1 Nc 31/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky MUDr. M. K., bývajúcej v K., proti odporcovi JUDr. J. K., bývajúcemu v K., o rozvod manželstva,
vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 16C 247/2010, o vylúčení sudcov Krajského
súdu v Košiciach z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn.
13 NcC 7/2012, takto
r o z h o d o l :
1. Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. L. B., JUDr. D. B., JUDr. L. C.,
JUDr. M. D., JUDr. M. G., JUDr. Z. H., JUDr. M. H., JUDr. A. H., JUDr. A. H., JUDr. J. C.,
JUDr. O. J., JUDr. E. K., JUDr. J. K., JUDr. A. K., JUDr. M. K., JUDr. K. K., JUDr. V. K.,
JUDr. J. M., JUDr. V. M., JUDr. M. M., JUDr. S. M., JUDr. D. M., JUDr. M. O., JUDr. R.
R., JUDr. M. S., JUDr. D. S., JUDr. J. S., JUDr. Z. S., JUDr. A. Š., JUDr. F. Š., JUDr. Z. Š.,
JUDr. L. T., JUDr. J. V. a JUDr. I. V. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania
veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 13 NcC 7/2012 (veci Okresného súdu Košice I sp. zn.
16C 247/2010).
2. Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. E. B., JUDr. V. B., JUDr. J. Č., JUDr.
A. Č., JUDr. L. D., Mgr. D. F., JUDr. E. F., Mgr. J. F., Mgr. M. H., JUDr. V. H., JUDr. J. J.,
JUDr. Z. K., JUDr. Ľ. K., JUDr. J. K., JUDr. G. M., JUDr. S. M., JUDr. A. M., JUDr. V. M.,
JUDr. P. N., JUDr. K. N., JUDr. T. S., JUDr. J. S., JUDr. J. S. M., JUDr. E. S., JUDr. P. T.,
JUDr. P. T. JUDr. J. T., JUDr. G. V., JUDr. T. V. a JUDr. F. Z. n i e s ú v y l ú č e n í z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 13 NcC 7/2012 (veci
Okresného súdu Košice I sp. zn. 16C 247/2010).
1 Nc 31/2012
O d ô v o d n e n i e
V konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 13 NcC 7/2012 vzniesla
navrhovateľka písomným podaním z 19. februára 2012 námietku zaujatosti voči všetkým
sudcom tohto krajského súdu. Námietku odôvodnila tým, že odporca je prokurátorom
Krajskej prokuratúry v Košiciach a takmer denne sa zúčastňuje pojednávaní na krajskom
súde, kde pozná všetkých sudcov, s ktorými je v priateľskom vzťahu. Uviedla, že so sudcami
krajského súdu sa stretávajú na rôznych kultúrnych a spoločenských podujatiach a odporca je
pozývaný na všetky osobné sviatky sudcov, stretáva sa s nimi i na športových podujatiach
a so všetkými si tyká. Vyjadrila presvedčenie, že ani jeden zo sudcov by nemohol rozhodovať
objektívne, pretože odporca by vyvíjal na každého zo sudcov psychický tlak verbalizáciou
rozpadu ich manželstva, čo už aj urobil v celej právnickej komunite v Košiciach.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Košiciach
(§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je
sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť
možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením
zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za
právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
1 Nc 31/2012
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na
prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení
Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“ ) je
garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.
Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to
vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor
v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.
Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne
vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá
je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články
dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne
/Slovenskej republiky/], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka
nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články
postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví
zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu
(totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom
podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý
a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu
a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný
zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,
ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,
aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol 1 Nc 31/2012
zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu
umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení
hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.
Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami
kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania
(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa
prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako
neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako
nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju
má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj
nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a
rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným
súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na
vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom
(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu
podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie
byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať
na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba
výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v
súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze)
v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho 1 Nc 31/2012
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej
problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť
poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na
vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k
prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť
zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.
Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ
na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného
pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila
pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z 1 Nc 31/2012
prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v
judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci,
účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať "sine ira et studio", teda nezávisle
a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
Podľa podaného opisu – znakov vo vyjadrení sudcov Krajského súdu v Košiciach
JUDr. D. B., JUDr. L. C., JUDr. M. D., JUDr. M. G., JUDr. Z. H., JUDr. M. H., JUDr. A.
H., JUDr. A. H., JUDr. O. J., JUDr. J. K., JUDr. A. K., JUDr. M. K., JUDr. K. K., JUDr.
V. K., JUDr. J. M., JUDr. V. M., JUDr. M. M., JUDr. S. M., JUDr. M. O., JUDr. R. R.,
JUDr. M. S., JUDr. D. S., JUDr. J. S., JUDr. A. Š., JUDr. F. Š., JUDr. Z. Š., JUDr. L. T. a
JUDr. J. V. možno uzavrieť, že vzťah k odporcovi u týchto sudcov zjavne presiahol rámec
bežnej kolegiality, dosiahol intenzitu bližšieho vzťahu – priateľstva; sudkyňa JUDr. L. B.
potvrdila existenciu takéhoto vzťahu k navrhovateľke a sudcovia JUDr. J. Ch., JUDr. E. K.,
JUDr. D. M., JUDr. Z. S. a JUDr. I. V. k obom účastníkom konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na deklarované blízke osobné vzťahy
vymenovaných sudcov Krajského súdu v Košiciach (uvedených vo výroku 1. tohto uznesenia) 1 Nc 31/2012
k účastníkom konania, ktoré vzťahy sú relevantné z hľadiska ustanovenia § 14 ods.1 O.s.p.,
týchto sudcov vylúčil z prejednávania a rozhodovania danej veci.
Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. E. B., JUDr. V. B., JUDr. J. Č., JUDr. A.
Č., JUDr. L. D., Mgr. D. F., JUDr. E. F., Mgr. J. F., Mgr. M. H., JUDr. V. H., JUDr. J. J.,
JUDr. Z. K., JUDr. Ľ. K., JUDr. J. K., JUDr. G. M., JUDr. S. M., JUDr. A. M., JUDr. V. M.,
JUDr. P. N., JUDr. K. N., JUDr. T. S., JUDr. J. S., JUDr. J. S. M., JUDr. E. S., JUDr. P. T.,
JUDr. P. T., JUDr. J. T., JUDr. G. V., JUDr. T. V. a JUDr. F. Z. v písomnom vyjadrení
neuviedli žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možno vyvodiť pochybnosť o ich
nestrannosti.
Najvyšší súd pripomína, že samotný vzťah medzi sudcami a inými úradnými
osobami, napr. prokurátormi, s ktorými prichádzajú sudcovia pracovne do styku, obdobne
ako je to u vzťahu medzi sudcami navzájom, je založený na profesionalite. Chýba tu preto
objektívny základ pre konštatovanie zaujatosti. Pokiaľ by totiž z takéhoto základu bol
vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia (poznajúci odporcu z
pracoviska, kde pracovne spolu prichádzajú do styku) budú schopní nezaujato a spravodlivo
rozhodovať, znamenalo by to vlastne, že výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi
sudcami a inými úradnými osobami (obdobne tiež medzi sudcami navzájom a medzi sudcami
a zamestnancami súdu) prezumuje vo všeobecnosti porušovanie sudcovských povinností a
zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti
a kolegiálnosti a takéto prekročenie sudcovia uvedení vo výroku 2. tohto rozhodnutia vo
svojich vyjadreniach netvrdili, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o nezaujatosti týchto
sudcov. Až v prípade, že by uvedený vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny
rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu, pôjde totiž o
okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda vtedy by išlo o dôvod
pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami a inými
úradnými osobami, napr. prokurátormi (obdobne ako vzťahy medzi sudcami navzájom alebo
medzi sudcami a zamestnancami súdu), ktoré však bežný pracovný a kolegiálny rámec
neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa sudcovia a iné úradné osoby
navzájom osobne poznajú, pretože prichádzajú spolu pracovne do styku], nemajú samé osobe
povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci týkajúcej sa takejto
osoby, v danom prípade odporcu. Teda iba tá skutočnosť, že predmetná vec sa týka odporcu,
ktorý je prokurátorom Krajskej prokuratúry v Košiciach a ku ktorému majú spomenutí 1 Nc 31/2012
sudcovia len profesionálny, pracovný vzťah, nemôže založiť pomer predpokladaný
ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p.
Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky takýto záver nezaujíma len aktuálne,
v tomto smere stačí pripomenúť názory, ktoré už opakovane zaujal v iných veciach: porovnaj
napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. októbra 2010 sp. zn.
1 Nc 60/2010, z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 8/2010, z 15. apríla 2011 sp. zn. 1 Nc 26/2011,
zo 14. júla 2011 sp. zn. 1 Nc 39/2011. Nie je od veci v tejto spojitosti aspoň upozorniť na
obdobný prístup v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (porovnaj
napr. m. m. nález z 24. februára 2011 sp. zn. IV.ÚS 345/09, nález z 26. augusta 2010 č. k.
IV. ÚS 124/2010-41, uznesenie z 20. októbra 2010 č. k. I. ÚS 352/2010-6), Najvyššieho súdu
Českej republiky (porovnaj napr. uznesenie sp. zn. 11 Nd 456/2010 zo 14. januára 2011 a tam
označenú ďalšiu judikatúru) a Ústavného súdu Českej republiky (porovnaj napr.
IV.ÚS 469/10, I.ÚS 274/09, III. ÚS 229/02).
Sudcovia Krajského súdu v Košiciach, ktorí sú vymenovaní vo výroku 2. tohto uznesenia, vo svojich vyjadreniach nepotvrdili existenciu právne relevantného vzťahu
vylučujúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. A keďže ani zo spisu nevyplývajú
žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali ich nezaujatosť, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky tak, že títo sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci.
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. mája 2012
JUDr. Milan D e á k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta