Najvyšší súd Slovenskej republiky

1 Nc 16/2012

 

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Mgr. R. G., bývajúcej v B., zastúpenej Mgr. V. Š., advokátom v B., proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13,   o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, vedenej na

Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C 224/2010, o vylúčení sudcu Krajského súdu

v Bratislave z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 8Co

41/2012, takto

r o z h o d o l :

Sudca Krajského súdu v Bratislave JUDr. Ľ. S. n i e   j e   v y l ú č e n ý z

prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 8Co 41/2012 (vec

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 19C 224/2010).

O d ô vo d n e n i e

V konaní o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z  

3. októbra 2011 č. k.   19C 224/2010-163 oznámil predseda senátu 8Co Krajského súdu

v Bratislave JUDr. Ľ. S., že vzhľadom na jeho pomer k veci, resp. aj k žalovanej, môže mať

žalobkyňa pochybnosti o jeho nezaujatosti pri prejednávaní a rozhodovaní tejto veci. Svoju

zaujatosť vyvodzoval zo skutočnosti, že ako podpredseda Krajského súdu v Bratislave

v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov a rozvrhu práce tohto súdu na príslušný rok od roku 2009 až doposiaľ vybavuje

sťažnosti, ako aj prešetrenia sťažností predsedami okresných súdov v obvode Krajského súdu

v Bratislave a žalobkyňa sa vo veci samej domáha nároku na náhradu škody a nemajetkovej

ujmy, ktorá jej mala vzniknúť práve nesprávnym úradným postupom Krajského súdu

v Bratislave, konajúceho prostredníctvom vtedajšej podpredsedníčky súdu, pri vybavovaní

sťažnosti o preskúmanie vybavenia sťažnosti na postup Okresného súdu Bratislava

I v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1842/2002.

Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave predložila vec Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O. s. p. po tom, čo dospela k záveru,

že u   predsedu senátu JUDr. Ľ. S., ktorý navrhol svoje vylúčenie z prejednávania a

rozhodovania v tejto právnej veci, nie je daný dôvod pochybovať o nezaujatosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nadriadený súd pri posudzovaní skutočností,

v ktorých JUDr. Ľ. S. videl dôvod svojho vylúčenia z prejednávania a rozhodovania veci,

vychádzal zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimku z tejto

prezumpcie stanovuje iba zákon.

Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a

rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom

možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k

nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj

právna úprava skutočností, ktoré sú z hľadiska vylúčenia sudcu považované za právne

relevantné. Týmito skutočnosťami sú právne významné vzťahy sudcu a to jeho vzťah:

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Skutočnosti uvádzané sudcom JUDr. Ľ. S. neumožňujú prijať záver, že je z

prejednávania a rozhodovania danej veci vylúčený.

Z ustanovenia § 30 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, kde je vymedzenie základných

povinnosti sudcu, vyplýva o. i. povinnosť sudcu zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť

dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Sudca musí vystupovať

nezaujato a dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. K účastníkom

konania je povinný pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov.

Aj so zreteľom na toto ustanovenie má sudca (v rámci prejednávania a rozhodovania

konkrétneho sporu) zachovávať k veci, účastníkom konania a ich zástupcom vždy vecný a

profesionálny prístup. Miera schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu

od veci, od účastníkov konania a ich zástupcov ako aj od všetkého, čo súvisí s prejednávaním

veci v súdnom konaní, je daná stupňom osobnej a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon

súdnictva.

O nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Pri výkone súdnictva má zachovať

vecný prístup za každých okolností. Musí mať dostatok schopnosti ovládať svoje konanie aj

sféru svojich vnútorných pocitov. Súčasťou vecného prístupu sudcu k prejednávanej veci, k

účastníkom konania a ich zástupcom je napr. aj schopnosť sudcu vyrovnať sa vnútorne s

prípadnými námietkami účastníkov v priebehu i mimo konania ako aj s eventuálnou kritikou

jeho konania, ktorá môže mať rozmanitú podobu (porovnaj R 47/1998). Pokiaľ by sudca

(mimo iného) takúto schopnosť nemal, spochybňovalo by to jeho spôsobilosť vykonávať

funkciu sudcu. Treba pripomenúť, že nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou

(kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami kvalitného rozhodovania a   jeho predvídateľnosti

a sledujú tak význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti.

V tejto súvislosti treba uviesť, že samotná skutočnosť, že sudca sa zo svojho osobného

pohľadu domnieva, že v jeho prípade by mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti, bez

ďalšieho nezakladá dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci, a to najmä

nie vtedy, ak okolnosti, z ktorých sudca subjektívne vyvodzuje možnosť vzniku pochybností

o jeho nezaujatom prístupe, nie sú ničím objektivizované alebo ak objektívne nemôžu viesť k

legitímnym pochybnostiam o jeho nezaujatosti alebo ak sú vyvážené takými okolnosťami

objektívnej povahy, so zreteľom na ktoré jestvuje dostatočná záruka, že iný sudca

nachádzajúci sa v rovnakej alebo obdobnej situácii by nemohol byť zaujatý a vylučoval by

objektívnu oprávnenosť obavy z nedostatku nestrannosti súdneho rozhodovania. Všeobecné

záruky takéhoto charakteru vyplývajú v právnom poriadku Slovenskej republiky

predovšetkým z ústavne zakotveného nezávislého postavenia sudcu ako reprezentanta súdnej

moci v demokratickej spoločnosti. Na takýto prístup v posudzovaní tých ktorých skutočností

z hľadiska možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti sudcu Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako nadriadený súd už opakovane a s podrobným rozborom poukázal (porovnaj

napr. uznesenie z 30. apríla 2009 sp. zn. 3 Nc 13/2009 a uznesenie z 29. apríla 2010 sp. zn.  

1 Nc 8/2010 a v nich uvedenú judikatúru).

V predloženom oznámení JUDr. Ľ. S. poukazoval na existenciu pomeru k veci a k

žalovanej s odôvodnením, že ako podpredseda Krajského súdu v Bratislave vybavuje

sťažnosti, ako aj prešetrenia ich vybavenia predsedami okresných súdov v obvode tohto

krajského súdu, pričom žalobkyni mala vzniknúť škoda práve v dôsledku nesprávneho

úradného postupu Krajského súdu v Bratislave pri vybavovaní prešetrenia jej sťažnosti

vtedajšou podpredsedníčkou súdu.

V prejednávanej veci je žalovanou Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky. V tejto spojitosti nadriadený súd upozorňuje na článok

144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sudcovia sú pri výkone svojej funkcie

nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu

zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu

a štátu (k tomu porovnaj § 25 ods. 1 prvú vetu zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Práve osobitnosť vzťahu sudcu k

štátu umožňuje sudcovi konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda

nepochybne aj vo veciach týkajúcich sa štátu, s ktorým tento vzťah po dobu výkonu svojej

sudcovskej funkcie má.

Pokiaľ ide o tvrdenie JUDr. S. o existencii jeho pomeru k veci, z obsahu spisu, ako aj

z jeho vlastného vyjadrenia vyplýva, že prešetrenie sťažnosti, ktoré malo mať za následok

nesprávny úradný postup Krajského súdu v Bratislave, nevybavoval on, ale vtedajšia

podpredsedníčka tohto súdu. Samotná skutočnosť, že tento sudca v rámci výkonu funkcie

podpredsedu Krajského súdu v Bratislave sťažnosti a ich prešetrenia v súčasnosti vybavuje,

resp. že predmet konania sa dotýka nesprávneho postupu Krajského súdu v Bratislave (ktorý

nie je ale účastníkom konania) u neho bez ďalšieho pomer k veci v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p.

nezakladá.

Vychádzajúc z podaného výkladu a zistenia, že skutočnosti uvádzané v oznámení

JUDr. Ľ. S. a ani obsah spisu z objektívneho hľadiska nezakladajú žiadne pochybnosti o jeho

nezaujatosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 16 ods. 1 O. s. p.) rozhodol spôsobom

uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia.

  Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. marca 2012  

JUDr. Milan D e á k, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta