1 Nc 9/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu MUDr. D. B., bytom v B.,

proti žalovanej   JUDr. A. O., o neplatnosť chybných uznesení a o ochranu osobnosti,

vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.   8 C 43/2006, o vylúčení sudkyne

Krajského súdu v Bratislave z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod

sp. zn. 15 Co 23/2011, takto

r o z h o d o l :

Predsedníčka senátu Krajského súdu v Bratislave JUDr. D. K. nie je vylúčená z

prejednávania a rozhodovania veci vedenej na uvedenom súde pod sp. zn. 15 Co   23/2011

(veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 43/2006).

O d ô vo d n e n i e

V konaní o odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I   z 10. júla 2006,

č.k. 8 C 43/2006-60 oznámila sudkyňa Krajského súdu v Bratislave JUDr. D. K. predsedníčke

súdu, že je vylúčená z prejednávania a rozhodnutia veci z dôvodu, že navrhovateľ MUDr. D.

B. podal proti nej žalobu na ochranu osobnosti, ktorá je vedená na Okresnom súde Bratislava

II pod sp. zn. 52 C 217/2009.

Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave predložila vec Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O. s. p. po tom, čo dospela k záveru,

že u   predsedníčky senátu JUDr. D. K., ktorá navrhla svoje vylúčenie z prejednávania a

rozhodovania v tejto právnej veci, nie je daný dôvod pochybovať o nezaujatosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nadriadený súd pri posudzovaní skutočností

uvádzaných sudkyňou (ktoré by mali zakladať jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci) vychádzal zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimku z tejto

prezumpcie stanovuje iba zákon.

Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a

rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom

možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k

nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj

právna úprava skutočností, ktoré sú z hľadiska vylúčenia sudcu považované za právne

relevantné. Týmito skutočnosťami sú právne významné vzťahy sudcu a to jeho vzťah: l. k

veci, v rámci ktorého   by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia

konania a rozhodnutia o veci, alebo 2. k účastníkom konania, ktorý   by bol založený na

príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo 3. k

zástupcom účastníkov konania, ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu

uvedeného pod bodom 2.

Základné povinnosti sudcu upravuje zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v ustanovení  

§ 30. Z tohto ustanovenia zákona vyplýva povinnosť sudcu zdržať všetkého, čo by mohlo

narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a

spravodlivé rozhodovanie súdov. Znamená to, že sudca musí vystupovať nezaujato a dbať o

to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. K účastníkom konania je povinný

pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov. V rámci prejednávania a rozhodovania

konkrétneho prípadu má zachovávať k veci,   účastníkom konania a ich zástupcom vždy

vecný, profesionálny prístup. Miera schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku

odstupu od veci, od účastníkov konania a od všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci v

súdnom konaní, je daná stupňom osobnej a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon

súdnictva.

O nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Pri výkone súdnictva má zachovať

vecný prístup za každých okolností. Svojím správaním má dbať na to, aby jeho nestrannosť

nebola dôvodne spochybňovaná. Musí mať dostatok schopnosti ovládať svoje konanie aj sféru svojich vnútorných pocitov. Súčasťou vecného prístupu sudcu k prejednávanej veci a k

účastníkom konania je teda aj schopnosť sudcu vyrovnať sa vnútorne s prípadnými

námietkami účastníkov v priebehu i mimo konania ako aj s eventuálnou kritikou jeho

konania, ktorá môže mať rozmanitú podobu (porovnaj tiež R 47/1998). Pokiaľ by sudca

(mimo iného) takúto schopnosť nemal, spochybňovalo by to jeho spôsobilosť vykonávať

funkciu sudcu. Treba pripomenúť, že nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou

(kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami kvalitného rozhodovania a   jeho predvídateľnosti

a sledujú tak význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti ( porovnaj

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 28/2010 ).

V danom prípade z vyjadrenia predsedníčky senátu JUDr. D. K. vyplýva, že dôvod,

pre ktorý by mohli vzniknúť pochybnosti o jej nezaujatosti, vidí v tom, že žalobca podal proti

nej na Okresnom súde Bratislava II žalobu na ochranu osobnosti.

V tejto súvislosti treba uviesť, že samotná skutočnosť, že sudca sa zo svojich

subjektívnych hľadísk “cíti zaujatý“ buď vo vzťahu k účastníkovi konania alebo k zástupcovi

účastníka alebo že sa zo svojho osobného pohľadu domnieva, že v jeho prípade by mohli

vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti, bez ďalšieho nezakladá dôvod pre jeho vylúčenie z

prejednávania a rozhodovania veci, a to najmä nie vtedy, ak okolnosti, z ktorých sudca

subjektívne vyvodzuje možnosť vzniku pochybností o jeho nezaujatom prístupe, nie sú ničím

objektivizované alebo ak objektívne nemôžu viesť k legitímnym pochybnostiam o jeho

nezaujatosti alebo ak sú vyvážené takými okolnosťami objektívnej povahy, so zreteľom na

ktoré jestvuje dostatočná záruka, že iný sudca nachádzajúci sa v rovnakej alebo obdobnej

situácii by nemohol byť zaujatý a vylučoval by objektívnu oprávnenosť obavy z nedostatku

nestrannosti súdneho rozhodovania. Všeobecné záruky takéhoto charakteru vyplývajú v

právnom poriadku Slovenskej republiky predovšetkým z ústavne zakotveného nezávislého

postavenia sudcu ako reprezentanta súdnej moci v demokratickej spoločnosti. Na takýto

prístup v posudzovaní tých ktorých skutočností z hľadiska možnosti   vzniku pochybnosti o

nezaujatosti sudcu Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nadriadený súd už opakovane a

s podrobným rozborom poukázal (porovnaj napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 30. apríla 2009 sp. zn. 3 Nc 13/2009 a z   29. apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 8/2010 a

v nich uvedenú judikatúru).

Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie (§ 16 ods. 1 O. s. p.)

v predmetnej veci založil na vzájomnej korelácii a vyvažovaní oboch relevantných hľadísk

teórie zdania (subjektívneho aj objektívneho hľadiska). Vychádzal pritom z   názoru, že

nestrannosť sudcu nemôže bez ďalšieho ohroziť samotná skutočnosť, že ako súkromná osoba

vedie, resp. proti nemu ako súkromnej osobe sa vedie konkrétne občianskoprávne konanie

(porovnaj napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: z 29. apríla 2010 sp. zn.  

1 Nc 8/2010 a sp. zn. 5 Nc 12/2010, zo 4. mája 2010 sp. zn. 2 Nc 12/2010, z 19. júla 2010

sp. zn. 1 Nc 17/2010). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného

súdu Slovenskej republiky dospel k záveru, že v prípade menovanej sudkyne nemožno mať

pochybnosti o jej nezaujatosti, ktoré by boli relevantné v zmysle § 14 ods. 1 O. s. p., keď

neexistuje žiadny dôvod objektívne zakladajúci pochybnosti o jej nezaujatosti.

Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil u predsedníčky senátu Krajského

súdu v Bratislave JUDr. D. K. žiadnu okolnosť, ktorá by bola z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p.

relevantná, Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyhovel vznesenej námietke zaujatosti a

rozhodol podľa ustanovenia § 16 ods. 1 druhá veta O.s.p. tak, že označená sudkyňa   nie je

vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. februára 2011

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta