1 Obdo 23/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

  Najvyšší súd Slovenskej   republiky v senáte zloženom z predsedu senátu  

JUDr. Štefana Šatku a členiek senátu JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Ivany Izakovičovej,

v právnej veci žalobcu: Ž., B., so sídlom K.B., IČO: X., proti žalovanému: E., živnostníkovi

podnikajúcemu pod obchodným menom E., s miestom podnikania H.B., IČO: X.,

zastúpenému JUDr. J., advokátom so sídlom D.B., o vypratanie nehnuteľnosti, vedenej na

Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 26Cb 14/2008, na dovolanie žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Cob/215/2009-161 z 23. novembra 2010, takto

r o z h o d o l :

  Dovolanie žalovaného z a m i e t a.

  Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

2   1Obdo/23/2011

Žalobca sa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III domáhal, aby súd

uložil žalovanému povinnosť vypratať nebytový priestor, ktorý sa nachádza vo výpravnej

budove železničnej stanice B. N., v k.ú. X. N., parc. č. X. zastavaná plocha, LV X., vedený na

Správe katastra B. - N., Katastrálneho úradu B., EL budovy č. X., bývalá D.. o výmere X. m²,

ktoré spravujú Ž., B. a zároveň uhradiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 10.112,-

Sk mesačne za obdobie od 1. januára 2008 do faktického odovzdania predmetného

nebytového priestoru žalobcovi, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uplatnený

nárok žalobca odôvodnil tým, že na základe nájomnej zmluvy č. 804690049-8/2012 z 12. júla 2002 prenajal žalovanému vyššie označený nebytový priestor, pričom nájomná zmluva bola

uzavretá od 1. augusta 2002 na dobu neurčitú. Dňa 17. januára 2005 bol podpísaný dodatok č. 1 k nájomnej zmluve, ktorým sa zmenila výška nájomného, upresnili sa platobné podmienky,

ako aj podmienky zániku nájomnej zmluvy a podmienky doručovania. Vzhľadom k tomu, že

žalovaný si neplnil povinnosť uhrádzať nájomné riadne a včas, žalobca vypovedal nájom

nebytového priestoru listom z 5. septembra 2005, ktorý bol žalovanému doručený dňa 10.

novembra 2005. Na základe tejto výpovede, v súlade s nájomnou zmluvou a jej dodatkom,

začala žalovanému dňa 1. decembra 2005 plynúť výpovedná lehota, ktorá uplynula dňa 31.

decembra 2005. V zmysle výpovede bol žalovaný povinný posledný deň výpovednej lehoty

nebytový priestor vypratať a odovzdať ho v riadnom stave poverenému zamestnancovi

žalobcu. Žalovaný v stanovenom termíne nebytový priestor neodovzdal a od 1. januára 2006

ho užíval bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Na výzvy na uvoľnenie a odovzdanie

nebytového priestoru, ktoré mu boli zaslané v listoch z 22. augusta 2006 a 11. mája 2007,

žalovaný nereagoval. Následné finančné vyrovnanie za obdobie od 1. januára 2006 do 31.

decembra 2007 si žalobca a žalovaný vysporiadali na základe dohôd o uznaní záväzku.

Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril tak, že neexistujú žiadne zákonné dôvody, ktoré

by žalobcu oprávňovali k vyprataniu žalovaného z predmetu nájmu. Žalovaný ako nájomca

naďalej užíva predmet nájmu v súlade so zmluvou z 12. júla 2002, uzavretou medzi ním

a žalobcom, ktorá   je stále platná a účinná vzhľadom k tomu, že žalobca ako prenajímateľ

nepodal podľa ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Občiansky zákonník“) návrh na vypratanie predmetu nájmu na súd. Márnym uplynutím

lehoty na podanie návrhu na vypratanie nehnuteľnosti sa zmluva automaticky prolongovala o ďalší kalendárny rok. Zároveň poukázal na to, že má uhradené všetky záväzky vyplývajúce

zo vzájomného zmluvného vzťahu so žalobcom. V súvislosti s podpisom uznania záväzku 3   1Obdo/23/2011

a dohôd o splátkovom kalendári z 11. apríla 2006 a 8. júna 2006 žalovaný uviedol, že im

predchádzala ústna dohoda so žalobcom o uzavretí novej nájomnej zmluvy k predmetu nájmu.

Keďže k podpisu novej nájomnej zmluvy napokon nedošlo z dôvodov na strane

prenajímateľa, je žalovaný toho názoru, že žalobca ho svojím konaním uviedol do omylu.

Okresný súd Bratislava III uznesením č.k. 26Cb 14/2008-101 zo 4. marca 2009 vylúčil

na samostatné konanie návrh žalobcu, ktorým sa voči žalovanému domáhal zaplatenia

bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1. januára 2008 až do faktického odovzdania

predmetného nebytového priestoru žalobcovi vo výške 335,66 Eur mesačne. Následne rozsudkom č.k. 26Cb 14/2008-104 zo 4. marca 2009 žalobu o vypratanie nehnuteľnosti

zamietol a druhým výrokom žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení

rozsudku uviedol, že po oboznámení sa s právnou argumentáciou žalovaného sa stotožnil

s jeho názorom, že žalobca nepodal včas žalobu o vypratanie nebytového priestoru. Poukázal

na to, že žalobca podal žalobu až 1. februára 2008, pričom sa sám odvolával na ustanovenie  

§ 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak nájomca užíva vec aj po skončení

nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo na vypratanie

nehnuteľnosti na súde do 30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za

akých bola dojednaná pôvodne. Nájom dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy

na rok, nájom dojednaný na kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu. Súd preto žalobu

zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. § 142 ods. 1 vety prvej a § 151 ods. 2

Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) tým, že

právny zástupca žalovaného si trovy konania podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil, preto

mu neboli ani priznané.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, rozsudkom č.k.

2Cob/215/2009-161 z 23. novembra 2010 zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k.

26Cb 14/2008-104 zo 4. marca 2009 tak, že žalovaný je povinný vypratať nebytový priestor,

ktorý sa nachádza vo výpravnej budove železničnej stanice B. N., v k. ú. X. N., parc. č. X.

zastavaná plocha, LV X., vedený na Správe katastra B. - N., Katastrálneho úradu B., EL

budovy č. X., bývalá D.. o výmere X. m², ktoré spravujú Ž., B. a odovzdať ho žalobcovi v stave, v akom ho prevzal, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy prvostupňového konania vo výške

331,95 Eur a trovy odvolacieho konania vo výške 99,50 Eur   do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa o potrebe 4   1Obdo/23/2011

aplikácie ustanovenia § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže v prejednávanej veci

k skončeniu nájmu nedošlo uplynutím doby, na ktorú sa nájom dojednal, ale výpoveďou,

ktorá mala za následok skončenie zmluvného vzťahu. Keďže zmluva zanikla uplynutím

výpovednej doby, medzi účastníkmi už neexistoval žiadny právny vzťah, a teda nemohlo

dôjsť ani k jeho obnoveniu. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa

zmenil tak, že žalobe vyhovel. Podľa zásady úspechu v konaní v súlade s ustanovením § 142

ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodol o trovách prvostupňového a odvolacieho konania tak, že

úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za

návrh na začatie konania vo výške 331,95 Eur a za odvolanie vo výške 99,50 Eur.

Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“).

Namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Poukázal na to, že podľa ust. § 3 zákona č. 116/1990

Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon č. 116/1990 Zb.“) sa nebytové priestory prenajímajú na účel, na ktorý sú stavebne

určené. Prenajatá miestnosť bola stavebne určená ako detská čakáreň na galérii železničnej

stanice, avšak podľa čl. III ods. 2 nájomnej zmluvy z 12. júla 2002 ju prenajímateľ prenajal na

pohostinskú činnosť. Predmet činnosti podľa nájomnej zmluvy bol teda v rozpore

s ustanovením § 3 ods. 2 citovaného zákona a zmluva bola podľa ust. § 39 Občianskeho

zákonníka neplatná, keďže išlo o podstatnú náležitosť nájomnej zmluvy. V takom prípade

treba podľa ust. § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka na právny vzťah medzi prenajímateľom

a   nájomcom použiť ustanovenia zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im

najbližšie, čo sú v danom prípade ustanovenia § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka

o nájomnej zmluve, medzi nimi aj ustanovenie § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa

tohto ustanovenia platí, že ak nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti

tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní,

obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne.

Nájom dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy na rok, nájom dojednaný na

kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu. Prenajímateľ dal nájomcovi výpoveď z nájmu pre

omeškanie s platením nájomného, ktoré nájomca následne doplatil. Keďže však prenajímateľ

nepodal žalobu o vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní od konca výpovednej lehoty,

nájomná zmluva sa predlžovala každý rok opäť o jeden rok. Súd prvého stupňa preto žalobu

oprávnene zamietol. Podporná aplikácia ustanovenia § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka by 5   1Obdo/23/2011

podľa dovolateľa prichádzala do úvahy aj pri zaujatí iného právneho názoru, podľa ktorého sa

právny vzťah medzi účastníkmi riadi ustanoveniami zákona č. 116/1990 Zb. Poukázal na to,

že vymedzenie zmluvy o nájme podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. je obsahovo

zhodné s vymedzením nájomnej zmluvy podľa ust. § 663 Občianskeho zákonníka, taktiež

skončenie nájmu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. a podľa § 676 ods. 1 Občianskeho

zákonníka sú vymedzené zhodne. Z podobnej právnej úpravy vzniku a zániku nájomnej

zmluvy podľa oboch zákonov vyplýva, že na prenajímateľa sa vzťahovala povinnosť podať v lehote 30 dní žalobu o vypratanie prenajatých priestorov, ak po doručení výpovede

a uplynutí výpovednej lehoty neboli tieto priestory vypratané. Žalovaný prenajaté priestory

nevypratal preto, že ich musel nákladne rekonštruovať a pri rokovaniach s prenajímateľom,

ktoré predchádzali výpovedi, sa hovorilo aj o náhrade vynaložených nákladov, na ktorú však

žalobca nebol ochotný pristúpiť. Napokon dovolateľ poukázal tiež na to, že dojednané

nájomné riadne platil a až neskôr sa dostal do finančnej tiesne, ktorá súvisela s tým, že

prenajímateľ začal v staničnej budove vykonávať činnosti, ktoré obmedzili prístup cestujúcich

k prenajatým priestorom využívaným na pohostinskú činnosť. Z vyššie uvedených dôvodov

dovolateľ žiadal, aby dovolací súd zmenil rozhodnutie krajského súdu a žalobcu zaviazal na

náhradu trov konania.  

K dovolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. Nesúhlasil s tvrdením

dovolateľa, že užívanie predmetu nájmu podľa nájomnej zmluvy sa nezhodovalo s pôvodným

účelom, na ktorý bol predmet nájmu stavebne určený, z čoho dovolateľ vyvodzoval

neplatnosť nájomnej zmluvy podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že dňa

25. apríla 1997 uzavrel so žalovaným prvú nájomnú zmluvu č. 1461600027, podľa ktorej bol

žalovaný povinný zabezpečiť zmenu užívania stavby (čl. IV. ods. 3). Počas platnosti tejto

nájomnej zmluvy bolo začaté konanie o zmene užívania stavby a dňa 10. marca 1999 bolo

vydané rozhodnutie štátneho dráhového úradu (ako špeciálneho stavebného úradu) o zmene

užívania stavby z pôvodnej „bývalej detskej čakárne na poschodí“ na „piváreň na poschodí“.

Toto rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10. marca 1999, sa následne vzťahovalo

na novú nájomnú zmluvu č. 804 690 049-8/2002 z 12. júla 2002. Keďže existovalo

právoplatné rozhodnutie o zmene účelu užívania stavby, žalovaný ako nájomca užíval

predmet nájmu v súlade s nájomnou zmluvou, a preto je uvedená dovolacia námietka

nedôvodná.

6   1Obdo/23/2011

Žalobca nesúhlasil ani s argumentáciou dovolateľa o neplatnosti nájomnej zmluvy

z 12. júla 2002 a o potrebe aplikovať na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným

ustanovenie § 853 Občianskeho zákonníka. Namietal, že vzťahy medzi účastníkmi sa neriadia

Občianskym zákonníkom, ako tvrdí žalovaný, ale zákonom č. 116/1990 Zb., ktorý je potrebné

aplikovať aj na skončenie nájmu. Tvrdenia dovolateľa o neplatnosti nájomnej zmluvy  

a potrebe aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka označil žalobca za zbytočnú polemiku

a zavádzanie s tým, že pokiaľ by sa z nich vychádzalo, vyvolávalo by to právnu neistotu vo

vzťahoch, keďže v rozličných zákonoch sa nachádza veľa ustanovení, ktoré sú si do istej miery podobné alebo aj obsahovo zhodné. Aplikácia ustanovenia § 676 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v prejednávanej veci je podľa názoru žalobcu vylúčená vzhľadom k tomu, že

ustanovenia Občianskeho zákonníka ako „lex generalis“je možné použiť len vtedy, ak určitá

situácia (tu konkrétne skončenie nájmu) nie je upravená v „lex specialis“, ktorým je v tomto

prípade zákon č. 116/1990 Zb. Použitie predmetného ustanovenia vylučuje aj samotné jeho

znenie, keďže nájomná zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú. Vzniká potom otázka, na akú

dobu by sa mala nájomná zmluva v zmysle ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka obnoviť,

keďže nebola uzavretá na rok a ani na dobu kratšiu ako jeden rok. Žalobca vyjadril názor, že

výpoveď bola žalovanému daná v súlade s ust. § 10 zákona č. 116/1990 Zb. a čl. VI ods. 5

písm. b/ nájomnej zmluvy a žalovaný ako nájomca bol povinný podľa čl. VII ods. 15

nájomnej zmluvy, ako aj podľa ust. § 13 zákona č. 116/1990 Zb. odovzdať nebytový priestor

ku dňu skončenia nájomnej zmluvy.

K tvrdeniam dovolateľa, že vykonal stavebnú rekonštrukciu prenajatých priestorov

a že sa so žalobcom v tejto súvislosti dohodol na čiastočnej náhrade vynaložených nákladov,

žalobca uviedol, že tieto tvrdenia sa nezakladajú na pravde a okrem toho nemajú žiadny vplyv

na rozhodnutie v prejednávanej veci. K námietke dovolateľa ohľadom riadneho platenia

nájomného uviedol, že od 1. januára 2008 žalovaný neplatil odplatu za užívanie nebytového

priestoru, čo bolo aj dôvodom uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za

obdobie od 1. januára 2008 do faktického odovzdania nehnuteľnosti, ktorý súd prvého stupňa

vylúčil na samostatné konanie. Vyjadril tiež nesúhlas s tvrdeniami žalovaného, že sa dostal do

finančnej tiesne z dôvodu rekonštrukcie železničnej stanice s poukazom na to, že vzhľadom

na dĺžku trvania rekonštrukčných prác (2 mesiace) nemohli mať tieto práce žiadny vplyv na

vzniknutú finančnú tieseň žalovaného, keďže tento neuhrádzal odplatu za užívanie 7   1Obdo/23/2011

nebytového priestoru už od 1. januára 2008. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol

dovolanie žalovaného zamietnuť.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací súd (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po

zistení, že dovolanie je prípustné podľa ust. § 238 ods. 1 O.s.p., prejednal vec bez nariadenia

dovolacieho pojednávania podľa ust. § 243a ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne a námietky dovolateľa nie sú dôvodné.

Dovolateľ tvrdí, že zmluva o nájme z 12. júla 2002 bola uzavretá neplatne vzhľadom k tomu, že dojednaný účel nájmu bol v rozpore s účelom, na ktorý bol predmet nájmu

stavebne určený. Zmluve tak chýbala podstatná náležitosť, čo malo za následok jej absolútnu

neplatnosť podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka. K uvedenému dovolací súd poznamenáva,

že ak by bol tento názor dovolateľa správny, znamenalo by to, že žalovaný užíval predmet

nájmu bez právneho dôvodu (keďže na absolútne neplatný právny úkon sa hľadí, ako keby

nebol vôbec urobený), a to už od samého začiatku a nie až potom, ako bola platne uzavretá

zmluva ukončená výpoveďou. Zmluvné strany by si v takom prípade museli vrátiť všetko, čo

na základe absolútne neplatnej zmluvy plnili a žaloba prenajímateľa o vypratanie prenajatej

nehnuteľnosti by taktiež obstála.

Pokiaľ ide o ustanovenie § 853 Občianskeho zákonníka zakotvujúce princíp analógie

zákona, jeho aplikácia v prejednávanej veci neprichádza do úvahy, keďže toto ustanovenie sa

vzťahuje výlučne na občianskoprávne vzťahy zákonom neupravené. Zmluva o nájme

nebytového priestoru je ako zmluvný typ upravená v zákone č. 116/1990 Zb.,   je teda

predmetom zákonnej regulácie. V prípade absolútne neplatnej zmluvy by do úvahy

prichádzala len tzv. konverzia právneho úkonu v zmysle ustanovenia § 41a ods. 1

Občianskeho zákonníka, kedy neplatný právny úkon, ktorý má náležitosti iného, platného

právneho úkonu, bude mať účinky tohto iného právneho úkonu za predpokladu, že sa účastník

konverzie dovolá a z okolností prípadu bude zrejmé, že právny úkon vyjadruje vôľu konajúcej

osoby.

Zmluva o nájme nebytového priestoru z 12. júla 2002, uzavretá medzi žalobcom ako

prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom, spĺňa všetky náležitosti vymedzené

ustanovením § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb., ktorých prípadný nedostatok zákon

sankcionuje neplatnosťou zmluvy (§ 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb.), t. j. písomnú formu, vymedzenie predmetu a účelu nájmu, určenie výšky a splatnosti nájomného a spôsobu jeho 8   1Obdo/23/2011

platenia, ako aj určenie času, na ktorý sa nájom uzaviera, ak nejde o nájom na neurčitý čas.

V konaní pred súdmi nižších stupňov žiaden z účastníkov neplatnosť predmetnej zmluvy ani

nenamietal. Nesporné bolo i to, že zmluva bola uzavretá na neurčitý čas. Rovnako tak nebola

spochybňovaná platnosť výpovede z 5. septembra 2005 a ani jej doručenie žalovanému dňa

10. novembra 2005 s tým, že výpovedná doba začala plynúť dňa 1. decembra 2005 a uplynula

31. decembra 2005. Medzi účastníkmi teda nebolo sporné, že platne uzavretá zmluva o nájme

nebytových priestorov na dobu neurčitú sa skončila výpoveďou zo strany prenajímateľa.

Sporné bolo len to, či v dôsledku nepodania žaloby o vypratanie prenajatej nehnuteľnosti do

30 dní od ukončenia zmluvy, mohlo dôjsť k tomu, že sa nájom podľa § 676 ods. 2

Občianskeho zákonníka obnovil. Dovolací súd sa stotožňuje s právnym záverom odvolacieho

súdu, že na danú vec nemožno aplikovať ustanovenie § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka,

ako sa toho domáhal žalovaný. Toto ustanovenie počíta s obnovením nájomnej zmluvy po

uplynutí doby, na ktorú bol nájom dojednaný. Nejde o obnovenie nájomnej zmluvy

vzájomnou dohodou zmluvných strán, ktorá je možná podľa odseku 1 citovaného

ustanovenia, ale o obnovu na základe konkludentných činov uvedených v zákone.

V prejednávanej veci bola nájomná zmluva uzavretá na dobu neurčitú. Nebola teda určená

žiadna doba, po uplynutí ktorej by sa nájom mohol obnoviť na základe toho, že nájomca

užíval vec aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodal návrh na vypratanie

nehnuteľnosti na súde do 30 dní. Ustanovenie § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka treba

vykladať v spojení s odsekom 1, ktorý upravuje skončenie nájmu uplynutím doby, na ktorú sa

nájom dojednal, ak sa účastníci zmluvy nedohodnú inak. Tento spôsob skončenia nájmu

(uplynutím doby) prichádza do úvahy pochopiteľne len v prípade nájmu dojednaného na dobu

určitú. Ak bola nájomná zmluva uzavretá na dobu neurčitú, ako to bolo aj v prejednávanom

prípade, k jej zrušeniu môže dôjsť len dohodou alebo výpoveďou.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, že prenajaté priestory musel nákladne

zrekonštruovať a žalobca sa odmietol podieľať na náhrade vynaložených nákladov, tieto

skutočnosti nemajú žiadny vplyv na povinnosť žalovaného vypratať prenajatý nebytový

priestor, rovnako ako ani dôvody, pre ktoré sa žalovaný dostal do omeškania s platením

nájomného. Zmluva medzi žalobcom a žalovaným zanikla výpoveďou, ktorej platnosť nikto z účastníkov v konaní nespochybnil a žalovaný ako nájomca bol v dôsledku toho povinný

prenajatý nebytový priestor vrátiť. Táto povinnosť mu vyplývala tak z uzavretej zmluvy (čl. 9   1Obdo/23/2011

VII. ods. 15), ako aj zo zákona (§ 13 zákona č. 116/1990 Zb.). Keďže tak neurobil, žaloba

prenajímateľa o vypratanie nebytového priestoru bola dôvodná.

Keďže dovolanie žalovaného je nedôvodné a dovolacím súdom neboli v procesnom

postupe súdov nižšieho stupňa zistené vady, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Bratislave zrušiť, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného

podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.

  V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnému

žalobcovi (ust. § 243b ods. 5 a § 243c v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.). Keďže si však

žalobca nárok na náhradu týchto trov neuplatnil a ani mu v dovolacom konaní žiadne trovy

nevznikli, dovolací súd mu ich náhradu nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté dovolacím senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

hlasovaním, pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.

V Bratislave 27. augusta   2013  

JUDr. Štefan Šatka, v.r.  

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová