UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a členiek senátu JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Eriky Čanádyovej v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti COLAS Slovakia, a.s., Trnava, Orešianska 3168/7, IČO: 31 651 402, zastúpenej advokátskou kanceláriou Allen & Overy Bratislava, s.r.o., Bratislava, Eurovea Central 1, Pribinova 4, IČO: 35 857 897, proti žalovanej obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Bratislava, Dúbravská cesta 14, IČO: 36 799 327, zastúpenej advokátskou kanceláriou Hillbridges, s.r.o., Bratislava, Gorkého 4, IČO: 36 799 327, o zaplatenie 4 207 022,36 eur s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Bratislava II pod sp. zn. 26Cb/148/2012, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/96/2020-1374 z 11. mája 2022, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/96/2020-1374 z 11. mája 2022 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 26Cb/148/2012-993 z 28. novembra 2009 žalobu žalobkyne, predmetom ktorej bolo zaplatenie istiny 4 207 022, 36 eur s príslušenstvom, zamietol v celom rozsahu a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.
2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom titulom vrátenia plnenia z bankovej záruky. Konštatoval, že medzi žalobkyňou a žalovanou nebolo sporné, že žalobkyňa vytvorila spolu s obchodnou spoločnosťou Marti Contractors Ltd., Seedorfeld strasse 21, Moosedorf, Švajčiarska konfederácia identifikačné číslo: CH- 035.3.003.980-6 združenie s názvom IS - Marti Contractors. Združenie IS - Marti Contractors následne uzatvorilo so žalovanou 8. marca 2006 zmluvu o dielo, predmetom ktorej bol záväzok zhotoviteľa Združenia IS - Marti Contractors vykonať pre žalovanú ako objednávateľa dielo s názvom „Diaľnica D1 Mengusovce - Jánovce, úsek km 0,000 - 8.000“, ktorému zodpovedal záväzok žalovanej zaplatiťzdruženiu dohodnutú cenu za dielo. Predmetná zmluva bola neskôr zmenená a doplnená ôsmimi dodatkami. Súčasťou zmluvy bolo aj oznámenie o prijatí ponuky zhotoviteľa pre verejnú súťaž, formulár ponuky s prílohou k ponuke a vysvetlenie podmienok účasti uchádzačov vo verejnej súťaži a súťažných podkladov, zvláštne zmluvné podmienky, všeobecné zmluvné podmienky, technicko-kvalitatívne podmienky zvláštne, technicko-kvalitatívne podmienky všeobecné, projektová dokumentácia a ocenený výkaz výmer. Podľa súdu prvej inštancie, všeobecné zmluvné podmienky tvoriace súčasť zmluvy o dielo svojim obsahom zodpovedali Zmluvným podmienkam FIDIC - červená kniha. Vyslovil tiež, že na základe zmluvy o dielo žalobkyňa 18. apríla 2006 zabezpečila vystavenie bankovej záruky č. 009020035455 v prospech žalovanej prostredníctvom Všeobecnej úverovej banky, a.s. na sumu 4 627 237,17 eur s platnosťou do 5. júla 2014. Dňa 18. mája 2010 žalovaná vyzvala Všeobecnú úverovú banku, a.s. na plnenie z bankovej záruky ako odškodnenie za omeškanie žalobkyne s dodaním diela podľa zmluvy o dielo. Všeobecná úverová banka, a.s. po preverení formálnych náležitostí uvedenej výzvy dňa 25. mája 2010 previedla sumu 4 207 022,36 eur na účet žalovanej. Za výplatu časti bankovej záruky zaplatila žalobkyňa Všeobecnej úverovej banke, a.s. poplatok 96,60 eur. Žalobkyňa uhradila Všeobecnej úverovej banke, a.s. sumu 4 207 022,36 eur za vyplatenú bankovú záruku nasledujúci deň 26. mája 2010.
3. Súd prvej inštancie ako spornú skúmal skutočnosť, či žalovaná mala nárok na plnenie z bankovej záruky, resp. či bola povinná dané plnenie žalobkyni vrátiť. Súd prvej inštancie uviedol, že na strane zhotoviteľa v predmetnej zmluve o dielo žalobkyňa vystupovala ako člen združenia „IS - Marti Contractors, pričom v tomto združení mala postavenie splnomocnenej osoby a vedúceho účastníka združenia. Bola to práve žalobkyňa, kto zabezpečil zriadenie bankovej záruky v prospech žalovanej u spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s. Ak teda žalovaná uzatvorila zmluvu o dielo, v ktorej na strane zhotoviteľa vystupovala žalobkyňa a spoločnosť Marti Contractors Ltd., jednalo sa o zmluvu, z ktorej práva nadobudli jednotliví členovia združenia spoločne a nerozdielne. Medzi žalobkyňou a žalovanou nebolo sporné, že povinnosťou zhotoviteľa bolo dielo dokončiť v termíne do 19. apríla 2009, zatiaľ čo dielo bolo odovzdané 5. decembra 2009. Žalobkyňa existenciu nároku na zaplatenie odškodnenia za omeškanie neuznala, argumentujúc tvrdením, že v priebehu výstavby diela došlo k predĺženiu pôvodne dohodnutej doby výstavby, pričom najpodstatnejším dôvodom na predĺženie doby výstavby bola zmena právnych predpisov, konkrétne prijatie zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „Cestný zákon“) a vyhlášky Ministerstva vnútra SR č. 9/2009 Z. z., ktorou sa zákon vykonával. Súd prvej inštancie k uvedenému poznamenal, že v priebehu trvania zmluvného vzťahu nedošlo medzi účastníkmi zmluvy o dielo k dohode o predĺžení lehoty výstavby a k predĺženiu lehoty nedošlo ani rozhodnutím stavebného dozoru, ani rozhodnutím Komisie pre riešenie sporov (ďalej len „KRS“). Z hľadiska vzniku nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty nebolo možné za dohodu o zmene termínu odovzdania diela považovať ani prevzatie oneskorene zhotoveného a odovzdaného diela objednávateľom. Ohľadom posudzovania dôsledkov prijatia novej právnej úpravy na práva a povinnosti účastníkov zmluvy o dielo, súd prvej inštancie vyslovil, že danú udalosť bolo potrebné posudzovať v kontexte uvedeného ako udalosť, ktorá nastala po podpise zmluvy a zároveň ako udalosť, ktorú zhotoviteľ v čase uzatvárania zmluvy o dielo nemohol odvrátiť. V danej súvislosti súd prvej inštancie dodal, že existoval dôvod, ktorý mohol byť považovaný za dôvod na predĺženie lehoty výstavby, avšak zároveň existoval aj dôvod na to, aby lehota výstavby predĺžená nebola a zhotoviteľ bol za oneskorenie so zhotovením diela sankcionovaný zmluvnou pokutou, ktorá bola vo všeobecných zmluvných podmienkach označená ako odškodnenie z omeškania. Uzavrel, že ak by bolo v spore preukázané, že k odovzdaniu diela nemohlo dôjsť pred termínom jeho skutočného odovzdania pre príčiny majúce pôvod v udalostiach, za ktoré zhotoviteľ nemohol niesť zodpovednosť, nebolo by možné oneskorené zhotovenie diela považovať za porušenie povinností zhotoviteľa a zhotoviteľ by nebol povinný uhradiť objednávateľovi zmluvnú pokutu vo forme poplatku za omeškanie. Medzi žalobkyňou a žalovanou nebolo sporné, že povinnosť vypracovať a predložiť dokumentáciu potrebnú pre nový návrh určenia dopravného značenia mal zhotoviteľ (zhotoviteľ uvedeným argumentoval aj vo svojej žiadosti o predĺženie lehoty výstavby adresovanej stavebnému dozoru). Nesporné bolo tiež, že vypracovanie novej dokumentácie bolo nevyhnutné pre podanie žiadosti o určenie použitia dopravných značiek a dopravných zariadení zhotoviteľom adresovanej Ministerstvu dopravy, pôšt a telekomunikácií SR. Pokiaľ žalobkyňa odôvodňovala opodstatnenosť nároku na vrátenie plnenia z bankovej záruky tým, že žalovanejnevzniklo právo na zaplatenie zmluvnej pokuty v dôsledku omeškania so zhotovením diela, keďže zhotoviteľ diela mal nárok na predĺženie lehoty výstavby v dôsledku zmien právnych predpisov, jej povinnosťou bolo v spore preukázať nielen, že k takýmto zmenám došlo, ale tiež, že zmeny zásadným spôsobom ovplyvnili zhotovovanie diela s dopadom na všetky kľúčové činnosti potrebné pre včasné dokončenie diela. Podľa súdu prvej inštancie nebolo sporné, že zmeny, ktoré priniesol zákon a k nemu prislúchajúca doložka, spôsobili potrebu prepracovania projektu. Poznamenal, že ak by bolo zhotovenie diela oneskorené o čas zodpovedajúci príprave potrebnej projektovej dokumentácie k žiadosti o určenie dopravného značenia, o čas zodpovedajúci dobe, počas ktorej príslušný orgán o žiadosti rozhodoval, ako aj o čas potrebný na realizáciu značenia, nebolo by možné na základe uvedeného konštatovať oneskorenie zhotoviteľa s odovzdaním diela a objednávateľovi by nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty nepatril. Avšak poukázal tiež na to, že zákon č. 8/2009 Z. z., ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov SR 16. januára 2009 nadobudol účinnosť 1. februára 2009 a vyhláška č. 9/2009 Z. z. bola v Zbierke zákonov SR uverejnená 16. januára 2009. Počnúc 16. januárom 2009 tak zhotoviteľ mohol a mal o zmenách týkajúcich sa dopravného značenia vedieť a od uvedeného dňa zhotoviteľovi začala plynúť 28 dňová lehota na podanie oznámenia stavebnému dozoru v zmysle podčlánku 20.1 všeobecných zmluvných podmienok. Vzhľadom na skutočnosť, že zhotoviteľ oznámenie stavebnému dozoru nepredložil, nemohol mu vzniknúť nárok na predĺženie času dokončenia diela. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie ozrejmil, že žalobkyňa požiadala o predĺženie lehoty výstavby až oznámením zo 6. marca 2009, v ktorom ako dôvod predĺženia lehoty uviedla oneskorené dodanie výkresovej dokumentácie objednávateľom. Na základe takého oznámenia mohol zhotoviteľovi vzniknúť nárok na predĺženie lehoty výstavby iba na čas zodpovedajúci omeškaniu objednávateľa s poskytnutím súčinnosti, nie na čas potrebný na zapracovanie zmien právnych predpisov do projektov dopravného značenia. Poukázal na to, že žalobkyňa navyše požiadala o predĺženie lehoty výstavby až potom, ako stavebný dozor listom z 2. marca 2009 urgoval žalobkyňu na bezodkladné začatie a urýchlenie projektových prác. So zreteľom na uvedené považoval za zrejmé, že žalobkyni nárok na predĺženie lehoty výstavby v zmysle všeobecných zmluvných podmienok vzniknúť nemohol, nakoľko tento nebol uplatnený spôsobom a v lehote predpokladanej vo všeobecných zmluvných podmienkach. Vyslovil názor, že nedodržanie tejto lehoty, ktorú posúdil ako lehotu prekluzívnu spôsobilo zánik nároku na predĺženie lehoty výstavby. Súd viackrát zdôraznil, že základnou povinnosťou zhotoviteľa v súlade so zmluvou o dielo bolo pri zhotovovaní diela postupovať s odbornou starostlivosťou ako odborne skúsený zhotoviteľ a v zmysle tejto povinnosti bol zhotoviteľ povinný projektovú dokumentáciu k zmenám dopravného značenia vypracovať dostatočne kvalifikovane, a to po obsahovej aj formálnej stránke. Súd prvej inštancie poukázal na to, že dokumentácia potrebná k vydaniu rozhodnutia o určení dopravného značenia bola vypracovaná podzhotoviteľom zhotoviteľa, za ktorého zhotoviteľ zodpovedal v zmysle podčlánku 4.4 všeobecných zmluvných podmienok, ako aj v zmysle § 538 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka. Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR na základe žiadosti žalovanej z 23. septembra 2009 určilo použitie dopravných značiek a dopravných zariadení v rozhodnutí z 2. novembra 2009, pričom po vydaní tohto rozhodnutia zhotoviteľ dielo vrátane osadenia zvislého a vodorovného dopravného značenia dokončil v lehote 33 dní. Pred vydaním rozhodnutia o určení dopravného značenia ministerstvo dvakrát odmietlo podanú žiadosť, a to v dôsledku opakovaných nedostatkov projektovej dokumentácie. Súd prvej inštancie vyslovil, že ak by si žalobkyňa riadne plnila svoje povinnosti, rozhodnutie o určení použitia dopravných značiek mohlo byť vydané už 9. júla 2009 a dielo mohlo byť dokončené 11. augusta 2009, t. j. najmenej 116 dní pred dňom skutočného odovzdania diela. Žalovanej by aj v takom prípade vznikol nárok na zmluvnú pokutu (odškodnenie za omeškanie) vo výške 5,8% zmluvnej ceny (116 x 0,05%). V zmysle Dodatku č. 12 k zmluve o dielo výsledná cena spolu s daňou z pridanej hodnoty predstavovala sumu 120 960 082,47 eur. Nárok žalovanej na zmluvnú pokutu za obdobie od 19. apríla 2009 do 5. septembra 2009, t. j. za obdobie 229 dní omeškania, predstavoval maximálnu výšku zmluvnej pokuty 12 096 008,25 eur, t. j. 10% z ceny diela. Aj v prípade keby sa za dobu omeškania považovala iba doba omeškania spôsobená vypracovaním dokumentácie pre určenie dopravného značenia, výška zmluvnej pokuty (odškodnenia za omeškanie) by predstavovala sumu 7 015 684,78 eur. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalovanej vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške presahujúcej plnenie získané z bankovej záruky. Plnenie takto získané nebolo možné považovať za plnenie, na ktoré by žalovaná nemala nárok, a preto nebola povinná plnenie získané z bankovej záruky podľa § 321 ods. 4 Obchodného zákonníka vrátiť.
4. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal tiež na to, že žalobkyňa s nárokom žalovanej na odškodnenie z dôvodu oneskorenia lehoty výstavby nesúhlasila, v dôsledku čoho jeden z predpokladov pre uplatnenie plnenia zo zábezpeky nebol naplnený. Žalovaná svoj nárok na zaplatenie odškodnenia za omeškanie zhotoviteľa s výstavbou diela stavebnému dozoru a žalobkyni skutočne oznámila a požiadala stavebný dozor o výpočet výšky odškodnenia, na základe čoho stavebný dozor výšku odškodnenia stanovil. Rozhodnutie stavebného dozoru, podľa ktorého zhotoviteľovi priznal právo na predĺženie lehoty výstavby o 33 dní a výšku odškodnenia znížil o 96,86% bolo vydané až 25. novembra 2010, teda potom, ako žalovaná vyzvala Všeobecnú úverovú banku, a.s. na plnenie z bankovej záruky. Súd prvej inštancie konštatoval, že v čase, kedy žalovaná požiadala o plnenie z bankovej záruky, sumu odškodnenia bolo možné považovať za stanovenú v zmysle podčlánku 2.5. všeobecných zmluvných podmienok a žalovaná sa mohla domnievať, že má voči zhotoviteľovi neuhradený a splatný peňažný nárok. Žalovaná bola oprávnená vyzvať Všeobecnú úverovú banku na plnenie z bankovej záruky aj v súlade s čl. 4.2 ods. 1 písm. d). Skutočnosť, že zhotoviteľ bol v priebehu výstavby v omeškaní so zhotovovaním jednotlivých čiastkových diel bola v priebehu konania dostatočne preukázaná viacerými listinnými dôkazmi, pričom ani žalobkyňa danú skutočnosť v priebehu konania nepoprela. Vo vzťahu k nároku na odškodnenie žalovanej sa však jednalo o právne nevýznamnú skutočnosť. K námietke žalobkyne, že žalovaná od zmluvy neodstúpila a ani neprejavila úmysel od zmluvy odstúpiť súd prvej inštancie uviedol, že využitie práva uplatniť si nárok na odškodné podľa podčlánku 4.2 písm. c) všeobecných zmluvných podmienok nebol podmienený samotným odstúpením od zmluvy o dielo. Z pohľadu uplatnenia zábezpeky bolo irelevantné, či objednávateľ pristúpil k faktickému odstúpeniu od zmluvy alebo nie. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalovaná svojim postupom pri uplatnení práv z bankovej záruky ustanovenia zmluvy o dielo formálne neporušila. Poukázal tiež na to, že účastníci zmluvy uzatvorili 11. októbra 2012 dohodu o riešení sporov, pod ktorú spadá i predmetný spor týkajúci sa nároku na vrátenie plnenia čerpaného z bankovej záruky. O danom nároku rozhodla KRS podľa čl. 20.4 všeobecných zmluvných podmienok rozhodnutím z 18. marca 2013 spôsobom, že zhotoviteľovi priznala nárok na vrátenie plnenia z bankovej záruky v sume 4 207 022,36 eur spolu so zákonnými úrokmi z omeškania vo výške 9,5% ročne od 10. augusta 2011 (suma, z ktorej sa majú úroky uhrádzať v rozhodnutí uvedená nie je), ako i nárok na vrátenie zaplateného bankového poplatku vo výške 96,60 eur. Pokiaľ by niektorá zo zmluvných strán rozhodnutie KRS oznámením o nespokojnosti nenapadla a napriek tomu by si nesplnila povinnosti, ktoré jej z tohto rozhodnutia vyplývali, taká skutočnosť by mohla byť považovaná za porušenie zmluvných povinností. Súd prvej inštancie v nadväznosti na uvedené ozrejmil, že ani v prípade, ak by žiadna zo strán oznámenie o nespokojnosti s rozhodnutím nepodala, rozhodnutie KRS by nemalo charakter vykonateľného rozhodnutia a ani charakter predbežného rozhodnutia, ktorým by sa mali účastníci zmluvy riadiť do vydania súdneho rozhodnutia, ako to mylne uviedla žalujúca strana. 5. Vo vzťahu k rozhodnutiu stavebného dozoru z 25. novembra 2010 o priznaní práva zhotoviteľovi na predĺženie lehoty výstavby o 33 dní a znížení výšky odškodnenia, súd prvej inštancie uviedol, že stavebný dozor pri rozhodovaní bral do úvahy tiež oneskorené dodanie určenia dopravného značenia a neukončené práce zhotoviteľa aj na tých častiach stavby, ktoré neboli podmienené dopravným značením. Podľa súdu prvej inštancie stavebný dozor absolútne nesprávne vyložil ustanovenia zmluvy o dielo a jej všeobecných zmluvných podmienok a tieto aj nesprávne aplikoval. Určenie dopravného značenia bolo rozhodnutím vtedajšieho Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR a vydanie tohto rozhodnutia záviselo od predloženia projektu značenia, ktorý bol povinný predložiť zhotoviteľ. Žalobkyňa zhotovenie dokumentácie zadala tretiemu subjektu a v dôsledku chýb uvedeného projektanta došlo k oneskoreniu vydania rozhodnutia ministerstvom. Stavebný dozor preto nárok zhotoviteľa na predĺženie lehoty výstavby o 33 dní odôvodnil oneskorením, ktoré vzniklo práve z dôvodov na strane zhotoviteľa. Obdobne nesprávne a v rozpore s ustanoveniami všeobecných zmluvných podmienok stavebný dozor vyložil aj otázku konkurencie omeškania na strane zhotoviteľa s udalosťou, za ktorú zhotoviteľ nemôže niesť zodpovednosť. Predĺženie lehoty výstavby zdôvodnil tým, že vychádzal zo skutočného času potrebného na vyhotovenie dopravného značenia, opäť v rozpore so znením všeobecných zmluvných podmienok. KRS svoje rozhodnutie odôvodnila obšírnejšie ako stavebný dozor, avšak aj z obsahu tohto odôvodnenia vyplývalo, že rozhodnutie nerešpektovalo znenie zmluvy o dielo a jej všeobecné zmluvné podmienky. Súd konštatoval, že keďže KRS dospela k nesprávnemu záveru o existencii nárokuzhotoviteľa na predĺženie lehoty výstavby, logicky dospela aj k nesprávnemu záveru o existencii nároku na vrátenie plnenia získaného objednávateľom z bankovej záruky, ako aj k záveru o existencii nároku zhotoviteľa na náhradu škody. Súd prvej inštancie pre úplnosť uviedol, že aj ak by zhotoviteľovi patrilo právo na predĺženie lehoty výstavby, pri posudzovaní nároku na náhradu nákladov spojených s predĺžením výstavby by bolo nutné zohľadniť aj omeškanie zhotoviteľa s vykonaním diela. V takom prípade by bolo možné zhotoviteľovi priznať nárok na náhradu len nákladov zodpovedajúcich času, ktorý uplynul medzi okamihom skutočného odovzdania diela a okamihom, v ktorom by bolo dielo odovzdané, ak by nedošlo k omeškaniu z dôvodov za ktoré zhotoviteľ nezodpovedá. Len v prípade takých nákladov by došlo k naplneniu príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti zo strany objednávateľa a vznikom ďalších nákladov na strane zhotoviteľa. Uvedenú skutočnosť KRS vo svojom rozhodnutí nezohľadnil. 6. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie zároveň poukázal na to, že zhotoviteľ si pri výstavbe diaľnice D1, Mengusovce - Jánovce, km úsek 0,000 - 8,000 uplatnil nárok na predĺženie lehoty výstavby aj v dôsledku zmien spracovania a dodania projektovej dokumentácie pre vykonanie práv - DVP, ktorá zmena rozsahu diela bola predmetom Dodatku č. 5 k zmluve o dielo. Zmluvné strany sa dohodli na zmene rozsahu diela, ako aj na zmene ceny diela, zároveň sa dohodli, že všetky ostatné ustanovenia zmluvy o dielo, ktoré neboli týmto dodatkom dotknuté, t. j. aj ustanovenia týkajúce sa lehoty výstavby, zostali v platnosti. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie vyslovil, že predmetný dodatok k zmluve o dielo, ako aj všetky ustanovenia zmluvy o dielo mali prednosť pred jej všeobecným zmluvnými podmienkami. Pokiaľ sa účastníci zmluvy dohodli, že termín výstavby sa meniť nebude aj napriek zmene rozsahu diela, takú dohodu nebolo možné zmeniť postupom v zmysle všeobecných zmluvných podmienok. Nárok na predĺženie lehoty výstavby nemohol zhotoviteľovi vzniknúť titulom uzatvorenia Dodatku č. 5 k zmluve o dielo. K predĺženiu výstavby diela nedošlo ani v dôsledku omeškania dodávateľa technologickej časti tunela. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že dodávateľ nemohol pristúpiť k dodávke technológie práve v dôsledku stavebnej nepripravenosti, teda v dôsledku príčin na strane zhotoviteľa stavebnej časti diela (teda aj v dôsledku príčin na strane žalobkyne). Práve stavebná nepripravenosť jednotlivých častí diela spôsobila oneskorené začatie prác na technologickej časti tunela a bola aj príčinou predĺženia lehoty zhotovenia technologickej časti diela dojednanej medzi zhotoviteľom danej časti diela a žalovanou. Súd prvej inštancie dospel k záveru o neexistencii žalobou uplatneného nároku, a to na základe skutočnosti, že žalobkyňa, resp. zhotoviteľ nedodržal zmluvne určenú lehotu na uplatnenie svojho nároku na predĺženie lehoty výstavby v dôsledku zmeny dopravného značenia a zároveň sám spôsobil oneskorenie vydania rozhodnutia o určení dopravného značenia a toto zdržanie spôsobené zhotoviteľom odôvodnilo nárok žalovanej na zmluvnú pokutu ako odškodnenie za omeškanie, pričom pokuta bola vo vyššej sume, než bola tá, ktorá bola žalovaná z bankovej záruky. Súd prvej inštancie aj z uvedeného dôvodu nepovažoval za potrebné vykonať znalecké dokazovanie navrhnuté žalujúcou stranou, predmetom ktorého malo byť určenie minimálneho času na realizáciu dopravného značenia, pretože logicky tento minimálny teoretický čas nemohol byť dlhší ako bol skutočný čas, ktorý uplynul medzi dňom vydania rozhodnutia o určení dopravného značenia a 5. decembrom 2009. 7. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej priznal voči neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 3Cob/96/2020-1374 z 11. mája 2022 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP a žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj obsahu spisového materiálu vo vzťahu k odvolaniu žalobkyne dospel k záveru, že súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil. Odvolací súd konštatujúc vecnú správnosť napadnutého rozsudku sa s dôvodmi v ňom uvedenými stotožnil a v odôvodnení svojho rozhodnutia na ne v celom rozsahu poukázal. Žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne novépodstatné tvrdenia, s ktorými by sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nevysporiadal.
10. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že na základe zmluvy o dielo z 8. marca 2006 žalobkyňa zabezpečila prostredníctvom Všeobecnej úverovej banky, a.s. vystavenie bankovej záruky č. 009020035455 v prospech žalovanej na sumu 4 627 237,17 eur dňa 18 apríla 2006 s platnosťou do 5. júla 2014. Dňa 18. mája 2010 žalovaná vyzvala Všeobecnú úverovú banku, a.s. na plnenie z bankovej záruky ako odškodnenie za omeškanie žalobkyne s dodaním diela podľa zmluvy o dielo. Všeobecná úverová banka, a.s. po preverení formálnych náležitostí uvedenej výzvy dňa 25. mája 2010 previedla sumu 4 207 022,36 eur na účet žalovanej, titulom zmluvnej pokuty z dôvodu omeškania žalobkyne ako zhotoviteľa diela s ukončením a odovzdaním diela. Krajský súd v Bratislave ozrejmil, že premetom konania je nárok žalobkyne na zaplatenie bankovej záruky, ktorá bola vyplatená žalovanej, zatiaľ čo žalobkyňa namietla oprávnenosť jej vyplatenia. Povinnosťou zhotoviteľa bolo dielo dokončiť v termíne do 19. apríla 2009, pričom dielo bolo odovzdané až 5. decembra 2009. Najpodstatnejším dôvodom na predĺženie doby výstavby podľa žalobkyne bola zmena právnych predpisov, konkrétne prijatie zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a vyhlášky Ministerstva vnútra SR č. 9/2009 Z. z., ktorou sa zákon vykonával, ktorá zmena mala mať priamy vplyv na práva a povinnosti účastníkov zmluvy o dielo. Podľa odvolacieho súdu danú udalosť bolo potrebné posudzovať ako udalosť, ktorá nastala po podpise zmluvy ako aj po tzv. rozhodnom dátume a zároveň aj ako udalosť, ktorú zhotoviteľ v čase predkladania ponuky, resp. v čase uzatvárania zmluvy o dielo nemohol odvrátiť. Ozrejmil tiež, že medzi žalobkyňou a žalovanou nebolo sporné, že povinnosť vypracovať a predložiť dokumentáciu potrebnú pre nový návrh určenia dopravného značenia mal zhotoviteľ (zhotoviteľ práve touto skutočnosťou argumentoval aj vo svojej žiadosti o predĺženie lehoty výstavby adresovanej stavebnému dozoru). Pokiaľ žalobkyňa odôvodňovala opodstatnenosť nároku na vrátenie plnenia z bankovej záruky tým, že žalovanej nevzniklo právo na zaplatenie zmluvnej pokuty v dôsledku omeškania so zhotovením diela, keďže zhotoviteľ diela mal nárok na predĺženie lehoty výstavby v dôsledku zmien právnych predpisov, bolo nevyhnutné, aby žalobkyňa v konaní preukázala nielen, že k tvrdeným zmenám došlo, ale musela preukázať i to, že zmeny zásadným spôsobom ovplyvnili zhotovovanie diela a mali dopad na všetky kľúčové činnosti potrebné pre včasné dokončenie diela. Podľa odvolacieho súdu bolo nesporné, že legislatívne zmeny spôsobili potrebu prepracovania projektu. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že zhotoviteľ dňa 16. januára 2009 (zákon č. 8/2009 Z. z. uverejnený v Zbierke zákonov SR 16. januára 2009 účinný od 1. februára 2009, vyhláška č. 9/2009 Z. z. uverejnená v Zbierke zákonov SR 16. januára 2009 účinná od 1. februára 2009) mohol a mal o zmenách týkajúcich sa dopravného značenia vedieť a rovnako sa mohol od tohto dňa dozvedieť o okolnostiach, ktoré by mohli zakladať jeho nárok na predĺženie lehoty výstavby. Uvedený deň zároveň považoval za deň, od ktorého zhotoviteľovi začala plynúť 28 dňová lehota na podanie oznámenia o tejto skutočnosti stavebnému dozoru v zmysle podčlánku 20.1 všeobecných zmluvných podmienok. Zmluvné strany mali v zmluve o dielo dohodnutý postup ako mohol zhotoviteľ (na základe objektívnych skutočností) dosiahnuť posunutie a zmenu termínu vykonania diela. Požiadavka oznámenia zo strany zhotoviteľa v rámci 28 dňovej lehoty bola podmienkou pre vznik následkov takého oznámenia a pri jej nesplnení článok 20.1 všeobecných zmluvných podmienok vylučoval, aby došlo k predĺženiu lehoty výstavby alebo k nárokovaniu si na dodatočnú platbu, čo vyplývalo priamo z ustanovenia druhého odseku článku 20.1 všeobecných zmluvných podmienok, v zmysle ktorého sa čas dokončenia stavby (t. j. lehota výstavby) nesmela predĺžiť, resp. zhotoviteľ nesmel mať nárok na dodatočnú platbu a objednávateľ bol zbavený celkovej zodpovednosti v súvislosti s nárokom, ktorý nebol oznámený zhotoviteľom v danej 28-dňovej lehote. Odvolací súd ďalej objasnil, že žalobkyňa požiadala o predĺženie lehoty výstavby až oznámením zo 6. marca 2009, v ktorom ako dôvod predĺženia lehoty uviedla oneskorené dodanie výkresovej dokumentácie objednávateľom. Na základe takého oznámenia by mohol zhotoviteľovi vzniknúť nárok na predĺženie lehoty výstavby zodpovedajúce len času omeškania objednávateľa s poskytnutím súčinnosti, nie však zodpovedajúce času potrebného na zapracovanie zmien právnych predpisov do projektov dopravného značenia. Dokumentácia potrebná k vydaniu rozhodnutia o určení dopravného značenia bola vypracovaná podzhotoviteľom zhotoviteľa, za ktorého zhotoviteľ zodpovedá v zmysle podčlánku 4.4 všeobecných zmluvných podmienok, ako aj v zmysle § 538 Obchodného zákonníka. Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR na základe žiadosti žalovanej z 23. septembra 2009 určilo použitie dopravných značiek a dopravných zariadení v rozhodnutí z 2. novembra 2009. Pred vydanímrozhodnutia o určení dopravného značenia ministerstvo dvakrát vydanie takého rozhodnutia odmietlo, a to pre nedostatky projektovej dokumentácie. Dovolací súd vychádzajúc z uvedeného uzavrel, že žalobkyňa pri vypracovaní projektovej dokumentácie nekonala s odbornou starostlivosťou.
11. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná svoj nárok na zaplatenie odškodnenia za omeškanie zhotoviteľa s výstavbou diela stavebnému dozoru a žalobkyni skutočne oznámila a zároveň požiadala stavebný dozor o výpočet výšky odškodnenia. Vychádzajúc z oznámení stavebného dozoru, stavebný dozor výšku odškodnenia za omeškanie na základe oznámenia žalovanej opakovane stanovil. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie týkajúcim sa rozhodnutia stavebného dozoru z 25. novembra 2010 v časti opakovaného stanovenia výšky odškodnenia za omeškanie žalobkyne v tom, že toto rozhodnutie nemalo vo vzťahu k rozhodovaniu súdu prvej inštancie akékoľvek následky a súd ním nebol viazaný. Žalovaná predmetné rozhodnutie rozporovala. Účastníci zmluvy uzatvorili 11. októbra 2012 dohodu o riešení sporov, ktorej predmetom bola aj dohoda o riešení sporu ohľadom nároku na vrátenie plnenia čerpaného z bankovej záruky. O tomto plnení rozhodla KRS podľa čl. 20.4 všeobecných zmluvných podmienok rozhodnutím z 18. marca 2013. Vo svojom rozhodnutí KRS uviedla, že zhotoviteľ mal nárok na vrátenie plnenia z bankovej záruky v sume 4 207 022,36 eur a zároveň mal nárok na zákonné úroky z omeškania vo výške 9,5% ročne od 10. augusta 2011 (suma, z ktorej sa majú úroky uhrádzať v rozhodnutí uvedená nebola) a nárok na vrátenie zaplateného bankového poplatku v preukázanej výške 96,60 eur. Všeobecné zmluvné podmienky ustanovili, že rozhodnutie KRS je konečné a záväzné pre obe strany, pokiaľ žiadna zo strán nepodala oznámenie o nespokojnosti s týmto rozhodnutím. Odvolací súd vyslovil názor, že aj v prípade, ak žiadna zo strán oznámenie o nespokojnosti nepodala, rozhodnutie KRS nemalo charakter vykonateľného rozhodnutia. Pokiaľ by niektorá zo zmluvných strán rozhodnutie KRS oznámením o nespokojnosti nenapadla a napriek tomu by si nesplnila povinnosti, ktoré jej z tohto rozhodnutia vyplývali, taká skutočnosť by mohla byť považovaná za porušenie jej zmluvných povinností. Zdôraznil, že aj vtedy by rozhodnutie KRS nemalo charakter vykonateľného rozhodnutia a dotknutá strana by sa musela svojich práv vyplývajúcich v súlade s podčlánkom 20.7 všeobecných zmluvných podmienok v spojení s podčlánkom 20.6 zvláštnych zmluvných podmienok domáhať v súdnom konaní.
12. Odvolací súd sa stotožnil i s názorom súdu prvej inštancie, ktorý ustálil, že v čase, kedy žalovaná o plnenie z bankovej záruky požiadala, bolo možné sumu odškodnenia považovať za stanovenú v zmysle podčlánku 2.5. všeobecných zmluvných podmienok a žalovaná sa mohla domnievať, že má voči zhotoviteľovi neuhradený a splatný peňažný nárok. Žalovaná bola navyše oprávnená vyzvať Všeobecnú úverovú banku o plnenie z bankovej záruky aj v súlade s čl. 4.2 ods. 1 písm. d). Využitie práva uplatniť si nárok na odškodné podľa podčlánku 4.2 písm. c) nebolo podmienené odstúpením od samotnej zmluvy o dielo.
13. Odvolací súd preto vyslovil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým a právnym záverom odôvodňujúcim zamietnutie žaloby. Mal za to, že súd prvej inštancie vyčerpávajúco posúdil a odôvodnil podstatné dôvody, ktoré vzhľadom na ustanovenia predmetnej zmluvy o dielo, ako aj vzhľadom na objektívne dôvody omeškania viedli k záveru, že k omeškaniu žalobkyne s vykonaním diela došlo a nárok na zaplatenie bankovej záruky bol v čase uplatnenia záruky dôvodný. Odvolacie dôvody žalobkyne boli podrobne posúdené a odôvodnené už v odvolaním napadnutom rozsudku. Odvolací súd sa teda v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku a v ďalšom naň odkázal.
14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
15. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej len,,dovolateľka“) dovolanie, v ktorom navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) rozsudok Krajského súdu v Bratislave v celom rozsahu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie. Prípustnosť aj dôvodnosť dovolania odôvodnila s poukazom na ust. § 420 písm. f/ CSP,podľa ktorého súd prvej inštancie i odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnili strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces, keď vec rozhodli v rozpore s relevantnými skutkovými okolnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo, odmietli vykonať dôkazy relevantné pre rozhodnutie vo veci samej a tiež svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnili. Dovolateľka namietla aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP). Jednalo sa o právnu otázku, či je možné platne dohodnúť prekluzívnu lehotu v zmluve v prípadoch, ktoré zákon nepredpokladá, hoci to § 583 Občianskeho zákonníka vylučuje. Odvolací súd podľa názoru dovolateľky pripustil rozšírenie preklúzie aj na prípady, ktoré zákon výslovne nepredpokladá, preto je jeho právne posúdenie v rozpore s § 583 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa zároveň navrhla odložiť právoplatnosť dovolaním napadnutého rozsudku podľa § 444 ods. 2 CSP.
1 6. Žalobkyňa v úvodnej časti dovolania zhrnula skutkový stav veci, vychádzajúc z ustáleného skutkového stavu v súlade s rozhodnutiami konajúcich súdov. Opodstatnenosť uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľka videla v tom, že odvolací súd a rovnako súd prvej inštancie porušili jej právo na spravodlivý proces, keď zamietli žalobu o vrátenie plnenia z bankovej záruky s odôvodnením, že nárok žalobkyne na predĺženie lehoty výstavby zanikol, pretože žalobkyňa si svoj nárok neuplatnila v dohodnutej lehote 28 dní počítanej od 16. januára 2009 a teda vyplatenie bankovej záruky bolo dôvodné; zatiaľ čo sa nevysporiadali so všetkými argumentami žalobkyne, ktoré mali pre ich rozhodnutie podstatný význam. Dovolateľka konkretizovala o ktoré argumenty sa jednalo. Domnievala sa, že odvolací súd sa v rozhodnutí nevysporiadal s jej tvrdením, že žalobkyňa oznámila nárok na predĺženie lehoty výstavby z dôvodu legislatívnych zmien už 12. februára 2009, t. j. v rámci 28 dňovej lehoty počítanej od 16. januára 2009, ďalej sa nevysporiadal s jej argumentáciou, že časť článku 20.1 všeobecných zmluvných podmienok, podľa ktorej nárok na predĺženie lehoty výstavby zaniká, ak nebol uplatnený rámci 28 dňovej lehoty, je neplatná pre rozpor s kogentným ustanovením § 583 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd rovnako nereflektoval na argument žalobkyne, že lehotu 28 dní nebolo správne počítať od 16. januára 2009, keďže žalobkyňa nemala zmluvnú povinnosť automaticky prepracovať projekt tak, aby bol v súlade s novým cestným zákonom. Žalobkyňa sa dohodla so žalovanou, že projekt dopravného značenia sa prepracuje až na rokovaniach, ktoré sa konali 17. marca 2009 (nadväzujúc na rokovania z 18. februára 2009). Až následne sa žalobkyňa mohla dozvedieť o vzniku okolnosti, na základe ktorej jej vznikol nárok na predĺženie lehoty výstavby, pričom uvedená skutočnosť bola podľa žalobkyne medzi stranami nesporná. Žalobkyňa v danej súvislosti namietla, že konajúce súdy nezohľadnili všetky relevantné skutkové okolnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, dokonca rozhodli v rozpore s nimi, nevysporiadali sa so zásadnými argumentami a dôkazmi žalobkyne kľúčovými pre rozhodnutie sporu a nevykonali všetky dôkazy relevantné pre rozhodnutie vo veci. Dovolaním napadnuté rozhodnutie trpí tiež nedostatkom riadneho odôvodnenia a v dôsledku uvedeného je podľa dovolateľky arbitrárne a nepreskúmateľné. Arbitrárnosť skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu dovolateľka zhliadla i v tom, že súd zamietol žalobu napriek tomu, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa si uplatnila svoj nárok už 12. februára 2009, t. j. v rámci 28 dňovej lehoty počítanej od 16. januára 2009 a medzi stranami bolo nesporné, že žalobkyňa bez príslušného pokynu nebola povinná automaticky postupovať podľa nového Cestného zákona. Namietala, že odvolací súd nesprávne určil začiatok plynutia lehoty na 16. januára 2009. Uviedla, že ak by aj začiatok 28 dňovej lehoty pripadol na 16. januára 2009, žalobkyňa si svoj nárok uplatnila včas listom dňa 12. februára 2009 (doručeným v rovnaký deň). Dovolateľka preto namietla, že odvolací súd v napadnutom rozsudku nesprávne zreplikoval argument súdu prvej inštancie, podľa ktorého 28 dňová lehota na uplatnenie nároku na predĺženie doby výstavby z dôvodu legislatívnych zmien začala plynúť 16. januára 2009 (dňom zverejnenia cestného zákona v Zbierke zákonov SR) a tiež v odôvodnení uviedol, že žalobkyňa požiadala o predĺženie doby výstavby až oznámením zo 6. marca 2009. Domnieva sa, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa si uplatnila nárok na predĺženie lehoty z dôvodu zmeny legislatívy ( prijatím nového Cestného zákona) už 12. februára 2009, v dôsledku čoho si žalobkyňa uplatnila svoj nárok včas aj pre prípad, ak by sa 28 dňová lehota mala počítať od 16. januára 2009. V kontexte uvedeného dovolateľka doplnila, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením a skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, vrátane skutkového zistenia uvedeného v odseku 93odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, a to, že žalobkyňa si nárok na predĺženie lehoty uplatnila už 12. februára 2009 (poznámka dovolacieho súdu, v dovolaní bol nesprávne uvedený rok 2022 namiesto roku 2009). Záver odvolacieho súdu o zmeškaní lehoty na uplatnenie nároku na predĺženie lehoty výstavby dovolateľka považuje za nepochopiteľný, vyznačujúci sa atribútmi arbitrárnosti, pretože odvolací súd vychádzal z nesprávneho predpokladu, že žalobkyňa bola povinná automaticky postupovať podľa nového Cestného zákona. Dovolateľka je názoru, že žalobkyňa nemala povinnosť prepracovať projekt dopravného značenia automaticky v dôsledku prijatia Cestného zákona počas realizácie diela. Žalobkyňa sa totiž mohla dozvedieť o jej nároku až vtedy, keď sa dozvedela, že žalovaná bude vyžadovať úpravu projektu podľa nového Cestného zákona, k čomu došlo na rokovaniach, ktoré sa konali 17. marca 2009 (v nadväznosti na rokovania z 18. februára 2009) a ktorých závery boli následne formálne potvrdené pokynom stavebného dozoru dňa 16. apríla 2009. Bez uvedeného pokynu by žalobkyňa nemala zmluvnú povinnosť a ani právo zhotovovať dielo inak ako bolo pôvodne dohodnuté v zmluve o dielo. Bez uvedeného pokynu nemala žalobkyňa povinnosť ani právo pripravovať projektovú dokumentáciu pre určenie dopravného značenia. Podľa zmluvy o dielo bolo totiž projektovanie a dodanie všetkých povolení a dokladov potrebných na výstavbu ( vrátane určenia dopravného značenia) povinnosťou žalovanej ako objednávateľa s poukazom i na skutočnosť, že zmluva o dielo sa riadila tzv. Červenou knihou, v zmysle ktorej za projektovanie a povolenia bol zodpovedný objednávateľ, teda žalovaná. Žalobkyňa z opatrnosti aj s očakávaním, že jej bude poskytnutá nová dokumentácia alebo pokyn na jej prípravu opakovane podávala oznámenia o jej nároku na predĺženie lehoty výstavby listami z 12. februára 2009, 6. marca 2009 a 20. marca 2009. Z vyššie uvedeného podľa žalobkyne vyplýva, že bez zmeny zmluvy o dielo spôsobom predpokladaným zmluvou o dielo nemohla žalobkyni vzniknúť povinnosť dokončiť dielo podľa nového Cestného zákona. Prijatím Cestného zákona a vyhlášky 16. januára 2009 žalobkyni nevznikol ani nárok na predĺženie lehoty výstavby, ktorý by musela oznámiť stavebnému dozoru podľa čl. 20.1 všeobecných zmluvných podmienok. 28 dňová lehota preto v žiadnom prípade nemohla začať plynúť 16. januára 2009. Žalobkyňa ďalej v dovolaní uviedla, že posúdenie vplyvu projektovania a realizácie dopravného značenia na zmenu lehoty výstavby nie je otázkou právnou ale odbornou, ku ktorej je v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potrebné vykonať znalecké dokazovanie. Žalobkyňa navrhla vykonať znalecké dokazovanie ohľadom času potrebného na vyrobenie a realizáciu dopravného značenia už počas konania na súde prvej inštancie, avšak súd prvej inštancie ho odmietol vykonať, čím žalobkyni znemožnil uskutočniť jej procesné práva a odvolací súd sa k danej otázke žiadnym spôsobom nevyjadril.
17. Čo sa týka dôvodnosti uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolateľka ozrejmila, že od vyriešenia právnej otázky „Či si žalobkyňa a žalovaná mohli platne dohodnúť prekluzívnu lehotu v zmluve, hoci to § 583 Občianskeho zákonníka vylučuje“ záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pretože bez jej zodpovedania nebolo možné určiť, či žalobkyni zanikol nárok na predĺženie lehoty výstavby z dôvodu zmien právnych predpisov a či žalovanej vznikol nárok na náhradu za omeškanie podľa článku 8.7 všeobecných zmluvných podmienok alebo či žalovaná čerpala bankovú záruku v rozpore so zmluvou o dielo a všeobecnými zmluvnými podmienkami; pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej praxi doposiaľ neinterpretoval článok 20.1 všeobecných zmluvných podmienok, ani nevyjadril právny názor k možnosti rozšírenia zmluvnej preklúzie na prípady, ktoré zákon výslovne nepredpokladá. Vzhľadom na zásadný právny význam týchto otázok je nevyhnutné, aby ich posúdil dovolací súd ako najvyššia súdna autorita, pričom uvedené zakladá prípustnosť dovolania aj podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Podľa dovolateľky právna úprava zmluvy o dielo v Obchodnom zákonníku predpokladá zánik nároku zhotoviteľa z dôvodu jeho neoznámenia v stanovenej lehote len v prípade nároku na určenie zvýšenia ceny určenej na základe rozpočtu, a to vtedy, ak zhotoviteľ „neoznámi potrebu prekročenia rozpočtovanej sumy a výšku požadovaného zvýšenia ceny bez zbytočného odkladu potom, čo sa ukázalo, že je nevyhnutné prekročenie ceny, ktorá bola určená na základe rozpočtu“. Poukázala na to, že citované ustanovenie § 547 ods. 6 Obchodného zákonníka sa však na posudzovaný prípad nevzťahuje, pretože žalobkyňa si neuplatňuje nárok na zvýšenie ceny, ale nárok na predĺženie lehoty výstavby a ustanovenie § 547 ods. 6 Obchodného zákonníka sa aplikuje len v prípadoch, keď nedochádza k zmene pôvodného diela. V predmetnej veci došlo k zmene projektu a teda aj k zmene diela. Nároky zhotoviteľa na úpravu ceny diela pri zmene diela upravuje § 549 ods. 2 Obchodného zákonníka, citované ustanovenie ale neupravuježiadnu prekluzívnu lehotu. Zákonná úprava neobsahuje žiadnu prekluzívnu lehotu v prípade, ak zhotoviteľovi vzniká nárok na predĺženie lehoty výstavby z dôvodu zmien diela. Použitie prekluzívnej lehoty v § 547 ods. 6 Obchodného zákonníka preto nie je možné aplikovať na situáciu v danom spore. Dovolateľka v danej súvislosti namietla, že 28 dňová lehota vymedzená v článku 20.1. všeobecných zmluvných podmienok je jednoznačne prekluzívna, ku ktorému záveru dospeli vo svojich rozhodnutiach aj konajúce súdy. Povinnosť zhotoviteľa oznámiť nárok v 28 dňovej lehote predstavuje povinnosť zhotoviteľa uplatniť si jeho nárok v určenom čase. Odborná literatúra potvrdzuje, že uplatnenie práva v prekluzívnej lehote má typicky povahu notifikačnej povinnosti. Článok 20.1 všeobecných zmluvných podmienok preto nie je možné považovať za podmienku, uvedený článok predstavuje podľa dovolateľky preklúziu. Dovolateľka sa domnieva, že výklad článku 20.1. všeobecných zmluvných podmienok ako podmienky a teda platného ustanovenia by preto odporoval prípadne obchádzal § 583 Občianskeho zákonníka.
18. Návrh na odklad právoplatnosti podľa § 444 ods. 2 CSP žalobkyňa odôvodnila tým, že v súvisiacich konaniach vedených na iných súdoch si žalovaná uplatnila nárok na zaplatenie zvyšnej časti zmluvnej pokuty, ktorú nezískala plnením z bankovej záruky, pričom uvedené konania boli z dôvodu hospodárnosti prerušené až do skončenia predmetného konania, keďže otázka nároku žalobkyne na predĺženie lehoty je relevantná aj pre dané konania. Vzhľadom na to, že podanie dovolania nemá odkladný účinok, žalobkyňa očakáva, že tieto konania budú pokračovať ďalej napriek tomu, že otázka nároku žalobkyne na predĺženie lehoty výstavby bude riešená aj na dovolacom súde. Takýto postup by bol nehospodárny a v rozpore s čl. 8 CSP. Paralelne prebiehajúce konania, ktorých výsledok aj tak závisí od posúdenia otázky Najvyšším súdom Slovenskej republiky v predmetnom dovolacom konaní by zbytočne a neprimerane zaťažili strany sporu ako aj súdy na ktorých sú vedené súvisiace konania.
19. K dovolaniu žalobkyne podala žalovaná včas písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla pochybnosť, či dovolanie spĺňa náležitosti stanovené v § 428 CSP. Z pohľadu žalovanej, dovolanie neuvádza v akom rozsahu sa rozsudok odvolacieho súdu napáda. Jediný odkaz na rozsah napadnutia rozsudku odvolacieho súdu je v dovolaní možné vyčítať z dovolacieho návrhu, čo ale nemôže byť považované za jeho dostatočné vymedzenie, keďže podľa § 411 CSP, dovolací súd nie je dovolacím návrhom viazaný.
20. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalovaná poznamenala, že v predmetnom spore s poukazom na doterajší postup konajúcich súdov nedošlo k naplneniu žiadneho z dôvodov predstavujúcich porušenie práva na spravodlivý proces. Ak žalobkyňa tvrdí, že odvolací súd postupoval a hodnotil skutkový a právny stav arbitrárne, čoho dôkazom má byť zamietnutie žaloby, žalovaná poukázala na to, že konajúce súdu mali v spore za jednoznačne preukázané, že pri plnení povinnosti žalobkyne prepracovať projekt dopravného značenia v súlade s novým Cestným zákonom a zabezpečiť príslušné rozhodnutie Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii SR o určení dopravného značenia došlo z dôvodov na strane žalobkyne k omeškaniu v trvaní najmenej 116 dní a vzniku zodpovedajúceho nároku žalovanej na zmluvnú pokutu (odškodnenie za omeškanie) podľa zmluvy o dielo, a to vo výške presahujúcej plnenie získané žalovanou z bankovej záruky. V dôsledku uvedeného mali konajúce súdy za preukázané, že žalovanej nesvedčí povinnosť takto získané plnenie vrátiť. Žalovaná dodala, že otázka riadneho a včasného uplatnenia nároku zhotoviteľa na predĺženie lehoty nebola pre rozsudok súdu prvej inštancie ako ani pre rozsudok odvolacieho súdu rozhodujúca. Existencia povinnosti zhotoviteľa postupovať podľa nového Cestného zákona bola v rozhodujúcom období (v čase kedy došlo k omeškaniu) nesporná. Žalovaná sa tiež domnieva, že v spore nebolo preukázané uplatnenie nároku žalobkyne listom z 12. februára 2009, podľa jej názoru, na súde prvej inštancie ako i na odvolacom súde bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa si svoj nárok uplatnila prvýkrát a aj to len čiastočne, až 6. marca 2009. Z listu žalobkyne zo 6. marca 2009 vyplýva, že potreba prepracovať projekty dopravného značenia prvýkrát vyplynula až z oznámenia žalovanej ako objednávateľa na rokovaní dňa 18. februára 2009. Tvrdenie žalobkyne, že v spore bolo preukázané, že žalobkyňa si svoj nárok na predĺženie lehoty výstavby uplatnila už listom z 12. februára 2009 je nesprávne a zavádzajúce, súd prvej inštancie opakovane v rozsudku konštatoval, že daný list nebol uplatnením nároku žalobkyne na predĺženie lehoty výstavby. Žalovaná ďalej vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že konajúce súdy svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnili a vysporiadali sa so všetkými relevantnými okolnosťami sporovej veci. Čo sa týkaargumentu žalobkyne, že odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku nezaoberal kľúčovými argumentami žalobkyne, žalovaná sa domnieva, že argument žalobkyne o riadnom a včasnom uplatnení nároku na predĺženie lehoty výstavby je pre posúdenie nároku na plnenie získané z bankovej záruky irelevantný, k čomu sa dostatočným spôsobom vyjadril súd prvej inštancie vo svojom rozsudku. Odvolací súd sa danou časťou odôvodnenia rozsudku plne stotožnil. Ohľadom argumentu žalobkyne, či mala žalobkyňa zmluvnú povinnosť vypracovať projekt dopravného značenia a postupovať podľa nového Cestného zákona aj bez pokynu stavebného dozoru, žalovaná uviedla, že odvolací súd sa k momentu, od ktorého žalobkyňa bez akýchkoľvek pochybností vedela alebo mala vedieť o okolnostiach, ktoré by mohli zakladať jej nárok na predĺženie lehoty výstavby vyjadril v rozsudku veľmi jednoznačne, pričom daný moment určil dňom 16. január 2009. Naviazal tým na právny názor súdu prvej inštancie vyslovený v odseku 144 odôvodnenia rozsudku. Uvedený záver je z pohľadu žalovanej dostatočným vysporiadaním sa s otázkou žalobkyne a na ňu nadväzujúcimi argumentami žalobkyne, ktoré ale neboli pre rozhodnutie veci kľúčovými. Žalovaná tiež nesúhlasila s názorom žalobkyne o nemožnosti platnej dohody strán o preklúzii nároku na predĺženie lehoty pri márnom uplynutí lehoty na jeho uplatnenie podľa zmluvy o dielo. V danom smere ozrejmila, že odvolací súd sa i k tomuto argumentu žalobkyne vyjadril zreteľne, konkrétne v odseku 25 odôvodnenia rozsudku. Uvedený argument žalobkyne a otázka prípustnosti údajného zmluvného dojednania preklúzie nárokov zhotoviteľa taktiež neboli kľúčovými pre rozhodnutie vo veci. Porušenie práva na spravodlivý proces žalobkyňa videla i v postupe odvolacieho súdu, ktorý odmietol vykonať ňou navrhnutý dôkaz. Otázka vplyvu projektovania dopravného značenia na zmenu lehoty výstavby, ktorú žalobkyňa navrhla objasniť znaleckým dokazovaním, bola z pohľadu žalovanej pre posúdenie a rozhodnutie veci irelevantná, ktorý záver súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne odôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením zamietnutia návrhu žalobkyne na vykonanie príslušného znaleckého dokazovania obsiahnutým v odseku 178 rozsudku súdu prvej inštancie.
21. K dovolacej námietke nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalovaná vyslovila, že posúdenie právnej otázky, či si strany mohli platne dohodnúť prekluzívnu lehotu v zmluve, hoci to § 583 Občianskeho zákonníka vylučuje, ktorá podľa žalobkyne nebola v praxi dovolacieho súdu vyriešená, bolo podľa názoru žalovanej pre závery súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu vyslovené v rozsudkoch nepodstatné. Pre prípad, že by dovolací súd napriek uvedenému danú právnu otázku preskúmaval, žalovaná v tomto smere dodala, že záver odvolacieho súdu, že následky predĺženia lehoty výstavby nenastali kvôli oneskorenému podaniu oznámenia zo strany žalobkyne nebol založený na posúdení 28 dňovej lehoty ako lehoty prekluzívnej, ktorej márne uplynutie spôsobí zánik nároku zhotoviteľa. Odvolací súd v odseku 25 odôvodnenia rozsudku jednoznačne formuluje absenciu uvedených následkov ako výsledok nesplnenia podmienky pre ich vznik. Tvrdenie žalobkyne v bode 104 dovolania, že k záveru o prekluzívnej povahe uvedenej lehoty dospel aj odvolací súd preto podľa žalovanej nie je správne. Žalovaná sa nestotožňuje s tendenčným tvrdením žalobkyne, ktorým v bode 107 dovolania prirovnáva dojednanie článku 20.1 všeobecných zmluvných podmienok k prípadu keď právo zanikne lebo nebolo uplatnené pred márnym uplynutím času, a to v snahe preukázať, že ide o dojednanie o prekluzívnej lehote. Žalovaná sa domnieva, že predmetné dojednanie stanovuje ako následok márneho uplynutia lehoty na oznámenie zhotoviteľa zákaz následku predĺženia lehoty výstavby a nie zánik práva zhotoviteľa. Vzhľadom na uvedené, žalovaná má za to, že rozsudok odvolacieho súdu netrpí vadou nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu ako ani súdu prvej inštancie vôbec nespočívalo na posúdení sformulovanej právnej otázky. Keďže argumenty žalobkyne obsiahnuté v dovolaní neosvedčujú predpoklad úspešnosti dovolania, žalovaná nevidí dôvod na odloženie právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu.
22. K vyjadreniu žalovanej k dovolaniu sa vyjadrila žalobkyňa a uviedla, že v plnom rozsahu zotrváva na argumentácii obsiahnutej v dovolaní tak v časti uplatnených dovolacích dôvodov, dovolacieho návrhu, ako i v časti návrhu na odloženie právoplatnosti rozsudku. K arbitrárnosti skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu žalobkyňa dodala, že napriek tomu, že žalobkyňa si svoj nárok uplatnila preukázateľne už listom 12. februára 2009, odvolací súd i súd prvej inštancie dospeli k záveru, že nárok bol uplatnený neskoro, keďže brali do úvahy iba neskoršie oznámenie žalobkyne zo 6. marca 2009. V odôvodnení rozhodnutí však podľa žalobkyne absentuje akékoľvek odôvodnenie prečo konajúce súdynevzali do úvahy oznámenie žalobkyne z 12. februára 2009. K námietke žalovanej týkajúcej sa nedostatku náležitostí dovolania vo vzťahu k vymedzeniu rozsahu dovolania žalobkyňa poukázala na bod 127 dovolania, v ktorom výslovne uviedla, že napadnutý rozsudok navrhuje zrušiť v celom rozsahu, a teda ho napáda v celom rozsahu. Dovolanie obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom. Žalobkyňa ďalej vo svojom vyjadrení reagovala na tvrdenie žalovanej, že konajúce súdy zamietli žalobu preto, lebo aj keby si žalobkyňa uplatnila svoj nárok včas, bola by v omeškaní najmenej 116 dní a žalovanej by vznikol zodpovedajúci nárok na zmluvnú pokutu. Ozrejmila, že je pravda, že súd prvej inštancie sa vo svojom odôvodnení zaoberal otázkou, či by žalovanej vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty v prípade, ak by si žalobkyňa svoj nárok uplatnila včas. Uvedená analýza súdu však nebola dôvodom na zamietnutie žaloby. Súd prvej inštancie ju uviedol len ako „obiter dictum“, teda dodatočnú podporu svojho záveru. Navyše záver vyplývajúci z tejto analýzy bol sám o sebe nedôvodný, resp. prinajmenšom predčasný, keďže súd prvej inštancie odmietol vykonať znalecké dokazovanie navrhnuté žalobkyňou, ktoré bolo potrebné na zodpovedanie odbornej otázky vo veci vplyvu projektovania a realizácie dopravného značenia na zmenu lehoty výstavby diela. Z odôvodnení rozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu je jednoznačné, že žalobu zamietli výlučne z dôvodu údajného neskorého, prípadne nesprávneho uplatnenia nároku, pričom oba súdy vychádzali iba z oznámenia zo 6. marca 2009 a nevzali do úvahy oznámenie z 12. februára 2009 ani oznámenie z 20. marca 2009. Ohľadom arbitrárneho odmietnutia návrhu na vykonanie dôkazu žalobkyňa poznamenala, že súd prvej inštancie dospel k záveru o údajnom omeškaní žalobkyne v trvaní 116 dní absolútne iracionálne z dôvodov, ktoré bližšie špecifikovala v bode 17 vyjadrenia. Žalobkyňa preto namietala, že súd prvej inštancie bol povinný navrhované znalecké dokazovanie vykonať a porušenie tejto povinnosti napĺňalo odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Odvolací súd namiesto zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie a nariadenia doplnenia dokazovania vykonaním znaleckého dokazovania žalobkyni vytkol, že „Pokiaľ žalobkyňa odôvodňovala opodstatnenosť nároku na vrátanie plnenia z bankovej záruky tým, že žalovanej nevzniklo právo na zaplatenie zmluvnej pokuty v dôsledku omeškania so zhotovovaním diela, nakoľko zhotoviteľ diela mal nárok na predĺženie lehoty výstavby v dôsledku zmien právnych predpisov, bolo nevyhnutné aby v konaní bolo preukázané nielen, že k takýmto zmenám došlo, ale musí byť preukázaná aj skutočnosť, že táto zmena zásadným spôsobom ovplyvnila zhotovovanie diela a mala dopad na všetky kľúčové činnosti potrebné pre včasné dokončenie diela“. Ako je zrejmé, odvolací súd tu výslovne hovorí o preukazovaní nároku na predĺženie lehoty výstavby „v dôsledku zmien právnych predpisov“ a nie nároku z dôvodu omeškania žalovanej s dodaním výkresovej dokumentácie. Konštatovanie odvolacieho súdu, že zmena právnych predpisov mala mať dopad na všetky kľúčové činnosti potrebné pre včasné dokončenie diela nie je na mieste. Práve naopak, ak mala zmena právnych predpisov a ďalšie okolnosti ňou podmienené negatívny dopad na čo i len jednu činnosť, ktorá bola potrebná pre dokončenie diela (v tomto prípade dopravné značenie a súvisiace technológie), tak práve táto jedna prekážka sama o sebe bránila žalobkyni v tom, aby mohla dokončiť celé dielo v pôvodne dohodnutom termíne podľa zmluvy o dielo. Žalobkyňa poukazujúc na uvedené je názoru, že postup odvolacieho súdu ako i súdu prvej inštancie pri vykonaní a hodnotení dôkazov predstavuje ďalší zásadný nedostatok napadnutého rozsudku, ktorý závažným spôsobom porušuje právo žalobkyne na spravodlivý proces. Žalobkyňa vo vyjadrení namietla i správnosť argumentácie žalovanej týkajúcej sa dostatočného odôvodnenia rozsudkov konajúcich súdov, pričom podrobné zdôvodnenie je obsiahnuté v bodoch 24 až 32 vyjadrenia. Žalobkyňa sa napokon v bode 33 a 34 podania vyjadrila i k argumentácii žalovanej ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci spôsobom, že v plnom rozsahu odkázala na časť E dovolania, z ktorej je zrejmé, že otázka platnosti článku 20.1 všeobecných zmluvných podmienok je podstatná pre rozhodnutie danej veci a jedná sa o prekluzívne dojednanie, ktoré je neplatné pre rozpor s § 583 Občianskeho zákonníka.
23. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa ust. § 35 CSP (ďalej aj „dovolací súd“ alebo „NS SR“) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote strana, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (ust. § 424 CSP), zastúpená advokátom (ust. § 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (ust. § 443 CSP) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.
24. Podľa ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie, ak tozákon pripúšťa.
25. Žalobkyňa vyvodila prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, ako aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
26. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
27. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (sp. zn. II. ÚS 383/06). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (sp. zn. I. ÚS 46/05, sp. zn. II. ÚS 76/07).
28. Dovolateľka v dovolaní okrem iného namietala nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
29. Z obsahu dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd konštatoval vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, konštatujúc, že z odvolania žalobkyne je zrejmé, že s argumentami, ktoré v ňom žalobkyňa uvádza sa súd prvej inštancie dostatočne a presvedčivo vysporiadal v napadnutom rozhodnutí, pričom žalobkyňa neuvádza žiadne nové, podstatné tvrdenia. Odvolací súd konštatoval (odsek 28 odôvodnenia jeho rozsudku), že súd prvej inštancie vyčerpávajúco posúdil a odôvodnil podstatné dôvody, ktoré vzhľadom na ustanovenia predmetnej zmluvy o dielo, ako aj vzhľadom na objektívne dôvody omeškania, viedli k záveru, že k omeškaniu žalobkyne s vykonaním došlo a nárok na zaplatenie bankovej záruky bol v čase jej uplatnenia dôvodný. Odvolací súd potvrdil záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa zmeškala 28-dňovú prekluzívnu lehotu na podanie oznámenia podľa článku 20.1 Podmienok a preto nemá nárok na predĺženie lehoty výstavby. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením a skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie. Vychádzajúc z uvedeného nepresvedčivo vyznieva jeho konštatovanie, že žalobkyňa požiadala o predĺženie doby výstavby až oznámením zo dňa 6. marca 2009, keď súd prvej inštancie v odseku 93 odôvodnenia svojho rozsudku uviedol „Z listu žalobkyne zo dňa 12. februára 2009 súd zistil, že žalobca si uplatnil nárok na predĺženie lehoty výstavby a to z dôvodu požiadavky objednávateľa sprejazdniť križovatku „Poprad západ“ vrátane súvisiacich objektov v predstihu pred zmluvným termínom, ako aj z dôvodu zmeny právnych predpisov“. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, určil začiatok plynutia lehoty na uplatnenie nároku na predĺženie doby výstavby z dôvodu legislatívnych zmien na 19. januára 2009 (deň zverejnenia nového Cestného zákona v Zbierke zákonov) bez toho, aby sa vysporiadal s námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní, že žalobkyňa, ako zhotoviteľ, nebola okamžite povinná postupovať pri vykonávaní diela podľa nového Cestného zákona. Odvolací súd nereagoval na s tým súvisiacu námietku žalobkyne, že žalovaná, ako objednávateľ bola povinná poskytnúť stavebné povolenia a všetky ostatné podobné povolenia, vrátane dopravného určenia, potrebné pre vykonanie diela a teda, že žalobkyni nič nebránilo dielo dokončiť podľa už existujúcich povolení a projektov, ktoré boli overené ako súčasť stavebných povolení poskytnutých žalovanou a bolo by povinnosťou žalovanej, ako správcu diaľníc a rýchlostných ciest, aby do 31. decembra 2019 zabezpečila zosúladenie dopravných značiek a dopravných zariadení podľa podmienok ustanovených Cestným zákonom, ak by žalobkyňa zhotovila dielo bez zohľadnenia nového Cestného zákona a vyhlášky. Vzhľadom na skutočnosť, že sa odvolací súd dôsledne nevysporiadal s obranou žalobkyne, nemožno považovať záver odvolacieho súdu o zmeškaní lehoty na uplatnenie nároku na predĺženie lehoty výstavby za presvedčivý a nevzbudzujúci pochybnosti o jeho vecnej správnosti. Napokon sa odvolací súd nevysporiadal ani a ďalšou podstatnou argumentáciou žalobkyne v odvolaní, prečo jej právo na predĺženie lehoty výstavby nezaniklo z dôvodu márneho uplynutia lehoty 28 dní. Nevysporiadal sa totiž s námietkou žalobkyne, že ak by si aj svoje zmluvnéprávo uplatnila neskoro (čo popiera), nemohlo by to byť dôvodom na zamietnutie žaloby, nakoľko žalobkyni právo na predĺženie lehoty výstavby vyplýva priamo z kogentného ustanovenia § 365 Obchodného zákonníka, ako to skonštatoval aj súd prvej inštancie (odsek 139 odôvodnenie jeho rozsudku). Zo zreteľom na uvedené, nepresvedčivo však vyznieva aj záver súdu prvej inštancie o zániku nároku žalobkyne na predĺženie lehoty výstavby pre nedodržanie lehoty predpokladanej vo všeobecných zmluvných podmienkach, majúcej podľa názoru súdu prvej inštancie prekluzívny charakter, keď k nemu dospel bez toho, aby sa vysporiadal so vzťahom ustanovenia § 365 Obchodného zákonníka, na ktoré sám poukázal a hore uvedeného zmluvného dojednania.
30. Odvolací súd sa nevysporiadal dôsledne s nezrovnalosťami, na ktoré žalobkyňa poukazovala. So zreteľom na uvedené vo veci konajúce súdy v odôvodnení ich rozhodnutí (a to ani pri spojení rozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) nenaplnili požiadavky plynúce zo základného práva žalobkyne na súdnu ochranu, keďže odôvodnenie nevyhovenia žalobe o vrátenie plnenia, ktoré získala žalovaná na základe bankovej záruky v rozsahu, na ktorý nemala nárok (§ 321 ods. 4 zák. č. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník) nemožno považovať za uspokojujúce. Súdy nedali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky a nenaplnili tak právo žalobkyne na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia, skutočnosť ktorá predstavuje porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces. Postupom súdov teda došlo k vade v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, ktorá zakladá porušenie práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces. Dovolací súd je názoru, že nápravu možno dosiahnuť len zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, z dôvodu ktorého zrušil podľa § 449 ods. 1 CSP len rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 450 CSP, v ktorom sa vysporiada s vytýkanými vadami, opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s § 220 ods. 2 CSP. V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). Vzhľadom na charakter zistenej vady zmätočnosti, dovolací súd sa už nezaoberal ďalším uplatneným dôvodom prípustnosti dovolania (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP), keďže preskúmanie právneho posúdenia veci dovolacím súdom ani nie je možné, nakoľko odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahuje relevantný právny záver, ktorého správnosť alebo nesprávnosť by mohol dovolací súd v tomto štádiu dovolacieho konania preskúmať.
31. Vzhľadom k tomu, že dovolací súd zrušil dovolaním napadnutý rozsudok, je neopodstatnený návrh žalobkyne na odklad právoplatnosti napadnutého rozsudku podľa § 444 ods. 2 CSP a dovolací súd nie je povinný o ňom rozhodnúť osobitným výrokom (k uvedenému porovnaj uznesenie NS SR z 31. marca 2016 sp. zn. 3Cdo/616/2015).
32. Uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 451 ods. 2 v spojení s ust. § 393 ods. 2, druhá veta CSP a ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.