Najvyšší súd  

1 Nc 32/2010

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I., so sídlom v K., IČO: X., zastúpeného JUDr. Z. K., advokátom v K., proti žalovanej Ing. K. U., bývajúcej K., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 13 C 31/2006,

o vylúčení sudcov Krajského súdu v Košiciach z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na

tomto súde pod sp. zn. 11 Co 130 /2010, takto

r o z h o d o l :

  Sudcovia   Krajského súdu v Košiciach JUDr. A. Č. - predsedníčka senátu, JUDr. J. Č. a

JUDr. Ľ. K. - členovia senátu n i e   s ú   v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci

vedenej na uvedenom súde pod sp. zn. 11 Co 130 /2010 (veci vedenej na Okresnom súde Košice

II pod sp. zn. 13 C 31/2006).

O d ô v o d n e n i e

V konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 11 Co 130 /2010   vzniesol

žalobca námietku zaujatosti voči senátu 11 Co ako aj ďalším sudcom tohto súdu pre ich vzťah

k JUDr. S. M., sudkyni Krajského súdu v Košiciach, uvedúc, že zistil, že PaedDr. M. U., CSc.,

ktorého zmluvu o vysporiadaní BSM napadá, verejne prehlasuje, že po roku 1989 z titulu v svojej

politickej funkcie podržal pár sudcov na súdoch v Košiciach, pričom jeho veľmi dobrá rodinná

priateľka je JUDr. S. M.. Ďalej poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

sp. zn. 5 Cdo 300/2009 zo 4.marca 2010 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11

Co 110/2008 z 15. apríla 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keďže sa žalobcovi postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, v čom žalobca videl tiež preukázanie dôvodnosti svojej

námietky.

Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. A. Č. - predsedníčka senátu, JUDr. J. Č. a

JUDr. Ľ. K. - členovia senátu k námietke zaujatosti uviedli, že nemajú žiadny vzťah k veci samej

a ani k účastníkom konania či k ich zástupcom; že nemajú vedomosť o tom, že ich kolegyňa

JUDr. S. M. je „veľmi dobrá rodinná priateľka“ PaedDr. M. U., CSc, ktorý napokon ani nie je

účastníkom konania v predmetnej veci.  

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému   súdu v Košiciach  

(§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti

o nezaujatosti uvedených sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca

vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1

O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so

zreteľom na ich   pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti

o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k   ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna

úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právnu relevantnú. Je ňou

existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe

skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere vykazujúcom

znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na

prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny

pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.

  Základom pre vylúčenie sudcu môžu byť len objektívne existujúci zákonný dôvod

(porovnaj § 14 ods. 1 O. s. p.), nie teda iba tvrdenie žalobcu o známosti PaedDr. M. U. (ktorý nie

je ani účastníkom konania v tejto právnej veci) k JUDr. S. M., sudkyni Krajského súdu

v Košiciach, ktorá v danej veci nie je zákonnou sudkyňou.   Samotný údaj (tvrdenie) žalobcu

o takejto známosti   predstavuje len subjektívny názor účastníka konania, ktorý nemožno bez

ďalšieho považovať za dôvod vylučujúci namietaných sudcov senátu 11 Co Krajského súdu

v Košiciach z prejednávania a rozhodovania tejto právnej veci. Takýto vzťah, ktorý nebol nateraz

ničím doložený, ak by aj jestvoval, nepredstavuje ešte dôvod, na základe ktorého by sa mohla

spochybniť nezaujatosť uvedených sudcov senátu 11 Co Krajského súdu v Košiciach.

  Pokiaľ ide o   existenciu právne relevantného pomeru u namietaných sudcov senátu  

11 Co Krajského súdu v Košiciach, títo sudcovia vo svojom písomnom vyjadrení k námietke

zaujatosti popreli akýkoľvek svoj vzťah k veci, k účastníkom či k zástupcom.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyjadrenia sudcov senátu 11 Co Krajského súdu

v Košiciach a ani z ostatného obsahu spisu nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo

možné vyvodiť pochybnosti o ich nezaujatosti. Pri svojom posudzovaní vychádzal z toho, že

nestrannosť sudcu sa prejavuje v dvoch aspektoch. Prvý spočíva v rýdzo osobnom presvedčení

určitého sudcu v danej veci. Keďže ide o subjektívnu kategóriu vyjadrujúcu vnútorný psychický

vzťah samotného sudcu k prejednávanej veci (zahrňuje vzťah sudcu k predmetu konania, jeho

účastníkom a právnym zástupcom), je o nej schopný vypovedať jedine sám sudca. Takto úzko

ponímaná kategória nestrannosti by však nenašla v praxi uplatnenie bez jej vyjadrenia aj v širšej a

to objektívnej rovine. Za objektívne nemožno považovať len to, ako sa nestrannosť sudcu javí

navonok (napr. účastníkovi konania), ale najmä to, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli

objektívne založiť pochybnosti o tom, či sudca disponuje určitým vzťahom k danej právnej veci.

Z   uvedeného vychádza aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva

subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu, kam patrí osobné presvedčenie a správanie sudcu vo

veci,   a objektívne hľadisko, ktoré spočíva na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie

akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu. Z tohto pohľadu k vylúčeniu sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci dôjde nielen vtedy, keď jeho vzťah k veci, účastníkom alebo

ich zástupcom je založený na zaujatosti skutočne preukázanej, ale aj vtedy, keď existuje legitímna pochybnosť o jeho nestrannosti [v zmysle zásady, že spravodlivosť nielenže má byť

vykonávaná; musí sa aj javiť, že je vykonávaná („justice must not only be done; it must also be

seen to be done“)].

  Podľa § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v

postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.  

Z ustanovenia § 15a ods. 5 O. s. p. pritom vyplýva, že na námietku spočívajúcu v takýchto

okolnostiach (t.j. okolnostiach týkajúcich sa postupu súdu v prejednávanej alebo inej veci) sa

neprihliada. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto, riadiac sa   uvedenými ustanoveniami,

neprihliadal na tú časť námietky zaujatosti, v ktorej žalobca s poukazom na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. marca 2010 sp. zn. 5 Cdo 300/2009 namietal, že

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 15. apríla 2009 sp. zn. 11 Co 110/2008 rozhodol

nezákonne. Treba zároveň poznamenať, že v spomenutom uznesení Najvyšší súd Slovenskej

republiky nekonštatoval porušenie § 237 písm. g/ O.s.p., t. j. že by rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ale ustálil porušenie § 237 písm. f/ O.s.p., teda že postupom

súdu účastníkovi konania sa odňala možnosť konať pred súdom. Iba z naplnenia tohto

dovolacieho dôvodu (§ 237 písm. f/ O.s.p.) nemožno bez ďalšieho dospieť k záveru, že jestvuje

dôvod   k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti súdneho rozhodovania senátu  

11 Co Krajského súdu v Košiciach.

  Nemožno pre úplnosť obísť, že neobstojí ani nesúhlas žalobu s tým, že o jeho predošlej

námietke nebolo rozhodnuté. Listom z 12. mája 2009 sp. zn. 5 Nc 15/2009 Najvyšší súd

Slovenskej republiky vrátil totiž vec (spis) bez rozhodnutia o námietke zaujatosti uplatnenej

žalobcom voči senátu 11 Co. Dôvodom takéhoto postupu nadriadeného súdu bolo, že žalobca

uplatnil námietku zaujatosti sudcov osobne na odvolacom súde dňa 27. apríla 2009 (č. l. 157

spisu). Urobil tak až po tom, ako odvolací súd - 15. apríla 2009 - rozhodol o jeho odvolaní proti

rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom. Podľa názoru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uvedeného v spomenutom liste sa vec v takomto prípade nadriadenému

súdu už nepredkladá (§ 16 ods. 2 O.s.p. per analogiam), keďže vo všeobecnosti nemožno vylúčiť

z prejednávania a rozhodovania veci sudcu, ktorý už vec prejednal a rozhodol (resp. sudcu,

v prípade ktorého už so zreteľom na danú procesnú situáciu neprichádzajú do úvahy jeho ďalšie procesné úkony). Najvyšší súd Slovenskej republiky nemal v tom čase o čom konať, keďže na

základe len samotnej námietky zaujatosti nemožno rozhodovať o vylúčení sudcov z už (vtedy)

skončeného odvolacieho konania (porovnaj tiež odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 12. júna 2009 sp. zn. 1 Nc 11/2009). V tomto kontexte treba upozorniť, že

ak nadriadený súd môže vec vybaviť prípisom, ale vec vybaví formou uznesenia, zvolí (len)

formálnejší spôsob vybavenia veci; ak teda dospeje nadriadený súd k záveru, že spis s námietkou

zaujatosti sa v konkrétnom prípade nadriadenému súdu nepredkladá (§ 16 ods. 2 O.s.p.),   tak

samotná zvolená forma vybavenia veci (uznesenie alebo prípis) neporušuje právo na nestranný

súd (ktoré je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces) ani iné základné právo alebo

slobodu účastníka konania (porovnaj tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z  

26. apríla 2007 sp. zn. IV. ÚS 74/07).

  Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné napokon osobitne zvýrazniť, že

rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. l O. s. p. predstavuje výnimku z významnej

ústavnej zásady, že nikoho nemožno odňať   jeho zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 prvá veta

Ústavy Slovenskej republiky). Vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci

možno preto len celkom výnimočne a to zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne

bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. O taký prípad, kedy

by bolo potrebné sudcov vylúčiť, však v tejto právnej veci nejde.

  Takto nielen so zreteľom na subjektívne hľadisko prezentované vo vyjadrení namietaných

sudcov, že sa necítia byť zaujatými, ale aj z objektívneho pohľadu dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že nejestvujú dôvody, ktoré by mohli viesť k legitímnym

pochybnostiam o nestrannosti súdneho rozhodovania za účasti žalobcom spochybňovaných

sudcov senátu 11 Co Krajského súdu v Košiciach.

  Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že sudcovia Krajského

súdu v Košiciach   JUDr. A. Č. - predsedníčka senátu, JUDr. J. Č. a   JUDr. Ľ. K.   -   členovia

senátu nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania danej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. augusta 2010

  JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta