrdenej modifikácii. Poukazujúc na citáciu a interpretáciu ustanovenia § 164 OSP, označil za

neprípustné, aby súd podľa § 164 OSP menil obsah rozsudku. Svoj názor obhajoval

i odkazom na judikatúru (rozhodnutie najvyššieho súdu z 27. 9. 1968, sp. zn. 2Cz/57/68) a jej

aplikáciou na daný prípad dospel k záveru, že z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu

nevyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správy potvrdiť. Naopak, z jeho odôvodnenia, podľa názoru dovolateľa, bez pochýb vyplýva fakt, že súd prvého stupňa

má v konaní ďalej pokračovať.

Okrem výskytu vady konania podľa § 237 písm. f) OSP, označil dovolateľ ako ďalšie

dovolacie dôvody aj ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b) OSP - konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a ustanovenie § 241 ods. 2

písm. c) OSP - rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Výskyt inej vady

konania, ktorá mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

OSP) pritom odôvodnil porušením procesného predpisu - Občianskeho súdneho poriadku

odvolacím súdom. Vytkol odvolacieho súdu, že svojím postupom v odvolacom konaní porušil ustanovenie § 164 OSP, keď vykonal opravu rozsudku tak, že zmenil jeho obsah.

Opodstatnenosť existencie dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP /rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci/ vysvetlil dovolateľ tým, že odvolací súd pri

rozhodovaní o odvolaní žalobcu aplikoval nesprávne právne normy a z hľadiska právneho

pohľadu nie je jasné, aké právne normy boli použité odvolacím súdom a z čoho pri

rozhodovaní vychádzal, najmä z akých dôkazov.

Dovolacím petitom sa domáhal zmeny rozsudku odvolacieho súdu tak, že dovolací súd

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v znení opravného uznesenia zmení tak, že rozsudok

súdu prvého stupňa zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Alternatívne navrhol zrušiť

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s opravným uznesením a vrátiť

vec odvolaciemu súdu na nové konanie. Súčasne podal návrh na náhradu trov dovolacieho

konania.

K dovolaniu nepodali vyjadrenia ani žalovaný v I. rade, ani žalovaný v II. rade.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 0SP), po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 OSP), ktorý je zastúpený advokátom  

(§ 241 ods. 1 OSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP) najskôr

skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné, preto je potrebné ho odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP

v nadväznosti na § 243b ods. 5 veta prvá OSP.

Podľa § 243b ods. 5 veta prvá OSP, ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom (síce najskôr so zrejmou

nesprávnosťou v prvom výroku vo výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu, kde omylom

uviedol, že rozsudok prvostupňového súdu „zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie“, ktorú ale na návrh súdu prvého stupňa, ktorý túto zrejmú nesprávnosť zistil, odstránil

opravným uznesením v súlade so zákonom, tak, že správne znenie výroku vo veci samej je:

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa „potvrdzuje“). V zmysle ustanovenia § 238 OSP

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 OSP)

alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 OSP), alebo rozsudok odvolacieho

súdu potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu  

(§ 238 ods. 3 OSP).

Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených

rozhodnutí. Nakoľko v prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

v znení opravného uznesenia, pričom vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil, je

nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovení § 238  

ods. 1 až 3 OSP.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá OSP, ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP (či už to

účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na

skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 OSP, ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia. Ak je totiž konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) OSP, možno dovolaním

napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 OSP

vylúčené.

Dovolateľ (žalobca) namietal vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ktorú videl

v tom, že odvolací súd opravným uznesením modifikoval v celosti pre žalobcu pozitívny

výrok rozsudku a priznal mu úplne opačný materiálnoprávny význam. Táto modifikácia podľa

dovolateľa spôsobila, že žalobcovi sa postupom odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Podľa § 164 OSP účinného v čase vydania opravného uznesenia, súd kedykoľvek aj

bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti.  

O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť

vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť.

Občiansky súdny poriadok žiada, aby súdne rozhodnutie bolo určité, jasné a formálne

bezchybné. Nemožno však celkom vylúčiť, aby sa chyby a nesprávnosti dostali do rozsudku.

Také nedostatky je preto žiaduce odstrániť. Tu ale narážame na zásadu procesného práva, že

len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.

Medzi týmito dvoma zákonnými požiadavkami je rozpor a rieši ho ustanovenie § 164

OSP takým spôsobom, že oprávňuje opraviť v rozsudku kedykoľvek i bez návrhu chyby v písaní a počítaní a iné zrejmé nesprávnosti. Ide o chyby technického rázu nemajúce

podstatnejší význam. Musí teda ísť o celkom zjavne spoznateľné pochybenia (napr. z rozporu

výroku a odôvodnenia). V prípade iných zrejmých nesprávností sa jedná o také chyby, ktoré

sú ako zrejmé nesprávnosti podobného pôvodu ako chyby v písaní a počítaní, tzn. ku ktorým

došlo len zjavným a okamžitým zlyhaním v duševnej či mechanickej činnosti osoby, za účasti

ktorej došlo k vyhláseniu alebo vyhotoveniu rozsudku, a ktoré sú každému zrejmé; zrejmosť

takej nesprávnosti vysvitá najmä z porovnania výroku rozsudku s jeho odôvodnením,

prípadne aj z iných súvislostí.

Opraviť možno výrok rozsudku, jeho odôvodnenie i poučenie. V prípade, ak sa

opravuje výrok rozsudku, musí sa tak urobiť opravným uznesením. V prípade opravy

ostatných častí rozsudku môže sa tak urobiť priamo v rovnopisoch rozhodnutia, ktoré si súd

za tým účelom od účastníkov vyžiada. Ak súd opravuje výrok rozsudku, má možnosť odložiť

vykonateľnosť rozsudku na čas, pokiaľ opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť, aby sa

predišlo výkonu chybného výroku. Opravné uznesenie, ktorým sa upravuje výrok rozsudku

treba doručiť do vlastných rúk účastníkov konania.  

V danom prípade išlo jednoznačne o zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení

rozsudku odvolacieho súdu (č. l. 290), ktorá:

1.) je zjavná z porovnania tohto chybného výroku (prvý výrok výrokovej časti)

s odôvodnením (strana 6, odsek štvrtý), v ktorom je jasne uvedené, že odvolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 OSP;

2.) táto zrejmá nesprávnosť, ktorej sa odvolací súd dopustil v písomnom vyhotovení rozsudku

je ďalej zjavná zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom (č. l. 288), na ktorom

bol vyhlásený potvrdzujúci rozsudok;

3.) o zjavnej nesprávnosti svedčí aj znenie druhého výroku výrokovej časti rozsudku

odvolacieho súdu (č. l. 290), t. j. výroku o trovách odvolacieho konania v nadväznosti na

odôvodnenie toho výroku v poslednom odseku rozsudku odvolacieho súdu (posledná

strana), z ktorého je zjavný plný úspech žalovaných v odvolacom konaní. Je preto otázne,

prečo žalobca (dovolateľ) nenapadol aj nesprávnosť výroku rozsudku odvolacieho súdu

o trovách odvolacieho konania (resp. neodôvodnil jeho napadnutie), veď aj z neho

bezpochyby vyplýva, že žalovaní mali v odvolacom konaní úspech, čo vypovedá o tom,

že odvolací súd skutočne rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 OSP;

4.) a napokon to, že k výskytu tejto zrejmej nesprávnosti došlo len zjavným a okamžitým

zlyhaním v duševnej či mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej došlo k vyhotoveniu

rozsudku odvolacieho súdu, zreteľne vyplýva aj z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu

má formu rozsudku, ktorý je ako forma rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým odvolací

súd potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 223 OSP správne v záhlaví

označený slovom rozsudok. Ak by sa malo jednať, ako tvrdí dovolateľ, o rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, malo by rozhodnutie odvolacieho súdu formu uznesenia, ako to

vyplýva z ustanovenia § 223 OSP, a uznesenie ako forma rozhodnutia by bola v tom

prípade uvedená v záhlaví dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

Predmetná zrejmá nesprávnosť v prvom výroku výrokovej časti rozsudku odvolacieho

súdu (č. l. 290)   bola správne odstránená odvolacím súdom vydaním opravného uznesenia  

(č. l. 299) v súlade s citovaným ustanovením § 164 OSP v nadväznosti na ustanovenie § 211 ods. 2 OSP pojednávajúce o tom, že pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, ak OSP neustanovuje inak. Inak ustanovuje

OSP v § 216, tak, že z použitia pred odvolacím súdom vylučuje ustanovenia § 92 ods. 1 a 4,

§ 97 a § 98 OSP. Použitie ustanovenia § 164 OSP platí teda v plnej miere i pre odvolacie

konanie. Odvolací súd sa preto nedopustil dovolateľom vytýkaného pochybenia, keď opravil

zrejmú nesprávnosť vo výrokovej časti svojho rozsudku vydaním opravného uznesenia.

Takýto postup odvolacieho súdu bol nevyhnutný z dôvodu odstránenia tejto zrejmej

nesprávnosti v písomnom vyhotovení jeho rozsudku a bol úplne v súlade so zákonom.

Dovolací súd preto uzatvára, že nešlo o modifikáciu tvrdenú dovolateľom, v ktorej

vidí odňatie mu možnosti konať pred súdom, ale iba o opravu v súlade s ustanovením § 164

OSP v spojení s ustanovením § 211 ods. 2 OSP. Z toho vyplýva neexistencia dovolateľom

tvrdenej vady konania podľa § 237 písm. f) OSP.

Existenciu žiadnej inej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v ustanovení  

§ 237 OSP, okrem už vyhodnotenej dovolacím súdom za nedôvodnú (§ 237 písm. f/ OSP),

dovolateľ neuvádza a ani nebola zistená dovolacím súdom.

Dovolateľ vzhliadol dovolací dôvod aj v § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Za inú vadu, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci pritom považuje porušenie procesného predpisu – OSP odvolacím súdom. Konkrétne vytýka odvolacieho súdu, že svojím postupom

v odvolacom konaní porušil § 164 OSP, keď vykonal opravu rozsudku tak, že zmenil jeho

obsah. Na to je potrebné uviesť, že odvolací súd nezmenil obsah svojho rozhodnutia, obsah je

jasný z odôvodnenia, z ktorého jednoznačne vyplýva, že odvolací súd mienil rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdiť, a aj ho potvrdil. Odvolací súd vydaním opravného uznesenia len

menil - opravoval zrejmú nesprávnosť vo výrokovej časti svojho potvrdzujúceho rozsudku,

a konkrétne výrok vo veci samej – prvý výrok. V žiadnom prípade sa preto aplikáciou

ustanovenia § 164 OSP nedopustil porušenia toho procesného predpisu, ale opravu vykonal

správne a v súlade so zákonom.

Dovolateľ uviedol ako dovolací dôvod aj ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c) OSP.

Pokiaľ dovolateľ namieta, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ OSP)

je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné),

samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je

v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť

vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Konštatujúc, že v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je

podľa § 238 OSP prípustné a vady uvedené v § 237 OSP neboli zistené, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalobcu odmietol ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c)

OSP v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá OSP.

So zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť (§ 218 ods. 1 písm. c/

OSP), nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní mali úspešní žalovaní (žalovaný v I. rade a žalovaný v II. rade)

právo na náhradu trov dovolacieho konania podľa § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1

OSP a § 243b ods. 5 veta prvá OSP. Keďže im však v dovolacom konaní žiadne trovy

nevznikli, dovolací súd im ich náhradu nepriznal.

K uvedeným záverom dospel dovolací päťčlenný senát jednohlasne.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 25. októbra 2012  

  JUDr. Juraj Seman, v. r.  

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: H.