Najvyšší súd
1 Obdo 3/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu E., s. r. o., S., K., IČO: X., právne zast. JUDr. E. Ľ., advokátkou, P., B., proti žalovanému S., štátny podnik, R., B.,
IČO: X., právne zast. Advokátska kancelária K., s. r. o., V., B., IČO: X., v konaní o
zaplatenie 1 348 082,73 Eur s príslušenstvom, na dovolanie žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline z 29. septembra 2011, č. k. 13Cob/99/2011-200, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalovaného o d m i e t a.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia dovolacieho
konania vo výške 3 786,-- Eur na účet jeho právnej zástupkyne.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Žilina rozsudkom z 28. októbra 2010, č. k. 20Cb/111/2010-116 zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi 1 348 082,73 Eur spolu s príslušenstvom, a to 9% ročným
úrokom z omeškania od 3. októbra 2009 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Vo zvyšnej časti, týkajúcej sa úroku z omeškania, žalobu zamietol. O trovách
rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 44 621,27 Eur
na účet právneho zástupcu žalobcu, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že 22. júna 2009 uzavrel žalobca ako
poskytovateľ so žalovaným ako odberateľom Zmluvu o poskytovaní služieb, predmetom
ktorej bolo poskytnutie služieb, spočívajúcich v odbere, odvoze a zneškodnení zmesi
popolčeka a škváry, ktorá vzniká spálením hnedého energetického uhlia. V čl. I bod 1.2. sa
žalobca zaviazal odobrať a odviesť zmes popolčeka a škváry za podmienok dohodnutých
v zmluve z odberných miest odkalisko Martinskej teplárne, odkalisko Zvolenskej teplárne
a odkalisko Žilinskej teplárne. Žalovaný sa v čl. I bod 1.3. zmluvy zaviazal za odobranú,
odvezenú a zneškodnenú zmes zaplatiť žalobcovi cenu dohodnutú v čl. II zmluvy. Z čl. VI.
bodu 6.9. zmluvy vyplynulo, že predmet zmluvy bude financovaný z prostriedkov Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky a v prípade, že Ministerstvo životného
prostredia Slovenskej republiky neposkytne finančné prostriedky, zmluvné strany sú povinné
upraviť dodatkom ku zmluve ďalší postup plnenia zmluvy. Z faktúry č. 305/2009
z 2. septembra 2009 (č. l. 9 spisu) vyplynulo, že žalobca si touto faktúrou vyúčtoval cenu
za odber, odvoz a zneškodnenie zmesi popolčeka a škváry zo Z., a. s., v celkovej sume 1 348
082,73 Eur. Z listu žalovaného, adresovaného žalobcovi (č. l. 11 spisu) z 14. októbra 2009
vyplynulo, že žalovaný oznámil žalobcovi, že k 14. septembru 2009 nemá žiadne finančné
prostriedky na realizáciu predmetnej akcie. Okresný súd poukázal na ust.
§ 261 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 36 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho
zákonníka, ust. § 269 ods. 2, § 365, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ust. § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka a podľa vykonaného dokazovania uzavrel, že medzi žalobcom
a žalovaným vznikol zmluvný vzťah z titulu písomne uzavretej zmluvy o poskytovaní služieb,
ktorú po právnej stránke okresný súd posúdil ako zmluvu nepomenovanú, ktorá obsahovala
podstatné znaky zmluvy o dielo. Žalobca a žalovaný boli podnikatelia podľa ust. § 2 ods. 2
Obchodného zákonníka a ich vzťah bol hodnotený podľa hmotného práva, a to Obchodného
zákonníka. Zmluva bola platne uzavretá, obsahuje všetky podstatné náležitosti - označenie
účastníkov, predmet zmluvy a ostatné dojednania, cenu, platobné podmienky, spôsob
ukončenia zmluvy, následky porušenia zmluvných povinností a iné. Žalobca poskytol
dohodnuté služby v súlade s uzavretou zmluvou. Žalovaný si svoje zmluvné povinnosti
nesplnil. Dohodnutú cenu za odber, odvoz a zneškodnenie zmesi popolčeka a škváry žalovaný
žalobcovi nezaplatil. Zo zmluvy nevyplýva žiadna dohoda o rozväzovacej podmienke. V čl.
VI. bod 6.9. zmluvy je podľa názoru okresného súdu uvedený len zdroj finančných
prostriedkov - prostriedky Ministerstva životného prostredia SR a zmluvne dohodnutá
povinnosť v prípade neposkytnutia týchto prostriedkov, riešiť ďalší postup plnenia zmluvy
dodatkom. Splnenie tejto povinnosti nebolo zabezpečené žiadnou sankciou. Tým, že cena
vyúčtovaná faktúrou č. 305/2009 žalovaným nebola uhradená v lehote splatnosti, žalovaný sa
dostal do omeškania a žalobcovi vzniklo právo na úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho
po dni splatnosti faktúry až do jej zaplatenia. Faktúra bola splatná 2. októbra 2009, omeškanie
nastalo dňom 3. októbra 2009, od ktorého bol priznaný úrok z omeškania a nad uvedený
rozsah, a to požadovaný 9% úrok z omeškania už za deň 2. októbra 2009, kedy len nastala
splatnosť žalobcovho nároku, bola žaloba zamietnutá. O trovách konania bolo rozhodnuté
podľa ust. § 142 ods. 3 O. s. p. a žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania bola priznaná
plná náhrada trov, keďže mal len neúspech v pomerne nepatrnej časti, a to v zamietavom
úroku z omeškania za deň 2. októbra 2009.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací na odvolanie žalovaného napadnutým
rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa s tým, že v úvodnej časti rozsudku správne
sídlo žalovaného znie : „R., B. X.“. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy
odvolacieho konania vo výške 4 969,20 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu, v lehote
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
od začatia súdneho konania až do rozhodnutia okresným súdom, bola dôsledným spôsobom
zachovávaná zásada rovnosti žalobcu a žalovaného, ktorá sa prejavila aj vo vecne správnom
skutkovom a právnom zhodnotení. Odvolací súd konštatoval, že závery rozhodnutia súdu
prvého stupňa a zistený skutkový stav, je aj v súlade s judikatúrou ústavného súdu. Stotožnil
sa so záverom súdu prvého stupňa, že bod 6.9 čl. VI Zmluvy o poskytovaní služieb nie je
dojednaním určitej rozväzovacej podmienky tak, ako to vyžaduje ust. § 36 ods. 2 druhá veta
Občianskeho zákonníka. V tomto prípade podľa odvolacieho súdu nebolo namieste aplikovať
výkladové pravidlá podľa ust. § 266 Obchodného zákonníka, pretože v tomto bode 6.9 bol
vyjadrený len spôsob financovania. Podľa odvolacieho súdu nebolo namieste použitie
výkladových pravidiel ani s odkazom k obsahu čl. IV bodu 4.2 zmluvy, z ktorého mimo
akúkoľvek pochybnosť vyplýval spôsob skončenia platnosti zmluvy, pričom platnosť zmluvy
nebola viazaná na žiadnu hmotnoprávnu podmienku. Odvolací súd nevyhodnotil ako
relevantný ani odvolací dôvod žalovaného, že uzavretá zmluva medzi žalobcom a žalovaným
je zmluvou v prospech tretích osôb podľa ust. § 50 Občianskeho zákonníka, pretože z obsahu
zmluvy, označenia zmluvných strán nepochybne vyplýva, že žalovaný je odberateľ, išlo
o jasnú statusovú pozíciu žalovaného, pričom žalobca je poskytovateľ služieb. Odvolací súd
v napadnutom rozhodnutí zdôraznil, že súd prvého stupňa na základe doložených listinných
dôkazov, a to Podkladu pre fakturáciu odvozu popolčeka z odkaliska popolovín Z., a. s. na č.
l. 10 spisu, vystavenej faktúry č. 305/2009 a obsahu zmluvy správne konštatoval, že žalobca
zrealizoval plnenie. Odvolací súd ďalej poukázal na to, že žalované plnenie bolo zrealizované
v mesiacoch júl – august 2009, pred úkonom odstúpenia od zmluvy z 10. mája 2011,
z ktorého dôvodu je tento jednostranný právny úkon žalovaného bez vplyvu k žalobcovmu
nároku. Odvolací súd zdôraznil, že samotný obsah uzavretej zmluvy poukazuje na ust. § 269
ods. 2 Obchodného zákonníka, t. j. na nepomenovaný typ zmluvy. Žalovaný sa s takýmto
hodnotením zmluvy stotožnil a až po uplynutí lehoty na podanie odvolania namietol, že
v danom prípade ide o konanie bez príkazu podľa ust. § 743 a nasl. Občianskeho zákonníka,
na ktorú námietku však už odvolací súd nemohol prihliadať, pričom nemohol pripustiť ani
dovolanie proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu súdu prvého stupňa, keďže v danej veci sa nerieši otázka zásadného právneho významu, ktorá by mala dopad aj na iné spory. Odvolací
súd preto rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne rozhodnutie a o trovách
konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 a § 151 O. s. p.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie v zákonnej lehote, ktoré
odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. f/ O. s. p., pričom
konanie vykazuje podľa žalovaného aj iné hrubé vady, ktoré spočívajú v nesprávnom
právnom, ako i skutkovom posúdení veci. Dovolateľ má za to, že záver odvolacieho súdu
ohľadom výsluchu účastníkov v predmetnej veci je v plnom rozsahu nesprávny, pretože bez
ohľadu na právne zastúpenie účastníkov je súd povinný vykonať vždy aj výsluch účastníkov.
Bez pochýb je súd podľa dovolateľa povinný výsluch vykonať, ak bol priamo navrhnutý
v priebehu súdneho konania. Žalovaný v dovolaní zdôraznil, že tento ním navrhnutý dôkaz
označil pred vyhlásením rozhodnutia súdu o skončení dokazovania, teda včas v súlade s ust.
§ 120 ods. 4 O. s. p. Takéto právo predložiť dôkaz najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým
sa končí dokazovanie, účastníkovi v plnom rozsahu priznáva zákon, a preto nie je možné
takéto zákonné právo žalovanému akokoľvek uprieť. Pokiaľ súd takéto právo účastníkovi
nepriznal, nepochybne mu odňal možnosť konať pred súdom. Dovolateľ poukázal aj na to, že
i v prípade, ak by účastníci takýto dôkaz ani nenavrhli, súd by bol povinný takýto dôkaz
vykonať, pretože bol nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci samej vzhľadom k tomu, že
existovali pochybnosti o tom, čo bolo úmyslom zmluvných strán pri uzatváraní predmetnej
zmluvy (najmä bodu 6.9 zmluvy). Tak, ako už vyplýva z vyššie uvedeného, výsluch štatutára
žalovaného, ako i štatutára žalobcu, bol pre závery súdu nevyhnutný. Bez vypočutia
konajúcich osôb nemohol súd dospieť k určitosti sporného ustanovenia zmluvy a tým
k správnemu právnemu názoru. Záver súdu v tomto smere preto nie je podľa dovolateľa
objektívne zistený, je v plnom rozsahu nepodložený, a teda nezákonný. Nevyhnutnosť
vykonať výsluchy zmluvných strán vyplývala i zo skutočnosti, že nešlo o zmluvu, pri ktorej
by sa zo zákona vyžadovala nevyhnutná písomná forma zmluvy. Zmluva postačovala
i v ústnej podobe, a preto rozhodujúce boli i prejavy vôle prejavené ústne pri uzatváraní tejto
zmluvy. Dovolateľ namietol, že odvolací súd sa s nevykonaním dôkazu nijako nevysporiadal,
čo je podľa jeho názoru hrubou vadou konania. Nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť
rozhodnutí podľa dovolateľa vyplýva zo skutočnosti, že prvostupňový súd vo svojom
rozhodnutí úplne nesprávne skonštatoval, že okrem právneho zástupcu žalobcu vypočul
i samotného žalobcu, hoci výsluch žalobcu nebol vôbec vykonaný. Nie je možné súhlasiť ani
so záverom odvolacieho, ako i súdu prvého stupňa, ktorým súdy vôbec neaplikovali na výklad spornej zmluvy ust. § 266 Obchodného zákonníka. Dovolateľ má za to, že výklad ustanovení
zmluvy a úmyslu sledovaného zmluvnými stranami, a s tým súvisiaci výklad úmyslu
zmluvných strán vo vzťahu k ustanoveniu bodu 6.9 čl. VI zmluvy, bol rozhodujúcou
skutočnosťou pre rozhodnutie vo veci samej. Podľa dovolateľa, súd bol povinný sa zaoberať
uvedeným o to viac, že nešlo o zmluvu, pri ktorej by sa vyžadovala nevyhnutná písomná
forma zmluvy. Dovolateľ sa nestotožňuje ani so záverom odvolacieho súdu, že nie je možno
posudzovať jeho námietky, nakoľko boli podané až po uplynutí lehoty na podanie odvolania.
Žalovaný má za to, že v odvolaní z 13. decembra 2010, podľa jeho obsahu uplatnil všetky
zákonné dôvody odvolania, uvedené v § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O. s. p. a vo svojom
doplnení z 8. apríla 2011 len upriamil pozornosť na právne úvahy a nezrovnalosti, týkajúce sa
právneho posúdenia predmetnej veci, ktoré nemožno ignorovať. Tieto dôvody však v plnom
rozsahu spadajú pod dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O. s. p., ktoré boli aj
obsahom podaného odvolania. Nemožno preto vyvodiť, že žalovaný vo svojom doplnení
odvolania rozšíril dôvody ním podaného odvolania. Žalovaný v doplnení odvolania okrem
iného zdôraznil, že súd stotožňoval žalovaného so spoločnosťou Z., a. s., hoci ide o dva
rozdielne subjekty a práve z tohto dôvodu dospel k nesprávnym právnym a skutkovým
záverom, čo je hrubou vadou konania, ktorá rovnako vedie k nepreskúmateľnosti
a nezrozumiteľnosti vydaného rozhodnutia.
Dovolateľ sa ďalej nestotožňuje ani so záverom súdu, že v danom prípade nešlo
o zmluvu v prospech tretích osôb v zmysle ust. § 50 Občianskeho zákonníka. V podanom
dovolaní zdôraznil, že zmes popolčeka a škváry nepatrila žalovanému, ale tretím osobám.
Žalovaný vo vzťahu k uvedenému odpadu nemal žiadny právny a ani iný vzťah. Z tohto
dôvodu je podľa dovolateľa zrejmé, že pre žalovaného sa vôbec neplnilo. Táto zmes, ktorá
mala byť predmetom odvozu, bola výlučným vlastníctvom teplární, ktorým patrili odkaliská
a v danom prípade vlastníkom zmesi popolčeka a škváry bola Z., a. s., ako samostatný
obchodný subjekt, a nie žalovaný. Podľa dovolateľa je dôvodné jeho tvrdenie, že bez
poskytnutia finančných prostriedkov z rozpočtu nebol dôvod pre žalobcu, aby čokoľvek plnil,
kým neboli zabezpečené finančné prostriedky na úhradu takéhoto plnenia. Z uvedeného preto
vyplýva, že účinnosť zmluvy bola podmienená poskytnutím finančných prostriedkov
zo strany Ministerstva životného prostredia SR. Dovolateľ zdôraznil, že žalovaný konal bez
príkazu podľa ust. § 743 a nasl. Občianskeho zákonníka spoločnosti Z., a. s. a bez príkazu
uzavrel so žalobcom predmetnú zmluvu. Neexistoval žiadny právny dôvod, aby žalovaný
zabezpečoval inému subjektu plnenie, na ktoré nie je zaviazaný a za takéto služby aj platil. Vzhľadom k tomu, že Z., a. s., ako vlastník zmesi, nebol účastníkom zmluvy a neprejavil
s obsahom takejto zmluvy súhlas, podľa dovolateľa súd vôbec neskúmal, že bez takéhoto
súhlasu išlo o protiprávny zásah do práv tretej osoby podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Dovolateľ preto žiada, aby dovolací súd v plnom rozsahu zrušil napadnuté
rozhodnutie, ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Dovolateľ požiadal aj o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa ust.
§ 243 O. s. p.
Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, že podané dovolanie nie
je v danom prípade prípustné. Námietky žalovaného považuje žalobca za absurdné,
nepodstatné a nedôvodné. Žalobca zdôraznil, že žalovaný neoznačil konkrétnym menom
štatutára, ktorý mal byť v konaní vypočutý, pretože od 7. septembra 2010 ním nie je
Ing. P. N., CSc., ktorý predmetnú zmluvu podpisoval. K bodu VI/6.9 zmluvy žalobca dodal,
že tento bod bol v zmluve zakotvený na výslovnú žiadosť žalovaného z 2. júna 2009, ktorý
napriek tomu, že finančné prostriedky na svojom účte nemal zložené, vyzýval žalobcu
na plnenie si zmluvnej povinnosti. Žalovaný považoval za podstatné porušenie zmluvy aj neplnenie si povinnosti žalobcom, z ktorého dôvodu žalovaný od zmluvy odstúpil listom
z 10. mája 2011, čo však neznamená zánik povinnosti uhradiť žalobcovi účelne vynaložené
náklady za už vykonané práce. Žalobca považuje námietky dovolateľa ohľadom nesprávneho
skutkového a právneho posúdenia veci za právne bezvýznamné, nakoľko tieto môžu byť
predmetom prieskumu iba za predpokladu, že je dovolanie prípustné. Žalobca poukázal na to,
že dovolateľ skresľuje podstatné skutočnosti plnenia z riadne uzavretej zmluvy, vysúťaženej
v medzinárodnom tendri, čo svedčí o nepochopení podstaty sporu, ktorým je likvidácia
pretrvávajúcich enviromentálnych záťaží životného prostredia. Keďže žalovanému nebola
odňatá ani reálna, ani efektívna možnosť konať pred súdom, žiada žalobca zrušiť uznesenie
o odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku, dovolanie odmietnuť a žalobcovi priznať
trovy konania vo výške 3 786,-- Eur na účet jeho právnej zástupkyne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.). Dospel pritom k záveru, že z hľadiska jeho prípustnosti
neboli splnené zákonné podmienky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú
ustanovenia § 237 až § 239 O. s. p.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí z niektorou z vád uvedených v ust.
§ 237 O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti
podľa ust. § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho
súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto
pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je
v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad
rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
zmenený, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu,
vysloveného v tejto veci a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
V danom prípade neboli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania v zmysle ust.
§ 238 O. s. p., pretože odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a prípustnosť dovolania nevyslovil.
Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania
podľa ust. § 237 O. s. p.
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto
opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia žalovaného, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať
pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný
postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne
dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,
právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci.
Dovolateľ v dovolaní predovšetkým namietal, že súd nevykonal ním navrhnutý dôkaz,
výsluch účastníka, čím mu odňal možnosť konať pred súdom.
Podľa ustálenej judikatúry platí, že takýto postup súdu nemožno zásadne považovať
za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia
orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá
a § 125 veta prvá O. s. p.). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré
navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky
súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť.
Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci aj využil (nebolo mu odňaté). Právo
navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť
konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu
a nie účastníkom konania (§ 120 ods.1 O. s. p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to
mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Zo samotnej
skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy, alebo vykonal
iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O. s. p. procesne prípustné.
V súvislosti s uvedeným dovolací súd uvádza, že výsluch účastníka je iba jedným
z dôkazných prostriedkov a nevykonanie tohto dôkazu nie je postupom, ktorým by súd odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom. Naviac dovolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že
predvolanie súdu prvého stupňa na pojednávanie nariadené na deň 28. 10. 2010, bolo včas
doručené dňa 26. 08. 2010 ako právnemu zástupcovi žalovaného, tak dňa 23. 08. 2010
žalovanému, ktorý mal možnosť sa pojednávania zúčastniť a na pojednávaní využiť svoje
právo sa k prejednávanej veci vyjadriť, pre ktorý dôvod mu nemohlo byť upreté právo
na spravodlivý proces.
Odvolací súd (ani súd prvého stupňa) zamietnutím návrhu žalovaného na vykonanie
navrhnutého dôkazu, preto svojím postupom nevylúčili dovolateľa z realizácie žiadneho
procesného práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
Pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, k tejto
námietke žalovaného dovolací súd uvádza, že v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. dovolanie nie je
možné odôvodniť tým, že odvolací súd neúplne zistil skutkový stav veci, resp. že dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych vád (§ 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.). Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení,
urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Námietky v tomto smere vznesené bez ďalšieho nespôsobujú ani vady konania v zmysle
§ 237 O. s. p.
Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa, týkajúca sa
nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho
súdu.
Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Dovolací súd však zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).
V predmetnej veci odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, keď pre priznanie nároku žalobcu uviedol
odvolací súd rozhodujúce argumenty. V rozhodnutí uviedol aj dôvody, pre ktoré vykonanie
žalovaným navrhnutého dôkazu nepovažoval za potrebné, dôvody, pre ktoré plnenie žalobcu
považoval za splnené a tiež odôvodnil, prečo k v odvolaní namietanej novej skutočnosti, že
žalovaný konal bez príkazu tretej osoby, neprihliadol. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného
súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Žalovaný v dovolaní namieta aj to, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle ust. § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci by prichádzalo
do úvahy za rovnakej podmienky, ako posúdenie inej vady konania podľa ust. § 241 písm. b/
O. s. p., t. j. až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné.
Nakoľko v danej veci prípustnosť dovolania nebolo možné vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O. s. p. a dovolací súd nezistil, že by konanie bolo postihnuté vadami uvedenými
v § 237 O. s. p., Najvyšší súd S. republiky preto dovolanie žalovaného pre jeho neprípustnosť
podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol. So
zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa ust. § 243b ods. 5
v spojení s ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že v dovolacom konaní úspešnému
žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby po 3122,37 Eur, vrátane paušálnej náhrady po 7,63 Eur, z ktorých právna zástupkyňa žalobcu vyčíslila v zmysle § 151 O. s. p. svoj nárok vo výške 3 786,-- Eur, v ktorej uplatnenej výške dovolací
súd preto žalobcovi priznal nárok na ich náhradu (ust. § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, písm.
b/, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb).
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 8. októbra 2012
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová