1ObdoV/10/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: M. R. – M. K., V., IČO: X., zastúpeného JUDr. Š. J., PhD., advokátom, Š., B., proti žalovanému: S. R., zastúpená M. P. A. V. S. R., D., B., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalobcu: M., a. s., B., V.,

IČO: X., zastúpeného G. L., s. r. o., L., B., IČO: X., o náhradu škody vo výške 538 148,31

eur (16.212.256,- Sk) s príslušenstvom, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

45Cb/41/2001, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.

k. 5Obo/13/2011-288 zo 16. januára 2012, právoplatného 31. januára 2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a na

ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave, ako súd prvostupňový, uznesením č. k. 45Cb/41/2001-137  

z 26. septembra 2007 zamietol návrh spoločnosti M., a. s., V., B., IČO: X., na jeho pripustenie

do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalobcu. Návrh na pripustenie vedľajšieho

účastníka odôvodnila spoločnosť M.,   a. s., B., tým, že na základe Zmluvy o postúpení

pohľadávky zo 14. mája 2003 sa stala vlastníkom pohľadávky, ktorá je predmetom sporu.

Ďalšou Zmluvou o postúpení pohľadávky z 28. augusta 2007 bola táto postúpená

spoločnosťou M., a. s., B., na postupníka – spoločnosť M.   C.   L. S.. M. W., U.. Zmluva

o postúpení pohľadávky z 28. augusta 2007 však v návrhu o prípustnosť vedľajšieho

účastníka doložená nebola. Z tejto zmluvy odvodila spoločnosť M., a. s., B., svoj záujem na

vstupe do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalobcu, a tým aj záujem na výsledku sporu. Navyše uviedla, že na jej základe je oprávnená vystupovať v predmetnom spore aj za

účelom ochrany právnych záujmov nového vlastníka pohľadávky, t. j. spoločnosti M. C. L.,

U.. Zamietajúce rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa tým, že po zvážení zákonom

stanovených podmienok uvedených v § 93 OSP, ako i po zvážení ústnych vyjadrení právnych

zástupcov žalobcu a žalovaného, ktorí nesúhlasili so vstupom spoločnosti M., a. s., B., do

konania na strane žalobcu, dospel k záveru, že o prípustnosti vedľajšieho účastníka bude

konajúci súd rozhodovať len vtedy, keď niektorý z účastníkov bude namietať neprípustnosť

jeho vstupu. Inak sa súd bez námietky prípustnosťou vstupu nezaoberá. Ak nie je námietka

uplatnená, stáva sa tretia osoba účastníkom bez ďalšieho. Vzhľadom na vznesené námietky zo

strany žalobcu aj žalovaného, ktorí nemali záujem na vstupe vedľajšieho účastníka,

prvostupňový súd návrh na vstup spoločnosti M., a. s., B., ako vedľajšieho účastníka na strane

žalobcu, zamietol ako nedôvodný s poukazom na § 93 OSP. V závere zdôraznil, že konajúci

súd neobdržal Zmluvu o postúpení pohľadávky z 28. augusta 2007, na ktorú sa právny

zástupca spoločnosti M., a. s., B., odvolával.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, rozhodujúc v intenciách

dovolacieho súdu, ktorý uznesením č. k. 1MObdoV/20/2008-275 zo 16. decembra 2010,

právoplatným 03. februára 2011, zrušil skoršie potvrdzujúce uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho, č. k. 6Obo/235/2007-207 z 23. januára 2008

a vec mu vrátil na ďalšie konanie, rozhodol uznesením č. k. 5Obo/13/2011-288 zo  

16. januára 2012, právoplatným 31. januára 2012, o odvolaní spoločnosti M., a. s., B. proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 45Cb/41/2001-137 z 26. septembra 2007, tak, že

toto uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že pripustil vstup M., a. s., B., V., do konania

ako vedľajšieho účastníka na strane žalobcu. Takto rozhodol s odkazom na ustanovenie § 220

OSP a zmeňujúci výrok odôvodnil tým, že: „Vzhľadom na uvedený právny názor dovolacieho

súdu bolo potrebné odvolaniu spoločnosti M., a. s., B. vyhovieť.“  

Proti uzneseniu odvolacieho súdu (č. l. 288) podal žalobca v zákonom stanovenej

lehote dovolanie. Dovolaním napadol uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu.

Prípustnosť dovolania odvodil z ustanovenia § 236 ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 239

ods. 1 písm. a) OSP. Podanie dovolania odôvodnil dvoma dovolacími dôvodmi.

Prvý dovolací dôvod vzhliadol v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a) OSP tvrdiac, že  

v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, a to konkrétne k vade v zmysle § 237   písm. f) OSP, ktorou sa účastníkovi konania (žalobcovi) postupom odvolacieho súdu odňala

možnosť konať pred súdom (z opatrnosti, pretože nedostatočné odôvodnenie súdu sa podľa

komentára k § 243f ods. 1 písm. b/ OSP považuje za inú vadu, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, odôvodnil podanie dovolania v tejto súvislosti aj ustanovením

§ 241 ods. 2 písm. b/ OSP, hoci, ako uvádza v dovolaní, zo zverejnených anonymizovaných

súdnych rozhodnutí odvolacích a dovolacích súdov vyplýva, že nedostatočné odôvodnenie

súdu subsumujú pod vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ OSP). Výskyt vady podľa § 237

písm. f) OSP, resp. existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP /z vyššie

uvedeného dôvodu opatrnosti/ videl v nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia, ktoré bližšie rozobral na stranách

3 až 4 pod Ad 1./ svojho dovolania (č. l. 296 – 297). Považoval za nepreskúmateľné

a nespĺňajúce kritériá na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v zmysle § 157 ods. 2

OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP, vlastné odôvodnenie zmeňujúceho výroku odvolacieho

súdu pozostávajúce len z odkazu na ustanovenie § 220 OSP, podľa ktorého rozhodoval,

a z jednej vety v znení: „Vzhľadom na uvedený právny názor dovolacieho súdu bolo potrebné

odvolaniu spoločnosti M., a. s., B. vyhovieť.“ Vytkol odvolaciemu súdu, že z odôvodnenia

jeho rozhodnutia vôbec nevyplýva, či a ako odvolací súd vyhodnotil splnenie, resp.

nesplnenie, podmienok vymedzených ustanovením § 93 OSP na pripustenie vstupu

spoločnosti M., a. s., B., do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalobcu. Pritom

práve na toto zisťovanie sa mal zamerať odvolací súd v ďalšom konaní (po zrušení jeho

pôvodného uznesenia dovolacím súdom, ktorým najskôr odvolací súd odvolaním napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa o nepripustení vstupu spoločnosti M., a. s., B., do konania ako

vedľajšieho účastníka na strane žalobcu, potvrdil ako vecne správne). Zdôraznil, že so

zreteľom na odvolanie spoločnosti M., a. s., B., proti prvostupňovému uzneseniu o zamietnutí

jeho návrhu na pripustenie vstupu tejto spoločnosti do konania ako vedľajšieho účastníka na

strane žalobcu, bolo predsa predmetom odvolacieho konania posúdiť správnosť, resp.

nesprávnosť, tohto uznesenia prvostupňového súdu. Vyslovil presvedčenie, že v tejto

súvislosti bolo povinnosťou odvolacieho súdu vysporiadať sa so všetkými podmienkami

prípustnosti vedľajšieho účastníctva v súlade s § 93 OSP, ktorými sa však odvolací súd vôbec

nezaoberal. Dovolateľ preto vyhodnotil odôvodnenie zmeňujúceho uznesenia odvolacieho

súdu ako nejasné, nelogické, z ktorého nevyplýva, prečo a akým spôsobom dospel odvolací

súd k uvedenému záveru ani nie tak vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolateľa

(spoločnosti M., a. s., B.), ktorému napokon vyhovel, ale najmä vo vzťahu k vyjadreniam

žalobcu i žalovaného k odvolaniu, v ktorých obaja títo účastníci konania zhodne vyjadrili nesúhlas s pripustením vstupu spoločnosti M., a. s., B., do konania ako vedľajšieho účastníka

na strane žalobcu.  

Druhý dovolací dôvod vzhliadol v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c) OSP tvrdiac, že

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré bližšie

rozobral na stranách 4 až 8 pod Ad 2./ svojho dovolania (č. l. 297 – 301). Vytkol odvolaciemu

súdu, že sa v rámci právneho posúdenia veci vôbec nezaoberal skúmaním osobitných

podmienok prípustnosti vedľajšieho účastníctva uvedených v § 93 OSP, a ani skúmaním

ostatných pojmových znakov účastníkov vrátane spôsobilosti byť účastníkom konania

a procesnej spôsobilosti. Poukázaním na jednotlivé podmienky prípustnosti vedľajšieho

účastníctva a ich následnou aplikáciou na predmetnú právnu vec, demonštroval nesprávnosť

právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

Na základe takto formulovaných dovolacích dôvodov, sa dovolacím petitom domáhal,

aby dovolací súd podľa § 243b ods. 2 prvej vety OSP napadnuté zmeňujúce uznesenie

odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil

trovy dovolacieho konania a žiadal odložiť vykonateľnosť dovolaním napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu.

Žalovaný nepodal vyjadrenie k dovolaniu žalobcu.

K dovolaniu žalobcu sa vyjadril iba vedľajší účastník na strane žalobcu podaním  

z 21. marca 2012 (č. l. 307 – 308). Mal za to, že dovolanie je účelové a ani jeden z dvoch

dovolacích dôvodov sa nezakladá na pravdivých tvrdeniach. Stotožňujúc sa so správnosťou

napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, navrhol dovolaciemu súdu podané dovolanie

zamietnuť v celom rozsahu.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 0SP), po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 OSP), ktorý je riadne zastúpený

advokátom (§ 241 ods. 1 OSP), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 236 ods. 1 OSP v spojení s § 239 ods. 1 písm. a/   OSP), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie odvolacieho

súdu a dospel k záveru, že je potrebné ho zrušiť a vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie,

pretože zistil, že konanie pred odvolacím súdom, ako i jeho rozhodnutie, trpí vadami

uvedenými v § 237 písm. f) a g) OSP.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP).

Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 239 OSP.

Podľa § 239 ods. 1 písm. a) OSP, dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa.

V prejednávanej veci je dovolanie prípustné v zmysle citovaného ustanovenia § 236

ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 239 ods. 1 písm. a) OSP, nakoľko je dovolaním

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého

stupňa.

Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne

dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 OSP, ktoré

spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací

súd, ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom, z úradnej povinnosti (§ 242

ods. 1 veta druhá OSP). Preto s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá OSP,

ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu

uvedenú v § 237 OSP (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu

podľa § 239 OSP, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia. Ak je

totiž konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v ustanoveniach § 237 písm. a) až g)

OSP, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie

z hľadiska ustanovení § 238 a § 239 OSP vylúčené.

Dôvody zmätočnosti uvedené v ustanovení § 237 písm. a) až g) OSP spočívajú v tom,

že konanie sa uskutočnilo napriek tomu, že neboli splnené predpoklady, za ktorých

občianskoprávny súd mohol konať a vo veci   rozhodnúť (procesné podmienky). Pokiaľ

z taxatívne vypočítaných prípadov v ustanovení § 237 písm. a) až g) OSP je splnený čo i len

jeden, je daná prípustnosť dovolania, lebo každý je samostatným dovolacím dôvodom.

Existenciu vady konania podľa § 237 OSP dovolateľ tvrdil, a to konkrétne vadu

uvedenú pod písmenom f) OSP - žalobcovi ako účastníkovi konania sa postupom odvolacieho

súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 237 písm. f) OSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je

pritom rozhodujúce, či bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v odvolacom

konaní alebo v konaní pred súdom prvého stupňa. Odňatím možnosti konať pred súdom je

nielen procesný postup súdu, ale aj jeho rozhodnutie, v dôsledku ktorého účastník nemôže

uplatniť svoje práva napr. preto, že jeho odvolanie bolo odvolacím súdom nesprávne

odmietnuté.

Za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom možno označiť

aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, na

ktorý správne poukázal dovolateľ.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranu proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2

OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne

a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípade dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Iba takéto rozhodnutie je

preskúmateľné a účastníkom umožňuje poznať postup súdu.

Dovolací súd, vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, sa zaoberal posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z uvedených hľadísk. Podrobným

preskúmaním odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že

odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu tieto kritériá nespĺňa, a že dovolanie podané z tohto

dôvodu je opodstatnené. Súhlasne s názorom dovolateľa, aj dovolací súd konštatuje absenciu

náležitého odôvodnenia   uznesenia odvolacieho súdu. Odôvodnenie zmeňujúceho výroku

odvolacieho súdu, ktoré v sebe zahŕňa odkaz na ustanovenie § 220 OSP, podľa ktorého

rozhodol, a iba jednu vetu v znení: „Vzhľadom na uvedený právny názor dovolacieho súdu

bolo potrebné odvolaniu spoločnosti M., a. s., B. vyhovieť.“, nemožno považovať za

zodpovedajúce požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2

OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP. Následkom nedostatku riadneho odôvodnenia je jeho

nepreskúmateľnosť.

V preskúmavanej veci je z tohto dôvodu daná existencia vady konania spočívajúca

v odňatí možnosti dovolateľa konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.  

Dovolací súd z úradnej povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia § 242 ods. 1 veta

druhá OSP zisťoval výskyt aj iných vád konania pojatých v ustanoveniach § 237 písm. a/ až e/

a písm. g/ OSP. V rámci realizácie tejto úradnej povinnosti zistil, že dovolaním napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu objektívne vykazuje aj vadu konania podľa § 237 písm. g) OSP.

Podľa § 237 písm. g) OSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa § 14 ods. 2 OSP, na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí

rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie

o dovolaní.

V citovanom ustanovení § 14 ods. 2 OSP je explicitne definované tzv. zákonné

vylúčenie sudcov. Jeho zmyslom je zabezpečiť, aby z rozhodovania veci na súde vyššieho

stupňa bol vylúčený sudca, ktorý v tejto veci pôsobil (konal a rozhodoval) na súde nižšieho

stupňa. Význam výrazu „a naopak“ obsiahnutého v tomto ustanovení umožňuje tiež inverziu,

tzn. že z rozhodovania veci na súde nižšieho stupňa je vylúčený sudca, ktorý tú istú vec

prejednával a rozhodoval na súde vyššieho stupňa. Osnova ustanovenia § 14 ods. 2 OSP

zabezpečuje, aby o veci rozhodoval nestranný sudca. Jedná sa o prípad, kedy možno

pochybovať o tom, že sa sudca pri rozhodovaní nedá ovplyvniť svojím predchádzajúcim

rozhodnutím.

Zákonná konštrukcia zaujatosti sudcu vyplýva zo zásady dvojinštančnosti konania

a z práva na riadny opravný prostriedok, ktoré by boli iluzórnymi, ak by na oboch stupňoch

mal rozhodovať (alebo sa podieľať na rozhodovaní senátu) ten istý sudca. Zároveň sa má za

postačujúce, ak sa dôvod vylúčenia vzťahuje iba na sudcu, ktorý o veci predtým rozhodoval.

Vykonanie iných úkonov v predchádzajúcom konaní na inej inštancii nie je bez ďalšieho

právne významné.

Druhá veta citovaného ustanovenia § 14 ods. 2 OSP sa podľa svojho výslovného

vyjadrenia vzťahuje na rozhodovanie o dovolaní. Toto ustanovenie sa však celkom zrejme

vzťahuje aj na rozhodovanie o mimoriadnom dovolaní. Rovnaké použitie pravidla

obsiahnutého v prvej vete § 14 ods. 2 OSP znamená, že na dovolacom súde je z prejednávania

a rozhodovania o dovolaní vylúčený sudca, ktorý vec rozhodoval na prvostupňovom súde

alebo ktorý vec rozhodoval na odvolacom súde (ako predseda senátu odvolacieho súdu alebo

člen senátu odvolacieho súdu). Zároveň je na prvostupňovom súde, ako aj na odvolacom

súde, z prejednávania a rozhodovania vylúčený sudca, ktorý vec rozhodoval na dovolacom

súde ako zákonný sudca (predseda senátu dovolacieho súdu alebo člen senátu dovolacieho

súdu).

Nestrannosť sudcu patrí medzi podmienky konania, ktorú súd skúma kedykoľvek za

konania (§ 103 OSP). Ak vo veci rozhodoval vylúčený sudca, konanie je postihnuté

základnou vadou, pre ktorú nie je možné k nemu prihliadať a je ho potrebné zopakovať, a prípadné rozhodnutie je postihnuté zmätočnosťou, pre ktorú je ho potrebné vždy zrušiť.

Aplikácia citovaného ustanovenia § 14 ods. 2 OSP na daný prípad znamená, že na

súde nižšieho stupňa (t. j. na Najvyššom súde Slovenskej republiky ako súde odvolacom) sú vylúčení sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde vyššieho stupňa (t. j. na Najvyššom súde

Slovenskej republiky ako súde dovolacom).

V rámci preskúmania zloženia odvolacích a dovolacích senátov Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky rozhodujúcich v danej veci, vyplynula existencia vady konania podľa  

§ 237 písm. g/ OSP (dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát) - rozhodovali vylúčené sudkyne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:

JUDr. Anna Marková a JUDr. Katarína Pramuková.  

Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že sudkyňa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

JUDr. Anna Marková, ktorá bola predsedníčkou senátu odvolacieho súdu rozhodujúceho  

o dovolaním napadnutom uznesení odvolacieho súdu (č. l. 288 – uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho, č. k. 5Obo/13/2011-288 zo 16. januára 2012),

nemohla rozhodovať vo veci predmetného odvolania, pretože už predtým rozhodovala v tejto

veci aj o dovolaní ako predsedníčka senátu dovolacieho súdu (č. l. 126 – rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, č. k. 1ObdoV/109/2006-126

z 31. januára 2007). Bolo tým porušené zákonné ustanovenie § 14 ods. 2 OSP.

Taktiež ďalšia sudkyňa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Katarína

Pramuková rozhodovala v danej veci ako členka senátu odvolacieho súdu rozhodujúceho

o dovolaním napadnutom uznesení odvolacieho súdu (č. l. 288 - uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho, č. k. 5Obo/13/2011-288 zo 16. januára 2012),

a zároveň bola aj členkou senátu dovolacieho súdu rozhodujúceho o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. 6Obo/235/2007-207 z 23. januára 2008 (č. l. 275 - uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, č. k. 1MObdoV/20/2008-275  

zo 16. decembra 2010).

Z uvedených zistení dovolacieho súdu je evidentná existencia vady konania podľa  

§ 237 písm. g) OSP /dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát/, na ktorú musel dovolací súd v súlade s ustanovením § 242 ods. 1 veta druhá OSP prihliadať pri svojej preskúmavacej činnosti z úradnej povinnosti, t. j. bez ohľadu

na to, či ju dovolateľ v dovolaní namietal alebo nie.  

V dovolacom konaní je skutočnosť, že vec prejednával a rozhodoval vylúčený sudca,

dôvodom zmätočnosti rozhodnutia, pre ktoré je dovolanie prípustné proti akémukoľvek

rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 236 a § 237 písm. g/ OSP). Dovolací súd na ňu vždy

prihliadne ex offo (§ 242 ods. 1 druhá veta a contr. OSP), zruší rozhodnutie odvolacieho súdu

a v prípade, ak vadou trpí aj rozhodnutie prvostupňového súdu, aj rozhodnutie

prvostupňového súdu, a vec vráti odvolaciemu súdu, resp. súdu prvého stupňa, na ďalšie

konanie.

V danom prípade naviac došlo k vade konania uvedenej v § 237 písm. g) OSP tým, že

v odvolacom konaní, ktorého výsledkom bolo dovolaním napadnuté uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho (č. l. 288), rozhodovali vylúčené sudkyne

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Anna Marková a JUDr. Katarína Pramuková.

Takéto konanie je nezlučiteľné s princípom ustanoveným v § 14 ods. 2 OSP. Z uvedeného

dôvodu odvolací súd zaťažil konanie vadou v zmysle § 237 písm. g) OSP, ktorá nielenže

zakladá prípustnosť dovolania, ale je zároveň aj dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd

rozhodnutie vydané v takomto konaní vždy zrušiť.

Záverom dovolací súd poznamenáva, že vzhľadom na dôvod, ktorý viedol k potrebe

zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu (výskyt vád konania podľa § 237 písm. f/ a g/ OSP),

nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho

súdu (dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ OSP). Tým, že konanie pred

odvolacím súdom trpí vadou podľa § 237 písm. g) OSP, pre ktorú ho dovolací súd musel

zrušiť, nemôže hodnotiť dovolaciu námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko

nové zákonné zloženie senátu odvolacieho súdu, ktorý bude následne konať a rozhodovať

o odvolaní spoločnosti M., a. s., B., V., proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k.

45Cb/41/2001-137 z 26. septembra 2007, môže vec právne posúdiť inak, tzn. rozhodnúť

o odvolaní odlišne od nesprávne a nezákonne zloženého senátu odvolacieho súdu.

So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1, ods. 3 veta druhá OSP

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom rozhodne v zákonnom zložení, a svoje

rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP. V novom rozhodnutí rozhodne znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d

ods. 1 veta tretia OSP).

K uvedeným záverom dospel dovolací päťčlenný senát jednohlasne.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 30. mája 2013  

  JUDr. Juraj Seman, v. r.  

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: H.