UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Raphael Rutz, nar. 30. 11. 1971, bytom Wingerstrasse 10, 8424 Embrach, Švajčiarska konfederácia, zastúpeného MAREK & PARTNERS, s. r. o. so sídlom Palisády 36, 811 06 Bratislava, IČO: 47 960 264, proti odporcovi U.. U. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. X/A, XXX XX V., Slovenská republika, zastúpenému FUTEJ & Partners, s. r. o., so sídlom Radlinského 2, 811 07 Bratislava, IČO: 35 955 341, o zaplatenie sumy 37 011,21 Eur s príslušenstvom, na dovolanie odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cob/237/2014- 621 z 20. novembra 2014, takto
rozhodol:
Dovolanie odporcu o d m i e t a.
Odporca j e p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi trovy dovolacieho konania v sume 507,96 eur na účet jeho právneho zástupcu.
Odôvodnenie
Okresný súd Revúca (ďalej aj „okresný súd" alebo „súd prvého stupňa") rozsudkom č. k. 5Cb/9/2010- 516 z 24. januára 2014 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 53 831,07 Eur so 14,25% úrokom z omeškania ročne zo sumy 37 011,25 Eur od 29.02.2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v sume 7 406,20 Eur. Vzájomný návrh odporcu zamietol a odporcu zaviazal k povinnosti nahradiť Slovenskej republike trovy konania v sume 46,66 Eur na účet Okresného súdu Revúca. V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal proti odporcovi zaplatenia neuhradenej časti kúpnej ceny za prevod akcií na základe Zmluvy o kúpe cenných papierov (ďalej aj „zmluva") z 05.01.2007, ktorú okresný súd považoval za platne uzavretú v zmysle ust. § 409 ods. 1 a nasl. Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej aj „Obch. zák.") a ust. § 30 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej aj „ZCP"). V zmluve sa účastníci dohodli, že navrhovateľ ako predávajúci prevedie na odporcu ako kupujúceho 39 ks listinných akcií na meno č. 1 - 39 s menovitou hodnotou 10.000,- Sk, emitenta SCI, a. s. Bratislava a odporca mu za ne zaplatí kúpnu cenu 196 342,03 Eur (5 915 000,- Sk). Záväzok predávajúceho previesť dohodnuté akcie na kupujúceho sa podľa čl. III ods. 1 zmluvy považuje za splnený odovzdanímrubopisovaných akcií kupujúcemu, ktorý podľa čl. II ods. 2 zmluvy je povinný zaplatiť kúpnu cenu bezodkladne potom, ako bude v obchodnom registri zapísané zníženie základného imania emitenta SCI a. s. vo výške 1.200.000,- Sk, po vydaní novej emisie akcií uvedenej spoločnosti na účely vykonania zníženia jej základného imania a po doručení rubopisovaných dohodnutých akcií kupujúcemu. Po vykonaní dokazovania okresný súd mal preukázané, že navrhovateľ si zmluvné povinnosti splnil, avšak odporca mu zaplatil len časť kúpnej ceny, a to platbou z 29. 05. 2007 vo výške 99 581,75 Eur, platbou z 19. 10. 2007 vo výške 33 193,91 Eur, platbou z 22. 11. 2007 vo výške 16 596,95 Eur a platbou z 29. 02. 2008 vo výške 9 958,17 Eur, pričom navrhovateľovi nezaplatil kúpnu cenu v sume 37 011,25 Eur. Podľa zistenia okresného súdu, zo strany navrhovateľa došlo k doručeniu rubopisovaných dohodnutých akcií odporcovi ako kupujúcemu dňa 09. 02. 2007, čím bola splnená posledná z podmienok uvedených v čl. II ods. 2 zmluvy. Ihneď po splnení tejto povinnosti, kupujúci bol povinný zaplatiť navrhovateľovi kúpnu cenu za prevedené akcie a keďže k tomu nedošlo, nasledujúcim dňom 10. 02. 2007 sa odporca dostal so splnením svojej povinnosti do omeškania a navrhovateľovi vzniklo právo na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške v zmysle ust. 369 ods. 1 Obch. zák. (keďže výška úroku z omeškania nebola medzi zmluvnými stranami dohodnutá v zmluve), t.j. v úrokovej sadzbe o 10% vyššej, ako bola základná úroková sadzba stanovená NBS, uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Keďže k 31.12.2006 bola základná úroková sadzba NBS 4,75 % ročne, odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 14,75 % ročne z dlžných súm, pričom navrhovateľ si úrok z omeškania vyčíslil a uplatnil v nižšej výške, než by mu patril, t.j. v sume 16 819,82 Eur.
Ďalej v odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že odporca si v konaní uplatnil proti navrhovateľovi vzájomným návrhom (doručeným na pojednávaní dňa 24.01.2014) pohľadávku v sume 159 330,82 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré malo navrhovateľovi vzniknúť prijatím čiastočného plnenia kúpnej ceny po tom, čo odporca od zmluvy odstúpil listom z 22. 01. 2010, doručeným navrhovateľovi dňa 02.02.2010. Okresný súd poukázal na to, že odstúpiť od zmluvy možno iba v prípade, ak tak ustanovuje zmluva, Obchodný zákonník alebo iný zákon (ust. § 344 Obch. zák.). V danom prípade zmluva o kúpe cenných papierov neupravovala právo zmluvných strán odstúpiť od zmluvy. Dôvodom odstúpenia odporcu od zmluvy o kúpe cenných papierov bolo to, že navrhovateľ mu nedoručil rubopisované akcie, spoločnosti SCI, a. s., čo považoval za porušenie záväzku previesť na neho akcie spoločnosti SCI a. s. Okresný súd tento dôvod nepovažoval za taký, ktorý by bolo možné subsumovať pod ust. § 345 ods. 1 Obch. zák., keďže nedoručenie rubopisovaných akcií kupujúcemu, ak by k nemu aj došlo, by predstavovalo len omeškanie navrhovateľa so splnením tejto jeho zmluvnej povinnosti. Z dokazovania vykonaného okresným súdom však vyplynul opak, keďže navrhovateľ preukázal, že povinnosť odovzdať odporcovi rubopisované akcie si riadne splnil. S poukazom na vyššie uvedené odporcovi nevzniklo právo na odstúpenie od zmluvy o kúpe cenných papierov a tento úkon odporcu preto nemá právne účinky. Pokiaľ by aj navrhovateľ nebol preukázal odovzdanie rubopisovaných akcií odporcovi, podľa ust. § 345 ods. 1 Obch. zák. odporca by mohol od zmluvy odstúpiť len vtedy, ak by to navrhovateľovi (ako strane v omeškaní so splnením povinnosti odovzdať rubopisované akcie) riadne oznámil bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o porušení tejto povinnosti dozvedel. Odporca o ním tvrdenom porušení zmluvnej povinnosti navrhovateľa odovzdať mu rubopisované akcie musel vedieť už od začiatku, minimálne po tom, ako ho na túto skutočnosť v rokoch 2008-2009 upozornil L.. U., avšak napriek tomu si bez zbytočného odkladu nesplnil oznamovaciu povinnosť voči navrhovateľovi o tom, že zamýšľa odstúpiť od zmluvy o kúpe cenných papierov. Aj z tohto dôvodu preto odporcovi nevzniklo právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy. Okresný súd preto vzájomný návrh odporcu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 2, vetou prvou O. s. p. tak, že odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 7 690,26 Eur (t. j. v rozsahu 47,6% trov konania). Zároveň podľa ust. § 148 ods. 1 O. s. p. odporcovi uložil povinnosť nahradiť štátu trovy konania (trovy dôkazu) v sume 46,66 Eur.
Dopĺňacím uznesením č. k. 5Cb/9/2010-538 z 20. februára 2014 okresný súd uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania o vzájomnom návrhu odporcu v sume 903,95 Eur a Slovenskej republike nahradiť trovy konania v sume 47,16 Eur na účet Okresného súdu Revúca. O odvolaniach odporcu proti rozsudku a dopĺňaciemu uzneseniu okresného súdu a odvolanínavrhovateľa proti výroku o trovách konania rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd") rozsudkom č.k. 43Cob/237/2014-621 z 20. novembra 2014 tak, že rozhodnutie Okresného súdu Revúca č. k. 5Cb/9/2010-516 z 24. januára 2014 v znení dopĺňacieho uznesenia č. k. 5Cb/9/2010-538 z 20. februára 2014 v napadnutej druhej výrokovej vete o trovách konania zmenil a odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy prvostupňového konania v sume 7 690, 26 Eur. Vo zvyšnej časti rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 918,51 Eur na účet jeho právneho zástupcu. Odvolací súd prejednal vec podľa ust. § 212 ods. l O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je sčasti dôvodné a odvolanie odporcu nie je dôvodné.
Po preskúmaní veci odvolací súd konštatoval, že okresný súd správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil, keď neprihliadol na argumenty odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil záväzok zo zmluvy o kúpe cenných papierov z 5. januára 2007 z dôvodu, že mu neodovzdal novoemitované akcie v počte 39 ks. Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, s prihliadnutím na dôvody uvedené odporcom v odvolaní, odvolací súd uviedol nasledovné :
Tvrdenie navrhovateľa, že odporcovi odovzdal 39 ks kmeňových listinných akcií na meno č. 1-39, s menovitou hodnotou 10 000,- Sk emitenta SCI, a.s., so sídlom Mostová 8, Bratislava, navrhovateľ preukázal listinnými dôkazmi založenými v spise na čl. 212-213, z ktorých jedna listina (založená na č. l. spisu 212) je vystavená dňa 25.01.2007 a druhá listina, označená ako „Vyhlásenie" (založená na č. l. spisu 213) nie je datovaná, avšak obidve listiny sú v originálnom vyhotovení a sú vlastnoručne podpísané fyzickými osobami uvedenými v záhlaví týchto listín. Z nedatovanej listiny podpísanej odporcom a označenej ako „Vyhlásenie" vyplýva, že všetky prevádzané akcie, označené tiež aj ako „Dohodnuté akcie", boli z navrhovateľa prevedené na odporcu a z E. B. na p. U., a to napriek tomu, že na strane prevádzajúcich došlo pri písaní tejto listiny k zrejmej chybe tým, že boli zamenení, a teda prevádzajúci č. 1 nemal byť označený E. B., ale E. E. a prevádzajúci č. 3 E. E. mal byť označený správne ako E. B., čo v konečnom dôsledku vyplýva z celého obsahu textu Vyhlásenia, v ktorom všetky osoby v ňom uvedené potvrdili, že došlo k zníženiu základného imania, ktoré bolo zapísané do obchodného registra dňa 19.01.2007, že dňom emisie dohodnutých akcií je deň 25.01.2007 a že dohodnuté akcie boli kupujúcimi, ktorými boli odporca a P. U., po ich rubopisovaní doručené dňa 09.02.2007. Zároveň odporca, ako aj P. U. (ako kupujúci) vyhlásili, že zabezpečili bezodkladné vydanie novej emisie akcií spoločnosti SCI, a. s, ktorej súčasťou boli aj dohodnuté akcie, t.j. akcie prevádzané z navrhovateľa na odporcu a že záväzok predávajúcich, a teda aj navrhovateľa previesť dohodnuté akcie kupujúcemu - odporcovi, bol v súlade s čl. III bodom 2 zmlúv uvedených v texte vyššie, a teda zmluvy uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom, splnený ich doručením kupujúcemu, k čomu došlo dňa 09.02.2007. Zároveň bolo potvrdené, že obidve zmluvy o kúpe cenných papierov, uzavreté dňa 05.01.2007, ktorých predmet bol vo Vyhlásení presne popísaný a špecifikovaný, nadobudli účinnosť dňom 25.01.2007.
Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením odporcu v odvolaní, že navrhovateľ na svoje tvrdenie o tom, že mu novoemitované akcie v počte 39 ks reálne odovzdal, nepredložil žiaden vierohodný dôkaz, pričom na správnosť záverov okresného súdu nemá vplyv to, že navrhovateľ si na vyhotovenie Vyhlásenia nespomenul. Táto skutočnosť nemôže ísť na ťarchu navrhovateľa z toho dôvodu, že tak, ako to potvrdil aj odporca, tým, kto pripravoval všetku dokumentáciu, bol právnik spoločnosti JUDr. U., ktorý (ako to vyplýva aj z notárskej zápisnice z 05.01.2007) v rozhodujúcom čase bol aj členom dozornej rady spoločnosti SCI, a.s., pričom sám potvrdil, že vyhotovoval všetky dokumenty a listiny, vrátane starých, ako aj nových akcií, preto za akékoľvek chyby a zrejmé nesprávnosti v týchto listinách, nesie zodpovednosť on. Za chyby v právnych úkonoch, ktoré nevyhotovil navrhovateľ, ale tretia osoba, ktorá takúto listinu predložila na podpis, navrhovateľ preto nemôže zodpovedať. Okresný súd správne posúdil aj zrejmú nesprávnosť v zámene predávajúcich ako vadu, ktorá nemá za následok jej nezrozumiteľnosť a ani neurčitosť a už vôbec nie neplatnosť, pričom je na ťarchu odporcu, pokiaľ tvrdí, že táto listina o odovzdaní a prevzatí akcií nie je vierohodným dôkazom, aby preukázal, že nikdy podpísaná nebola a že tie skutočnosti, ktoré sú jej obsahom, nikdy nenastali. Na ťarchu odporcu je aj to, že nebola vyhotovenáv nemeckom jazyku a že pri jednaní nebol prítomný tlmočník a ani prekladateľ, aby jej obsah mohol byť navrhovateľovi dostatočne zrozumiteľný a jasný, pretože je veľká pravdepodobnosť, že by si v takom prípade bol na jej obsah spomenul. Aj z obsahu notárskej zápisnice z 5.01.2007 o priebehu konania mimoriadneho valného zhromaždenia vyplýva, že sám odporca tlmočil celý priebeh a obsah uznesení obom nemeckým akcionárom, t.j. navrhovateľovi a p. E. B., pričom ani z notárskej zápisnice nebol vyhotovený preklad do nemeckého jazyka. Tak, ako to vyplynulo z dokazovania vykonaného pred okresným súdom, medzi navrhovateľom a odporcom existovali priateľské vzťahy založené na dôvere, čo zrejme odôvodňuje postup slovenských akcionárov vo vzťahu k akcionárom nemeckým.
Odvolací súd, rovnako ako okresný súd, neprihliadol ani na tvrdenie odporcu o tom, že podpis na Vyhlásení nie je jeho podpisom, a to z toho dôvodu, že na listine sa okrem podpisu odporcu nachádzajú ďalšie tri podpisy osôb, ktoré sa jednania zúčastnili, pričom ani jedna z nich nenamietala, že by za odporcu bola podpísala listinu nejaká iná osoba alebo že by sa pri podpisovaní tejto listiny odporca nezúčastnil. Výsluch p. U. (ktorá bola jednou z osôb podpisujúcich Vyhlásenie) o tom, že jej podpis na tejto listine vyzerá ako jej neznamená, že by poprela tú skutočnosť, že túto listinu podpísala.
Ďalšie námietky odporcu smerovali voči listine vyhotovenej dňa 25.01.2007 (založená je v spise na č. l. 212). Výskyt formálnych chýb obdobne ako vo Vyhlásení a spočívajúcich v tom, že pri všetkých štyroch akcionároch sa uviedol rovnaký počet kmeňových listinných akcií na meno, a to 39 ks menovitej hodnoty 250 000,- Sk napriek tomu, že u P. U. a odporcu mali byť uvedené akcie len v počte 21 ks, nemajú podstatnejší vplyv na prejednávanú vec. V listine z 25.01.2007 E. E., E. B., P. U. a odporca potvrdili, že dňa 25.01.2007 predložili spoločnosti kmeňové listinné akcie na meno, každá v hodnote 250 000,- Sk, čo predstavenstvo spoločnosti (zastupované odporcom a P. U.) vlastnoručne podpísalo, a teda odsúhlasilo, že tieto akcie od akcionárov spoločnosť SCI, a.s. prevzala a že boli súčasne vymenené za kmeňové listinné akcie na meno s menovitou hodnotou 10 000,- Sk/akcia, s por. č. 1-120, pričom predstavenstvo vyhlásilo, že všetkých 120 akcií s menovitou hodnotou 250 000,- Sk bolo dňa 25.01.2007 fyzicky zničených. Pre vyhotovenie tejto listiny s formálnymi chybami, ktoré sú len vyjadrením zrejmej nesprávnosti, s prihliadnutím na obsah textu platí to isté, čo bolo odvolacím súdom uvedené vyššie ohľadom Vyhlásenia založeného na čl. spisu 213. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením odporcu v odvolaní, že súd nesprávne vyhodnotil obidva listinné dôkazy, založené v spise v spise na č. l. 212 a č. l. 213, pretože z obsahovej, ako aj formálnej stránky týchto listín je možné vyvodiť odovzdanie 39 ks kmeňových listinných akcií navrhovateľom odporcovi dňa 9.02.2007. Odvolací súd je toho názoru, že keby odporca nebol dňa 9.02.2007 prevzal od navrhovateľa akcie, nebol by po tomto termíne platil navrhovateľovi ich kúpnu cenu v štyroch splátkach, ktorú zaplatil takmer celú, pretože zo sumy 5 915 000 Sk zaplatil navrhovateľovi sumu 4 800 000,- Sk a zvyšok prisľúbil splniť do konca augusta 2007 tak, ako to vyplýva z jeho e-mailovej odpovede založenej v spise na č. l. 417. Až do času doručenia žaloby navrhovateľa na súd odporca nevzniesol jedinú relevantnú námietku, vrátane tej, že mu navrhovateľ žiadne novoemitované akcie neodovzdal. Obranou, že tieto akcie nemohol osobne prevziať od navrhovateľa dňa 09.02.2007, keď ich až dňa 13. 02.2007 sám zasielal navrhovateľovi na podpis, čo preukazoval podacím lístkom, začal argumentovať až v priebehu súdneho konania, čo sa odvolaciemu súdu javí ako účelové. K podaciemu lístku z 13.02.2007 odvolací súd uviedol, že len samotný podací lístok o odoslaní nejakej zásielky bez jej bližšej špecifikácie a bez dokladu o jej doručení navrhovateľovi, ktorý jediný bol zmluvnou stranou pri predaji akcií, nestačí na preukázanie tvrdenia o tejto skutočnosti. Bez toho, že by bolo v konaní jednoznačne preukázané, že takúto zásielku s obsahom- novoemitovanými akciami navrhovateľ aj reálne prevzal, a teda že mu bola riadne doručená, nie je možné na tvrdenie odporcu prihliadnuť. Odvolací súd preto dospel k záveru, že navrhovateľ si splnil záväzok vyplývajúci z článku III bodov 1 a 2 previesť dohodnuté akcie ich odovzdaním po rubopisovaní odporcovi ako kupujúcemu. Ak by tomu tak nebolo, odporca by musel postupovať podľa článku III bodu 2 a navrhovateľa na ich odovzdanie vyzvať, keďže predávajúci bol povinný odovzdať kupujúcemu - odporcovi rubopisované dohodnuté akcie bezodkladne po tom, ako bol na to kupujúcim vyzvaný, čo odporca v konaní nevedel preukázať.
Výsluch asistentky p. U., ktorá mala dňa 13.02.2007 zásielku odovzdať na pošte a ktorú odporca navrhol v konaní vypočuť, odvolací súd nepovažoval za relevantný pre rozhodnutie vo veci, pretože jelen ťažko možné predpokladať, že by si mohla so 100%-nou istotou spomenúť na to, čo bolo v obálke, ktorú dňa 13.02.2007, teda pred viac ako 6 rokmi odniesla na poštu. Rovnako nebolo pre prejednávanú vec relevantné vypočuť p. E. B., ktorého výsluch odporca navrhoval, pretože jeho zmluvný vzťah nevznikol medzi ním a odporcom, ale s p. U., ktorej svoje akcie predal, pričom v písomnom vyjadrení adresovanom súdu nepoprel svoj podpis na obidvoch listinách, ktoré v origináli sám predložil a nepoprel ani účasť na ich prevode a osobnom odovzdaní kupujúcej. Správne okresný súd neprihliadol ani na výpoveď L.. U. U. z 20.01.2012, pretože ak nebol osobne prítomný pri rubopisovaní a odovzdaní novoemitovaných akcií, jeho výpoveď nemôže mať žiaden podstatný význam na preukázanie tvrdenia odporcu o tom, že sa jedná o listiny neplatné pre nedostatok ich formy, obsahu a jeho podpisu, a to napriek tomu, že to bol práve on, kto pripravoval dokumentáciu a urobil pisárske chyby. Pokiaľ okresný súd nevykonal odporcom navrhnutý dôkaz grafológom na to, aby sa potvrdilo jeho tvrdenie, že to nie je jeho podpis len preto, že si na to nepamätá, postup okresného súdu bol správny, pretože súd nemusí vykonať všetky dôkazy, o ktorých si účastník subjektívne myslí, že by mohli preukázať jeho tvrdenie, pokiaľ s prihliadnutím na vyhodnotenie dôkazov individuálne a v ich vzájomných súvislostiach dospeje k názoru, že tieto nie sú potrebné pre rozhodnutie vo veci samej.
Čo sa týka vzájomného návrhu, ktorý odporca podal na súde v priebehu konania a ktorým si uplatnil proti navrhovateľovi vydanie bezdôvodného obohatenia, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovým zistením okresného súdu o tom, že na vrátenie tejto sumy odporcovi nárok nevznikol, pretože k jeho odstúpeniu od kúpnej zmluvy s cennými papiermi došlo po tom, ako bol záväzok zo strany navrhovateľa splnený, t.j. ako boli novoemitované akcie navrhovateľom odporcovi dňa 9.02.2007 zápisnične odovzdané a ním prevzaté. Odstúpiť od kúpnej zmluvy v zmysle ust. § 344 Obch. zák. je možné len v prípade, že sa na tom zmluvné strany dohodli alebo že takýto postup vyplýva zo zákona. Ani tieto podmienky pre odstúpenie odporcu od zmluvy o kúpe cenných papierov splnené neboli, preto k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu na strane navrhovateľa nemohlo dôjsť. Okresný súd preto správne vzájomný návrh odporcu zamietol.
Pokiaľ v odvolacom konaní odporca poukázal na e-maily zo 14.02.2007 a 16.02.2007 ako nové dôkazy, ktoré podľa jeho tvrdenia získal po vydaní rozhodnutia vo veci samej, na tieto, podľa názoru odvolacieho súdu, nie je možné prihliadnuť s poukazom na ust. § 205a/ O. s. p. a poučenie okresného súdu podľa ust.§ 120 ods.4 O. s. p. o tom, že všetky dôkazy sa musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie pred okresným súdom končí, pretože na neskôr označené a predložené dôkazy odvolací súd neprihliadne. Poukázal na to, že v súlade s ust. § 205a/ ods.1 O. s. p. odvolací súd nemohol prihliadnuť na skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, pretože tieto nebolo možné podčleniť pod okruh prípadov stanovených v ust. § 205a/ ods. l písm. a/ až d/ O. s. p., pričom v konaní nebolo preukázané ani to, že by odporca svoje tvrdenie, ako aj dôkazy o ňom (e-maily zo 14.02.2007 a 16.02.2007) bez svojej viny nebol mohol uviesť už v konaní pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd preto nemohol akceptovať nové dôkazy, na ktoré odporca poukázal až v odvolacom konaní, a naviac sa nejedná ani o preukazovanie tvrdenia týkajúceho sa jeho zmluvného vzťahu a doručenia 39 ks akcií, ale vzťahu akcionára E. B. a P. U., ktorých sa prejednávaná vec netýka.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je v rozsahu odvolania podaného odporcom vecne správne, preto ho podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. v tejto časti potvrdil.
Podľa názoru odvolacieho súdu, rozhodnutie okresného súdu však nie je celkom správne v jeho druhej výrokovej vete o trovách konania, voči ktorej sa odvolal navrhovateľ. Odvolací súd k dospel k záveru, že okresný súd nesprávne určil výšku trov konania, keď do nich nezapočítal sumu 225,12 Eur s DPH, patriacu právnemu zástupcovi navrhovateľa ako náhradu za stratu času a rovnako aj sumu 371,65 Eur s DPH, ktorú si navrhovateľ vo vzťahu k súdu uplatnil v čase jeho rozhodovania titulom cestovných výdavkov navrhovateľa na poradu s právnym zástupcom, ktorá sa konala dňa 26.11.2012, t.j. celkom 596,77 Eur, z ktorej sumy však navrhovateľovi s prihliadnutím na pomer jeho úspechu vo vzťahu k celému predmetu konania prislúcha len 47,6%, a teda 284,06 Eur, o sumu ktorú odvolací súd zvýšilčiastku pôvodne priznanú navrhovateľovi. Odvolací súd preto rozhodnutie okresného súdu v napadnutej druhej výrokovej vete o trovách konania zmenil podľa ust. § 220 O. s. p. tak, že odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy prvostupňového konania v sume 7 690,26 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi priznal podľa ust. § 224 ods. l a § 142 ods. l O. s. p. v sume 918,51 Eur.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol dňa 18.02.2015 dovolaním odporca (ďalej aj „dovolateľ") tvrdiac, že v predmetnej veci došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. tým, že sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom z nasledovných dôvodov:
1/ Okresný súd Revúca nebol vecne príslušný na konanie v tejto veci, nakoľko v prípade sporu týkajúceho sa cenných papierov je vecne príslušným súdom Okresný súd Banská Bystrica. Odvolaciemu súdu zároveň vytýkal, že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy a následne vec nesprávne právne posúdil.
2/ Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nijakým spôsobom nezaoberal (či už z hľadiska bezpredmetnosti alebo procesnej neprípustnosti) kľúčovým dôkazom predloženým odporcom bez jeho viny až v druhostupňovom konaní, ktorý priamo vyvracia skutkové zistenie prvostupňového a druhostupňového súdu ohľadne toho, či došlo k odovzdaniu akcií navrhovateľom odporcovi, a ak áno, tak kedy. Týmto kľúčovým dôkazom je e-mailová komunikácia navrhovateľa a odporcu zo14.02.2007 a 16.02.2007. Z uvedenej e-mailovej komunikácie vyplýva zjavný rozpor so skutočnosťami uvedenými na nedatovanom Vyhlásení z 9.02.2007, nakoľko v zmysle e-mailovej komunikácie sa predmetné akcie dostali do dispozície navrhovateľa dňa 16.02.2007, preto nemohlo dôjsť k doručeniu novoemitovaných rubopisovaných akcií odporcovi dňa 9.02.2007. Navrhovateľ sa súčasne svojim vyjadrením, že akcie pošle odporcovi až po prijatí kúpnej ceny, dostal do rozporu so zmluvou o kúpe cenných papierov, uzavretou medzi navrhovateľom a odporcom dňa 5.01.2007, podľa ktorej až po doručení rubopisovaných akcií odporcovi vzniká tomuto záväzok zaplatiť navrhovateľovi za akcie kúpnu cenu. Na strane navrhovateľa vzniklo dôkazné bremeno preukázať doručenie rubopisovaných akcií odporcovi, keďže nedatované Vyhlásenie je v rozpore so skutočnosťou a preto ho v predmetnom konaní nie je možné použiť ako dôkaz. Vzhľadom na uvedené došlo postupom odvolacieho súdu k odňatiu práva odporcovi konať pred súdom podľa ust. § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. tým, že došlo k odňatiu práva odporcovi navrhovať dôkazy podľa ust. § 125 O. s. p. a k odňatiu jeho procesného práva na riadne odôvodnenie rozsudku podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
3/ V priebehu konania pred súdom prvého stupňa došlo k viacnásobnej zmene zákonného sudcu, keď najskôr vec prejednával samosudca L.. E. F. a následne vo veci konala a rozhodla samosudkyňa JUDr. G. P..
Ako dôvody dovolania odporca uviedol, že v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p. konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, k čomu došlo z nasledovných dôvodov :
1/ Postupom súdu prvého stupňa, ktorým odporcovi nebolo umožnené vykonať dôkaz spočívajúci v znaleckom posúdení pravosti jeho podpisu na nedatovanom Vyhlásení potvrdzujúcom údajné prevzatie akcií od navrhovateľa, hoci na pojednávaní na Okresnom súde Revúca dňa 30.01.2013 odporca jednoznačne uviedol, že na Vyhlásení sa nejedná o jeho podpis. Nestotožňuje sa tvrdením, že ak sa na nedatovanom Vyhlásení nachádzajú pravé podpisy troch osôb, tak aj podpis štvrtej osoby- odporcu, je pravý.
2/ Nevykonaním dôkazu spočívajúcom vo výsluchu svedkyne R., zamestnankyne odporcu, ktorá mala osobne zabaliť novoemitované akcie spoločnosti SCI, a. s., a dňa 13.02.2007 ich odoslať poštounavrhovateľovi.
3/ Nedostatočným zistením skutkového stavu súdom prvého a druhého stupňa, spočívajúcim v nevysporiadaní sa s rozporom medzi tvrdením navrhovateľa, ktorý trikrát na pojednávaní súdu zopakoval, že pri odovzdávaní akcií boli sami dvaja, t. j. navrhovateľ a odporca a žiadny protokol sa nepodpisoval, a navrhovateľom predloženým nedatovaným Vyhlásením o splnení záväzku predávajúcich previesť dohodnuté akcie na kupujúcich ich doručením kupujúcim dňa 9.02.2007, na ktorom okrem navrhovateľa a odporcu sú podpísaní ešte aj E. a P..
4/ Nevysporiadaním sa s otázkou odporcu vznesenou na pojednávaní dňa 24.01.2014: „Aký by som mal dôvod ja, resp. p. U., ktorý zaplatil celú kúpnu cenu nezapísať akcie v Centrálnom depozitári, ak by sme nimi skutočne disponovali?"
5/ Nedostatočne zisteným skutkovým stavom zo strany odvolacieho súdu, ktorý sa nevysporiadal s odporcom predloženým dôkazom spočívajúcim v e-mailovej komunikácii s navrhovateľom v dňoch 14.02.2007 a 16.02.2007, na základe ktorej je preukázané, že navrhovateľovi boli doručené do Švajčiarska na rubopisovanie novoemitované akcie od odporcu, čo je v rozpore s nedatovaným Vyhlásením, podľa ktorého malo dôjsť k splneniu záväzku navrhovateľa previesť dohodnuté akcie na odporcu ich doručením odporcovi dňa 9.02.2007.
6/ Nevysporiadaním sa s odpoveďou navrhovateľa odporcovi zo 16.02.2007 v rámci ich e-mailovej komunikácie „Dostal som dnes akcie. E. a ja ich podpíšeme a po prijatí kúpnej ceny Vám ich okamžite pošleme", z čoho vyplýva prejav vôle navrhovateľa poslať odporcovi novoemitované akcie až po úhrade kúpnej ceny, čo je v rozpore s treťou podmienkou uvedenou v zmluve o kúpe cenných papierov z 05.02.2007, predmetom ktorej bol záväzok predávajúceho previesť na kupujúceho 39 kusov kmeňových listinných akcií na meno v menovitej hodnote jednej akcie 10 000,- Sk za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 5 915 000,- Sk, pričom kupujúci sa zaviazal na úhradu kúpnej ceny predávajúcemu bezodkladne po tom, ako budú kumulatívne splnené nasledovné tri odkladacie podmienky splatnosti kúpnej ceny, a to: 1. zapísanie zníženia základného imania spoločností SCI, a. s., v obchodnom registri vo výške 1 200 000,- Sk, 2. vydanie novej emisie akcií spoločnosti SCI, a. s., a 3. doručenie rubopisovaných dohodnutých akcií kupujúcemu (t.j. 39 kusov kmeňových listinných akcií na meno v menovitej hodnote jednej akcie 10 000,- Sk)
7/ Nevysporiadaním sa so skutočnosťou, že ani v identickom prípade uzavretej zmluvy o kúpe cenných papierov medzi E. B. (ako predávajúcim) a P. (ako kupujúcou) z 5.02.2007, podľa tvrdenia P. U., prezentovanom jej manželom C.. P. U. na pojednávaní dňa 30.01.2013, nemá kupujúca fyzicky žiadne akcie z novej emisie, pričom predávajúcemu uhradila kúpnu cenu za predmetné akcie v plnej výške.
Na základe vyššie uvedeného odporca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR" alebo „dovolací súd") dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Banská Bystrica, ako súdu vecne príslušnému.
K dovolaniu odporcu zaslal navrhovateľ písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd počas celého konania dôsledne dodržiavali všetky práva účastníkov konania a v merite veci rozhodli správne a po náležitom právnom zhodnotení skutkového stavu. Postupom odvolacieho súdu sa odporcovi v žiadnom prípade neodňala možnosť konať pred súdom a jediným účelom podaného dovolania je snaha odporcu zdržať vykonanie exekúcie na jeho majetok a za týmto účelom sa preto pokúša zneužiť aj inštitút dovolania.
Navrhovateľ uviedol, že predmetné konanie nie je konaním o „iných cenných papieroch" podľa ust. § 10 ods. 2 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 371/2004 Z. z"), pretože žiadna sporná právna otázka sa netýkala samotných akcií, ktoré boli predmetom zmluvy o kúpe cenných papierov, uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom, ale výlučne len povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi kúpnu cenu zatieto akcie. Preto nebolo vôbec dôvodné, aby sa uplatnila osobitná vecná príslušnosť Okresného súdu Banská Bystrica.
Ďalej navrhovateľ poukázal na celkom zrejmú faktickú nesprávnosť tvrdenia odporcu, že odvolací súd sa „nijakým spôsobom nezaoberal (či už z hľadiska bezpredmetnosti alebo procesnej neprípustnosti) kľúčovým dôkazom predloženým odporcom bez jeho viny až v druhostupňovom konaní", keďže napadnutý rozsudok odvolacieho súdu sa touto otázkou zaoberá hneď v troch odsekoch, a to v posledných dvoch odsekoch na strane 19 a v prvom odseku na strane 20. Odvolací súd preto správne vyhodnotil, že s prihliadnutím na § 205a O. s. p. a poučenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. (uvedené v spise na č. 1. 445) nemožno prihliadať na dôkazy dodatočne predložené odporcom. Z tohto dôvodu považuje súvisiacu argumentáciu odporcu za celkom bezpredmetnú.
Odporca nikdy nevzniesol žiadne námietky ani voči zmenám zákonného sudcu a z jeho dovolania tiež nie sú zrejmé dôvody, pre ktoré by mala mať zmena zákonného sudcu vplyv na jeho možnosť konať pred súdom. Uvedená námietka je preto len účelová. Odmieta aj všetky tvrdenia odporcu o údajne nedostatočne zistenom skutkovom stave veci a stotožňuje sa s prvostupňovým súdom, ako aj súdom odvolacím v tom, že vykonanie dôkazov, na ktoré odporca poukazuje v dovolaní, by bolo nadbytočné, pričom nebolo ani povinnosťou súdov vykonať všetky dôkazy, ktoré navrhli účastníci konania.
Z vyššie uvedených dôvodov navrhovateľ navrhol, aby dovolací súd dovolanie odporcu odmietol. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania v sume 507,96 EUR.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ust. § 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cob/237/2014-621 z 20. novembra 2014 podal včas účastník konania, zastúpený v dovolacom konaní v súlade s ust. § 241 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. § 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (ust. § 236 ods. 1 O. s. p.).
Podľa ust. § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozsudku, je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súd prvého stupňa vo veci samej (odsek 1), proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2), proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. (odsek 3).
Prípustnosť dovolania odporcu z vyššie uvedených ustanovení nevyplýva, pretože dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej, ktorý nevykazuje znaky uvedené v ust. § 238 O. s. p.
S poukazom na vyššie uvedené by tak dovolanie odporcu bolo prípustné iba vtedy, ak by konanie, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vydané, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p.. Citované zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci ktorá nepatrí do právomoci súdov b/, ten kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo súd nebol správne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v ust. § 237 ods. 1 O. s. p. prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale aj z úradnej povinnosti, čo je záver, ktorý možno vyvodiť z druhej vety ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. V prípade, ak dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, aj keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako aj vtedy, ak dovolanie nie je podľa ust. § 238 O. s. p. prípustné. Teda, kým na vady taxatívne vymenované v ust. § 237 ods. 1 O. s. p. prihliada dovolací súd z úradnej povinnosti, to znamená aj vtedy, keď neboli dovolateľom výslovne namietané a bez ohľadu na to, či je dovolanie prípustné, tak dovolacie dôvody podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ a písm. c/ O. s. p. preskúmava dovolací súd len vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné, t. j. ak smeruje proti niektorému z tých právoplatných rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré je podľa ust. § 238 O. s. p. prípustné napadnúť dovolaním. Z uvedeného zároveň vyplýva, že ak dovolací súd zistí, že dovolanie je procesne neprípustné, nie je oprávnený skúmať, aj keby sa toho dovolateľ výslovne dožadoval, či odvolací súd posúdil prejednávanú vec po právnej stránke správne, alebo či v konaní došlo k inej vade (odlišnej od vád uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p.), ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolacie dôvody podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ a písm. c/ O. s. p.).
V preskúmavanej veci odporca v dovolaní neuviedol žiadny dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 ods. 1 písm. a/ až písm. e/ O. s. p., pričom existenciu takejto vady ex lege nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ výslovne namietal vadu podľa ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., t. j. že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Túto vadu videl v tom, že 1/ predmetný spor mal rozhodovať Okresný súd Banská Bystrica ako vecne príslušný súd, a nie Okresný súd Revúca, pretože ide o spor týkajúci sa iných cenných papierov (listinných kmeňových akcií na meno), 2/ odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nijakým spôsobom nezaoberal kľúčovým dôkazom predloženým odporcom až v odvolacom konaní, a to e-mailovou komunikáciou navrhovateľa a odporcu zo 14.02.2007 a 16.02.2007, dôkaz ktorý podľa tvrdenia odporcu priamo vyvracia skutkové zistenie prvostupňového a druhostupňového súdu ohľadne toho, či došlo k odovzdaniu akcií navrhovateľom odporcovi a ak áno, tak kedy, pričom zároveň došlo k odňatiu práva odporcu navrhovať dôkazy podľa ust. § 125 O. s. p. a práva na riadne odôvodnenie rozsudku podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a 3/ v priebehu konania na súde prvého stupňa došlo k zmene zákonného sudcu, keď najskôr vo veci konal samosudca L. a následne konala a rozhodla samosudkyňa L..
Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. sa rozumie taký vadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho subjektívnych práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska citovaného ustanovenia významná ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho rozhodnutím.
K dovolateľom tvrdeným vadám, ktoré podľa jeho názoru zakladajú prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. dovolací súd uvádza nasledovné :
1/ Námietka nedostatku vecnej príslušnosti súdu nie je daná, pretože spor prejednal a rozhodol okresný súd ako súd prvého stupňa. Pokiaľ odvolateľ mal na mysli príslušnosť súdu určenú podľa osobitného predpisu (kauzálnu príslušnosť) na konanie, upravenú zákonom č. 371/2004 Z. z. (konkrétne ust. § 10 ods. 2 tohto zákona), dovolací súd uvádza, že táto sa považuje za miestnu príslušnosť a spravuje sa ust. § 105 ods. 1 až ods. 4 O. s. p. (v zmysle ust. § 105 ods. 5 O. s. p.). Na rozdiel od nedostatku vecnej príslušnosti, v prípade nedostatku miestnej príslušnosti a kauzálnej príslušnosti s a skúmanie príslušnosti v týchto prípadoch koncentruje len na začiatok súdneho konania. Súd z vlastnej iniciatívy skúma miestnu, ako aj kauzálnu príslušnosť skôr, ako začne konať o veci samej len podľa ust. § 88 O. s. p.(výlučnú miestnu príslušnosť), ďalej v prípade, ak navrhovateľ vystupuje na tom istom súde v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ a na námietku odporcu, ktorý ju musí uplatniť najneskôr pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Ak nejde o výlučnú miestnu príslušnosť podľa ust. § 88 O. s. p. alebo navrhovateľ nevystupuje na tom istom súde v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ a odporca neuplatnil námietku nedostatku miestnej alebo kauzálnej príslušnosti pri prvom úkone, ktorý mu ako účastníkovi patril, teda aj v prípade, ak ju uplatnil oneskorene, čo nastalo aj v posudzovanej veci, potom platí, že nedostatok miestnej alebo kauzálnej príslušnosti sa považuje za zhojený a rozhodnutie súdu (či už procesnej povahy alebo vo veci samej), vydané v takomto súdnom konaní, nemožno považovať za rozhodnutie vydané miestne alebo kauzálne nepríslušným súdom. Keďže z obsahu spisu vyplýva, že nedostatok kauzálnej príslušnosti súdu odporca neuplatnil najneskôr pri prvom úkone, ktorý mu ako účastníkovi patril a ktorým v posudzovanej veci bol odpor proti platobnému rozkazu z 1.03.2010, ale až neskôr v priebehu konania na súde prvého stupňa, tak postupom súdu prvého stupňa, ako aj súdu odvolacieho nedošlo k tomu, že by odporcovi ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. Naviac, dovolací súd poukazuje na to, že Krajský súd v Banskej Bystrici (ktorého právoplatné rozhodnutie je predmetom prieskumu v dovolacom konaní) bol ako odvolací súd funkčne, ako aj kauzálne príslušný na prejednanie a rozhodnutie predmetnej právnej veci ( ust. § 10 ods. zákona č. 371/2004 Z. z.).
2/ Podľa ust. § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Vykonávanie a hodnotenie dôkazov upravuje Občiansky súdny poriadok, ktorý v ustanovení § 132 upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, v zmysle ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. Jeho povinnosťou je rozhodnúť vo veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov (ust. § 153 ods. 1 O. s. p.), ako aj rozhodnúť o tom, ktoré z dôkazov navrhnutých účastníkmi konania vykoná a ktoré nevykoná (ust. § 120 ods. 1 O. s. p.). Dôvodnosť návrhov účastníkov konania na doplnenie dokazovania súd posudzuje so zreteľom na to, či a v akom rozsahu je potrebné doplniť doterajší stav dokazovania. Nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom konania, resp. vykonanie iných dôkazov na zistenie skutkového stavu veci nemožno považovať za postup, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (viď. R 6/2000). Platí to aj o takom dôkaze, ktorý účastník konania zo svojho subjektívneho pohľadu považuje za dôležitý. Nevykonanie dôkazov navrhnutých odporcom (znalecké dokazovanie grafológom, výsluch R., E.) súdy odôvodnili vo svojich rozsudkoch tým, že vykonanie týchto dôkazov považovali za nadbytočné s ohľadom na záver, ktorý už z vykonaného dokazovania postačoval pre rozhodnutie vo veci samej, ako aj s poukazom na ust. § 120 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého je vecou úvahy súdu, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná alebo nevykoná. S poukazom na uvedené dovolací súd sa nestotožnil s názorom dovolateľa, že tým, že okresný, ako aj krajský súd nevykonali odporcom navrhnuté dôkazy, tak mu svojim postupom odňali možnosť konať pred súdom. Tak, ako je už vyššie konštatované, súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré účastníci v priebehu súdneho konania navrhli, nakoľko dokazovanie v občianskom súdnom konaní vykonáva súd, pričom len on má právo rozhodnúť o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nevykoná, pretože súd určuje rozsah a mieru, v akej sa vykonáva dokazovanie. Pokiaľ odvolací súd neprihliadol na nové dôkazy (e-maily zo 14.02.2007 a 16.02.2007), ktoré odporca predložil až v odvolacom konaní, tento svoj postup odvolací súd odôvodnil na stranách 19 a 20 rozsudku s poukazom na poučenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a procesnú neprípustnosť odvolacieho súdu na ne prihliadnuť pre nesplnenie zákonných predpokladov v zmysle ust. § 205a O. s. p., ako aj bezpredmetnosť vzhľadom na postačujúci rozsah dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa. Nepripustením nových dôkazov predložených odporcom až v odvolacom konaní odvolacím súdom, resp. nevykonaním dôkazov navrhnutých odporcom preto nedošlo k odňatiu možnosti odporcu konať pred súdom v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (viď. R 37/1993, R 125/1999) a nebolo porušené ani právo odporcu na spravodlivý proces, pretože účastníci konania mali vytvorené rovnaké podmienky pre uplatnenie ich procesných práv, zaručených Občianskym súdnym poriadkom.
V konaní pred okresným súdom odporca mal vytvorené podmienky k uplatneniu jeho procesných práv, pričom v rámci procesu dokazovania mal právo označiť a predložiť dôkazy, ako aj právo vyjadriť sa k už vykonaným dôkazom. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok pre účastníkov, ktorí v občianskom súdnom konaní majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej procesnej strany. Dovolací súd rovnako ako odvolací súd nezistil, že by postupom okresného súdu bola odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom alebo bolo porušené jeho právo ako účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keďže dovolací súd nezistil, že by odporcovi ako účastníkovi konania bola v občianskom súdnom konaní znemožnená realizácia jeho procesných práv (napr. právo uplatňovať procesné návrhy, navrhovať vykonanie dôkazov, vyjadrovať sa už k vykonaným dôkazom, vyjadrovať sa k skutkovej a právnej stránke veci, právo zúčastniť sa pojednávania, právo podávať opravné prostriedky). Pre úplnosť treba uviesť, že v dovolacom konaní sa dôkazy nevykonávajú, čo je dané charakterom dovolacieho konania (ust. § 243a ods. 2 O. s. p.).
Pokiaľ dovolateľ namietal, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení (okresný súd nezistil riadne skutkový stav veci, z ktorého následne vychádzal aj odvolací súd), po stránke obsahovej ide o námietku, že v konaní došlo k tzv. inej (než v ust. § 237 ods. 1 O. s. p. vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Táto dovolateľom tvrdená vada (aj keby k nej v konaní došlo) by bola relevantným dovolacím dôvodom (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 237 ods. 1 O. s. p. Vyššie uvedené platí aj vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci podľa ust. § 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe však prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle ust. § 237 ods. 1 O. s. p.).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa názoru dovolacieho súdu, potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej (v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a preto ho možno považovať za preskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (čoho sa navrhovateľ domáha a z akých dôvodov, aké je stanovisko odporcu k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, aké právne závery vyplývajú vo vzťahu k podanej žalobe), súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich obsahovej náplni, čím sú naplnené kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti a presvedčivosti rozhodnutia. V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje na to, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím obsahuje vysvetlenie dôvodov, pre ktoré bolo žalobe vyhovené. Odôvodnenie rozhodnutí súdov v súhrne možno považovať za zrozumiteľné, preskúmateľné, odôvodnené a presvedčivé. Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor ako súdy, bez ďalšieho nezakladá porušenie práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
3 / Zmena v osobe zákonného sudcu v priebehu súdneho konania automaticky neznamená, že účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. alebo že súd bol nesprávne obsadený v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. g) O. s. p. V dovolacej námietke dovolateľ ani neuvádza konkrétne skutočnosti, na základe ktorých dospel k záveru, ž e zmenou v osobe zákonného sudcu na Okresnom súde Revúca (vec začal najskôr prejednávaťsamosudca Okresného súdu Revúca L.. E. F. a následne vo veci konala a rozhodla samosudkyňa JUDr. G. P.) došlo k vade v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f) alebo písm. g) O. s. p. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetná právna vec napadla v súlade s rozvrhom práce platným na Okresnom súde Revúca v roku 2009 najskôr do senátu (5 Rob a 5Cb) samosudcu L.. E. F., ktorý ako zákonný sudca v nej začal konať a v zmysle dodatku č. 10 k Rozvrhu práce Okresného súdu Revúca na rok 2013 (k zmene ktorého došlo v súvislosti s návratom sudkyne L.. G. P. do práce po ukončení materskej a rodičovskej dovolenky) v súlade s ustanoveniami časti B bodu V č. 2 písm. c) rozvrhu práce na rok 2013 bola od 2. septembra 2013 ako nevybavená vec (spolu s ďalšími vecami uvedenými v zozname nevybavených vecí, ktorý je prílohou dodatku č. 10) pridelená na vybavenie samosudkyni JUDr. G. P.. Z uvedeného je zrejmé, že zmenou v osobe zákonného sudu v súlade s Rozvrhom práce Okresného súdu Revúca na rok 2013 v znení jeho dodatku č. 10 nedošlo k dovolateľom namietanej vade v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. (t. j. k postupu súdu, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako odňatie odporcovi možnosti konať pred súdom), ale ani k vade v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. g) O. s. p. ( t.j. k nesprávnemu obsadeniu okresného súdu pri prejednávaní a rozhodovaní predmetnej veci).
Vzhľadom na vyššie uvedené možno potom uzavrieť, že prípustnosť dovolania odporcu proti rozsudku odvolacieho súdu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a ani ustanovenia § 237 ods. 1 O. s. p., keďže v dovolacom konaní neboli zistené vady zakladajúce prípustnosť dovolania v zmysle citovaného ustanovenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cob/237/2014-621 z 20. novembra 2014 odmietol ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je procesne prípustné (ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.). V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (ust. § 243b ods. 5 v spojení s ust. § 224 ods. 1 a § 241 O. s. p.). Dovolací súd priznal navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania za jeden úkon právnej služby v sume 499,57 Eur (vyjadrenie k dovolaniu odporcu) s pripočítaním tzv. režijného paušálu v sume 8,39 Eur, t. j. spolu 507,96 Eur podľa ust. § 10 ods. 1, ods. 2, § 13a ods. 1 písm. c/ a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Uznesenie prijal dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.