1 Nc 26/2010

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky  

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky JUDr. B. H., rod. J., bývajúcej v B., zastúpenej A., s.r.o., advokátska kancelária v B., proti odporcovi Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom

súde Bratislava III pod sp. zn. 19C 17/2008   a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

14Co 1/2010, v konaní o vylúčenie sudcov Krajského súdu v   Bratislave z prejednávania

a rozhodovania veci, takto

r o z h o d o l :

1. Sudcovia Krajského súdu v Bratislave JUDr. M. H., JUDr. E. K., JUDr. K. J., Mgr.

B. B., JUDr. M. P., JUDr. M. B., JUDr. K. K., JUDr. Ľ. K., JUDr. E. V., JUDr. I. Z., JUDr.

M. F., JUDr. J. G., JUDr. B. G., JUDr. V. K., JUDr. D. K., JUDr. E. S., JUDr. K. Š., JUDr. J.

C., JUDr. E. Ď.,   JUDr. Ľ. B., Mgr. S. P., JUDr. J. M., JUDr. A. H. a JUDr. B.   H.   s ú  

v y l ú č e n í   z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp.zn. 14 Co

1/2010 (veci Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 19C 17/2008).

  2. Sudcovia Krajského súdu v Bratislave JUDr. O. B., JUDr. E. E., JUDr. J. G., JUDr.

Z. I., JUDr. M. J., JUDr. H. K., JUDr. D. M., JUDr. E. O., JUDr. E. P., JUDr. H. Š., JUDr. B.

T., JUDr. D. F., JUDr. J. K., JUDr. E. K., JUDr. S. L., JUDr. M. M., JUDr. A. P., JUDr. V.

P., JUDr. P. P., JUDr. N. P., JUDr. V. S., JUDr. V. Š., JUDr. M. T., JUDr. M. T., JUDr. A.

H., JUDr. M. Š., JUDr. Ľ. Š., JUDr. A. H., JUDr. J. P., JUDr. K. I., JUDr. T. K., JUDr. D. M.,

JUDr. J. M., JUDr. Z. M., JUDr. S. S., JUDr. R. B., JUDr. M. Ch., JUDr. M. M., JUDr. B.P.,

JUDr. Z. P., JUDr. L. P., JUDr. Ľ. S., JUDr. J. V., JUDr. M. H., JUDr. R. H., JUDr. D. K.,

JUDr. T. M., JUDr. A. S., JUDr. T. P., JUDr. B. T., JUDr. B. J. a JUDr. L. N. n i e   s ú   v y

l ú č e n í   z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 14 Co

1/2010 (veci Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 19C 17/2008).  

O d ô v o d n e n i e

V konaní o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z  

2. júla 2009 č. k. 19C 17/2008 – 219, ktoré je vedené na Krajskom súde v Bratislave pod  

sp. zn. 14 Co 1/2010, predsedníčka senátu aj   ďalšie dve členky senátu, ktorý má vec

prejednať a rozhodnúť - JUDr. K. J., Mgr. B. B. a JUDr. B. J. oznámili, že sa cítia byť

zaujatými vo veci pre ich vzťah k navrhovateľke, ktorá je sudkyňou Krajského súdu

v Bratislave. Vo veci sa tiež vyjadrili ďalší sudcovia Krajského súdu v Bratislave a následne

bol spis krajským súdom postúpený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie

podľa § 16 ods. 1 O.s.p., teda posúdenie, či sudcovia Krajského súdu v Bratislave sú vylúčení

z prejednávania a rozhodovania veci, ktorá je na tomto súde vedená pod sp. zn. 14 Co 1/2010.  

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Bratislave  

(§ 16 ods. 1 tretia veta O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku

pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je

sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia  

§ 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému

prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť

možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením

zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za

právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj   konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na

prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného

rozhodnutia.

  Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení

Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“ ) je

garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a   nestranný súd zriadený zákonom.

Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to

vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor

v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.

Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne

vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá

je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články

dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne /Slovenskej republiky/], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka

nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články

postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví

zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu

(totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom

podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý

a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu

a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný

zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,

ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,

aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol

zákonný sudca vylúčený z prejednávania a   rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu

umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v   zmarení

hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.

Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami  

kvalitného rozhodovania a   jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania

(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa

prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako

neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako

nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju

má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj

nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby

voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne

posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im

zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu  

(§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť

súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho

prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie

veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh

oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre

zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že

rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej

zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1

listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a

rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov,

ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri

posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj

na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a

Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti

sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.

Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti

Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné

z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa

vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie

nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti

(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko

sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať

pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje

tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť

poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must

also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj

objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na

vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k

prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti

sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť

zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného

sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom

jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava

z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa

zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na

nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ

na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného

pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila

pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z

prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v

judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci,

účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať "sine ira et studio", teda nezávisle

a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

  JUDr. B.   H. je - ako účastník konania - bez ďalšieho vylúčená z prejednávania

a rozhodovania danej veci. Ďalší sudcovia Krajského súdu v Bratislave uvedení vo výroku 1.

tohto rozhodnutia, t. j. JUDr. M. H., JUDr. E. K., JUDr. K. J., Mgr. B. B., JUDr. M. P.,  

JUDr. M. B., JUDr. K. K., JUDr. Ľ. K., JUDr. E. V., JUDr. I. Z., JUDr. M. F., JUDr. J. G.,

JUDr. B. G., JUDr. V. K., JUDr. D. K., JUDr. E. S., JUDr. K.Š., JUDr. J. C., JUDr. E. Ď.,  

JUDr. Ľ. B., Mgr. S. P., J. M. a JUDr. A. H. uviedli vo svojich vyjadreniach, že sa cítia byť

subjektívne zaujatí pre svoj priateľský vzťah k navrhovateľke, resp. označili také skutočnosti,

z ktorých uvedený blízky vzťah vyplýva. Táto existencia   blízkeho vzťahu k účastníkovi

konania (priateľstva), teda vzťahu, ktorý je relevantný z hľadiska ustanovenia § 14 ods.1

O.s.p., zakladá dôvod, pre ktorý možno mať   pochybnosti o   nezaujatosti týchto sudcov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku č. 1 tohto

uznesenia.

  Sudcovia Krajského súdu v Bratislave JUDr. O. B., JUDr. E. E., JUDr. J. G., JUDr. Z.

I., JUDr. M. J., JUDr. H. K., JUDr. D. M., JUDr. E. O., JUDr. E. P., JUDr. H. Š., JUDr. B. T.,

JUDr. D. F., JUDr. J. K., JUDr. E. K., JUDr. S. L., JUDr. M. M., JUDr. A. P., JUDr. V. P., JUDr. P. P., JUDr. N. P., JUDr. V. S., JUDr. V. Š., JUDr. M. T., JUDr. M. T., JUDr. A. H.,

JUDr. M. Š., JUDr. Ľ. Š., JUDr. A. H., JUDr. J. P., JUDr. K. I., JUDr. T. K., JUDr. D. M.,

JUDr. J. M., JUDr. Z. M., JUDr. S. S., JUDr. R. B., JUDr. M. Ch., JUDr. M. M., JUDr. B.P.,

JUDr. Z. P., JUDr. L. P., JUDr. Ľ. S., JUDr. J. V., JUDr. M. H., JUDr. R. H., JUDr. D. K.,

JUDr. T. M., JUDr. A. S., JUDr. T. P., JUDr. B. T., JUDr. B. J. a JUDr. L. N., ktorí sú

uvedení vo výroku č. 2 tohto uznesenia, buď sami uviedli, že sa necítia zaujatými, že sú bez

takého relevantného vzťahu, ktorý by mohol byť považovaný za dôvod pochybnosti o   ich

nezaujatosti, alebo ako dôvod pre svoje vylúčenie označili iba tú skutočnosť, že

navrhovateľku poznajú ako kolegyňu a prichádzajú s ňou pracovne do styku. K ostatne

uvedenej skutočnosti treba poznamenať, že nezakladá dôvod pre vylúčenie sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky už opakovane vo

svojich rozhodnutiach zdôraznil, že subjektívnej zaujatosti odvodzovanej len

z profesionálneho, resp. kolegiálneho vzťahu k účastníčke (v danom prípade navrhovateľke)

ako sudkyni vykonávajúcej svoju funkciu na   tom istom súde, chýba objektívny základ na

konštatovanie zaujatosti, pretože vzájomné vzťahy medzi sudcami sú založené na

profesionalite a kolegiálnosti. Pokiaľ by totiž z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný

záver, teda pochybnosti o tom, či takýto   sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo

rozhodovať, znamenalo by to   vlastne, že   výlučne   pracovný a kolegiálny vzťah   medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie sudcovských povinností a zásad sudcovskej

etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti

a kolegiálnosti, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o ich nezaujatosti. Až v prípade, že

by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu

a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu

opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však bežný pracovný a

kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa sudcovia

navzájom poznajú, pretože na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší alebo

nižší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osobe povahu dôvodov

vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Iba tá skutočnosť, že určitá vec sa

týka sudcu, ku ktorému majú iní sudcovia len profesionálny, resp. kolegiálny vzťah, nemôže

preto založiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na uvedené skutočnosti znamenajúce

absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vznikať pochybnosti, že sudcovia uvedení vo výroku 2. nebudú v predmetnej veci postupovať nezaujato, neutrálne, rozhodol tak, že ich nevylúčil z

prejednávania a rozhodovania tejto veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. augusta 2010

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Hrčková Marta