1 Nc 26/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky JUDr. B. H., rod. J., bývajúcej v B., zastúpenej A., s.r.o., advokátska kancelária v B., proti odporcovi Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom
súde Bratislava III pod sp. zn. 19C 17/2008 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
14Co 1/2010, v konaní o vylúčenie sudcov Krajského súdu v Bratislave z prejednávania
a rozhodovania veci, takto
r o z h o d o l :
1. Sudcovia Krajského súdu v Bratislave JUDr. M. H., JUDr. E. K., JUDr. K. J., Mgr.
B. B., JUDr. M. P., JUDr. M. B., JUDr. K. K., JUDr. Ľ. K., JUDr. E. V., JUDr. I. Z., JUDr.
M. F., JUDr. J. G., JUDr. B. G., JUDr. V. K., JUDr. D. K., JUDr. E. S., JUDr. K. Š., JUDr. J.
C., JUDr. E. Ď., JUDr. Ľ. B., Mgr. S. P., JUDr. J. M., JUDr. A. H. a JUDr. B. H. s ú
v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp.zn. 14 Co
1/2010 (veci Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 19C 17/2008).
2. Sudcovia Krajského súdu v Bratislave JUDr. O. B., JUDr. E. E., JUDr. J. G., JUDr.
Z. I., JUDr. M. J., JUDr. H. K., JUDr. D. M., JUDr. E. O., JUDr. E. P., JUDr. H. Š., JUDr. B.
T., JUDr. D. F., JUDr. J. K., JUDr. E. K., JUDr. S. L., JUDr. M. M., JUDr. A. P., JUDr. V.
P., JUDr. P. P., JUDr. N. P., JUDr. V. S., JUDr. V. Š., JUDr. M. T., JUDr. M. T., JUDr. A.
H., JUDr. M. Š., JUDr. Ľ. Š., JUDr. A. H., JUDr. J. P., JUDr. K. I., JUDr. T. K., JUDr. D. M.,
JUDr. J. M., JUDr. Z. M., JUDr. S. S., JUDr. R. B., JUDr. M. Ch., JUDr. M. M., JUDr. B.P.,
JUDr. Z. P., JUDr. L. P., JUDr. Ľ. S., JUDr. J. V., JUDr. M. H., JUDr. R. H., JUDr. D. K.,
JUDr. T. M., JUDr. A. S., JUDr. T. P., JUDr. B. T., JUDr. B. J. a JUDr. L. N. n i e s ú v y
l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 14 Co
1/2010 (veci Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 19C 17/2008).
O d ô v o d n e n i e
V konaní o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z
2. júla 2009 č. k. 19C 17/2008 – 219, ktoré je vedené na Krajskom súde v Bratislave pod
sp. zn. 14 Co 1/2010, predsedníčka senátu aj ďalšie dve členky senátu, ktorý má vec
prejednať a rozhodnúť - JUDr. K. J., Mgr. B. B. a JUDr. B. J. oznámili, že sa cítia byť
zaujatými vo veci pre ich vzťah k navrhovateľke, ktorá je sudkyňou Krajského súdu
v Bratislave. Vo veci sa tiež vyjadrili ďalší sudcovia Krajského súdu v Bratislave a následne
bol spis krajským súdom postúpený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie
podľa § 16 ods. 1 O.s.p., teda posúdenie, či sudcovia Krajského súdu v Bratislave sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci, ktorá je na tomto súde vedená pod sp. zn. 14 Co 1/2010.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Bratislave
(§ 16 ods. 1 tretia veta O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku
pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je
sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia
§ 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť
možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením
zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za
právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na
prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení
Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“ ) je
garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.
Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to
vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor
v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.
Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne
vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá
je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články
dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne /Slovenskej republiky/], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka
nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články
postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví
zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu
(totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom
podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý
a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu
a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný
zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,
ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,
aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol
zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu
umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení
hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.
Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami
kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania
(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa
prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako
neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako
nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju
má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj
nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu
(§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť
súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie
veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh
oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že
rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej
zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1
listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov,
ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri
posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj
na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a
Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť
poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na
vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k
prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť
zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.
Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ
na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného
pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila
pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z
prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v
judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci,
účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať "sine ira et studio", teda nezávisle
a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
JUDr. B. H. je - ako účastník konania - bez ďalšieho vylúčená z prejednávania
a rozhodovania danej veci. Ďalší sudcovia Krajského súdu v Bratislave uvedení vo výroku 1.
tohto rozhodnutia, t. j. JUDr. M. H., JUDr. E. K., JUDr. K. J., Mgr. B. B., JUDr. M. P.,
JUDr. M. B., JUDr. K. K., JUDr. Ľ. K., JUDr. E. V., JUDr. I. Z., JUDr. M. F., JUDr. J. G.,
JUDr. B. G., JUDr. V. K., JUDr. D. K., JUDr. E. S., JUDr. K.Š., JUDr. J. C., JUDr. E. Ď.,
JUDr. Ľ. B., Mgr. S. P., J. M. a JUDr. A. H. uviedli vo svojich vyjadreniach, že sa cítia byť
subjektívne zaujatí pre svoj priateľský vzťah k navrhovateľke, resp. označili také skutočnosti,
z ktorých uvedený blízky vzťah vyplýva. Táto existencia blízkeho vzťahu k účastníkovi
konania (priateľstva), teda vzťahu, ktorý je relevantný z hľadiska ustanovenia § 14 ods.1
O.s.p., zakladá dôvod, pre ktorý možno mať pochybnosti o nezaujatosti týchto sudcov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku č. 1 tohto
uznesenia.
Sudcovia Krajského súdu v Bratislave JUDr. O. B., JUDr. E. E., JUDr. J. G., JUDr. Z.
I., JUDr. M. J., JUDr. H. K., JUDr. D. M., JUDr. E. O., JUDr. E. P., JUDr. H. Š., JUDr. B. T.,
JUDr. D. F., JUDr. J. K., JUDr. E. K., JUDr. S. L., JUDr. M. M., JUDr. A. P., JUDr. V. P., JUDr. P. P., JUDr. N. P., JUDr. V. S., JUDr. V. Š., JUDr. M. T., JUDr. M. T., JUDr. A. H.,
JUDr. M. Š., JUDr. Ľ. Š., JUDr. A. H., JUDr. J. P., JUDr. K. I., JUDr. T. K., JUDr. D. M.,
JUDr. J. M., JUDr. Z. M., JUDr. S. S., JUDr. R. B., JUDr. M. Ch., JUDr. M. M., JUDr. B.P.,
JUDr. Z. P., JUDr. L. P., JUDr. Ľ. S., JUDr. J. V., JUDr. M. H., JUDr. R. H., JUDr. D. K.,
JUDr. T. M., JUDr. A. S., JUDr. T. P., JUDr. B. T., JUDr. B. J. a JUDr. L. N., ktorí sú
uvedení vo výroku č. 2 tohto uznesenia, buď sami uviedli, že sa necítia zaujatými, že sú bez
takého relevantného vzťahu, ktorý by mohol byť považovaný za dôvod pochybnosti o ich
nezaujatosti, alebo ako dôvod pre svoje vylúčenie označili iba tú skutočnosť, že
navrhovateľku poznajú ako kolegyňu a prichádzajú s ňou pracovne do styku. K ostatne
uvedenej skutočnosti treba poznamenať, že nezakladá dôvod pre vylúčenie sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky už opakovane vo
svojich rozhodnutiach zdôraznil, že subjektívnej zaujatosti odvodzovanej len
z profesionálneho, resp. kolegiálneho vzťahu k účastníčke (v danom prípade navrhovateľke)
ako sudkyni vykonávajúcej svoju funkciu na tom istom súde, chýba objektívny základ na
konštatovanie zaujatosti, pretože vzájomné vzťahy medzi sudcami sú založené na
profesionalite a kolegiálnosti. Pokiaľ by totiž z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný
záver, teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo
rozhodovať, znamenalo by to vlastne, že výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie sudcovských povinností a zásad sudcovskej
etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti
a kolegiálnosti, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o ich nezaujatosti. Až v prípade, že
by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu
a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu
opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však bežný pracovný a
kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa sudcovia
navzájom poznajú, pretože na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší alebo
nižší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osobe povahu dôvodov
vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Iba tá skutočnosť, že určitá vec sa
týka sudcu, ku ktorému majú iní sudcovia len profesionálny, resp. kolegiálny vzťah, nemôže
preto založiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na uvedené skutočnosti znamenajúce
absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vznikať pochybnosti, že sudcovia uvedení vo výroku 2. nebudú v predmetnej veci postupovať nezaujato, neutrálne, rozhodol tak, že ich nevylúčil z
prejednávania a rozhodovania tejto veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. augusta 2010
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Hrčková Marta