Najvyšší súd
1 Obdo 33/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu v l/ rade: Ing. M.K., nar. X., M., D., žalobcu v 2/ rade: E.B., rod. K., nar. X., M., M., žalobcu v 3/ rade: P.Š., nar. X.,
O., T., všetci zastúpení: Advokátska kancelária A.H., s.r.o., J., Ž. proti žalovanému: Ing.
M.L., nar. X., M., D., zast. JUDr. G.H., advokátkou, D., Ž., v konaní o zaplatenie 24 895,43
Eur (750 000 Sk) s prísl., na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
zo dňa 03.11.2009, č. k. 14Cob/18/2008-259, takto
r o z h o d o l:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline zo dňa 03.11.2009, č. k. 14Cob/18/2008-259 o d m i e t a.
Žalobcom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu
Dolný Kubín, č. k. 5Cb/8/2007-136 zo dňa 15. februára 2008 v napadnutom výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi v 1/ rade 8 298,48 Eur (250 000 Sk)
so 6% ročným úrokom z omeškania od 08.02.2007 až do zaplatenia, o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi v 2/ rade 8 298,48 Eur (250 000 Sk) so 6% ročným úrokom z omeškania
od 08.02.2007 až do zaplatenia a povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi v 3/ rade 8 298,48
Eur (250 000 Sk) so 6% ročným úrokom z omeškania od 08.02.2007 až do zaplatenia,
vo výrokovej časti, ktorou bola žaloba zamietnutá a v trovách prvostupňového konania
a žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania.
Podľa odôvodnenia rozhodnutia napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi v 1/ rade sumu 250 000 Sk so 6% ročným úrokom z omeškania
od 08.02.2007 až do zaplatenia, žalobcovi v 2/ rade sumu 250 000 Sk so 6% ročným úrokom
z omeškania od 08.02.2007 až do zaplatenia, žalobcovi v 3/ rade sumu 250 000 Sk
so 6% ročným úrokom z omeškania od 08.02.2007 až do zaplatenia, všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcom 1/, 2/, 3/ trovy konania, a to žalobcovi 1/ vo výške 56 270 Sk, žalobcovi 2/
vo výške 56 270 Sk a žalobcovi 3/ vo výške 56 270 Sk, na účet právneho zástupcu žalobcov
v 1/ až 3/ rade. Predmetom konania boli nároky uplatnené žalobcami v 1/ až 3/ rade, každý
vo výške 250 000 Sk, voči žalovanému, ktorého jeho spoluzakladatelia spoločnosti L., a. s.
poverili správou vkladov na vrátenie týchto vkladov, s poukazom na § 60 ods. 3 Obch. zák.,
pretože podľa žalobcov v zákonnej lehote, resp. v lehote do 31.01.2006, nedošlo k vzniku
uvedenej spoločnosti, a to spolu s úrokom z omeškania vo výške 6% ročne za obdobie
od 01.02.2006 až do jej zaplatenia.
Podstatnou spornou skutočnosťou bolo to, či žalobcovia - každý z nich, skutočne dňa
13.12.2005 v Michalovciach odovzdal žalovanému čiastku 250 000 Sk ako peňažné vklady
zakladateľov tak, ako to zhodne žalobcovia tvrdili alebo či žalovaný toto vyhlásenie podpísal,
pokladajúc podpísanie takéhoto vyhlásenia len za „formalitu“, nevyhnutnú pre založenie
spoločnosti (čo tvrdil žalovaný). Priamym dôkazom bolo písomné vyhlásenie žalovaného
a výpovede účastníkov. Žalobcovia tvrdili, že k odovzdaniu peňazí došlo každým z nich
v hotovosti na parkovisku pred sídlom notára, kam sa účastníci a ďalšie osoby, ktoré mali byť
členmi predstavenstva a dozornej rady zakladanej spoločnosti postupne premiestňovali
z pracoviska spoločnosti E., s.r.o. v Michalovciach. Žalovaný akékoľvek prevzatie peňazí
popieral.
Vypočuté svedkyne odovzdanie peňazí nepotvrdili, ale ani nevylúčili, že sa to mohlo
stať v ich neprítomnosti na parkovisku pred sídlom notára predtým, ako došlo k podpisovaniu
dokumentov a v ich rámci aj podpisu vyhlásenia žalovaného ako správcu vkladu o prevzatí
sporných súm. Žalovaný spochybňoval, že vyhlásenie správcu vkladu podpísal na notárskom
úrade dňa 13.12.2005 slobodne, bez nátlaku a že vedel, čo podpisuje. V konaní
sa nepreukázalo, že k prevzatiu peňazí žalovaným došlo, ale nepreukázalo sa ani, že k tomu
nemohlo dôjsť. Keďže dôkazné bremeno o tom, že žalovaný peniaze neprevzal, hoci slobodne
podpísal, že mu ich žalobcovia odovzdali, bolo na žalovanom, mal odvolací súd v zhode
s okresným súdom za to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení,
že žalobcovia mu uvedené finančné prostriedky nevyplatili. Nedošlo k spochybneniu, že vyhlásenie správcu vkladu podpísal žalovaný slobodne bez nátlaku dňa 13.12.2005
na notárskom úrade a vedel, čo podpisoval. Relevantné dôkazy žalovaným, ktorého zaťažuje
dôkazné bremeno v rovine jeho obrany proti žalobe, predložené neboli.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie a navrhol,
aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu aj súdu l. stupňa a vec vrátil súdu l. stupňa
na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania oprel o ust. § 237 písm. f/ O.s.p. a tvrdí, že mu súd odňal
možnosť konať pre súdom a porušil tým jeho právo na spravodlivý proces spočívajúci
v prejedaní veci v dvojinštančnom konaní. Namieta, že odvolací súd sa nezaoberal
a nevysporiadal s jeho odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., t. j.,
že rozhodnutie súdu l. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa neho
súd l. stupňa ani odvolací súd sa dôsledne nezaoberali dokazovaním platnosti,
resp. neplatnosti predložených listinných dôkazov, ktorými žalobcovia preukazovali
oprávnenosť svojich uplatnených nárokov, či bol žalovaný platne ustanovený do funkcie
správcu vkladov. Ide najmä o vyhlásenie správcu vkladov, plnomocenstvo žalovaného zo dňa
13.12.2005 bez osvedčenia podpisu splnomocniteľa a bez akceptácie splnomocnenia
splnomocnencom. Domnieva sa, že vyhlásenie správcu vkladov (č. l. 25) vzhľadom na právny
základ žalovaného nároku (§ 60 ods. 4 Obch. zák.) nemožno posudzovať
bez predchádzajúceho posúdenia spomenutých listinných dôkazov. Poukazuje na ust. § 23
a § 34 a nasl. Obč. zák. a § 57 ods. 1 a 2 Obch. zák. a vyvodzuje z nich neplatnosť uvedených
právnych úkonov, pričom ide o absolútnu neplatnosť, ktorá nastáva zo zákona a na ktorú súd
musí prihliadať i bez návrhu, z úradnej povinnosti. Z tohto dôvodu nebola platne založená
obchodná spoločnosť L., a. s. a nemohol byť ani žalovaný platne ustanovený do funkcie
správcu.
Uvádza, že účastníci majú právo vyjadrovať sa k skutočnostiam vyneseným v konaní,
navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k nim v prvostupňovom aj v odvolacom konaní. Podľa jeho
mienky mu odvolací súd toto jeho právo poprel, čím je daná prípustnosť jeho dovolania.
Právna zástupkyňa žalobcov vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného považuje toto
dovolanie za neprípustné.
Uvádza, že žalovaný na pojednávaní dňa 13.01.2009 predniesol nové skutočnosti
a námietky, ktorými sa odvolací súd podľa § 205 ods. 3 O.s.p. nemohol zaoberať, ani na ne
prihliadať.
Zdôrazňuje, že v konaní na Okresnom súde Dolný Kubín a následne na Krajskom súde
v Žiline sa žalobcovia domáhali zaplatenia spolu istiny 750 000 Sk na tom skutkovom základe, že tieto odovzdali žalovanému za účelom založenia spoločnosti a keďže táto síce
bola založená, ale k jej vzniku nedošlo, požadovali od neho vrátenie týchto súm.
Keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný tieto finančné prostriedky
prevzal, preto ho súd zaviazal na ich vrátenie žalobcom.
Navrhla preto dovolanie žalovaného zamietnuť a priznať žalobcom náhradu trov
dovolacieho konania vo výške 2 415,65 Eur, t. j. každému z nich v sume 805,21 Eur
za 2 úkony právnej pomoci po 336 Eur + 7,21 Eur paušál + DPH.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací preskúmal dovolanie žalovaného
predovšetkým zo zreteľa jeho prípustnosti a dospel k záveru, že prípustné nie je.
Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania v ust. §§ 236 až 239.
Žalovaný oprel prípustnosť dovolania o ust. § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatie možnosti konať pred súdom dovolateľ vidí v tom, že odvolací súd sa údajne
nezaoberal s jeho odvolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia veci súdom l. stupňa.
Dovolací súd v tejto súvislosti z porovnania znenia odvolania a odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu zistil, že táto mienka dovolateľa nie je opodstatnená. Žalovaný síce v úvode
krátkeho odvolania uvádza, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., že sa nezaoberal
protitvrdeniami žalovaného, že nevykonal v tejto veci potrebné dokazovanie, v dôsledku čoho
dospel k nesprávnemu právnemu záveru a tiež, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. V čom však súd
l. stupňa neprávne vec právne posúdil, resp. akými tvrdeniami žalovaného sa nezaoberal,
aké potrebné dokazovanie nevykonal, nekonkretizuje. Žalovaný v odvolaní len uvádza,
že udelil žalobcovi v 2/ rade plnomocenstvo, aby ho zastupoval, že podpísal aj vyhlásenie
správcu vkladu, žiadne peniaze však neprevzal a nepodpisoval žiadne prevzatie peňazí,
vyhlásenie správcu vkladu bolo len formálne vyhlásenie smerujúce k založeniu spoločnosti.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je jasné, že odvolací súd sa s týmito námietkami
odvolateľa vysporiadal. Na str. 7 sa uvádza, že krajský súd v zhode s okresným súdom
má za to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení, že žalobcovia
mu uvedené finančné prostriedky nevyplatili. Nedošlo k spochybneniu, že vyhlásenie správcu
vkladu podpísal žalovaný slobodne, bez nátlaku dňa 13.12.2005 na notárskom úrade a vedel,
čo podpisoval. Relevantné dôkazy žalovaným, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno v rovine
jeho obrany proti žalobe, predložené neboli.
Dovolateľ ďalej tvrdí, že súd odňal možnosť konať pred súdom tým, že porušil jeho
právo na spravodlivý proces spočívajúci v dvojinštančnom konaní. Domnieva sa, že účastníci majú právo vyjadrovať sa vo veci, navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim v prvostupňovom
aj odvolacom konaní. Podľa jeho mienky odvolací súd mu toto jeho právo účastníka
nezohľadnením jeho vyjadrenia na odvolacom pojednávaní dňa 12.10.2009 pri rozhodovaní
vo veci odňal. Podľa jeho mienky už súd l stupňa sa mal ex offo zaoberať otázkou platnosti
právnych úkonov vykonaných na základe absolútne neplatného splnomocnenia žalobcu
v 2/ rade a ustanovenia žalovaného do funkcie správcu vkladov.
Pokiaľ ide o nezohľadnenie vyjadrenia žalovaného na odvolacom pojednávaní dňa
12.10.2009 pri rozhodovaní vo veci, postup odvolacieho súdu bol v súlade so zákonom
a odvolací súd ho náležite v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil. Inštitút odvolania
je zákonnou zárukou správnosti rozhodnutia súdu l. stupňa. Jeho hlavným obsahom
je kontrola správnosti, teda zákonnosti vyneseného prvostupňového rozhodnutia, vrátane
postupu konania, ktoré ho sprevádzalo.
Odvolací súd v tejto súvislosti dôvodne a správne vymedzil svoje zákonom mu dané
oprávnenie, keď na str. 6 uviedol, že pri preskúmaní veci (napadnutého rozsudku okresného
súdu) v odvolacom konaní bol viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní, vyjadrených
v písomnom podaní (odvolaní žalovaného zo dňa 04.04.2008, č. l. 143 -145 spisu). Naopak,
s poukazom na ust. § 205 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda
a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie, krajský súd
sa nemohol ako relevantnými odvolacími dôvodmi zaoberať námietkami a skutočnosťami
uvádzanými žalovaným po uplynutí odvolacej lehoty, teda na skutočnosti uvádzané
na ústnom pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 12.10.2009 o neplatnosti udelených
plných moci, ani predloženými listinami (stanovami spoločnosti E., a.s., vyhlásením správcu
vkladov zo dňa 05.01.2005, čestným prehlásením zo dňa 01.12.2008).
V tejto rovine krajský súd pre úplnosť poukázal aj na splnenú procesnú poučovaciu
povinnosť zo strany okresného súdu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. (č. l. 45a spisu) na ústnom
pojednávaní dňa 11.02.2008 a nepreukázanie ani jedného z taxatívne stanovených dôvodov
podľa § 205a ods. 1 O.s.p., len za splnenia ktorých by nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
boli uplatnené pred súdom prvého stupňa mohli byť pri odvolaní vo veci samej odvolacím
dôvodom.
Z uvedeného nevyhnutne vyplýva aj záver, že neobstojí ani dovolateľova mienka
o prípustnosti dovolania z dôvodu, že odvolací súd nepripustil a teda ani sa nevysporiadal
s jeho tvrdeniami na odvolacom pojednávaní dňa 12.10.2009, čím porušil jeho právo
na spravodlivý proces.
Ani dovolateľova mienka, že súd, a to už súd l. stupňa, sa mal z úradnej povinnosti
zaoberať a vysporiadať s otázkou absolútnej neplatnosti splnomocnenia, ktoré udelil
žalobcovi v 2/ rade, nemá oporu v zákone. Prípadnú povinnosť súdu vysloviť neplatnosť
právneho úkonu, ktorá vyplýva z ust. § 37 až 39, resp. § 40 Obč. zák., nemožno stotožňovať
s povinnosťou súdu zaoberať sa a vysporiadať sa so vznesenou námietkou neplatnosti
právneho úkonu podľa cit. ust. Občianskeho zákonníka. Súd z vlastnej iniciatívy zisťuje
prípad platnosti právneho úkonu, len ak na základe vlastného uváženia a posúdenia
skutkového stavu dospeje k záveru, že túto otázku treba v rozhodovanom prípade riešiť.
V takom prípade v odôvodnení vysvetlí, prečo sa touto otázkou zaoberal a akými úvahami
sa riadil. To značí, že nemusí v odôvodnení rozhodnutia vysvetľovať, prečo sa problémom
nezaoberal. Povinnosť zaoberať sa a vysporiadať sa s námietkou neplatnosti konkrétneho
právneho úkonu v odôvodnení rozhodnutia vyplýva súdu z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.
Z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že okolnosti, z ktorých žalovaný
vyvodzuje prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., jeho prípustnosť nepreukazujú
a keďže nezistil ani iné dôvody, ktoré by ho pripúšťali, dovolanie žalovaného podľa § 243
ods. 5 v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.
Úspešným žalobcom, ktorých právna zástupkyňa sa k dovolaniu písomne vyjadrila
podaním zo dňa 22.02.2010 a uplatnila si v zastúpení žalobcov náhradu trov konania.
Dovolací súd jej túto náhradu trov nepriznal, nakoľko dospel k záveru, že podanie vyjadrenia
k dovolaniu nebolo potrebné na účelné bránenie práv žalobcov voči žalovanému.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 22. septembra 2010
JUDr. Jozef Štefanko, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová