1 Nc 60/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa JUDr. A. Č., bývajúceho v P., proti odporkyni Mgr. R. Č., bývajúcej v P., o rozvod manželstva a o úpravu pomerov manželov k maloletému dieťaťu z ich manželstva na čas po rozvode,

vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 38 C 75/2010, o vylúčení sudcov Krajského

súdu v Prešove z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 8 NcC

18 /2010, takto

r o z h o d o l :

  1. Sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. I. B., JUDr. A. O., JUDr. A. L., JUDr. J.

A., JUDr. B. B., JUDr. J. B., JUDr. J. Š., JUDr. Ľ. M., JUDr. V. D., JUDr. E. P., JUDr. P. T.,

JUDr. A. K., JUDr. M. B., JUDr. M. Z., JUDr. P. F., JUDr. E. D. a JUDr. F. M. s ú   v y l ú

č e n í   z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 8 NcC  

18/2010 (veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 38 C 75/2010).

  2. Sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. I. D., JUDr. M. Š., JUDr. E. Š., JUDr. R.

T., JUDr. G. V., Mgr. M. Ž., JUDr. G. K., PhD., JUDr. M. F., JUDr. Z. S., JUDr. M. M.,

JUDr. E. R., JUDr. P. S., JUDr. P. Š., JUDr. M. K., JUDr. M. M,, JUDr. A. I., JUDr. J. B.,

JUDr. K. M., JUDr. V. Z., JUDr. E. S. a JUDr. V. M. n i e   s ú   v y l ú č e n í z

prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 8 NcC 18 /2010 (veci

Okresného súdu Prešov sp. zn. 38 C 75/2010).

  1 Nc 60/2010

O d ô v o d n e n i e

V konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove   pod sp. zn. 8 NcC 18 /2010 (veci

Okresného súdu Prešov sp. zn. 38 C 75/2010) odporkyňa vzniesla námietku zaujatosti sudcov

krajského súdu so zreteľom na ich pomer k veci, resp. k účastníkovi – navrhovateľovi, ktorý

je prokurátorom na Okresnej prokuratúre v Prešove. Uviedla, že navrhovateľ prichádza ako

osoba do kontaktu   so sudcami Krajského súdu v Prešove, čo mohlo a zrejme aj malo za

následok postupné vybudovanie   sociálnych väzieb medzi navrhovateľom a jednotlivými

sudcami na Krajskom súde v Prešove.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Prešove  

(§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku

pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je

sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia  

§ 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému

prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť

možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením

zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za

právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj   konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na

prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho   1 Nc 60/2010

objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného

rozhodnutia.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení

Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“ ) je

garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a   nestranný súd zriadený zákonom.

Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to

vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor

v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.

Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne

vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá

je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články

dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne

/Slovenskej republiky/], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka

nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články

postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví

zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu

(totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom

podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý

a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu

a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný

zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,

ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,

aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol

zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu

umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v   zmarení

hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.   1 Nc 60/2010

Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami  

kvalitného rozhodovania a   jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania

(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa

prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako

neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako

nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju

má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj

nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby

voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne

posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im

zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15

O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a

rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným

súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na

vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom

(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu

podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie

byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať

na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba

výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v

súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze)

v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej

problematike.

  1 Nc 60/2010

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti

sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.

Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti

Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné

z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa

vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie

nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti

(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko

sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať

pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje

tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť

poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must

also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj

objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na

vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k

prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti

sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť

zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného

sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom

jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava

z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa

zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na

nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ

na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného

pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila

pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z

prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v

judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci,

účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom   1 Nc 60/2010

ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať "sine ira et studio", teda nezávisle

a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

Sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. I. B., JUDr. A. O., JUDr. A. L., JUDr. J.

A., JUDr. B. B., JUDr. J. B., JUDr. J. Š., JUDr. Ľ. M., JUDr. V. D., JUDr. E. P., JUDr. P. T.,

JUDr. A. K., JUDr. M. B., JUDr. M. Z., JUDr. P. F., JUDr. E. D. a JUDr. F. M. uviedli vo

svojich písomných vyjadreniach, že sa cítia byť zaujatí pre priateľský vzťah k navrhovateľovi,

príp. k obom účastníkom (JUDr. J. B., JUDr. P. T.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na deklarované blízke osobné vzťahy

vymenovaných sudcov Krajského súdu v Trenčíne (uvedených vo výroku 1. tohto

rozhodnutia), t.j. z dôvodu ich priateľstva s navrhovateľom a u dvoch z týchto sudcov ešte aj

z dôvodu ich priateľstva aj s odporkyňou, ako už boli spomenuté, ktoré vzťahy sú relevantné

z hľadiska ustanovenia § 14 ods.1 O.s.p., týchto sudcov vylúčil z prejednávania a

rozhodovania danej veci..

Sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. I. D., JUDr. M. Š., JUDr. E. Š., JUDr. R.

T., JUDr. G. V., Mgr. M. Ž., JUDr. G. K., PhD., JUDr. M. F., JUDr. Z. S., JUDr. M. M.,

JUDr. E. R., JUDr. P. S., JUDr. P. Š., JUDr. M. K., JUDr. M. M., JUDr. A. I., JUDr. J. B.,   1 Nc 60/2010

JUDr. K. M., JUDr. V. Z., JUDr. E. S. a JUDr. V. M. v písomnom vyjadrení neuviedli žiadne

také skutočnosti, z ktorých by bolo možno vyvodiť pochybnosť o ich nestrannosti.

Najvyšší súd   pripomína, že samotný   vzťah medzi sudcami a   inými úradnými

osobami, napr. prokurátormi, s ktorými prichádzajú sudcovia pracovne do styku, obdobne ako

je to u vzťahu medzi sudcami navzájom, je založený na profesionalite. Chýba tu preto

objektívny základ pre konštatovanie zaujatosti. Pokiaľ by totiž z takéhoto základu bol

vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia (poznajúci

navrhovateľa z pracoviska, kde pracovne spolu prichádzajú do styku) budú schopní nezaujato

a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, že výlučne pracovný a kolegiálny vzťah

medzi sudcami a inými úradnými osobami (obdobne tiež medzi sudcami navzájom a medzi

sudcami a zamestnancami súdu) prezumuje vo všeobecnosti porušovanie sudcovských

povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzťahov neprekročí hranicu

profesionálnosti a kolegiálnosti a takéto prekročenie sudcovia uvedení vo výroku 2. tohto

rozhodnutia vo svojich vyjadreniach netvrdili, nemožno mať   bez ďalšieho   pochybnosti

o nezaujatosti týchto sudcov. Až v prípade, že by uvedený vzájomný vzťah prerástol cez

rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného

vzťahu, pôjde totiž o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda

vtedy by išlo o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy

medzi sudcami a inými úradnými osobami, napr. prokurátormi (obdobne ako vzťahy medzi

sudcami navzájom alebo medzi sudcami a zamestnancami súdu), ktoré však bežný pracovný a

kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa sudcovia a iné

úradné osoby   navzájom osobne poznajú, pretože prichádzajú spolu pracovne do styku],

nemajú samé osobe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci

týkajúcej sa takejto osoby, v danom prípade navrhovateľa, ktorý je prokurátorom na Okresnej

prokuratúre v Prešove. Teda iba tá skutočnosť, že určitá vec sa týka prokurátora na Okresnej

prokuratúre v Prešove, ku ktorému majú spomenutí sudcovia len profesionálny, pracovný

vzťah, nemôže založiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p.

Sudcovia Krajského súdu v Prešove, ktorí sú vymenovaní vo výroku 2. tohto

rozhodnutia, vo svojich vyjadreniach nepotvrdili existenciu právne relevantného vzťahu

vylučujúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. A keďže ani zo spisu nevyplývajú

žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali ich nezaujatosť, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky tak, že títo sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci.

  1 Nc 60/2010

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave   21. októbra 2010

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta