1Obdo/36/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Peter Jarkovský - CORYN, Prešov, Jesenná 8502/8, IČO: 32925042, právne zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom, Prešov, Jesenná 8, proti žalovanému: Milan Verešpej - KOLVER, Prešov, Švábska 6801/64, IČO: 32930305, právne zastúpenému Mgr. Karolom Ševecom, advokátom, Hlavná 29, 080 01 Prešov, o zaplatenie 2.784,21 eur s prísl. oproti vráteniu tovaru, vo veci vedenej Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 19Cb/47/2002, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2Cob/101/2014, 2Cob/102/2014 - 517 zo dňa 19. marca 2015, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a. Žalovaný má voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1 Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 19Cb/47/2002 - 465 zo dňa 24. júna 2014 žalobu zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa domáhal voči žalovanému priznania nároku na zaplatenie sumy 2.784,21 eur s príslušenstvom oproti povinnosti vrátiť žalovanému priemyselný vysávač WAP SQ 850-11 s príslušenstvom. Nárok bol odôvodnený tým, že vysávač s poskytnutou zárukou 6 mesiacov mal byť vhodný pre údržbu priestorov žalobcu, avšak pre takéto použitie je nevhodný a opakovane vykazoval vady a nedostatočný výkon, na základe čoho žalobca pre podstatné porušenie zmluvy od tejto odstúpil.

2 Po právnej stránke súd prvej inštancie vec posúdil podľa ust. § 409 a nasl. v spojení s ust. § 344 a nasl. Obchodného zákonníka ako nárok z platnej kúpnej zmluvy spočívajúci vo vadách tovaru. Konštatoval, že kupujúci je povinný riadne a včas oznámiť zistené vady predávajúcemu, pričom lehotu bez zbytočného odkladu vyhodnotil ako lehotu 8 dní s interpretačným poukazom na čl. 29 Viedenského dohovoru o medzinárodnej kúpe tovaru. Ak kupujúci neoznámi predávajúcemu vady tovaru včas, jeho právo zo zodpovednosti za vady mu v súdnom konaní nemožno priznať, teda súd musí prihliadnuť na následky zmeškania reklamačnej lehoty. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca odstúpil od kúpnej zmluvy s poukazom na to, že pri kúpe bol ubezpečený o vlastnostiach tovaru ako je výkon, kapacita čistenia v m2, bezpečnosť pri práci, antistatická súprava, ktoré však zakúpený prístrojpodľa žalobcu nemal. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že neexistuje hodnoverný dôkaz o tom, že žalovaný o vyššie uvedených vlastnostiach tovaru žalobcu ubezpečil, pretože návod na obsluhu vo všeobecnosti neslúži ako doklad o technických a spôsobilostných parametroch vysávača, ale len ako pomôcka na jeho používanie. Aj keď s výberom konkrétneho priemyselného vysávača sa zákazník zvyčajne obracia na predajcu, avšak to kupujúceho nezbavuje povinnosti urobiť konečné rozhodnutie sám a vybrať si na základe odporúčania správny typ vysávača, keďže predávajúci nepozná prostredie, v akom sa prístroj bude používať. Napokon súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že ak žalobca vysávač používal vyše dvoch mesiacov, počas ktorých mu muselo byť zrejmé, aké skutočné vlastnosti vysávač má, mal o prípadných vadách predávajúceho upozorniť už skôr, resp. včas od zmluvy odstúpiť, ak tieto vady považoval za podstatné porušenie zmluvy. Poukázal aj na znalecké dokazovanie, ktoré vyvrátilo žalobcom tvrdené skutočnosti o nespôsobilosti vysávača na priemyselné používanie, teda nemohlo dôjsť k porušeniu zmluvy a žalobca od zmluvy nemohol platne odstúpiť.

3 Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 2Cob/101/2014, 2Cob/102/2014 - 517 zo dňa 19. marca 2015 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej prvou výrokovou vetou potvrdil a druhou výrokovou vetou zmenil odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 5. mája 2014 č. k. 19Cb/47/2002 - 451 tak, že znalcovi- Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline priznal znalečné vo výške 1.043,33 eur.

4 Pred rozhodnutím vo veci samej odvolací súd vyzval žalobcu, aby sa vyjadril k námietkam žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu vzhľadom na to, že na vec sa vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité, a to konkrétne ust. § 441 ods. 2 Obchodného zákonníka.

5 V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie podľa procesnej iniciatívy účastníkov vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, ktoré v odvolaní nebolo napadnuté ako nedostatočné. Poukázal na závery vyplývajúce zo znaleckých posudkov, ktorými podložil svoje rozhodnutie aj súd prvej inštancie a z ktorých vyplýva, že aj znalcami posúdené dôkazy nesvedčia tomu, že by predmetný vysávač nebol vhodný na priemyselné používanie v podmienkach u žalobcu. Skutkové závery súdu prvého stupňa tak majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobca, ktorý znášal v konaní dôkazné bremeno, nepreukázal, že dodaný vysávač mal také vady, ktoré by predstavovali podstatné porušenie kúpnej zmluvy.

6 Odvolací súd s odkazom na ust. § 441 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka poukázal aj na tú skutočnosť, že účinky odstúpenia od zmluvy nevzniknú alebo zaniknú, ak kupujúci nemôže vrátiť tovar v stave, v akom ho obdržal, okrem špecifikovanej výnimky v 3. odseku. V posudzovanej veci žalobca sám tvrdí, že vysávač nebolo možné používať pre ním notifikované vady, bol odstavený z prevádzky a listom z 15.01.2011 žalobca odstúpil od zmluvy pre ním tvrdené vady. Takémuto tvrdeniu však odporuje zistenie znaleckého ústavu, že na vysávači po odstupe ďalších 2 rokov bola realizovaná výmena sacích turbín, ktoré boli nefunkčné z titulu opotrebenia, čo samotný žalobca nespochynil. Keďže žalobca vysávač ďalej používal, možno dôvodne uzavrieť, že aj po odstúpení od zmluvy žalobca disponoval s vysávačom a využíval ho na účely, pre ktoré si ho zakúpil, čím došlo k zmene stavu tovaru, čo bráni jeho vráteniu predávajúcemu v nezmenenom stave. V ostatnom dovolací súd poukázal na odôvodnenie a závery súdu prvej inštancie, že žalovaný neporušil svoje povinnosti predávajúceho, a podľa § 219 ods. 1 OSP prvoinštančné rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

7 Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ?) včas dovolanie. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“) zrušil rozsudok odvolacieho súdu v prvej výrokovej vete a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 ods. 1 písm. f/ OSP v spojení s ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ OSP. Poukázal na priebeh konania na súde prvej inštancie a na odvolacom súde a vyjadril sa k vykonaným dôkazom. Dovolateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom najmä v nedostatku riadneho odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu, ktoré nereagovali na všetky jeho argumenty a námietky. Uviedol, že rozsudky súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu sú zmätočné a nepreskúmateľné a nespĺňajú náležitosti podľa § 157ods. 2 OSP. Súdy neuviedli, aké skutočnosti považovali za preukázané, ktoré za preukázané nepovažovali, z ktorých dôkazov vychádzali a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili, a ich rozhodnutia sú tak nepreskúmateľné. Dovolateľ má za to, že v tomto konaní súdy interpretovali a aplikovali právne normy tak, že sú zjavne protirečivé, popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a teda súdy postupovali v rozpore so zákonom, čím porušili jeho právo na spravodlivý proces.

8 K dovolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý žiadal, aby dovolací súd dovolanie ako neprípustné odmietol a uplatnil si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

9 Z obsahu spisu vyplýva, že dovolanie žalovaného bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 19. júna 2015.

10 Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), ktorý v ustanovení § 473 zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

11 Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany (§ 470 ods. 2 CSP). Konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo (§ 470 ods. 4 CSP).

12 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) ako súd funkčne príslušný na dokončenie predmetného dovolacieho konania, ktoré sa na ňom začalo do 30. júna 2016 (§ 470 ods. 4 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je prípustné napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.

13 Vzhľadom na prechodné ustanovenie § 470 ods. 2 CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, dovolací súd prípustnosť dovolania žalobcu (ďalej aj „dovolateľ“) posudzoval v zmysle ustanovení § 236 a nasl. OSP, teda procesnej úpravy platnej a účinnej v čase, keď bolo dovolanie podané a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je prípustné.

14 Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal dovolacie dôvody a podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

15 Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno - iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených - napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012).

16 Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP).

17 V predmetnej veci rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobu zamietol a odvolací súd na základe odvolania žalobcu rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

18 Dovolací súd najskôr skúmal, či sú splnené podmienky stanovené Občianskym súdnym poriadkom osobitne pre prípad, že dovolanie smeruje proti potvrdujúcemu rozsudku. Z ust. § 238 ods. 1 OSP vyplýva, že pokiaľ odvolací súd rozhodol rozsudkom, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnutý zmeňujúci rozsudok.

19 Podľa ustanovenia § 238 ods. 3 písm. a) OSP dovolanie možno podať proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu. Pretože odvolací súd prípustnosť dovolania svojím výrokom nezaložil, je nepochybné, že o tento prípad v prejednávanej veci nejde.

20 Dovolanie žalobcu by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné iba vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád, uvedených v § 237 OSP. O vadu tejto povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

21 Žalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a písm. g/ OSP netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že tvrdil existenciu vady podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP, a to odňatie možnosti konať pred súdom. Dovolací súd sa preto osobitne zaoberal otázkou, či žalobcovi bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať.

22 Odňatím možnosti konať sa v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia rozumie taký vadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.

23 Súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania (§ 122 ods. 1 OSP). Účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 OSP).

24 Právo účastníka vyjadriť sa k vykonanému dôkazu sa v konaní realizuje tak, že predseda senátu spravidla bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní účastníkovi, aby sa k nemu vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení tohto dôkazu považuje za významné. Tomuto procesnému oprávneniu účastníka konania korešponduje povinnosť súdu vytvoriť účastníkovi procesnú možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu. Procesná možnosť dôkazy navrhovať a vyjadriť sa k vykonanému dôkazu bola účastníkom vytvorená a v konaní boli ich záujmy riadne zohľadnené.

25 Dovolací súd zdôrazňuje, že výsledok hodnotenia dôkazov prvostupňovým aj odvolacím súdom zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 132 OSP. Nezodpovedal by im vtedy, ak by súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli najavo v konaní, ak by súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, ak v hodnotení dôkazov by bol logický rozpor, alebo ak by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 122 až § 135 OSP. Otakýto prípad sa však v prejednávanej veci nejedná.

26 Už z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu SR vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces". V tomto smere dovolací súd odkazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

27 Zákonné ustanovenie § 219 OSP v odseku 2 výslovne uvádza, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

28 V preskúmavanej veci odvolací súd vo svojom rozhodnutí argumentačne logicky a prehľadne sformuloval najdôležitejšie dôvody, pre ktoré považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne a právne správne a reagoval aj na odvolacie námietky. Jeho rozhodnutie je tak preskúmateľné a nemožno preto hovoriť o arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie vykonal obšírne dokazovanie, dôkazy vyhodnotil jednotlivo a aj v ich vzájomnej súvislosti a sformuloval dokazovaniu zodpovedajúce závery súvisiace s posúdením včasnosti reklamovania tovaru kupujúcim, charakteru tvrdených vád a možnosti odstúpiť od kúpnej zmluvy.

29 Závery súdu prvej inštancie pri doplnení ďalšej právnej úvahy v súlade s procesnou úpravou formulovanou ust. § 213 ods. 2 OSP potvrdil odvolací súd. Jeho doplnená úvaha o nemožnosti tovar vrátiť s poukazom na ust. § 441 ods. 2 Obchodného zákonníka bola len reakciou na v odvolaní vznesené tvrdenia žalovaného, ku ktorým sa žalobca riadne vyjadril a v odôvodnení rozhodnutia sa s jeho námietkami odvolací súd vysporiadal. Závery odvolacieho súdu, čo do úvahy o aplikácii § 441 ods. 2 Obchodného zákonníka, však nijako nezmenili charakter a správnosť právnej úvahy súdu prvej inštancie. Odvolacím súdom tak bol potvrdený záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcu pri preukázaní takého podstatného porušenia kúpnej zmluvy, ktorá by mohla byť dôvodom pre odstúpenie od zmluvy.

30 Dovolací súd uvádza, že v súvislosti s dovolateľom tvrdenou neúplnosťou skutkových zistení alebo nesprávnosťou skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi NS SR považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ OSP (viď napríklad sp. zn. 2Cdo/130/2011, 3Cdo/248/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012).

31 Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy (ako uvádza žalobca v súvislosti s tvrdeným nedostatočným odôvodnením pri nevysporiadaní sa s dôkazmi v konaní vykonanými), nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP, lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999)

32 Po preskúmaní veci z hľadiska, či konanie odvolacieho súdu je reálne postihnuté vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP, dovolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd postupovali procesne správne, vykonávané dokazovanie bolo dôsledkom návrhov účastníkov konania a pokiaľ súd nevykonal ďalšie dokazovanie, bolo to výlučne na jeho úvahe s ohľadom na závery, ktoré z už vykonaného dokazovania postačovali pre rozhodnutie vo veci samej.

33 Pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy rozhodli bez úplných skutkových podkladov, prípadne že zistené skutočnosti nesprávne vyhodnotili alebo že dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam a tieto po právnej stránke nesprávne posúdili, ide o námietky, ktoré ani v prípade, že by boli opodstatnené (dovolací súd sa ich dôvodnosťou nezaoberal) by nenasvedčovali existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 OSP, zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

34 Osobitne k námietke dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ OSP), je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 OSP a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia (viď R 54/2012)).

35 Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že Ústavný súd SR v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP“.

36 Vzhľadom na pretrvávajúcu nejednotnosť nazerania senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na procesné dôsledky nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu, na rokovaní občianskoprávneho kolégia NS SR, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016. Najvyšší súd Slovenskej republiky, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ OSP. Najvyšší súd Slovenskej republiky však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo, keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje riadne vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie, a nie je preto nepreskúmateľné.

37 Vzhľadom na to, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 238 OSP prípustné, tvrdená procesná vada uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ OSP nebola preukázaná a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 ods. 1 OSP, dovolací súd odmietol dovolanie žalovaného ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ OSP) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

38 Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP; § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). Dovolací súd nerozhoduje o vrátení zaplateného súdneho poplatku za dovolanie podľa § 11 v spojení s ust. § 12 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení.

39 Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.