1 Nc 31/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky MUDr. M. K., bývajúcej v K., proti odporcovi JUDr. J. K., bývajúcemu v K., o rozvod manželstva,

vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 16C 247/2010, o vylúčení sudcov Krajského

súdu v Košiciach z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn.  

13 NcC 7/2012, takto

r o z h o d o l :

  1. Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. L. B., JUDr. D. B.,   JUDr. L. C.,

JUDr. M. D., JUDr. M. G., JUDr. Z. H., JUDr. M. H., JUDr. A. H., JUDr. A. H., JUDr. J. C.,

JUDr. O. J., JUDr. E. K., JUDr. J. K., JUDr. A. K., JUDr. M. K., JUDr. K. K., JUDr. V. K.,

JUDr. J. M., JUDr. V. M., JUDr. M. M., JUDr. S. M., JUDr. D. M., JUDr. M. O., JUDr. R.

R., JUDr. M. S., JUDr. D. S., JUDr. J. S., JUDr. Z. S., JUDr. A. Š., JUDr. F. Š., JUDr. Z. Š.,

JUDr. L. T., JUDr. J. V. a JUDr. I. V. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania

veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 13 NcC 7/2012 (veci Okresného súdu Košice I sp. zn.

16C 247/2010).

  2. Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. E. B., JUDr. V. B., JUDr. J. Č., JUDr.

A. Č., JUDr. L. D., Mgr. D. F., JUDr. E. F., Mgr. J. F., Mgr. M. H., JUDr. V. H., JUDr. J. J.,

JUDr. Z. K., JUDr. Ľ. K., JUDr. J. K., JUDr. G. M., JUDr. S. M., JUDr. A. M., JUDr. V. M.,

JUDr. P. N., JUDr. K. N., JUDr. T. S., JUDr. J. S., JUDr. J. S. M., JUDr. E. S., JUDr. P. T.,

JUDr. P. T. JUDr. J. T., JUDr. G. V., JUDr. T. V. a JUDr. F. Z. n i e   s ú   v y l ú č e n í z

prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 13 NcC 7/2012 (veci

Okresného súdu Košice I sp. zn. 16C 247/2010).

  1 Nc 31/2012

O d ô v o d n e n i e

V konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 13 NcC 7/2012 vzniesla

navrhovateľka písomným podaním z 19. februára 2012 námietku zaujatosti voči všetkým

sudcom tohto krajského súdu. Námietku odôvodnila tým, že odporca je prokurátorom

Krajskej prokuratúry v Košiciach a takmer denne sa zúčastňuje pojednávaní na krajskom

súde, kde pozná všetkých sudcov, s ktorými je v priateľskom vzťahu. Uviedla, že so sudcami

krajského súdu sa stretávajú na rôznych kultúrnych a spoločenských podujatiach a odporca je

pozývaný na všetky osobné sviatky sudcov, stretáva sa s nimi i na športových podujatiach

a so všetkými si tyká. Vyjadrila presvedčenie, že ani jeden zo sudcov by nemohol rozhodovať

objektívne, pretože odporca by vyvíjal na každého zo sudcov psychický tlak verbalizáciou

rozpadu ich manželstva, čo už aj urobil v celej právnickej komunite v Košiciach.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Košiciach

(§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je

sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich   pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému

prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť

možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením

zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za

právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj   konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

  1 Nc 31/2012

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na

prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho

objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného

rozhodnutia.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení

Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“ ) je

garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a   nestranný súd zriadený zákonom.

Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to

vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor

v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.

Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne

vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá

je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články

dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne

/Slovenskej republiky/], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka

nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články

postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví

zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu

(totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom

podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý

a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu

a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný

zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,

ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,

aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol   1 Nc 31/2012

zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu

umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v   zmarení

hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.

Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami  

kvalitného rozhodovania a   jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania

(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa

prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako

neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako

nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju

má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj

nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby

voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne

posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im

zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15

O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a

rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným

súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na

vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom

(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu

podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie

byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať

na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba

výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v

súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze)

v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho   1 Nc 31/2012

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej

problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti

sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.

Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti

Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné

z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa

vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie

nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti

(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko

sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať

pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje

tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť

poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must

also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj

objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na

vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k

prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti

sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť

zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného

sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom

jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava

z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa

zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na

nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ

na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného

pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila

pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z   1 Nc 31/2012

prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v

judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci,

účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom

ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať "sine ira et studio", teda nezávisle

a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

Podľa podaného opisu – znakov vo vyjadrení sudcov Krajského súdu v Košiciach

JUDr. D. B., JUDr. L. C., JUDr. M. D., JUDr. M. G., JUDr. Z. H., JUDr. M. H., JUDr. A.

H., JUDr. A. H., JUDr. O. J., JUDr. J. K., JUDr. A. K., JUDr. M. K., JUDr. K. K., JUDr.

V. K., JUDr. J. M., JUDr. V. M., JUDr. M. M.,   JUDr. S. M., JUDr. M. O., JUDr. R. R.,

JUDr. M. S., JUDr. D. S., JUDr. J. S., JUDr. A. Š., JUDr. F. Š., JUDr. Z. Š., JUDr. L. T. a

JUDr. J. V. možno uzavrieť, že vzťah k odporcovi u týchto sudcov zjavne presiahol rámec

bežnej kolegiality, dosiahol intenzitu bližšieho vzťahu – priateľstva; sudkyňa JUDr. L. B.

potvrdila existenciu takéhoto vzťahu k navrhovateľke a sudcovia JUDr. J. Ch., JUDr. E. K.,

JUDr. D. M., JUDr. Z. S. a JUDr. I. V. k obom účastníkom konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na deklarované blízke osobné vzťahy

vymenovaných sudcov Krajského súdu v Košiciach (uvedených vo výroku 1. tohto uznesenia)   1 Nc 31/2012

k účastníkom konania, ktoré vzťahy sú relevantné z hľadiska ustanovenia § 14 ods.1 O.s.p.,

týchto sudcov vylúčil z prejednávania a rozhodovania danej veci.

Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. E. B., JUDr. V. B., JUDr. J. Č., JUDr. A.

Č., JUDr. L. D., Mgr. D. F., JUDr. E. F., Mgr. J. F., Mgr. M. H., JUDr. V. H., JUDr. J. J.,

JUDr. Z. K., JUDr. Ľ. K., JUDr. J. K., JUDr. G. M., JUDr. S. M., JUDr. A. M., JUDr. V. M.,

JUDr. P. N., JUDr. K. N., JUDr. T. S., JUDr. J. S., JUDr. J. S. M., JUDr. E. S., JUDr. P. T.,

JUDr. P. T., JUDr. J. T., JUDr. G. V., JUDr. T. V. a JUDr. F. Z. v písomnom vyjadrení

neuviedli žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možno vyvodiť pochybnosť o ich

nestrannosti.

  Najvyšší súd   pripomína, že samotný   vzťah medzi sudcami a   inými úradnými

osobami, napr. prokurátormi, s ktorými prichádzajú sudcovia pracovne do styku, obdobne

ako je to u vzťahu medzi sudcami navzájom, je založený na profesionalite. Chýba tu preto

objektívny základ pre konštatovanie zaujatosti. Pokiaľ by totiž z takéhoto základu bol

vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia (poznajúci odporcu z

pracoviska, kde pracovne spolu prichádzajú do styku) budú schopní nezaujato a spravodlivo

rozhodovať, znamenalo by to   vlastne, že   výlučne   pracovný a kolegiálny vzťah medzi

sudcami a inými úradnými osobami (obdobne tiež medzi sudcami navzájom a medzi sudcami

a zamestnancami súdu) prezumuje vo všeobecnosti porušovanie sudcovských povinností a

zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti

a kolegiálnosti a takéto prekročenie sudcovia uvedení vo výroku 2. tohto rozhodnutia vo

svojich vyjadreniach netvrdili, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o nezaujatosti týchto

sudcov. Až v prípade, že by uvedený vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny

rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu, pôjde totiž o

okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda vtedy by išlo o dôvod

pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami a inými

úradnými osobami, napr. prokurátormi (obdobne ako vzťahy medzi sudcami navzájom alebo

medzi sudcami a zamestnancami súdu), ktoré však bežný pracovný a kolegiálny rámec

neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa sudcovia a iné úradné osoby

navzájom osobne poznajú, pretože prichádzajú spolu pracovne do styku], nemajú samé osobe

povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci týkajúcej sa takejto

osoby, v danom prípade odporcu. Teda iba tá skutočnosť, že predmetná vec sa týka odporcu,

ktorý je prokurátorom Krajskej prokuratúry v Košiciach a ku ktorému majú spomenutí   1 Nc 31/2012

sudcovia len profesionálny, pracovný vzťah, nemôže založiť pomer predpokladaný

ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p.

  Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky takýto záver nezaujíma len aktuálne,

v tomto smere stačí pripomenúť názory, ktoré už opakovane zaujal v iných veciach: porovnaj

napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. októbra 2010 sp. zn.  

1 Nc 60/2010, z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 8/2010, z 15. apríla 2011 sp. zn. 1 Nc 26/2011,

zo 14. júla 2011 sp. zn. 1 Nc 39/2011. Nie je od veci v tejto spojitosti aspoň upozorniť na

obdobný prístup v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (porovnaj

napr. m. m.   nález z 24. februára 2011 sp. zn. IV.ÚS 345/09, nález z 26. augusta 2010 č. k.  

IV. ÚS 124/2010-41, uznesenie z 20. októbra 2010 č. k. I. ÚS 352/2010-6), Najvyššieho súdu

Českej republiky (porovnaj napr. uznesenie sp. zn. 11 Nd 456/2010 zo 14. januára 2011 a tam

označenú ďalšiu judikatúru) a Ústavného súdu Českej republiky (porovnaj napr.  

IV.ÚS 469/10, I.ÚS 274/09, III. ÚS 229/02).

Sudcovia Krajského súdu v Košiciach, ktorí sú vymenovaní vo výroku 2. tohto uznesenia, vo svojich vyjadreniach nepotvrdili existenciu právne relevantného vzťahu

vylučujúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. A keďže ani zo spisu nevyplývajú

žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali ich nezaujatosť, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky tak, že títo sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci.

  Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. mája 2012

JUDr. Milan D e á k, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta