1 Nc 39/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ JUDr. P. P.,
bývajúceho v Ž., 2/ Ing. F. T., bývajúceho v Ž., oboch zastúpených JUDr. K. M. P.,
advokátkou so sídlom v Ž., proti žalovaným 1/ Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky,
so sídlom Bratislava, Pribinova 2, 2/ Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky so sídlom Bratislava, Pribinova 2, o ochranu osobnosti, vedenej na
Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 5 C 163/2009 a na Krajskom súde v Trenčíne pod
sp. zn. 17Co 154/2011, v konaní o vylúčenie sudcov Krajského súdu v Trenčíne z
prejednávania a rozhodovania veci, takto
r o z h o d o l :
Sudkyne Krajského súdu v Trenčíne JUDr. E. Z., JUDr. A. R. a JUDr. G. J. n i e s ú v y l ú č e n é z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 17Co
154/2011 (vec Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 5C 163/2009).
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Trenčíne predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky spis na
rozhodnutie o žalovanými vnesenej námietke zaujatosti, ktorú uplatnili voči sudcom tohto
súdu majúcim prejednať vec v odvolacom konaní. Žalovaní 1/ a 2/ v konaní o odvolaní proti
uzneseniu Okresného súdu Ružomberok z 24. septembra 2010, č.k. 5 C 163/2009-405 svojím
podaním z 5. novembra 2010 (každý osobitne) vzniesli námietku zaujatosti sudcov Krajského
súdu v Trenčín. V námietke uviedli, že z verejne dostupných zdrojov zistili, že: „1/
navrhovateľ 1/ JUDr. P. P. pôsobí v súčasnosti na Krajskom súde v Žiline ako sudca, 2/
sudcovia Krajského súdu v Žiline (okrem JUDr. A. P.) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 NcC
57/2008 na Krajskom súde v Žiline uviedli, že v ich prípade sú dané dôvody, pre ktoré by
mohli vzniknúť pochybnosti o ich nezaujatosti. Za podstatu toho dôvodu označili svoj osobný
vzťah k navrhovateľovi 1/ ( viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 15/2008 z 21. októbra 2008), 3/ Súdna rada Slovenskej republiky s účinnosťou od 1. januára 1 Nc 39/2011
2006 preložila JUDr. P.P., sudcu Okresného súdu Žilina na výkon funkcie sudcu na Vyšší
vojenský súd v Trenčíne za podmienky, že k tomu dňu bude prijatý do služobného pomeru
profesionálneho vojaka ( uznesením č 870 z 15. novembra 2005), 4/ Súdna rada Slovenskej
republiky preložila s účinnosťou od 11. mája 2009 JUDr. P.P., sudcu Krajského súdu
v Trenčíne, na výkon funkcie sudcu na Krajský súd v Žiline ( uznesením č. 532 z 30. apríla
2009 ), 5/ sídlom Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne bolo: Nám. Svätej Anny 28, Trenčín, 6/
sídlom Krajského súdu v Trenčíne je : Nám. Svätej Anny 28, Trenčín, 7/ z vyjadrení sudcov
Krajského súdu v Trenčíne k námietke zaujatosti vo veci JUDr. P. P. c/a Okresný súd Žilina
a spol. vyplýva, že sa cítia byť vo veci zaujatí (dôkaz : ftc. Vyjadrení sudcov Krajského súdu
v Trenčíne vo veci vedenej na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 16 NcC8/2009)“. Uviedli,
že predovšetkým s poukazom na vyjadrenia sudcov Krajského súdu v Trenčíne je zo strany
žalovaných 1/ a 2/ reálne odôvodnená obava, že sudcovia tohto súdu, ktorí budú rozhodovať
v odvolacom konaní, majú kolegiálny, prípadne aj priateľský pomer k JUDr. P. P. tak, ako to
vyplýva z ich samotných vyjadrení.
Podľa Rozvrhu práce Krajského súdu v Trenčíne na rok 2011 je senát 17Co, ktorý má o veci (o odvolaniach žalovaných proti uzneseniu Okresného súdu Ružomberok z
24. septembra 2010, č. k. 5 C 163/2009-405) rozhodovať, zložený zo sudkýň JUDr. E. Z.,
JUDr. A. R. a JUDr. G. J., čo znamená, že rozhodovacia činnosť ostatných sudcov tohto
krajského súdu nie je v tejto veci daná.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto zaoberal len tou časťou námietky
zaujatosti žalovaných, ktorá sa týka sudcov rozhodovať majúceho senátu Krajského súdu
v Trenčíne (17 Co), a námietku zaujatosti v časti, v ktorej sa dotýka ostatných sudcov tohto
súdu, považoval za bezpredmetnú.
Členky senátu 17Co Krajského súdu v Trenčíne – sudkyne JUDr. E. Z., JUDr. A. R.
a JUDr. G. J. vo svojich písomných vyjadreniach k vzneseným námietkam žalovaných
uviedli, že sa necítia byť vo veci zaujatými a žalobcu poznajú len ako bývalého kolegu,
s ktorým sa nestýkajú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Trenčíne
(§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku
pochybnosti o nezaujatosti uvedených sudkýň krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, 1 Nc 39/2011
pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom
z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich
zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je
prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich
zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému
uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska
vylúčenia sudcu považovaná za právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne
významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na
prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení
Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“ ) je
garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.
Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to
vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor
v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.
Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne
vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá 1 Nc 39/2011
je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články
dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne
/Slovenskej republiky/], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka
nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články
postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví
zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodný
(totožný) zámer ohľadom sudcovskej nezávislosti a práva na zákonného sudcu s právnym
režimom podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý
a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu
a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný
zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,
ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,
aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol
zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu
umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.
Ústava (a listina) deklaruje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike -
nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, že iné orgány verejnej
moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok
rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo aj pre
sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich
úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni
vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno
pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek
právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktiež vylúčenie ich podriadenosti
pri výkone právomoci komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú
preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako
nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou a
"samoúčelnou", keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V
dôsledku toho ju nemožno považovať ani za akúsi "výsadu" súdnej moci, ale (a naopak) za 1 Nc 39/2011
nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne
rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje napr. čl. 141 ods. 1 ústavy, v ktorom sa
uvádza, že „v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“, a čl.
144 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, že „sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom“ (PL. ÚS 52/99). Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým
významom: označuje nezávislosť súdov (inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov
(individuálna nezávislosť). Inštitucionálnu nezávislosť súdnej moci nemožno stotožňovať s
individuálnou nezávislosťou sudcov. Právne záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako aj
individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom na tom,
aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s platným
právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom súdnych
konaní. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemožno ani oddeľovať, keďže
nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov
samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôže existovať bez nezávislých sudcov. V tomto
kontexte možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci (PL. ÚS 17/08,
PL. ÚS 52/99). Ekonomický predpoklad nezávislosti sudcov spočíva na ich hmotnom
zabezpečení.
Nezávislosť sudcu treba tiež vidieť aj ako nezávislosť od zložiek politického systému
a aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho
súdu, na ktorom sudca pôsobí); je to tiež nezávislosť od verejnej mienky alebo oznamovacích
prostriedkov. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú
nesmie nikto ohroziť.
Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami
kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania
(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa
prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako
neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako
nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju
má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj
nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.
1 Nc 39/2011
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a
rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným
súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na
vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom
(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu
podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie
byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať
na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba
výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v
súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze)
v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej
problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať 1 Nc 39/2011
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť
poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na
vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k
prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť
zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.
Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ
na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného
pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila
pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z
prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v
judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci,
účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať "sine ira et studio", teda nezávisle
a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
1 Nc 39/2011
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
Skutková podstata plynúca z okolností uvádzaných v námietkach žalovaných (vrátané
odkazu na vyjadrenie sudcov Krajského súdu v Trenčíne vo veci vedenej na Krajskom súde
v Trenčíne pod sp. zn. 16 NcC8/2009, kde namietané sudkyne nachádzali svoju subjektívnu
zaujatosť v profesionálnom, resp. kolegiálnom vzťahu k žalobcovi 1/ ako sudcovi
vykonávajúcemu svoju funkciu na tom istom súde), ktorá sa premieta do názoru žalovaných,
že sudcovia Krajského súdu v Trenčíne majúci rozhodovať v odvolacom konaní sú vylúčení z
rozhodovania v tomto konaní, je založená na tom, že títo sudcovia Krajského súdu v Trenčíne
dochádzali do styku so žalobcom 1/ JUDr. P. P. (pôsobiacim v minulosti na tom istom
pracovisku). Z toho žalovaní usudzujú, že títo sudcovia majú k JUDr. P. P. kolegiálny,
prípadne aj priateľský pomer.
Pokiaľ sa v námietkach zaujatosti uvádza, že namietané sudkyne v minulosti
nachádzali svoju subjektívnu zaujatosť v profesionálnom, resp. kolegiálnom vzťahu
k žalobcovi 1/ ako sudcovi vykonávajúcemu svoju funkciu na tom istom súde, Najvyšší súd
Slovenskej republiky považuje najprv za potrebné pripomenúť svoje konštantné závery, ktoré
zaujal už v minulosti k situácií, keď sa namietal profesionálny, resp. kolegiálny vzťah medzi
sudcom a účastníkom konania (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 8/2010). Najvyšší súd zdôraznil, že u takéhoto vzťahu
chýba objektívny základ na konštatovanie zaujatosti, pretože vzájomné vzťahy medzi sudcami
sú založené na profesionalite a kolegiálnosti. Ak by z takéhoto základu bol vyvodzovaný
opačný záver, ako to namietajú žalovaní, teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia budú
schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by takéto posudzovanie vlastne, že
výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie
sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov
neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti
o ich nezaujatosti. Až v prípade, že by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny
rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu, pôjde o 1 Nc 39/2011
okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre
vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však
bežný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom,
že sa sudcovia navzájom poznajú, pretože na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne
vyšší alebo nižší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osobe povahu
dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.
Ďalej je treba poukázať, že namietané sudkyne ani v minulom vyjadrení, na ktoré
poukázali žalovaní, a ani v terajšom vyjadrení neuviedli žiadne také skutočnosti, ktoré by
svedčili o ich osobnom vzťahu k žalobcovi 1/; vo svojich stanoviskách konzistentne
prezentovali skutkové okolnosti o výlučne profesionálnom – rýdzo kolegiálnom vzťahu
k žalobcovi 1/. Iba tá skutočnosť, že určitá vec sa týka sudcu, ku ktorému majú iní sudcovia
len profesionálny, resp. kolegiálny vzťah, nemôže však – ako už vyplynulo z argumentácie
predošlého textu – založiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p. V tejto
spojitosti je žiaduce aspoň stručne spomenúť zhodný prístup (závery) v rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“). Napríklad v náleze z 24.
februára 2011, sp. zn. IV.ÚS 345/09 vyslovil ústavný súd názor, že samotné kolegiálne
vzťahy medzi sudcami nemôžu byť dôvodom na spochybnenie ich nestrannosti a na ich
vylúčenie z prerokúvania veci z toho dôvodu. V inom náleze (z 26. augusta 2010, č. k. IV. ÚS 124/2010-41) ústavný súd uviedol, že kolegiálne vzťahy, ak nie sú ďalšie okolnosti
signalizujúce možnú nestrannosť sudcu, v zásade nie sú dôvodom na spochybnenie jeho
nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania veci z
tohto dôvodu. V uznesení z 20. októbra 2010, č. k. I. ÚS 352/2010-6 ústavný súd pripomenul,
že pracovný, resp. kolegiálny vzťah sudcu nemôže dostatočne objektívne spochybniť jeho
nepredpojatosť v takej miere, aby musel byť vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie.
Vzhľadom na podané zistenie len profesionálneho (kolegiálneho) vzťahu namietaných
sudkýň k žalobcovi 1/, keď ani z obsahu spisu nevyplynuli žiadne skutočnosti, pre ktoré by
bola daná pochybnosť vo vzťahu k nezaujatosti týchto sudkýň, chýba dôvod vylučujúci tieto
sudkyne z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe takéhoto posúdenia rozhodol spôsobom
uvedeným vo výrokovej časti uznesenia.
1 Nc 39/2011
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. júla 2011
JUDr. Milan D e á k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta