1 Nc 42/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. M. G., proti žalovaným 1/ Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie č. 13, Bratislava, 2/ Slovenská republika – Okresný súd Martin, Ul. E. B.
Lukáča č. 2 A, Martin, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu
odmeňovania navrhovateľky v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, vedenej na
Okresnom súde Martin pod sp. zn. 7C 162/2009 a na Krajskom súde v Žiline pod sp.zn.
9NcC 4/2010, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Žiline z prejednávania a rozhodovania
veci, takto
r o z h o d o l :
Sudcovia Krajského súdu v Žiline JUDr. M. C., JUDr. O. B., Mgr. K. B., JUDr. D. C., Mgr. F. D., JUDr. Y. D., Mgr. K. H., JUDr. M. J., JUDr. J.K., JUDr. E. M., JUDr. J. M.,
JUDr. T. R., JUDr. M. R., JUDr. V. S., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. N. T., JUDr. R. U.,
JUDr. G. V. n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto
súde pod sp. zn. pod sp. zn. 9NcC 4/2010 (veci Okresného súdu Martin sp. zn. 7C 162/2009).
Sudcovia Krajského súdu v Žiline J. K., JUDr. E. K., JUDr. M. B., JUDr. J. B., JUDr.
E. Č., JUDr. M. D., JUDr. A. G., JUDr. Z. J., JUDr. L. M., JUDr. I. N., JUDr. M. N., JUDr.
A. P., JUDr. K. P., JUDr. F. P., Mgr. Z. Š., JUDr. J.U., JUDr. D. W. s ú v y l ú č e n í z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. pod sp. zn. 9NcC
4/2010 (veci Okresného súdu Martin sp. zn. 7C 162/2009).
O d ô v o d n e n i e :
V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu odmeňovania
navrhovateľa v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá je vedená na Okresnom
súde Martin pod sp. zn. 7C 162/2009 oznámili sudcovia tohto okresného súdu, že sú u nich
dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, a podpredseda 1 Nc 42/2010
okresného súdu predložil spis na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O.s.p. Krajskému súdu v
Žiline ako nadriadenému súdu, kde vec je vedená pod sp. zn. 9NcC 4/2010. Pretože podľa
oznámenia sudcov Krajského súdu v Žiline sú aj u nich dané dôvody vylučujúce sudcu z
prejednávania a rozhodovania veci, bol spis krajským súdom postúpený Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O.s.p., teda posúdenie, či sudcovia
Krajského súdu v Žiline sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ktorá je na tomto
súde vedená pod sp. zn. 9NcC 4/2010.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Žiline
(§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku
pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je
sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia
§ 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť
možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením
zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za
právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to : l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na
prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení 1 Nc 42/2010
Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“ ) je
garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.
Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to
vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor
v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.
Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne
vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá
je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články
dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne
/Slovenskej republiky/], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka
nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články
postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví
zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu
(totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom
podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý
a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu
a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný
zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,
ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,
aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol
zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu
umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení
hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.
Ústava (a listina) deklaruje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike -
nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, že iné orgány verejnej
moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok
rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo aj pre 1 Nc 42/2010
sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich
úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni
vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno
pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek
právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktiež vylúčenie ich podriadenosti
pri výkone právomoci komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú
preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako
nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou a
"samoúčelnou", keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V
dôsledku toho ju nemožno považovať ani za akúsi "výsadu" súdnej moci, ale (a naopak) za
nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne
rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje napr. čl. 141 ods. 1 ústavy, v ktorom sa
uvádza, že „v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“, a čl.
144 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, že „sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom“ (PL. ÚS 52/99). Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým
významom: označuje nezávislosť súdov (inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov
(individuálna nezávislosť). Inštitucionálnu nezávislosť súdnej moci nemožno stotožňovať s
individuálnou nezávislosťou sudcov. Právne záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako aj
individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom na tom,
aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s platným
právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom súdnych
konaní. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemožno ani oddeľovať, keďže
nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov
samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôže existovať bez nezávislých sudcov. V tomto
kontexte možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci (PL. ÚS 17/08,
PL. ÚS 52/99). Ekonomický predpoklad nezávislosti sudcov spočíva na ich hmotnom
zabezpečení.
Nezávislosť sudcu treba tiež vidieť aj ako nezávislosť od zložiek politického systému
a aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho
súdu, na ktorom sudca pôsobí); je to tiež nezávislosť od verejnej mienky alebo oznamovacích
prostriedkov. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú
nesmie nikto ohroziť.
1 Nc 42/2010
Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami
kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania
(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa
prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako
neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako
nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju
má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj
nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu
(§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť
súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie
veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh
oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že
rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej
zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods.
1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov,
ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri
posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj
na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a
Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.
1 Nc 42/2010
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť
poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na
vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k
prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť
zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.
Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ
na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného
pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila
pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z
prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v
judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci,
účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom 1 Nc 42/2010
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať "sine ira et studio", teda nezávisle
a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
U sudcov Krajského súdu v Žiline JUDr. M. C., JUDr. O. B., Mgr. K. B., JUDr. D. C.,
Mgr. F. D., JUDr. Y. D., Mgr. K. H., JUDr. M. J., JUDr. J.K., JUDr. E. M., JUDr. J. M.,
JUDr. P. P., JUDr. T. R., JUDr. M. R., JUDr. V. S., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. N. T.,
JUDr. R. U., JUDr. M. U., JUDr. G. V., ktorí nachádzali svoju subjektívnu zaujatosť v
profesionálnom, resp. kolegiálnom vzťahu k žalobcovi ako sudcovi vykonávajúceho svoju
funkciu na nižšom stupni súdu, chýba objektívny základ nimi konštatovanej zaujatosti,
pretože vzájomné vzťahy medzi sudcami sú založené na profesionalite a kolegiálnosti. Pokiaľ
by totiž z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takýto
sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, že
výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie
sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov
neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o
ich nezaujatosti. Až v prípade, že by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec
výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť
vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie
sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však bežný 1 Nc 42/2010
pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa
sudcovia navzájom poznajú, pretože na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší
alebo nižší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osobe povahu
dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Iba tá skutočnosť, že určitá
vec sa týka sudcu, ku ktorému majú iní sudcovia len profesionálny, resp. kolegiálny vzťah,
nemôže preto založiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p..
Už vyššie uvedení sudcovia Mgr. K. B., JUDr. M. J., JUDr. E. M., JUDr. J. M., JUDr.
M. R., Mgr. M. Š., Mgr. N.T., JUDr. G. V. svoju zaujatosť vyvodzovali i z pomeru k veci a z
tohto dôvodu namietali svoju nestrannosť. Svoj pomer k veci odôvodňovali podaním
obdobnej žaloby, resp. zo skutočnosti, že predmet konania sa dotýka každého sudcu. V
uvedených skutočnostiach nejde však o dôvod pre vylúčenie sudcov.
Judikatúra sa ustálila v názore, že sudcov pomer k veci môže vyplývať predovšetkým
z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Nepochybne je tomu tak v prípade,
ak je sudca sám účastníkom konania, bez ohľadu na ktorej procesnej strane, alebo v prípade,
ak by mohol byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý na svojich právach (ako vedľajší
účastník). Pod pojmom pomer k veci sa rozumie aj situácia, keď sudca získal poznatky o veci
iným spôsobom ako dokazovaním na pojednávaní (napr. ako svedok), v dôsledku čoho je jeho
pohľad na zistené skutkové okolnosti prípadu deformovaný ďalšími poznatkami zistenými
neprocesným spôsobom. Za pomer k veci sa považuje aj vzťah ekonomickej závislosti,
napríklad v spojitosti s vedeckou alebo publikačnou činnosťou sudcu, v súvislosti so správou vlastného majetku a podobne. Osobitným dôvodom vylúčenia sudcov pre ich pomer k veci je
ich účasť na rozhodovaní o tej istej veci v inom štádiu (stupni) súdneho konania podľa § 14
ods. 2 O.s.p. na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde
nižšieho stupňa, a naopak; to isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní. Okolnosť, že sudca
rozhodol vo veci, v ktorej vydané rozhodnutie je napadnuté návrhom na obnovu konania, nie
je však dôvodom na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci obnovy konania
(porovnaj R 115/2003).
Pomer sudcu k veci zakladajúci dôvod na jeho vylúčenie môže spočívať aj v tom, že
sudca sa o prejednávanej veci verejne vyjadrí, či už v negatívnom alebo v pozitívnom zmysle
predtým, než takáto vec má ním byť prejednávaná a rozhodnutá. Nemožno preto pripustiť 1 Nc 42/2010
predbežné hodnotenie vykonaných dôkazov sudcom prostredníctvom masovokomunikačných
prostriedkov, rovnako ako jeho vyjadrenie o tom, ako bude o veci pravdepodobne rozhodnuté.
Naproti tomu namieste nie sú pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ktorý svoj právny
názor vyjadril v rozhodnutí o veci samej, príp. v rozhodnutí, ktorým účastníkovi nepriznal
oslobodenie od súdnych poplatkov pre zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva
(§ 138 ods. 1 prvá veta O.s.p.). Medzi prirodzené atribúty justície v demokratickom a
právnom štáte (na rozdiel od tajnej justície vymykajúcej sa kontrole verejnosti, porovnaj napr.
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 121/2006, 1 Cdo 12/2009,
1 Cdo 120/2009, 5 Cdo 120/2009) patrí oboznamovanie verejnosti (a to nielen právnickej) so
súdnymi rozhodnutiami zásadného významu a tak aj s právnymi názormi v nich zaujatými.
Súvisí to nepochybne predovšetkým s právom na informácie ako základným právom, bez
ktorého napĺňania riadne fungovanie demokratického štátneho zriadenia nie je možné si ani
predstaviť (porovnaj najmä čl. 17 listiny, čl. 26 ústavy, § 23 ods. 2 zák. č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 31 ods. 1 Spravovacieho a rokovacieho
poriadok Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 114/1993 Z. z.). Umožňuje sa tak verejnosti
vytvoriť si názor o činnosti súdov a zároveň sa posilňuje dôvera v tieto orgány štátu.
Verejnosť tak spozná judikatúru súdov, predovšetkým vyšších stupňov, právne postoje a
spôsoby riešenia pertraktovaných problémov (káuz).
Sudca tiež prezentuje svoj právny názor na právne posúdenie veci na zasadnutiach
grémia, resp. kolégia (§ 15 ods. 3, § 17 ods.3, § 21 ods.3 zákona č. 757/2004 Z.z.). Svoj názor
na konkrétnu vec vyjadruje hlasovaním, výsledkom ktorého je stanovisko k zjednocovaniu
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k výkladovým
rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia, resp. v
právoplatných rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa. Tieto stanoviská sa uverejňujú spolu s
vybranými rozhodnutiami v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky.
Z uvedeného tiež vyplýva veľmi dôležitý záver (zistenie) a to, že sudcov právny názor
zaujatý v ním rozhodnutých veciach ( či už ide o zverejnené rozhodnutia alebo dokonca iba o
verejne vyhlásené rozhodnutia, porovnaj čl. 142 ods. 3 ústavy, § 156 ods. 1 O.s.p.), teda takto
na verejnosť sa dostávajúci jeho právny názor vôbec sa nespája s obavou o stratu jeho
ezaujatosti a nestrannosti pri rozhodovaní v skutkovo a právne obdobných veciach [hoci je tu 1 Nc 42/2010
daná možnosť či predpoklad, že ak následne bude tento sudca prejednávať a rozhodovať
skutkovo a právne obdobné veci, tento jeho názor sa presadí (uplatní)]. Opačné chápanie tejto
otázky by bolo v rozpore s charakterom a účelom činnosti (poslania) sudcov. Vedomý si
týchto skutočnosti zákonodarca v platnom znení § 14 ods. 3 O.s.p. výslovne uvádza, že
„dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o
prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach“. Súdna prax napokon už v
minulosti poukázala na to, že „dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania o
veci nie je skutočnosť, že sudca v inej obdobnej veci rozhodol spôsobom, s ktorým účastník
nesúhlasí, ani samotná skutočnosť, že jeho rozhodnutia boli podrobené kritike v hromadných
oznamovacích prostriedkoch“ (porovnaj R 47/1998).
Je priam žiaduce, aby sudca mal utvorený právny názor (hoci pôjde spočiatku
spravidla len o koncepčný – východiskový – prístup) na riešenie rozmanitých právnych vecí, s
ktorými sa pri svojej práci stretáva. Tento právny názor sudcu sa formuje, dotvára a patrí k
jeho profesionálnej výbave; nie je nijako neobvyklé, ak sa zmení a to aj pri rovnakej právnej
úprave. U sudcu, ktorý zároveň rešpektuje nutné obmedzenie, aby nevstúpil do priestoru
konkrétnych či prejednávaných prípadov (porovnaj § 30 ods. 11 zák. č. 385/2000 Z. z. o
sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý ako jednu zo
základných povinnosti sudcu uvádza, že „sudca je povinný zdržať sa verejného vyslovovania
svojho názoru o veciach prejednávaných súdmi“), nie je dôvod obávať sa, že by mohol len
pre svoj právny názor stratiť svoju nestrannosť a nezaujatosť.
Nestrannosť sudcu nemôže ohroziť to, že ako súkromná osoba vedie občianskoprávne
konanie s osobným úradom, resp. ministerstvom spravodlivosti, že je v spore so štátom ako
účastníkom konania (súdne konanie, v ktorom si uplatnil právo, o ktorom sa má rozhodovať
ako o iných občianskych právach a záväzkoch). V takomto konaní (spore) je postavenie
účastníkov rovné; sudca aj štát, osobný úrad, ministerstvo majú úplne rovnocenné postavenie.
Podanie žaloby a vedenie sporu o uplatnené právo (rovnako ako prípad, keď sudca v konaní o
občianskych právach a záväzkoch má postavenie žalovaného, a štát, resp. osobný úrad,
ministerstvo vystupuje ako žalobca) nemožno bez ďalšieho považovať za skutočnosť, ktorá
by ohrozovala nestrannosť sudcu v inom konaní, v ktorom štát, resp. osobný úrad,
ministerstvo vystupuje ako účastník konania.
1 Nc 42/2010
Sudca je predstaviteľom súdnej moci. Mimo rámca výkonu súdnictva a funkčného
plnenia úloh sudcu zostáva – ako fyzická (súkromná) osoba – subjektom práv a povinností.
Tak, ako mu nemožno uprieť právo domáhať sa v súdnom konaní ochrany svojich práv, do
ktorých mu (podľa jeho názoru) bolo neoprávnene zasiahnuté, nemožno ani iným subjektom
upierať právo domáhať sa ochrany voči subjektu zasahujúcemu do ich práv (i keď je
zasahujúcim subjektom sudca). Sudca takto ako súkromná osoba vstupuje do rozmanitých
právnych vzťahoch, z ktorých mu vyplývajú rôzne práva a povinnosti tvoriace obsah daných
právnych vzťahov. Sudca v tomto postavení nie je osobou odtrhnutou od reálneho života,
preto nie je vôbec vylúčené, že sa stane účastníkom súdneho konania. Do úvahy medziiným
prichádza aj možnosť, že bude účastníkom občianskeho súdneho konania, v ktorom prípadne
bude (ako žalobca) uplatňovať svoje práva patriace mu ako účastníkovi súkromnoprávneho
vzťahu a domáhať sa ich ochrany, alebo (ako žalovaný) bude popierať existenciu povinnosti
vyplývajúcej zo súkromnoprávneho vzťahu tvrdenej žalobcom. V občianskom súdnom konaní
sú účastníci (a teda aj sudca v už uvedenom procesnom postavení žalobcu alebo žalovaného)
povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu
všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu (§ 101
ods. 1 O.s.p.). Sudca, ktorý ako účastník občianskeho súdneho konania (či už v procesnom
postavení žalobcu alebo žalovaného) opíše skutkové okolnosti rozhodujúce pre posúdenie
prejednávanej veci, plní zákonom uloženú povinnosť. Plnenie tejto povinnosti samo osebe a
bez ďalšieho v ničom neprekračuje rámec prejednávanej veci a nemôže byť považované za
zverejnenie názoru sudcu s dopadom na iné právne veci prejednávané súdmi.
Za vyjadrenie názoru sudcom (alebo dokonca za verejné vyslovenie názoru sudcom)
vonkoncom preto nemožno označiť (stotožniť) stav uplatnenia práva na súdnu ochranu
sudcom ako účastníkom konania (podanie žaloby) a to aj v prípade, že ide o uplatnenie
obdobného nároku, aký požaduje žalobkyňa.
Okolnosť povahy uplatneného nároku ako nároku určitým spôsobom súvisiaceho s
výkonom zastávanej funkcie (pri takomto chápaní by sem patrila napr. aj vec, v ktorej by
sudca žaloval o peňažné plnenie z dôvodu, že mu nebol vyplatený plat v celom rozsahu) nič
nemôže zmeniť na tom, že sa jedná o žalobu, ktorá spadá do zaručeného ústavného práva
každej osoby na súdnu ochranu. V uvedenej okolnosti (podanie žaloby) nemožno vidieť
vyslovenie právneho názoru z pozície sudcu (v takejto pozícii totiž nie je, ale je v pozícii
účastníka konania) a tento jeho súkromný akt preto nemožno stotožniť či spájať s nejakým 1 Nc 42/2010
prejudikovaním (čo je napokon aj pojmovo vylúčené) či s potenciálnou rozhodovacou
činnosťou v prípadnom následnom súdnom spore (s pozíciou sudcu v obdobnej veci). Iné
riešenie by bolo nenáležitou konštrukciou a nad rámec zákona by zjavne od sudcov žiadalo,
aby poskytovali informácie o aktoch súkromnej povahy (o nimi podávaných žalobách). Záver
plynúci z uvedenej okolnosti (podania žaloby) - že nejde o vyslovenie právneho názoru či
vyjadrenie postoja v pozícii sudcu, rovnako platí aj pre opačnú situáciu: nepodanie takejto
žaloby. Sudca je v oboch prípadoch súkromnou osobou, ktorej ústava aj listina zaručuje
prístup k súdu a podaním (nepodaním) žaloby len realizuje (nerealizuje) svoje právo na súdnu
ochranu. Uplatnený nárok je majetkovej povahy a nevybočuje z roviny práva každej osoby na
súdnu ochranu (treba ho subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch).
Sama skutočnosť, že sudca v určitej občianskoprávnej veci dopadajúcej na jeho osobu a jeho
osobné pomery uplatnil podaním žaloby na súde konkrétny nárok, nevylučuje bez ďalšieho z
prejednávania a rozhodovania veci sudcu určeného rozvrhom práce súdu, ktorý sám (rovnako
ako súkromná osoba) podal (alebo nepodal) obdobnú žalobu. Ani táto skutočnosť nie je preto
spôsobilá vzbudiť (objektívne) pochybnosť o nestrannosti sudcu, tak v očiach sporových strán
ako aj verejnosti; nie je tu teda dôvod pre pochybnosť o strate nezaujatosti a nestrannosti
sudcu tak, ako ho upravuje § 14 ods.1 O.s.p.
Za taký vzťah sudcu k veci, ktorý by zakladal dôvod na jeho vylúčenie podľa § 14
ods.1 O.s.p., nemožno napokon považovať ani skutočnosť, že predmet sporu sa dotýka
všetkých sudcov. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej sudcom voči štátu,
osobnému úradu, ministerstvu v súvislosti s porušením zásady rovnakého odmeňovania za
rovnakú prácu je nárokom, o ktorom môže rozhodnúť len súd v rámci svojej zákonnej
kompetencie; žiadnemu inému orgánu preto rozhodovanie o ňom neprislúcha. Všeobecne
tvrdenie, že predmet sporu sa dotýka všetkých sudcov, teda námietka, že má ísť o situáciu, v
ktorej pre vzťah k veci de facto nie je v Slovenskej republike jediný sudca, u ktorého by
nechýbali pochybnosti o jeho nezaujatosti predmetnú právnu vec prejednať a rozhodnúť, je
bez právneho významu. Prikladať predmetu sporu takto namietaný rozmer (dosah)
predstavuje (znamená) odmietanie poskytnutia spravodlivosti - denegatio iustitiae, čo je,
pravdaže, neprípustné.
Sudcovia JUDr. P. P. a JUDr. M. U. sa vo veci necítili zaujatými, preto nebol ani
dôvod o nich rozhodovať.
1 Nc 42/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti
znamenajúce absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vznikať pochybnosti, že sudcovia uvedení
vo výroku 1. nebudú v predmetnej veci postupovať nezaujato, neutrálne, rozhodol tak, že ich
nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Ostatných sudcov Krajského súdu v Žiline, ktorí sú uvedení vo výroku 2. tohto
rozhodnutia, z dôvodu ich blízkeho (priateľského) vzťahu k žalobkyni, ktorý je relevantný z
hľadiska ustanovenia § 14 ods.1 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky vylúčil z
prejednávania a rozhodovania tejto veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok
V Bratislave 17. septembra 2010
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta