Najvyšší súd

1Ndz/6/2011

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: A., bytom K., proti žalovanému: Krajský súd v Nitre so sídlom Štúrova č. 9, 950 48 Nitra, o preskúmaní

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod

sp. zn. 11S 114/2011, o zaujatosti sudcov Krajského súdu v Nitre, takto

r o z h o d o l :

Sudcovia Krajského súdu v Nitre JUDr. M., JUDr. D., JUDr. D., JUDr. I., JUDr. M.,  

Mgr. I., JUDr. D., JUDr. R., JUDr. V., JUDr. V., JUDr. E.,   JUDr. B., JUDr. M., JUDr. J.,

JUDr. V., JUDr. K., JUDr. L., JUDr. D., JUDr. S., JUDr. A., PhD., JUDr. Ľ., PhD., JUDr. J.,

JUDr. Z., JUDr. Š., JUDr. A., JUDr. Ľ., JUDr. S.,   JUDr. I., JUDr. J., JUDr. Z., JUDr. V.,

PhD., JUDr. P., JUDr. P., Mgr. E., JUDr. J. a JUDr. E.   nie sú vylúčení   z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 11S 114/2011.

Sudcovia Krajského súdu v Nitre JUDr. S. – predsedníčka Krajského súdu v Nitre

a JUDr. R. – podpredseda Krajského súdu v Nitre, sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania tejto veci.

O d   ô v o d n e n i e   :

I.

Právny základ námietky zaujatosti

Žalobca podal dňa 27.06.2011 na Krajský súd v Nitre žalobu z 27.06.2011  

na preskúmanie rozhodnutia predsedníčky Krajského súdu v Nitre sp. zn. Spr-Io 6/2011 z 05.05.2011, ktorým uvedený orgán štátnej správy súdov postupom podľa § 19 ods. 2

a odsek 3 prvej vety zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) zamietol odvolanie žalobcu

a napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Nitra č. Inf. 111/11 vydané 01. apríla 2011  

č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých

zákonov potvrdil.

V prvostupňovom konaní sa žalobca na základe žiadosti podanej na Okresný súd Nitra

domáhal poskytnutia informácie, tzn. zaslania fotokópií z úplného a kompletného

pozostalostného spisového materiálu sp. zn. D 438/1940.

Následne žalobca podaním z 22.08.2011 požiadal s poukazom na článok 46 a nasl.

Ústavy Slovenskej republiky o vylúčenie všetkých sudcov Krajského súdu v Nitre

z prejednávania a rozhodovania vo veci s odôvodnením, že predsedníčka Krajského súdu

v Nitre systematicky a vedome ako odvolací orgán potvrdzovala rozhodnutia prvostupňového

orgánu – povinnej osoby Okresného súdu Nitra v neprospech žalobcu. V tejto súvislosti

zdôraznil, že predsedníčka Krajského súdu Nitra je dotknutá disciplinárnym konaním, ktoré  

sa vedie proti predsedovi Okresného súdu Nitra JUDr. E. v súvislosti s priestupkovým

konaním (začaté na Obvodnom úrade Nitra v súvislosti s podozrením zo spáchania priestupku

podľa § 2la ods. 3 zák. č. 211/2000 Z.z.).

Ďalej žalobca vyslovil pochybnosti o nezaujatosti všetkých sudcov a senátov

Krajského súdu v Nitre a dožadoval sa, aby   túto vec neprejednával a nerozhodoval sudca  

a senát Krajského súdu v Nitre, ale iný krajský súd. Tiež poukazoval na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. mája 2008, z ktorého je zrejmé, že danú vec

nemôže prejednávať ani jeden sudca a senát Krajského súdu v Nitre, nakoľko ide o totožný

prípad.

Súčasne v súvislosti s uvedeným požiadal žalobca o prerušenie konania podľa § 109

ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej na účely tohto uznesenia iba „O.s.p.“),

nakoľko prebieha hore uvedené priestupkové a disciplinárne konanie proti predsedovi

Okresného súdu v Nitre, čo môže mať vplyv a výsledok tohto konania, lebo v tomto priestupkovom konaní dosiahnutý výsledok bude mať jednoznačne a nepochybne vplyv  

na výsledok tohto konkrétneho súdneho konania.

V závere podania žalobca požiadal, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov s tým,

že mu má byť ustanovený právny zástupca z radov advokátov, nakoľko nemá žiadne majetky

a ako občan v hmotnej núdzi je vedený na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra.  

Na základe uvedeného podpredseda Krajského súdu v Nitre predložil dňa 07.11.2011

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky spis na rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa § 16

O.s.p. spolu s vyjadrením jednotlivých sudcov dotknutého Krajského súdu v Nitre (č. l. 16  

až 25), či sa vo veci cítia byť zaujatí alebo nie.

Podľa § 16 ods. 1 prvá až tretia veta O.s.p. súd predloží vec nadriadenému súdu  

s vyjadrením sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania. Ak sa spis

zároveň predkladá odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní, vec sa predloží  

až po vykonaní úkonov spojených s predložením veci odvolaciemu súdu. O tom, či je sudca

vylúčený, rozhodne do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte; touto

lehotou nie je viazaný, ak rozhoduje zároveň o odvolaní.

Podľa § 19 ods. 2 prvá veta zák. č. 211/2000 Z.z. o odvolaní proti rozhodnutiu

povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala

rozhodnúť.

Podľa § 19 ods. 3 veta prvá zák. č. 211/2000 Z.z. odvolací orgán rozhodne o odvolaní

do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou.

II.

Vyjadrenie dotknutých sudcov

Najvyšší súd najmä zisťoval vyjadrenie zákonných sudcov. Po oboznámení  

sa s obsahom súdneho spisu zistil, že k námietke zaujatosti podala 02.09.2011 oznámenie  

(č. l. 16) predsedníčka senátu 11S JUDr. M., ktorá uviedla s poukazom na tvrdenia žalobcu

a na skutočnosť, že žalovaným je Krajský súd v Nitre, na ktorý bola pridelená na výkon funkcie sudcu a predsedníčky senátu, že tiež vznáša námietku zaujatosti podľa § 14 a § 15

O.s.p. vo vzťahu k žalovanému, resp. jeho štatutárnej zástupkyni JUDr. S., ktorá je jej

nadriadenou a s ktorou je v priateľskom vzťahu.

Ďalšie členky senátu 11S prostredníctvom prípisu z 05.09.2011 uviedli nasledujúce

vyjadrenia:

JUDr. D. uviedla, že sa cíti byť vo veci zaujatá vzhľadom na tvrdenia žalobcu a na

skutočnosť a na to, že je pridelená na výkon funkcie sudcu na Krajský súd v Nitre, že

s jeho predsedníčkou je v priateľskom vzťahu, pričom v minulosti bola u nej zaradená ako

justičná čakateľka,

JUDr. D. uviedla, že vzhľadom na tvrdenia žalobcu a na skutočnosť, že je pridelená na

výkon funkcie sudcu na Krajský súd v Nitre a že s jeho predsedníčkou je v priateľskom

vzťahu, sa cíti byť vo veci zaujatá.

Predsedníčka Krajského súdu v Nitre JUDr. S. uviedla (č. l. 19), že sa cíti byť zaujatá,

nakoľko žalobou napadnuté rozhodnutie vydala.

Podpredseda Krajského súdu v Nitre JUDr. R. uviedol (č.l. 25), že vo veci je zaujatý,

pretože je štatutárnym zástupcom žalovaného.

Na základe týchto písomných vyjadrení začiatkom mesiaca október 2011 ostatní

sudcovia Krajského súdu v Nitre, s výnimkou JUDr. Z., ktorá je dlhodobo chorá, a JUDr. S.

(č. l. 23), ktorý vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že nie je zaujatý, vyjadrili svoj pocit

zaujatosti tým spôsobom, že vo veci sa cítia byť zaujatí s ohľadom na osobu žalovaného, resp.

pre pomer k osobe žalovaného, u ktorého vykonávajú sudcovskú funkciu, pričom väčšina

z nich uviedla aj to, že s predsedníčkou súdu, ktorá je ich nadriadenou, sú v priateľskom

vzťahu.

III.

Právne názory vyššieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej na účely tohto rozhodnutia len „Najvyšší

súd“) ako vecne príslušný súd pre rozhodnutie o námietkach zaujatosti (§ 16 ods. 1 O.s.p.)   po oboznámení sa s predloženým spisom a po dôkladnom zvážení obsahu písomných

námietok vznesených jednotlivými sudcami Krajského súdu v Nitre dospel k záveru,  

že za súčasnej situácie nie je možné námietke vyhovieť.

V posudzovanej veci sa od Najvyššieho súdu vyžaduje posúdenie rozhodovacej

nestrannosti (tzn. nezaujatosti) sudcov Krajského súdu v Nitre za situácie, kedy by mali

v správnom súdnictve preskúmať rozhodnutie vydané štátnou správou súdov, tzn. súčasnou

predsedníčkou krajského súdu, na ktorom pôsobia.

Podľa článku 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v Slovenskej republike

vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa § 14 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. sú sudcovia vylúčení  

z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo

k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Práve ústavnú kautelu nestrannosti súdu po inštitucionálnej stránke zabezpečuje

zákonodarca systémom bŕzd a protiváh a po stránke personálnej vykonáva prostredníctvom

konštrukcie zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy), ktorú dotvára najmä prostredníctvom §

14 O.s.p. Účelom tohto ustanovenia je zachovávať personálnu nezávislosť sudcu, poprípade

rozptýliť (viď nižšie uvedená teória zdania) možné pochybnosti a domnienky o opaku tohto

stavu, formou nestranného prejednania a rozhodovania ako aj nezaujatého prístupu súdu

k účastníkom v konaní o pridelenej veci, ktorá je v právnom poriadku a v európskom kontexte

od sudcu kontinuálne vyžadovaná na rôznych úrovniach. Samotné ustanovenie § 14 O.s.p.  

je potom právnym nástrojom na realizáciu subjektívneho testu nestrannosti sudcu, ktorý

v zmysle dlhodobo udržateľných záverov obsiahnutých v judikatúre Európskeho súdu  

pre ľudské práva vyjadruje vnútorný psychický postoj sudcu k prejednávanej veci vrátane

účastníkov konania a o ktorom je schopný relatívne presne informovať iba sudca samotný.

Navyše pomer k veci, k účastníkom resp. k ich zástupcom ako zákonom

predpokladané okolnosti spochybňujúca nezaujatosť sudcu prezumuje situáciu, keď sudca  

je vnútorným vzťahom spojený s výsledkom konania. O pomere k účastníkovi alebo k jeho

zástupcovi ako okolnosti vzbudzujúcej pochybnosti o nezaujatosti sudcu možno napríklad uvažovať, ak vychádza z príbuzenských vzťahoch, či iných kladných alebo záporných

postojoch sudcu k účastníkom alebo k ich zástupcom.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich je sudca pri výkone

svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa

svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných

prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.  

Podľa § 30 ods. 1 veta prvá zák. č. 385/2000 Z.z. v občianskom živote, pri výkone

funkcie sudcu, aj po jeho skončení sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť

vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé

rozhodovanie súdov.

Podľa § 30 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z. v záujme záruky nezávislosti a nestrannosti

výkonu sudcovskej funkcie je sudca povinný najmä

a) presadzovať a obhajovať nezávislosť súdnictva a jeho dobrú povesť,

b) odmietnuť akýkoľvek zásah, nátlak, vplyv alebo žiadosť, ktorých cieľom by mohlo byť

ohrozenie nezávislosti súdnictva,

c) nenechať sa pri výkone svojej funkcie ovplyvniť záujmami politických strán,

politických hnutí, verejnou mienkou alebo oznamovacími prostriedkami,

d) vystupovať nezaujato a k stranám alebo k účastníkom konania pristupovať  

bez ekonomických, sociálnych, rasových, etnických, sexuálnych alebo náboženských

predsudkov,

e) dbať svojím správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná,

f) dodržiavať zásady sudcovskej etiky.

Hore uvedené zákonom predpokladané dôvody podmieňujúce zaujatosť alebo

nezaujatosť sudcu na prejednanie a rozhodnutie pridelenej veci musia vyplývať  

z   objektívnych skutočností existujúcich v čase prejednávania veci. Uvedené objektívne

skutočnosti musia potom nepochybne preukázať, že sudca musí byť nielen nestranný,  

ale sa musí ako nestranný javiť navonok.

Ak v námietke zaujatosti účastník ako dôvod použije okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe súdu v konaní o prejednaní veci (prejednaním sa rozumejú nielen úkony

v prejednávanej veci ale aj úkony v iných právnych veciach vrátane rozhodnutí, ktoré vydal),

tak sa na ňu neprihliada, tzn. platí fikcia, ako by námietka nebola vznesená. Ak však námietka

účastníka obsahuje popri tom aj iné okolnosti, treba ju predložiť na rozhodnutie bez ohľadu

na to, že na niektoré okolnosti sa vzťahuje hore uvedená fikcia.

Takisto pre vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodnutia veci nepostačujú subjektívne

pocity účastníka konania,   z dôvodu ktorých tvrdí, že má pochybnosti o nezaujatosti sudcu  

na prejednanie a rozhodnutie veci, ako aj je nepostačujúci subjektívny názor konajúceho

sudcu, že sa cíti byť zaujatý na prejednanie a rozhodnutie mu pridelenej veci, ako aj naopak.

Zaujatosť konkrétneho sudcu v prejednávanej veci musí mať svoj jasný a nespochybniteľný

základ v existujúcich objektívnych okolnostiach podmieňujúcich jeho vzťah k

1. predmetu konania alebo

2. účastníkom tohto konania alebo k ich zástupcom.

Povinnosť preukázať okolnosti odôvodňujúce zaujatosť konajúceho sudcu  

na prejednaní a rozhodnutí mu pridelenej veci spočíva na tom, kto vzniesol námietku

zaujatosti. Na základe uvedených skutočností potom základom na záver o nevyhnutnosti

vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je hodnoverná pochybnosť o jeho

nezaujatosti. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že zákon zakladá inštitút vylúčenia sudcu

na existencii určitého dôvodu vymedzeného takými konkrétne označenými a zistenými

skutočnosťami, vo svetle ktorých sa nezaujatosť sudcu javí ako pochybná. Ako už bolo

naznačené, takýmto prístupom sa eliminuje subjektívny pohľad na vylúčenie sudcu; nakoľko

na záver, že sudca je vylúčený, nemôžu postačovať pocity účastníka o tom, že možno mať

pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ale musí byť zistený dôvod, z ktorého vyplýva, že možno

pochybovať o sudcovej nezaujatosti.

Na prvom mieste Najvyšší súd skúmal jasnosť a hodnovernosť dôvodov námietok

zaujatosti zákonných sudcov, tzn. predsedníčky a členov konajúceho senátu 11S. Nasledujúce

formulácie zaujatosti „žalovaným je Krajský súd v Nitre“, „žalovaná je mojou nadriadenou“,

„s predsedníčkou súdu som v priateľskom vzťahu“ alebo „bola som u žalovanej zaradená  

ako justičná čakateľka)“ nezakladajú uvedenú jasnosť a hodnovernosť dôvodu námietky v zmysle už citovaného § 14 ods. 1 O.s.p., a to najmä s prihliadnutím na ustanovenie § 25  

ods. 1 zák. č. 385/2000 Z.z. a povinnosti byť nezávislý, ktorý od nich výslovne požaduje

obsah článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí  

a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7

ods. 2 a 5 a zákonom.

Práve ustanovenie § 25 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z.z. jednoznačne popiera tvrdenie

sudcov, že žalovaný je ich zamestnávateľom, nakoľko podľa citovaného ustanovenia vzťah

sudcu k štátu, ktorého obsahom sú jednotlivé práva a povinnosti sudcu a štátu, je osobitným

vzťahom, ktorý vzniká vymenovaním konkrétnej osoby za sudcu, a ako oprávnený subjekt

v tomto vzťahu za štát nekoná predseda súdu ale Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky ako ústredný orgán štátnej správy súdov.

Uvedený osobitný vzťah sudcu k štátu mu musí umožniť konať a rozhodovať  

vo všetkých veciach, tzn. aj vo veciach, ktoré sa týkajú nielen štátu, s ktorým tento osobitný

vzťah počas celého výkonu svojej funkcie udržiava ale aj s orgánmi štátnej správy súdov

vrátane súdu, na ktorom aktuálne svoju funkciu vykonáva. K tomuto postoji mu čl. 144 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky nielen výslovne priznáva nezávislosť výkonu funkcie sudcu  

ale súčasne prostredníctvom iných právnych predpisov zabezpečuje garancie bežné

v demokratickej spoločnosti na ničím nerušený výkon funkcie sudcu.

Obdobne na pôsobnosť predsedu súdu v oblasti riadenia a správy súdu je potrebné

nazerať ako na súhrn určitých oprávnení orgánu riadenia a správy súdov, ktorý nesmie

v zmysle trojdelenia moci štátu (článok 141 ods. 2 ústavy) zasahovať alebo iným spôsobom

modifikovať nezávislý výkon súdnej funkcie.

Z uvedených právnych záverov je zrejmé, že predseda súdu nie je nadriadeným

orgánom sudcu a ani sudca nie je podriadeným predsedovi súdu, resp. ako niektorí sudcovia

nepresne uvádzali „zamestnávateľom“.

Samotná okolnosť, že sudcovia sa navzájom osobne poznajú a pravidelne  

sa stretávajú v priestoroch súdnej budovy, je celkom logická a zodpovedajúca situácii  

na každom pracovisku a preto nemôže byť bez ďalšieho spresnenia dôvodom pre vylúčenie

sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy sudcov navzájom sú vo všeobecnosti

neutrálne, budované na princípoch profesionálnej spolupráce, riešenia obdobných pracovných

úloh a problémov. Z takto vymedzeného rámca môže vzťah vybočiť, ak nadobudne charakter

bližšieho osobného vzťahu (rodinného, priateľského a pod.). Potom možno o tejto okolnosti

uvažovať ako o dôvode pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Je však

nutné, aby táto okolnosť bola v námietke nielen konštatovaná, ale aj skutkovo

konkretizovaná. Až v takomto prípade môže vykazovať právne relevantné znaky z hľadiska  

§ 14 ods. 1 O.s.p.; o takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.

Takisto aj námietky zvyšku namietajúcich sa sudcov Krajského súdu v Nitre je nutné

vo svetle týchto záverov vyhodnotiť ako nedôvodné.

Na druhej strane prijatie záveru o tom, že sudca je vylúčený, nie je potrebné, aby bolo

preukázané, že je zaujatý. Na vylúčenie sudcu postačuje, ak možno mať so zreteľom na jeho

pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Ďalej Najvyšší súd zdôrazňuje, že nestrannosť sudcu je nutné v zmysle ustálenej

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho

a z objektívneho hľadiska nestrannosti.

V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti, tzn. že v danom prípade treba zistiť

osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad, sa nestrannosť sudcu predpokladá  

až do predloženia dôkazu opaku (Piersach v. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu  

pre ľudské práva z 1. októbra 1982).

Popri tomto teste sa nestrannosť sudcu hodnotí aj prostredníctvom objektívnej úvahy,

tzn. či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Nestrannosť sudcu je zvyčajne

definovaná ako „absencia predsudku alebo zaujatosti v konkrétnej veci."

Za objektívne pritom nemožno považovať iba to, ako sa nestrannosť sudcu  

len subjektívne niekomu javí, ale predovšetkým to, či skutočne neexistujú okolnosti

objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca

určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť

sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné

a hodnoverné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter

a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira

et studio“, teda nezávisle a nestranne.

Meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu nemôže byť ani subjektívne hľadisko

účastníka konania, ktoré je spravidla motivované tým, že súd nekoná a nerozhoduje podľa

jeho predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania nepatrí

účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu.

Avšak žalobcom opísané obavy týkajúce sa spôsobu rozhodnutia v uvedenom

priestupkovom konaní, resp. dopady tohto konania na Krajský súd v Nitre sám osebe

nezakladá dôvod vylúčenia sudcov Krajského súdu v Nitre z prejednávania a rozhodovania  

v danej veci. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že základom

pre vylúčenie sudcu môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však to,  

že účastník sa nestotožňuje s jeho rozhodovaním.

Preto z objektívneho hľadiska je vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania  

vo veci nutné aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti;

v podrobnostiach odkazuje Najvyšší súd na zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva najmä vo veci Delcourt v. Belgicko, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí

byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná ("justice must not only be done,  

it must also be seen to be done").  

V súvislosti s uvedeným sa javí prezentovať aj názor Ústavného súdu Českej

republiky:   „nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. l OSP

predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno

vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne   a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom

objektívne, nezaujato a spravodlivo. Z vyššie uvedeného vychádza aj judikatúra Európskeho

súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu, zahrňujúce

osobné presvedčenie a správanie sudcu vo veci a hľadisko objektívne, založené na existencii

dostatočných záruk pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností o zaujatosti sudcu (napr. Saraiva

de Carvalho proti Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší proti Francúzsku, 1998). Preto  

k vylúčeniu sudcov z prejednania a rozhodovania veci môže dôjsť len vtedy, keď ich vzťah  

k veci, k účastníkom alebo ich k zástupcom dosiahne takú intenzitu, že nebudú schopní

nezávisle a nestranne rozhodovať“ (II ÚS 105/01, Sbírka nálezů a usnesení ÚS ČR, sv. 23,

nález č. 98, str. 11).

Vo vzťahu k podpornej argumentácii žalobcu, tzn. k záverom obsiahnutým v uznesení

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. mája 2008 sp. zn. 5Ndzk 1/2008 vo veci žalobcu

proti Krajskému súdu v Trnave, je nutné uviesť, že v tejto veci Najvyšší súd Slovenskej

republiky nerozhodol o vylúčení sudcov, ale o prikázaní veci z dôvodu vhodnosti podľa § 12

ods. 2 O.s.p., pričom v dôvodoch svojho rozhodnutia taktiež poukázal na ustanovenie čl. 144

Ústavy Slovenskej republiky, ktorý sudcovi nielen výslovne priznáva nezávislosť výkonu

funkcie sudcu, ale súčasne prostredníctvom iných právnych predpisov zabezpečuje garancie

bežné v demokratickej spoločnosti na ničím nerušený výkon funkcie sudcu. Aj v tejto veci

Najvyšší súd Slovenskej republiky upozorňuje na to, že „opačný výklad situácie sudcu, ktorý

by sa mal dostať (a v posudzovanej veci je dôvodný záver o narastajúcom výskyte týchto vecí

pri aplikácii zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene  

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov jednotlivcami nespokojnými

s výsledkami prvostupňového informačného konania) do konfliktu so štátnou správou svojho

súdu, by ohrozoval v prípade nedostupnosti vhodnej rozhodovacej alternatívy dostupnosť

spravodlivosti, a v konečnom dôsledku by maril riadne uplatnenie ústavou zaručeného práva

jednotlivca na spravodlivú súdnu ochranu v zmysle či. 46 a nasl. ustanovení Ústavy

Slovenskej republiky“ a taktiež poukazuje na to, že danú situáciu je potrebné dôsledne odlíšiť

od uznávaného princípu „nemo iudex in causa sua“ , lebo tu nejde o osobnú vec sudcu,  

ale o stále zdôrazňovaný vzťah medzi sudcom na strane jednej a štátom, tzn. výkonnou

mocou.

Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by bola  

z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. relevantná, a ani z vyjadrení zákonných sudcov, ktorým vec

podľa rozvrhu práce pripadla na rozhodnutie, a ani z vyjadrenia ostatných sudcov

nevyplývajú žiadne zákonné dôvody pre ich vylúčenie, Najvyšší súd nevyhovel vznesenej

námietke zaujatosti a rozhodol podľa ustanovenia § 16 ods. 1 druhá veta O.s.p. tak,  

že označení sudcovia Krajského súdu v Nitre nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

predmetnej veci.

Zákonné dôvody na vylúčení z prejednania a rozhodovania veci sú splnené  

len u JUDr. S. – predsedníčky Krajského súdu v Nitre, a JUDr. R. - podpredsedu Krajského

súdu v Nitre, nakoľko JUDr. S. ako predsedníčka Krajského súdu v Nitre a jeho štatutárna

zástupkyňa vydala rozhodnutie, ktoré je predmetom preskúmania v tomto konaní, a JUDr. R.

ako podpredseda Krajského súdu v Nitre a teda jej zástupca sa môže tiež podieľať na

vybavovaní vecí podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku jeho

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu   n i e j e   prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 O.s.p.).

V Bratislave 14. novembra 2011

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová