1Obdo/80/2018

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu D.. X. A., narodeného X. G. XXXX, bytom v F., R.. XXX/XX, zastúpeného advokátom JUDr. Slavomírom Kučmášom, Advokátska kancelária so sídlom v Michalovciach, Plynárenská č. 1, proti žalovanej Chemko Light Stabilizers, s.r.o. v likvidácii, so sídlom v Bratislave, Hattalova č. 12/C, IČO: 36 205 443, zastúpenej spoločnosťou Advokát Pirč, s.r.o., so sídlom v Košiciach, kpt. Nálepku č. 17, o zaplatenie 223,25 € s príslušenstvom, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Cob/89/2017-310 z 23. januára 2018, takto

rozhodol:

I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a.

II. Žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 10. januára 2017, č. k. 26CbPv/1/2015-283 zamietol žalobu na zaplatenie sumy 223,25 € s príslušenstvom a žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si uplatnil voči žalovanej právo na zaplatenie sumy 223,25 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 1. marca 2012 do zaplatenia z dôvodu neuhradenia odmeny za podnikový vynález č. PV 6/2001 (v rozsudku nesprávne označený aj ako zlepšovací návrh - poznámka Najvyššieho súdu Slovenskej republiky). V spore mal preukázané, že žalobca spolu s D.. L. C., D.. D. Q. a D.. P. A. boli pôvodcami podnikového vynálezu evidovaného pod č. PV 6/2001 a keďže zamestnávateľ pôvodcov, spoločnosť Chemko, a.s. Strážske, tento vynález prijala, pôvodcom bola na základe uzavretej zmluvy vyplatená tzv. pohnutková odmena v sume 165,97 € (predtým 5.000,- Sk). Účastníci zmluvy tiež dojednali, že zvyšok odmeny bude pôvodcom doplatený v lehote 3 mesiacov od skončenia sledovaného obdobia s tým, že práva a povinnosti zo zmluvy prechádzajú aj na právnych nástupcov zmluvných strán. Nakoľko prechod práv a povinností súvisiacich s vynálezom č. PV 6/2001 zo spoločnosti Chemko, a.s. Strážske na žalovanú nebol preukázaný, a to ani v súvisiacom trestnom konaní, súd žalobu zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovanej. Pozornosť upriamil aj na to, že ani z predloženého dôkazu - Zmluvy o predaji časti podniku z 30. novembra 2011, ktorou žalovaná predala časť podniku spoločnosti Light Stabilizers s.r.o., nevyplýva, že by žalovaná bola majiteľkou práva povinností súvisiacich s daným podnikovým vynálezom, resp. že by ich ďalej previedla na menovanú spoločnosť.

2. Na odvolanie žalobcu rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 2Cob/89/2017-310 z 23. januára 2018 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) ako vecne správny potvrdil a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie jeho správnosti dodal, že žalobca, ktorý sa domáhal vyplatenia dodatočnej odmeny za vynález na základe Zmluvy o prijatí ponuky a odmeny za vynález, resp. zlepšovací návrh z 26. júna 2001, uzavretej medzi prihlasovateľom Ing. Dušanom Cukrovaným a spoločnosťou Chemko a.s. Strážske nepreukázal, že žalovaná je nositeľom zodpovedajúcej hmotnoprávnej povinnosti. Odvolací súd konštatoval, že dôkazné bremeno ohľadom prechodu danej hmotnoprávnej povinnosti zo spoločnosti Chemko a.s. Strážske na žalovanú zaťažovalo žalobcu, pričom ani skutočnosť, že žiadnej zo strán nie je dostupný relevantný dôkaz o prechode práv a povinností, nemožno pričítať na ťarchu žalovanej.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, v ktorom navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť svojho dovolania odôvodnil podľa ust. § 420 písm. f/ CSP, t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zároveň namietol, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP). V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa ust. § 420 písm. f) CSP žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) poukázal na ust. § 25 CSP, v rozpore s ktorým, v odvolacom konaní spor prejednal a rozhodol kauzálne nepríslušný súd, keďže príslušným súdom na prejednanie sporu bol Krajský súd v Banskej Bystrici. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalobca uviedol, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie, spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ videl pochybenie na strane odvolacieho súdu v tom, že súd nesprávne vyhodnotil, že predmetom sporu je odmena za zlepšovací návrh, pričom išlo o vynález, a tak vec nesprávne právne posúdil vo vzťahu k aplikácii ust. § 11 ods. 5 zákona č. 435/2001 Z. z.. V nadväznosti na uvedené, dovolateľ poukázal na znenie odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde odvolací súd v bode 30 odôvodnenia dovolateľovi vytkol nepreukázanie skutočnosti, že žalovaná je nositeľkou hmotnoprávnej povinnosti, zodpovedajúcej žalobou uplatnenému nároku. Dovolateľ je názoru, že v spore z priemyselnoprávnej oblasti nemôže zákonným spôsobom získať do svojej dispozície zmluvy, ktorými by preukázal prevod predmetnej právnej povinnosti na žalovanú. Avšak zmluva o predaji časti podniku žalovaným, z obsahu ktorej je zrejmé, že súčasťou predávanej časti podniku boli aj všetky nehmotné statky, predstavuje hodnoverný dôkaz, osvedčujúci vecnú legitimáciu žalovanej v spore. Žalobca dodal, že súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd mali vo svojej rozhodovacej činnosti postupovať v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Obo/49/2009 zo 16. decembra 2009 a žalobcovi, ktorý si uplatňoval právo na odmenu za iné uplatnenie vynálezu vo väzbe na predaj časti podniku žalovanou, mali toto právo priznať.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v zmysle ust. § 35 CSP (ďalej aj „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal najskôr, či je dovolanie žalobcu podané včas, t. j. v zákonom určenej lehote. Vychádzal pritom z ustanovenia § 427 odseku 1 CSP, podľa ktorého sa dovolanie podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa odseku 2 vyššie citovaného ustanovenia, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. Dovolací súd aplikoval tiež ustanovenie § 121 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého sa lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty; ak ho v mesiaciniet, posledným dňom mesiaca. Podľa ustanovenia § 121 ods. 4 CSP platí, že ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

5. V preskúmavanej veci bol dovolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Cob/89/2017-310 z 23. januára 2018, doručovaný stranám do elektronickej schránky podľa ust. § 105 ods. 1 CSP, pričom ako vyplýva z doručenky pripojenej na liste spisu číslo 315, zásielka určená do vlastných rúk s možnosťou uplatnenia fikcie doručenia bola splnomocnenému zástupcovi žalobcu účinne doručená dňa 28. februára 2018 o 12.27 hod. Žalobca bol v odvolacom konaní zastúpený advokátom JUDr. Slavomírom Kučmášom, Advokátska kancelária so sídlom Michalovciach, Plynárenská č. 1, ako zástupcom so splnomocnením pre celé konanie, preto doručením rovnopisu rozsudku odvolacieho súdu do elektronickej schránky tohto zástupcu nastali právne účinky doručenia rozsudku žalobcovi (§ 110 ods. 1 CSP). Nakoľko posledný deň zákonnej lehoty pripadol na sobotu 28. apríla 2018, v zmysle ust. § 121 ods. 4 CSP, koniec lehoty sa posunul na najbližší nasledujúci pracovný deň, t. j. na pondelok 30. apríla 2018 (vo veci nebolo vydané opravné uznesenie, preto neprichádza do úvahy použitie druhej vety § 427 ods. 1 CSP, v zmysle ktorej lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy).

6. Podľa ustanovenia § 121 ods. 5 CSP, lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy, ak je podanie urobené elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo pracovného času.

7. Podľa ustanovenia § 447 písm. a/ CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak bolo podané oneskorene.

8. Z originálu obálky zažurnalizovanej na liste spisu číslo 320 a/ dovolací súd zistil, že žalobca svoje dovolanie, adresované súdu prvej inštancie, podal na poštovú prepravu až dňa 4. mája 2018, teda zjavne po uplynutí zákonom stanovenej dovolacej lehoty, a to bez toho, aby zároveň podal návrh na odpustenie zmeškania lehoty v zmysle ustanovenia § 122 CSP. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu odmietol ako podané oneskorene podľa ustanovenia § 447 písm. a/ CSP bez toho, aby sa zaoberal jeho prípustnosťou a dôvodnosťou. 9. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP; § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov konania žalovanej rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). 10. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.