1 Nc 42/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci   žalobcu JUDr. M. G., proti žalovaným 1/ Slovenskej republikeMinisterstvu spravodlivosti Slovenskej republiky,

Župné námestie č. 13, Bratislava, 2/ Slovenská republika – Okresný súd Martin, Ul. E. B.

Lukáča č. 2 A, Martin, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu

odmeňovania navrhovateľky v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, vedenej na

Okresnom súde Martin   pod sp. zn. 7C 162/2009 a na Krajskom súde v Žiline pod sp.zn.

9NcC 4/2010, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Žiline z prejednávania a rozhodovania

veci, takto

r o z h o d o l :

Sudcovia Krajského súdu v Žiline JUDr. M. C., JUDr. O. B., Mgr. K. B., JUDr. D. C., Mgr. F. D., JUDr. Y. D., Mgr. K. H., JUDr. M. J., JUDr. J.K., JUDr. E. M., JUDr. J. M.,

JUDr. T. R., JUDr. M. R., JUDr. V. S., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. N. T., JUDr. R. U.,

JUDr. G. V. n i e   s ú   v y l ú č e n í   z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto

súde pod sp. zn. pod sp. zn. 9NcC 4/2010 (veci Okresného súdu Martin sp. zn. 7C 162/2009).

Sudcovia Krajského súdu v Žiline J. K., JUDr. E. K., JUDr. M. B., JUDr. J. B., JUDr.

E. Č., JUDr. M. D., JUDr. A. G., JUDr. Z. J., JUDr. L. M., JUDr. I. N., JUDr. M. N., JUDr.

A. P., JUDr. K. P., JUDr. F. P., Mgr. Z. Š., JUDr. J.U., JUDr. D. W.   s ú   v y l ú č e n í   z

prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. pod sp. zn. 9NcC

4/2010 (veci Okresného súdu Martin sp. zn. 7C 162/2009).

O d ô v o d n e n i e :

V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu odmeňovania

navrhovateľa v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá je vedená na Okresnom

súde Martin pod sp. zn. 7C 162/2009 oznámili sudcovia tohto okresného súdu, že sú u nich

dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, a podpredseda   1 Nc 42/2010

okresného súdu predložil spis na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O.s.p. Krajskému súdu v

Žiline ako nadriadenému súdu, kde vec je vedená pod sp. zn. 9NcC 4/2010. Pretože podľa

oznámenia sudcov Krajského súdu v Žiline sú aj u nich dané dôvody vylučujúce sudcu z

prejednávania a rozhodovania veci, bol spis krajským súdom postúpený Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O.s.p., teda posúdenie, či sudcovia

Krajského súdu v Žiline sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ktorá je na tomto

súde vedená pod sp. zn. 9NcC 4/2010.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému   súdu v Žiline  

(§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku

pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je

sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia  

§ 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému

prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť

možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu   sledovanému   uvedeným ustanovením

zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za

právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to : l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj   konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na

prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho

objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného

rozhodnutia.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení   1 Nc 42/2010

Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“ ) je

garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a   nestranný súd zriadený zákonom.

Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to

vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor

v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.

Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne

vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá

je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články

dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne

/Slovenskej republiky/], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka

nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články

postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví

zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu

(totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom

podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý

a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu

a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný

zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,

ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,

aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol

zákonný sudca vylúčený z prejednávania a   rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu

umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v   zmarení

hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.

Ústava (a listina) deklaruje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike -

nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, že iné orgány verejnej

moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok

rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo aj pre   1 Nc 42/2010

sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich

úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni

vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno

pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek

právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktiež vylúčenie ich podriadenosti

pri výkone právomoci komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú

preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako

nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou a

"samoúčelnou", keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V

dôsledku toho ju nemožno považovať ani za akúsi "výsadu" súdnej moci, ale (a naopak) za

nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne

rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje napr. čl. 141 ods. 1 ústavy, v ktorom sa

uvádza, že „v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“, a čl.

144 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, že „sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7

ods. 2 a 5 a zákonom“ (PL. ÚS 52/99). Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým

významom: označuje nezávislosť súdov (inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov

(individuálna nezávislosť). Inštitucionálnu nezávislosť súdnej moci nemožno stotožňovať s

individuálnou nezávislosťou sudcov. Právne záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako aj

individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom na tom,

aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s platným

právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom súdnych

konaní. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemožno ani oddeľovať, keďže

nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov

samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôže existovať bez nezávislých sudcov. V tomto

kontexte možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci (PL. ÚS 17/08,

PL. ÚS 52/99). Ekonomický   predpoklad   nezávislosti sudcov spočíva na ich hmotnom

zabezpečení.

  Nezávislosť sudcu treba tiež vidieť aj ako nezávislosť od zložiek politického systému

a aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho

súdu, na ktorom sudca pôsobí); je to tiež nezávislosť od verejnej mienky alebo oznamovacích

prostriedkov. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú

nesmie nikto ohroziť.

  1 Nc 42/2010

Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami  

kvalitného rozhodovania a   jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania

(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa

prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako

neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako

nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju

má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj

nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby

voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne

posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im

zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu  

(§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť

súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho

prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie

veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh

oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre

zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že

rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej

zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods.  

1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a

rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov,

ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri

posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj

na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a

Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.

  1 Nc 42/2010

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti

sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.

Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti

Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné

z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa

vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie

nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti

(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko

sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať

pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje

tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť

poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must

also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj

objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na

vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k

prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti

sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť

zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného

sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom

jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava

z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa

zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na

nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ

na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného

pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila

pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z

prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v

judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci,

účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom   1 Nc 42/2010

ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať "sine ira et studio", teda nezávisle

a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

  U sudcov Krajského súdu v Žiline JUDr. M. C., JUDr. O. B., Mgr. K. B., JUDr. D. C.,

Mgr. F. D., JUDr. Y. D., Mgr. K. H., JUDr. M. J., JUDr. J.K., JUDr. E. M., JUDr. J. M.,

JUDr. P. P., JUDr. T. R., JUDr. M. R., JUDr. V. S., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. N. T.,

JUDr. R. U., JUDr. M. U., JUDr. G. V., ktorí nachádzali svoju subjektívnu zaujatosť v

profesionálnom, resp. kolegiálnom vzťahu k žalobcovi ako sudcovi vykonávajúceho svoju

funkciu na nižšom stupni súdu, chýba objektívny základ nimi konštatovanej zaujatosti,

pretože vzájomné vzťahy medzi sudcami sú založené na profesionalite a kolegiálnosti. Pokiaľ

by totiž z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takýto

sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, že

výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie

sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov

neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o

ich nezaujatosti. Až v prípade, že by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec

výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť

vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie

sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však bežný   1 Nc 42/2010

pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa

sudcovia navzájom poznajú, pretože na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší

alebo nižší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osobe povahu

dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Iba tá skutočnosť, že určitá

vec sa týka sudcu, ku ktorému majú iní sudcovia len profesionálny, resp. kolegiálny vzťah,

nemôže preto založiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p..

Už vyššie uvedení sudcovia Mgr. K. B., JUDr. M. J., JUDr. E. M., JUDr. J. M., JUDr.

M. R., Mgr. M. Š., Mgr. N.T., JUDr. G. V. svoju zaujatosť vyvodzovali i z pomeru k veci a z

tohto dôvodu namietali svoju nestrannosť. Svoj pomer k veci odôvodňovali podaním

obdobnej žaloby, resp. zo skutočnosti, že predmet konania sa dotýka každého sudcu. V

uvedených skutočnostiach nejde však o dôvod pre vylúčenie sudcov.

Judikatúra sa ustálila v názore, že sudcov pomer k veci môže vyplývať predovšetkým

z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Nepochybne je tomu tak v prípade,

ak je sudca sám účastníkom konania, bez ohľadu na ktorej procesnej strane, alebo v prípade,

ak by mohol byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý na svojich právach (ako vedľajší

účastník). Pod pojmom pomer k veci sa rozumie aj situácia, keď sudca získal poznatky o veci

iným spôsobom ako dokazovaním na pojednávaní (napr. ako svedok), v dôsledku čoho je jeho

pohľad na zistené skutkové okolnosti prípadu deformovaný ďalšími poznatkami zistenými

neprocesným spôsobom. Za pomer k veci sa považuje aj vzťah ekonomickej závislosti,

napríklad v spojitosti s vedeckou alebo publikačnou činnosťou sudcu, v súvislosti so správou vlastného majetku a podobne. Osobitným dôvodom vylúčenia sudcov pre ich pomer k veci je

ich účasť na rozhodovaní o tej istej veci v inom štádiu (stupni) súdneho konania podľa § 14

ods. 2 O.s.p. na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde

nižšieho stupňa, a naopak; to isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní. Okolnosť, že sudca

rozhodol vo veci, v ktorej vydané rozhodnutie je napadnuté návrhom na obnovu konania, nie

je však dôvodom na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci obnovy konania

(porovnaj R 115/2003).

Pomer sudcu k veci zakladajúci dôvod na jeho vylúčenie môže spočívať aj v tom, že

sudca sa o prejednávanej veci verejne vyjadrí, či už v negatívnom alebo v pozitívnom zmysle

predtým, než takáto vec má ním byť prejednávaná a rozhodnutá. Nemožno preto pripustiť   1 Nc 42/2010

predbežné hodnotenie vykonaných dôkazov sudcom prostredníctvom masovokomunikačných

prostriedkov, rovnako ako jeho vyjadrenie o tom, ako bude o veci pravdepodobne rozhodnuté.

Naproti tomu namieste nie sú pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ktorý svoj právny

názor vyjadril v rozhodnutí o veci samej, príp. v rozhodnutí, ktorým účastníkovi nepriznal

oslobodenie od súdnych poplatkov pre zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva

(§ 138 ods. 1 prvá veta O.s.p.). Medzi prirodzené atribúty justície v demokratickom a

právnom štáte (na rozdiel od tajnej justície vymykajúcej sa kontrole verejnosti, porovnaj napr.

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 121/2006, 1 Cdo 12/2009,

1 Cdo 120/2009, 5 Cdo 120/2009) patrí oboznamovanie verejnosti (a to nielen právnickej) so

súdnymi rozhodnutiami zásadného významu a tak aj s právnymi názormi v nich zaujatými.

Súvisí to nepochybne predovšetkým s právom na informácie ako základným právom, bez

ktorého napĺňania riadne fungovanie demokratického štátneho zriadenia nie je možné si ani

predstaviť (porovnaj najmä čl. 17 listiny, čl. 26 ústavy, § 23 ods. 2 zák. č. 757/2004 Z. z. o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 31 ods. 1 Spravovacieho a rokovacieho

poriadok Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 114/1993 Z. z.). Umožňuje sa tak verejnosti

vytvoriť si názor o činnosti súdov a zároveň sa posilňuje dôvera v tieto orgány štátu.

Verejnosť tak spozná judikatúru súdov, predovšetkým vyšších stupňov, právne postoje a

spôsoby riešenia pertraktovaných problémov (káuz).

Sudca tiež prezentuje svoj právny názor na právne posúdenie veci na zasadnutiach

grémia, resp. kolégia (§ 15 ods. 3, § 17 ods.3, § 21 ods.3 zákona č. 757/2004 Z.z.). Svoj názor

na konkrétnu vec vyjadruje hlasovaním, výsledkom ktorého je stanovisko k zjednocovaniu

výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k výkladovým

rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia, resp. v

právoplatných rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa. Tieto stanoviská sa uverejňujú spolu s

vybranými rozhodnutiami v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky.

Z uvedeného tiež vyplýva veľmi dôležitý záver (zistenie) a to, že sudcov právny názor

zaujatý v ním rozhodnutých veciach ( či už ide o zverejnené rozhodnutia alebo dokonca iba o

verejne vyhlásené rozhodnutia, porovnaj čl. 142 ods. 3 ústavy, § 156 ods. 1 O.s.p.), teda takto

na verejnosť sa dostávajúci jeho právny názor vôbec sa nespája s obavou o stratu jeho

ezaujatosti a nestrannosti pri rozhodovaní v skutkovo a právne obdobných veciach [hoci je tu   1 Nc 42/2010

daná možnosť či predpoklad, že ak následne bude tento sudca prejednávať a rozhodovať

skutkovo a právne obdobné veci, tento jeho názor sa presadí (uplatní)]. Opačné chápanie tejto

otázky by bolo v rozpore s charakterom a účelom činnosti (poslania) sudcov. Vedomý si

týchto skutočnosti zákonodarca v platnom znení § 14 ods. 3 O.s.p. výslovne uvádza, že

dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o

prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach“. Súdna prax napokon už v

minulosti poukázala na to, že „dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania o

veci nie je skutočnosť, že sudca v inej obdobnej veci rozhodol spôsobom, s ktorým účastník

nesúhlasí, ani samotná skutočnosť, že jeho rozhodnutia boli podrobené kritike v hromadných

oznamovacích prostriedkoch“ (porovnaj R 47/1998).

Je priam žiaduce, aby sudca mal utvorený právny názor (hoci pôjde spočiatku

spravidla len o koncepčný – východiskový – prístup) na riešenie rozmanitých právnych vecí, s

ktorými sa pri svojej práci stretáva. Tento právny názor sudcu sa formuje, dotvára a patrí k

jeho profesionálnej výbave; nie je nijako neobvyklé, ak sa zmení a to aj pri rovnakej právnej

úprave. U sudcu, ktorý zároveň rešpektuje nutné obmedzenie, aby nevstúpil do priestoru

konkrétnych či prejednávaných prípadov (porovnaj § 30 ods. 11 zák. č. 385/2000 Z. z. o

sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý ako jednu zo

základných povinnosti sudcu uvádza, že „sudca je povinný zdržať sa verejného vyslovovania

svojho názoru o veciach prejednávaných súdmi“), nie je dôvod obávať sa, že by mohol len

pre svoj právny názor stratiť svoju nestrannosť a nezaujatosť.

Nestrannosť sudcu nemôže ohroziť to, že ako súkromná osoba vedie občianskoprávne

konanie s osobným úradom, resp. ministerstvom spravodlivosti, že je v spore so štátom ako

účastníkom konania (súdne konanie, v ktorom si uplatnil právo, o ktorom sa má rozhodovať

ako o iných občianskych právach a záväzkoch). V takomto konaní (spore) je postavenie

účastníkov rovné; sudca aj štát, osobný úrad, ministerstvo majú úplne rovnocenné postavenie.

Podanie žaloby a vedenie sporu o uplatnené právo (rovnako ako prípad, keď sudca v konaní o

občianskych právach a záväzkoch má postavenie žalovaného, a štát, resp. osobný úrad,

ministerstvo vystupuje ako žalobca) nemožno bez ďalšieho považovať za skutočnosť, ktorá

by ohrozovala nestrannosť sudcu v inom konaní, v ktorom štát, resp. osobný úrad,

ministerstvo vystupuje ako účastník konania.

  1 Nc 42/2010

Sudca je predstaviteľom súdnej moci. Mimo rámca výkonu súdnictva a funkčného

plnenia úloh sudcu zostáva – ako fyzická (súkromná) osoba – subjektom práv a povinností.

Tak, ako mu nemožno uprieť právo domáhať sa v súdnom konaní ochrany svojich práv, do

ktorých mu (podľa jeho názoru) bolo neoprávnene zasiahnuté, nemožno ani iným subjektom

upierať právo domáhať sa ochrany voči subjektu zasahujúcemu do ich práv (i keď je

zasahujúcim subjektom sudca). Sudca takto ako súkromná osoba vstupuje do rozmanitých

právnych vzťahoch, z ktorých mu vyplývajú rôzne práva a povinnosti tvoriace obsah daných

právnych vzťahov. Sudca v tomto postavení nie je osobou odtrhnutou od reálneho života,

preto nie je vôbec vylúčené, že sa stane účastníkom súdneho konania. Do úvahy medziiným

prichádza aj možnosť, že bude účastníkom občianskeho súdneho konania, v ktorom prípadne

bude (ako žalobca) uplatňovať svoje práva patriace mu ako účastníkovi súkromnoprávneho

vzťahu a domáhať sa ich ochrany, alebo (ako žalovaný) bude popierať existenciu povinnosti

vyplývajúcej zo súkromnoprávneho vzťahu tvrdenej žalobcom. V občianskom súdnom konaní

sú účastníci (a teda aj sudca v už uvedenom procesnom postavení žalobcu alebo žalovaného)

povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu

všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu (§ 101

ods. 1 O.s.p.). Sudca, ktorý ako účastník občianskeho súdneho konania (či už v procesnom

postavení žalobcu alebo žalovaného) opíše skutkové okolnosti rozhodujúce pre posúdenie

prejednávanej veci, plní zákonom uloženú povinnosť. Plnenie tejto povinnosti samo osebe a

bez ďalšieho v ničom neprekračuje rámec prejednávanej veci a nemôže byť považované za

zverejnenie názoru sudcu s dopadom na iné právne veci prejednávané súdmi.

Za vyjadrenie názoru sudcom (alebo dokonca za verejné vyslovenie názoru sudcom)

vonkoncom preto nemožno označiť (stotožniť) stav uplatnenia práva na súdnu ochranu

sudcom ako účastníkom konania (podanie žaloby) a to aj v prípade, že ide o uplatnenie

obdobného nároku, aký požaduje žalobkyňa.

Okolnosť povahy uplatneného nároku ako nároku určitým spôsobom súvisiaceho s

výkonom zastávanej funkcie (pri takomto chápaní by sem patrila napr. aj vec, v ktorej by  

sudca žaloval o peňažné plnenie z dôvodu, že mu nebol vyplatený plat v celom rozsahu) nič

nemôže zmeniť na tom, že sa jedná o žalobu, ktorá spadá do zaručeného ústavného práva

každej osoby na súdnu ochranu. V uvedenej okolnosti (podanie žaloby) nemožno vidieť

vyslovenie právneho názoru z pozície sudcu (v takejto pozícii totiž nie je, ale je v pozícii

účastníka konania) a tento jeho súkromný akt preto nemožno stotožniť či spájať s nejakým   1 Nc 42/2010

prejudikovaním (čo je napokon aj pojmovo vylúčené) či s potenciálnou rozhodovacou

činnosťou v prípadnom následnom súdnom spore (s pozíciou sudcu v obdobnej veci). Iné

riešenie by bolo nenáležitou konštrukciou a nad rámec zákona by zjavne od sudcov žiadalo,

aby poskytovali informácie o aktoch súkromnej povahy (o nimi podávaných žalobách). Záver

plynúci z uvedenej okolnosti (podania žaloby) - že nejde o vyslovenie právneho názoru či

vyjadrenie postoja v pozícii sudcu, rovnako platí aj pre opačnú situáciu: nepodanie takejto

žaloby. Sudca je v oboch prípadoch súkromnou osobou, ktorej ústava aj listina zaručuje

prístup k súdu a podaním (nepodaním) žaloby len realizuje (nerealizuje) svoje právo na súdnu

ochranu. Uplatnený nárok je majetkovej povahy a nevybočuje z roviny práva každej osoby na

súdnu ochranu (treba ho subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch).

Sama skutočnosť, že sudca v určitej občianskoprávnej veci dopadajúcej na jeho osobu a jeho

osobné pomery uplatnil podaním žaloby na súde konkrétny nárok, nevylučuje bez ďalšieho z

prejednávania a rozhodovania veci sudcu určeného rozvrhom práce súdu, ktorý sám (rovnako

ako súkromná osoba) podal (alebo nepodal) obdobnú žalobu. Ani táto skutočnosť nie je preto

spôsobilá vzbudiť (objektívne) pochybnosť o nestrannosti sudcu, tak v očiach sporových strán

ako aj verejnosti; nie je tu teda dôvod pre pochybnosť o strate nezaujatosti a nestrannosti

sudcu tak, ako ho upravuje § 14 ods.1 O.s.p.

Za taký vzťah sudcu k veci, ktorý by zakladal dôvod na jeho vylúčenie podľa § 14

ods.1 O.s.p., nemožno napokon považovať ani skutočnosť, že predmet sporu sa dotýka

všetkých sudcov. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej sudcom voči štátu,

osobnému úradu, ministerstvu v súvislosti s porušením zásady rovnakého odmeňovania za

rovnakú prácu je nárokom, o ktorom môže rozhodnúť len súd v rámci svojej zákonnej

kompetencie; žiadnemu inému orgánu preto rozhodovanie o ňom neprislúcha. Všeobecne

tvrdenie, že predmet sporu sa dotýka všetkých sudcov, teda námietka, že má ísť o situáciu, v

ktorej pre vzťah k veci de facto nie je v Slovenskej republike jediný sudca, u ktorého by

nechýbali pochybnosti o jeho nezaujatosti predmetnú právnu vec prejednať a rozhodnúť, je

bez právneho významu. Prikladať predmetu sporu takto namietaný rozmer (dosah)

predstavuje (znamená) odmietanie poskytnutia spravodlivosti - denegatio iustitiae, čo je,

pravdaže, neprípustné.

Sudcovia JUDr. P. P. a JUDr. M. U. sa vo veci necítili zaujatými, preto nebol ani

dôvod o nich rozhodovať.

  1 Nc 42/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti

znamenajúce absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vznikať pochybnosti, že sudcovia uvedení

vo výroku 1. nebudú v predmetnej veci postupovať nezaujato, neutrálne, rozhodol tak, že ich

nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Ostatných sudcov Krajského súdu v Žiline, ktorí sú uvedení vo výroku 2. tohto

rozhodnutia, z dôvodu ich blízkeho (priateľského) vzťahu k žalobkyni, ktorý je relevantný z

hľadiska ustanovenia § 14 ods.1 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky vylúčil z

prejednávania a rozhodovania tejto veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok

V Bratislave 17. septembra 2010

  JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta