Najvyšší súd

Slovenskej republiky

1Obdo/8/2012

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: H. K. F. M. "P.", IČO: X. so sídlom P., X. L. O., P., zastúpeného právnym zástupcom JUDr. I. P. G., advokátom, so sídlom v T., S., proti žalovanému: M. Č., bytom Z., X. K. (pôvodne podnikajúcemu pod obchodným menom M. Č. - T. – T. I. N., IČO: X., s miestom podnikania K. X.), zastúpenému právnym zástupcom JUDr. J. V., advokátom, so sídlom v Č., P., o zaplatenie 451,62 eur (13.605,40 Sk) s príslušenstvom, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/360/2010 - 354 zo dňa 27. októbra 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/360/2010 - 354 zo dňa 27. októbra 2011 o d m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Čadca rozsudkom č.k. 4Cb/60/2006 - 317 zo dňa 22.04.2010 v spojení s opravným uznesením č.k. 4Cb/60/2006 - 330 zo dňa 20.09.2010 uložil žalovanému povinnosť, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, zaplatiť žalobcovi sumu 451,62 Eur s 13%-ným úrokom z omeškania ročne od 28.04.2005 do zaplatenia. Výrokom II. rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 671,06 Eur. Výrokom III. návrh žalovaného na náhradu zavinených trov konania zamietol. Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, rozsudkom č.k. 13Cob/360/2010 - 354 zo dňa 27.10.2011 rozhodol tak,

že rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením v napadnutých výrokoch I. a II. potvrdil. Ďalším výrokom žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi, na účet jeho právneho zástupcu trovy odvolacieho konania vo výške 54,23 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa

09.01.2011.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa podľa § 219 ods. 2 OSP v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku v spojení s opravným uznesením a na zvýraznenie správnosti jeho záverov doplnil niektoré ďalšie argumenty. Podrobne sa tiež vysporiadal s námietkou žalovaného, že sa mu postupom súdu prvého stupňa odňala možnosť konať pred súdom, keď vec bola rozhodnutá na pojednávaní dňa 22.04.2010 v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu ( napriek žiadosti žalovaného o odročenie pojednávania, doloženého potvrdením o jeho práceneschopnosti ), pričom súd prvého stupňa na tomto pojednávaní vykonával dôkazy, ku ktorým žalovaný nemal možnosť sa vyjadriť.

Odvolací súd v tejto súvislosti konštatoval, a to zhodne s názorom súdu prvého stupňa, že žalovaným tvrdená práceneschopnosť podľa predloženého potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti, keď žalovaný bol práceneschopný od 12.04.2010, nebola dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania podľa § 101 ods. 2 OSP. K tomuto záveru dospel na základe viacerých okolností. Jednou z nich bola dĺžka súdneho konania, ktoré sa začalo doručením žaloby na Okresný súd v Čadci dňa 27.12.2005, pričom vec bola rozhodnutá napadnutým rozsudkom dňa 22.04.2010. Po celú túto dĺžku súdneho konania mal tak žalobca, ako aj žalovaný, vytvorený dostatočný časový priestor k realizovaniu svojich nielen procesných, ale aj Ústavou Slovenskej republiky garantovaných práv, a bolo už len na účastníkoch súdneho konania, akým spôsobom ich budú naplňovať. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že žalovaný potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti ( z ktorého vyplývala práceneschopnosť od 12.04.2010 ), nepreukázal, že tento dôvod práceneschopnosti trval aj v čase konania okresného súdu, to znamená ku dňu 22.04.2010. V súvislosti s tvrdeným odvolacím dôvodom, že žalovaný nemal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, odvolací súd poukázal na to, že na pojednávaní dňa 12.05.2009 boli žalovaný a jeho právny zástupca prítomní a mali tak v zmysle § 123 OSP možnosť vyjadriť sa k tam vykonávaným dôkazom. Okrem toho dokazovanie podľa § 122 a nasl. OSP sa realizovalo v priebehu celého trvania sporu pred okresným súdom a nemožno ho zúžiť len na jeden úkon nariadeného pojednávania dňa 22.04.2010. Tento odvolací dôvod teda podľa názoru

1. 2.

krajského súdu nie je relevantný, keďže dokazovanie bolo vykonávané v priebehu celého

súdneho konania,

o čom svedčia zápisnice o pojednáv

aniach pred súdom prvého stupňa. Je

tiež nevyhnutné súhlasiť s názorom súdu prv

ého stupňa,

že na pojednáv

aní dňa 22.04.2010

bola v rámci dokazovania vykonaná iba sumarizácia všetkých doteraz označených a

predložených dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ktoré dôkazy však už boli jednotlivo

vykonávané na predchádzajúcich pojednávaniach,

to znamená ešte pred dátumom

pojednávania 22.

04.2010. Pokiaľ ide o znalecké dokazovanie, odv

olací súd poukázal na to,

že

uznesenie Okresného súdu Čadca č.k. 4Cb/60/2006 - 152 zo dňa 10.8.2009, ktor

ým sa

znalecké dokazovanie nariadilo, bolo dor

učené všetk

ým účastníkom konania,

to znamená aj

žalovanému a jeho právnemu zástupcovi a rovnako tak aj znalecký posudok č. 16/2009,

vypracovaný znalcom Ing. R. N. Nielen k nemu,

ale aj k ostatným dôkazom, ktoré tvoria

súčasť súdneho spisu,

mal žalov

aný možnosť sa vyjadriť už pred pojednávaním konaným dňa

22.04.2010. Preto prejednanie veci v nepr

ítomnosti žalovaného na tomto pojednávaní

neznamenalo odňatie možnosti žalov

anému konať pred súdom. Odvolací súd   v tejto

súvislosti poukázal na obsa

h zápisnice o pojednávaní konanom dňa 22.04.2010, ktorá sa

nach

ádza na č.l. 309 až 310 spisu,

kde uvádzané dôkazy,

s ktorými sa súd prvého stupňa

oboznámil, sú v celom súhrne dôkazmi, ku ktorým žalovaný mal možnosť sa vyjadriť a aj sa

vyjadroval v priebehu súdneho konania. Z ustanovenia § 101 ods. 2 OSP vyplýva, že k

odročeniu súdneho pojednávania sa vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to

podanie žiadosti o odročenie pojednávania a existencia dôležitého dôvodu. Žalovaný podľa

názoru odvolacieho súdu nepreukázal existenciu tvrdeného dôležitého dôvodu pre odročenie

pojednávania, a to trvanie práceneschopnosti k dátumu 22.04.2010 a súčasne sa ani sa

nejednalo o dôležitý dôvod, vzhľadom na priebeh súdneho konania, jeho dĺžku a spôsob

vykonávania dôkazov pred súdom prvého stupňa. Podľa odvolacieho súdu boli splnené

podmienky k prejednaniu veci v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, a to aj  

s ohľadom na dôslednú aplikáciu zásady rovnosti strán v súdnom konaní, ktorá je  

vyjadrená nielen v § 18 OSP, ale aj v čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky. Zásada rovnosti

strán v súdnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov,

o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd ( PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02 ).  

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie,  

ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje

zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje  

záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah  

práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho

konania spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania ( osobitne sporového

konania ), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré

uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie

niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia

účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je

žalovaný ( II. ÚS 35/02 ). Zásada vyjadrujúca "právo na spravodlivý súdny proces" je spojená

s nutnosťou rovnakých "pravidiel hry", ale tiež aj s princípom "rovnosti zbraní" pre všetkých

účastníkov súdneho konania. Súdy sú preto povinné túto zásadu, ktorá je upravená aj v ust.  

§ 18 OSP aplikovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom súdneho konania, to znamená bez

ohľadu, aké majú procesné postavenie, a to nielen proti sporovej strane, v danom prípade

žalovanému, ktorý podal odvolanie, ale aj vo vzťahu k žalobcovi. Žalobca ako strana v spore

pri rovnosti so žalovaným má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov a je to práve súd, ktorý aj podľa ust. § 6 OSP postupuje v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. V záujme zabezpečenia

výkonu týchto práv a rovnosti strán v spore je preto potrebné dôvod pre odročenie

pojednávania posudzovať so zreteľom k naplneniu týchto zásad a práv a vážnosť takéhoto

dôvodu kvalifikovať s ohľadom k tejto zásade rovnosti, k samotnému účastníkovi súdneho

konania a celkovému priebehu sporu.

V závere potom ešte odvolací súd zdôraznil, že žalovaný mohol svoju účasť na

pojednávaní dňa 22.04.2010 zabezpečiť prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu, na

strane ktorého nebolo preukázané, že by existoval dôležitý dôvod, ktorý by mu bránil v účasti

na nariadenom pojednávaní. Oznámenie o termíne pojednávania mali žalovaný aj jeho právny

zástupca doručené v dostatočnom časovom predstihu v zmysle § 115 ods. 2 OSP (žalovaný

dňa 26.03.2010 a právny zástupca žalovaného dňa 24.3.2010), a preto ani z tohto hľadiska

nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom. Súd prvého stupňa

poskytol žalovanému ako účastníkovi konania priestor uplatňovať svoje práva, z ktorého

dôvodu nebolo možné dospieť k záveru,

že došlo k porušeniu práv

a žalovaného na súdnu

ochranu a na rovnosť v konaní. Odv

olací súd v tej

to súv

islosti poukázal tiež na nález

Ústavného súdu Slov

enskej republiky III. ÚS 153/07, pod

ľa ktor

ého "... zmyslom

procesn

ých garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

je zabezpečiť,

aby bola účastníkovi konania,

na ktorého sa tieto garancie v

zťahujú,

poskytnutá zo strany

príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv

na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho

nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania.

Ak procesný postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania

priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez"

dôvodu hodného osobitného zreteľa

nevyužil

( prípadne nevy

užil v plnom rozsahu ),

nemožno dospieť k záveru,

že došlo k porušeniu

jeho základných práv

na súdnu ochranu,

na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci

v jeho prítomnosti,

prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie."

Proti tomuto rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline podal žalovaný v zákonom

stanovenej lehote dovolanie, ktor

ým navrhol rozsudok odv

olacieho súdu v

spojení s

rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec v

rátiť Okresnému súdu Čadca na ďalšie

konanie. Prípustnosť svojho dovolania oprel o dov

olacie dôvody upravené v ustanov

ení  

§ 241 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 237 písm. f/ OSP a v ustanovení § 241 ods. 2

písm. c/ OSP. Namietal teda,

že sa mu postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní

odňala možnosť konať pred súdom a že rozhodnutie odvolacieho aj prvostupňového súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení v

eci. K odňatiu možnosti účastníka konať

pred súdom malo podľa dovolateľa dôjsť tým, že súd prvého stupňa na pojednáv

aní dňa

20.

04.2010 vec prejednal a rozhodol napriek tomu, že žalovaný prostredníctvom svojho

právneho zástupcu ešte dňa 14.04.2010 ospravedlnil svoju neúčasť na predmetnom

pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti,

ktorú preukázal priloženým lekárskym

potvrdením a zároveň požiadal súd o odročenie tohto pojednávania. Dov

olateľ poukázal

na to,

že podľa R 31/1995 choroba účastníka,

preukázaná lekársky uznanou

práceneschopnosťou,

je dôležitým dôvodom v zmysle § 101 ods. 2 OSP. Ak účastník

konania v takom prípade požiadal včas o odročenie

pojednávania,

prejednanie veci v jeho neprítomnosti treba kvalifikovať ako odňatie

možnosti konať pred súdom v zmysle

§ 237 písm. f/ OSP. Dov

olateľ ďalej namietal

nepravdiv

osť odôvodnenia rozsudku prvostupňov

ého súdu ( s ktorým sa stotožnil aj súd

odvolací ),

a síce že ".

.. nebola potrebná prítomnosť odporcu,

ani jeho práv

neho zástupcu,

pretože súd vo veci nedokazoval"

. Poukázal na to,

že prvostupňový súd pred vyhlásením

rozsudku prečítal

listinné dôkazy, a teda dokazovanie vo veci vykonával, pričom svojim

postupom žalovanému neumožnil vy

jadriť sa k týmto dôkazom,

zhodnotiť vec po

skutkovej aj právnej stránke a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy.

Úv

aha súdu,

že účasť

žalov

aného ani jeho práv

neho zástupcu na pojednávaní nebola potrebná, je pod

ľa

dovolateľa v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré priznávajú

účastníkovi právo zúčastniť sa na pojednávaní a právo vyjadriť sa ku skutočnostiam a

dôkazom o nich.

Dovolateľ zastáva názor, že k nesprávnemu   a nespravodlivému

rozhodnutiu súdu prvého stupňa v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu prispela práve

tá skutočnosť,

že súd prv

ého stupňa uskutočni

l pojednávanie v

neprítomnosti žalovaného

a jeho právneho zástupcu a neumožnil im vyjadriť sa ku skutkovej a právnej stránke veci.

Dovolateľ ďalej poukázal na to, že podľa § 118 ods. 4 OSP účastníkovi konania prislúcha

právo pred vyhlásením konečného rozhodnutia vo veci zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k

vykonanému dokazovaniu i k právnej stránke veci. V danom prípade bolo žalovanému

nesprávnym postupom prv

ostupňového súdu toto právo odňaté, keďže súd neuznal

lekársky potvrdenú práceneschopnosť žalovaného ako dôležitý dôvod pre odročenie

pojednáv

ania a vo veci pojednával a rozhodol v jeho neprítomnosti. Súd prvého stupňa

vy

hodnotil preukázanú práceneschopnosť žalovaného ako jeho účelový postup, čo je v

rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku ako aj platnou judikatúrou, ktorá

hovorí,

že choroba účastníka konania, ak je lekársky potvrdená,

zakladá vždy dôležitý

dôvod na odročenie pojednáv

ania. K porušeniu ·základného· práva žalovaného konať pred

súdom došlo tiež postupom odvolacieho súdu, ktor

ý sa celkom nepochopiteľne stotožnil s

názorom súdu prvého stupňa. Odvolací súd totiž dospel k záveru, že boli splnené

podmienky pre prejednanie veci v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu,

pričom zdôraznil, že žalovaný mohol svoju účasť na pojednávaní dňa 20.04.2010

zabezpečiť aj prostredníctv

om svojho zvoleného zástupcu, na strane ktorého nebol

preukázaný dôležitý dôvod brániaci mu v účasti na pojednávaní. Podľa dovolateľa je tento

názor odvolacieho súdu nesprávny,

keďže právo účasti na pojednávaní je právom

účastníka konania ( a nie jeho právneho zástupcu ),

rovnako ako aj právo požiadať o

odročenie pojednávania, ak je na to dôležitý dôvod a právo podľa § 118 ods. 4 OSP pred

vydaním rozhodnutia zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu,

prípadne vzniesť

ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Aj keby sa teda právny

zástupca žalovaného

zúčastnil na pojednávaní dňa 20.04.2010,

podľa dovolateľa to nič nemení na skutočnosti,

že žalovanému sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

keďže žalovaný sa

pre svoj nepriazniv

ý zdravotný stav nemohol zúčastniť pojednávania a preto požiadal o

jeho odročenie, nakoľko sa chcel na pojednávaní vyjadriť k vykonanému dokazovaniu,

avšak toto právo mu bolo súdom odopreté. V ďalšej časti svojho dov

olania žalovan

ý

poukazoval na údajné pochy

benia súdu prvého stupňa v rámci zistenia skutkového stavu

veci a jeho právneho posúdenia, keď prvostupňový súd nevykonal žalovaným navrhované

dôkazy a zároveň na takto nesprávne a neúplne zistený skutko

vý stav aplikoval nesprávny

právny predpis. Rovnako však pochybil aj súd odvolací, ktor

ý na základe odvolania

žalova

ného nesprávne rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. V závere potom

dov

olateľ podľa § 243 OSP požiada

l o odloženie vykonateľnosti rozsudku odvolacieho

súdu do rozhodnutia o dovolaní.

Žalobca sa k podanému dovolaniu do rozhodnutia dovolacieho súdu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 2 OSP ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 OSP ),

zastúpený advokátom  

(§ 241 ods. 1 OSP),

skúmal bez nariadenia pojednávania (

§ 243a ods. 1 OSP ) najskôr to,

či

sa ním napadá rozhodnutie,

proti ktorému je dovolanie prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu,

pokiaľ to

zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1 OSP). V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd

rozsudkom.

Podľa § 238 OSP platí, že ak dovolanie smeruje proti rozsudku,

je prípustné:

-

proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej ( ods. 1 ),

- proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ods. 2 ),

- proti rozsudku odvolacieho súdu, ktor

ým bol potvrden

ý rozsudok súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo v

ýroku vy

slovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 ( ods. 3 ).

Podľa § 238 ods. 5 OSP však dovolanie nie je prípustné vo veciach, v

ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,

pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len

príslušenstvo pohľadávky,

dovolanie nie je prípustné, ak v

ýška pr

íslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je

rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

V prejednávanej veci, ktorá je nepochybne vecou obchodnou (vzhľadom na povahu

účastníkov a predmet sporu ),

žalovaná istina ( 13.605,40 Sk ) neprevy

šuje desaťnásobok

minimálnej mzdy platnej v deň podania žaloby na súde prv

ého stupňa, t.j. k 27.12.2005.

Minimálna mesačná mzda od 01.10.2005 predstavovala sumu 6.900,- Sk, desaťnásobok tejto

sumy je 69.000,- Sk.

Zároveň dov

olanie žalov

aného smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrden

ý rozsudok súdu prvého stupňa, avšak odvolací súd vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku nevyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu a nejde ani o potv

rdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým tento vo výroku vy

slovil neplatnosť zmluv

nej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 OSP.

Preto prípustnosť dovolania v predmetnej veci z ustanovenia § 238 OSP nemožno vyvodiť.

Proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,

ak bolo vydané v

konaní,

postihnutom niektorou z vád uvedených v § 237 OSP ( tzv. dôvody zmätočnosti ).

Jedným z takých dôvodov je aj prípad,

keď bola účastníkovi konania postupom súdu odňatá

možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/OSP ). Pod odňatím možnosti konať pred súdom

treba rozumieť taký postup súdu, ktor

ým sa účastníkov

i znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany

jeho práva

právom chránených záujmov. Podľa dovolate

ľa k takému pochybeniu došlo v konaní pred

súdom prvého stupňa, ktorý napriek skutočnosti,

že žalobca včas ospravedlnil svoju neúčasť

na pojednávaní dňa 20.04.2010 a z dôležitého dôv

odu požiadal o jeho odročenie, nielen že

pojednávanie uskutočnil,

ale na ňom aj v

ykonával dokazovanie a meritórne rozhodol. Okrem

práva účasti na pojednávaní tak malo byť žalovanému účastníkovi konania odňaté tiež právo

vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom a právo v zmysle

§ 118 ods. 4 OSP

pred skončením

pojednávania,

ktoré sa neodročuje,

zhrnúť svoje návrhy a vy

jadriť sa k dokazovaniu a k

právnej stránke veci.

Dovolací súd sa oboznámil s predloženým spisovým materiálom a dospel k záveru, že

k odňatiu možnosti žalovanému účastníkov

i konať pred súdom v dôsledku procesného postupu

súdov ( prvostupňov

ého aj odvolacieho) v prejednávanej veci nedošlo.

Prvostupňov

ý Okresný

súd Čadca na prejednanie veci nariadil celkovo štyri pojednávania na deň 26.10.2006,

24.01.2008, 12.05.2009 a 20.04.2010. Zo zápisníc z predmetných pojednáv

aní vyplýva, že

dokazovanie v podobe čítania listinných dôkazov,

výsluchov účastníkov resp. ich zástupcov a

v

ýsluchov svedkov sa vy

konáv

alo na pojednávaniach konan

ých dňa 26.10.2006 a 12.05.2009,

ktorých sa zúčastnil tak žalovaný ako aj jeho právny zástupca.

Na pojednávaní dňa

22.04.2010,

na ktorom sa zúčastnil iba právny

zástupca žalobcu, sa žiadne-dokazovanie

v zmysle

§ 120 a nasl. OSP nevykonávalo. Súd len oboznámil celý obsah spisu, vymenovaním

jednotlivých v

ňom sa nachádzajúcich dokumentov,

od návrhu na začati

e konania na č. l. 2 - 3

až po ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a potvrdenie o práceneschopnosti žalovaného na

Č. l. 307 - 308.

Následne právnemu zástupcovi žalobcu poskytol poučenie v zmysle § 120 ods.

4 OSP v nadv

äznosti na § 205a OSP a skonštatoval, že žalovanému a jeho právnemu

zástupcovi bolo takéto poučenie doručené v písomnej forme spolu s termínom pojednávania.

Ďalej vyhlásil dokazovanie za skončené a zamietol náv

rh na doplnenie dokazovania. Na výzvu

súdu sa právny zástupca žalobcu vyjadril v tom zmysle,

že nemá žiadne ďalšie návrhy na

doplnenie dokazov

ania a žiada,

aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal

žalovaného tiež k náhrade trov konania. Po prerušení pojednávania potom samosudkyňa

vy

hlásila rozsudok spolu s uvedením podstatných dôv

odov a poučením o odvolaní. Z

uvedeného vyplýva,

že k odňatiu možnosti žalovanému vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom

v súvislosti s jeho neúčasťou na pojednáv

aní dňa 22.04.2010 dôjsť nemohlo, pretože na tomto

pojednávaní žiadne dôkazy vykonávané neboli.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva účastníka zúčastniť sa na nariadenom

pojednávaní,

z ustanovenia § 101 ods. 2 OSP vyplýva povinnosť súdu pokračovať v konaní,

aj keď sú účastníci nečinní,

to znamená,

že si neplnia povinnosti v

zmysle § 101 ods. 1 OSP,

prispieť k dosiahnutiu účelu konania najmä tým,

že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné

skutočnosti,

označia dôkazné prostriedky

a dbajú na poky

ny súdu. Ak sa riadne predvolan

ý

účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie,

môže súd

vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka;

prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ

vykonané dôkazy. Súd teda nie je povinný vyhovieť akejkoľvek žiadosti o odročenie

pojednávania, ale len takej,

ktorú účastník odôvodní "

dôležitým dôvodom".

Dôležitosť

dôvodu,

pre ktorý účastník žiada o odročenie pojednávania, posudzuje súd s prihliadnutím ku

všetkým okolnostiam prípadu. Hoci to zákon výslovne neustanovuje, existenciu takéhoto

dôvodu, ktorý účastníkovi bráni byt'

prítomný na pojednávaní,

musí účastník súdu vždy

p

reukázať, a to hodnoverným spôsobom. Uvedené bolo tiež súčasťou písomného poučenia,

ktoré súd prvého stupňa žalov

anému doručoval spolu s každým predvolaním na pojednávanie

(viď' č.l. 51, 92, 138 a-306 spisu). Doslova sa v ňom uvádzalo: „Podľa § 101 ods. 2 OSP ak po

riadnom predvolaní sa nedostav

íte na pojednáv

anie ani nepožiadate z dôležitého dôvodu

o odročenie, môže súd vec prejednať vo Vašej neprítomnosti. Prejednávanie sa môže odročiť

len z dôležitého dôvodu, ktorý sa musí súdu oznámit' a preukázat' pred začatím

pojednávania."

Žalovaný bol teda dostatočne poučený o svojej povinnosti podať žiadosť

o odročenie pojednávania včas, t.j. pred začatím pojednávania, odôvodniť ju dôležitým

dôvodom a jeho existenciu súdu preukázať. Dovolateľ argumentuje judikátom R 31/1995,

čo je rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo 66/94 zo dňa

18.04.1995,

publikovaný v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky

pod poradovým číslom 31/1995, ktorého právna veta znie: "Choroba účastníka preukázaná

lekársky uznanou práceneschopnosťou je dôležitým dôvodom v zmysle § 101 ods. 2 OSP.

Ak účastník konania v takomto prípade požiadal včas o odročenie pojednávania,

prejednanie veci v jeho neprítomnosti treba kvalifikovať ako odňatie možnosti účastníkovi

konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ OSP."

Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že

hodnoverným dôkazom o chorobe účastníka, ktorá mu bráni v účasti na pojednávaní, je

potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti vystavené ošetrujúcim lekárom. V prejednávanej

veci právny zástupca žalovaného písomným podaním zo dňa 13.04.2010,

podaným osobne

v podateľni súdu dňa 14.04.2010, ospravedlnil neúčasť svoju a svojho klienta na

pojednávaní, ktoré bolo nariadené na.

deň 22.04.2010 so začiatkom o 07.30 hod. Zároveň

požiadal o odročenie tohto pojednávania na iný termín z dôvodu,

že jeho klient je od

12.04.2010 práceneschopný. Prílohou uvedeného podania bola fotokópia časti Potvrdenia

o dočasnej pracovnej neschopnosti J

738964, vystaveného MUDr. O. M., všeobecným

lekárom pre dospelých, dňa 13.04.2010, podľa ktorej bol žalovaný neschopný práce od

12.04.2010 a mal povolené vychádzky v čase od 10.00 hod. do 12.00 hod. a tiež v čase od

14.00 hod. do 15.00 hod. Súd prvého stupňa uvedené podanie vyhodnotil tak,

že z

predloženého listinného dôkazu nie je zrejmé,

že by ku dňu 22.04.

2010, kedy súd

rozhodoval o návrhu na odročenie pojednávania,

žalovaný preukázal existenciu

práceneschopnosti. S týmto názorom súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd a

stotožňuje sa s ním aj súd dovolací. Asi ťažko by totiž právny zástupca žalovaného mohol

dňa 13.04.2010 vedieť, že jeho klient bude práceneschopný ešte aj dňa 22.04.2010, čiže

10 dní od začiatku práceneschopnosti a už vôbec to nemohol vedieť konajúci súd. Okrem

toho, ako správne poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia,

práceneschopnosť žalovaného neznamená zároveň aj dôležitý dôvod neprítomnosti na

strane jeho právneho zástupcu. Právnemu zástupcovi žalovaného nič nebránilo v tom, aby

sa nariadeného pojednávania zúčastnil, resp. taká skutočnosť súdu nebola známa. Zrejme

inak by súd prvého stupňa vyhodnotil neprítomnosť žalovaného a jeho právneho zástupcu

na pojednávaní dňa 22.04.2010, ak by sa naň právny zástupca dostavil ( keď už bolo

zrejmé, že termín pojednávania nebude zrušený ), ospravedlnil neúčasť svojho klienta,

požiadal o odročenie pojednávania a zároveň súdu preukázal, že práceneschopnosť jeho

klienta v dôsledku choroby naďalej trvá.

Hlavným dôvodom, pre ktorý bol súd prvého

stupňa v zmysle § 101 ods. 2 OSP oprávnený uskutočniť pojednávanie dňa 22.04.2010 v

neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, bolo teda nepreukázanie existencie

dôležitého dôvodu, ktorý by im bránil v účasti na tomto pojednávaní. Pokiaľ ide o záver

odvolacieho súdu o tom, že žalovaný nielen že nepreukázal existenciu tvrdeného

dôležitého dôvodu pre odročenie pojednávania, a to trvanie práceneschopnosti k dátumu

22.04.2010, ale sa ani nejednalo o dôležitý dôvod, vzhľadom na priebeh súdneho konania,

jeho dĺžku a spôsob vykonávania dôkazov pred súdom prvého stupňa, dovolací súd

poznamenáva, že doterajšia rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

ale ani Ústavného súdu takémuto záveru nenasvedčuje. Inak povedané, nenasvedčuje

tomu, že by choroba účastníka, potvrdená lekársky uznanou práceneschopnosťou, za

istých okolností nemala byť dôležitým dôvodom pre odročenie"

pojednávania v zmysle §

101 ods. 2 OSP.

Ide však len o čisto hypotetické úvahy v rovine "čo by bolo keby", keďže

rozhodujúce je to,

že žalovaný nepreukázal existenciu tvrdeného dôležitého dôvodu pre

odročenie pojednávania. Na druhej strane však treba súhlasiť s názorom prvostupňového

aj odvolacieho súdu, že žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu lekársky uznanej

práceneschopnosti by sa nemala zneužívať ako prostriedok zámernej procesnej obštrukcie.

Účastník konania má nepochybne právo byť prítomný na pojednávaní a ak mu vážna

prekážka bráni sa zúčastniť, má právo požiadať o jeho odročenie. Výkon týchto práv však

nesmie brániť druhému účastníkovi v realizácii jeho práva na prejednanie veci bez

zbytočných prieťahov. Problém zneužívania tzv. „péeniek“ si uvedomoval aj zákonodarca,

keď s účinnosťou od 01.01.2012 sprísnil pravidlá pre odročenie pojednávania v prípadoch,

keď je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu.  

V takých prípadoch musí návrh na odročenie pojednávania okrem náležitostí podľa § 119

ods. 2 OSP obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára o tom, že zdravotný stav

účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní.

Za také vyjadrenie sa

považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník konania alebo jeho zástupca nie je

schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť

pojednávania ( § 119 ods. 3 OSP ). Hoci táto právna úprava v čase rozhodovania súdu

prvého stupňa o návrhu žalovaného na odročenie pojednávania ešte nebola účinná,

prísny

postup prvostupňového súdu, pokiaľ ide o výklad § 101 ods. 2 OSP a jeho aplikáciu na

danú procesnú situáciu, bol plne opodstatnený.

K odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom nedošlo ani v súvislosti s

namietaným porušením práva v zmysle § 118 ods. 4 OSP. Podľa tohto ustanovenia, ak sa

pojednávanie neodročuje, súd pred jeho skončením vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje

návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O odňatie možnosti konať

pred súdom nešlo preto, že ( ako bolo vysvetlené vyššie ) súd prvého stupňa bol

oprávnený pojednávať v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu. Ak by sa bol

žalovaný pojednávania dňa 22.04.2010 zúčastnil, súd by ho bol nepochybne na také

vyjadrenie vyzval,

tak ako to urobil v prípade právneho zástupcu žalobcu, ktorý bol na

pojednávaní prítomný. Odňatím možnosti konať pred súdom nie je skutočnosť, že

účastník konania určité procesné právo neuplatnil, ale to, že mu jeho uplatnenie zo strany

konajúceho súdu nebolo umožnené.

Výhrady dovolateľa voči postupu prvostupňového súdu spadajúce pod dovolací

dôvod podľa § 237 písm. f/ OSP vyhodnotil teda dovolací súd ako neopodstatnené.

Výhradami voči právnemu posúdeniu veci súdmi zúčastnenými na rozhodovaní sa

nezaoberal,

pretože ako vyplýva z predchádzajúceho výkladu, dovolací dôvod podľa  

§ 241 ods. 2 písm. c/ OSP by bol dovolací súd oprávnený skúmať, len ak by bolo

dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu v zmysle § 238 OSP prípustné. Na základe

uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu ako neprípustné odmietol

podľa § 218 ods. 1 písmeno c/ OSP, ktoré ustanovenie je cez § 243b ods. 5 OSP

aplikovateľné aj na dovolacie konanie.

O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s

§ 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi náhradu trov nepriznal, pretože si ich

neuplatnil a ani mu v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Dovolací senát rozhodol v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

P o u č e n i e :

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 31. júla 2012

JUDr. Štefan Šatka, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová

- -

_..

3.

4.

5.

6.   7.  

znak

8.

~~.'4. ~C:> '\ ~

10 -_...

~

pred~e

áa s~átu