1Obdo/9/2023

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a členiek senátu JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Eriky Čanádyovej v spore žalobcu OLEJCENTRUM, s.r.o., Gaštanová 17/2532, Galanta, IČO: 44 647 361, zastúpenému advokátskou kanceláriou BAJO LEGAL, s.r.o., Landererova 8, Bratislava, IČO: 36 860 581, proti žalovanému Tatra banka, a.s., Hodžovo námestie 3, Bratislava, IČO: 00 686 930, zastúpenému advokátom JUDr. Petrom Kubinom, Bottova 2A, Bratislava, o zaplatenie 10 214 eur s prísl., o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. októbra 2022 č. k. 3Cob/34/2021-157, takto

rozhodol:

Dovolací súd dovolanie žalobcu z a m i e t a.

Žalovaný má proti žalobcovi právo na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 40Cb/119/2018-105 zo 17. septembra 2020 konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 5,31 eur konanie zastavil, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a súčasne rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie rozsudok právne odôvodnil citáciou ustanovení § 151mb ods. 2 a 3, § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a ustanovením § 151 ods. 1 CSP. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 3.augusta 2017 bol z účtu žalobcu vykonaný peňažný prevod vo výške 10 208,69 eur na účet číslo SK70 1100 0000 0029 2284 1462, majiteľom ktorého je spoločnosť CLUB CAFFÉ PRESTIGIO s.r.o., (ako právny nástupca spoločnosti G4 GARAGE SLOVAKIA s.r.o.). Predmetom konania je nárok žalobcu na vrátenie predmetnej prevedenej čiastky, ktorá bola podľa neho prevedená omylom ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Za spornú medzi stranami označil pasívnu legitimáciu žalovaného. Súd posúdil spor ako občianskoprávny, keďže ide síce o právnické osoby, avšak predmet sporu sa netýka ich podnikateľskej činnosti.

3. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný ako záložný veriteľ podaním zo dňa 10. júla 2017 oznámil žalobcovi, že zmluvou o záložnom práve zo dňa 17. marca 2016 došlo medzi žalovaným a spoločnosťou G4 GARAGE SLOVAKIA s.r.o., k zriadeniu záložného práva v prospech žalovaného ako záložného veriteľa k všetkým existujúcim a budúcim nárokom záložcu voči žalobcovi na zaplatenie peňažných prostriedkov vrátane ich príslušenstva. K svojmu podaniu pripojil úradný výpis z notárskeho centrálneho registra záložných práv. Žalovaný postupoval v zmysle ustanovenia § 151mb OZ. Ďalej uviedol, že žalobca v konaní tvrdil, že v čase plnenia nebol v postavení poddlžníka voči žalovanému, nakoľko v rozhodnom období nebol dlžníkom spoločnosti G4 GARAGE SLOVAKIA s.r.o. Poukazujúc na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP súd prisvedčil žalobcovi, že žalovaný v konaní až do písomného vyjadrenia zo dňa 29.júla 2020 uvedenú skutočnosť výslovne nepoprel. Súčasne dal do pozornosti skutočnosť, ktorú opomenul sám žalobca, že súčasťou listinných dôkazov, ktoré žalobca predkladal spolu so žalobou, je listina, obsahom ktorej je vyjadrenie E. K. o tom, že spoločnosť G4 GARAGE SLOVAKIA s.r.o. neeviduje v danom období voči žalobcovi dlh a súd na obsah vyjadrenia E. K. prihliadal, keďže tento dôkaz, predložený spolu so žalobou, žalovaný nijako nesporoval. So zreteľom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že v danom rozhodnom období nebol voči žalovanému v poddlžníckom vzťahu, ktorý by bol založený jeho záväzkom voči spoločnosti G4 GARAGE SLOVAKIA s.r.o.

4. V nadväznosti na vyššie uvedené mal súd teda za to, že žalobca v konaní preukázal, že plnil na účet uvedený v jemu zaslanom preukázaní zo strany žalovaného a že v danom období nebol dlžníkom spoločnosti G4 GARAGE SLOVAKIA s.r.o., a že teda plnil, bez právneho dôvodu. Omyl mal spočívať v tom, že sa mylne domnieval, že poddlžníkom je. Súd dospel k záveru, že na základe vykonaného dokazovania je možné konštatovať, že žalobca teda svoje plnenie poskytol bez existujúceho právneho titulu. Plnil v omyle, mylne sa domnievajúc, že titulom je jeho záväzok voči spoločnosti G4 GARAGE SLOVAKIA s.r.o. Súd dospel k záveru, že bola naplnená skutková podstata bezdôvodného obohatenia na základe plnenia bez právneho dôvodu v zmysle ustanovenia § 451 ods. 2 OZ. Ozrejmil, že podstata tejto skutkovej podstaty spočíva v poskytnutí plnenia jedného subjektu inému subjektu bez existencie akéhokoľvek počiatočného právneho dôvodu k tomuto plneniu napr. plnenie tzv. nedlhu, ako je to v tomto prípade. Primárna funkcia právnej úpravy bezdôvodného obohatenia spočíva v záujme o nápravu nespravodlivej majetkovej ujmy vzniknutej titulom absencie právneho dôvodu na plnenie. Podstatou je identifikácia subjektu, ktorý sa mal na úkor iného obohatiť. V konaní bolo preukázané, že medzi žalobcom a spoločnosťou G4 GARAGE SLOVAKIA s.r.o. nebol preukázaný žiadny právny vzťah existujúci v okamihu poskytnutého plnenia. Rovnako nebol preukázaný žiadny právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným v danom okamihu plnenia zo strany žalobcu. V konaní bolo preukázané, že žalovaný postupoval pri realizácii predmetného prevodného pokynu podľa pokynov žalobcu, ako príkazcu.

5. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami v konaní bola sporná pasívna legitimácia žalovaného. Za pasívne legitimovaného označil žalovaný majiteľa účtu, na ktorý žalobca previedol predmetnú peňažnú čiastku. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalovaný nie je v predmetnom konaní pasívne legitimovaným subjektom. V konaní mal súd za preukázané, že žalobca plnil dňa 3. augusta 2017 na bankový účet, ktorého majiteľom bola spoločnosť G4 GARAGE SLOVAKIA s.r.o. Uvedená skutočnosť sporná nebola. Súd ďalej vychádzal z tvrdenia žalobcu, ktorému prisvedčil, a ktoré bolo preukazované aj vyjadrením svedka K., že v čase plnenia nebol dlžníkom spoločnosti G4 GARAGE SLOVAKIA s.r.o. V konaní nebolo preukázané, že by v čase predmetného plnenia existoval právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ani žalobcom a majiteľom predmetného účtu, na ktorý sa plnilo. Súd teda prisvedčil žalobcovi, že dňa 3. augusta 2017 plnil na účet uvedený v preukázaní, ktoré mu zaslal žalovaný, v domnienke, že je poddlžníkom voči žalovanému. Skutočnosti, ktoré žalobcu uviedli do omylu, na ktoré sa odvolával, teda obdobné obchodné meno, nepovažoval súd pre právne posúdenie tejto veci za relevantné. Žalobca teda plnil bez právneho titulu. Súd bol toho názoru, že na jednej strane je úmysel žalobcu plniť nejakej osobe, hoc spôsobený omylom, teda úmysel plnenia tzv. nedlhu, a na druhej strane je osoba, ktorej bolo reálne plnené, teda osoba, ktorá sa na úkor žalobcu obohatila, osoba k dispozícii ktorej bolo reálne plnené. Vyslovil názor, že takou osobou je v tomto prípade majiteľ účtu, na ktorý sa plnilo. Poukázal na to, že medzi stranami nebolo sporné, že prevod bolurobený v prospech bankového účtu č. F., ktorého majiteľom bola v tom čase spoločnosť G4 GARAGE SLOVAKIA s.r.o. Peňažné prostriedky na účte vedenom v peňažnom ústave na základe zmluvy o bežnom účte resp. kontokorentnom účte, ako to bolo v uvedenom prípade, nie sú majetkom majiteľa účtu ale majetkom peňažného ústavu, voči ktorému má majiteľ účtu pohľadávku z účtu, ide o nárok majiteľa účtu. Ďalej súd konštatoval, že skutočnosť, že peňažné prostriedky, ktoré zaslal žalobca na uvedený účet boli následne zúčtované žalovaným, resp. sa dostali následne do sféry jeho dispozície na základe jeho oprávnenia vyplývajúceho zo záväzkového vzťahu medzi majiteľom predmetného účtu a žalovaným, nemajú vplyv na samotné rozhodnutie o tom, u ktorého subjektu nastalo bezdôvodné rozšírenie jeho majetkovej sféry, teda ktorý subjekt sa obohatil. Peňažné prostriedky, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom dostanú na bankový účet sa stávajú pohľadávkou z účtu, teda pohľadávkou na vyplatenie. Uzavrel, že obohatenie tak nastalo na strane majiteľa účtu, ktorému takto vznikla pohľadávka z účtu proti peňažnému ústavu. Súd v nadväznosti na uvedené poukázal aj na závery uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR 35Obo/801/2002 z 10. novembra 2004. Súd na podporu správnosti svojho rozhodnutia poukázal aj na rozhodnutie v obdobnej veci Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 30Cb/214/2011 zo dňa 26. januára 2015, ktoré bolo následne potvrdené rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Cob/135/2015 zo dňa 29. júna 2017, v ktorom súd vyslovil „to, že príkazca platby poukázal platbu nesprávnemu subjektu bez právneho dôvodu, je chybou zadávateľa platby, ktorý si mal uplatniť svoju pohľadávku voči príjemcovi platby, ktorým v tomto prípade nie je žalovaný odporca. Banka je v tejto súvislosti treťou osobou, s ktorou príkazca nie je v právnom vzťahu a banka nemala povinnosť skúmať pôvod a dôvod platby".

6. Súd neprisvedčil námietke žalobcu, ktorý tvrdil, že tým, že plnil na platobné miesto určené žalovaným, plnil záložnému veriteľovi a nie majiteľovi účtu, a teda, že obohatenie nastalo na strane záložného veriteľa. Uviedol, že určenie platobného miesta subjektom a následne plnenie druhého subjektu v danom záväzkovom vzťahu na dané platobné miesto, má vplyv na posúdenia splnenia si povinnosti z daného záväzkového vzťahu. V súvislosti s žalobcom citovaným rozhodnutím NS SR uviedol, že nejde o ustálenú rozhodovaciu prax. Súd zdôraznil, že vyššie citované rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave bolo vydané neskôr, ako rozhodnutie NS SR a nešlo ani o totožný skutkový stav. Poukázal na to, že rozhodnutia Krajského súdu v Trnave boli rovnako vydané vo veciach s odlišným skutkovým stavom ako je v prejednávanom prípade, nakoľko sa v uvedených prípadoch nejednalo o omyl osoby, ktorá plnila, ale subjekt plnil v rámci dohodnutého záväzku. Súd prvej inštancie uzavrel, že obohatenie nastalo na strane majiteľa účtu, ktorému tak vznikla pohľadávka z účtu a ktorý ho bol povinný vydať osobe, na úkor ktorej sa obohatil.

7. O trovách konania rozhodoval súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v kombinácii s ustanovením § 256 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100% s tým, že o výške trov bude súd rozhodovať samostatným uznesením, po právoplatnosti rozsudku, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

8. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 3Cob/34/2021-157 z 26. októbra 2022 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa druhej a tretej výrokovej vety podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

9. Po preskúmaní napadnutého rozsudku v odvolaním napadnutej časti, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatoval vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožnil sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukázal.

10. V odôvodnení rozsudku vysvetlil, že sa pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou, vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Teda vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva,teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotného oprávnenia alebo, o ktorom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, nie je nositeľom oprávnenia alebo povinnosti, o ktorých sa koná, poukazujúc pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.júna 2010 sp. zn. 2Cdo 205/2009.

11. Ďalej odvolací súd konštatoval, že v konaní si žalobca uplatňoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že omylom previedol peňažný prevod vo výške 10.208,69 eur na účet spoločnosti CLUB CAFFÉ PRESTIGIO s.r.o. (právny nástupca G4 GARAGE SLOVAKIA s.r.o.), ktorý si pomýlil so svojím vtedajším veriteľom (G4 Trade s.r.o.), vedený u žalovaného. Tatra banka /žalovaný/ zaslala žalobcovi preukázanie vzniku záložného práva k pohľadávkam, pričom zdôraznil, že týmto preukázaním vyzvala žalobcu na úhradu v prospech účtu záložcu, iba ak eviduje splatný záväzok voči dlžníkovi - spoločnosti CLUB CAFFÉ PRESTIGIO s.r.o. Žalovaný zrealizoval platbu v súlade s prevodným príkazom, z čoho jednoznačne vyplýva, že nejde o chybnú platbu, ale o omyl na strane žalobcu, ktorý plnil záložcovi, ktorý nebol jeho veriteľom. Za správny označil záver súdu prvej inštancie, že bola naplnená skutková podstata bezdôvodného obohatenia sa na základe plnenia bez právneho dôvodu v zmysle ust. § 451 ods. 2 Obč. zák. V súvislosti s námietkou žalobcu, že plnil na základe preukázania o záložnom práve, ktoré mu zaslal žalovaný a v ktorom žalovaný určil platobné miesto plnenia uvedením predmetného účtu, na ktorý sa malo plniť a že nežaluje žalovaného v postavení bankovej inštitúcie, ale v pozícii záložného veriteľa, ktorému bolo podľa žalobcu plnené. Zdôraznil, že žalovaný nebol so žalobcom v žiadnom právnom vzťahu a aj rozhodnutia, na ktoré poukazoval žalobca sa týkali odlišného skutkového stavu a preto sa nedajú aplikovať na prejednávanú vec, keďže sa v rozhodnutiach jednalo o spory zo záväzkových vzťahov uzatvorených medzi sporovými stranami, čo v prejednávanej veci nebolo. Odvolací súd upriamil pozornosť na to, že sa plnilo majiteľovi účtu (spoločnosti CLUB CAFFÉ PRESTIGIO s.r.o.) a nie žalovanému ako záložnému veriteľovi.

12. Ďalej poukázal na to, že v konaní nebolo sporné, že žalobcova platba bola pripísaná na účet dlžníka, ktorého majiteľom bol záložca a nie na účet žalovaného, pričom bola sporná pasívna legitimácia žalovaného. Bolo úlohou odvolacieho súdu posúdiť, či žalovaný má dostatok pasívnej legitimácie v danom konaní. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie uvedený v bodoch 41 až 42 rozhodnutia, ktorý na základe vykonaného dokazovania ustálil, že medzi žalobcom ako príkazcom platby a žalovaným neexistoval žiaden právny vzťah. Žalovaný v danom prípade postupoval a realizoval platbu podľa požiadaviek zadávateľa platby - príkazcu a žiadnym spôsobom nepochybil pri prevode finančných prostriedkov, nakoľko pri realizácii prevodného príkazu splnil žalovaný svoju povinnosť pripísaním prostriedkov na účet klienta, ktorému platba bola určená. Odvolací súd poukázal na rozhodnutie senátu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Cob/135/2015, ktorý uviedol, že to, že príkazca platby poukázal platbu nesprávnemu subjektu bez právneho dôvodu, je chybou zadávateľa platby, ktorý si mal uplatniť svoju pohľadávku voči príjemcovi platby, ktorým v tomto prípade nie je žalovaný. Banka je v tejto súvislosti treťou osobou, s ktorou príkazca nie je v právnom vzťahu a banka nemala povinnosť skúmať pôvod a dôvod platby. Žalobca si mal uplatniť svoju pohľadávku voči príjemcovi platby, ktorým v tomto prípade nie je žalovaný. Povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie sa viaže k osobe, ktorá toto plnenie prijala, teda G4 GARAGE SLOVAKIA s.r.o. V konaní bolo preukázané, že žalovaný nezískal žiadne plnenie od žalobcu, s ktorým ani nebol v žiadnom právnom vzťahu, ani žiaden majetkový prospech na jeho úkor. Uviedol, že konajúci súd prvej inštancie ďalej správne konštatoval, že žalovaný bol treťou osobou, s ktorou príkazca nebol v právnom vzťahu, a teda nie je v spore pasívne legitimovaný. V ostatnom odvolací súd odkázal na odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa plne stotožnil.

13. So zreteľom na uvedené, dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd, viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP., napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP vrátane výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu žiadne nevznikli.

15. Proti tomuto rozsudku podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) navrhujúc, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a jeho žalobe vyhovel, alternatívne, aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodil z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces videl v tom, že odvolací súd rozhodol skrátenou formou rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP, hoci na takúto formu rozhodnutia neboli v tomto prípade splnené podmienky, nakoľko sa podľa jeho názoru odvolací súd nezaoberal podstatnými tvrdeniami žalobcu. V súvislosti s povinnosťou odvolacieho súdu vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa uvedenými v odvolaní poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 314/2018, uznesenia NS SR sp. zn. 5Cdo/204/2011 a tiež 5Cdo/50/2017. Odvolací súd určil za skutočného prijímateľa poskytnutého plnenia vlastníka účtu, bez vysporiadania sa s argumentáciou žalobcu. Žalobca počas celého konania poukazoval na to, že jeho peňažné plnenie bolo poskytnuté priamo na účet uvedený v liste žalovaného, vykonávajúceho svoje záložné právo, keď žalobca plnil na platobné miesto určené záložným veriteľom - žalovaným. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na viacero súdnych rozhodnutí, avšak odvolací súd bez bližšieho odôvodnenia uviedol, že sa rozhodnutia týkajú iného skutkového stavu a že sa má jednať o spory zo záväzkových vzťahov. Žalobca pritom uviedol, že v časti jednostranného určenia platobného miesta zo strany jedného subjektu nie je pre právne posúdenie relevantné, či k nemu dochádza v rámci dvojstranného zmluvného vzťahu, alebo v rámci výkonu záložného práva. Zdôraznil, že záložný dlžník totiž nikdy nemal ani nemá peňažné prostriedky vo svojej faktickej dispozícii, tieto peňažné prostriedky boli iba v dispozícii žalovaného a teda ich následne aj zúčtoval v prospech svojho účtu, čím uspokojil svoju pohľadávku. Ďalej súdom vytýkal, že sa nevysporiadali s tým, že vôľou žalobcu bolo plniť žalovanému ako záložnému veriteľovi, lebo iba tak by sa zbavil svojho záväzku, ak by tento existoval. Nakoľko neexistoval, žalobca plnil bez právneho dôvodu a to záložnému veriteľovi. Dovolateľ súdu prvej inštancie, ako aj odvolaciemu súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Vyslovil názor, že správne právne posúdenie otázky subjektu bezdôvodného obohatenia je za daných skutkových okolností také, že sa bezdôvodne obohatil žalovaný. Dovolateľ rozhodujúcu právnu otázku v predmetnom spore sformuloval tak, či došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného za situácie, že žalovaný ako banková inštitúcia a záložný veriteľ oznámi domnelému dlžníkovi záložcu - žalobcovi vznik záložného práva k pohľadávkam záložcu voči žalobcovi a žiada domnelého dlžníka - žalobcu vykonať všetky úhrady pohľadávok na zaplatenie v prospech účtu uvedeného v liste žalovaného, ktorý je vedený žalovaným - záložným veriteľom ako bankovou inštitúciou, ktorého majiteľom je záložca, domnelý dlžník - žalobca dlh voči záložcovi nemá, avšak v dôsledku omylu plní svoj dlh voči inému veriteľovi na účet uvedený v liste žalovaného ako záložného veriteľa, a žalovaný, ako banková inštitúcia, prijaté prostriedky na účet zúčtuje a pripíše ich priamo na svoj účet, čím dôjde k uspokojeniu jeho pohľadávky voči záložcovi. Uviedol, že k samotnému plneniu na účet uvedený v liste - účet záložcu, došlo síce v dôsledku omylu žalobcu, avšak tento omyl bol vyvolaný práve listom žalovaného z 10. júla 2017, ktorým žalobcu žiadal o plnenie úhrady pohľadávok v prospech tam uvedeného účtu, ktorého majiteľom bol jeho záložca. Keďže žalobca voči záložcovi nemal žiaden dlh, nebyť predmetného listu, k takémuto plneniu by nikdy neprišlo. Žalobca nebol dlžníkom záložcu, a teda záložca nemal voči žalobcovi žiadnu pohľadávku. Neexistujúca pohľadávka nemohla predstavovať predmet záložného práva (záloh) na základe zmluvy o záložnom práve, uzatvorenej medzi žalovaným a záložcom a teda ani nedošlo k vzniku záložného práva na peňažnú pohľadávku v zmysle § 151mb ods. 2 Občianskeho zákonníka. Namietal ďalej, že žalovaný aj napriek uvedenému postupoval ako keby došlo k vzniku záložného práva na pohľadávku záložcu voči žalobcovi, v dôsledku čoho sa aj následne uspokojil z peňažného plnenia poskytnutého záložcovi zo strany žalobcu. Žalovaný sa tak fakticky uspokojil plnením, ktoré netvorilo záloh na základe záložnej zmluvy medzi ním a záložcom. Dovolateľ opätovne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/148/2019, sp. zn. 26Co/164/2018, ako aj rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/160/2010, aj z ktorých vyplýva, že ak dôjde zo strany oprávneného subjektu k určeniu platobného miesta, tak úhrady v prospech daného platobného miesta sa považujú za plnenie tomuto subjektu a to aj napriek tomu, že majiteľom účtu, určeného ako platobné miesto, je odlišný subjekt. Dovolateľ ďalej namietal, že nedošlo ani k vzniku pohľadávky na vyplatenie, keďže si banka prostriedkyzúčtovala. Za nesprávne označil konštatovanie súdu, že peňažné prostriedky, ktoré zaslal žalobca na uvedený účet, sa dostali následne do sféry žalovaného na základe jeho oprávnenia vyplývajúceho zo záväzkového vzťahu medzi majiteľom účtu a žalovaným, nakoľko boli peňažné prostriedky po celý čas iba vo sfére dispozície žalovaného. Uzavrel, že z uvedeného vyplýva, že správny záver mal byť taký, že je to žalovaný na strane koho došlo k bezdôvodnému obohateniu.

16. Vo vyjadrení k dovolaniu žalovaný navrhol dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietnuť. V prvom rade namietal, že žalobca v dovolaní zavádzajúcim spôsobom opisuje zistený skutkový stav a dopĺňa do neho vlastné závery nad rámec skutkového stavu ustáleného podľa rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu. Namietal, že dovolateľ formuluje svoj vlastný nesprávny záver odporujúci záverom rozhodnutí, keď tvrdí, že majetkový prospech, spočívajúci v bezdôvodnom obohatení, vznikol na strane žalovaného tým, že žalovaný so žalobcom zaslaných prostriedkov čiastočne uspokojil svoju pohľadávku voči záložnému dlžníkovi výkonom svojho záložného práva, keď jednak v konaní nebolo preukázané, že vôbec došlo k výkonu záložného práva, čo označil pre daný spor bez právneho významu, subjekt, ktorý sa obohatil bol záložný dlžník, pretože peňažné prostriedky boli prevedené na účet, ktorého bol majiteľom a ak by aj následne došlo k výkonu záložného práva záložným veriteľom k pohľadávke z tohto účtu, opätovne by sa obohatil iba záložný dlžník, pretože jeho dlh, zabezpečený záložným právom voči záložnému veriteľovi by sa tým znížil. V súvislosti s žalobcom uvedeným dovolacím dôvodom uviedol, že si nie je vedomý existencie judikatúry NS SR k právnej otázke sformulovanej žalobcom za takéhoto skutkového stavu a súčasne vyslovil názor, že pasívna legitimácia majiteľa účtu, v prospech ktorého boli prevedené peňažné prostriedky bez právneho dôvodu je taká jednoznačná, že k tejto otázke nebolo doposiaľ potrebné obracať sa na NS SR. Poukázal na rozsudky NS ČR sp. zn. 35Odo/801/2002 z 10. novembra 2004, sp. zn. 28Cdo/24/2011 z 19. septembra 2011 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 30Cb/214/2011 z 26. januára 2015, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Cob/135/2015 z 29. júna 2017, s ktorými dokonca súhlasil aj žalobca v odvolaní (strana 8 odvolania), v ktorom uviedol, že súhlasí s rozhodnutiami označenými žalovaným a uvedenými prvostupňovým súdom ku koncu state podľa odseku 41 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie a napriek tomu v dovolaní nelogicky spochybňuje a popiera závery z týchto rozhodnutí a tým popiera aj svoju vlastnú argumentáciu z doterajšieho priebehu konania. Za nesprávny označil argument žalobcu, že majiteľ účtu v banke nemá vo svojej dispozícii peňažné prostriedky pripísané na tomto účte. Žalovaný argumentoval, že vlastníkom peňažných prostriedkov je síce banka, ale majiteľ účtu v banke má pohľadávku z účtu na vyplatenie peňažných prostriedkov pripísaných na tomto účte, teda ako jediný má právo na nakladanie a vyplatenie týchto peňažných prostriedkov, tzn. môže s nimi voľne disponovať. Toto právo zostáva zachované aj v prípade, že je k účtu v banke zriadené záložné právo. Žalovaný sa ďalej bránil tým, že žalobca argument, ktorým sa bráni v dovolaní a to, že majiteľ účtu v banke nie je majiteľom peňažných prostriedkov na tomto účte a nemá ich vo svojej faktickej dispozícii, vôbec v odvolaní nepoužil, a preto označil túto obranu žalobcu za neprípustnú. Aj ďalšiu námietku žalobcu, že žalovaný držal peňažné plnenie u seba bez zákonného oprávnenia a následne sa z neho uspokojil, označil žalovaný za nepravdivú. Uviedol, že peňažné prostriedky boli na základe príkazu žalobcu, ktorý konal v omyle, prevedené na účet patriaci záložnému dlžníkovi, teda žalovaný tieto prostriedky nikdy nedržal na základe ustanovení § 151mb Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že omyl bol vyvolaný výlučne nepozornosťou žalobcu a to napriek tomu, že záložný dlžník bol v liste o preukázaní vzniku záložného práva k pohľadávkam označený dostatočne, jasne a určito, teda správne.

17. V súvislosti s dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f) CSP uviedol, že prvostupňový a odvolací súd sa náležite vyrovnali s argumentáciou žalobcu a dali odpoveď na podstatné otázky žalobcu, pričom komplexne zdôvodnili svoje závery. Otázku, ktorý subjekt mal majetkový prospech z poskytnutého plnenia jednoznačne rieši Okresný súd Bratislava I v odseku 41 odôvodnenia jeho rozsudku a Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí o odvolaní žalobcu vyššie uvedený záver z rozhodnutia prvostupňového súdu potvrdil, keď uzavrel, že „povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie sa viaže k osobe, ktorá toto plnenie prijala, teda G4 GARAGE SLOVAKIA, s.r.o. V konaní bolo preukázané, že žalovaný nezískal žiadne plnenie od žalobcu, s ktorým nebol ani v žiadnom právnom vzťahu, ani žiaden majetkový prospech na jeho úkor“. V tomto odseku sa súd prvej inštancie vyrovnal aj s otázkou koho konaním bol vznik neoprávneného majetkového prospechu zapríčinený.

18. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa ustanovenia § 35 CSP (ďalej aj „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok je prípustný a aj dôvodný.

19. Dovolateľ vyvodil prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, ako aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

20. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

21. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

22. Podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

2 3. Podľa § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 <. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

24. Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

25. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

26. Vychádzajúc z obsahu dovolania k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces malo dôjsť tým, že odvolací súd rozhodol skrátenou formou rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP a nezaujal jasné stanovisko k podstatným tvrdeniam žalobcu uvedeným v odvolaní. Podľa názoru dovolacieho súdu aj keď odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je stručné, nemožno ho posudzovať izolovane, pretože v zmysle § 387 ods. 2 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu - z hľadiska predmetu konania - tvoria jeden organický celok (napr. sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08 a IV. ÚS 350/09). Odvolací súd skonštatoval vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožnil sa s dôvodmi v ňom uvedenými, predovšetkým v odsekoch 41 a 42 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, poukázal na ne, ale ich aj dovysvetlil aj uvedením vlastnej argumentácie v odsekoch 16 - 19 odôvodnenia jeho rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o naplnení skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia, pričom za rozhodujúce považoval, že žalovaný vyzval žalobcu na úhradu v prospech účtu záložcu iba ak eviduje splatný záväzok voči dlžníkovi - spoločnosti CLUB CAFFÉ PRESTIGIO, s.r.o. Žilina a žalobca plnil omylom záložcovi, hoci v skutočnosti nebol jeho dlžníkom. Odvolací súd uviedol aj dôvody, pre ktoré mal za to, že nemožno aplikovať rozhodnutia, na ktoré poukazoval žalobca. Odvolací súd sa stotožnil so závermi, uvedenými v odseku 41 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, podľa ktorého je rozhodujúce, ktorej osobe bolo reálne plnené bez ohľadu na úmysel žalobcu plniť nejakej osobe, hoc spôsobený omylom, teda úmysel plnenia tzv. nedlhu. Súdy za kľúčové pre posúdenie pasívnej legitimácie z bezdôvodného obohatenia považovali zistenie, že v omyle prevedené peňažné prostriedky prijal na svoj účet záložný dlžník a sa týmto spôsobom bezdôvodne obohatil, keďže mu vznikol nárok voči banke (žalovanému) na vyplatenie pohľadávky z účtu v tejto výške. Na podporu správnosti svojho rozhodnutia poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Cob/135/2015, v ktorom odvolací súd konštatoval, že to, že príkazca platby poukázal platbu nesprávnemu subjektu bez právneho dôvodu, je chybou zadávateľa platby, ktorý si mal uplatniť svoju pohľadávku voči príjemcovi platby, ktorým v tomto prípade nie je žalovaný. Banka je v tejto súvislosti treťou osobou, s ktorou príkazca nie je v právnom vzťahu.

27. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaný stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základe rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces (napr. rozhodnutia sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 204/04). Vychádzajúc z uvedeného a z obsahu odôvodnení rozsudkov v danej veci konajúcich súdov, súdy dali odpoveď na podstatné otázky žalobcu a preto nemal dovolací súd dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP za naplnený.

28. Pokiaľ ide o druhý dovolací dôvod dovolateľ tvrdil, že súdy nesprávne právne posúdili otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Dovolateľ v podanom dovolaní vymedzil právnu otázku spôsobom uvedeným v odseku 15 odôvodnenia tohto rozsudku. Právne otázky dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP.

29. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP musí mať zreteľné charakteristické znaky predovšetkým musí ísť o otázku právnu, teda v žiadnom prípade nemôže ísť o skutkovú otázku. Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním nie o právnu otázku, ktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu) nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom.

30. Žalobca podľa názoru dovolacieho súdu náležite konkretizoval právnu otázku - podľa jeho názoru - neriešenú dovolacím súdom. Úlohou dovolacieho súdu bolo preto posúdiť, či ide o otázku, ktorú dovolací súd doposiaľ ešte neriešil. Pokiaľ ide o žalobcom formulovanú otázku dovolací súd nemá z jeho rozhodovacej činnosti vedomosť, že by táto právna otázka už bola vyriešená. Pojem „vyriešená právna otázka“ nemožno vnímať ako „už raz riešená otázka“, ale ako „otázka vyriešená ustálene“, teda, že ohľadom právnej otázky existuje ustálená prax dovolacieho súdu.

31. Dovolací súd v tomto smere uvádza, že „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax, vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali (pozri napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/6/2017, 3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017, 6Cdo/129/2017, 8Cdo/33/2017). Inak povedané, pokiaľ nejde o rozhodnutia publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (relevantné sú aj staršie zbierky, pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/29/2017 z 24.januára 2018) tak možno za ustálenú prax považovať aj nepublikované rozhodnutie, ale musí spĺňať ďalšie predpoklady a to buď je tento názor vyjadrený opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach alebo názor je vyjadrený aj v jednotlivom nepublikovanom rozhodnutí, ale na toto rozhodnutie (resp. právny názor v ňom vyjadrený) nadviazali niektoré neskôr vydané rozhodnutia, t. j. opäť musí ísť o akceptáciu právneho názoru vo viacerých ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu. Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že pokiaľ najvyšší súd odkazuje na nepublikované rozhodnutia, malo by ísť o „viacero“ takýchto rozhodnutí. Tomu, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú (a teda opakujúca sa) by ďalej malo nasvedčovať to, že tieto nepublikovanérozhodnutia sú verejne dostupné a ľahko dohľadateľné (najmä prostredníctvom internetu) aj pri bežnej lustrácii medzi rozhodnutiami najvyššieho súdu k danej právnej otázke, keďže ich je opakujúce množstvo.

32. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (viď. rozhodnutie č. 71, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 8/2018).

3 3. Pokiaľ ide o žalobcom formulovanú otázku, dovolací súd nemá z jeho rozhodovacej činnosti vedomosť, že by táto právna otázka bola už vyriešená a ani žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu neoznačil žiadne rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých by ako súd dovolací riešil žalobcom vymedzenú otázku a ani netvrdil, že by takéto rozhodnutie v praxi už existovalo (bod B odsek 15 vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcu).

34. So zreteľom na riadne nastolenie právnej otázky spôsobom zodpovedajúcim § 421 ods. 1 písm. b/ CSP v situácii, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu je procesne prípustné, následne preto skúmal, či podané dovolanie je dôvodné (či napadnutý rozsudok odvolacieho súdu skutočne vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v predmetnej právnej otázke).

35. Je pravdou, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku priamo nekonštatoval, že žalovaný prijaté prostriedky na účte zúčtoval a pripísal si ich priamo na svoj účet, čím došlo k uspokojeniu jeho pohľadávky voči záložcovi, ale sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, uvedeným v odseku 41 odôvodnenia jeho rozsudku (odsek 18 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu) a to, že „skutočnosť, že peňažné prostriedky, ktoré zaslal žalobca na uvedený účet boli následne zúčtované žalovaným, resp. sa dostali následne do sféry jeho dispozície na základe jeho oprávnenia vyplývajúceho zo záväzkového vzťahu medzi majiteľom predmetného účtu a žalovaným, nemá vplyv na samotné rozhodnutie o tom, u ktorého subjektu nastalo bezdôvodné rozšírenie jeho majetkovej sféry, teda ktorý subjekt sa obohatil. Peňažné prostriedky, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom dostali na bankový účet sa stávajú pohľadávkou z účtu, teda pohľadávkou na vyplatenie. Obohatenie tak nastalo na strane majiteľa účtu, ktorému tak vznikla pohľadávka z účtu proti peňažnému ústavu“. Dovolací súd sa stotožnil s právnym záverom vo veci konajúcich súdov, že z hľadiska určenia subjektu, ktorý navýšením pohľadávky voči banke, bez tomu zodpovedajúcemu právnemu dôvodu získal bezdôvodné obohatenie, je bez právneho významu následné nakladanie s finančnými prostriedkami na základe existujúceho právneho vzťahu medzi žalovaným a treťou osobou. Skutočnosť, či následne došlo k výkonu záložného práva k pohľadávkam, ktoré mal záložný veriteľ zriadené k účtu záložného dlžníka je pre daný prípad právne bezvýznamné, pretože k jeho výkonu by došlo až po tom, ako sa záložný dlžník ako majiteľ založeného účtu bezdôvodne obohatil. Záložný veriteľ by mal, na základe záväzkového vzťahu so záložným dlžníkom právo použiť peňažné prostriedky, ktoré má záložný dlžník pripísané na účte na uspokojenie svojej pohľadávky voči záložnému dlžníkovi, bez ohľadu na to, z akého právneho dôvodu boli na tento účet pripísané. Len na doplnenie, v súvislosti s námietkou žalobcu o omyle vyvolanom listom žalovaného zo dňa 10. júla 2017 dovolací súd uvádza, že obsah listu ani podľa názoru dovolacieho súdu nenasvedčuje, že by bol spôsobilý vyvolať omyl, keďže záložný dlžník (záložca) bol v liste o preukázaní vzniku záložného práva k pohľadávkam označený ako CLUB CAFFÉ PRESTIGIO s.r.o. (predtým obchodné meno G4 GARAGE SLOVAKIA, s.r.o.), teda dostatočne určito, pričom k listu bol pripojený výpis z Notárskeho centrálneho registra záložných práv, ktorý taktiež obsahuje označenie záložcu, ale aj číslo účtu totožné s číslom účtu uvedeným v liste zo dňa 10. júla 2017, pričom z textu nepochybne vyplýva, že sa jedná o účet vedený záložným veriteľom (žalovaným) pre záložcu. So zreteľom na uvedené sa ani dovolací súd nestotožnil s tvrdením žalobcu, že omyl bol vyvolaný hore uvedeným listom z 10. júla 2017, ale je vysoko pravdepodobné, že bol spôsobený nepozornosťou žalobcu a podobnosťouobchodného mena záložcu a skutočného veriteľa žalobcu spoločnosti G4 Trade s.r.o., keďže subjekt, na plnenie úhrady pohľadávok ktorého bol žalobca listom vyzvaný, bol v liste presne identifikovaný. So zreteľom na uvedené, vo veci konajúce súdy posúdili žalobcom formulovanú právnu otázku správne a preto dovolací súd dovolanie žalobcu ako nedôvodné podľa § 448 CSP zamietol.

36. Žalovaný mal v dovolacom konaní plný úspech, preto mu dovolací súd priznal podľa § 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov dovolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

37. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.