1 Nc 66/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Ing. Bc. P. K.,
bývajúceho v T., a 2/ Š. S., bývajúceho v T., proti žalovanej Slovenskej republike –
Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, vedenej na Okresnom súde Trnava pod
sp. zn. 16C 15/2011, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Trnave z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 11Co 253/2011, takto
r o z h o d o l :
1. Sudcovia Krajského súdu v Trnave JUDr. E. B., Mgr. F. B., JUDr. T. B., JUDr. Ľ.
B. ml., Mgr. D. Č., JUDr. A. D., JUDr. R. F., JUDr. B. H., JUDr. S. H., JUDr. I. I., JUDr. A.
J., JUDr. I. J., JUDr. M. J., JUDr. Ľ. J., JUDr. J. K., JUDr. M. K., JUDr. M. K., JUDr. P. L.,
Mgr. J. M., JUDr. A. M., PhD., JUDr. P. P., JUDr. P. S., JUDr. K. S., JUDr. Ľ. S., JUDr. L.
M. S., JUDr. D. Š. a JUDr. V. T. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na tomto súde pod sp. zn. 11Co 253/2011 (vec Okresného súdu Trnava sp. zn. 16C
15/2011).
2. Sudkyňa Krajského súdu v Trnave JUDr. K. B. n i e j e v y l ú č e n á
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 11Co 253/2011 (vec
Okresného súdu Trnava sp. zn. 16C 15/2011).
Vec sa p r i k a z u j e na prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline.
O d ô v o d n e n i e :
V konaní o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 9. júna
2011 č. k. 16C 15/2011-142, ktoré je vedené na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 1 Nc 66/2011
11Co 253/2011, oznámili sudcovia tohto súdu, že sú u nich skutočnosti, pre ktoré je sudca
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Následne predseda Krajského súdu v Trnave
predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1
O.s.p., teda na posúdenie, či sudcovia Krajského súdu v Trnave sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania uvedenej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Žiline
(§ 16 ods. 1 tretia veta O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku
pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je
sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14
ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť
možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením
zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za
právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na
prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu 1 Nc 66/2011
vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a
rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným
súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na
vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom
(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu
podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie
byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá
je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uverejnenej pod č. 460/1992 Zb.), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov,
ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri
posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj
na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť
poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na
vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k
prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť 1 Nc 66/2011
zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.
Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ
na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného
pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila
pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z
prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v
judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci,
účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
1 Nc 66/2011
Sudkyňu JUDr. M. K., ktorá je matkou žalobcu 1/ a žalobca 2/ je jej zať, tieto blízke
príbuzenské vzťahy s uvedenými účastníkmi konania vylučujú z prejednávania
a rozhodovania tejto veci.
Z vyjadrení ostatných sudcov Krajského súdu v Trnave uvedených vo výroku 1. tohto
uznesenia – JUDr. E. B., Mgr. F. B., JUDr. T. B., JUDr. Ľ. B. ml., Mgr. D. Č., JUDr. A. D.,
JUDr. R. F., JUDr. B. H., JUDr. S. H., JUDr. I. I., JUDr. A. J., JUDr. I. J., JUDr. M. J., JUDr.
Ľ. J., JUDr. J. K., JUDr. M. K., JUDr. P. L., Mgr. J. M., JUDr. A. M., PhD., JUDr. P. P.,
JUDr. P. S., JUDr. K. S., JUDr. Ľ. S., JUDr. L. M. S., JUDr. D. Š. a JUDr. V. T. vyplýva, že
svoju zaujatosť vyvodzujú z priateľského vzťahu k sudkyni tohto súdu JUDr. M. K., ktorá je
matkou žalobcu 1/ a svokrou žalobcu 2/.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje v tejto súvislosti za potrebné uviesť, že
vzťah medzi sudcami toho istého súdu, ktorý presiahol rýdzo profesionálny rámec
a nadobudol charakter bližšieho osobného (napr. priateľského vzťahu), je okolnosťou
vzbudzujúcou opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti, teda dôvodom na vylúčenie sudcu či sudcov z prejednávania a rozhodovania veci nielen vtedy, keď dotknutý sudca je priamo
účastníkom konania, ale i v prípadoch odvodeného (sprostredkovaného) vzťahu, kedy je
účastníkom konania blízky príbuzný sudcu, ku ktorému sudca či sudcovia majúci vec
rozhodovať sú v bližšom ako len kolegiálnom vzťahu (k tomu porovnaj rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 56/2011). Nadriadený súd dáva do
pozornosti i nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14. júna 2011, č. k. III. ÚS
105/2011-74, kde ústavný súd o. i. vysvetlil svoj názor na bližšie než len kolegiálne vzťahy
medzi sudcami vo vzťahu k nezaujatosti sudcov. Jeho podstata je podaná na strane 17 nálezu.
Podľa ústavného súdu je „nevyhnutné pri hodnotení prípadných pochybností o nezaujatosti
sudcov konajúcich v tej - ktorej veci vziať zreteľ aj na vzťahy medzi sudcami pôsobiacimi na
jednom súde, kde majú spoločné pracovisko. Pokiaľ sudcovia určitého súdu majú rozhodovať
právne veci, v ktorých ako účastníci konania vystupujú osoby im blízke alebo osoby blízke
ich kolegom - sudcom pôsobiacim na tom istom súde, je potrebné s prihliadnutím na
konkrétne okolnosti prípadu venovať zvýšenú pozornosť významu týchto okolností a skúmať
aj intenzitu z toho vyplývajúcich pochybností týkajúcich sa nezaujatosti konajúcich sudcov.
Súčasne je nevyhnutné dbať na podstatu a význam práva na nestrannosť a nezaujatosť sudcu.
V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že medzi sudcami ako kolegami na jednom
pracovisku často vznikajú aj bližšie než len kolegiálne vzťahy, čo môže viesť k oprávneným 1 Nc 66/2011
pochybnostiam o ich nestrannosti v prípadoch, v ktorých majú rozhodovať o veciach, na
ktorých výsledku môžu mať ich blízki kolegovia osobný, ekonomický či iný záujem“.
Berúc do úvahy vyššie uvedené závery možno skonštatovať, že aj keď sudkyňa
Krajského súdu v Trnave JUDr. M. K. nie je účastníčkou konania v predmetnej veci,
vzhľadom na jej blízky príbuzenský vzťah k žalobcovi 1/ (syn) a k žalobcovi 2/ (zať) a
priateľský vzťah spomenutých sudcov k nej, vznikajú objektívne pochybnosti o ich
nezaujatosti pri prejednávaní a rozhodovaní tejto veci. Existencia vzťahu relevantného
v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. k žalobcom je u vyššie uvedených sudcov odvodená od ich
blízkeho osobného vzťahu k matke žalobcu 1/, resp. svokre žalobcu 2/. So zreteľom na tieto
skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky nielen JUDr. M. K., ale aj ostatných sudcov
Krajského súdu v Trnave uvedených vo výroku 1. tohto uznesenia vylúčil z prejednávania
a rozhodovania tejto veci.
Naproti tomu z vyjadrenia sudkyne Krajského súdu v Trnave JUDr. K. B. nebolo
možné vyvodiť záver, že jej vzťah k spomínanej sudkyni presiahol profesionálny (kolegiálny)
rámec. Vzhľadom na absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vzniknúť pochybnosti o tom, že
táto sudkyňa nebude v predmetnej veci postupovať nezaujato a neutrálne, Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhodol tak, že ju nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Keďže za opísanej situácie nastal stav, že zo sudcov pôsobiacich na Krajskom súde
v Trnave, kde sudca V. V. je dlhodobo práceneschopný, len JUDr. K. B. nie je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania tejto veci (nemožno preto zostaviť senát), bolo potrebné
vychádzať z ustanovenia § 12 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého ak nemôže príslušný súd o veci
konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho
istého stupňa. So zreteľom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky vec prikázal Krajskému
súdu v Žiline.
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
1 Nc 66/2011
V Bratislave 24. novembra 2011
JUDr. Milan D e á k, v.r. predseda senátu Za správnosť:
Hrčková Marta