UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36 432 105, zastúpenej JUDr. Jozefom Boledovičom, advokátom, so sídlom Úzka 578/4, 900 41 Rovinka, proti žalovanej OTP Banka Slovensko, a.s., so sídlom Štúrova 5, 813 54 Bratislava, IČO: 31 318 916, o zaplatenie sumy 3.599,50 € s príslušenstvom a odmeny 12,- € zo zmenky, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3CoZm/89/2016-168 z 1. marca 2017, takto
rozhodol:
I. Dovolanie o d m i e t a.
II. Žalobkyňa m á proti žalovanej n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 3CoZm/89/2016- 168 z 1. marca 2017 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 3CbZm/246/2014-118 z 23. júna 2016 a žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume 131,13 €.
1.1. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že vec prejednal bez nariadenia pojednávania, pričom napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preskúmal v rozsahu a medziach dôvodov odvolania. Po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, ako aj s jeho odôvodnením a v podrobnostiach naň odkázal. Na zdôraznenie správnosti potvrdzovaného rozhodnutia, ako aj k odvolacím dôvodom žalovanej odvolací súd uviedol nasledovné:
1.2. Vyjadril súhlas s názorom súdu prvej inštancie ohľadne abstraktnosti zmenky, či sa už jedná o zmenku, ktorá plní funkciu platobnú alebo funkciu zabezpečovaciu. Z teoretického hľadiska je zmenka spravidla vždy previazaná s určitou kauzou a dlžník ju nevystavuje bezdôvodne. To však nič nemení naskutočnosti, že zmenka je stále, bez ohľadu na kauzu a funkciu dokonalým, abstraktným skriptúrnym cenným papierom, ktorého oprávnený majiteľ nie je povinný preukazovať dôvod záväzku a ani výšku pohľadávky tak, ako to správne uviedol súd prvej inštancie, keď odkázal na prepojenie zmenkového zákona č. 191/1950 Zb. (ďalej aj „zákon č. 191/1950 Zb.“) ako zákona lex specialis k Občianskemu zákonníku (ďalej aj „OZ“) v ustanovení § 495. Odvolací súd ďalej poukázal na ustanovenia čl. I § 11, § 14 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 43 ods. 1 a § 45 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb., v zmysle ktorých žalobkyňa preukázala svoj nárok nepretržitým radom indosamentov. Žalobkyňa preukázala, že zmenku nadobudla rubopisom od jej predchádzajúceho majiteľa LICITOR factoring, s.r.o. a keďže v súlade s čl. I § 14 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. prechádzajú s rubopisom na nového majiteľa všetky zmenkové práva, vrátane práva vyplniť biankozmenku, ako oprávnený vlastník zmenky doplnila na zmenku zmenkovú sumu a dátum splatnosti v súlade s dohodou o vyplňovacom práve. Podľa názoru odvolacieho súdu, odvolací dôvod žalovanej - že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil - nie je dôvodný.
1.3. Nesprávne právne posúdenie žalovaná vytýkala aj ohľadom posúdenia prípustnosti kauzálnych námietok podľa čl. I § 17 zákona č. 191/1950 Zb. K tomu odvolací súd uviedol, že jedinou teoreticky možnou obranou zmenkového dlžníka sú kauzálne námietky, avšak ich pripustenie v kontexte s príslušnými ustanoveniami zákona č. 191/1950 Zb., ako aj ust. § 495 OZ závisí na schopnosti dlžníka preukázať vedomé alebo hrubo nedbanlivostné konanie na škodu dlžníka zo strany majiteľa zmenky pri jej nadobúdaní. Žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, že v čase, kedy žalobkyňa zmenku a kauzálnu pohľadávku nadobudla, konala vedome na škodu žalovanej. Žalovaná ako podnikateľka v bankovom sektore mala mať na zreteli „nuansy zmenkového práva“ a pri rubopisovaní zmeniek mala možnosť vylúčiť garančný účinok, čo však opomenula urobiť. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo preukázané konanie na škodu žalovanej zo strany žalobkyne prostredníctvom zmlúv o postúpení, ani prostredníctvom výšky odmeny za postúpené pohľadávky a napokon ani svedeckými výpoveďami. Žalovaná poukazovala na to, že vylúčenie zodpovednosti v zmluve o postúpení pohľadávky sa má vzťahovať aj na zmenkové vzťahy, čo je však mylný záver, odporujúci zmenkovému právu. Naopak, podľa názoru odvolacieho súdu, práve postup žalobkyne, ktorá najprv vymáhala kauzálne pohľadávky, svedčí o jej dobromyseľnosti. V snahe „sanovať“ svoje pochybenie pri rubopisovaní zmenky, žalovaná sa snaží preukázať škodlivé alebo šikanózne správanie žalobkyne, čo však v konaní preukázané nebolo, a preto kauzálne námietky nie sú účinné.
1.4. Neobstojí ani odvolací dôvod uplatnený žalovanou podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), nakoľko súd prvej inštancie správne posúdil všetky predložené dôkazy, z ktorých vyvodil správne skutkové závery, ktoré následne aj správne právne posúdil. Pokiaľ ide o uplatnený odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ OSP, teda že konanie má vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tento odvolací dôvod žalovaná nijako ďalej nedefinovala, a preto je aj obtiažne sa k nemu vyjadriť. Po preskúmaní konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, odvolací súd v konaní na súde prvej inštancie nezistil žiadnu vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
1.5. Pokiaľ žalovaná predložila rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. k. 2CoZm/3/2013-166 z 20. septembra 2013 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) sp. zn. 2Obdo/19/2014 z 29. októbra 2015, odvolací súd mal za to, že z odôvodnenia oboch rozhodnutí nijako nevyplýva, že by žalovanej dali za pravdu. NS SR prijal dovolanie žalovanej z procesného dôvodu, ktorým bolo nedostatočné odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach, pričom sa nezaoberal hmotnoprávnou stránkou veci. NS SR mal výhrady voči nedostatočnému dokazovaniu vo veci námietok žalovanej, ktoré sú totožné s námietkami uplatnenými v predmetnom konaní, v ktorom sa súd prvej inštancie veľmi podrobne zaoberal všetkými námietkami žalovanej a správne konštatoval oprávnenosť nároku žalobkyne. Žalovanou predložené rozhodnutia nijako nesvedčia jej tvrdeniam, keďže namietaný nedostatok odôvodnenia, ktorý akceptoval NS SR ako dôvod dovolania, je vadou, ktorou mohol trpieť rozsudok Krajského súdu v Košiciach, avšak tunajší súd prvej inštancie sa tejto chyby nedopustil. NS SR ako súd dovolací sa nijakým spôsobom nevyjadril k hmotnoprávnym okolnostiam veci, teda nepotvrdil názory žalovanej.
1.6. Vo vzťahu k otázke spotrebiteľskej ochrany, ktorej sa žalovaná domáhala vo svojom odvolaní, odvolací súd konštatoval, že záväzok žalovanej nevznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, pretože ex lege vznikol z titulu vylúčenia garančného účinku indosamentu žalovanou. Keďže žalovaná spotrebiteľom nie je, bolo by v rozpore s dobrými mravmi, ak by sa úspešne domohla ochrany, ktorá prislúcha len spotrebiteľom. Okrem toho poukázal na to, že žalovaná sa ochrany z titulu spotrebiteľskej zmenky nedomáhala v námietkovom konaní a na túto okolnosť poukázala až v odvolacom konaní. Vychádzajúc z koncentračnej zásady zmenkového konania však nie je možné uplatnenie takejto námietky akceptovať až v štádiu odvolacieho konania.
1.7. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 219 ods. 1 a ods. 2 OSP potvrdil, nakoľko žalovanou uplatnené odvolacie dôvody považoval za nedôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne.
2. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie v zmysle ust. § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
2.1. Na odôvodnenie dovolania žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) uviedla, že odvolací súd nerešpektoval závery uvedené v uznesení NS SR sp. zn. 2Obdo/19/2014 z 29. októbra 2015, ktoré mu bolo predložené už v rámci odvolacieho konania. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je nedostatočné, keďže odvolací súd sa nevysporiadal so zásadnými odvolacími tvrdeniami žalovanej, ktoré mali vplyv na spravodlivé rozhodnutie sporu a v odôvodnení napadnutého rozsudku iba zopakoval odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré v podrobnostiach odkázal. Odvolateľka ďalej poukázala aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Obdo/4/2013 zo 16. apríla 2014, ktorého závery odvolací súd taktiež nezohľadnil. Obidve rozhodnutia NS SR boli vydané v identickej veci, pričom odvolací súd sa neriadil právnym názorom NS SR, svoj rozsudok odôvodnil nedostatočne a arbitrárne a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
2.2. Odvolací súd nedostatočne odôvodnil namietané nesprávne posúdenie kauzy zo zmenky ako prostriedku na zabezpečenie záväzkov a nevenoval pozornosť ani námietke žalovanej, týkajúcej sa konania žalobkyne v rozpore s poctivým obchodným stykom, smerujúceho k šikanóznemu výkonu práv. Predmetom dostatočného skúmania nebola ani povaha zmenky ako spotrebiteľskej, pričom súdy sa nezaoberali ani neplatnosťou zmenky. Odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že sa nevysporiadal so závermi zrušujúceho uznesenia NS SR ústavne konformným spôsobom, nedostatočne odôvodnil neprípustnosť kauzálnych námietok žalovanej a najmä sa nevysporiadal s názorom NS SR, že konanie žalobkyne je potrebné posúdiť aj v rozsahu šikanózneho výkonu práv a rozporu jej konania s poctivým obchodným stykom. Posudzovaná zmenka vo vzťahu k postúpeniu pohľadávky má povahu zabezpečovacieho nástroja k postupovanej pohľadávke, pričom jedným z limitov riadneho uplatnenia zabezpečovacej zmenky je fakt, že sa jej majiteľ nesnaží jej uplatnením získať plnenie od osoby, na ktoré v kauzálnom vzťahu voči nej nemá právo. Uplatnenie zmenky voči žalovanej má jednoznačne povahu zneužitia tejto zmenky na škodu žalovanej. Z dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie dostatočne vyplýva, že žalobkyňa sa pri nadobudnutí zmenky dopustila vedomého konania na škodu žalovanej v zmysle čl. I. ust. § 17 zákona č. 191/1950 Zb. Kauzálne námietky žalovanej sú preto prípustné. Odvolací súd nijako nezohľadnil tvrdenia žalovanej v odvolaní, že zmenka uplatnená žalobkyňou voči žalovanej nemá žiadnu kauzu, o čom mala žalobkyňa vedomosť. Súd prvej inštancie nesprávne postupoval, keď za účelom zistenia vedomého konania žalobkyne pri nadobúdaní zmenky na škodu žalovanej, sa snažil nájsť len priamy dôkaz o takomto úmysle žalobkyne, pričom dôkaz dostatočnej kvality môže a má vyplynúť z množstva nepriamych dôkazov a jasných súvislostí. Z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/799/2011 z 29. apríla 2013 vyplýva, že na to, aby bol daný predpoklad vedomého nadobudnutia na škodu dlžníka stačí, keď nadobúdateľ má nutne predstavu o tom, aké kauzálne námietky sa môžu dlžníkom ponúkať, pričom jeho predstava musí byť úplne určitá, vzťahujúca sa na konkrétny kauzálny vzťah.
2.3. Výpoveď svedka P.. K. v konaní na súde prvej inštancie podľa názoru dovolateľky preukázala, že žalobkyňa sa pri nadobúdaní zmeniek dopustila vedomého konania na škodu dlžníka, keďže skôr, ako žalobkyňa od spoločnosti LICITOR factoring, s.r.o. zmenky a pohľadávky nadobudla, preverila si štandardným spôsobom celú reťaz postúpenia úverových pohľadávok spätne až k žalovanej ako pôvodnému veriteľovi, čo vyplýva aj zo zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorou žalobkyňa nadobudla úverové pohľadávky od spoločnosti LICITOR factoring, s.r.o. (články 5 až 6), z čoho je zrejmé, že zo zmluvy o postúpení pohľadávok možno správne vyvodiť aj všetky okolnosti, za ktorých žalobkyňa nadobudla zmenku. Keďže žalobkyňa má v predmete podnikania faktoring a forfaiting, ide o osobu podnikajúcu v oblasti vymáhania dlhov, od ktorej možno očakávať zvýšenú mieru odbornej starostlivosti pri nadobúdaní pohľadávok aj zmeniek, z čoho možno dôvodne predpokladať, že o kauzálnych okolnostiach namietaných žalovanou v čase nadobúdania zmeniek musela žalobkyňa vedieť. Vykonané dôkazy súd prvej inštancie vyhodnotil v rozpore s ust. § 132 OSP, keď ich posudzoval izolovane, jednotlivo a formálne, a nie v ich vzájomnej súvislosti a v hlbšom kontexte. Ustanovenie čl. I § 17 zákona č. 191/1950 Zb. nenahrádza a ani nelimituje súkromnoprávnu zásadu ekvity, prejavenú napr. v ust. § 3 OZ, t. j. v zákaze šikanózneho zneužitia práva v rozpore s dobrými mravmi. Ustanovenie čl. I § 17 zákona č. 191/1950 Zb. je len dodatočným prostriedkom ochrany pred nepoctivým nadobúdateľom zmenky, ktorý pôsobí popri ustanovení § 3 OZ. Zmenka nie je právnym inštitútom vytrhnutým z kontextu právneho poriadku, požívajúcim privilégium presahovať hranice dobrých mravov v súkromnoprávnych vzťahoch. Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je spôsobilý navodiť taký stav, že žalobkyňa získa totožné plnenie dvakrát, pod zámienkou dvoch „nezávislých“ titulov (raz z titulu uplatnenej zmenky a druhýkrát od úverového dlžníka žalovanej z titulu kauzálnej úverovej pohľadávky). Je povinnosťou súdu v každom štádiu konania bez výnimky ex offo skúmať, či sa jedná o spotrebiteľský vzťah. NS SR už v identickom spore poukázal na skutočnosť, že súdy boli ex offo povinné zaoberať sa platnosťou zmenky ako zmenky „spotrebiteľskej“. Z tohto pohľadu bolo potrebné, aby súd skúmal, či dohoda o vyplňovacom práve k zmenke, uzavretá medzi žalovanou ako zmenkovým veriteľom a vystaviteľom zmenky ako zmenkovým dlžníkom (a spotrebiteľom zároveň) je dostatočne zrozumiteľná, určitá a či je vôbec platná, a to bez ohľadu na to, či uvedené namietala priamo žalovaná a rovnako bez ohľadu na koncentračnú zásadu v zmenkových sporoch. V zmysle novelizácie čl. I § 17 zmenkového a šekového zákona zákonom č. 438/2015 Z. z. platí, že ak je žalovaným zo zmenky ten, koho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, možno majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo predošlým majiteľom. Keďže uvedená novelizácia nemá žiadne prechodné ustanovenia, je priamo aplikovateľná od jej účinnosti, t. j. od 23. decembra 2015. Uvedené novelizované znenie mal preto odvolací súd aplikovať a prihliadať na námietky žalovanej, vznesené v doterajšom konaní. Ak je zmenka neplatná, pretože nie je vystavená v súlade s právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa, tak na takúto neplatnosť sa musí prihliadnuť aj v konaní vedenom voči indosantovi, a to aj z dôvodu, že v zmysle čl. I § 49 zákona č. 191/1950 Zb. indosant má právo v prípade, že bude musieť na základe súdneho rozhodnutia takúto zmenku vyplatiť, vymáhať od vystaviteľa zmenky (spotrebiteľa) celú sumu, ktorú zaplatil. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, keďže ignoruje aj závery spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia NS SR č. 93/2015 z 20.10.2015.
2.4. Na základe vyššie uvedeného dovolateľka navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie zmenil tak, že v plnom rozsahu zruší zmenkový platobný rozkaz č. k. 3Zm/59/2014-19 z 5. mája 2014 a žalobkyni uloží povinnosť zaplatiť v celom rozsahu žalovanej náhradu trov prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania.
3. K dovolaniu žalovanej sa písomne vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že sa v celom rozsahu pridržiava skutkových a právnych tvrdení, ktoré sú obsahom žaloby, ako aj všetkých, s ňou súvisiacich podaní, adresovaných súdu, resp. osobne prednesených skutočností, ktoré sú obsahom zápisníc zo súdnych pojednávaní. Podľa jej názoru dovolanie žalovanej nie je prípustné, pretože žalovaná v ňom neuviedla žiadny konkrétny nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorým by žalovanej bolo znemožnené, aby uskutočňovala procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Rozhodnutia NS SR uvedené v dovolaní nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu praxdovolacieho súdu. Po doručení rozsudku odvolacieho súdu žalovaná predmetnú sumu uhradila, čím de facto uznala súdom priznaný nárok žalobkyne, pričom v podanom dovolaní sa nedomáhala odkladu vykonateľnosti napadnutého rozsudku. Na základe vyššie uvedeného navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej odmietol.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v zmysle ust. § 35 CSP (ďalej aj „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (ust. § 424 CSP), konajúca zamestnancami v zmysle ust. § 429 ods. 2 písm. b/ CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. § 443 CSP) skúmal najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.
5. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.
6. Podľa ust. § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
7. V posudzovanom prípade dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Túto vadu videla dovolateľka v tom, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny, keďže odvolací súd sa nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalovanej, v podstatnej miere len zopakoval odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na toto odôvodnenie poukázal. Zároveň odvolací súd nerešpektoval závery NS SR vyslovené v rozhodnutiach sp. zn. 2Obdo/19/2014, sp. zn. 2Obdo/87/2009, sp. zn. 2Obdo/17/2009 a sp. zn. 1Obdo/4/2013 v identickej veci. K porušeniu práva na spravodlivý proces došlo podľa názoru žalovanej tým, že odvolací súd nepostupoval spôsobom stanoveným v zrušujúcom uznesení NS SR v identickom spore a spor rozhodol bez riadneho odôvodnenia, najmä sa vôbec nevysporiadal s názorom NS SR, že konanie žalobkyne je potrebné posúdiť tiež z hľadiska jeho súladu/nesúladu s poctivým obchodným stykom, nepripustil kauzálne námietky žalovanej a v priamom rozpore s názorom NS SR v zrušujúcom uznesení v identickej veci sa nezaoberal platnosťou zmenky, ktorá vznikla na základe spotrebiteľskej zmluvy. Nereflektovanie zásadných tvrdení žalovanej v odvolaní predstavuje vážne porušenie práva žalovanej na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
8. Pojem „právo na spravodlivý proces“ v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nahradil doterajší pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ OSP. Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Vyššie citované ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postupsúdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“). Pod pojmom „procesný postup“ (čo vyplýva aj z doteraz platnej konštantnej judikatúry NS SR k ust. § 237 ods. 1 písm. f/ OSP a judikatúry Ústavného súdu SR) sa rozumie faktická (ne)činnosť súdu znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení, resp. možnosť jej aktívnej účasti v spore, predchádzajúca vydaniu súdneho rozhodnutia, avšak nie samotné rozhodnutie súdu vo veci, ani jeho odôvodnenie, funkciou ktorého je vysvetliť podstatné dôvody, so zreteľom na ktoré súd vo veci rozhodol.
9. Obsahom práva na spravodlivý proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) je umožniť každému, bez akejkoľvek diskriminácie, reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04).
10. Právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (sp. zn. II. ÚS 383/06).
11. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
12. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (sp. zn. I. ÚS 46/05, sp. zn. II. ÚS 76/07).
13. Funkciou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozsudku by malo stranám sporu umožniť posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní.
14. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k názoru, že v posudzovanej veci odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je nedostatočné, arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia rozhodnutia. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu sú zrejmé podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým súd prvej inštancie ponechal v platnosti zmenkový platobný rozkaz č. k. 3Zm/59/2014-19 z 5. mája 2014 a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Zmenkovým platobným rozkazom bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobkyni zmenkovú sumu 3.599,50 € so 6 % ročným úrokom od 6.08.2013 do zaplatenia, zmenkovú odmenu 12 € a náhradu trov konania v sume 550,51 €, a to z titulu uplatnených postihových nárokov v zmysle čl. I § 47 ods. 5 zákona č. 191/1950 Zb. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že tento podrobne uviedol skutkový a právny stav, na základe ktorého súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 3CbZm/246/2014-118 z 23. júna 2016 ponechal v platnosti zmenkový platobný rozkaz č. k. 3Zm/59/2014-19 z 5. mája 2014 a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Konštatoval správnosť dôvodov uvedených v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k uplatneným postihovým nárokom. Odvolací súd po prejednaní odvolania bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležitezistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 OSP, účinného v čase jeho rozhodovania, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych právnych predpisov (čl. I § 11, § 14 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a ods. 2, § 43 ods. 1, § 45 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.) a tieto aj správne vyložil, a keďže nezistil žiadnu vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Takýto postup umožňovalo odvolaciemu súdu ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
15. Podľa názoru dovolacieho súdu, procesný postup odvolacieho súdu, ale aj súdu prvej inštancie prebiehal v zmysle právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku (na súde prvej inštancie) a Civilného sporového poriadku, účinného od 1. júla 2016 (na odvolacom súde). Žalovaná mala možnosť zúčastniť sa na úkonoch súdu prvej inštancie a proti rozsudku súdu prvej inštancie podať odvolanie, čo aj urobila. Skutočnosť, že dovolateľka (žalovaná) sa nestotožňuje s právnym názorom všeobecného súdu, nemôže viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Procesným postupom súdov oboch inštancií nedošlo k tomu, že by súdy znemožnili žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces (ust. § 420 písm. f/ CSP).
16. Pre úplnosť dovolací súd poukazuje aj na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR č. 2/2016 z 3. decembra 2015, z ktorého vyplýva, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. b/ OSP, pričom len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje ani zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa vyššie citovaného ustanovenia. Jedná sa o taký výnimočný prípad, kedy ide o také nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré neobsahuje ani len zásadné vysvetlenie dôvodov, podstatných pre rozhodnutie súdu, čo vykazuje znaky až vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém alebo vady zásadnej, hrubej a podstatnej“, prípadne ak sa zrušením napadnutého rozhodnutia má dosiahnuť náprava „justičného omylu“. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nejde, pretože tak, ako je už vyššie konštatované, skutkové a právne závery obsiahnuté v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu (ktoré spolu s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie tvoria jeden celok) nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR. Za porušenie základného práva zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ako článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil rozhodnutie podľa predstáv žalovanej. Vyššie citované zjednocujúce stanovisko NS SR je aktuálne aj po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, pretože zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, obsiahnuté v Civilnom sporovom poriadku, sa nedotkli podstaty a zmyslu tohto stanoviska.
17. K námietke žalovanej, podľa ktorej odvolací súd nepostupoval spôsobom uvedeným v uzneseniach NS SR ako súdu dovolacieho v identickej veci (sp. zn. 2Obdo/19/2014 a sp. zn. 1Obdo/4/2013) dovolací súd uvádza, že sa jedná o zrušujúce uznesenia dovolacieho súdu, pričom prípustnosť dovolania v nich bola založená na nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (Krajského súdu v Košiciach) z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach. Tvrdenie žalovanej, že NS SR v rozhodnutí sp. zn. 2Obdo/19/2014 vyslovil právny záver týkajúci sa hmotnoprávneho charakteru indosovanej zmenky, nie je správne. V citovanom rozhodnutí NS SR len podotkol, že z obsahu spisu sa mu javí, že v danom prípade by mohlo ísť o spotrebiteľskú zmenku. Neuviedol však pre nižší súd záväzný právny záver, že sa skutočne jedná o spotrebiteľskú zmenku, na základe akých dôvodov k takémuto záveru dospel a aké to vyvoláva právne následky. NS SR v rozhodnutí sp. zn. 1Obdo/4/2013 sa vôbec nevyjadril k povahe zmenky (či vyplýva alebo nevyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy) a nezaoberal sa ani uplatnenými kauzálnymi námietkami. Obidve rozhodnutia NS SR, na ktoré sa žalovaná odvoláva, boli rozhodnutiami zrušujúcimi rozhodnutia odvolacieho súdu z procesných dôvodov, a to pre procesné pochybenie odvolacieho súdu, ktorým bola nepreskúmateľnosť jehorozhodnutia pre absenciu relevantného odôvodnenia. V týchto rozhodnutiach však nebol vyslovený žiadny právny záver o spotrebiteľskom charaktere zmenky (ako tvrdí dovolateľka), a preto nemohlo dôjsť ani k žalovanou namietanému porušeniu jej legitímnych očakávaní a k porušeniu právnej istoty.
18. V preskúmavanej veci sa Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (na rozdiel od odvolacieho Krajského súdu v Košiciach, rozhodnutia ktorého boli predmetom prieskumu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2Obdo/19/2014 a sp. zn. 1Obdo/4/2013) relevantne vysporiadal s odvolacími námietkami žalovanej a náležite vysvetlil, prečo nie je možné aplikovať záver o procesnom pochybení súdu, prijatý v rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Obdo/19/2014 aj v predmetnej veci. Vzhľadom na uvedené postup odvolacieho súdu nemožno považovať za rozporný s právom na spravodlivý proces. Rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Obdo/4/2013 žalovaná označila až v dovolaní, a z toho dôvodu sa odvolací súd nemohol v odôvodnení svojho rozhodnutia k nemu vyjadriť. K tomuto rozhodnutiu sa preto vyjadril až dovolací súd, ako vyplýva z bodu 17 odôvodnenia tohto rozhodnutia. Len pre úplnosť dovolací súd upriamuje pozornosť na to, že následne po zrušení rozsudku odvolacieho súdu uznesením NS SR sp. zn. 1Obdo/4/2013 Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd opätovne vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 3CoZm/21/2014-216 z 29.01.2015, pričom voči tomuto rozsudku odvolacieho súdu bolo podané následne dovolanie, o ktorom rozhodol NS SR ako súd dovolací uznesením sp. zn. 1Obdo/7/2017 z 13.12.2018, ktorým dovolanie odmietol pre jeho neprípustnosť.
19. Za nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku žalovanej, týkajúcu sa nesprávneho a nezákonného aplikovania čl. I § 17 zákona č. 191/1950 Zb. Dovolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom odvolací súd konštatoval, že žalovanej neprislúcha ochrana pred zneužívaním spotrebiteľskej zmenky, keďže záväzok žalovanej nevznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, ale vznikol ex lege z titulu existencie garančného účinku indosamentu, nakoľko žalovaná ho nevylúčila. Keďže žalovaná spotrebiteľom nie je, bolo by v príkrom rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ by sa úspešne domáhala nárokov na právnu ochranu, aké prislúchajú len subjektom, ktoré sú spotrebiteľmi. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí reagoval na podstatné odvolacie námietky žalovanej, pričom za porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle ust. § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej (sp. zn. I. ÚS 673/2014, sp. zn. II. ÚS 27/2008, sp. zn. III. ÚS 167/2013). Iba samotná skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu (odvolacieho súdu) nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Postupom odvolacieho súdu nedošlo k vade v zmysle ust. § 420 písm. f/ CSP, ktorá by zakladala porušenie práva žalovanej na spravodlivý súdny proces tak, ako to má na mysli citované ustanovenie CSP a v preskúmavanej veci tak nebola splnená podmienka prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f/ CSP, čo zakladá dôvod na odmietnutie dovolania v zmysle ust. § 447 písm. c/ CSP.
20. Dovolateľka ďalej založila prípustnosť svojho dovolania na ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky
- pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
21. Podľa ust. § 432 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
22. Podľa ust. § 447 písm. f/ CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435.
23. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené predpoklady prípustnosti dovolania vyplývajúce zust. § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP.
24. Dovolací súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil právny názor, že ak dovolateľ v dovolaní uplatnenom pre nesprávne právne posúdenie nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil (v prípade prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP), dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 zo 6. marca 2017). Zo strany dovolateľa je preto potrebné, aby konkretizoval právnu otázku riešenú odvolacím súdom spolu s uvedením riešenia aplikovaného odvolacím súdom, vysvetlil odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a uviedol, ako mala byť právna otázka vyriešená správne. Dovolací súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/149/2017 z 27. septembra 2017, z ktorého vyplýva, že ak dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, potom je povinný v dovolaní výslovne uviesť, od ktorých rozhodnutí dovolacieho súdu predstavujúcich ustálenú rozhodovaciu súdnu prax, sa odvolací súd odklonil pri riešení právnej otázky, od ktorej záviselo jeho rozhodnutie.
25. Zákonná úprava dovolania kladie na jeho vymedzenie prísne kvalitatívne nároky (ust. § 432 ods. 2 CSP), čo súvisí aj s povinným právnym zastúpením strany sporu v dovolacom konaní. Prípustnosť dovolania sa vždy vzťahuje na právnu otázku, ktorej vyriešenie viedlo k záverom uvedeným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania potom bude, vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (ust. § 440 CSP), závisieť od toho, či a ako dovolateľ vymedzil dovolaciu otázku zásadného právneho významu, ktorú dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi už riešil. V prípade, ak k naplneniu týchto požiadaviek nedôjde, dovolací súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania. Uvedený nedostatok predstavuje zákonný dôvod pre odmietnutie dovolania v zmysle ust. § 447 písm. f/ CSP.
26. Žalovaná v dovolaní poukázala na dve zrušujúce uznesenia NS SR sp. zn. 2Obdo/19/2014 a sp. zn. 1Obdo/4/2013. Ako však už dovolací súd uviedol v bodoch 17, 18 a 19 odôvodnenia tohto rozhodnutia, žalovanou označenými rozhodnutiami nebola riešená právna otázka relevantná pre rozhodnutie v predmetnej posudzovanej veci. Vyššie citovanými rozhodnutiami NS SR došlo k zrušeniu rozhodnutí odvolacieho súdu z procesných dôvodov, a nie pre nesprávne právne posúdenie veci. Uvedené rozhodnutia potom nemôžu predstavovať rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorých sa odvolací súd pri riešení právnej otázky (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) odklonil ako od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Teda, pokiaľ predmetom vyššie citovaných rozhodnutí NS SR nebolo riešenie konkrétnej právnej otázky, podstatnej pre rozhodnutie predmetnej právnej veci, nemôžu byť uvedené rozhodnutia podkladom pre vyslovenie prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, keďže nie je zrejmé, od akého riešenia ktorej právnej otázky mal odklon odvolacieho súdu nastať.
27. NS SR vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach tiež uviedol, že odklon odvolacieho súdu od rozhodnutí súdov iného štátu, nezakladá prípustnosť dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 CSP (viď rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Obdo/1/2018, sp. zn. 5Obdo/4/2018). Taktiež žalovanou v dovolaní označené rozhodnutia NS SR ako súdu odvolacieho sp. zn. 2Obo/17/2009 a sp. zn. 2Obo/87/2009 nie sú spôsobilé založiť prípustnosť dovolania žalovanej v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, pretože sa nejedná o rozhodnutia dovolacieho súdu (ide o rozhodnutia odvolacie).
28. S poukazom na to, že dovolateľka vo vzťahu k dôvodu prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nevymedzila dovolací dôvod spôsobom uvedeným v ust. § 432 ods. 2 CSP, dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je potrebné odmietnuť podľa ust. § 447 písm. f/ CSP.
29. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie žalovanej odmietol podľa ust. § 447 písm. c/CSP, ako aj ust. § 447 písm. f/ CSP.
30. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky neodôvodňuje (ust. § 451 ods. 3, veta druhá CSP, § 453 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov konania žalobkyne rozhodne súd prvej inštancie (ust. § 262 ods. 2 CSP).
31. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.