1 Nc 56/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti o maloletú M. K., narodenú
X, bývajúcu v P., zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
Martin, dieťa rodičov: matky S. A., bývajúcej v P., zastúpenej Mgr. M. Ch., advokátkou v M.,
a otca I. K., bývajúceho v M., zastúpeného JUDr. J. G., advokátom v M., o zvýšenie
výživného, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 23P 174/2010, o vylúčení sudcov
Krajského súdu v Žiline z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp.
zn. 8CoP 64/2011, takto
r o z h o d o l :
1. Sudcovia Krajského súdu v Žiline Mgr. K. B., JUDr. J. B., JUDr. Y. D., JUDr. M.
J., JUDr. Z. J., JUDr. J. K., J. K., JUDr. E. M., JUDr. J. M., JUDr. L. M., JUDr. I. N., JUDr.
M. N., JUDr. V. P., JUDr. P. P., JUDr. K. P., JUDr. T. R., JUDr. V. S., Mgr. M. Š., JUDr. E.
Š., Mgr. Z. Š., Mgr. N.T., JUDr. R. U. JUDr. J. U., JUDr. M. U., JUDr. G. V. a JUDr. D. W.
n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod
sp. zn. 8CoP 64/2011 (vec Okresného súdu Martin sp. zn. 23P 174/2010).
2. Sudcovia Krajského súdu v Žiline JUDr. M. B., JUDr. O. B., JUDr. D. C., JUDr. E.
Č., JUDr. M. D., Mgr. F. D., JUDr. E. K., JUDr. F. P. a JUDr. M. R. s ú v y l ú č e n í
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 8CoP 64/2011 (vec
Okresného súdu Martin sp. zn. 23P 174/2010).
O d ô v o d n e n i e :
V konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 8CoP 64/2011 právna
zástupkyňa matky maloletého dieťaťa písomným podaním z 10. júna 2011 uplatnila námietku
zaujatosti voči všetkým sudcom Krajského súdu v Žiline z dôvodu, že otec účastníka konania
I.I. (otca maloletej) pracuje na tomto súde ako vodič a možno dôvodne predpokladať, že táto 1 Nc 56/2011
skutočnosť ovplyvní sudcov pri rozhodovaní. S poukazom na to, že na vylúčenie sudcu stačí i
pochybnosť o jeho nezaujatosti, žiadala vylúčiť z prejednávania a rozhodovania tejto veci
všetkých sudcov Krajského súdu v Žiline a vec prikázať na ďalšie konanie a rozhodnutie
inému krajskému súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Žiline
(§ 16 ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti
o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1
O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so
zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu
veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj
právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právnu
relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na
prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a 1 Nc 56/2011
rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným
súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na
vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom
(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu
podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie
byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá
je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uverejnenej pod č. 460/1992 Zb.), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov,
ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri
posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj
na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť
poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na
vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k
prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť
zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. 1 Nc 56/2011
Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ
na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného
pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila
pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z
prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v
judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci,
účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle
a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
Pokiaľ matka maloletej videla okolnosť zakladajúcu možnosť vzniku pochybností
o nezaujatosti namietaných sudcov v tom, že otec účastníka konania I.I. pracuje na Krajskom 1 Nc 56/2011
súde v Žiline ako vodič, nadriadený súd považuje za potrebné najprv uviesť, že len samotná
táto skutočnosť nemôže byť bez ďalšieho (a priori) dôvodom na vylúčenie sudcov uvedeného
súdu z prejednávania a rozhodovania veci.
Vzťahy medzi sudcami a zamestnancami toho istého súdu – rovnako ako vzťahy
medzi sudcami navzájom – sú založené na profesionalite. Chýbal by tu preto objektívny
základ zaujatosti namietaných sudcov v prípade, že by samotný spomenutý zamestnanec bol
účastníkom v konaní, kde by títo sudcovia rozhodovali, ak ich vzájomný vzťah by bol výlučne
len kolegiálnym (ak ich vzťah uvedený rámec neprekročil). Ak by z takéhoto základu bol totiž
vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či títo sudcovia budú schopní nezaujato a
spravodlivo rozhodovať, znamenalo by takéto posudzovanie vlastne, že výlučne pracovný
a kolegiálny vzťah medzi sudcami a zamestnancami súdu vo všeobecnosti prezumuje
porušovanie sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných
vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemožno mať bez ďalšieho
pochybnosti o ich nezaujatosti. Až v prípade, že by uvedený vzájomný vzťah prerástol cez
rýdzo profesionálny rámec a nadobudol charakter bližšieho osobného (napr. priateľského)
vzťahu, išlo by o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda o
dôvod pre vylúčenie sudcu či sudcov z prejednávania a rozhodovania veci (k tomu porovnaj
napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 24/2010).
Uvedené závery neplatia len na prípad, keď je sudca alebo zamestnanec súdu
účastníkom konania (priamy vzťah), ale aj pri existencii odvodeného (sprostredkovaného)
vzťahu, keď účastníkom konania je príbuzný sudcu alebo zamestnanca súdu, ku ktorému
sudcovi alebo zamestnancovi rozhodovať majúci sudca či sudcovia majú blízky osobný
vzťah. V tejto spojitosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti nález zo 14.
júna 2011, č. k. III. ÚS 105/2011-74, kde ústavný súd o. i. vysvetlil svoj názor na bližšie než
len kolegiálne vzťahy medzi sudcami vo vzťahu k nezaujatosti sudcov. Jeho podstata je
podaná na strane 17 nálezu. Podľa ústavného súdu je „nevyhnutné pri hodnotení prípadných
pochybností o nezaujatosti sudcov konajúcich v tej - ktorej veci vziať zreteľ aj na vzťahy
medzi sudcami pôsobiacimi na jednom súde, kde majú spoločné pracovisko. Pokiaľ sudcovia
určitého súdu majú rozhodovať právne veci, v ktorých ako účastníci konania vystupujú osoby
im blízke alebo osoby blízke ich kolegom - sudcom pôsobiacim na tom istom súde, je
potrebné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu venovať zvýšenú pozornosť
významu týchto okolností a skúmať aj intenzitu z toho vyplývajúcich pochybností týkajúcich 1 Nc 56/2011
sa nezaujatosti konajúcich sudcov. Súčasne je nevyhnutné dbať na podstatu a význam práva
na nestrannosť a nezaujatosť sudcu. V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že medzi sudcami
ako kolegami na jednom pracovisku často vznikajú aj bližšie než len kolegiálne vzťahy, čo
môže viesť k oprávneným pochybnostiam o ich nestrannosti v prípadoch, v ktorých majú
rozhodovať o veciach, na ktorých výsledku môžu mať ich blízki kolegovia osobný,
ekonomický či iný záujem“.
Pokiaľ ide však len o samotné kolegiálne vzťahy, tak tieto nielen judikatúra
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porovnaj najmä uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 8/2010, ale aj napr. uznesenia z 25. marca
2011 sp. zn. 1 Nc 18/2011, z 15. apríla 2011 sp. zn. 1 Nc 26/2011, zo 14. júla 2011 sp. zn.
1 Nc 39/2011) nepovažuje za objektívny základ na konštatovanie zaujatosti; rovnako tomu je
aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Napríklad v náleze z 24. februára 2011, sp. zn.
IV.ÚS 345/09 vyslovil ústavný súd názor, že samotné kolegiálne vzťahy medzi sudcami
nemôžu byť dôvodom na spochybnenie ich nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania
veci z toho dôvodu. V inom náleze (z 26. augusta 2010, č. k. IV. ÚS 124/2010-41) ústavný
súd uviedol, že kolegiálne vzťahy, ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce možnú nestrannosť
sudcu, v zásade nie sú dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti, a to takej intenzity, aby
boli dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu. V uznesení z 20. októbra
2010, č. k. I. ÚS 352/2010-6 ústavný súd pripomenul, že pracovný, resp. kolegiálny vzťah
sudcu nemôže dostatočne objektívne spochybniť jeho nepredpojatosť v takej miere, aby musel
byť vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. Zhodný prístup k uvedenej problematike vzťahu
kolegiality vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva aj Nejvyšší soud České republiky
(porovnaj napr. uznesenie sp. zn. 11 Nd 456/2010 zo 14. januára 2011 a tam označenú ďalšiu
judikatúru) a Ústavní soud České republiky (porovnaj napr. IV.ÚS 469/10, I.ÚS 274/0,X.
III. ÚS 229/02).
Z vyjadrení namietaných sudcov Krajského súdu v Žiline a ani z obsahu spisu
nadriadený súd nezistil, že by niektorý z týchto sudcov mal pomer k prejednávanej veci,
priamy vzťah k účastníkom, resp. ich zástupcom. Vzhľadom na už uvedené závery však
nadriadený súd venoval pozornosť i tomu, či vzťah sudcov Krajského súdu v Žiline k
zamestnancovi tohto súdu – otcovi účastníka konania I.I. – nepresiahol rámec kolegiálneho
vzťahu. Keďže viacerí z namietaných sudcov sa k osobe tohto zamestnanca vôbec nevyjadrili,
resp. svoj vzťah k nemu jasne nepomenovali, prípadne len tvrdili priateľský vzťah, ale 1 Nc 56/2011
opomenuli uviesť informácie o jeho vonkajších prejavoch, Najvyšší súd Slovenskej republiky
mohol k meritórnemu vybaveniu veci (rozhodnutiu o námietke zaujatosti) pristúpiť až po tom,
čo príslušní sudcovia svoje predchádzajúce vyjadrenia v požadovanom smere doplnili.
Z vyjadrení sudcov Krajského súdu v Žiline uvedených vo výroku 1. tohto uznesenia –
Mgr. K. B., JUDr. J. B., JUDr. Y. D., JUDr. M. J., JUDr. Z. J., JUDr. J. K., J. K., JUDr. E.
M., JUDr. J. M., JUDr. L. M., JUDr. I. N., JUDr. M. N., JUDr. V. P., JUDr. P. P., JUDr. K.
P., JUDr. T. R., JUDr. V. S., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. Z. Š., Mgr. N. T., JUDr. R. U.,
JUDr. J. U., JUDr. M. U., JUDr. G. V. a JUDr. D. W. – nemožno vyvodiť záver o tom, že by
ich vzťah k spomínanému zamestnancovi súdu presiahol profesionálny (kolegiálny) rámec.
Vzhľadom na absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vzniknúť pochybnosti o tom, že títo
sudcovia v predmetnej veci nebudú postupovať nezaujato a neutrálne, Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhodol tak, že sudcov uvedených vo výroku 1. tohto uznesenia
z prejednávania a rozhodovania tejto veci nevylúčil.
Ostatní sudcovia Krajského súdu v Žiline a to JUDr. M. B., JUDr. O.B., JUDr. D. C.,
JUDr. E. Č., JUDr. M. D., Mgr. F. D., JUDr. E. K., JUDr. F. P. a JUDr. M. R. uviedli vo
svojich vyjadreniach také skutočnosti, ktoré svedčia o ich priateľskom vzťahu k otcovi
účastníka konania I. K.. Aj keď tento zamestnanec súdu nie je účastníkom konania
v predmetnej veci, vzhľadom na jeho blízky príbuzenský vzťah k otcovi maloletej
a priateľský vzťah spomínaných sudcov k nemu vznikajú objektívne pochybnosti o
nezaujatosti týchto sudcov pri prejednávaní a rozhodovaní tejto veci. Existencia vzťahu
relevantného v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. k účastníkovi konania I. K. je u uvedených sudcov
odvodená od ich blízkeho osobného vzťahu k otcovi tohto účastníka. So zreteľom na túto
skutočnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky sudcov Krajského súdu v Žiline
vymenovaných vo výroku 2. tohto uznesenia vylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto
veci.
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. októbra 2011
1 Nc 56/2011
JUDr. Milan D e á k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta