Najvyšší súd  

1Nc 15/2011

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: Ing. R. V., bytom B., proti odporcom: 1. Slovenská republika zast. Mestská časť Bratislava - Staré Mesto,

Vajanského nábrežie 3, Bratislava, 2. Slovenská republika zast. Hlavné mesto Slovenskej

republiky Bratislava, Primaciálne námestie 1, Bratislava,   3. Slovenská republika zast.

Obvodný pozemkový úrad Bratislava I, Trenčianska 55, Bratislava,   4. Slovenská

republika zast. Slovenský pozemkový fond, Búdková cesta 36, Bratislava, právne zastúpený

Mgr. P. B., advokátom, B., 5. Slovenská republika zast. Obvodný úrad v Bratislave,

Staromestská 6, Bratislava, 7. Slovenská republika zast. S., B., o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti, alternatívne o vydanie náhradnej nehnuteľnosti alebo zaplatenie

trhovej ceny, vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod. sp. zn. 10C 52/1996 a na Krajskom

súde v Bratislave pod   sp. zn. 14Co 297/2010, o námietke zaujatosti, takto

r o z h o d o l

Sudkyňa Krajského súdu v Bratislave JUDr. K. J. nie je vylúčená z prejednávania

a rozhodovania veci Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co 297/2010.

O d ô v o d n e n i e

Sudkyňa Krajského súdu v Bratislave JUDr. K. J. predložila predsedníčke Krajského

súdu v Bratislave postupom podľa § 15 ods. 1 O.s.p. návrh na svoje vylúčenie z prejednávania

a rozhodovania veci z dôvodu, že pri štúdiu spisu zistila, že návrh ako právny zástupca

navrhovateľky podal JUDr. J. J. - jej otec, ktorý zastupoval navrhovateľku až do odvolania

plnej moci v roku 2000. Uviedla, že pre tento vzťah by sa mohla javiť objektívne zaujatá.

Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave predložila v súlade s ustanovením § 15 ods.

1 veta štvrtá, O.s.p. vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o tom, či je

uvedená sudkyňa vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, keď mala za to, že nie je

dôvod pochybovať o jej nezaujatosti.

 

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Bratislave (§

16 ods. 1 O.s.p.) pristúpil k posúdeniu, či okolnosti oznámené JUDr. K. J., sú spôsobilé

vyvolať pochybnosti o jej nezaujatosti.

Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť (§ 14 až

§ 16 O.s.p.) sa v občianskom súdnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie

a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nestrannosť sa definuje

spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej

strane).

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby

voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne

posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im

zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15

O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci

nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby  

na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť

o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti

sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie

aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj  

pri svojom rozhodovaní (viď napríklad Piersack c. Belgicko).

Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu  

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné   z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa

vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Nestrannosť z hľadiska

správania sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej nestrannosti, o ktorom svedčí správanie

sudcu (Boekmans c. Belgicko). Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje

judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti.

Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych

skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna

nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych

symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [viď tézu, že spravodlivosť

nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („justice must not

only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,

ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt c. Belgicko). Objektívny aspekt

nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných

prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Nestrannosť

sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť

zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava

účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade,

či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar c.

Spojené kráľovstvo).

Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá  

na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť

nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť

sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu. Podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (viď tiež Fey c. Rakúsko). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z vyššie uvedenej judikatúry ESĽP a ústavného súdu možno vyvodiť, že subjektívne

hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej

nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len

subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by

mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom

k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom

alebo ich zástupcom dosahuje takých charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom

ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle

a nestranne. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2009 sp.zn.

3 Nc 13/2009, prijaté na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu dňa  

28. mája 2009).

Pri posudzovaní dôvodnosti oznámenia sudkyne JUDr. K. J. o skutočnostiach

vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej

republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcu a z toho, že výnimky z tejto prezumpcie

stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení   z prejednávania

a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď

ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).

Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému

prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho

rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:

1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo

vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,

ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným

spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho

nestrannosť),

2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru

rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu

alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],

3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).

Z ustanovenia § 30 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyplýva povinnosť sudcu zdržať

sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie

súdov. Sudca musí vystupovať nezaujato a dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne

spochybňovaná. K účastníkom konania je povinný pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov.

Aj so zreteľom na toto ustanovenie má sudca zachovávať k prejednávanému prípadu,

účastníkom konania a ich zástupcom vždy vecný, profesionálny prístup. Miera schopnosti

sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od účastníkov konania  

a od všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci v súdnom konaní, je daná stupňom osobnej

a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva.

V danom prípade z vyjadrenia zákonnej sudkyne vyplýva, že existenciu vzťahu

vylučujúceho ju z prejednávania a rozhodovania veci a pochybnosti o svojej nezaujatosti vidí

vo vzťahu k právnemu zástupcovi navrhovateľky. Najvyšší súd Slovenskej republiky   po

preštudovaní spisu zistil, že právny zástupca navrhovateľky JUDr. J. J. podal návrh dňa

30.07.1996, nezúčastnil sa z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti pojednávaní v dňoch

30.09.1999 a   28.10.1999. Podaním zo dňa 07.02.2000 zákonný zástupca navrhovateľky

vypovedal (odňal) plnomocenstvo právnemu zástupcovi JUDr. J. J.. Iné okolnosti sudkyňa

neoznámila, ani nevyplývajú zo spisu. Podľa záveru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a

vzhľadom na hore uvedené časové súvislosti a neexistenciu iných skutkových okolností (

sudkyňa netvrdí, že bola s vecou oboznámená svojim otcom) nie sú naplnené zákonné dôvody

pre výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že sudkyňa Krajského súdu

v Bratislave JUDr. K. J. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok

V Bratislave 11. marca 2011

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta