1 Nc 49/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne D. M., bytom v H.,

zastúpenej JUDr. R. F., advokátkou so sídlom v Š.,   proti žalovanému Ľ. K., bytom v H.,

zastúpenému a., so sídlom v B., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na

Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 15C 242/2008, v konaní o vylúčenie sudcov Krajského

súdu v Trnave z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 23Co

357/2011, takto

r o z h o d o l :

Sudkyne Krajského súdu v Trnave JUDr. I. J., JUDr. L. S. a JUDr. A. D.   n i e   s ú  

v y l ú č e n é   z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 23Co

357/2011 (vec Okresného súdu Galanta sp. zn. 15C 242/2008).

O d ô v o d n e n i e

Žalovaný na pojednávaní uskutočnenom na Krajskom súde v Trnave  

10. septembra 2012 vzniesol námietku zaujatosti sudcu, ktorú skonkretizoval písomným

podaním doručeným tamojšiemu súdu 27. septembra 2012. Namietal v ňom zaujatosť sudkýň

senátu 23Co Krajského súdu v Trnave JUDr. I. J., JUDr. L. S. a JUDr. A. D. z dôvodu, že

jemu neznáma osoba, ktorá mala byť vzdialenou príbuznou žalobkyne, mu v čakárni u lekára

prezradila, že súčasný partner žalobkyne K. L. má príbuzného, ktorý je zamestnancom

Krajského súdu v Trnave, a že spolu so žalobkyňou ho kontaktovali, aby vplýval na konajúce

sudkyne s cieľom dosiahnuť rozhodnutie v jej prospech.   Presvedčenie, že členky senátu sú

zaujaté, nadobudol žalovaný aj zo skutočnosti, že konajúci senát vyhovel návrhu právnej

zástupkyne žalobkyne na odročenie pojednávania vytýčeného na 11. júna 2012 z dôvodu

čerpania dovolenky, pričom je všeobecne známe, že čerpanie dovolenky u advokáta, ktorý

navyše poskytuje právne služby ako právnická osoba, nie je dôvodom na odročenie termínu

pojednávania. Žalovaný taktiež nadobudol zo spôsobu vedenia konania pocit, že členky senátu ako osoby rovnakého pohlavia ako je žalobkyňa, sa vcítili do jej postavenia, a preto sa

ako osoba mužského pohlavia cíti byť diskriminovaný.

Členky konajúceho senátu 23Co JUDr. I. J., JUDr. L. S. a JUDr. A. D. vo svojich

vyjadreniach k námietke zaujatosti zhodne uviedli, že nemajú žiaden pomer k veci,

účastníkom konania, ani k ich zástupcom. Zdôraznili, že o vplyve neznámej osoby, ktorá má

byť pracovníkom krajského súdu nemajú žiadnu vedomosť. Taktiež uviedli, že ďalšie

okolnosti, ktoré žalovaný spomína v námietke zaujatosti, nie sú dôvodom na ich vylúčenie,

nakoľko spočívajú v postupe senátu v konaní o prejednávanej veci.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému   súdu v Trnave  

(§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku

pochybnosti o nezaujatosti uvedených sudkýň krajského súdu z aspektu existencie dôvodov,

pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom

z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich   pomer k veci, k účastníkom alebo k ich

zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je

prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich

zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému

uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska

vylúčenia sudcu považovaná za právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne

významného vzťahu sudcu a to :

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj   konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na

prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho

objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného

rozhodnutia.

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15

O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a

rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným

súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na

vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom

(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu

podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie

byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá

je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

uverejnenej pod č. 460/1992 Zb.), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a

rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov,

ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri

posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj

na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a

Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) k danej problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti

sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.

Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti

Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné

z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa

vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie

nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti

(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko

sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať

pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje

tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť

poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must

also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj

objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k

prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti

sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť

zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného

sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom

jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava

z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa

zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na

nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ

na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného

pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila

pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z

prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v

judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci,

účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom

ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

V prejednávanej veci videl žalovaný dôvod zaujatosti namietaných sudkýň

predovšetkým v tom, že podľa tvrdenia jemu neznámej osoby, mali byť ovplyvňované

neznámym zamestnancom krajského súdu, ktorý je príbuzným súčasného partnera žalobkyne,

aby vo veci rozhodli v jej prospech. Tieto žalovaným tvrdené skutočnosti však v konaní

preukázané neboli. Sudkyne vo veci konajúceho senátu sa jednoznačne vyjadrili, že o vplyve

bližšie neidentifikovaného zamestnanca krajského súdu na ich rozhodovaciu činnosť nemajú

žiadnu vedomosť. Vyššie uvedené, len veľmi neurčité tvrdenia žalovaného, tak za daného

stavu objektívne nemôžu vyvolať žiadne pochybnosti o tom, že namietané sudkyne nebudú vo

veci konať nezaujato a nestranne.

Pokiaľ žalovaný s poukazom na spôsob vedenia konania, ako aj na to, že v predmetnej

veci bolo podľa jeho názoru nesprávne vyhovené návrhu právnej zástupkyne žalobkyne na

odročenie pojednávania, vyjadril v námietke nespokojnosť s doterajším postupom konajúcich

sudkýň v predmetnej veci, je potrebné uviesť, že v zmysle § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na

vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej

veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Keďže zo vznesenej námietky zaujatosti a ani z obsahu spisu neboli zistené žiadne

skutočnosti významné z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p., ktoré by spochybňovali nezaujatosť

sudkýň senátu 23Co Krajského súdu v Trnave JUDr. I. J., JUDr. L.S. a JUDr. A. D., Najvyšší

súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že tieto sudkyne nevylúčil z prejednávania

a rozhodovania tejto veci.

  Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. októbra 2012

  JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

  predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta