1 Nc 23/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. B., bytom R., zastúpeného JUDr. T., advokátkou so sídlom v Ž., proti odporcovi P., so sídlom v B.,

zastúpenému N., konajúcim prostredníctvom konateľa - advokáta JUDr. D., so sídlom v B.,

o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 4C 84/2009, o vylúčení

sudcu Krajského súdu v Žiline   z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde

pod sp. zn. 10 Co 317/2010, 10 Co 318/2010, takto

r o z h o d o l :

Sudca Krajského súdu v Žiline JUDr. R. U. - predseda senátu   n i e   je v y l ú č e n ý  

z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 10 Co 317/2010,   10 Co 318/2010 (veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 4C 84/2009).

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne písomným podaním

doručeným Krajskému súdu v Žiline   10. marca 2011 vzniesol námietku zaujatosti voči

JUDr. R. U., sudcovi Krajského súdu v Žiline z dôvodu, že   voči tomuto sudcovi je vedené

disciplinárne konanie a sudca namiesto vysvetlenia dôvodov a stavu disciplinárneho konania,

odmieta poskytnutie informácií, ktoré podľa názoru navrhovateľa by mali byť verejné.

Nedôveruje preto tomuto sudcovi, že je schopný rozhodnúť o jeho právach zákonne,

spravodlivo, nestranne a nezávisle.  

Sudca Krajského súdu v Žiline   JUDr. R. U. - predseda senátu   vo vyjadrení   k

námietke zaujatosti uviedol, že nie je zaujatý, k účastníkom konania, ani k ich právnym

zástupcom, ani k veci nemá žiadny relevantný vzťah. Na doplnenie uviedol, že odvolací súd/

senát, ani jeho jednotliví členovia, nemajú povinnosť a ani oprávnenie ( čl. 2 ods.2 Ústavy

Slovenskej republiky) oznamovať účastníkom okolnosti viažuce sa k disciplinárnym

stíhaniam, resp. postihom ktoréhokoľvek zo sudcov podieľajúceho sa na prejednávaní konkrétnej veci, pripustenie výkladu prezentovaného právnou zástupkyňou navrhovateľa by

z principiálneho hľadiska znamenalo, že objektívne sú z rozhodovania a prejednávania

vylúčení sudcovia, proti ktorým je vedené disciplinárne konanie, resp. boli disciplinárne

potrestaní. To znamená, že akýkoľvek návrh na začatie disciplinárneho konania (napr.

aktuálne aj proti predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) by mal za následok

faktický zánik funkcie sudcu, lebo takýto sudca sa (účastníkovi) bude javiť ako objektívne

zaujatý, keďže „ disciplinárne konanie môže mať súvis s rozhodovacou činnosťou sudcu,

s jeho súkromným životom, môže sa dotýkať jeho konania proti konkrétnym fyzickým alebo

právnickým osobám a všetky tieto skutočnosti ho môžu subjektívne diskvalifikovať

z rozhodovania veci“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Žiline (§ 16

ods. 1 tretia veta O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti

o nezaujatosti uvedeného sudcu krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je

sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia  

§ 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému

prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť

možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením

zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za

právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to:  

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe

skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo 2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol

založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere

k ním, alebo 3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na

prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho

objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného

rozhodnutia.

Základom pre vylúčenie sudcu môže byť len objektívne existujúci zákonný dôvod

(porovnaj § 14 ods. 1 O. s. p.), nie teda iba vyslovená nedôvera účastníka voči osobe sudcu

založená na ničím (dosiaľ) nepodloženom a nepreukázanom tvrdení o disciplinárnom stíhaní

namietaného sudcu. Samotný uvedený údaj (tvrdenie) navrhovateľa nepredstavuje okolnosť,

ktorú možno bez ďalšieho považovať za dôvod vylučujúci namietaného sudcu - predsedu

senátu   10 Co Krajského súdu v Žiline z prejednávania a rozhodovania tejto právnej veci.

Tvrdená obava z výsledku konania pred krajským súdom ako odvolacím súdom ako

subjektívny pocit strany sporu nestačí, jeho obava z nedostatku nezávislosti musí byť

objektívne odôvodnená, musí mať konkrétny objektívny základ. Inštitút disciplinárneho

stíhania sudcu nemožno totiž zlučovať s inštitútom   vylúčenia sudcu v občianskom súdnom

konaní vzhľadom na odlišnosť právnych úprav, ich obsah a zmysel. Disciplinárna

zodpovednosť sudcu za výkon súdnej moci je predmetom úpravy zákona č. 385/2000 Z.z.

o sudcoch a prísediacich v znení čl. II   zákona č. 185/2002 Z.z. o Súdnej rade Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v znení čl. I. zákona č. 426/2003 Z.z.

Uplatnenie disciplinárnej zodpovednosti sudcu predstavuje opatrenie, ktoré je implicitne

obsiahnuté v čl. 148 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. Disciplinárny súd zriadený zákonom

č. 385/2000 Z.z. o súdoch a sudcoch nepatrí do systému všeobecných súdov, lebo jeho

pôsobnosť nie je zahrnutá do výkonu súdnej moci tak, ako je to určené v čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a disciplinárne konanie pred   disciplinárnym senátom je samostatným

konaním. V dôsledku tohto ani prípadné disciplinárne previnenie, ktorého sa mal podľa

navrhovateľa dopustiť sudca Krajského súdu v Žiline JUDr. R. U. a konanie pred

disciplinárnym súdom bez ďalšieho nezakladá dôvod na vylúčenie sudcu. Ad absurdum by to

znamenalo,   že z takto chápaného „pomeru k veci“   objektívne by boli z rozhodovania

a prejednávania vylúčení tí sudcovia, proti ktorým je vedené disciplinárne konanie, resp. už

boli disciplinárne potrestaní, čo   znamená, že akýkoľvek návrh na začatie disciplinárneho

konania by mal za následok faktický zánik funkcie sudcu, lebo takýto sudca sa (účastníkovi)

bude javiť ako objektívne zaujatý. Disciplinárne konanie môže, ale nemusí mať súvis

s rozhodovacou činnosťou sudcu. Chýba tu preto objektívny základ na konštatovanie

zaujatosti. Ako príčinu a dôkaz zaujatosti sudcu   nie je možné vyvodiť ani z odmietnutia

poskytnutia informácii o disciplinárnom stíhaní sudcu, ktoré by podľa názoru navrhovateľa

mali byť verejné. Podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám upravuje

zákon č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (zákon o slobode informácií).   Povinnosť sprístupňovať informácie podľa tohto

zákona majú povinné osoby vymenované v § 2 citovaného zákona; v prípade fyzickej osoby túto povinnosť zákon ukladá len fyzickým osobám, ktorým zákon zveruje právomoc

rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti

verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.   Fyzickú osobu – sudcu

nemožno stotožniť s povinnou osobou podľa uvedeného zákona a táto okolnosť preto nemôže

byť dôvodom pre tvrdenie, že sudca má z tohto titulu neakceptovateľný pomer k veci.

Povinnosť zverejňovať rozhodnutia disciplinárneho senátu zo zákona patrí iba súdnej rade.

V zmysle § 129 ods.7 zákona č. 385/2000 Z.z.   predseda disciplinárneho   senátu doručí

rozhodnutie disciplinárneho senátu súdnej rade, ktorá zabezpečí jeho zverejnenie na voľne

prístupnej internetovej stránke.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyjadrenia sudcu a ani z ostatného obsahu spisu

nezistil žiadne také skutočnosti, z   ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosti o jeho

nezaujatosti. Pri svojom posudzovaní vychádzal z toho, že nestrannosť sudcu sa prejavuje

v dvoch aspektoch. Prvý spočíva v rýdzo osobnom presvedčení určitého sudcu v danej veci.

Keďže ide o subjektívnu kategóriu vyjadrujúcu vnútorný psychický vzťah samotného sudcu

k prejednávanej veci (zahrňuje vzťah sudcu k predmetu konania, jeho účastníkom a právnym

zástupcom), je o nej schopný vypovedať jedine sám sudca. Takto úzko ponímaná kategória

nestrannosti by však nenašla v praxi uplatnenie bez jej vyjadrenia aj v širšej a to objektívnej

rovine. Za objektívne nemožno považovať len to, ako sa nestrannosť sudcu javí navonok

(napr. účastníkovi konania), ale najmä to, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli

objektívne založiť pochybnosti o tom, či sudca disponuje určitým vzťahom k danej právnej

veci. Z   uvedeného vychádza aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá

rozoznáva subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu, kam patrí osobné presvedčenie

a správanie sudcu vo veci,   a   objektívne hľadisko, ktoré spočíva na existencii dostatočných

záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu. Z tohto pohľadu

k vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania veci dôjde nielen vtedy, keď jeho vzťah

k veci, účastníkom alebo ich zástupcom je založený na zaujatosti skutočne preukázanej, ale aj

vtedy, keď existuje legitímna pochybnosť o jeho nestrannosti   [v zmysle zásady, že

spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná; musí sa aj javiť, že je vykonávaná („justice must

not only be done; it must also be seen to be done“)].

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné napokon osobitne zvýrazniť,

že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. l O. s. p. predstavuje výnimku z významnej

ústavnej zásady, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci

možno preto len celkom výnimočne a to zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi

zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. O taký

prípad, kedy by bolo potrebné sudcu vylúčiť, však v tejto právnej veci nejde.

Takto nielen so zreteľom na subjektívne hľadisko prezentované vo vyjadrení

namietaného sudcu, že sa necíti byť zaujatý, ale aj z objektívneho pohľadu dospel Najvyšší

súd Slovenskej republiky k záveru, že nejestvujú dôvody, ktoré by mohli viesť k legitímnym

pochybnostiam o nestrannosti súdneho rozhodovania za účasti navrhovateľom

spochybňovaného sudcu - JUDr. R. U., predsedu senátu 10 Co Krajského súdu v Žiline, ktorý

odvolací senát je príslušný vo veci rozhodnúť.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že sudca Krajského

súdu v Žiline JUDr. R. U. - predseda senátu, nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

danej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. apríla 2011

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť : Hrčková Marta