Najvyšší súd  

1 Obdo 3/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu E., s. r. o., S., K., IČO: X., právne zast. JUDr. E. Ľ., advokátkou, P., B., proti žalovanému S., štátny podnik, R., B.,

IČO: X., právne zast. Advokátska kancelária K., s. r. o., V., B., IČO: X., v konaní o

zaplatenie 1 348 082,73 Eur s príslušenstvom, na dovolanie žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline z 29. septembra 2011, č. k. 13Cob/99/2011-200, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaného   o d m i e t a.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia dovolacieho

konania vo výške 3 786,-- Eur na účet jeho právnej zástupkyne.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom z 28. októbra 2010, č. k. 20Cb/111/2010-116 zaviazal

žalovaného zaplatiť žalobcovi 1 348 082,73 Eur spolu s príslušenstvom, a to 9% ročným

úrokom z omeškania od 3. októbra 2009 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti

rozhodnutia. Vo zvyšnej časti, týkajúcej sa úroku z omeškania, žalobu zamietol. O trovách

rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 44 621,27 Eur

na účet právneho zástupcu žalobcu, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že 22. júna 2009 uzavrel žalobca ako

poskytovateľ so žalovaným ako odberateľom Zmluvu o poskytovaní služieb, predmetom

ktorej bolo poskytnutie služieb, spočívajúcich v odbere, odvoze a zneškodnení zmesi

popolčeka a škváry, ktorá vzniká spálením hnedého energetického uhlia. V čl. I bod 1.2. sa

žalobca zaviazal odobrať a odviesť zmes popolčeka a škváry za podmienok dohodnutých  

v zmluve z odberných miest odkalisko Martinskej teplárne, odkalisko Zvolenskej teplárne

a odkalisko Žilinskej teplárne. Žalovaný sa v čl. I bod 1.3. zmluvy zaviazal za odobranú,

odvezenú a zneškodnenú zmes zaplatiť žalobcovi cenu dohodnutú v čl. II zmluvy. Z čl. VI.

bodu 6.9. zmluvy vyplynulo, že predmet zmluvy bude financovaný z prostriedkov Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky a v prípade, že Ministerstvo životného

prostredia Slovenskej republiky neposkytne finančné prostriedky, zmluvné strany sú povinné

upraviť dodatkom ku zmluve ďalší postup plnenia zmluvy. Z faktúry č. 305/2009

z 2. septembra 2009 (č. l. 9 spisu) vyplynulo, že žalobca si touto faktúrou vyúčtoval cenu

za odber, odvoz a zneškodnenie zmesi popolčeka a škváry zo Z., a. s., v celkovej sume 1 348

082,73 Eur. Z listu žalovaného, adresovaného žalobcovi (č. l. 11 spisu) z 14. októbra 2009

vyplynulo, že žalovaný oznámil žalobcovi, že k 14. septembru 2009 nemá žiadne finančné

prostriedky na realizáciu predmetnej akcie. Okresný súd poukázal na ust.

§ 261 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 36 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho

zákonníka, ust. § 269 ods. 2, § 365, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ust. § 517 ods. 2

Občianskeho zákonníka a podľa vykonaného dokazovania uzavrel, že medzi žalobcom

a žalovaným vznikol zmluvný vzťah z titulu písomne uzavretej zmluvy o poskytovaní služieb,

ktorú po právnej stránke okresný súd posúdil ako zmluvu nepomenovanú, ktorá obsahovala

podstatné znaky zmluvy o dielo. Žalobca a žalovaný boli podnikatelia podľa ust. § 2 ods. 2

Obchodného zákonníka a ich vzťah bol hodnotený podľa hmotného práva, a to Obchodného

zákonníka. Zmluva bola platne uzavretá, obsahuje všetky podstatné náležitosti - označenie

účastníkov, predmet zmluvy a ostatné dojednania, cenu, platobné podmienky, spôsob

ukončenia zmluvy, následky porušenia zmluvných povinností a iné. Žalobca poskytol

dohodnuté služby v súlade s uzavretou zmluvou. Žalovaný si svoje zmluvné povinnosti

nesplnil. Dohodnutú cenu za odber, odvoz a zneškodnenie zmesi popolčeka a škváry žalovaný

žalobcovi nezaplatil. Zo zmluvy nevyplýva žiadna dohoda o rozväzovacej podmienke. V čl.

VI. bod 6.9. zmluvy je podľa názoru okresného súdu uvedený len zdroj finančných

prostriedkov - prostriedky Ministerstva životného prostredia SR a zmluvne dohodnutá

povinnosť v prípade neposkytnutia týchto prostriedkov, riešiť ďalší postup plnenia zmluvy

dodatkom. Splnenie tejto povinnosti nebolo zabezpečené žiadnou sankciou. Tým, že cena

vyúčtovaná faktúrou č. 305/2009 žalovaným nebola uhradená v lehote splatnosti, žalovaný sa

dostal do omeškania a žalobcovi vzniklo právo na úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho

po dni splatnosti faktúry až do jej zaplatenia. Faktúra bola splatná 2. októbra 2009, omeškanie

nastalo dňom 3. októbra 2009, od ktorého bol priznaný úrok z omeškania a nad uvedený

rozsah, a to požadovaný 9% úrok z omeškania už za deň 2. októbra 2009, kedy len nastala

splatnosť žalobcovho nároku, bola žaloba zamietnutá. O trovách konania bolo rozhodnuté

podľa ust. § 142 ods. 3 O. s. p. a žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania bola priznaná

plná náhrada trov, keďže mal len neúspech v pomerne nepatrnej časti, a to v zamietavom

úroku z omeškania za deň 2. októbra 2009.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací na odvolanie žalovaného napadnutým

rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa s tým, že v úvodnej časti rozsudku správne

sídlo žalovaného znie : „R., B. X.“. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy

odvolacieho konania vo výške 4 969,20 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu, v lehote

do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že

od začatia súdneho konania až do rozhodnutia okresným súdom, bola dôsledným spôsobom

zachovávaná zásada rovnosti žalobcu a žalovaného, ktorá sa prejavila aj vo vecne správnom

skutkovom a právnom zhodnotení. Odvolací súd konštatoval, že závery rozhodnutia súdu

prvého stupňa a zistený skutkový stav, je aj v súlade s judikatúrou ústavného súdu. Stotožnil

sa so záverom súdu prvého stupňa, že bod 6.9 čl. VI Zmluvy o poskytovaní služieb nie je

dojednaním určitej rozväzovacej podmienky tak, ako to vyžaduje ust. § 36 ods. 2 druhá veta

Občianskeho zákonníka. V tomto prípade podľa odvolacieho súdu nebolo namieste aplikovať

výkladové pravidlá podľa ust. § 266 Obchodného zákonníka, pretože v tomto bode 6.9 bol

vyjadrený len spôsob financovania. Podľa odvolacieho súdu nebolo namieste použitie

výkladových pravidiel ani s odkazom k obsahu čl. IV bodu 4.2 zmluvy, z ktorého mimo

akúkoľvek pochybnosť vyplýval spôsob skončenia platnosti zmluvy, pričom platnosť zmluvy

nebola viazaná na žiadnu hmotnoprávnu podmienku. Odvolací súd nevyhodnotil ako

relevantný ani odvolací dôvod žalovaného, že uzavretá zmluva medzi žalobcom a žalovaným

je zmluvou v prospech tretích osôb podľa ust. § 50 Občianskeho zákonníka, pretože z obsahu

zmluvy, označenia zmluvných strán nepochybne vyplýva, že žalovaný je odberateľ, išlo

o jasnú statusovú pozíciu žalovaného, pričom žalobca je poskytovateľ služieb. Odvolací súd

v napadnutom rozhodnutí zdôraznil, že súd prvého stupňa na základe doložených listinných

dôkazov, a to Podkladu pre fakturáciu odvozu popolčeka z odkaliska popolovín Z., a. s. na č.

l. 10 spisu, vystavenej faktúry č. 305/2009 a obsahu zmluvy správne konštatoval, že žalobca

zrealizoval plnenie. Odvolací súd ďalej poukázal na to, že žalované plnenie bolo zrealizované

v mesiacoch júl – august 2009, pred úkonom odstúpenia od zmluvy z 10. mája 2011,

z ktorého dôvodu je tento jednostranný právny úkon žalovaného bez vplyvu k žalobcovmu

nároku. Odvolací súd zdôraznil, že samotný obsah uzavretej zmluvy poukazuje na ust. § 269

ods. 2 Obchodného zákonníka, t. j. na nepomenovaný typ zmluvy. Žalovaný sa s takýmto

hodnotením zmluvy stotožnil a až po uplynutí lehoty na podanie odvolania namietol, že

v danom prípade ide o konanie bez príkazu podľa ust. § 743 a nasl. Občianskeho zákonníka,

na ktorú námietku však už odvolací súd nemohol prihliadať, pričom nemohol pripustiť ani

dovolanie proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu súdu prvého stupňa, keďže v danej veci sa nerieši otázka zásadného právneho významu, ktorá by mala dopad aj na iné spory. Odvolací

súd preto rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne rozhodnutie a o trovách

konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 a § 151 O. s. p.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie v zákonnej lehote, ktoré

odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. f/ O. s. p., pričom

konanie vykazuje podľa žalovaného aj iné hrubé vady, ktoré spočívajú v nesprávnom

právnom, ako i skutkovom posúdení veci. Dovolateľ má za to, že záver odvolacieho súdu

ohľadom výsluchu účastníkov v predmetnej veci je v plnom rozsahu nesprávny, pretože bez

ohľadu na právne zastúpenie účastníkov je súd povinný vykonať vždy aj výsluch účastníkov.

Bez pochýb je súd podľa dovolateľa povinný výsluch vykonať, ak bol priamo navrhnutý

v priebehu súdneho konania. Žalovaný v dovolaní zdôraznil, že tento ním navrhnutý dôkaz

označil pred vyhlásením rozhodnutia súdu o skončení dokazovania, teda včas v súlade s ust.

§ 120 ods. 4 O. s. p. Takéto právo predložiť dôkaz najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým

sa končí dokazovanie, účastníkovi v plnom rozsahu priznáva zákon, a preto nie je možné

takéto zákonné právo žalovanému akokoľvek uprieť. Pokiaľ súd takéto právo účastníkovi

nepriznal, nepochybne mu odňal možnosť konať pred súdom. Dovolateľ poukázal aj na to, že

i v prípade, ak by účastníci takýto dôkaz ani nenavrhli, súd by bol povinný takýto dôkaz

vykonať, pretože bol nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci samej vzhľadom k tomu, že

existovali pochybnosti o tom, čo bolo úmyslom zmluvných strán pri uzatváraní predmetnej

zmluvy (najmä bodu 6.9 zmluvy). Tak, ako už vyplýva z vyššie uvedeného, výsluch štatutára

žalovaného, ako i štatutára žalobcu, bol pre závery súdu nevyhnutný. Bez vypočutia

konajúcich osôb nemohol súd dospieť k určitosti sporného ustanovenia zmluvy a tým

k správnemu právnemu názoru. Záver súdu v tomto smere preto nie je podľa dovolateľa

objektívne zistený, je v plnom rozsahu nepodložený, a teda nezákonný. Nevyhnutnosť

vykonať výsluchy zmluvných strán vyplývala i zo skutočnosti, že nešlo o zmluvu, pri ktorej

by sa zo zákona vyžadovala nevyhnutná písomná forma zmluvy. Zmluva postačovala

i v ústnej podobe, a preto rozhodujúce boli i prejavy vôle prejavené ústne pri uzatváraní tejto

zmluvy. Dovolateľ namietol, že odvolací súd sa s nevykonaním dôkazu nijako nevysporiadal,

čo je podľa jeho názoru hrubou vadou konania. Nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť

rozhodnutí podľa dovolateľa vyplýva zo skutočnosti, že prvostupňový súd vo svojom

rozhodnutí úplne nesprávne skonštatoval, že okrem právneho zástupcu žalobcu vypočul

i samotného žalobcu, hoci výsluch žalobcu nebol vôbec vykonaný. Nie je možné súhlasiť ani

so záverom odvolacieho, ako i súdu prvého stupňa, ktorým súdy vôbec neaplikovali na výklad spornej zmluvy ust. § 266 Obchodného zákonníka. Dovolateľ má za to, že výklad ustanovení

zmluvy a úmyslu sledovaného zmluvnými stranami, a s tým súvisiaci výklad úmyslu

zmluvných strán vo vzťahu k ustanoveniu bodu 6.9 čl. VI zmluvy, bol rozhodujúcou

skutočnosťou pre rozhodnutie vo veci samej. Podľa dovolateľa, súd bol povinný sa zaoberať

uvedeným o to viac, že nešlo o zmluvu, pri ktorej by sa vyžadovala nevyhnutná písomná

forma zmluvy. Dovolateľ sa nestotožňuje ani so záverom odvolacieho súdu, že nie je možno

posudzovať jeho námietky, nakoľko boli podané až po uplynutí lehoty na podanie odvolania.

Žalovaný má za to, že v odvolaní z 13. decembra 2010, podľa jeho obsahu uplatnil všetky

zákonné dôvody odvolania, uvedené v § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O. s. p. a vo svojom

doplnení z 8. apríla 2011 len upriamil pozornosť na právne úvahy a nezrovnalosti, týkajúce sa

právneho posúdenia predmetnej veci, ktoré nemožno ignorovať. Tieto dôvody však v plnom

rozsahu spadajú pod dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O. s. p., ktoré boli aj

obsahom podaného odvolania. Nemožno preto vyvodiť, že žalovaný vo svojom doplnení

odvolania rozšíril dôvody ním podaného odvolania. Žalovaný v doplnení odvolania okrem

iného zdôraznil, že súd stotožňoval žalovaného so spoločnosťou Z., a. s., hoci ide o dva

rozdielne subjekty a práve z tohto dôvodu dospel k nesprávnym právnym a skutkovým

záverom, čo je hrubou vadou konania, ktorá rovnako vedie k nepreskúmateľnosti

a nezrozumiteľnosti vydaného rozhodnutia.

Dovolateľ sa ďalej nestotožňuje ani so záverom súdu, že v danom prípade nešlo

o zmluvu v prospech tretích osôb v zmysle ust. § 50 Občianskeho zákonníka. V podanom

dovolaní zdôraznil, že zmes popolčeka a škváry nepatrila žalovanému, ale tretím osobám.

Žalovaný vo vzťahu k uvedenému odpadu nemal žiadny právny a ani iný vzťah. Z tohto

dôvodu je podľa dovolateľa zrejmé, že pre žalovaného sa vôbec neplnilo. Táto zmes, ktorá

mala byť predmetom odvozu, bola výlučným vlastníctvom teplární, ktorým patrili odkaliská

a v danom prípade vlastníkom zmesi popolčeka a škváry bola Z., a. s., ako samostatný

obchodný subjekt, a nie žalovaný. Podľa dovolateľa je dôvodné jeho tvrdenie, že bez

poskytnutia finančných prostriedkov z rozpočtu nebol dôvod pre žalobcu, aby čokoľvek plnil,

kým neboli zabezpečené finančné prostriedky na úhradu takéhoto plnenia. Z uvedeného preto

vyplýva, že účinnosť zmluvy bola podmienená poskytnutím finančných prostriedkov

zo strany Ministerstva životného prostredia SR. Dovolateľ zdôraznil, že žalovaný konal bez

príkazu podľa ust. § 743 a nasl. Občianskeho zákonníka spoločnosti Z., a. s. a bez príkazu

uzavrel so žalobcom predmetnú zmluvu. Neexistoval žiadny právny dôvod, aby žalovaný

zabezpečoval inému subjektu plnenie, na ktoré nie je zaviazaný a za takéto služby aj platil. Vzhľadom k tomu, že Z., a. s., ako vlastník zmesi, nebol účastníkom zmluvy a neprejavil

s obsahom takejto zmluvy súhlas, podľa dovolateľa súd vôbec neskúmal, že bez takéhoto

súhlasu išlo o protiprávny zásah do práv tretej osoby podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Dovolateľ preto žiada, aby dovolací súd v plnom rozsahu zrušil napadnuté

rozhodnutie, ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Dovolateľ požiadal aj o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa ust.

§ 243 O. s. p.

Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, že podané dovolanie nie

je v danom prípade prípustné. Námietky žalovaného považuje žalobca za absurdné,

nepodstatné a nedôvodné. Žalobca zdôraznil, že žalovaný neoznačil konkrétnym menom

štatutára, ktorý mal byť v konaní vypočutý, pretože od 7. septembra 2010 ním nie je

Ing. P. N., CSc., ktorý predmetnú zmluvu podpisoval. K bodu VI/6.9 zmluvy žalobca dodal,

že tento bod bol v zmluve zakotvený na výslovnú žiadosť žalovaného z 2. júna 2009, ktorý

napriek tomu, že finančné prostriedky na svojom účte nemal zložené, vyzýval žalobcu

na plnenie si zmluvnej povinnosti. Žalovaný považoval za podstatné porušenie zmluvy aj neplnenie si povinnosti žalobcom, z ktorého dôvodu žalovaný od zmluvy odstúpil listom

z 10. mája 2011, čo však neznamená zánik povinnosti uhradiť žalobcovi účelne vynaložené

náklady za už vykonané práce. Žalobca považuje námietky dovolateľa ohľadom nesprávneho

skutkového a právneho posúdenia veci za právne bezvýznamné, nakoľko tieto môžu byť

predmetom prieskumu iba za predpokladu, že je dovolanie prípustné. Žalobca poukázal na to,

že dovolateľ skresľuje podstatné skutočnosti plnenia z riadne uzavretej zmluvy, vysúťaženej

v medzinárodnom tendri, čo svedčí o nepochopení podstaty sporu, ktorým je likvidácia

pretrvávajúcich enviromentálnych záťaží životného prostredia. Keďže žalovanému nebola

odňatá ani reálna, ani efektívna možnosť konať pred súdom, žiada žalobca zrušiť uznesenie

o odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku, dovolanie odmietnuť a žalobcovi priznať

trovy konania vo výške 3 786,-- Eur na účet jeho právnej zástupkyne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.). Dospel pritom k záveru, že z hľadiska jeho prípustnosti

neboli splnené zákonné podmienky.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len

v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú

ustanovenia § 237 až § 239 O. s. p.

Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí z niektorou z vád uvedených v ust.

§ 237 O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti

podľa ust. § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho

súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto

pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je

v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.

Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad

rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

zmenený, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu,

vysloveného v tejto veci a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu.

V danom prípade neboli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania v zmysle ust.

§ 238 O. s. p., pretože odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a prípustnosť dovolania nevyslovil.

Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania

podľa ust. § 237 O. s. p.

Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní

nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto

opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku

opodstatnenosti tvrdenia žalovaného, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať

pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.

Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný

postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré

mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne

dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,

právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy

a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa

k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

Dovolateľ v dovolaní predovšetkým namietal, že súd nevykonal ním navrhnutý dôkaz,

výsluch účastníka, čím mu odňal možnosť konať pred súdom.

Podľa ustálenej judikatúry platí, že takýto postup súdu nemožno zásadne považovať

za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými

možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia

orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá

a § 125 veta prvá O. s. p.). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré

navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky

súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť.

Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci aj využil (nebolo mu odňaté). Právo

navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov

podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť

konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu

a nie účastníkom konania (§ 120 ods.1 O. s. p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to

mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho

rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Zo samotnej

skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy, alebo vykonal

iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O. s. p. procesne prípustné.

  V súvislosti s uvedeným dovolací súd uvádza, že výsluch účastníka je iba jedným

z dôkazných prostriedkov a nevykonanie tohto dôkazu nie je postupom, ktorým by súd odňal

účastníkovi možnosť konať pred súdom. Naviac dovolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že

predvolanie súdu prvého stupňa na pojednávanie nariadené na deň 28. 10. 2010, bolo včas

doručené dňa 26. 08. 2010 ako právnemu zástupcovi žalovaného, tak dňa 23. 08. 2010

žalovanému, ktorý mal možnosť sa pojednávania zúčastniť a na pojednávaní využiť svoje

právo sa k prejednávanej veci vyjadriť, pre ktorý dôvod mu nemohlo byť upreté právo

na spravodlivý proces.

Odvolací súd (ani súd prvého stupňa) zamietnutím návrhu žalovaného na vykonanie

navrhnutého dôkazu, preto svojím postupom nevylúčili dovolateľa z realizácie žiadneho

procesného práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.

Pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, k tejto

námietke žalovaného dovolací súd uvádza, že v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. dovolanie nie je

možné odôvodniť tým, že odvolací súd neúplne zistil skutkový stav veci, resp. že dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych vád (§ 241 ods. 2 písm. c/

O. s. p.). Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení,

urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Námietky v tomto smere vznesené bez ďalšieho nespôsobujú ani vady konania v zmysle

§ 237 O. s. p.

Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa, týkajúca sa

nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho

súdu.

Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec

právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Dovolací súd však zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).

V predmetnej veci odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, keď pre priznanie nároku žalobcu uviedol

odvolací súd rozhodujúce argumenty. V rozhodnutí uviedol aj dôvody, pre ktoré vykonanie

žalovaným navrhnutého dôkazu nepovažoval za potrebné, dôvody, pre ktoré plnenie žalobcu

považoval za splnené a tiež odôvodnil, prečo k v odvolaní namietanej novej skutočnosti, že

žalovaný konal bez príkazu tretej osoby, neprihliadol. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného

súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Žalovaný v dovolaní namieta aj to, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle ust. § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci by prichádzalo

do úvahy za rovnakej podmienky, ako posúdenie inej vady konania podľa ust. § 241 písm. b/

O. s. p., t. j. až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné.

Nakoľko v danej veci prípustnosť dovolania nebolo možné vyvodiť z ustanovenia

§ 238 O. s. p. a dovolací súd nezistil, že by konanie bolo postihnuté vadami uvedenými

v § 237 O. s. p., Najvyšší súd S. republiky preto dovolanie žalovaného pre jeho neprípustnosť

podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol. So

zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti.

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa ust. § 243b ods. 5

v spojení s ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že v dovolacom konaní úspešnému

žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby po 3122,37 Eur, vrátane paušálnej náhrady po 7,63 Eur, z ktorých právna zástupkyňa žalobcu vyčíslila v zmysle § 151 O. s. p. svoj nárok vo výške 3 786,-- Eur, v ktorej uplatnenej výške dovolací

súd preto žalobcovi priznal nárok na ich náhradu (ust. § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, písm.

b/, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb).

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 8. októbra 2012

JUDr. Beata Miničová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová