Najvyšší súd   1M Obdo V 13/2011 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, v právnej veci žalobcov:   1/ F., a. s. v konkurze, so sídlom P., IČO: X., 2/ L. so sídlom G., zast. advokátom JUDr. P. K., spoločníkom a konateľom: JUDr. P. K., advokát, s. r. o, so sídlom S., IČO: X., proti

žalovanému: T., národná lotériová spoločnosť, a. s., so sídlom B., IČO: X., zast. Mgr. A.

Č., advokátkou a konateľkou spoločnosti T., s. r. o., so sídlom L., IČO: X., o zdržanie sa

nekalosúťažného konania, náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia a poskytnutia primeraného zadosťučinenia, o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 1. marca 2007

č. k. 29Cb/1/2000-1117 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. augusta

2008 č. k. 3Obo 141/2007-1236, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. 3Obo 141/2007-1236 zo dňa 7. augusta 2008 a rozsudok Krajského

súdu v Bratislave č. k. 29Cb/l/2000-l117 zo dňa 1. marca 2007 v napadnutej časti  

z r u š u j e   a vec v rozsahu zrušenia   v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Žalobou podanou 07. 01. 2000 sa pôvodný žalobca Š., a. s., B., domáhal voči

žalovanému vydania rozhodnutia, ktorým by bol žalovaný zaviazaný:

1. zdržať sa prevádzkovania číselných lotérií pod označeniami Š., na ktoré sa vzťahuje know-how žalobcu popísané v znaleckom posudku č. 08/1999 1M Obdo V 13/2011

zo dňa 12. 11. 1999 vypracovaného súdnym znalcom Ing. I. S. a v znaleckom posudku

č. 45/1999 zo dňa 29. 11. 1999 vypracovaného súdnou znalkyňou Ing. M. M., zdržať

sa akéhokoľvek i čiastkového využívania znalostí čí skúseností tvoriacich predmet

uvedeného know-how a zdržať sa i akéhokoľvek využívania uvedených označení

v súvislosti s prevádzkovaním akýchkoľvek číselných lotérií a stávkových hier,

2. nechať v lehote tridsiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku

na svoje náklady uverejniť dvakrát za sebou s odstupom jedného týždňa platený

inzerát v sobotňajších vydaniach denníkov Sme, Šport, Pravda, Práca a Nový Čas

s nasledovným textom: „Spoločnosť T., a. s. sa uverejnením tohto inzerátu

ospravedlňuje spoločnosti Š., a. s., že bez jej súhlasu používala pri prevádzkovaní

číselných lotérií jej ochranné známky Š., čím spoločnosť T., a. s. získala na úkor

spoločností Š., a. s. neoprávnený majetkový prospech.“

3. vyplatiť žalovanému náhradu škody vo výške 35 519 908 Sk, a to v rovnakých

štvrťročných pravidelných splátkach počas piatich rokov, pričom prvá splátka bude

splatná prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom tento

rozsudok nadobudne právoplatnosť,

4. vyplatiť žalovanému získané bezdôvodné obohatenie vo výške 272 081 000 Sk, a to

v rovnakých štvrťročných pravidelných splátkach počas piatich rokov, pričom prvá

splátka bude splatná prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci,

v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť,

5. nahradiť žalovanému v lehote pätnástich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku

trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku, nákladov

na vyhotovenie súdnoznaleckých posudkov a trov právneho zastúpenia.

V priebehu konania žalobca niekoľkokrát menil žalobný petit so súhlasom súdu, a to

nasledovne:

1. zmenou žaloby z 12. 09. 2002 zmenil výšku uplatnených peňažných nárokov podľa

stavu k 31. 12. 2001 tak, že žiadal náhradu škody vo výške 238 133 151,90 Sk

a bezdôvodné obohatenie vo výške 552 331 597,40 Sk; krajský súd zmenu pripustil

na pojednávaní dňa 16. 9. 2002,

2. zmena žaloby z 20. 9. 2002 sa týkala iba splátok,

3. zmenou žaloby 1. 8. 2003 zmenil výšku uplatnených peňažných nárokov tak, že žiadal

náhradu škody vo výške 425 451 700 Sk a bezdôvodné obohatenie vo výške 1M Obdo V 13/2011

645 063 252 Sk, zároveň si uplatnil úrok z omeškania a zmenil splatnosť peňažných

nárokov do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (nie v splátkach); krajský súd

zmenu pripustil na pojednávaní dňa 25. 11. 2003,

4. zmena sa týkala iba výšky úrokov z omeškania, ktorú znížil na 10 % p. a., krajský súd

zmenu pripustil na pojednávaní dňa 25. 11. 2003,

5. zmenou žaloby opäť zmenil výšku uplatnených peňažných nárokov tak, že žiadal

bezdôvodné obohatenie vo výške 1 003 279 719 Sk a znova zmenil aj výšku úrokov

z omeškania na 16,50 %, 17,75 %, resp. 18,80 %; krajský súd zmenu pripustil

na pojednávaní dňa 22. 2. 2007.

II.

Krajský súd v Bratislave, ako súd prvostupňový, vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 29Cb/1/2000-1117 zo dňa 1. marca 2007 takto:

1. Žalovaný je povinný zdržať sa akéhokoľvek, i čiastkového, využívania znalosti

alebo skúsenosti tvoriacich predmet know-how navrhovateľa, popísaného v znaleckom

posudku č. 8/1999 zo dňa 12. 11. 1999 vypracovanom súdnym znalcom Ing. I. S.

a v znaleckom posudku č. 45/1999 zo dňa 29. 11. 1999 vypracovanom súdnou znalkyňou Ing.

M. M., týkajúceho sa organizácie, herných plánov a pravidiel číselných lotérií a stávkových

hier Š., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1 003 279 719 Sk do 30 dní

od právoplatnosti rozsudku.

3. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 18,80 %

p. a., zo sumy 130 389 585,30 Sk za obdobie od 7. 2. 2000 do zaplatenia, úrok  

z omeškania vo výške 18,80 % p. a. zo sumy 141 691 414,70 Sk za obdobie

od   7. 2. 2000 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 17,75 % p. a. zo sumy  

107 743 566,60 Sk za obdobie od 13. 10. 2002 do zaplatenia, úrok z omeškania

vo výške 17,75 % p. a. zo sumy 172 507 030,80 Sk za obdobie od 13. 10. 2002

do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 16,50 % p. a. zo sumy 94 586 893,50 Sk za obdobie od 05. 09. 2003 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 16,50 % p. a.,

zo sumy 92 731 654,60 Sk za obdobie od 5. 9.2003 do zaplatenia.

4. Súd ukladá žalovanému, aby v lehote do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti 1M Obdo V 13/2011

tohto rozsudku na svoje náklady uverejnil dvakrát za sebou s odstupom jedného týždňa

platený inzerát v sobotňajších vydaniach denníkov SME, Šport, Pravda a Nový Čas  

s nasledovným textom: „Spoločnosť T., národná lotériová spoločnosť, a. s. sa uverejnením

tohto inzerátu ospravedlňuje spoločnosti Š., a. s., že bez jej súhlasu používala pri

prevádzkovaní číselných lotérií jej ochranné známky Š., čím spoločnosť T.; národná

lotériová spoločnosť, a. s. získala na úkor spoločnosti Š., a. s. neoprávnený majetkový

prospech."

5. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a.  

6. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu navrhovateľa

trovy konania vo výške 79 526 540,60 Sk, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že čiastkovým rozsudkom č. k.

29Cb/1/00-821 zo dňa 06. 07. 2004 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

109 404 000,-- Sk s 10 % úrokom z omeškania, a to zo sumy 96 081 000 Sk od 08. 01. 2000  

do 12. 09. 2002 a zo sumy 109 404 000,-- Sk s 10 % úrokom od 13. 09. 2002 až do

zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti čiastkového rozsudku s tým, že o trovách

konania bude rozhodnuté konečným rozsudkom. Najvyšší súd Slovenskej republiky na odvolanie žalovaného uznesením sp. zn. 2Obo 63/05 zo dňa 26. 04. 2005 tento čiastkový

rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodol tak z dôvodu, že

prvostupňový súd sa nezaoberal posúdením veci z titulu nekalosúťažného konania, ani sa

s tým nevysporiadal, pričom posúdenie veci z tohto hľadiska tvorí právny základ nielen

nároku, o ktorom prvostupňový súd rozhodol čiastkovým rozsudkom, ale všetkých žalobcom

uplatnených nárokov.

Súd v novom konaní posudzoval nárok žalobcu v celom uplatnenom rozsahu, pričom

vychádzal z pripustených zmien žaloby, takže predmetom konania zostal žalobcom uplatnený

návrh, aby súd rozsudkom uložil žalovanému:

- zdržať sa prevádzkovania číselných lotérií pod označeniami Š., na ktoré sa vzťahuje

know-how žalobcu popísané v znaleckom posudku č. 08/1999

zo dňa 12. 11. 1999, vypracovanom súdnym znalcom Ing. I. S. a v znaleckom

posudku č. 45/1999 zo dňa 29. 11. 1999, vypracovanom súdnou znalkyňou Ing. M.

M., ďalej sa zdržať akéhokoľvek i čiastkového využívania znalostí či skúseností

tvoriacich predmet uvedeného know-how a zdržať sa i akéhokoľvek využívania 1M Obdo V 13/2011

uvedených označení v súvislosti s prevádzkovaním akýchkoľvek číselných lotérií

a stávkových hier,

- nechať v lehote tridsiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku

na svoje náklady uverejniť dvakrát za sebou s odstupom jedného týždňa platený

inzerát v sobotňajších vydaniach denníkov SME, Šport, Pravda a Nový Čas

s nasledovným textom: "Spoločnosť T., a.s.  

sa uverejnením tohto inzerátu ospravedlňuje spoločnosti Š., a. s., že bez jej súhlasu

používala pri prevádzkovaní číselných lotérií jej ochranné známky Š., čím spoločnosť

T., a.s. získala na úkor spoločnosť Š., a. s. neoprávnený majetkový prospech,

- vyplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 425 451 700 Sk,   -   vyplatiť žalobcovi získané bezdôvodné obohatenie vo výške 1 003 279 719 Sk,  

  -   vyplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 18,80% p. a. zo sumy 130 389 585,30

  Sk za obdobie od 7. 2. 2000 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 18,80 % p. a.  

zo sumy 272 081 000 Sk za obdobie od 7. 2. 2000 do zaplatenia, úrok

z omeškania vo výške 17,75 % p. a. zo sumy 107 743 566,60 Sk za obdobie

od 13. 10. 2002 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 17,75 % p. a. zo sumy  

280 250 597,40 Sk za obdobie od 13. 10. 2002 do zaplatenia, úrok z omeškania

vo výške 16,50 % p. a. zo sumy 187 318 548,10 Sk za obdobie od 5. 9. 2003

do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 16,50 % p. a. a zo sumy 92 731 654,60 Sk

za obdobie od 5. 9. 2003 do zaplatenia,

- nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku,

nákladov na vyhotovenie súdnoznaleckých posudkov a trov právneho zastúpenia, to

všetko do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že vzhľadom na rozdelenie Česko-Slovenska

na dva samostatné štátne útvary vznikla v decembri 1992 nutnosť vzniku nového subjektu,

ktorý by po vzniku samostatnej Slovenskej republiky prevádzkoval uvedené číselné lotérie

a hry na jej území. Z tohto dôvodu bolo po rokovaniach Správneho výboru podniku S. (v

ktorom boli zastúpení i zástupcovia Slovenského zväzu telesnej kultúry - SZTK), zástupcov SZTK a zástupcov Ministerstva financií SR, Ministerstva školstva a vedy SR

a Ministerstva kultúry SR, prijaté riešenie, podľa ktorého boli dňa 11. 12. 1992 založené dve

akciové spoločnosti – žalovaný (so základným imaním 11 000 000 Sk) a žalobca

(so základným imaním 125 000 000 Sk), ktorý bol založený v nadväznosti na § 766 ods. 1 1M Obdo V 13/2011

Obchodného zákonníka titulom prevodu podniku (hospodárskeho zariadenia) na obchodnú

spoločnosť, pričom jej základné imanie vo výške 125 000 000 Sk tvorila v zmysle

Rozhodnutia zakladateľov podniku S. prijatého dňa 8. 12. 1992 (ďalej len „Rozhodnutí")

príslušná časť imania podniku S. Obaja vznikli dňom zápisu do obchodného registra dňom

28. 1. 1993.

Žalovaný, ktorého zakladateľmi boli hore uvedené ministerstvá vlastniace väčšinu

akcií (52,5 %) a S., mal byť a dodnes i je nositeľom potrebnej licencie udeľovanej

Ministerstvom financií Slovenskej republiky na prevádzkovanie číselných lotérií a hier

na území SR.

Žalobca, ktorého zakladateľmi boli občianske združenia S. a S. na Slovensku, sa stal

na základe Rozhodnutí (bod 4. na strane 2. Rozhodnutí), Zásad a postupu majetkového

vypořádaní hospodářského zařízení S., podniku pro organizování sportovních sázek

zo dňa 8. 12. 1992, a následne i osobitnej dohody s podnikom S. zo dňa 21. 4. 1993,

a v neposlednom rade i v dôsledku všeobecného právneho nástupníctva po podniku S.

na území Slovenskej republiky, vlastníkom všetkých nehmotných práv a potrebného know-

how získaného od podniku S. (s výnimkou práv, ktoré získala spoločnosť S., a. s.,

so vzťahom na Českú republiku s ohľadom na uplatnený územný princíp deľby majetku

a majetkových práv podniku S. medzi spoločnosti Š., a. s., so sídlom v SR

a S., a. s., so sídlom v ČR).

Dňa 18. 1. 1993 bol medzi S. P., ako odovzdávajúcim, a žalobcom, ako preberajúcim,

podpísaný i osobitný Preberací protokol, ktorý potvrdzoval odovzdanie a prevzatie rôznej

dokumentácie týkajúcej sa prevádzkovania uvedených číselných lotérií a hier na území

Slovenskej republiky. Išlo napríklad o dokumentáciu týkajúcu sa jednotlivých zberní, tiketov,

dotazníky jednotlivých zberní na Slovensku za roky 1991 a 1992, správy z revízií tiketov za

roky 1987 až 1992, dotazníky o rentabilite zberní a pod.

Vyššie uvedená osobitná dohoda s podnikom S. bola uzavretá dňa 21. 04. 1993 v P.

pod názvom,,Dohoda o majetkovém vypořádaní hospodářského zařízení S., podniku pro

organizování sázek, uzavrená mezi a. s. S. a a. s. Š.“ (ďalej len,,Dohoda"). Tak napríklad

podľa článku 3 písm. d/ Dohody prešli na žalobcu všetky „práva a povinnosti vyplývající ze 1M Obdo V 13/2011

smluv o obstarání záležitostí ve věcech sázek se slovenskými subjekty s platností

od 01. 01. 1993“ a predovšetkým (na základe čl. 5 tejto Dohody) prešlo na žalobcu právo

na užívanie slovného vyjadrenia označenia hier S. „t. j. S.“.

Žalobca mal na základe dohody zakladateľov sporových strán, ako i následnej zmluvy

so žalovaným uvedené hry prakticky prevádzkovať a v tejto súvislosti i zabezpečovať či

sprostredkúvať všetky potrebné činnosti a služby, ako napríklad tlač tiketov, reklamu,

zmluvné zabezpečenie a komunikáciu so zberňami, vypracovanie herného plánu, styk

s televíziou a žrebovanie, výplatu výhier a pod. Tieto služby a činnosti mal žalobca

poskytovať žalovanému na základe osobitnej zmluvy. Vyššie uvedená dohoda zúčastnených

strán sa týkala rozdelenia „držby“ licencie na číselné hry a samotného „prevádzkovateľa“

príslušných číselných hier.

Dňa 4. 1. 1993 vydalo Ministerstvo financií SR Rozhodnutie č. 52/1652/92, ktorým

povolilo žalovanému prevádzkovanie číselných lotérií a stávkových hier „S.“, „S.“, „S.“, „Š.“,

„Š.“, „O.“ a,,.“

na obdobie od 4. 1. 1993 do 31. 12. 1993. V uvedenom Rozhodnutí MF SR sa okrem iného

na strane č. 3 uvádza: „Zakladatelia sa dohodli, že technické spracovanie operácií a s nimi

súvisiacich činnosti bude na základe osobitnej zmluvy vykonávať alebo sprostredkovávať Š.,

a. s., B.. Prevádzkovateľ doručí MF SR jednu kópiu tejto zmluvy“.

Rovnakého dňa, t. j. 4. 1. 1993, bola medzi sporovými stranami uzavretá Zmluva  

o zabezpečení spracovávania dát a ostatných súvisiacich úkonov spojených s prevádzkovaním

lotérií a inými hrami (ďalej len „Zmluva zo dňa 4. 1. 1993“). Vychádzajúc z obsahu tejto

Zmluvy, konkrétne bodu 3 čl. 1 žalovaný „poveruje a splnomocňuje Š., a. s., prevádzkovaním

a zabezpečovaním stávkových hier a číselných lotérií... “ „V zmysle bodu 1 čl. 2 žalobca „na

svoj náklad a nebezpečenstvo zabezpečí zmluvne spracovávanie stávkových hier a číselných

lotérií... “ V zmysle bodu 5 čl. 2 žalobca organizuje a zabezpečuje uzatváranie stávkových

hier a číselných lotérií a zodpovedá za ich riadny a včasný priebeh. Podľa bodu 7 čl. 2

„Žrebovanie, určenie poradia a výsledkov, zverejňovanie výsledkov, ako i ďalšie úkony

spojené so stávkovou činnosťou sú predmetom osobitnej zmluvy medzi S., a. s. a Š., a. s.“

a podľa bodu 2 čl. 3 navrhovateľ „odstraňuje závady a vybavuje reklamačné nároky...“

Žalobca bol teda nositeľom všetkých povinností týkajúcich sa samotného prevádzkovania 1M Obdo V 13/2011

číselných lotérií a stávkových hier z titulu svojho know-how získaného od podniku S. a

náväzných zmluvných vzťahov.

Po uplynutí lehoty danej v povolení vyplývajúceho z Rozhodnutia MF SR boli

na žiadosť žalovaného vydávané v časovej následnosti ďalšie rozhodnutia MF SR,

povoľujúce mu prevádzkovanie číselných lotérií, pričom vo viacerých z nich sa naďalej

s použitím rôznych formulácií uvádzalo a „odobrovalo“ prepojenie využitia vydaného

povolenia s činnosťou žalobcu ako praktického prevádzkovateľa predmetných číselných

lotérií, poskytujúceho žalovanému nevyhnutné technické služby. Rozhodnutie MF SR  

č. 52/1833/94 zo dňa 24. 8. 1994, v ktorom MF SR v bode 7 vyslovuje súhlas s tým, že

„technické spracovanie operácií a s tým súvisiacich činností bude na základe osobitných

zmlúv vykonávať alebo sprostredkovávať spoločnosť Š., a. s., so sídlom v B. a spoločnosť G.,

so sídlom v B.“.

V Rozhodnutí MF SR č. 52/2270/95 zo dňa 6. 11. 1995 sa už v bode 7 uvádza

všeobecnejšie „Technické spracovanie operácií a s tým súvisiace činnosti môže vykonávať

alebo sprostredkovávať na základe osobitne na tento účel uzatvorených zmlúv subjekty

vybrané a. s. T. po predchádzajúcom súhlase Ministerstva financií SR“ (pričom týmto

vybraným subjektom bol opäť navrhovateľ).

V Rozhodnutí MF SR č. 1112/97/52 zo dňa 03. 01. 1997 sa už opätovne v bode 7

výslovne uvádza, že „Ministerstvo financií SR súhlasí, že technické spracovanie operácií  

a s tým súvisiacich činností bude na základe osobitných zmlúv vykonávať alebo

sprostredkovávať spoločnosť Š., a. s., so sídlom v B. a spoločnosť G., so sídlom v B.“.

V praxi uvedené „technické spracovanie operácií a s tým súvisiacich činností“

predstavovalo viacero činností žalobcu. V prvej zmluve uzavretej medzi sporovými stranami

dňa 4. 1. 1993 boli tieto činnosti napríklad uvádzané ako „spracovávanie stávkových hier

a číselných lotérií“ a v tom rámci „kontrola doručených zásielok s dielmi B stávkových

lístkov, stanovenie hernej a výhernej listiny jednotlivých stávkových hier a číselných lotérií,

vyhodnotenie výherných stávok, spracúvanie zoznamov a súpisov výhier...“, organizovanie  

a zabezpečovanie uzatvárania stávkových hier a číselných lotérií, žrebovanie, určenie poradia

a výsledkov a pod.

1M Obdo V 13/2011

V Mandátnej zmluve z 15. 6. 1998 sú tieto činnosti opísané ako „príjem stávok

systémom on-line, zverejňovanie výsledkov hier, výplata výhier, úhrady mandatárovi

zo vzájomného zúčtovania vkladov a výhier, propagácia lotérií a vedenie ostatnej agendy

súvisiacej s prevádzkovaním ďalej uvedených číselných lotérií,... číselnej lotérie Š a

doplnkovej hry Š, číselnej lotérie M“.

Osobitné znalosti a skúsenosti potrebné na vykonávanie uvedených činností,

predstavujúce vo svojom súhrne know-how žalobcu možno označiť i ako „systém“

predmetných číselných hier, pozostávajúci z hlavných článkov ako marketing a distribúcia,

prijímanie stávok, ich vyhodnotenie (technické spracovanie), žrebovanie, zúčtovanie (vrátane

vyplatenia výhier). V týchto hlavných článkoch sú obsiahnuté jednotlivé činnosti ako:

- reklamná a propagačná činnosť,

- návrh a tlač tiketov,

- vypracovanie herných plánov pre systémy OFF LINE a ON LINE,  

- vypracovanie prevádzkových predpisov systému ON LINE,

- vypracovanie poštových pravidiel (prevádzkových pravidiel Slovenskej pošty, š. p.),

  zabezpečenie prijímania tiketov od tipujúcich: 1. systémom OFF LINE  

prostredníctvom S., a. s., P., na základe zmluvného vzťahu so žalobcom

a 2. systémom ON LINE - prostredníctvom G., B., na základe zmluvného vzťahu

žalobcu s G. C., U., oba cez sieť zberní TJ, klubov a pôst a od roku 1995 i cez zberne

prevádzkované inými právnickými a fyzickými osobami - všetko na základe

zmluvných vzťahov navrhovateľa,

- zabezpečenie dopravy tiketov systému OFF LINE do S., a. s., P. - pre zber tipov a ich spracovanie z celej Slovenskej republiky,

žrebovanie výherných čísel - uzatváranie systému ON LINE, vypočítanie

predpokladanej sumy na výhry, kontrola žrebovacích loptičiek, zadávanie výherných

čísel do systému ON LINE, zaslanie podkladov na spracovanie výhier a výhernej listiny S., a. s., P.,  

-   zabezpečenie spracovania a vyhodnotenia výherných tipov,

-   zabezpečenie spracovania súpisov výhier a výherných listín,

-   zabezpečenie prenosu dát o výherných číslach, výške a počte výhier,

JACKPOTe do TA SR, Slovenských telekomunikácií a Teletextu a zabezpečenie 1M Obdo V 13/2011

informovanosti verejnosti prostredníctvom dennej tlače a TV, zabezpečenie

a prevádzkovanie systému ochrany informácií,

-   ekonomické spracovanie činnosti a vytvorenie účtovníckeho programu na spracovanie

tržieb, výplatu provízií zberniam, výplatu výhier tipujúcich a výplatu odvodov,

-   vybavovanie reklamácií,

-   vykonávanie distribučnej činnosti - tlačív, tiketov, výherných listín a súpisov výhier,

-   vykonávanie servisnej činnosti systému ON LINE.

Licenciu na prevádzkovanie číselných lotérií obdržal vždy žalovaný. Herný plán

pre „OFF LINE“ nazvaný „Herný plán číselných lotérií a stávkových hier organizovaných T.,

a. s., s účasťou štátu“ s platnosťou do 4. 1. 1993 vypracoval žalobca, vychádzajúc pritom z

českého dokumentu vypracovaného podnikom S. „Herní plán číselných lotérií a sázkových

her pořádaných podnikem S.“ zo dňa 1. 9. 1992.

Herný plán pre „ON LINE“ nazvaný,,Dodatok č. 1 Herného plánu číselných lotérií  

a stávkových hier organizovaných T., a. s., prostredníctvom Š., a. s., prijímanie stávok

systémom ON LINE" zo dňa 9. 4. 1993 s účinnosťou od 15. 4. 1993 bol taktiež vypracovaný

žalobcom, vychádzajúc pritom z českého dokumentu poskytnutého spoločnosťou S., a. s., Dodatek č. 1 Herního plánu číselných lotérií a sázkových her pořádaných S., a. s., PRÍJEM

SÁZEK SYSTÉMEM ON LINE“ z 1. 3.1993.

Zmeny a vylepšenia hier pochádzali od žalobcu, ktorý čerpal z poznatkov a skúseností

S., napr. zavedenie JACKPOT-u iniciované žalobcom na oficiálnej úrovni listom

zo dňa 18. 6. 1993 adresovaným žalovanému. JACKPOT bol následne zavedený

od 2. 8. 1993, kedy sa súčasne rozdelilo žrebovanie medzi SR a ČR a tiež sa zmenil výpočet

istiny (len z vkladov prijatých v SR).

Žrebovanie sa uskutočňovalo v priamom prenose v STV 1, pričom sa žrebovania

okrem zástupcov žalobcu zúčastňoval zástupca štátneho dozoru, moderátor STV   a hosť

z oblasti športu, prípadne kultúry. Až neskôr k žrebovaniu pristúpil aj zástupca žalovaného,

ktorý pokračoval v takto začatom systéme žrebovania, ktorý postupom času začal i meniť

a dopĺňať, avšak jeho základná osnova zostala zachovaná.

1M Obdo V 13/2011

Prvú zmluvu na výrobu a vysielanie žrebovania číselných lotérií uzavrel teda s STV

dňa 25. 1. 1993 žalobca, hoci ju v jej závere podpísal i zástupca žalovaného. Žalovaný

zmluvy s STV začal samostatne zabezpečovať až od 1. 9. 1994.

Žalobca rovnako vytvoril technickú dokumentáciu, ako tikety ON LINE a OFF LINE,

potvrdenky, výherné listiny a pod. Taktiež vytvoril a prevádzkoval základný systém

marketingu, informácie pre tipujúcich, pomôcky pre tipujúcich (tabuľky pre systémové stávky

a pod.). Pri uvedených dokumentoch vychádzal navrhovateľ opätovne z poznatkov

a skúseností S.

Sieť zberní tvorili v roku 1993 zberne TJ a klubov. Kontakty na tieto zberne, vrátane

modelu spolupráce s nimi i spolu s jej zmluvným zabezpečením, prevzal žalobca od podniku S. Zmluvná spolupráca medzi žalobcom a jednotlivými zberňami prebiehala na základe

mandátnej zmluvy vypracovanej žalobcom.

V roku 1994 došlo k významnej zmene na strane akcionárskej štruktúry žalovaného,

stal sa akciovou spoločnosťou so stopercentnou majetkovou účasťou štátu. Žalobca tak stratil

možnosť vplyvu na rozhodovanie a následné konanie či nekonanie žalovaného

prostredníctvom valného zhromaždenia žalovaného.

Žalovaný od januára 1996 zmenil výherné listiny na hry Š, M Š a nahradením loga

žalobcu za logo žalovaného a v tom istom roku boli postupne uvedeným spôsobom zmenené i

používané tikety off line i on line. Od roku 1993 sa systém ON LINE spracovával za pomoci

techniky poskytnutej americkou firmou G. C. na základe leasingovej zmluvy uzavretej medzi

žalobcom a menovanou americkou firmou (Š., a. s., zmluvné postavenie leasingového

nájomcu v tejto zmluve získala právnym nástupníctvom

po S.). Do 31. 5. 1994 leasingové splátky hradil žalobca a fakturoval ich ďalej žalovanému

v rámci uzavretých zmlúv, týkajúcich sa spracovania výsledkov číselných lotérií.

Od 1. 9. 1994 žalobca dal žalovanému súhlas, aby uvedené leasingové splátky uhrádzal

priamo žalovaný. V roku 1996 žalovaný uzavrel s menovanou americkou firmou novú

leasingovú zmluvu na sedem rokov.

Povolenia Ministerstva financií SR na prevádzkovanie číselných lotérií a stávkových

hier udelené v zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 194/1990 Zb. o lotériách a iných podobných hrách 1M Obdo V 13/2011

(ďalej v znení neskorších zmien a doplnkov len „Zákona o lotériách“) získal počnúc rokom

1993 až do dnešného dňa len žalovaný, a to vzhľadom na obmedzenie obsiahnuté v § 4 ods. 1

Zákona o lotériách. V uvedených povoleniach získal žalovaný aj povolenie na

prevádzkovanie nasledovných hier:  

  -,,M, v ktorej účastníci tipujú päť čísiel z tridsiatich piatich,  

  poriada sa spravidla v štrnásťdňových cykloch“ (neskôr v týždňových

  cykloch),

-   „Š - je hra, v ktorej účastníci môžu uzatvárať stávky na koncové šesťčíslie výrobného

čísla tiketu. Uvedenú hru možno uskutočňovať na tiketoch S   a Š“ (v súčasnosti

len na tiketoch Š, a to dvakrát týždenne),

  -   „Š, v ktorej účastníci tipujú šesť čísel zo štyridsiatich deviatich, poriada sa spravidla

jedenkrát týždenne (v súčasnosti dvakrát týždenne)“.

Zmluvná spolupráca sporových strán bola ukončená k 30. 06. 1999. Tento dátum bol

stanovený ako dátum ukončenia platnosti Zmluvy o zabezpečení spracovávania, uzatvorenej

sporovými stranami dňa 03. 03. 1998, a to v znení jej Dodatku č. l zo dňa 22. 12. 1998.

Žalobca sa vo svojom návrhu ďalej odvoláva na ďalšie rozhodnutia Ministerstva

financií SR z rokov 1994, 1995 a 1997, ktorými toto ministerstvo povoľovalo žalovanému

prevádzkovanie číselných lotérií a vyjadruje súhlas s tým, aby technické spracovanie operácii

a s tým súvisiacich činností na základe osobitných zmlúv vykonával žalobca.

V nadväznosti na jednotlivé rozhodnutia Ministerstva financií SR povoľujúce

žalovanému prevádzkovanie číselných lotérií boli medzi žalobcom a žalovaným uzatvárané

jednotlivé zmluvy upravujúce rozsah i podmienky služieb poskytovaných žalovanému

zo strany žalobcu pri prevádzkovaní číselných lotérií. V žiadnej z týchto zmlúv však nie je

obsiahnuté ustanovenie, na základe ktorého by si žalovaný mohol prisvojiť a následne

bezplatne využívať know-how žalobcu, ktoré žalobca vytvoril, či legálne získal, a ktoré

využíval i pri plnení svojich zmluvných povinností voči žalovanému.

Jedinou čiastkovou výnimkou, umožňujúcou žalovanému legálne dočasné bezplatné

užívanie nehmotných práv žalobcu, je zmluvná dohoda medzi žalobcom a žalovaným, 1M Obdo V 13/2011

zhmotnená v ustanovení bodu 4. článku l. Zmluvy o zabezpečovaní spracovávania dát...,

ktorú uzavreli dňa 21. 10. 1994, v ktorom „Dodávateľ (žalobca) súhlasí, aby objednávateľ

(žalovaný) v období od 1. 9. 1994 do   31. 12. 1994 bezplatne používal chránené značky

a názvy hier uvedené v bode 1. a logo J“.

V roku 1995 žalovaný predložil žalobcovi návrh „Zmluvy o prevode práva

prihlášky ochranných známok“, na základe ktorej navrhoval žalobcovi prevod jeho práv

viažucich sa k jeho ochranným známkam na žalovaného, čo žalobca odmietol.

Existenciu potrebného know-how na strane žalobcu na prevádzkovanie

predmetných číselných lotérií v roku 1993, a na druhej strane absenciu tohto know-how   na strane žalovaného, v tom čase žalobca   v žalobe odôvodňoval aj tým, že hoci licenciu

na prevádzkovanie číselných lotérií obdržal vždy žalovaný, nemal vypracovaný žiadny

herný plán, a ako už bolo uvedené, vypracoval ich žalobca vychádzajúc pritom z českého

dokumentu vypracovaného podnikom S. „Herní plán číselných lotérií a sázkových her

pořádaných podnikem S.“ zo dňa 1. 9. 1992.

Žalobca podal v roku 1994 na Úrad priemyselného vlastníctva SR (ďalej len „Úrad“)

prihlášky na zápis slovných ochranných známok predstavujúcich označenia užívané

žalobcom v súvislosti s prevádzkovanými číselnými lotériami do registra vedeného Úradom,

na základe ktorých boli vykonané okrem iných i nasledovné zápisy:

-   slovnej ochrannej známky „Š“ zapísanej do registra dňa 23. 3. 1998   s právom

prednosti od 3. 5. 1994 pod č. 180171,

-   slovnej ochrannej známky „Š“ zapísanej do registra dňa 17. 3. 1998 s právom

prednosti od 3. 5. 1994 pod č. 180057,

-   slovnej ochrannej známky,,M“ zapísanej do registra dňa 21. 2. 1997   s

právom prednosti od 3. 5. 1994 pod č. 177790.

Pred zápisom uvedených ochranných známok v prospech žalobcu boli tieto ochranné

známky zapísané v prospech podniku S. Všetky uvedené slovné ochranné známky boli

Úradom zapísané v prospech navrhovateľa pre služby: „organizovanie lotérií a stávkových

hier“.

1M Obdo V 13/2011

Na základe povolení Ministerstva financií SR na prevádzkovanie číselných lotérií  

a stávkových hier, ktoré získal od roku 1993 len žalovaný, získal aj povolenie

na prevádzkovanie hier:

,,M - číselná lotéria, v ktorej účastníci tipujú päť čísiel zo tridsiatich piatich, poriada sa

spravidla v štrnásťdenných cykloch“

„Š - je hra, v ktorej účastníci môžu uzatvárať stávky na koncové šesťčíslie výrobného

čísla tiketu. Uvedenú hru možno uskutočňovať na tiketoch S. a Š.“

„Š - číselná lotéria, v ktorej účastníci tipujú šesť čísiel zo štyridsiatich deviatich,

poriada sa spravidla jedenkrát týždenne“.

Žalovaný tak pri prevádzkovaní číselných hier Š, M a Š používal i označenia zhodné s

ochrannými známkami zapísanými pre dané služby v prospech žalobcu, a to bez jeho súhlasu.

Na protiprávnosť tohto konania bol zo strany žalobcu niekoľkokrát upozornený i s

požiadavkou na uzavretie príslušnej licenčnej zmluvy upravujúcej i úhradu licenčných

poplatkov v prospech žalobcu, žalovaný však uzavretie takejto licenčnej zmluvy vždy

odmietol.

Zmluvná spolupráca žalobcu a žalovaného bola ukončená k 30. 6. 1999.

Žalobca si dal pre účely uplatnenia svojich práv voči žalovanému súdnou cestou

vypracovať dva nezávislé súdnoznalecké posudky na stanovenie hodnoty jeho know-how,

ktoré okrem hodnoty tohto know-how potvrdili i samotnú existenciu tohto know-how ako

súčasti majetku žalobcu, a to ako súbor osobitných znalostí a skúseností, umožňujúcich

organizáciu a prevádzkovanie číselných lotérií a stávkových hier, ktoré možno považovať

za duševné vlastníctvo žalobcu.

Hlavné porušovanie dobrých mravov zo strany žalovaného vidí žalobca v porušovaní

jeho zákonných práv ako majiteľa ochranných známok, ako i jeho práva výlučného majiteľa

know-how. Konanie žalovaného vníma ako konanie v podmienkach hospodárskej súťaže,

v ktorej podľa názoru žalobcu (vnímanej navrhovateľom ako v danej širšej oblasti

prevádzkovania lotérií a stávkových hier a súvisiacich činností) pôsobí okrem žalobcu a žalovaného niekoľko ďalších subjektov. Toto konanie žalovaného je podľa názoru žalobcu

spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom.

1M Obdo V 13/2011

Okrem naplnenia základných znakov nekalej súťaže žalobca vidí v konaní

žalovaného i naplnenie podmienok osobitných prípadov nekalej súťaže, akými sú klamlivé

označenie tovaru a služieb podľa § 46 ods. l Obchodného zákonníka, vyvolanie

nebezpečenstva zámeny podľa § 47 Obchodného zákonníka a parazitovanie na povesti  

v zmysle § 48 Obchodného zákonníka.

Vychádzajúc z nekalosúťažného konania žalovaného si žalobca svojím návrhom

voči žalovanému uplatnil svoje práva v zmysle § 53 Obchodného zákonníka a § 26 zákona  

č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach, a to:

a) právo na zdržanie sa nekalosúťažného konania,

b) právo na poskytnutie primeraného zadosťučinenia,

c) právo na poskytnutie náhrady vzniklej škody,

d) právo na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Žalovaný sa vyjadrení k žalobe v písomnom podaní doručenom súdu dňa 8. 2. 2000

a následne v niekoľkých ďalších písomných podaniach, ako aj na pojednávaniach.

V podaní zo dňa 13. 3. 2003 (Doplnenie dôkazov a návrhy žalovaného) žalovaný

namieta premlčanie nárokov žalobcu z know-how.

Žalovaný vo svojom podaní označenom ako podanie II/2003 uvádza, že know-how

bol zadefinovaný v našom právnom poriadku len nedávno, preto tieto definície môžu byť

používané pre účely tohto sporu len podporne. Definícia sa objavila v § 5 ods. 2 zákona  

č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a v § 3 ods. 4 zákona č. 465/2002 Z. z.  

o skupinových výnimkách zo zákazu dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž a o zmene  

a doplnení niektorých zákonov. Preto sa treba vo veľkej miere obrátiť na teóriu vychádzajúcu

z literatúry uvádzanej v znaleckých posudkoch.

Vychádzajúc z teórie a o vysvetlenia pojmu know-how – „vedieť ako“ možno

pod tento pojem zahrnúť skúsenosti, vedomosti, znalosti z rôznych oblastí života, ktoré

uľahčujú dosiahnutie cieľa, prípadne ho umožňujú dosiahnuť. Zajdúc do krajnosti,   know-

how je aj vedomosť o tom, ako umyť riad. Z tohto hľadiska sú skutočne všetky vedomosti,

znalosti a skúsenosti, ktoré uvádza žalobca v žalobe know-how. Avšak na to, aby majiteľ 1M Obdo V 13/2011

nejakého know-how mohol poskytnúť právo užívať toto know-how iným subjektom a žiadať

za to odplatu na základe tzv. nepravej licenčnej zmluvy, musí dané know-how spĺňať aj

ďalšie náležitosti. Tieto náležitosti musí mať know-how aj vtedy, ak sa má jednať

o oceniteľnú hodnotu. A to je dôvod rozlišovania medzi,,know-how“ a „právom know-how“

tak, ako to uvádza znalec Ing. L. H. str. 3 svojho znaleckého posudku číslo 1/2003. Až

s právom know-how sa spája nejaká hodnota a prípadne aj možnosť' obchodovania.

Vlastnosti, ktoré by mali byť splnené pri práve know-how, sú uvedené v znaleckom

posudku Ing. Z. č. 1/2002 aj Ing. H. č. 1/2003.

V ďalšom texte, pokiaľ je použitý pojem know-how, má sa podľa žalovaného

na mysli právo know-how, a to platí aj o predchádzajúcich podaniach, pretože len právo know-how môže byť eventuálne predmetom súdneho sporu týkajúceho sa know-how.

Ing. Z. na strane 4 svojho posudku 1/2002 hovorí o nasledovných podmienkach,

ktoré musia byť splnené, aby sa jednalo o know-how - ako nehmotný oceniteľný statok:

- ide o nehmotný majetok, ktorý je vyjadrený vo forme umožňujúcej jeho vnímanie a pozorovanie,

- tvoria ho poznatky, skúsenosti, vedomosti z rôznych oblastí spol. života, má podstatný

význam pre používateľa,

- nie je všeobecne známe a dostupné,

- má svoju hodnotu, ktorú možno vyjadriť,

- nie je chránené podľa osobitných predpisov.

Znalecký posudok Ing. H. číslo 1/2003 dopĺňa tento výpočet o skutočnosť, že know-

how môžu využiť tieto osoby. Obaja sa zhodujú vo fakte, že nemôže ísť o know-how, pokiaľ

poznatky a postupy v ňom zahrnuté sú bežne dostupné.

Vychádzajúc z vyjadrení týchto dvoch znalcov, nie všetky činnosti, resp. vedomosti

potrebné na vykonávanie činností, ktoré uvádza žalobca vo svojej žalobe ako know-how,

napĺňajú všetky tieto znaky. Nenaplnenými podmienkami sú najmä:

- má svoju hodnotu,

- nie je všeobecne známe a dostupné,

1M Obdo V 13/2011

- má podstatný význam pre používateľa.

Know-how môže mať svoju hodnotu, len pokiaľ je použiteľné v určitom čase.

Vedomosti, skúsenosti, znalosti, ktoré už nie sú využiteľné z dôvodu pokroku a vývoja,

stratili svoju hodnotu. Boli nahradené novými vedomosťami a skúsenosťami, ktoré súvisia

s novými postupmi. Na túto skutočnosť treba prihliadať aj pri hodnotení nárokov žalobcu

v tomto spore, pretože v žalobe zaradil medzi know-how činnosti súvisiace výsadne

so systémom prevádzkovania číselných lotérií OFF LINE, pričom systém OFF LINE sa

v tomto čase už vôbec nepoužíva, a vedomosti týkajúce sa jeho prevádzkovania stratili

akúkoľvek hodnotu. Systém OFF LINE skončil v 32. stávkovom týždni roku 2000.

Podľa žalovaného, pokiaľ zoberieme súhrn vedomostí, znalostí a skúseností, ktoré mal

žalobca v roku 1993, teda v období, v ktorom mnohé činnosti pre žalovaného zabezpečoval,

je tento súbor vedomostí nepoužiteľný ako celok už v rokoch 1995 - 96, nehovoriac o roku

2000, kedy si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, a keď sa postup činností

pri prevádzkovaní číselných lotérií zmenil a prispôsobil iným podmienkam na trhu. Nie je

možné požadovať zaplatenie za niečo, čo je v dnešnej dobe nepoužiteľné a nepredajné,

pretože hodnota takéhoto tovaru, služby, predmetu know-how, je nulová.

S prihliadnutím na vyššie uvedené, žalobca ako najdôležitejšiu skutočnosť v celom

spore uvádza tvrdenie, že v roku 1993 žalovaný nemal žiadne know-how na prevádzkovanie

číselných lotérií a tiež, že ho nemohol mať, pretože nemal žiadnych zamestnancov a žiadne

vybavenie. Toto tvrdenie skutočne zodpovedá pravde. Žalovaný od momentu vzniku

a od počiatkov spolupráce získaval vedomosti, znalosti a skúsenosti, vždy však v súlade

s právnym poriadkom a zmluvnými vzťahmi, pričom všetky z nich boli určité know-how

v širšom zmysle, ale nie je ešte isté, ktoré z nich sú právami z know-how. Počas ďalšej

spolupráce tiež žalovaný sám prispieval k zmene know-how, a tak sa menil jeho obsah,

pričom tie časti know-how, ktoré sa menili a upravovali počas spolupráce, už nie sú

vo výlučnom vlastníctve žalobcu, ale už je potrebné prihliadať aj na práva žalovaného.

Žalovaný ďalej v podaní II/2003 spochybňuje niektoré jednotlivé súčasti know-how

ako súčasti know-how žalobcu (reklamná a propagačná činnosť pri prevádzkovaní číselných

lotérií, návrh a tlač tiketov, herné plány, prevádzkové predpisy systému ON LINE, prijímanie 1M Obdo V 13/2011

tiketov, zabezpečenie dopravy tiketov na miesta ich spracovania, spracovanie tiketov

v systéme ON LINE, OFF LINE, žrebovanie výherných čísiel, zabezpečenie spracovania

a vyhodnotenia výherných tipov, zabezpečenie spracovania súpisov výhier a výherných listín,

zabezpečenie prenosu dát o výherných číslach, výške a počte výhier, zabezpečenie

a prevádzkovanie systému ochrany informácií, ekonomické spracovanie činnosti a vytvorenie

účtovníckeho programu na spracovanie tržieb, výplatu provízií zberniam, výplatu výhier

tipujúcich a výplatu odvodov, vybavovanie reklamácií, vykonávanie distribučnej činnosti,

vykonávanie servisnej činnosti systému ON LINE, spolupráca so zberňami).

Žalovaný vo svojom podaní označenom ako podanie III/2003 zo dňa 25. 11. 2003

namietal nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu na podanie návrhu, v ktorom žiada, aby sa

žalovaný zdržal konania, pretože nie je so žalovaným vo vzťahu súťažiteľa. Zdržania sa

konania sa môže domáhať len súťažiteľ alebo právnická osoba obhajujúca záujmy

spotrebiteľov alebo súťažiteľov. Poukazuje na to, že v tomto prípade nie sú naplnené základné

definičné znaky nekalosúťažného konania podľa § 44 Obchodného zákonníka.

Nárok žalobcu na zdržanie sa prevádzkovania číselných hier pod označeniami Š., Š.

a M. nie je odôvodnený, pretože žalovaný také hry neprevádzkuje. Čo sa týka zdržania sa

užívania týchto označení, žalovaný ho splnil až tak, že ich prestal užívať. Medzi žalobcom

a žalovaným nevznikla pri prevádzkovaní číselných hier žiadna súťaž, a teda nemohla

vzniknúť ani nekalá.

Podľa žalovaného sa v tomto súdnom spore dostávajú do stretu práva majiteľa

ochranných známok (žalobcu) s právami žalovaného ako užívateľa označení M., Š., Š. (ďalej

len „označenia“), ktoré sú zhodné s ochrannými známkami. Pokiaľ sa majiteľ ochrannej

známky aj domáha ochrany svojich práv podľa nekalosúťažného konania, je potrebné

skúmať, kto mal prioritu pri užívaní, či majiteľ ochranných známok, alebo užívateľ zhodných

označení. Žalovaný použil označenia na území SR prvý, a to prvýkrát v žiadosti

o vydanie licencie, a následne na celom území SR od 4. 1. 1993 v súlade s vydaným

povolením označenia užíval. Žalobca podal prihlášku na registráciu ochranných známok až

v roku 1994 a označenia ani ochranné známky nikdy nepoužíval. Takže v rámci nekalej

súťaže, pokiaľ by aj žalobca ochranné známky užíval, mohli byť porušené iba práva užívateľa

označení.

1M Obdo V 13/2011

Žalovaný tvrdí, že znalecké posudky predložené žalobcom a posudok vypracovaný

na základe požiadavky súdu sa nezhodujú v obsahu a v rozsahu know-how, ktoré má vlastniť

žalobca.

Pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia poukazuje žalovaný na to, že

výpočet žalobcu na str. 23 návrhu bol urobený k výpočtu vydania bezdôvodného obohatenia

z dôvodu využívania označení zhodných s ochrannými známkami. Tento istý prepočet použil

žalobca aj na vydanie bezdôvodného obohatenia na základe iného titulu. Žalobca na jednej

strane tvrdil, že dosahované zisky vznikli žalovanému len vďaka ochranným známkam a teraz

zase tvrdí, že dosahované zisky vznikli len vďaka využívaniu know-how.

Po zrušení čiastkového rozhodnutia a vrátení veci Krajskému súdu v Bratislave

žalovaný vo svojom podaní zo dňa 7. 3. 2006 upozornil na prvostupňové rozhodnutia Úradu

priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky a druhostupňové rozhodnutia o rozklade

ohľadom čiastočných výmazov ochranných známok Š., Š. a M.. Tieto právoplatné

rozhodnutia podľa žalovaného znamenajú, že ochranné známky Š., Š.a M. sa čiastočne

vymazávajú z registra ochranných známok pre služby „organizovanie číselných lotérií“. Z

rozhodnutí vyplýva, že všetky tieto čiastočné výmazy ochranných známok sú účinné od

počiatku, teda žalobca nikdy nebol ich vlastník.

Žalovaný zopakoval svoju obranu o neexistencii hospodárskej súťaže a nekalej

súťaže, a v dôsledku toho o nemožnosti privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom.

Žalovaný v podaní doručenom súdu dňa 14. 2. 2007 sa súhrnne vyjadruje k návrhu

a ku všetkým následným podaniam žalobcu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. 2Obo 63/2005 z apríla 2005, v ktorom bol vyjadrený právny názor,

podľa ktorého všetky uplatnené nároky žalobcu majú jeden právny základ, a to vyriešenie

otázky, či sa zo strany žalovaného jednalo alebo nejednalo o nekalosúťažné konanie, a až po tomto posúdení je možné sa zaoberať otázkou vyvodenia zodpovednosti na prípadnú

škodu, za bezdôvodné obohatenie, resp. otázkou poskytnutia zadosťučinenia.

Žalovaný uvádza, že sa nikdy nedopustil nekalosúťažného konania, nespôsobil žiadnu

škodu, nikdy sa bezdôvodne neobohatil, a preto nemá nijaký dôvod poskytovať žalobcovi 1M Obdo V 13/2011

finančnú náhradu alebo akékoľvek zadosťučinenie. Nepovažuje za naplnené zákonné znaky

nekalej súťaže v zmysle § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je nekalou

súťažou konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je

spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Podľa jeho názoru žalovaný

nekoná v hospodárskej súťaži, pretože nemal a ani nemá s kým súťažiť, nakoľko je jediný

oprávnený subjekt, ktorý môže prevádzkovať číselné lotérie na celom území SR. Na túto

činnosť má od vzniku SR doposiaľ monopol a licenciu udeľovanú MF SR. V oblasti

prevádzkovania lotérií podľa zákona č. 194/1990 Zb. a v oblasti prevádzkovania hazardných

hier podľa zákona č. 171/2005 Z. z. teda   v období od 17. 5. 1990 doposiaľ pri všetkých

druhoch tzv. „hazardných hier“ neexistuje konanie v hospodárskej súťaži, neexistuje žiadna

hospodárska súťaž podnikateľských subjektov.

Ani v tzv. jednotnej oblasti prevádzkovania všetkých hazardných hier (ako to

pomenúva žalobca) neexistuje žiadna slobodná hospodárska súťaž. Štát sám prostredníctvom

v zákone upravených podmienok, formou vydávania, resp. nevydávania povolení a licencií,

reguluje hospodársku činnosť v oblasti prevádzkovania všetkých hazardných hier, čím

vlastne úplne vylučuje aj teoretickú možnosť akejkoľvek hospodárskej súťaže medzi

jednotlivými podnikateľskými subjektami prevádzkujúcimi hazardné hry.

Žalovaný ďalej uvádza, že neexistuje rozpor jeho konania s dobrými mravmi,

nakoľko neexistuje, ako už uviedol, hospodárska súťaž v oblasti prevádzkovania číselných

lotérií, a že nie je pravdou, že používal registrované ochranné známky patriace žalobcovi.

Žalovaný dáva do pozornosti súdu informáciu o predložení osvedčení o zápise

ochranných známok Š., Š. a M., platné pre žalovaného a uvádza, že majiteľom ochranných

známok je žalovaný, a nie žalobca, ako nepravdivo tvrdí.

Žalovaný tiež uvádza, že realizujúc právne povinnosti vyplývajúce zo zákona  

č. 171/2005 Z. z. v § 4 bode 8, ktorý určil, že žalovaný je povinný používať označenia l, k a

doplnkovú hru „j“ v súlade s udeleným povolením ministerstva, nemôže určite konať v

rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru žalovaného know-how k číselným lotériám nemôže mať nikto, pretože sa prevádzkujú po celom svete, a podstatu jeho zmyslu a obsahu upravujú

aj naše právne predpisy upravujúce prevádzkovanie hazardných hier, konkrétne číselných 1M Obdo V 13/2011

lotérií.

Podľa názoru žalovaného je snaha zakázať mu súdom prevádzkovať štátnu lotériu

(číselné hry), teda niečo, čo je povinný prevádzkovať podľa predchádzajúceho zákona o lotériách, aj podľa v súčasnosti platného zákona o hazardných hrách, úplne neopodstatnená

a právne nijako neodôvodnená, a teda nerealizovateľná. Súd nemôže zakázať, čo ukladá

konať žalovanému zákon.

Žalovaný vo svojej záverečnej reči na pojednávaní dňa 22. 2. 2007 zhrnul svoje

doterajšie prednesy a rozšíril svoju argumentáciu v otázke neexistencie hospodárskej súťaže  

v oblasti prevádzkovania hazardných hier v tom smere, že štát tým, že prostredníctvom

povolení a licencií sám kontroluje podnikanie v oblasti hazardných hier, vlastne direktívne

určuje, ktorý subjekt bude prevádzkovať tú alebo inú hazardnú hru. Tým vlastne úplne

vylučuje aj teoretickú možnosť akejkoľvek hospodárskej súťaže medzi jednotlivými

podnikateľskými subjektami prevádzkujúcimi hazardné hry.

Žalovaný dáva tiež súdu do pozornosti, že návrh by mal zamietnuť aj preto, že

neexistuje žiadny, nieto ešte naliehavý právny záujem navrhovateľa na určení alebo realizácii

prvých troch žiadostí uvedených v petite návrhu. Otázkou škody a neoprávneného obohatenia

sa podľa žalovaného nemá význam zaoberať, nakoľko zastáva názor, že sa nedopustil

nekalosúťažného konania, nie je teda daný právny základ na akékoľvek vyvodenie majetkovej

zodpovednosti, resp. na poskytnutie nijakého zadosťučinenia. Navrhol preto žalobu v celom

rozsahu zamietnuť a zaviazať žalobcu na náhradu trov konania.

Súd z predložených písomných dokladov, prednesov účastníkov na pojednávaniach,

vyhodnotením znaleckých posudkov vypracovaných Ing. M. M. a Ing. I. S. na žiadosť

žalobcu, ako aj súdom určenej znalkyne Ing. G. Z., ktorá vypracovala znalecký posudok č.

1/2002 zo dňa 29.7.2002 a znalca Ing. L. H., expertízneho posudku Ing. J. K., CSc. a

odborného stanoviska Prof. JUDr. P. H., DrSc.,   ako aj na základe návrhov účastníkov

vypočutých svedkov JUDr. D. K., Ing. Š. G., PaeDr. L. V., B. D., Ing. R. F., mg. J. M., Ing. P.

P., P. Š., Ing; L. Č., Ing. E. L., Ing. M. H. (ktorí sa však jednoznačne nevedeli vyjadriť, či

žalobca je vlastníkom know-how a či ho nadobudol od spoločnosti S., a. s.) a dožiadaným

súdom vypočutého svedka Ing. S. T., ktorý bol do roku 31. 1. 1995 bol generálnym 1M Obdo V 13/2011

riaditeľom a.s. S., dospel k záveru, že spornými otázkami boli:  

- existencia predmetného know-how,

- vlastnícke právo žalobcu k predmetnému know-how,

- či žalovaný v období od 7. 1. 1996 dané know-how užíval,

- či žalovaný dané know-how v uvedenom období používal bez súhlasu žalobcu,

- aká je hodnota predmetného know-how,

- či a v akej výške vznikol žalovanému používaním predmetného know-how neoprávnený  

majetkový prospech (bezdôvodné obohatenie) a na čí úkor, či existovali ochranné známky

k označeniam Š., Š. a M. a aké boli práva žalobcu k nim,

- či v súvislosti s prevádzkovaním číselných lotérií žalovaný požíval v období od 1. 1. 1996

do konca septembra 2002 označenia zhodné alebo zameniteľné s týmito ochrannými

známkami,

- či služby, pre ktoré boli tieto ochranné známky zapísané v registri Úradu priemyselného

  vlastníctva SR, sú rovnaké alebo podobné so službou organizovanie číselných lotérií,

- či označenia Š., Š. a M. žalovaný používal bez súhlasu žalobcu,

- či používaním týchto označení žalovaným   mu vznikol neoprávnený majetkový prospech

  (bezdôvodné obohatenie) a na čí úkor,

- či konanie žalovaného možno označiť za konanie nekalosúťažné a či možno z tohto titulu

  žalobcovi priznať uplatňované nároky vrátane práva na zadosťučinenie vo forme povinnosti

  žalovaného uverejniť ospravedlnenie v dennej tlači.

Žalobca v priebehu konania založil do spisu Dodatok č. 1 Dohody o majetkovém

vypořádaní hospodářskeho zařízení S., podniku pro organizovaní sázek, uzatvorenej dňa

21. 04. 1993, ktorý bol uzatvorený medzi žalobcom a spoločnosťou S., a. s. (teda medzi

právnymi nástupcami podniku S.) dňa 19. 11. 2001. V tomto dodatku v bode 3. sa výslovne

konštatuje, že „Zmluvné strany potvrdzujú, že na ne bol titulom univerzálneho právneho

nástupníctva prevedený celý majetok podniku S., vrátane majetku nehmotného, t. j. majetku

v podobe know-how na prevádzkovanie číselných lotérií, ktoré pred 01. 01. 1993

prevádzkoval podnik S., ako i v podobe súvisiacich práv v oblasti priemyselného

vlastníctva“.

Ďalej sa v nasledujúcej časti textu tohto dodatku pod písmenom B/ uvádza:

„spoločnosť Š. sa stala výlučným vlastníkom know-how a súvisiacich priemyselných práv 1M Obdo V 13/2011

vzťahujúcich sa na prevádzkovanie číselných lotérií a stávkových hier, ktoré podnik S. na

území Slovenskej republiky prevádzkoval pod označením S., Š., M., S., Š., S. a T.. Súčasťou

uvedených práv je i právo

na výlučné užívanie označení predmetných číselných lotérií a stávkových hier, a to S., Š., M.,

S., Š., S. a T. a to v akejkoľvek súvislosti s prevádzkovaním číselných lotérií a stávkových

hier na území Slovenskej republiky.“

Žalobca na dôkaz oprávnenosti svojho nároku pripojil k žalobe vypracované znalecké

posudky znalcami Ing. M. M. a Ing. I. S., ktorí konštatujú, že žalobca je vlastníkom know-

how spojených s prevádzkovaním číselných lotérií.

V priebehu konania si dal vypracovať znalecký posudok aj žalovaný, a to Ing. L. H.,

ktorý mal posúdiť správnosť znaleckých posudkov Ing. M. M., Ing. I. S. a Ing. G. Z., tento posudok bol vypracovaný na základe materiálov poskytnutých žalovaným, ako aj

naštudovaním spisu 29Cb 1/00, a literatúry zaoberajúcej sa priemyselnými právami. Znalec

uvádza, že žalobca má k určitej činnosti vlastníctvo know - how, avšak nesúhlasí

s výpočtami, ktoré urobili hore uvedení znalci. K otázke, či žalobca nakladal s know - how

ako s obchodným tajomstvom uviedol, že „pre niektoré z týchto dokladov je potrebné uviesť,

že spĺňa znaky podľa § 17 Obch. zákonníka“.

Ďalej bol súdu predložený expertízny posudok Ing. J. K., CSc., ktorý však pre

posúdenie, či žalobca je vlastníkom know-how, podľa súdu použil nesprávne predpisy, a to

Nariadenie Komisie (EHS) č. 556/89, ako aj zákon č. 465/2002 Z. z. o skupinových

výnimkách zo zákazu dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž, ktoré nie sú použiteľné pre

toto konanie, preto sa súd týmto expertíznym posudkom ani nezaoberal.

Žalovaný ďalej založil do spisu odborné stanovisko Prof. JUDr. P. H., DrSc.,

ktorý nevyvracia tvrdenia predchádzajúcich znalcov, že žalobca mal vlastníctvo know- how,

ale dospel k záveru, že hodnota pôvodného know - how bola už vykonanými platbami

vyrovnaná, konzumovaná.

Súd v konaní ustanovil znalca Ing. G. Z., ktorá vypracovala znalecký posudok č.

1/2002 zo dňa 29. 7. 2002 a odpovedala na otázky oboch účastníkov konania, pričom uviedla,

že žalobca je vlastníkom know-how ako súboru osobitných znalostí a skúseností, umožňujúcu 1M Obdo V 13/2011

organizáciu a prevádzkovanie číselných lotérií a stávkových hier Š., Š.

a M.. Ide o know-how utajené pred tretími osobami v miere potrebnej na zachovanie jeho

ceny. Taktiež poukázala na to, že z predložených podkladov pre vypracovanie posudku

nevyplýva, že by mal žalovaný v roku 1993 vlastné know-how umožňujúce organizáciu

a prevádzkovanie vyššie uvedených číselných lotérií a stávkových hier. Uviedla tiež, že

žalovaný používal v rokoch 1993-1999 know-how patriace obsahom do know-how, ktorého

majiteľom bol žalobca a stanovila hodnotu jeho know-how vo výške 109 404 000 Sk.

Na preukázanie oprávnenosti a výšky nároku na náhradu škody uplatneného žalobcom

vo výške 425 451 700 Sk, zodpovedajúcej primeranému licenčnému poplatku, ktorý mu mal

podľa žalobcu žalovaný platiť za užívanie ochranných známok Š., Š. a M. za obdobie od 1. 1. 1996 do 30. 9. 2002 (do tohto dátumu si žalobca uplatnil tento nárok

z dôvodu, že od začiatku októbra 2002 žalovaný prevádzkuje príslušné číselné lotérie už pod

iným označením, a to L., J.), predložil žalobca súdu znalecký posudok č. 11/2003 zo dňa 30.

3. 2003 vypracovaný Ing. M. M., súdnou znalkyňou pre odbor priemyselné vlastníctvo a

znalecký posudok č. 1/2003 zo dňa 31. 03. 2003 vypracovaný Ing. G. Z., súdnou znalkyňou v

odbore priemyselné vlastníctvo, z ktorých vyplýva dôvodnosť ním uplatneného nároku.

Znalkyňa Ing. M. M. stanovila licenčný poplatok takto:

l. Š., slovná ochranná známka, č. zápisu 180171: ročný poplatok za jej užívanie stanovila

na základe kvalifikovaného rozboru na 8,5 % z obratu nadobúdateľa.

2. Š., kombinovaná ochranná známka, č. zápisu 179964: ročný poplatok za jej užívanie

stanovila na základe kvalifikovaného rozboru na 7,5 % z obratu nadobúdateľa.

3. M., slovná ochranná známka, č. zápisu 177790: ročný poplatok za jej užívanie  

stanovila na základe kvalifikovaného rozboru na 3,3 % z obratu nadobúdateľa,

4. Š., slovná ochranná známka, č. zápisu 180057: ročný poplatok za jej užívanie

stanovila na základe kvalifikovaného rozboru na 4,2 % z obratu nadobúdateľa.

Znalkyňa Ing. G. Z. stanovila licenčný poplatok takto:

Primeraný ročný licenčný poplatok za používanie ochrannej známky, vyjadrený

percentuálnym podielom z ročného obratu (t. j. celkového príjmu) dosiahnutého   1M Obdo V 13/2011

z prevádzkovania číselnej hry označenej touto ochrannou známkou je podľa jej

kvalifikovaného odhadu takýto:

1. slovná ochranná známka Š.   5,2 %

2. slovná ochranná známka M.   5,0 %

3. slovná ochranná známka Š.,   4,9 %  

4. kombinovaná ochranná známka Š.   5,1 %  

Na preukázanie výšky ročného obratu žalovaného za obdobie od 1. l. 1996

do 30. 9. 2002 žalobca predložil súdu tieto listinné dôkazy:

- daňové priznania žalovaného za roky 1996, 1997, 1998,

- časť výročnej správy žalovaného za rok 2001 s hlavnými ekonomickými ukazovateľmi jeho

účtovných závierok za roky 1993 až 2001 a tržbami z hier Š., Š. M.

za roky 1993 až 2001,

- kópie výherných listín vydaných žalovaným v roku 2002 za 2. až 39. stávkový týždeň,  

z ktorých vyplývajú celkové sumy vkladov, t. j. obratu žalovaného dosiahnutého

pri prevádzkovaní predmetných číselných hier za obdobie od 1. 1. 2002 do 30. 9. 2002.

Podľa týchto listinných dôkazov predstavoval obrat žalovaného za obdobie

od 1. 1. 1996 do 30. 9. 2002 pri hre Š. sumu 5 804 935 582 Sk, pri hre Š. sumu 381 018 600

Sk a pri hre M. sumu 252 464 265 Sk.

Ako je zrejmé zo znaleckých posudkov, či už predložených žalobcom alebo z posudku

obstaraného súdom, know-how je možné identifikovať skúmaním existencie určitého

špecifického súboru znalostí a skúseností, ktoré môžu byť obsiahnuté či už v jednotlivých

dokumentoch vlastníka tohto know-how alebo v konkrétnych pracovných postupoch ním

vykonávaných. Samotná existencia know-how je pritom nezávislá od subjektívnej znalosti

jeho vlastníka, že je v danom prípade vlastníkom majetku spĺňajúceho podmienky pre jeho

označenie ako know-how, rovnako ako je nezávislá od subjektívnej znalosti jeho užívateľa, že

v danom prípade používa majetok, ktorý spĺňa podmienky pre jeho označenie ako know-how.

Súd dospel na základe vykonaného dokazovania a preukázaných skutočností

k záveru, že know-how na prevádzkovanie číselných lotérií Š. bolo výlučným vlastníctvom podniku S. (bývalého hospodárskeho zariadenia S.), ktorý ho používal niekoľko desaťročí až

do svojho zániku v súvislosti s rozdelením ČSFR. Podnik S. zanikol súčasne so vznikom jej 1M Obdo V 13/2011

právnych nástupcov - dvoch obchodných spoločností - Š., a. s,. so sídlom v Slovenskej

republike a S., a. s. v Českej republike v náväznosti na § 766 ods. l Obchodného zákonníka

titulom prevodu podniku (hospodárskeho zariadenia) na obchodné spoločnosti. Na tieto

obchodné spoločnosti, ktoré predstavujú jediných právnych nástupcov podniku S., prešiel zo

zákona celý jej majetok, vrátane majetku nehmotného, t. j. i predmetné know-how, a to bez

ohľadu na skutočnosť, či sa samotné know-how v delimitačných dokladoch citovaných

žalovaným výslovne zmieňuje alebo nie. Súčasne na tieto obchodné spoločnosti, a tým i na

žalobcu ako na právneho nástupcu podniku S., prešli i práva na užívanie označení hier

prevádzkovaných predtým podnikom S., a v rámci nich i na užívanie označení Š..

Prechod vlastníctva k predmetnému know-how na žalobcu z jeho právneho

predchodcu potvrdili pritom zhodne i obe nástupnícke spoločnosti, t. j. tak spoločnosť S., a. s., ako i žalobca v Dodatku č. l zo dňa 19. 11. 2001 k Dohode o majetkovém vypořádaní

hospodárskeho zařízení S., podniku pro organizovaní sázek zo dňa 21. 04. 1993, ktorým

bolo jednoznačne potvrdené, že predmetné know-how i pre hry citované v návrhu žalobcu

získala do svojho výlučného vlastníctva Š., a. s., t. j. žalobca, a to v akejkoľvek súvislosti s

prevádzkovaním týchto číselných lotérií a stávkových hier na území Slovenskej republiky.

Takýto právny záver jednoznačne vyplýva z časti textu tohto dodatku uvedeného pod

písmenom B/, v ktorej sa uvádza že: „spoločnosť Š. sa stala výlučným vlastníkom know-

how a súvisiacich priemyselných práv vzťahujúcich sa na prevádzkovanie číselných lotérií a

stávkových hier, ktoré podnik S. na území Slovenskej republiky prevádzkoval pod

označením S., Š., M., S., Š., S.

a T.. Súčasťou uvedených práv je i právo na výlučné užívanie označení predmetných

číselných lotérií a stávkových hier, a to S., Š., M., S., Š., S., a to v akejkoľvek súvislosti s

prevádzkovaním číselných lotérií a stávkových hier na území Slovenskej republiky“.

Vlastníctvo žalobcu k know-how na prevádzkovanie číselných lotérií Š. potvrdili i

znalecké posudky vypracované znalcami Ing. M. M. (posudok č. 45/1999 zo dňa 29. 11.

1999) a Ing. I. S. (posudok č. 08/1999 zo dňa 12. 11. 1999), ktoré predložil v konaní

navrhovateľ, ako i kontrolný znalecký posudok obstaraný súdom od súdnej znalkyne Ing. G. Z. (posudok č. 1/2002 zo dňa 29. 7. 2002). A existenciu vlastníctva navrhovateľa k tomuto

know-how potvrdil aj znalec Ing. L. H., ktorý vypracoval znalecký posudok na objednávku

žalovaného, ako aj prof. JUDr. P. H., DrSc.

1M Obdo V 13/2011

K tvrdeniu žalovaného, že znalecké posudky vypracované znalcami Ing. M. M. č.

45/1999 a Ing. I. S. č. 08/1999, ktoré predložil žalobca a posudok Ing. G. Z. č. 1/2002

vypracovaný na základe požiadavky súdu sa nezhodujú v obsahu a v rozsahu know-how,

ktoré má vlastniť žalobca, súd konštatuje, že v týchto posudkoch nezistil podstatné rozdiely, a

v otázke vymedzenia know-how, určenia jeho vlastníka a stanovenia jeho hodnoty, súd

vychádzal z posudku Ing. G. Z. č. 1/2002, ktorý bol súdom obstaraný ako kontrolný posudok

za účelom overenia správnosti zistení a záverov znalcov Ing. M. M. a Ing. I. S.

Znalkyňa Ing. Z. konštatovala, že Spoločnosť Š., a. s., je vlastníkom know-how ako

súboru osobitných znalostí a skúseností umožňujúcich organizáciu a prevádzkovanie

číselných lotérií a stávkových hier Š. Z menovaných

a priložených podkladov k posudku nevyplýva, že by spoločnosť T., a. s., mala v roku 1993

vlastné know-how umožňujúce organizáciu a prevádzkovanie vyššie uvedených číselných

lotérií a stávkových hier. Spoločnosť T., a. s., používala od roku 1993 do roku 1999 know-

how patriace obsahom do know-how, ktorého majiteľom bola spoločnosť Š., a. s. (str. 15 až

16 citovaného znaleckého posudku).

Totožnosť know-how na prevádzkovanie číselných hier Š., ktoré nadobudol do svojho

vlastníctva žalobca titulom právneho nástupníctva

po podniku S., ako zakladateľovi a pôvodnému prevádzkovateľovi týchto hier podľa názoru

súdu jednoznačne potvrdil i žalovaný, ako je zrejmé z písomných dôkazov predložených

žalobcom, v ktorých žalovaný i po premenovaní týchto hier na L., J.a L. jednoznačne uviedol,

že tieto hry sú totožné s hrami, ktoré pod označeniami Š., Š. založil a prevádzkoval podnik S.

Súd tieto dôkazy považuje za osobitne významné, nakoľko ide o kópie oficiálnych

dokumentov žalovaného, ako Výročná správa odporcu za rok 2003 a Prezentácia ročných

výsledkov odporcu za rok 2004.

Súd sa zaoberal i námietkou žalovaného, že by mal pri svojom rozhodovaní prihliadať

i na jeho tvrdenie, že sa obsah know-how na prevádzkovanie číselných lotérií Š. počas

zmluvnej spolupráce žalobcu a žalovaného menil za aktívneho prispenia žalovaného, a teda

je potrebné prihliadnuť i na takéto osobitné práva žalovaného k tomuto know-how. Vychádzajúc z uvedených záverov znalkyne Ing. Z. o totožnosti

obsahu know-how používaného žalovaným s know-how patriacim do vlastníctva žalobcu, 1M Obdo V 13/2011

ako aj z uvedeného potvrdenia totožnosti hier prevádzkovaných žalovaným v roku 2003

a v roku 2004 s hrami založenými a prevádzkovanými právnym predchodcom žalobcu však

súd dospel k názoru, že neboli preukázané také nové práva žalovaného k uvedenému know-

how, ktoré by mali významnejší vplyv na nároky žalobcu a ich výšku, uplatnené v tomto

konaní titulom vlastníckeho práva žalobcu k uvedenému know-how.

Existenciu know-how potvrdzuje v niektorých svojich tvrdeniach i samotný

žalovaný; napríklad na strane 4 svojho podania zo dňa 13. 3. 2003, označeného ako

Doplnenie dôkazov a návrhy žalovaného, uvádza, že žalobca v jednej variante v roku 1994

počítal i s bezplatným zapožičaním hier novej štátnej spoločnosti, ktorá mala prevádzkovať

číselné lotérie, z čoho nesporne vyplýva, že žalobca v tom čase vlastnil know-how k týmto

hrám, ktoré mali byť zapožičané.

Žalovaný prostredníctvom svojho generálneho riaditeľa Ing. S. v písomnom

vyjadrení pre Ing. Z. predkladá Rozhodnutie MF SR č. 52/3044/1993 zo dňa

29. 12. 1993 ako dôkaz, že T., a. s. navrhol vymedzenie pojmu „technické spracovanie

operácií a s ním súvisiacich činností „v rámci povolení MF SR, a nie Š., a. s., čo má podľa

žalovaného znamenať, „že T., a. s., mal vedomosti o know-how a vedel definovať tento

pojem“ (viď i príloha 10p zn. posudku č. 1/2002 vypracovaného súdnou znalkyňou  

Ing. Z.). Z uvedeného tiež nesporne vyplýva, že predmetné know-how v tom čase existovalo.

I zo svedeckých výpovedí obsiahnutých v súdnom spise jednoznačne vyplýva, že  

v danom čase žalovaný, na rozdiel od žalobcu, nedisponoval žiadnym vlastným know-how  

na prevádzkovanie číselných hier, a nemal k tomu v tom čase vytvorené ani žiadne finančné

či personálne predpoklady, čo na stranách 8 a 9 citovaného znaleckého posudku potvrdil

i súdny znalec ustanovený súdom.

Čo sa týka žalovaného námietky premlčania nárokov z know-how, súd je toho názoru,

že prípadné premlčanie týchto nárokov je potrebné posudzovať podľa obdobia, kedy bolo

možné tieto nároky uplatniť po prvýkrát. Vzhľadom na skutočnosť, že tieto nároky sa týkajú

obdobia prevádzkovania číselných hier od 1. 1. 1996, prvá premlčacia lehota začala plynúť  

vo vzťahu ku škode alebo bezdôvodnému obohateniu, ktoré sa dalo vyčísliť a následne

uplatniť zo strany žalobcu dňom zverejnenia výhernej listiny žrebovania číselných hier 1M Obdo V 13/2011

v prvom stávkovom týždni v roku 1996. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že

v roku 1996 sa prvé žrebovanie hier Š. konalo dňa 7. 1. 1996, čo je preukázané listinnými

dôkazmi predloženými žalobcom. Z takéhoto skutkového zistenia potom vyplýva, že prvým

dňom, v ktorom si žalobca mohol uplatniť voči žalovanému predmetné nároky, bol 7. 1. 1996.

Návrh bol podaný na súd dňa 7. 1. 2000, týmto dňom sa prerušilo plynutie premlčacej

štvorročnej lehoty a všetky nároky uplatnené žalobcom

za štvorročné obdobie predchádzajúce podaniu návrhu, t. j. za obdobie od 7. 1. 1996

do 7. 1. 2000, zostali nepremlčané, takže žalovaným vznesená námietka premlčania

vo vzťahu k nárokom uplatnených žalobcom je bezpredmetná.

Tvrdenie žalovaného, že návrh by mal súd zamietnuť aj preto, že neexistuje žiadny,

nieto ešte naliehavý právny záujem žalobcu na určení alebo realizácii prvých troch žiadostí

uvedených v petite návrhu, posúdil súd ako právne a vecne nepodložený s poukazom na § 80

písm. b/ a c/ O. s. p. Žalobca si totiž v tomto konaní neuplatňuje právo na určenie, či tu

právny vzťah alebo právo je alebo nie je, kedy hmotnoprávnou podmienkou takéhoto návrhu

je zo zákona naliehavý právny záujem žalobcu na takomto určení. Podanou žalobou sa

žalobca domáha splnenia povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona alebo z porušenia práva, teda je

návrhom podľa § 80 písm. b/ O. s. p., kedy sa existencia naliehavého právneho záujmu

zo zákona nevyžaduje a ani nepreukazuje.

Hodnota predmetného know-how je podľa názoru súdnej znalkyne Ing. Z.

109 404 000 Sk, a s touto výškou sa stotožnil aj súd. Tým, že žalovaný know-how

na prevádzkovanie číselných lotérií Š. získal neoprávnene, t. j. bez súhlasu žalobcu ako

vlastníka tohto know-how, a keďže nie je možné toto know-how

z hľadiska povahy tohto majetku vydať späť žalobcovi, je žalovaný povinný vydať žalobcovi

hodnotu tohto know-how titulom bezdôvodného obohatenia, a to vo výške rovnajúcej sa

znaleckej hodnote know-how, t. j. vo výške 109 404 000 Sk spolu s príslušenstvom tak, ako je

uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Z vykonaného dokazovania je tiež zrejmé, že žalovaný od svojho vzniku až do konca

septembra 2002 používal pri prevádzkovaní číselných lotérií označenia Š., Š. a M.. Práva na

užívanie týchto označení nadobudol titulom právneho nástupníctva po podniku S. žalobca, ktorý k nim   nadobudol i zvýšenú právnu ochranu, nakoľko si 1M Obdo V 13/2011

rovnako, ako jeho právny predchodca, dal tieto označenia chrániť ako ochranné známky.

V tomto zmysle neobstojí argumentácia žalovaného, že získal prioritu pri užívaní označení

zhodných s ochrannými známkami žalobcu, lebo tieto označenia použil prvý, nakoľko v tejto

otázke treba prihliadať i na žalobcove práva na užívanie týchto označení ako právneho

nástupcu podniku S. Z vykonaného dokazovania je tiež zrejmé, že žalobca tieto označenia

používal v rámci poskytovania služieb "technického spracovania operácií" žalovanému

po celú dobu ich zmluvného vzťahu od roku 1993 až do jej ukončenia v roku 1999.

Z predložených písomných dôkazov má súd za preukázané, že žalobca bol do konca

septembra 2002, kedy žalovaný prestal používať označenia Š., Š.   a M. v súvislosti s

organizovaním a prevádzkovaním číselných lotérií, vlastníkom ochranných známok Š., Š. a M., ktoré boli v registri Úradu priemyselného vlastníctva SR zapísané v prospech žalobcu

pre činnosti „organizovanie lotérií a stávkových hier s výnimkou číselných lotérií“. Súd sa v

tejto otázke stotožnil s názorom žalobcu, že tieto služby sú podobné službe „organizovanie

číselných lotérií“, pre ktorú označenia zhodné

s uvedenými ochrannými známkami používal žalovaný. Keďže z vykonaného dokazovania

má súd za preukázané, že žalovaný uvedené označenia používal bez súhlasu, a dokonca proti

výslovne prejavenej vôli žalobcu, žalovaný   porušil zákonné právo žalobcu ako majiteľa

ochrannej známky v zmysle § 25 ods. l zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach,

v zmysle ktorého bez súhlasu majiteľa ochrannej známky nikto nesmie používať označenie

zhodné alebo zameniteľné s jeho ochrannou známkou pre rovnaké alebo podobné tovary

alebo služby, pre ktoré je ochranná známka zapísaná do registra.

Užívanie označení zhodných s ochrannými známkami žalobcu bez jeho súhlasu

pritom nemôže ospravedlniť ani následná registrácia zameniteľných ochranných známok Š, Š

a M v prospech žalovaného. Vlastníctvo akejkoľvek ochrannej známky zameniteľnej s

ochrannými známkami žalobcu nemôže podľa názoru súdu založiť oprávnenie žalovaného na

užívanie označenia zhodného s ochrannými známkami žalobcu.

V otázke, či konanie žalovaného v súvislosti s používaním označení zhodných

s ochrannými známkami žalobcu a s jeho používaním know-how na prevádzkovanie lotérií Š,

Š a M, spĺňa znaky nekalosúťažného konania, dospel súd

z vykonaného dokazovania k nasledovným záverom:

1M Obdo V 13/2011

Súd sa pri posudzovaní oblasti podnikania žalovaného, a to konkrétne organizovania či

prevádzkovania číselných lotérií, zameral najprv na otázku, či skutočnosť, že na výkon tejto

podnikateľskej činnosti má žalovaný zo zákona monopolné postavenie súčasne znamená, že

pri výkone tejto podnikateľskej činnosti nepôsobí v prostredí hospodárskej súťaže. Po zvážení

predložených dôkazov, napríklad dôkazov svedčiacich o reklamných aktivitách žalovaného,

propagujúcich ním prevádzkované číselné lotérie a súčasnom zohľadnení aktívnej činnosti

iných subjektov pôsobiacich na trhu hazardných hier v Slovenskej republike i v okolitých

krajinách je zrejmé, že žalovaný napriek svojmu monopolnému postaveniu pri prevádzkovaní

číselných lotérií v Slovenskej republike pôsobí v prostredí hospodárskej súťaže, ktorej je sám

aktívnym účastníkom.

V súlade s ustanovením § 2 zákona č. 171/2005 Z. z. o hazardných hrách, rovnako

ako v predtým platnej právnej úprave v oblasti hazardných hier - konkrétne v zmysle § 2

zákona č. 194/1990 Zb. o lotériách a iných podobných hrách je prevádzkovanie číselných

lotérií len jednou z oblastí, v ktorej je možné v Slovenskej republike prevádzkovať hazardné

hry. Z hľadiska podstaty týchto hazardných hier, odlišných od číselných lotérií, je nevyhnutné

konštatovať, že ich potenciálnym konečným spotrebiteľom je principiálne rovnaká skupina

obyvateľstva, ktorá je ochotná zúčastniť sa na hazardných hrách, ktorých spoločným

menovateľom je hra o peniaze spojená so značným rizikom straty týchto peňazí oproti určitej

pravdepodobnosti rovnakej či vyššej výhry. Skutočnosť, že štát prostredníctvom vydávania

osobitných povolení na prevádzkovanie hazardných hier vykonáva určitú kontrolu tejto

oblasti podnikania, nemôže viesť k záveru tak, ako ho predkladá žalovaný, že v tejto oblasti

neexistuje hospodárska súťaž. Podstata hospodárskej súťaže spočíva v snahe jednotlivých

prevádzkovateľov hazardných hier, medzi ktorých v tomto zmysle určite treba zaradiť  

i žalovaného, získať v prostredí vzájomnej konkurenčnej ponuky podobných či

zameniteľných služieb a hier vklad potenciálneho zákazníka či spotrebiteľa týchto služieb.

Štátna kontrola pôsobí vo forme udeľovania osobitných povolení v mnohých oblastiach

podnikania, ako je napríklad oblasť podnikania v doprave či oblasť podnikania v obchodovaní

so zbraňami či strelivom, to však neznamená, že subjekty podnikajúce v týchto oblastiach

nepôsobia v oblasti aktívnej hospodárskej súťaže. Túto skutočnosť potvrdzuje, okrem iného,

i aktívna reklamná činnosť jednotlivých súťažiteľov, ktorá je podľa názoru súdu vykonávaná v snahe predložiť potenciálnemu zákazníkovi pri jeho rozhodovaní o výbere tej - ktorej 1M Obdo V 13/2011

hazardnej hry, konkurenčne zaujímavejšiu ponuku.

Súd v tejto otázke dospel k záveru, podľa ktorého je v danej oblasti neprípustné

územné obmedzovanie prostredia hospodárskej súťaže len na Slovenskú republiku. Je totiž

zrejmé, že neobmedzeným pôsobením tlačových a predovšetkým elektronických

komunikačných prostriedkov pôsobí reklama jednotlivých prevádzkovateľov iných číselných

lotérií sídliacich v krajinách susediacich so Slovenskou republikou i na potenciálnych

spotrebiteľov týchto služieb (v podobe ponuky číselných lotérií) na Slovensku, a to

bez ohľadu na prípadné zákonné obmedzenia v slovenskej či zahraničnej legislatíve, čo

následne reálne ovplyvňuje ich rozhodovanie pri ich výbere medzi ponukou číselných lotérií

žalovaného a ponukou prevádzkovateľov iných číselných lotérií v zahraničí.

Je pritom nepochybné, že nie je v súlade s dobrými mravmi súťaže, keď žalovaný

v prostredí hospodárskej súťaže používal pri prevádzkovaní číselných hier Š., Š. a M.

označenia zhodné s ochrannými známkami žalobcu, ako i jeho know-how, a to bez súhlasu,

či dokonca proti vôli žalobcu. Je tiež zrejmé, že takéto konanie žalovaného je spôsobilé

privodiť ujmu iným súťažiteľom, nakoľko takýmto konaním žalovaný pred inými

súťažiteľmi, za ktorých možno označiť iné subjekty prevádzkujúce hazardné hry, získal

neoprávnenú výhodu v užívaní zavedených a mimoriadne známych označení uvedených

číselných lotérií, ako i v užívaní know-how na prevádzkovanie týchto číselných lotérií

overeného desaťročiami úspešného prevádzkovania právnym predchodcom navrhovateľa.

Tým žalovaný naplnil všetky znaky nekalej súťaže, ako ju všeobecne definuje

ustanovenie § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého je nekalou súťažou

konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé

privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom.

Vychádzajúc z uvedenej skutočnosti je nutné žalobcovi priznať i nároky

vyplývajúce mu z ustanovenia § 53 Obchodného zákonníka, nakoľko je zrejmé, že je

osobou, ktorej práva boli nekalosúťažným konaním odporcu porušené, keďže

nekalosúťažným konaním žalovaného boli porušené zákonné práva žalobcu ako majiteľa

ochranných známok, ako i výlučného vlastníka know-how.

Návrhu žalobcu v časti požadujúcej uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa 1M Obdo V 13/2011

prevádzkovania číselných lotérií pod označeniami Š., Š. a M., a zdržať sa i akéhokoľvek

využívania uvedených označení v súvislosti s prevádzkovaním akýchkoľvek číselných

lotérií a stávkových hier, súd nevyhovel, nakoľko mal z vykonaného dokazovania za

preukázané a nesporné, že žalovaný tejto požiadavke žalobcu vyhovel už počas konania, a

uvedené označenia prestal používať od začiatku októbra 2002.

Návrhu žalobcu v časti požadujúcej uloženie povinnosti odporcovi zdržať sa

akéhokoľvek, i čiastkového využívania znalostí alebo skúseností tvoriacich predmet know-

how žalobcu, popísaného v znaleckom posudku č. 8/1999 zo dňa 12. 11. 1999 vypracovanom

súdnym znalcom Ing. I. S. a v znaleckom posudku č. 45/1999 zo dňa 29. 11. 1999

vypracovanom súdnou znalkyňou Ing. M. M., týkajúceho sa organizácie, herných plánov a pravidiel číselných lotérií a stávkových hier Š., Š. a M., súd vyhovel. Súd k názoru o

oprávnenosti tejto časti návrhu dospel na základe predložených dôkazov,

na základe ktorých má za preukázané, že uvedené know-how je vo výlučnom vlastníctve

žalobcu a žalovaný od jeho používania, na ktoré mu žalobca neudelil súhlas, neupustil ani

po podaní tohto návrhu na súde.

V otázke nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia súd najprv skúmal

predmet tohto bezdôvodného obohatenia, ktoré podľa názoru žalobcu spočívalo v zisku, ktorý

žalovaný získal neoprávneným užívaním označení zhodných s ochrannými známkami

žalobcu ako i neoprávneným užívaním know-howžalobcu. Súd sa v tejto súvislosti zaoberal

i námietkou žalovaného, že žalobca odôvodňuje svoj nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia tak neoprávneným užívaním označení zhodných s jeho ochrannými známkami,

ako aj neoprávneným užívaním jeho know-how, a dospel k názoru, že obe tieto protiprávne

konania žalovaného tvoria v danom prípade jednotnú podstatu, na základe ktorej žalovaný

získal bezdôvodné obohatenie, ktorého vydanie je predmetom žalobcom uplatneného nároku.

Rozhodujúcu zložku nehmotného majetku žalobcu, ktorú neoprávnene využil žalovaný

pri svojom obohatení a o ktorú možno predovšetkým oprieť nárok žalobcu na vydanie

bezdôvodného obohatenia, však súd vidí v know-how žalobcu na prevádzkovanie číselných

lotérií pôvodne pomenovaných Š., Š. a M., bez použitia ktorého by nebolo možné dosiahnuť

žiadne výnosy z týchto lotérií. Toto know-how totiž zahŕňa v sebe samotný systém týchto

číselných lotérií a tvorí tak základný a neopomenuteľný predpoklad ich prevádzkovania. Inak

je tomu v prípade neoprávneného použitia označení zhodných   s ochrannými 1M Obdo V 13/2011

známkami, kde by podľa názoru súdu mohol byť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

úspešne uplatnený len v prípade, ak by súčasne nedošlo k súbehu   s nárokom na náhradu

škody spôsobenú neoprávneným užívaním týchto označení zo strany žalovaného. V danom

prípade však vo vzťahu k nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nemožno

hovoriť o akejsi duplicite týchto nárokov, nakoľko je zrejmé, že

zo strany žalobcu nejde o dva nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale len o jeden

nárok, ktorého odôvodnenie spočíva na dvoch samostatných protiprávnych konaniach

žalovaného. To však nemá vplyv na oprávnenosť, či na výšku tohto nároku žalobcu.

Súd pri vymedzení predmetu bezdôvodného obohatenia vychádzal z ustanovenia

§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne

obohatí, musí obohatenie vydať. Súd sa pritom zaoberal i námietkou žalovaného, ktorý

popieral túto časť nároku žalobcu s odôvodnením, že sa dôvod pre vydanie bezdôvodného

obohatenia uvádzaný žalobcom nestotožňuje so žiadnym z prípadov uvedených v ustanovení

§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom tieto prípady nemožno podľa názoru odporcu

rozšíriť nad rámec uvedený v citovanom ustanovení. Súd je však toho názoru, že zákonnú

oporu pre túto časť nároku - vydanie bezdôvodného obohatenia v danom prípade tvorí

osobitné zákonné ustanovenie, a to konkrétne § 53 Obchodného zákonníka, ktorý nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia výslovne uvádza medzi nárokmi osôb, ktorých práva

boli nekalou súťažou porušené alebo ohrozené. Z tohto dôvodu považuje súd uvedenú

námietku žalovaného za nedôvodnú. Súd konštatuje, že bezdôvodné obohatenie získal

žalovaný neoprávneným užívaním nehmotného majetku žalobcu a predmet bezdôvodného

obohatenia získaný žalovaným vidí súd totožne so žalobcom v zisku, ktorý tým žalovaný

získal.  

Súd pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu škody, ktorá predstavuje nezaplatený

primeraný ročný licenčný poplatok za užívanie slovných ochranných známok Š., Š. a M.,

dospel k názoru, že tento nárok žalobcu je v plnom rozsahu dôvodný, nakoľko bolo v konaní

preukázané protiprávne užívanie označení zhodných s uvedenými ochrannými známkami

žalobcu žalovaným pre podobné služby, pre aké boli v rozhodnom období registrované

užívané ochranné známky.

Podľa § 53 Obchodného zákonníka, v spojení s § 26 ods. 3 zákona č. 55/1997 Z. z. 1M Obdo V 13/2011

o ochranných známkach, je žalobca osobou, ktorá má právo na náhradu škody, ktorá mu bola

spôsobená zásahom do jeho práv z ochrannej známky, obdobne i podľa predtým platného

zákona č. 174/1988 Zb. o ochranných známkach.

Pri posúdení výšky uplatneného nároku na náhradu škody, predstavujúcej žalovaným

nezaplatený primeraný ročný licenčný poplatok za užívanie ochranných známok Š., Š. a M.,

súd vychádzal zo znaleckého posudku vypracovaného Ing. G. Z., ktorý sa stotožnil so

znaleckým posudkom Ing. M. M., a to, že uvedený licenčný poplatok má byť vyjadrený

percentuálnym podielom z ročného obratu dosiahnutého odporcom z Prevádzkovania

číselných hier Š., Š. a M..

Vzhľadom na rozdielnu výšku licenčných poplatkov stanovenú v týchto znaleckých

posudkoch sa súd priklonil k názoru žalobcu, že je potrebné z dôvodu dosiahnutia čo

najobjektívnejšieho výsledku pri výpočte náhrady škody, a okrem toho aj splnenia požiadavky

primeranosti licenčného poplatku v danom prípade, vychádzať z aritmetického priemeru

výšky licenčných poplatkov stanovených v uvedených znaleckých posudkoch pre príslušné

číselné lotérie. Na základe takto použitého priemeru súd stanovuje pre jednotlivé číselné hry

ako primeraný licenčný poplatok nasledovné hodnoty:

  -   primeraná výška ročného licenčného poplatku pre hru (číselnú lotériu) Š. je sadzba 6,85 % z obratu odporcu dosiahnutého pri prevádzkovaní uvedenej hry,

  -   primeraná výška ročného licenčného poplatku pre hru (číselnú lotériu) Š. je sadzba

4,55 % z obratu odporcu dosiahnutého pri prevádzkovaní uvedenej hry,

  -   primeraná výška ročného licenčného poplatku pre hru (číselnú lotériu) M. je sadzba

4,15 % z obratu odporcu dosiahnutého pri prevádzkovaní uvedenej hry.

Na základe týchto sadzieb licenčných poplatkov stanovil súd výšku oprávneného

nároku navrhovateľa na náhradu škody nasledovne:

-   pri hre Š. predstavuje primeraný licenčný poplatok v rozsahu 6,85 %

z obratu 5 804 935 582 Sk, dosiahnutého odporcom za uplatnené obdobie

od 1. 1. 1996 do 30. 9. 2002, sumu 397 638 087 Sk,

-   pri hre Š. predstavuje primeraný licenčný poplatok v rozsahu 4,55 % z obratu 381

018 600 Sk, dosiahnutého odporcom za uplatnené obdobie od 1. 1. 1996

do 30. 9. 2002, sumu 17 336 346 Sk,

1M Obdo V 13/2011

-   pri hre M. predstavuje primeraný licenčný poplatok v rozsahu 4,15 % z obratu

252 464 265 Sk, dosiahnutého odporcom za obdobie od 1. 1. 1996 do 30. 9. 2002,

sumu 10 477 267 Sk.

Z uvedeného výpočtu vyplýva, že celkový nárok žalobcu na náhradu škody

predstavujúcej nezaplatený primeraný licenčný poplatok za používanie ochranných známok

Š., Š. a M. žalovaným za sledované obdobie od 1. 1. 1996

do 30. 9. 2002 predstavuje sumu 425 451 700 Sk.

Pri vyčíslení celkovej sumy zisku žalovaného ako predmetu nároku žalobcu

na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd vychádzal zo štruktúry výnosov žalovaného

z číselných lotérií Š., Š. a M.. Z celkových vkladov prijatých odporcom pri prevádzkovaní

uvedených číselných lotérií pripadá 50 % vkladov na výplatu výhier   a 50 % vkladov

tvorí výnos žalovaného. Štruktúra odvodov z výnosov žalovaného   po

vyplatení výhier je nasledujúca: 30 % výnosu odvod Ministerstvu financií SR, 2 % výnosu

odvod štátnemu daňovému dozoru, 20 % výnosu odmena zberniam a 17 % výnosu leasingové

splátky americkej firme G. C.., takže žalovanému zostáva 31 % výnosu ako jeho hrubý zisk,

t. j. 15,5 % z dosiahnutého obratu. Čistý zisk (po zdanení) žalovaného tak predstavuje tri

pätiny zo sumy vyjadrenej uvedeným podielom z obratu dosiahnutého z uvedených číselných

lotérií, čo v danom prípade za obdobie rokov 1996 až 2005 predstavuje sumu 893 875 719

Sk. To znamená, že bezdôvodné obohatenie žalovaného, získané prevádzkovaním uvedených

číselných lotérií s neoprávneným použitím know-how žalobcu a s neoprávneným používaním

označení zhodných s ochrannými známkami žalobcu, predstavuje za uvedené obdobie sumu

893 875 719 Sk.

Súd, vychádzajúc z vyššie uvedených úvah o existujúcej duplicite nárokov žalobcu,

týkajúcich sa neoprávneného užívania označení Š., Š. a M. žalovaným,

a to nároku na náhradu škody a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia dospel k názoru,

že v danom prípade je možné priznať žalobcovi len časť ním uplatneného nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia. V zmysle vyššie uvedeného je totiž potrebné konštatovať, že

súčasťou zisku dosiahnutého žalovaným prevádzkovaním číselných lotérií pod uvedenými

označeniami, ktorý tvorí i súčasť predmetu bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného,  

je i suma, ktorú mal žalovaný uhradiť žalobcovi za užívanie uvedených označení, a to titulom 1M Obdo V 13/2011

úhrady primeraných licenčných poplatkov vo výške rovnajúcej sa vyššie vyčíslenej náhrade

škody. Ak teda súd na jednej strane priznal žalobcovi nárok na náhradu škody za protiprávne

užívanie jeho ochranných známok, je v tomto zmysle potrebné znížiť sumu, ktorú má

žalovaný uhradiť žalobcovi titulom vydania bezdôvodného obohatenia, a to o sumu rovnajúcu

sa uvedenej náhrade škody. V tomto zmysle je žalovaný povinný uhradiť žalobcovi titulom

vydania bezdôvodného obohatenia získaného neoprávneným užívaním know-how žalobcu

celkom sumu 468 424 019 Sk.

Po pripočítaní hodnoty know-how vo výške 109 404 000 Sk, ktorú je žalovaný

povinný vydať žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia, potom celková súdom priznaná

výška nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia predstavuje 577 828 019 Sk.

Ako vyplýva už z vyššie uvedeného právneho posúdenia veci súdom, súd

posudzoval dôvodnosť nárokov navrhovateľa podľa nasledovných zákonných ustanovení:

Podľa § 15 ods. 3 zákona č. 174/1988 Zb. o ochranných známkach v znení neskorších

predpisov, majiteľ ochrannej známky sa môže domáhať, aby porušovanie jeho práv bolo

zakázané, závadný stav odstránený a nahradená škoda.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 55/1997 Zb. o ochranných známkach v znení neskorších

predpisov, bez súhlasu majiteľa ochrannej známky nikto nesmie používať označenie zhodné

alebo zameniteľné s jeho ochrannou známkou pre rovnaké alebo podobné tovary alebo

služby, pre ktoré je ochranná známka zapísaná do registra, ani označenie zhodné alebo

zameniteľné s jeho ochrannou známkou pre tovary alebo služby, ktoré síce nie sú podobné

tým, pre ktoré je ochranná známka zapísaná, ale ide o ochrannú známku, ktorá má  

v Slovenskej republike dobré meno a jeho používanie by nepoctivo ťažilo z rozlišovacej

spôsobilosti alebo dobrého mena ochrannej známky, alebo by im bolo na ujmu. Rovnako

nemôže používať toto označenie v spojení s týmito tovarmi alebo službami, najmä

umiestňovať ho na tovary alebo na ich obaly, ponúkať alebo uvádzať na trh takto označené

tovary alebo ich obaly, prípadne ich skladovať na tento účel, dovážať alebo vyvážať tovary

alebo obaly s týmto označením alebo používať toto označenie v obchodnom styku,

korešpondencii alebo v reklame.

1M Obdo V 13/2011

Podľa § 26 ods. 3 zákona č. 55/1997 Zb., ak bola zásahom do práv z ochrannej

známky spôsobená škoda, poškodený má právo na jej náhradu. Ak bola týmto zásahom

spôsobená nemajetková ujma, poškodený má právo na primerané zadosťučinenie, ktorým

môže byť peňažné plnenie.

Podľa § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka, nekalou súťažou je konanie v hospodárskej

súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným

súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje.

Podľa § 53 Obchodného zákonníka osoby, ktorých práva boli nekalou súťažou

porušené alebo ohrozené, môžu sa proti rušiteľovi domáhať, aby sa tohto konania zdržal  

a odstránil závadný stav. Ďalej môžu požadovať primerané zadosťučinenie, ktoré sa môže

poskytnúť aj v peniazoch, náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia.

Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového

vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že

porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

Podľa § 757 Obchodného zákonníka, pre zodpovednosť za škodu spôsobenú

porušením povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373

a nasl.

Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí,

musí obohatenie vydať.

Súd podľa týchto zákonných ustanovení uznal právny základ nárokov navrhovateľa

za oprávnený.

Uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania odôvodnil žalobca odvolaním sa na ustanovenia § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, a poukázal na to, že tieto úroky sa

stali splatnými uplynutím 30 dní od doručenia dokladu žalobcu (veriteľa) na splnenie

peňažného záväzku žalovaným (dlžníkom). Takým dokladom je podľa žalobcu podaný návrh

a jeho zmeny doručené na súd, pričom uvedená lehota 30 dní sa podľa žalobcu počíta 1M Obdo V 13/2011

od podania návrhu a príslušnej zmeny návrhu žalobcu na súd.

Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením

peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky  

z omeškania určené v zmluve, inak o 10% vyššie, než je základná úroková sadzba Národnej

banky Slovenska uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka,

v ktorom došlo k omeškaniu. Základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska platná

v prvý kalendárny deň kalendárneho polroka sa použije počas celého tohto polroka.

Podľa § 369 ods. 2 písmeno a/ Obchodného zákonníka, úroky z omeškania sa stanú

splatnými po uplynutí dňa alebo lehoty, ktoré sú v zmluve určené na splnenie peňažného

záväzku. Ak deň alebo lehota na splnenie peňažného záväzku nie je v zmluve určená, úroky  

z omeškania sa stanú splatnými uplynutím 30 dní od doručenia dokladu veriteľa na splnenie

peňažného záväzku dlžníkom.

Súd preskúmal dôvodnosť a oprávnenosť takto uplatneného nároku na zaplatenie

úrokov z omeškania a dospel k názoru, že sadzba úrokov z omeškania uplatnená žalobcom

podľa vyššie citovaných ustanovení § 369 ods. 1 a 2 písm. a/ Obchodného zákonníka

vo výške o 10 % vyššie, než je základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska

uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo

k omeškaniu, je oprávnená, a preto žalobcovi v tejto výške úrok z omeškania priznal.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 3, § 149 ods. l a § 151  

ods. 1 veta druhá a tretia O. s. p. Vzhľadom na tú skutočnosť, že náhrada trov konania

uplatnená žalobcom závisela od znaleckého posudku, súd mu priznal plnú náhradu trov

podľa § 142 ods. 3 O. s. p.

III.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, rozsudkom č. k.

3Obo 141/2007-1236 zo dňa 7. augusta 2008, na odvolanie žalobcu aj žalovaného proti

prvostupňovému rozsudku rozhodol takto:

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalobcovi 1/ v časti jeho 1M Obdo V 13/2011

zdržovacieho výroku a primeraného zadosťučinenia   p o t v r d z u j e   a vo vzťahu

k žalobcovi 2/ v časti jeho výroku o peňažnom plnení, ako i v časti výroku, ktorým súd

prvého stupňa návrh zamietol,   p o t v r d z u j e.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ na účet právneho zástupcu trovy

odvolacieho konania 3 403 097 Sk.

Žalobcovia 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalovanému na účet právneho zástupcu trovy

odvolacieho konania 2 037 933 Sk.

V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že priebehu odvolacieho konania

žalobca zmluvou o postúpení pohľadávok z 25. 3. 2008 postúpil peňažné pohľadávky proti T., národná lotériová spoločnosť, a. s., B., uvedené v bode 1.2 a 1.3 tejto zmluvy, spolu s

príslušenstvom a právami s nimi spojenými, na spoločnosť Š. I., s. r. o., B.. Po právoplatnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu o vstupe Š. I., s. r. o., do konania, sú účastníkmi konania na

strane žalobcu Š., a. s. (žalobca 1/), ktorá je nositeľom vecnej legitimácie práva

z nekalosúťažného konania (zdržanie sa nekalosúťažného konania a práva na primerané

zadosťučinenie) a Š. I., s. r. o. (žalobca 2/), na ktorú bolo prevedené právo na náhradu škody a

vydanie bezdôvodného obohatenia spolu s príslušenstvom.

Ďalej odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že predmetom konania je

zdržovacia žaloba, ktorú žalobca 1/ oprel o súťažné (§ 44 ods. 1, § 46 ods. 1, § 47 a § 48

Obchodného zákonníka) a známkové právo (§ 15 ods. 3 zákona č. 174/1988 Zb., § 25 ods. 1,

§ 26 ods. 3 zákona č. 55/1997 Z. z.). Okrem zdržovacieho petitu, t. j., aby súd uložil

žalovanému povinnosť zdržať sa užívania know-how žalobcu, obsahom ktorého je

organizácia herných plánov a pravidiel číselných lotérií a stávkových hier Š., Š. a M., žalobca

požadoval tiež nárok na náhradu škody (425 451 700 Sk

z dôvodu nezaplatených licenčných poplatkov za užívanie ochranných známok Š., Š. a M.),

vydanie bezdôvodného obohatenia (109 404 000 Sk hodnota know-how a 893 875 719 Sk

zisk, ktorý žalovaný získal užívaním know-how a ochranných známok Š., Š. a M. žalobcu) a

primerané zadosťučinenie vo forme uverejnenia ospravedlnenia.

Žalobca 1/ a žalovaný sú právnické osoby a podnikatelia, medzi ktorými vznikol 1M Obdo V 13/2011

pri podnikaní vzťah, ktorého predmetom bolo duševné vlastníctvo (know-how a ochranné

známky), preto sa podľa § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka spravuje týmto zákonom  

a Zákonom o ochranných známkach. Obidve akciové spoločnosti vznikli zápisom

do obchodného registra 28. januára 1993. Po vzniku Slovenskej republiky zakladatelia

Hospodářského zařízení S. podnik pro organizovaní sportovních sázek so sídlom v P.

rozhodli o majetkovom vyporiadaní podniku 8. decembra 1992. Na základe tohto

rozhodnutia a dohôd uzavretých medzi S., a. s. a Š., a. s., sa žalobca 1/, ako správne uviedol

súd prvého stupňa, stal majiteľom aj nehmotných práv, vrátane know-how   a ochranných

známok Š., Š., M., na prevádzkovanie číselných lotérií a stávkových hier.

Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania žalobcom 1/ uplatneného práva, bolo

povinnosťou súdu sa ňou zaoberať. V odvolacom konaní zostalo vyriešiť právnu otázku

začiatku plynutia štvorročnej premlčacej doby nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu sa začiatok plynutia premlčacej doby uvedeného nároku

spravuje ustanovením § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého premlčacia

doba pre vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo

uplatniť na súde. K odvolaniu žalovaného sa však žiada uviesť, že zo záväzkového právneho

vzťahu (bezdôvodného obohatenia), ktorý medzi účastníkmi vznikol, žalobcovi nevznikla

povinnosť vykonať svoje právo, a ak sa tak rozhodol, bolo jeho dispozičným právom, či si

na súde uplatní celý nárok alebo jeho časť. Keďže žalobca 1/ podal žalobu v roku 2000,

zrejme si bol vedomý skutočnosti, že došlo k premlčaniu jeho práva za dobu od roku 1993

do roku 1996, z ktorého dôvodu žaloval právo, ktoré vzniklo za dobu od roku 1996 do roku

1998 a 11 mesiacov z roku 1999. Nakoľko právo na vydanie bezdôvodného obohatenia

predstavoval zisk, vzniknutý neoprávneným užívaním nehmotného majetku, od ktorej

činnosti žalovaný ani po podaní žaloby neupustil, na základe rozšírenia žaloby súd prvého

stupňa postupoval správne, keď priznal žalobcovi 1/ aj ďalšiu časť nároku, na ktorú mu

vzniklo právo po podaní žaloby.

V čase podania žaloby know-how neupravoval osobitný právny predpis. Pojem know-how definoval až zákon č. 465/2002 Z. z., avšak so vstupom Slovenskej republiky

do Európskej únie stratila táto definícia platnosť a priamu účinnosť majú na teritóriu

Slovenskej republiky príslušné nariadenia. Z praxou vytvorených definícií know-how

vyplýva, že ide spravidla o súbor poznatkov a informácií, ktoré sú výsledkom dlhodobej 1M Obdo V 13/2011

skúsenosti s optimálnym priebehom určitého procesu (technológie, receptúry). Tejto definícii

zodpovedá aj definícia know-how, ktorého majiteľom je žalobca 1/, a ktorú stanovila

v znaleckom posudku súdom ustanovená znalkyňa. Uviedla, že know-how žalobcu 1/ je

súbor osobitných znalosti a skúsenosti umožňujúcich organizáciu a prevádzkovanie

číselných lotérií a stávkových hier Š., Š. a M.. Uvedenú definíciu si súd prvého stupňa

osvojil, s ktorým záverom súhlasí aj odvolací súd, nakoľko je vierohodná, jej odôvodnenie je

v súlade so všeobecnými skúsenosťami a poznatkami, je logická

a pri vyhotovení znaleckého posudku znalkyňa prihliadla ku všetkému, čo jej bolo

k posúdeniu predložené. Samotná skutočnosť, že niektorý z účastníkov konania nesúhlasí

so znaleckým posudkom, nezakladá povinnosť súdu, aby ho dal preskúmať iným znalcom.

Špecifikácia osobitných znalostí a skúseností, tvoriacich predmet know-how žalobcu 1/,

potrebných na vykonávanie číselných lotérií a stávkových hier Š., Š. a M. (jeho obsah a rozsah) je uvedená v rozhodnutí súdu prvého stupňa a v tejto časti

rozhodnutia sa odvolací súd plne pridržiava zistenia skutkového stavu súdom prvého stupňa

a z neho vyvodeného právneho záveru a naň odkazuje.

Právna teória zahŕňa know-how medzi práva obdobné priemyselnému vlastníctvu.

Nesporným je, že neexistuje osobitný zákon, poskytujúci právnu ochranu know-how.

Majetko-právne komponenty tohto duševného vlastníctva sú však chránené proti zásahom

prostredníctvom slobody vlastníctva, vyjadrenej v čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv  

a slobôd (každý má právo vlastniť majetok) a cez ustanovenia Občianskeho zákonníka

(ustanovenia o ochrane vlastníctva) a Obchodného zákonníka (ustanovenia o nekalej súťaži).

V nadväznosti na uvedené, podľa názoru odvolacieho súdu, nie je možné uzavrieť, že  

know-how môže požívať právnu ochranu priamo zo zákona, len po splnení predpokladov

právnej ochrany cez inštitút obchodného tajomstva (§ 17 Obchodného zákonníka).

K podaniu žaloby na začatie súdneho konania je vždy oprávnená tá osoba, ktorá je  

k tomuto úkonu vecne aktívne legitimovaná. Ustanovenia § 53 a § 54 ods. l Obchodného

zákonníka vymedzujú aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na začatie konania vo veciach

týkajúcich sa nekalej súťaže. V zmysle širšieho výkladu ustanovenia § 53 Obchodného

zákonníka sú na podanie žaloby, okrem súťažiteľa a spotrebiteľa, legitimované aj osoby,

ktorých práva boli nekalou súťažou porušené alebo ohrozené. Ak by teda žalobca 1/ aj nebol

súťažiteľom, ale jeho právo ako majiteľa know-how by bolo užívaním tohto know-how 1M Obdo V 13/2011

nekalou súťažou porušené alebo ohrozené, bol by k podaniu žaloby o nekalú súťaž vecne

aktívne legitimovaný.

Súd prvého stupňa žalobe o nekalosúťažné konanie vyhovel na základe generálnej

klauzuly obsiahnutej v § 44 ods. l Obchodného zákonníka, podľa ktorej nekalou súťažou je

konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé

privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje.

Žalovaný počas odvolacieho konania namietal naplnenie všetkých znakov tohto

deliktného konania. Pojmy hospodárska súťaž a súťažiteľ ustanovenia o nekalej súťaži

nevymedzujú, preto ich obsah tvorí teória a súdna judikatúra. Súčasná judikatúra súdov sa

prikláňa k širšiemu pojatiu týchto pojmov. So zreteľom na vznesené námietky, odvolací súd

poukazuje na definíciu, podľa ktorej súťažiteľmi sú tie subjekty, ktoré poskytujú plnenie toho

istého druhu alebo aspoň plnenie zastupiteľné, a vytvárajú tak pre subjekty na strane záujmu

možnosť voľby. Hospodárska súťaž sa poníma ako proces stretu rôznych záujmov rôznych

subjektov v oblasti trhu, na ktorý vstupujú s cieľom získať prospech. Pod dobré mravy súťaže

sa zahŕňa konanie, ktoré síce podľa zásad všeobecnej morálky je nezávadné, môže však byť

závadné z prísnejšieho hľadiska dobrých mravov súťaže. Merítkom sú mravné názory,

obyčaje, zvyklosti, ktoré zachovávajú všetci spravodlivo, poctivo, čestne a svedomito

konajúci účastníci súťažného zápasu. Ujma môže byť hmotná aj nehmotná, pričom postačí,

keď ujma potenciálne hrozí, nemusí nastať.

V rozhodnej dobe, za ktorú si žalobca 1/ uplatnil nárok, lotérie a iné podobné hry

upravoval zákon č. 194/1990 Zb. Podľa § l ods. l, ods. 2 zák. č. 194/1990 Zb., pod lotériou

alebo inou podobnou hrou sa rozumie hra, ktorej sa dobrovoľne zúčastňuje každá fyzická

osoba, ktorá zaplatí vklad (stávku), ktorého návratnosť sa účastníkovi nezaručuje. O výhre

alebo prehre rozhoduje výlučne náhoda alebo dopredu neznámy výsledok určitej okolnosti

alebo udalosti, uvedenej prevádzkovateľom v dopredu určených herných podmienkach (herný

plán). Nezáleží na tom, či sa hra vykonáva pomocou mechanických, elektronicko-

mechanických, elektronických alebo podobných zariadení. Výsledok okolností alebo udalostí,

ktorá určuje výhru (žrebovanie, športové súťaženie, dostih, pretek, otáčajúce sa zariadenie  

a podobne), nesmie byť vopred nikomu známy a nesmie byť nikým ovplyvnený.

1M Obdo V 13/2011

Podľa § 2 uvedeného zákona, lotérie a iné podobné hry sú najmä žrebové vecné alebo

peňažné lotérie, tomboly, číselné lotérie, okamžité lotérie, stávkové hry.

Prevádzkovaním lotérií a iných podobných hier sa rozumie činnosť smerujúca

k uvedeniu lotérií a iných podobných hier do prevádzky, ich vykonávanie, vrátane

sprostredkovateľských, organizačných, technických a ďalších služieb pre prevádzkovateľa,

súvisiacich so zabezpečením prevádzky týchto lotérií a iných podobných hier, a riadne

skončenie a vyúčtovanie týchto lotérií a iných podobných hier (§ l ods. 6 zák. č. 194/1990

Zb.).

Prevádzkovateľom lotérie a inej podobnej hry sa rozumie právnická osoba so sídlom

na území Slovenskej republiky, ktorej bolo vydané povolenie na prevádzkovanie lotérie alebo inej podobnej hry podľa tohto zákona (§ l ods. 7 zákona č. 194/1990 Zb.).

Zákon č. 194/1990 Zb. upravuje určitý typ hier a ich prevádzkovanie. Z vymedzenia

pojmu týchto hier (§ l ods. 1, ods. 2 zákona č. 194/1990 Zb.), skladajúcich sa z lotérie a iných

podobných hier (medzi ktoré podľa zákona patria aj číselné lotérie a stávkové hry) vyplýva,

že tieto hry majú rovnaký účel a cieľ a ich prevádzkovaním dochádza k podobnému plneniu.

Nesporným je, že žalobca 1/ aj žalovaný, v súlade so zápisom týkajúcim sa predmetu

ich činnosti v obchodnom registri, prevádzkovali číselné lotérie a stávkové hry, základ

ktorých je rovnaký, stanovený v § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 194/1990 Zb. Prevádzkovaním hier si

navzájom konkurovali, boli teda v zmysle vyššie uvedeného vymedzenia pojmov súťažiteľmi

v hospodárskej súťaži. Žalovaný pri prevádzkovaní číselných lotérií vychádzal z know-how,

ktorého majiteľom bol žalobca 1/, bez jeho súhlasu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu,

užívaním tohto know-how, t. j. desaťročiami overeného úspešného prevádzkovania

zavedených a mimoriadne známych číselných lotérií, získal neoprávnenú výhodu oproti iným

súťažiteľom, čo je v rozpore s dobrými mravmi súťaže, a nielenže bolo schopné, ale aj

privodilo ujmu iným súťažiteľom.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu, žalovaný svojím konaním naplnil skutkovú

podstatu nekalosúťažného konania upraveného v § 44 Obchodného zákonníka, preto súd

prvého stupňa postupoval správne, keď žalobcovi priznal nároky vyplývajúce z § 53 1M Obdo V 13/2011

Obchodného zákonníka, a to bezdôvodné obohatenie v sume 109 404 000 Sk - hodnota

know-how a 468 424 019 Sk - zisk, ktorý žalovaný získal užívaním know-how žalobcu  

a primerané zadosťučinenie vo forme uverejnenia ospravedlnenia.

Žalobca 1/ vo svojom odvolaní nesúhlasil s nepriznaním sumy 425 451 700 Sk.  

V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

pozostával, okrem ním nenamietanej hodnoty samotného know-how, aj zo zisku v sume  

893 875 719 Sk, ktorý žalovaný získal užívaním know-how a ochranných známok Š, Š a M

žalobcu 1/. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že rozhodujúcou

zložkou nehmotného majetku žalobcu 1/, ktorú neoprávnene využil žalovaný pri žalobcom

namietanom obohatení, a o ktorú možno predovšetkým oprieť nárok žalobcu 2/ na vydanie

bezdôvodného obohatenia, je know-how žalobcu 1/   na prevádzkovanie

číselných lotérií pôvodne pomenovaných Š, Š a M, bez použitia ktorého by nebolo možné dosiahnuť žiadne výnosy z týchto lotérii. Toto know-how totiž zahŕňa v sebe samotný

systém týchto číselných lotérií a tvorí tak základný a neopomenuteľný predpoklad ich

prevádzkovania. Naviac od 30. 9. 2002 žalovaný prestal užívať ochranné známky žalobcu 1/.

Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď pri konečnom stanovení výšky

bezdôvodného obohatenia neprihliadol

k ochranným známkam, a vzhľadom na túto skutočnosť, považoval jeho výšku za dôvodnú

v sume 468 424 019 Sk.

V spore z porušovania ochranných známok žalobca 1/ uniesol dôkazné bremeno

ohľadne skutočnosti, že od 1. januára 1996 do 30. septembra 2002 bol majiteľom slovných

ochranných známok č. X Š, č. X Š a č. X M

pre služby organizovanie lotérií a stávkových hier. Rozhodnutia Úradu priemyselného

vlastníctva Slovenskej republiky o čiastočnom výmaze ochranných známok z registra

ochranných známok mali za účinok len výmaz týchto ochranných známok pre služby

organizovanie číselných lotérií a nemali žiaden vplyv na právo žalobcu 1/ k zvyšnej časti

zápisov ochranných známok, týkajúcich sa služieb organizovanie lotérií a stávkových hier.

Bolo tiež preukázané, že v uvedenom období, za ktoré si žalobca 1/ uplatnil nárok na náhradu

škody, žalovaný používal označenia Š., Š. a M., teda označenia zhodné   s uvedenými

zapísanými slovnými ochrannými známkami žalobcu 1/, a to bez jeho súhlasu, ako majiteľa

zhodných slovných ochranných známok. Označenia Š., Š.   a M. žalovaný používal pri 1M Obdo V 13/2011

zabezpečovaní číselných lotérií, čo je v zmysle § 25 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z. podobná

služba (služba tiež patriaca do kategórie hier podľa   zákona č. 194/1990 Zb.) službe

organizovanie ostatných lotérií a stávkových hier. Porušením ustanovenia § 25 ods. 1 zákona

č. 55/1997 Z. z. (do 1. marca 1997 § 15 zákon č. 174/1988 Zb.), t. j. používaním ochranných

známok žalovaný získal nespravodlivú výhodu z povesti ochranných známok, čím žalobcovi

vznikla škoda v sume 425 451 700 Sk, čo je hodnota nezaplatených licenčných poplatkov za

užívanie ochranných známok.

Žalovaný, ako subjekt obchodného záväzkového vzťahu, porušil povinnosť stanovenú

v inom právnom predpise ako v Obchodnom zákonníku. Z osobitného právneho predpisu, t. j.

zákona č. 55/1997 Z. z. vyplýva, že na nárok žalobcu 2/ na náhradu škody je potrebné

aplikovať ustanovenia o všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom na porušenie právneho predpisu, t. j. zákon č. 174/1988 Zb. aplikácia ustanovení

o náhrade škody, upravených v Občianskom zákonníku, prichádza do úvahy aj v prípade tohto

nároku na náhradu škody, i keď to tento osobitný právny predpis neurčoval.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho

zákonníka je porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi

porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že

žalovaný konal v rozpore so Zákonom o ochranných známkach, a že nezaplatením licenčných

poplatkov za užívanie ochranných známok sa majetok žalobcu 1/ nezväčšil, a prišiel o zisk.

Medzi konaním žalovaného a následkom tohto konania (vznikom škody) je príčinný vzťah.

Keďže žalovaný v konaní nepreukázal, že vznik škody nezavinil, boli splnené všetky

predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného za vznik škody podľa § 420 Občianskeho

zákonníka, preto po doplnení odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti,

odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa aj vo výroku o náhradu škody.

V súvislosti s výškou nároku žalobcu 2/ na peňažné plnenie žalovaný uviedol, že

priznanie a úhrada uplatnenej sumy, vrátane úrokov, ktorá zhruba dvojnásobne prevyšuje

celkový zisk žalovaného, ktorý dosiahol v danom období, je v príkrom rozpore s ustanovením

§ 265 Obchodného zákonníka o zásade poctivého obchodného styku.

Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami 1M Obdo V 13/2011

poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si uplatnil právo na náhradu škody a vydanie

bezdôvodného obohatenia, pričom výšku týchto nárokov súd prvého stupňa ustálil na základe

znaleckých posudkov, a v rámci právneho posúdenia nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia nárok žalobcu 1/ znížil o 425 451 700 Sk. Úroky z omeškania súd prvého stupňa

priznal žalobcovi 1/ v súlade s § 369 Obchodného zákonníka a ich sadzba bola stanovená

na základe § 369 Obchodného zákonníka, nie zmluvy. Takto uplatnený a priznaný nárok

nevykazuje znaky šikanózneho konania, preto súd prvého stupňa nepochybil, keď mu priznal

právnu ochranu.

Na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu a po doplnení odôvodnenia

rozhodnutia súdu prvého stupňa, Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil podľa § 219 O. s. p.

Nakoľko vec nepovažoval po právnej stránke zásadného právneho významu, návrhu

účastníkov na pripustenie dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nevyhovel.

Odvolanie podali žalobca (teraz žalobca 1/ a žalobca 2/), aj žalovaný. Nakoľko

odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil, odvolatelia

neboli v odvolacom konaní úspešní, a každý z nich je povinný nahradiť úspešnému

účastníkovi trovy odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.).  

Z uvedeného dôvodu žalobcom nevzniklo právo na náhradu tarifnej odmeny za úkon právnej

služby - odvolanie, ako si ho vyčíslili v písomnom podaní. Trovy odvolacieho konania

účastníkov pozostávajú zo súdneho poplatku za odvolanie a z náhrady trov právneho

zastúpenia advokátom. Tarifná odmena advokáta za jeden úkon právnej služby u žalobcov,

vzhľadom na predmet odvolania žalovaného, voči ktorému sa bránili (1 003 279 719 Sk), je  

2 019 250 Sk, tarifná odmena advokáta za jeden úkon právnej služby žalovaného (predmet

odvolania žalobcu 425 451 700 Sk) je 863 650 Sk. Podľa súdu, okrem súdneho poplatku  

za odvolanie, účelne vynaloženými trovami odvolacieho konania je iba odmena zástupcov  

za účasť na odvolacom pojednávaní, nakoľko obsah ich vzájomných vyjadrení k odvolaniu  

je len zhrnutím predošlých, už v konaní vykonaných, prednesov. Žalobcom tak patrí náhrada

súdneho poplatku za odvolanie 1 000 000 Sk, náhrada trov právneho zastúpenia advokátom   1M Obdo V 13/2011

za úkon právnej služby 2 019 250 Sk, plus paušálna náhrada výdavkov 190 Sk a 19 % DPH

383 657 Sk, spolu 3 403 097 Sk. Žalovanému patrí náhrada súdneho poplatku za odvolanie

1 010 000 Sk, náhrada trov právneho zastúpenia advokátom za úkon právnej služby  

863 650 Sk, paušálna náhrada výdavkov 190 Sk a 19 % DPH 164 093 Sk, spolu 2 037 933 Sk

(§ 10 ods. l, § 14 ods. 1 písm. d/, § 16 ods. 3, § 18 vyhl. č. 655/2004 Z. z.).

IV.

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 29Cb/1/2000-1117 zo dňa 1. marca

2007 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Obo 141/2007 zo dňa

7. augusta 2008, na podnet žalovaného, Ministerstva financií SR a pána I. M., podal generálny

prokurátor dňa 2. decembra 2008, t. j. v zákonnej lehote, mimoriadne dovolanie podľa § 243e

a § 243h ods. 3 O. s. p.

Mimoriadne dovolanie podal proti nasledujúcim výrokom rozsudku Krajského súdu  

v Bratislave z 1. marca 2007 č. k. 29Cb/1/00-1117:

„Odporca je povinný zdržať sa akéhokoľvek, i čiastkového, využívania znalostí alebo

skúseností tvoriacich predmet know-how navrhovateľa, popísaného v znaleckom posudku  

č. 8/1999 z 12. novembra 1999 vypracovanom súdnym znalcom Ing. I. S. a v znaleckom

posudku č. 45/1999 z 29. novembra 1999 vypracovanom súdnou znalkyňou Ing. M. M.,

týkajúceho sa organizácie, herných plánov a pravidiel číselných lotérií a stávkových hier Š.,

Š. a M., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1 003 279 719 Sk do 30 dní

od právoplatnosti rozsudku.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 18,80 % p. a.,

zo sumy 130 389 585,30 Sk za obdobie od 7. februára 2000 do zaplatenia, úrok z omeškania

vo výške 18,80 % p. a. zo sumy 141 691 414,70 Sk za obdobie od 7. februára 2000

do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 17,75 % p. a. zo sumy 107 743 566,60 Sk

za obdobie od 13. októbra 2002 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 17,75 % p. a. zo sumy 172 507 030,80 Sk za obdobie od 13. októbra 2002 do zaplatenia, úrok z omeškania 1M Obdo V 13/2011

vo výške 16,50 % p. a. zo sumy 94 586 893,50 Sk za obdobie od 5. septembra 2003

do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 16,0 % p. a., zo sumy 92 731 654,60 Sk

za obdobie od 5. septembra 2003 do zaplatenia.

Súd ukladá odporcovi, aby v lehote do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto

rozsudku na svoje náklady uverejnil dvakrát za sebou s odstupom jedného týždňa platený

inzerát v sobotňajších vydaniach denníkov SME, Šport, Pravda a Nový Čas s nasledovným

textom: „Spoločnosť T., a. s. sa uverejnením tohto inzerátu ospravedlňuje spoločnosti Š., a.

s., že bez jej súhlasu používala pri prevádzkovaní číselných lotérií jej ochranné známky Š., Š.

a M., čím spoločnosť T., a. s. získala na úkor spoločnosti Š., a. s. neoprávnený majetkový

prospech.“

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi, na účet právneho zástupcu navrhovateľa,

trovy konania vo výške 79 526 540,60 Sk do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Mimoriadne dovolanie podal proti nasledujúcim výrokom rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 7. augusta 2008 č. k. 3Obo/141/2007:

„Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalobcovi 1) v časti jeho

zdržovacieho výroku a primeraného zadosťučinenia potvrdzuje a vo vzťahu k žalobcovi 2)  

v časti jeho výroku o peňažnom plnení potvrdzuje.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1) a 2) na účet právneho zástupcu trovy

odvolacieho konania 3 403 097 Sk.“.

Týmto mimoriadnym dovolaním nie je napadnutý:

výrok, ktorým Krajský súd v Bratislave návrh vo zvyšku zamietol,

výrok, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil prvostupňový rozsudok

vo výroku, ktorým prvostupňový súd návrh zamietol a

výrok, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky zaviazal oboch žalobcov  

na náhradu trov odvolacieho konania.

Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky predmetné rozhodnutia  

v napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil Krajskému súd v Bratislave na ďalšie konanie. 1M Obdo V 13/2011

Súčasne podľa § 243 v spojení s § 243ha O. s. p. podal návrh na odklad vykonateľnosti

predmetných rozhodnutí v napadnutých výrokoch.

Podanie mimoriadneho dovolania odôvodnil nasledovným:

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 1. marca 2007 č. k. 29Cb 1/00-1117 uložil

žalovanému zdržať sa využívania know-how žalobcu, zaplatiť žalobcovi sumu  

1 003 279 719 Sk s úrokom z omeškania, uverejniť inzerát s ospravedlnením a zaplatiť trovy

konania. Vo zvyšku žalobu zamietol.

Na odvolanie žalobcu a žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom  

zo 7. augusta 2008 č. k. 3Obo 141/2007 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a účastníkov

zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

Rozhodnutia prvostupňového súdu, ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu, nadobudli

právoplatnosť 22. októbra 2008.

Na základe podnetu osoby dotknutej rozhodnutím súdu a oboznámením sa s obsahom

právoplatných súdnych rozhodnutí dospel generálny prokurátor k názoru, že rozhodnutiami

súdov bol porušený zákon a že ochranu práv nie je možné zabezpečiť iným právnym

prostriedkom, než podaním mimoriadneho dovolania.

Súčasne zistil, že v danej veci realizáciou (vykonaním) rozsudku hrozí značná

hospodárska škoda, ako aj iný vážny nenapraviteľný následok. Keďže podnet obdržal  

1. decembra 2008 a rozhodnutie súdu je vykonateľné, je nevyhnutné v záujme zabezpečenia

ochrany práv podať mimoriadne dovolanie, a to aj bez uvedenia dôvodov, pre ktoré sa

rozhodnutia napádajú, pretože rozsiahly spisový materiál, potrebný na preštudovanie  

a následne uvedenie dôvodov, nie je možné v tak krátkej lehote zvládnuť. Dovolacie dôvody

sa zaviazal doplniť v zmysle § 243h ods. 3 O. s. p. v lehote 60 dní od doručenia tohto

mimoriadneho dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Vo výroku mimoriadneho dovolania navrhol podľa § 243 O. s. p. v spojení s § 243ha ods. 1 O. s. p. odložiť vykonateľnosť týmto mimoriadnym dovolaním napadnutých 1M Obdo V 13/2011

rozhodnutí súdov. Žiadal, aby o tomto návrhu Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal

príslušné uznesenie, ktorým odloží vykonateľnosť rozsudkov vo všetkých výrokoch, okrem

výroku, ktorým súdy žalobu zamietli.

Svoj návrh na odloženie vykonateľnosti súdnych rozhodnutí odôvodnil nasledovne:

Predmetnými rozsudkami bol žalovaný, ktorý je akciovou spoločnosťou s majetkovou

účasťou štátu zaviazaný na zaplatenie mimoriadne vysokého peňažného plnenia dosahujúceho

s úrokmi z omeškania takmer dve miliardy slovenských korún. V prípade, ak by došlo  

k plneniu alebo k výkonu predmetných rozhodnutí a ak by následne boli rozhodnutia

Najvyšším súdom Slovenskej republiky zrušené, vznikla by žalovanému pohľadávka  

na vydanie značne vysokého bezdôvodného obohatenia, a to pohľadávka nezabezpečená,

pričom predpoklady jej vymožiteľnosti sú neisté a rizikové. Predmetnými rozsudkami sa

zároveň žalovanému zakazuje využívať znalosti a skúsenosti tvoriace predmet know-how

žalobcu, pričom rozsah zákazu je formulovaný tak široko, že žalovaný by de facto nemohol

vykonávať svoju podnikateľskú činnosť v rozsahu prevádzkovania číselných lotérií.  

S prihliadnutím na to, že žalovaný je národnou lotériovou spoločnosťou v zmysle ustanovenia

§ 52 zákona č. 171/2005 Z. z. o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

a teda je jediným štátom oprávneným subjektom na vykonávanie číselných lotérií (§ 2  

písm. l/ citovaného zákona), došlo by výkonom rozhodnutia k situácii, kedy by po určitú dobu

nemohol túto činnosť vykonávať na území Slovenskej republiky žiadny subjekt. Výkonom

činnosti žalovaného získava štát značné príjmy do štátneho rozpočtu, pričom tieto príjmy by

výkonom predmetných rozhodnutí boli priamo ohrozené a vznikla by tak škoda, ktorú by  

v prípade zrušenia napadnutých rozhodnutí Najvyšším súdom Slovenskej republiky nebolo,

vzhľadom na jej rozsah, prakticky možné vymôcť.

Generálny prokurátor podaním zo dňa 27. januára 2009 doplnil dôvody mimoriadneho

dovolania z 2. decembra 2008 č. k. VI/2 Pz 687/08-4 podaného proti napadnutým výrokom

rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1. marca 2007 č. k. 29Cb 1/00- 1117

a napadnutým výrokom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. augusta

2008 č. k. 3Obo 141/2007 – 1236.

Prvostupňový súd priznal žalobcovi peňažný nárok vo výške 1 003 279 719 Sk, 1M Obdo V 13/2011

čo predstavuje súčet

nároku na náhradu škody za používanie ochranných známok za obdobie  

od 1. januára 1996 do 30. septembra 2002 (425 451 700 Sk),

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za používanie know-how vo výške

hodnoty know-how (109 404 000 Sk),

a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu nekalosúťažného konania  

vo výške čistého zisku za obdobie od 1. januára 1996 do 31. decembra 2005,

zníženého o uvedený nárok na náhradu škody (893 875 719 Sk mínus 425 451 700

Sk), ktorý predstavuje sumu 468 424 019 Sk.

Výrok o uložení povinnosti uverejniť ospravedlňujúci inzerát (t. j. rozhodnutie  

o žalobou uplatnenom nároku na primerané zadosťučinenie) prvostupňový súd bližšie

neodôvodnil.

Výšku priznaných úrokov z omeškania určil prvostupňový súd o 10 % vyššiu, než je

základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska uplatňovaná pred prvým kalendárnym

dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie žalovaný a žiadal rozsudok zmeniť

a žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. Proti výroku o zamietnutí nároku na zaplatenie  

425 451 700 Sk podal odvolanie aj žalobca a žiadal, aby odvolací súd rozsudok v tejto časti

zmenil a žalobe vyhovel.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, rozsudkom zo 7. augusta 2008

č. k. 3Obo 141/2007-1236 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Žalovaného zaviazal

zaplatiť žalobcom trovy odvolacieho konania vo výške 3 403 097 Sk na účet ich právneho

zástupcu. Žalobcov zaviazal zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške  

2 037 933 Sk na účet jeho právneho zástupcu.

Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa.

K námietke žalovaného, že know-how môže požívať právnu ochranu priamo zo zákona len  

po splnení predpokladov právnej ochrany obchodného tajomstva uviedol, že majetkovo 1M Obdo V 13/2011

právne komponenty know-how, ako duševného vlastníctva, sú chránené prostredníctvom

slobody vlastníctva vyjadrenej v článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd  

a cez ustanovenia Občianskeho zákonníka (ustanovenia o ochrane vlastníctva) a Obchodného

zákonníka (ustanovenia o nekalej súťaži). Za nesprávne považoval aj tvrdenie žalovaného, že

medzi účastníkmi konania nejde o hospodársku súťaž. Podľa názoru odvolacieho súdu si

účastníci pri prevádzkovaní číselných hier a stávkových hier navzájom konkurovali, boli preto

súťažiteľmi v hospodárskej súťaži. Užívaním know-how bez súhlasu žalobcu získal žalovaný

neoprávnenú výhodu oproti iným súťažiteľom, čo je v rozpore s dobrými mravmi súťaže.

Rozsudkom Krajského súdu v B. z 1. marca 2007 č. k. 29Cb 1/00-1117 ako aj

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. augusta 2008 č. k. 3Obo 141/2007-

1236 bol podľa názoru generálneho prokurátora v mimoriadnom dovolaní napadnutých

výrokoch porušený zákon.

Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba  

na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa § 1 O. s. p.   Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov  

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv  

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa § 155 ods. 1 prvá veta O. s. p. obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd  

vo výroku rozsudku.

Podľa § 5 prvá veta Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“) podnikom sa  

na účely tohto zákona rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek

podnikania.

Podľa § 17 ObchZ predmetom práv patriacich k podniku je aj obchodné tajomstvo.

Obchodné tajomstvo tvoria všetky skutočnosti obchodnej, výrobnej alebo technickej povahy

súvisiace s podnikom, ktoré majú skutočnú alebo aspoň potenciálnu materiálnu alebo

nemateriálnu hodnotu, nie sú v príslušných obchodných kruhoch bežne dostupné, majú byť

podľa vôle podnikateľa utajené a podnikateľ zodpovedajúcim spôsobom ich utajenie 1M Obdo V 13/2011

zabezpečuje.

Podľa § 18 ObchZ podnikateľ prevádzkujúci podnik, na ktorý sa vzťahuje obchodné

tajomstvo, má výlučné právo, ak osobitný zákon neustanovuje niečo iné, s týmto tajomstvom

nakladať, najmä udeliť dovolenie na jeho využitie a určiť podmienky takého využitia.

Podľa § 19 ObchZ právo k obchodnému tajomstvu trvá, pokiaľ trvajú skutočnosti

uvedené v § 17.

Podľa § 20 ObchZ proti porušeniu alebo ohrozeniu práva na obchodné tajomstvo

prislúcha podnikateľovi právna ochrana ako pri nekalej súťaži.

Podľa § 44 ods. 1 ObchZ nekalou súťažou je konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je  

v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo

spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje.

Podľa § 51 ObchZ porušovaním obchodného tajomstva je konanie, ktorým konajúci

inej osobe neoprávnene oznámi, sprístupní, pre seba alebo pre iného využije obchodné

tajomstvo (§ 17), ktoré sa môže využiť v súťaži a o ktorom sa dozvedel:

a) tým, že sa mu tajomstvo zverilo alebo inak stalo prístupným (napr. z technických

predlôh, návodov, výkresov, modelov, vzorov) na základe jeho pracovného vzťahu  

k súťažiteľovi alebo na základe iného vzťahu k nemu, prípadne v rámci výkonu

funkcie, na ktorú ho súd alebo iný orgán povolal,

b) vlastným alebo cudzím konaním priečiacim sa zákonu.

Podľa § 53 ObchZ osoby, ktorých práva boli nekalou súťažou porušené alebo

ohrozené, môžu sa proti rušiteľovi domáhať, aby sa tohto konania zdržal a odstránil závadný

stav. Ďalej môžu požadovať primerané zadosťučinenie, ktoré sa môže poskytnúť aj  

v peniazoch, náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia.

Podľa § 43 ods. 1 ObchZ pokiaľ z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská

republika viazaná a ktoré boli uverejnené v Zbierke zákonov nevyplýva inak, nevzťahuje sa

ustanovenie tejto hlavy na konanie v rozsahu, v akom má účinky v zahraničí.

1M Obdo V 13/2011

Podľa § 3a ods. 2 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach (ďalej len „zákon  

č. 55/1997 Z. z.“) v znení účinnom od 1. januára 2002, za zameniteľné sa považujú označenia

alebo ochranné známky a za podobné sa považujú tovary alebo služby, ak taká zameniteľnosť

alebo podobnosť vyvoláva nebezpečenstvo zámeny označení alebo ochranných známok,

alebo tovarov, alebo služieb pochádzajúcich od rôznych osôb, alebo nebezpečenstvo vzniku

mylnej predstavy o vzájomnej spojitosti s označením alebo s ochrannou známkou so skorším

právom prednosti vo vedomí spotrebiteľskej verejnosti.

Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 55/1997 Z. z. zápisom označenia do registra prihlasovateľ

nadobudne práva na ochrannú známku a stáva sa majiteľom ochrannej známky; o zápise vydá

úrad majiteľovi ochrannej známky osvedčenie.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z. úrad vymaže ochrannú známku z registra, ak

v konaní začatom na návrh tretej osoby alebo v konaní z vlastného podnetu zistí, že bola

zapísaná v rozpore s podmienkami na jej zápis do registra ustanovenými zákonom.

Podľa § 16 ods. 14 zákona č. 55/1997 Z. z., ak sa dôvod na výmaz ochrannej známky  

z registra týka len určitej časti tovarov alebo služieb, pre ktoré je ochranná známka zapísaná,

úrad vymaže ochrannú známku len pre tieto tovary alebo služby.

Podľa § 18 zákona č. 55/1997 Z. z. pri výmaze ochrannej známky podľa § 16 ods. l

platí, že k jej zápisu do registra nedošlo; inak je výmaz účinný odo dňa začatia konania  

o výmaze.

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z. majiteľ ochrannej známky má výlučné právo

označovať svoje tovary alebo služby ochrannou známkou, pre ktoré je zapísaná v registri

alebo ju používať v spojení s týmito tovarmi alebo službami.

Podľa § 25 ods. 1 prvá veta zákona č. 55/1997 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra

2001, bez súhlasu majiteľa ochrannej známky nikto nesmie používať označenie zhodné alebo

zameniteľné s jeho ochrannou známkou pre rovnaké alebo podobné tovary alebo služby,  

pre ktoré je ochranná známka zapísaná do registra.

1M Obdo V 13/2011

Podľa § 25 ods. l prvá veta zákona č. 55/1997 Z. z. v znení účinnom od 1. januára

2002, bez súhlasu majiteľa ochrannej známky nikto nesmie používať označenie zhodné alebo

zameniteľné s jeho ochrannou známkou pre rovnaké alebo podobné tovary alebo služby, pre

ktoré je ochranná známka zapísaná do registra, ani označenie zhodné alebo zameniteľné  

s jeho ochrannou známkou pre tovary alebo služby, ktoré síce nie sú podobné tým, pre ktoré

je ochranná známka zapísaná, ale ide o ochrannú známku, ktorá má v Slovenskej republike

dobré meno a jeho používanie by nepoctivo ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého

mena ochrannej známky alebo by im bolo na ujmu.

Podľa § 369 ods. l ObchZ v znení účinnom od 1. februára 2004, ak je dlžník  

v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej

sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 10 % vyššie, než je základná úroková

sadzba Európskej centrálnej banky uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho

polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky

platná v prvý kalendárny deň kalendárneho polroka sa použije počas celého tohto polroka.

Podľa § 369 ods. l ObchZ v znení účinnom do 31. januára 2004, ak je dlžník  

v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti a nie je dohodnutá sadzba

úrokov z omeškania, je dlžník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené

v zmluve, inak o 1 % vyššie, než je úroková sadzba určená obdobne podľa § 502.

Podľa § 763a ObchZ (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. februára

2004) práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov zo zmlúv uzavretých  

pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravujú podľa doterajších predpisov.

Týmito zákonnými ustanoveniami sa, podľa generálneho prokurátora, konajúce súdy

neriadili, pričom ich rozhodnutia spočívajú najmä v nesprávnom právnom posúdení veci, a to

v nesprávnom právnom posúdení viacerých právnych otázok (bod 1, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10 a 11

odôvodnenia), ako aj v iných vadách konania (bod 2, 5 a 8 odôvodnenia), ktoré mali  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Žalovaný je národnou lotériovou spoločnosťou, ktorá je na území Slovenskej

republiky jediným oprávneným subjektom na prevádzkovanie číselných lotérií. Napriek tomu

sa predmetnými rozhodnutiami súdov žalovanému de facto zakázalo vykonávanie činnosti 1M Obdo V 13/2011

prevádzkovania číselných lotérií a uložilo sa mu zaplatenie sumy prevyšujúcej jeho celý čistý

zisk za obdobie uplatnené v žalobe (od roku 1996 do roku 2005), a to v podstate na tom

základe, že užíval neurčito vymedzené znalosti a skúsenosti žalobcu. Žalobcovi sa takto

priznala hodnota, ktorú by bez štátneho povolenia na prevádzkovanie číselných lotérií, iba  

na základe svojich znalostí a skúseností, nemohol v predmetnej oblasti nikdy dosiahnuť.

1.) Nesprávne právne posúdenie určitosti vymedzenia predmetu sporu

Za súčasť nehmotných zložiek podnikania sa pokladá aj know-how (z anglického

„vedieť ako“). Predstavuje súbor poznatkov, skúseností, informácií alebo postupov

obchodnej, výrobnej alebo technickej povahy. Je zrejmé, že určitý stupeň poznatkov alebo

skúseností má každý podnikateľ. Iba za určitých okolností sú však tieto poznatky a skúsenosti

aj predmetom právnej ochrany a iba za určitých okolností majú ekonomickú hodnotu

(hospodárska a právna relevancia).

Pre posúdenie hospodárskej a právnej relevancie poznatkov a skúseností podnikateľa

je nevyhnutné vymedziť ich obsah, popísať ich a nezameniteľným spôsobom ich definovať.

Vymedzenie obsahu poznatkov a skúseností podnikateľa musí byť vykonané s prihliadnutím

na to, či poznatok alebo skúsenosť sú všeobecné, dostupné a samozrejmé alebo či sú

jedinečné, hodnotné a užitočné.

Žalobca určité poznatky a skúsenosti mal. Avšak ani zo žaloby, ani z celého priebehu

konania, ani zo znaleckých posudkov, ani z rozhodnutí súdov nie je možné zistiť, ktoré

konkrétne poznatky a skúsenosti žalobcu sú predmetom sporu, resp., ktoré poznatky  

a skúsenosti majú hospodársku a právnu relevanciu. Vymedzenie know-how musí byť  

na účely súdneho sporu dostatočne určité. Súd musí mať ustálené, akému nehmotnému

majetkovému právu (ktorým konkrétnym poznatkom a skúsenostiam) sa má v konaní

poskytnúť právna ochrana. Ide o vymedzenie samotného predmetu sporu.

Nakoľko ani vo výroku, ani v odôvodneniach súdnych rozhodnutí nie je expressis

verbis vyjadrené, aké poznatky a skúsenosti žalobcu považovali súdy za predmet sporu

(uvádza sa iba veľmi všeobecne a neurčito, že know-how žalobcu je „systém číselných hier“),

je potrebné vychádzať z toho, že konajúce súdy považovali za nehmotné práva žalobcu to, čo 1M Obdo V 13/2011

je ako know-how opísané v znaleckých posudkoch, na ktoré odkazuje výrok rozsudku súdu

prvého stupňa. V znaleckom posudku Ing. I. S. č. 8/1999 je know-how vymedzené

demonštratívne ako súbor znalostí a skúseností umožňujúcich organizáciu a prevádzkovanie

číselných lotérií a stávkových hier, do ktorého možno zaradiť herné plány OFF LINE a ON

LINE, systém J., súhrn prevádzkovej dokumentácie, prevádzkové poriadky, herné predpisy,

tabuľky na číselné lotérie, vzory tlačív (prevádzková obálka, reklamačný list

a pod.), technickú dokumentáciu, informácie a pomôcky pre typujúcich, súvisiaci systém

zúčtovania vkladov, výhier a odvodu tržieb, poštové pravidlá pre stávkovú činnosť, spôsob

spolupráce s jednotlivými zberňami a technické znalosti pre servis terminálov ON LINE.

V znaleckom posudku Ing. M. M. č. 45/1999 (na ktorý tiež výrok rozsudku súdu prvého

stupňa odkazuje), sa za know-how navyše (okrem už hore uvedeného) považuje aj použitie

technológie ON LINE systému, systém spracovania a vyhodnocovania výherných typov v S., a. s., P. z G., spracovanie súpisov výhier a výherných listín v S., a. s., P., prijímanie tipov

od tipujúcich prostredníctvom zberní, TJ, klubov a pôšt, fyzických a právnických osôb,

doprava tiketov a ich spracovanie z celej Slovenskej republiky, zabezpečenie prenosu dát

o výherných číslach, výškach, počte a J. do TA SR, Slovenských telekomunikácií a

TELETEXTU, informácia verejnosti prostredníctvom dennej tlače, TV (s tým, že

významným parametrom know-how je funkčnosť siete), ekonomické spracovanie činností,

vytvorenie účtovníckeho programu - tržby, výplaty provízií zberniam, výplata výhier

tipujúcim, odvody, významné obchodné kontrakty a spojenia na zabezpečenie zmluvných

vzťahov s viacerými subjektmi súvisiacich so zabezpečením uvedených činností,

vypracovaný systém ochrany informácií, kvalita a kompetentnosť personálu, zakúpenie a

prevádzka žrebovacích strojov a distribučná činnosť tlačív, výherných listín, súpisov výhier.

V predchádzajúcom odseku sú uvedené všetky elementy, ktoré podľa uvedených

znaleckých posudkov a súčasne podľa názoru konajúcich súdov tvoria know-how žalobcu.

Žiaden z uvedených elementov však neopisuje určitý poznatok alebo skúsenosť žalobcu

(know-how) tak, aby bol tento poznatok alebo skúsenosť dostatočne individualizovaný  

a určitý. Znalcami uvádzané elementy možno rozdeliť do niekoľkých skupín.

Po prvé, ide o opis činností, ktoré sú samozrejmé a nevyhnutné na prevádzkovanie

číselných lotérií (respektíve podnikateľskej činnosti). Do tejto skupiny patrí prijímanie tipov

od tipujúcich prostredníctvom zberní, klubov, pôšt, fyzických a právnických osôb, doprava 1M Obdo V 13/2011

tiketov a ich spracovanie z celej Slovenskej republiky, zabezpečenie prenosu dát o výherných

číslach, výškach, počte a J. do TA SR, Slovenských telekomunikácií   a

TELETEXTU, informácia verejnosti prostredníctvom dennej tlače, TV, ekonomické

spracovanie činností, výplata výhier tipujúcim, odvody, zakúpenie a prevádzka žrebovacích

strojov, distribučná činnosť tlačív, výherných listín, súpisov výhier.

Po druhé, ide o elementy, ktoré by potenciálne mohli byť výsledkom určitých

poznatkov alebo skúseností, avšak bez bližšieho vymedzenia nie je zistiteľné, v čom

skúsenosť, informácia alebo užitočnosť postupu (know-how) spočíva. Sem patria tabuľky  

na číselné lotérie, vzory tlačív, prevádzková obálka, reklamačný list, technická dokumentácia, informácie a pomôcky pre tipujúcich, účtovný program.

Po tretie, ide o vnútorné normatívne akty, ktoré sú definované iba svojím názvom, nie

však svojim obsahom. S istotou možno tvrdiť, že vnútorný normatívny akt nie je know-how

ako celok. Je samozrejmé, že obsahuje množstvo všeobecných normatívnych ustanovení. To,

že určitá časť (ustanovenie) vnútorného normatívneho aktu je nehmotnou zložkou podnikania

ako užitočný postup, znalosť či informácia je možné, v danom prípade však nie je táto časť

príslušného normatívneho aktu dostatočne individualizovaná a opísaná. Sem patria herné

plány OFF LINE a ON LINE, systém J., súhrn prevádzkovej dokumentácie, prevádzkové

poriadky, herné predpisy, súvisiaci systém zúčtovania vkladov a výhier, odvodu tržieb,

poštové pravidlá pre stávkovú činnosť a vypracovaný systém ochrany informácií.

Po štvrté, ide o neurčité odkazy na znalosť technológie (postupu, spôsobu práce)  

bez uvedenia, v čom táto znalosť spočíva. Sem patria technické znalosti pre servis terminálov  

ON LINE, použitie technológie ON LINE systému, systém spracovania a vyhodnocovania

výherných typov v S., a. s., P. z G., spracovanie súpisov výhier a výherných listín v S., a. s.,

P., významné obchodné kontrakty a spojenia na zabezpečenie zmluvných vzťahov s

viacerými subjektmi, spôsob spolupráce s jednotlivými zberňami, kvalita a kompetentnosť

personálu.

K tomu, že predmet súdneho konania nebol dostatočne určitým spôsobom vymedzený,

zásadným spôsobom prispelo podľa názoru generálneho prokurátora to, že skúmaný predmet

bol od počiatku pomenovaný anglickým ekvivalentom (know-how), pričom konajúce súdy si 1M Obdo V 13/2011

nie dostatočne uvedomovali, že toto označenie nahrádza slovenský ekvivalent „užitočný

poznatok, skúsenosť, postup či informácia“. Tento nedostatok negatívne ovplyvnil vecnosť  

a účelnosť súdneho dokazovania. Napríklad, svedkom a znalcom boli kladené otázky, či „mal

žalobca know-how“, namiesto zrozumiteľnej formulácie spôsobom: „Aké mal žalobca

poznatky a skúsenosti ?“ Je totiž samozrejmé, že poznatky a skúsenosti má každý. Dôležité  

v danom prípade je, o aké poznatky a skúsenosti sa jedná. Takto neurčito a bezpredmetne boli

formulované otázky napríklad na svedka D. (pojednávanie z 3. júla 2001), ktorý  

na otázku, či mal žalobca know-how odpovedal, že vzhľadom na to, že vedel, ako

prevádzkovať činnosť, tak mal know-how on. Na tomto pojednávaní bola položená aj otázka

svedkovi Č.:,,Kto bol vlastníkom know-how ?“, ktorá po preklade do slovenčiny naberie

váhu svojej neurčitosti, keďže znamená „Kto mal znalosti a skúsenosti?“ Nie je pritom vôbec

jasné, na aké konkrétne znalosti a skúseností sa vypočúvajúci pýta. Používanie anglického

ekvivalentu spôsobovalo, že konajúce súdy používali výraz „vlastníctvo know-how“, pričom

je nepravdepodobné, že by vzhľadom na systematiku vecných práv v slovenskom právnom

poriadku použili výraz „vlastníctvo skúsenosti“ alebo „vlastníctvo poznatku“.

Pojem know-how sa v danom súdnom konaní stotožnil s pojmom činnosť a odklonil

sa od pojmu poznatok alebo skúsenosť. Nastalo jeho zovšeobecnenie. Napríklad,

prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku uvádza, aké činnosti obsahuje know-how (strana 24

ods. 4 prvostupňového rozsudku). Toto krytie pojmu „činnosť“ s pojmom „know-how“

nachádzame už v žalobe. Žalobca opisuje svoje činnosti, tvrdí, že ich vykonával na základe

znalostí a skúseností, avšak neuvádza akých. Tvrdenia o tom, v čom konkrétne spočíva know-

how absentujú. Táto tendencia pokračovala v celom konaní a premietla sa do rozhodnutí

súdov. Záver je potom ten, že žalovanému sa rozsudkom uložil zákaz všeobecných činností

(napríklad zákaz výplaty výhier tipujúcim).

Osobitným spôsobom sa nepresnosti vo vymedzení predmetu konania prejavili  

pri vykonaní dôkazu znaleckým posudkom Ing. G. Z. č. 1/2002, ktorý bol v procese

dokazovania ťažiskový. Súd vymedzil otázky pre znalkyňu uznesením z 13. októbra 2001, č. k. 29Cb 1/00-133. Súd položil znalkyni aj otázku, či žalovaný v čase svojho vzniku (v roku

1993) mal vlastné know-how umožňujúce prevádzkovanie číselných lotérií. Súd sa takto

znalca spýtal, či mal žalovaný v čase svojho vzniku znalosti a skúsenosti, pričom odpoveď na

túto otázku je samozrejmá a nevyžaduje znalca. Odpoveď je elementárna, keďže obchodná 1M Obdo V 13/2011

spoločnosť v čase svojho vzniku know-how z vlastnej činnosti nemá. Na ďalšiu otázku súdu,

aby znalec stanovil obsah a rozsah know-how žalobcu, odpovedal znalec tak, že obsah a

rozsah je zrejmý z dokladov v časti II. posudku a že žalobca získal od svojho predchodcu

„celé know-how“ (rozumej „všetky znalosti a skúsenosti“). Znalkyňa na túto otázku súdu de

facto neodpovedala, vymedzenie znalostí a skúseností žalobcu, o ktorých sa koná, zostalo v

neurčitej rovine. V časti II. posudku nie je žiadne know-how definované. Na ďalšiu otázku

súdu, stanoviť rozsah a obsah postupov žalovaného a porovnať ich s know-how žalobcu,

znalkyňa neodpovedala, čo odôvodnila tým, že jej zo strany žalovaného neboli poskytnuté

potrebné podklady. Súd však nezisťoval, aké podklady by na zodpovedanie otázky boli pre

znalca potrebné a neuložil žalovanému uznesením, aby predmetné podklady znalkyni

predložil (nevykonal postup v súlade s § 127 ods. 3 O. s. p.). Uvedené otázky, ktoré boli

podstatného charakteru pre vymedzenie vlastného predmetu sporu zostali nezodpovedané.

Skutočný dôvod, prečo znalkyňa nevykonala porovnanie znalostí a skúseností žalobcu a

žalovaného je ten, že porovnanie vykonať nevedela, nakoľko nemala vymedzené ani to, čo

boli relevantné poznatky, skúsenosti, postupy a užitočné informácie žalobcu.

Napriek tomu, že znalkyňa Ing. G. Z. uviedla, že pre nedostatok podkladov nevie

vymedziť postupy žalovaného a porovnať ich s know-how žalobcu, vedela odpovedať na

ďalšiu otázku súdu (otázka číslo 6 citovaného uznesenia), a to, či know-how, ktoré používa

žalovaný od roku 1993 do súčasnosti je v podstatnej časti totožné s know-how žalobcu.

Uviedla kladnú odpoveď, vedela zodpovedať, že know-how, ktoré používa žalovaný od roku

1993 je v podstatnej časti totožné s know-how žalobcu. Žalovaný v podaní z 10. septembra

2002 (číslo listu 202) správne namietal, že znalkyňa na túto otázku nemohla vedieť

odpovedať, nakoľko tvrdila, že postupy používané žalovaným zistiť z predložených údajov

nevedela. Inými slovami znalkyňa postupy žalovaného nepoznala, ale vedela, že sú totožné s

postupmi žalobcu.

V konaní pred súdom prvého stupňa bol predložený znalecký posudok Ing. H.  

č. 1/2003, v znení dodatku č. 1, vypracovaný na objednávku žalovaného, ktorého účelom bolo

posúdenie znaleckých posudkov Ing. S. č. 8/1999 a Ing. M. č. 45/1999 (vypracovaných na

objednávku žalobcu) a znaleckého posudku Ing. Z. č. 1/2002 (znalkyne ustanovenej súdom). Ing. H. upozorňuje na neurčité vymedzenie know-how v citovaných znaleckých posudkoch.

Podrobne analyzuje každý element, ktorý bol v týchto posudkoch zaradený do know-how a 1M Obdo V 13/2011

ktorý bol ako know-how ocenený. Tieto elementy hodnotí buď ako všeobecné neurčité

označenia, ktoré sú univerzálne použiteľné na akúkoľvek oblasť alebo ako nekonkrétne

neidentifikovateľné pojmy. Závery Ing. H., ktoré poukazujú na neurčité vymedzenie predmetu

nehmotného práva (know-how) neboli v odôvodneniach súdnych rozhodnutí vyhodnotené.

Otázka, či poznatky a skúsenosti, ktorým sa má v súdnom spore poskytnúť právna

ochrana, sú vymedzené dostatočne určito alebo iba všeobecne, nie je iba otázkou skutkovou,

ale aj otázkou právnou. Neurčitosť predmetu právneho vzťahu je zákonnou prekážkou vzniku

zmluvného právneho vzťahu (§ 37 ods. 2 OZ). Uvedené však platí aj pre právne vzťahy, ktoré

vznikajú z iných právnych skutočnosti, ako z právnych úkonov (§ 489 OZ). V danom prípade

nemohol vzniknúť medzi účastníkmi právny vzťah z bezdôvodného obohatenia na základe

používania tak neurčito vymedzených poznatkov a skúseností žalobcu, ako sú vymedzené  

v žalobe, v znaleckých posudkoch a v rozhodnutiach súdov. Posúdenie požiadavky  

na dostatočne určité vymedzenie predmetu nehmotného práva (know-how) je úlohou súdu

(ako otázka právna) a nemôže byť suplované vyjadrením súdneho znalca. Konajúce súdy vec

nesprávne právne posúdili, ak žalobcom tvrdené skutočnosti považovali za dostatočne určité

vymedzenie predmetu nehmotného práva. Správne mali vec vyhodnotiť tak, že tvrdené  

know-how nie je pre svoju neurčitosť spôsobilé byť predmetom mimozmluvného právneho

vzťahu medzi účastníkmi konania a žalobu mali zamietnuť už z tohto dôvodu v časti nárokov,

ktoré sa opierajú o neoprávnené používanie tvrdeného know-how žalobcu.

2) Materiálna nevykonateľnosť výroku o zdržaní sa konania

Súd prvého stupňa formuloval výrok rozsudku o zdržaní sa konania tak, že

žalovanému uložil zákaz využívania know-how popísaného v znaleckom posudku č. 8/1999  

z 12. novembra 1999 vypracovanom súdnym znalcom Ing. I. S. a v znaleckom posudku č.

45/1999 z 29. novembra 1999 vypracovanom súdnou znalkyňou Ing. M. M. Výrok rozsudku

teda neobsahuje presné vymedzenie činností, ktoré sa žalovanému zakazujú. Ukladá sa

zákaz činností uvedených v iných dokumentoch, pričom tieto dokumenty (znalecké posudky)

netvoria súčasť, ani prílohu, rozsudku. Dôvod takéhoto procesného postupu vidí generálny

prokurátor   v tom, že konajúce súdy nemali za ustálené, čo je predmetom sporu (čo sú

poznatky a skúsenosti tvoriace know-how). Nevedeli a nemohli neurčité know-how vo výroku

opísať a problém preto obišli odkazom na (tiež neurčitý) opis v znaleckých posudkoch. 1M Obdo V 13/2011

Formulácia výroku rozhodnutia súdu tým spôsobom, že uloženú povinnosť uvedie súd

odkazom na iný dokument nie je prípustná. Ustanovenie § 155 ods. 1 O. s. p. ukladá súdu

uviesť obsah rozhodnutia výlučne vo výroku rozsudku. A contrario, časť obsahu rozhodnutia

nemôže byť uvedená v dokumente, ktorý nie je súčasťou rozsudku. Uvedený výklad je

koherentný s ústavnou požiadavkou, aby štátne orgány konali výlučne spôsobom

aprobovaným zákonom (článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Zo zákona nevyplýva

možnosť súdu uviesť časť obsahu rozhodnutia tak, že výrok rozsudku odkáže na iný

dokument.

Všeobecnou požiadavkou na rozhodnutie súdu, ktorým sa ukladá účastníkovi určitá

povinnosť, je materiálna vykonateľnosť tohto rozhodnutia, ktorá, okrem iného, zahŕňa aj

požiadavku na určitosť uloženej povinnosti. Uložená povinnosť musí vyplývať z exekučného

titulu jednoznačne. V exekučnom konaní nesmie byť predmet plnenia (respektíve predmet

zákazu) sporný. V danom prípade by pri výkone výroku o zdržaní sa konania bolo potrebné

vyhodnotiť, či žalovaný pokračuje vo vykonávaní zakázanej činnosti (v používaní know-

how), ktorá je opísaná v predmetných znaleckých posudkoch neurčitým a všeobecným

spôsobom. Napríklad, v znaleckých posudkoch sa za know-how žalobcu považuje aj „výplata

výhier tipujúcim“. Pri doslovnom výklade by výkon rozhodnutia smeroval k obmedzeniu

akejkoľvek výplaty výhier tipujúcim, čo by ale znamenalo, že žalovaný nemôže túto činnosť

vykonávať ani spôsobom nezasahujúcim do know-how žalobcu. Pri užšom výklade by súdny

exekútor skúmal iba to, či žalovaný vykonáva výplatu výhier tipujúcim za použitia znalostí  

a skúseností žalobcu, avšak zistenie ich obsahu z exekučného titulu nie je možné. Súdny

exekútor nie je oprávnený sám zisťovať, aké sú znalosti a skúsenosti žalobcu pri výplate

výhier a ako sa zhodujú s postupom žalovaného. Oba výklady je preto potrebné odmietnuť,

čo preukazuje, že rozhodnutie nie je materiálne vykonateľné.

K rovnakému záveru dospejeme preskúmaním ostatných elementov know-how

uvedených v znaleckých posudkoch z hľadiska možnosti ich identifikácie v exekučnom

konaní. Napríklad, zákaz používať know-how spočíva v zákaze používania „tabuliek  

na číselné lotérie, vzorov tlačív a prevádzkovej obálky“, pričom o aké tabuľky, tlačivá  

a obálku ide, nie je zistiteľné ani z výroku rozsudku, ani zo znaleckých posudkov, na ktoré

výrok odkazuje.

1M Obdo V 13/2011

Tým, že konajúce súdy neuviedli celý obsah povinnosti zdržať sa nekalosúťažného

konania vo výroku rozsudku, ako aj tým, že obsah judikovanej povinnosti nevyjadrili

dostatočne určitým spôsobom, je rozsudok vo výroku o povinnosti zdržať sa nekalosúťažného

konania materiálne nevykonateľný. Súdy takto zaťažili konanie vadou, ktorá mala  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

3) Nesprávne právne posúdenie podmienok poskytnutia právnej ochrany

know - how

Pre právne posúdenie prípadu je nevyhnutné zodpovedať otázku, akú právnu ochranu

poskytuje objektívne právo užitočným poznatkom, skúsenostiam, informáciám a postupom

podnikateľa. Otázku možno zúžiť iba na právnu ochranu erga omnes, teda absolútnu právnu

ochranu, nakoľko v danom prípade nebolo žalobcom tvrdené porušenie jeho zmluvných práv.

Ďalej možno túto otázku zúžiť iba na právnu ochranu takých poznatkov, skúseností,

informácií a postupov, ktoré nie sú predmetom autorskoprávnej ochrany a nie sú registrované

ako osobitné práva duševného vlastníctva (napríklad patent alebo dizajn).

Poznatky, skúsenosti, informácie a postupy (know-how) môžu byť predmetom právnej

ochrany obchodného tajomstva. Predpokladom je naplnenie všetkých znakov uvedených  

v ustanovení § 17 ObchZ, t. j. musia byť užitočné, nie bežne dostupné a vedome a fakticky

podnikateľom utajované. K obchodnému tajomstvu má podnikateľ výlučné (absolútne)

užívacie a dispozičné právo, ktorému zodpovedá zákonná povinnosť tretích osôb zdržať sa

používania obchodného tajomstva a iného zásahu do obchodného tajomstva (§ 18 ObchZ).

Pokiaľ určitý poznatok, skúsenosť, informácia alebo postup nespĺňa zákonné znaky obchodného tajomstva, nepožíva v slovenskom právnom poriadku žiadnu právnu ochranu

absolútneho charakteru (erga omnes). Tomu, kto ovláda takýto bežný alebo neutajený

poznatok, skúsenosť alebo informáciu (hoci užitočnú), nevzniká dispozičné právo (výlučné

právo nakladať s poznatkom a udeliť súhlas s jeho využitím). Uvedený záver je získaný

výkladom právnej normy (§ 17 až 20 ObchZ) per eliminationem. Ak určitá skutočnosť

výrobnej, technickej alebo obchodnej povahy získava zákonnú ochranu obchodného

tajomstva za predpokladov uvedených v § 17 ObchZ, potom taká skutočnosť, ktorá 1M Obdo V 13/2011

predpoklady podľa § 17 ObchZ nespĺňa, nemôže mať právnu ochranu rovnakú (alebo väčšiu)

ako obchodné tajomstvo. Inštitút obchodného tajomstva by sa stal zbytočným. Inými slovami,

know-how požíva právnu ochranu erga omnes iba za predpokladu, že spĺňa zákonné znaky

obchodného tajomstva.

S uvedeným výkladom pojmu know - how, jeho vzťahu k obchodnému tajomstvu  

a právnej ochrany nehmotných neregistrovaných práv sa stotožňuje aj právna veda1.

__________________________

1 O. Ovečková a kol: SLOVNÍK OBCHODNÉHO PRÁVA. IURA EDITION. Bratislava

1994. ISBN 80-88715- 11-3. str. 112: Know-how - súhrn výrobne o obchodne

využiteľných poznatkov a skúseností rozmanitej povahy, s ktorými možno zmluvne

nakladať za predpokladu udržania ich utajenosti. Výraz know-how, „vedieť ako“, je vo

svete rozšírený približne v tom význame,   ako   vymedzuje náš OBZ pojem obchodné

tajomstvo.

P. Vojčík: Know-how ako predmet právnych vzťahov. In: Bulletin slovenskej advokácie.

Bratislava 1995. č. 4. str. 22: Zásadný rozdiel medzi know-how a obchodnýrn tajomstvom

spočíva v tom, že obchodné tajomstvo je osobitný inštitút obchodného práva a know-how

je jeho možným predmetom.

O. Ovečková: Obchodný zákonník – komentár. IURA EDITION. Bratislava 2005. str. 54:

Všeobecná úprava obchodného tajomstva dopĺňa ochranu poskytovanú právnou úpravou

vynálezov, ochranných zámok, dizajnov, úžitkových vzorov a podobných inštitútov.

Chránia sa najmä informácie označované ako „know-how“. L. Lisse: Know - how v českém právním rádu. In: Právní rozhledy. Praha 2003. č. 10. str.

503: Podle některých, v současní právní praxi prevládajících právních názoru je know -

how součastí obchodního tajemství, tak jak je vymezuje § 17 ObchZ.

M. Patakyová a kol: Obchodný zákonník, Komentár. C.H.Beck. 2008. str. 47: Do schémy

obchodného tajomstva sa môže zaradiť aj systém zručností, znalostí a postupov, ktoré

napomáhajú v podnikaní nachádzať efektívnejšie a rýchlejšie riešenia, ktoré sa označujú

pojmom know - how. Ak takýto systém zručností nenapĺňa pojmové znaky obchodného

tajomstva, potom môže podliehať ochrane prostredníctvom § 271.

----------------------------------------------------------------

1M Obdo V 13/2011

Rovnako je know-how chápané aj v práve Európskych spoločenstiev. Na účely

nariadenia Komisie Európskych spoločenstiev č. 240/96 sa za know-how považuje súbor

technických informácií, ktoré sú tajné, podstatné a identifikované v akejkoľvek forme (článok

10 ods. 1 citovaného nariadenia). Dopad práva európskych spoločenstiev na výklad

slovenského práva je významný na časť žalovaného obdobia po vstupe Slovenskej republiky

do Európskej únie (t. j. od 1. mája 2004 do 31. decembra 2005). V tomto období zákonné

predpisy pojem know-how nepoužívajú a legálne ho nedefinujú. Citované nariadenie

obsahuje definíciu pojmu know-how iba na účely vlastnej aplikácie. Avšak, vzhľadom na to,

že predmetom nariadenia je špecifikácia pravidiel uplatňovania článku 81 Zmluvy  

o Európskej únii na zmluvy o poskytnutí technológií (hospodársky využiteľných postupov),

možno definíciu know-how aspoň analogicky použiť na výklad slovenského práva, za účelom

zistenia všeobecného významu pojmu know-how. V opačnom prípade by tento pojem bol

vykladaný odlišným spôsobom v podobných skutkových situáciách v závislosti od toho, či je

priamo aplikovateľná norma komunitárneho práva alebo slovenského práva. Na žalované

obdobie užívania know–how od 1. januára 1996 do 31. apríla 2004 uvedené nariadenie

samozrejme nemá normatívny dopad. Predsa však, určitý výkladový význam má. V tomto

období bol pojem know-how v slovenskom právnom poriadku expressis verbis uvádzaný  

v zákonných normách iba okrajovo. Samostatná legálna definícia neexistovala. Pojem sa

začal používať až na základe ustálenej praxe zahraničných trhových ekonomík. Svoj

všeobecný význam preto získal zhodný s významom, ktorý mu bol pripisovaný v rozvinutých

trhových ekonomikách. V zahraničných právnych poriadkoch sa k písanej právnej úprave

obsahu pojmu know-how pristúpilo až potom, čo bol jeho obsah ustálený ako obchodná

zvyklosť. Harmonizácia pojmu know-how v nariadení Komisie Európskych spoločenstiev  

č. 240/96, rovnako aj v skoršom nariadení č. 556/89, je vzhľadom na konsenzus všetkých

členov Európskych spoločenstiev najbližšia všeobecnému významu tohto pojmu. K významu,

ktorý sa pojmu know-how pripisuje v zahraničných ekonomikách možno pri výklade

slovenského práva prihliadnuť prostredníctvom ustanovenia § 1 ods. 2 ObchZ.

Z tvrdení žalobcu, rovnako ani zo skutkového stavu zisteného súdmi, nevyplýva, že

žalobcove poznatky a skúsenosti boli predmetom obchodného tajomstva (pri ponechaní

stranou toho, že tieto poznatky a skúsenosti neboli v konaní vymedzené určitým  

a nezameniteľným spôsobom). Žaloba, ani ostatné podania žalobcu neobsahujú tvrdenia  

o tom, že jeho znalosti a skúsenosti sú v celom rozsahu utajované a že nie sú všeobecne 1M Obdo V 13/2011

dostupné. Žalovaný v konaní tvrdil, že poznatky a skúsenosti žalobcu utajované nie sú. Súdy

však túto spornú skutočnosť nijako nevyhodnotili. Dôkazy preukazujúce utajovanie

poznatkov a skúseností žalobcu neboli navrhnuté a ani vykonané. Skutkový stav, z ktorého

súdy pri rozhodnutiach vychádzali, neobsahuje žiadne skutkové závery o utajovaní know-

how, alebo o tom, že know-how nie je všeobecne dostupné.

Je zrejmé, že určité elementy označené v konaní ako know-how utajované neboli a ani

utajované nemohli byť. Napríklad herné plány boli už svojou podstatou verejnosti známe.

Boli prístupné v každej zberni a od určitého času boli zverejnené aj na internete.

Skutočnosť, že žalobca nemal vôľu vykonávať opatrenia na utajovanie svojich poznatkov a skúseností vyplýva už z toho, že žalobca žalovaného, s ktorým mal zmluvný

vzťah, prostredníctvom ktorého sa žalovaný mohol o know-how dozvedieť, ani zmluvne

nezaviazal na jeho utajovanie, ani inak fakticky utajovanie nezabezpečil.

Na druhej strane súdna znalkyňa Ing. M. ako aj súdna znalkyňa Ing. Z. uvádzajú, že

know–how tvorilo obchodné tajomstvo, respektíve, že bolo „žalobcom utajované v miere

potrebnej na zachovanie jeho ceny“. Nie je však preskúmateľné, na základe akých

skutočností, podkladov a úvah dospela Ing. M. k záveru o utajení predmetných znalostí a

skúseností žalovaného. Ing. Z. odôvodňuje svoj záver o utajovaní know-how tým, že

ustanovenia o utajovaní skutočností týkajúcich sa stávkových hier sa nachádzajú v mnohých

zmluvách a materiáloch (neuvádza v akých) a v zápisoch z jednaní. Je zrejmé, že zápis z

jednania nepreukazuje, či k faktickému utajovaniu došlo. Navyše, otázka, či je určitý

poznatok alebo skúsenosť utajovaný, nie je otázkou, ktorú je oprávnený vyhodnotiť súdny

znalec. Túto skutkovú otázku hodnotí súd. Skutkové závery súdu neobsahujú vyhodnotenia

toho, či žalobcove poznatky a skúsenosti neboli všeobecne dostupné a či boli žalobcom

utajované. Konajúce súdy nároky priznané žalobcovi nesubsumovali pod ustanovenia

Obchodného zákonníka o obchodnom tajomstve, a preto takéto skutkové vyhodnotenia

nepovažovali ani za potrebné (napríklad sumarizácia sporných skutočností na strane 30 ods. 3

prvostupňového rozsudku).

Odvolací súd výslovne uvádza (strana 70 odsek 1 odvolacieho rozsudku), že nie je

možné uzavrieť, že know-how môže požívať právnu ochranu len po splnení predpokladov 1M Obdo V 13/2011

právnej ochrany cez inštitút obchodného tajomstva. Vyjadruje názor, že právna ochrana

know-how vyplýva z ústavného práva vlastniť majetok, z ustanovení Občianskeho zákonníka

o ochrane vlastníctva a z ustanovení Obchodného zákonníka o nekalej súťaží. Tento právny

názor nie je správny.

Ustanovenia Občianskeho zákonníka o vlastníctve nie je možné aplikovať na poznatky

a skúsenosti výrobnej, obchodnej a technickej povahy. Predmetom vlastníckeho práva je vec.

S použitím analógie legis možno právne normy vlastníckeho práva aplikovať aj na iné

predmety právneho vzťahu ako na veci, avšak iba za predpokladu, že tieto predmety právneho

vzťahu nie sú regulované právnou úpravou priamo. Právna úprava pozná inštitút obchodného

tajomstva, ktorý presne vymedzuje podmienky, za ktorých sa poznatkom a skúsenostiam

podnikateľa poskytuje absolútna právna ochrana. Analogická aplikácia iného právneho

inštitútu preto neprichádza do úvahy. Znamenalo by to dokonca absurdný záver, že ak určitý

poznatok alebo skúsenosť nespĺňa podmienky poskytnutia ochrany podľa § 17 ObchZ, možno

ho chrániť v podstate rovnako, však na základe iných, analogicky aplikovaných, právnych

noriem. Ak zákonodarca podmienky právnej ochrany vymedzil (§ 17 ObchZ), určil tým

zároveň (a contrario), že pri nesplnení podmienok nemôže byť ochrana absolútneho

charakteru poskytnutá.

Obdobný právny záver platí aj pri aplikácii všeobecných ustanovení o nekalej súťaži

na know-how. Ustanovenia § 17 až 20 ObchZ v spojení s § 51 ObchZ (ustanovenia  

o nekalosúťažnom konaní porušovaním obchodného tajomstva) sú svojou povahou  

lex specialis vo vzťahu k ustanoveniu § 44 ods. 1 ObchZ (definícia nekalej súťaže a jej

všeobecný zákaz). Zásah do skutočnosti predstavujúcej obchodné tajomstvo je zásahom  

do absolútneho práva. Takýto zásah je zakázaný. Ustanovenia § 17 až 20 ObchZ predstavujú

špeciálnu právu úpravu absolútnych práv k neregistrovaným informáciám (poznatkom,

skúsenostiam a postupom). Ak využitie určitého poznatku alebo skúsenosti podnikateľa inou

osobou neodporuje právnemu režimu ustanovení § 17 - 20 ObchZ, napríklad z dôvodu, že

skúsenosť nebola utajenou skutočnosťou, potom neprichádza do úvahy posudzovať daný

skutkový stav tak, že využitie takejto skúsenosti je nekalosúťažným konaním. Znamenalo  

by to, že právna ochrana, ktorá sa nemá poskytnúť podľa osobitného predpisu pre nesplnenie

požadovaných podmienok (podľa ustanovení § 17 až 20 ObchZ v spojení s § 51 ObchZ),   by sa poskytla podľa všeobecného predpisu (podľa ustanovenia § 44 ods. 1, t. j. podľa 1M Obdo V 13/2011

generálnej klauzuly o zákaze nekalej súťaže).

Konajúce súdy preto vec nesprávne právne posúdili, ak mali za to, že znalosti  

a skúsenosti žalobcu požívajú právnu ochranu aj v prípade, ak nespĺňajú znaky obchodného

tajomstva (znak všeobecnej nedostupnosti a utajenia). Z dôvodu tohto nesprávneho právneho

posúdenia nepovažovali konajúce súdy za potrebné zaoberať sa pri vyhodnotení skutkového

stavu otázkou, či poznatky a skúsenosti žalovaného nie sú všeobecne dostupné a či sú utajené,

ktorá je pre správne rozhodnutie veci kľúčová. Súdy teda nevykonali skutkové vyhodnotenia

v takom rozsahu, aby bolo možné aplikovať správnu právnu normu (t. j. aplikovať § 17 až 20

ObchZ alebo zistiť, že jej aplikácia nie je možná).

4)   Nesprávne právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi žalobcom  

a žalovaným

Zo skutkového stavu zisteného súdom vyplýva, že od začiatku činnosti žalovaného až

do 30. júna 1999 prebiehala medzi žalobcom a žalovaným zmluvná spolupráca. V tomto

období došlo k uzavretiu viacerých zmlúv približne zhodného obsahu, ktoré na seba postupne

nadväzovali a pokrývali uvedené časové obdobie. Prvá zmluva bola uzavretá na obdobie roka

1993 s názvom Zmluva o zabezpečení spracovania dát a ostatných technických úkonov

spojených s prevádzkovaním číselných lotérií a stávkových hier. Niektoré neskôr uzavreté

zmluvy nesú v názve označenie „mandátna zmluva“ (číslo listu 61), čo bližšie vystihuje

právny charakter činností žalobcu, ktoré vykonával v mene a na účet žalovaného.

Predmetom zmluvného vzťahu žalobcu a žalovaného bol odplatný záväzok žalobcu

zabezpečovať pre žalovaného technické spracovanie operácií a s nimi súvisiacich činností

potrebných pre zabezpečenie stávkových hier a číselných lotérií.

Hoci niektoré zmluvy medzi účastníkmi obsahujú ustanovenia, že žalobca má

prevádzkovať číselné lotérie, je takéto ustanovenie potrebné správne vyložiť tak, že ide  

o prevádzkovanie nie vo vlastnom mene, ale v mene žalovaného. Žalobca túto činnosť  

vo vlastnom mene vykonávať nemohol. Znamená to, že prevádzkovateľom hier bol žalovaný,

nie žalobca. Žalobca vykonával činnosti v mene a na účet svojho klienta (žalovaného). 1M Obdo V 13/2011

Uvedené právne posúdenie - vykonávanie zmluvných činností v mene a na účet

žalovaného - a dôsledky z neho vyplývajúce neboli konajúcimi súdmi dostatočne vzaté  

do úvahy. Žalobca sa v žalobe sám stavia do polohy prevádzkovateľa číselných lotérií.

Prvostupňový súd v časti odôvodnenia rozsudku obsahujúceho zistený skutkový stav uvádza

(str. 22 ods. 6 prvostupňového rozsudku), že strany sa dohodli na rozdelení „držby“ licencie  

a samotného „prevádzkovateľa“ číselných hier. Uvádza (strana 31 ods. 4 prvostupňového

rozsudku), že žalobca know-how od počiatku svojej činnosti, t. j. od roku 1993 používal  

na prevádzkovanie príslušných číselných hier. To je zásadným spôsobom nesprávne právne

hodnotenie. Žalobca mohol od roku 1993 používať know-how iba pri plnení svojich

zmluvných povinností voči žalovanému, nie však pri prevádzkovaní číselných hier. Žalobca

totiž číselné hry neprevádzkoval. Príslušné číselné hry prevádzkoval žalovaný.

Uvedený skutkový záver súdu, že žalobca používal know-how od roku 1993  

je zároveň v rozpore s iným skutkovým záverom súdu (strana 32 ods. 7 prvostupňového

rozsudku), a to so záverom, že know-how žalobcu používal od roku 1993 žalovaný. Tieto

nezrovnalosti vyplývajú z neujasnenia si postavenia žalobcu ako mandatára žalovaného.

Mandatár predsa nemôže mandantovi namietať, že svoje povinnosti z mandátnej zmluvy plnil

s použitím svojich znalostí a skúseností a tvrdiť, že tieto predstavujú osobitnú hodnotu

nezahrnutú v odplate mandatára. Skutkový záver súdu, že žalobca používal know-how  

od roku 1993, preto tiež vylučuje správnosť právneho záveru súdu (strana 34 ods. 3

prvostupňového rozsudku), že žalovaný know-how získal neoprávnene. Minimálne  

do 30. júna 1999, do skončenia zmluvnej spolupráce, používal (tvrdené) know-how žalobca

pri plnení svojich zmluvných povinností. A contrario, know-how nemohlo by odňaté

žalobcovi žalovaným.

Jasný príklad neujasnenia si právneho režimu mandátnej zmluvy je pri skutkovom

vyhodnotení otázky, kto vykonával žrebovanie v Slovenskej televízii (str. 25 ods. 5

prvostupňového rozsudku). Prvostupňový súd uvádza, že žrebovania sa zúčastňoval zástupca

žalobcu a že až neskôr k žrebovaniu pristúpil aj zástupca žalovaného a pokračoval v takto

začatom systéme žrebovania. Toto skutkové hodnotenie odkláňa pozornosť od právneho stavu

veci. Žalovaný totiž vykonával žrebovanie bez ohľadu na to, či sa ho zúčastnil osobne alebo

či sa ho zúčastnil iba jeho zástupca (mandatár, žalobca), ktorý konal v mene žalovaného.  

To, či sa žalobca pri žrebovaní zúčastňoval osobne alebo v zastúpení je irelevantné. Ak súd

takéto irelevantné okolnosti v časti odôvodnenia rozsudku o zistenom skutkovom stave 1M Obdo V 13/2011

hodnotí, je to iba pre neujasnenie si ich právneho významu.

Súdy vec nesprávne právne posúdili, ak mali za to, že už počas zmluvnej spolupráce

sporových strán mohlo dôjsť k odňatiu alebo k protiprávnemu užívaniu know-how žalobcu

(ak vôbec existovalo) žalovaným. Žalobca mohol takéto know-how využívať na plnenie

svojich zmluvných povinností mandatára, čo vylučuje protiprávne používanie know-how

žalovaným. Zároveň sa súdy dopustili nesprávneho skutkového (a súčasne právneho) záveru,

že od roku 1993 používali know-how obe strany, nakoľko takýto stav je vylúčený z povahy

mandátneho vzťahu medzi stranami (výkon činností v mene a na účet iného).

Okrem uvedeného pochybenia v právnom hodnotení veci súdy nesprávne právne

vyhodnotili dopad zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným na niektoré elementy

(činnosti alebo výsledky činností), ktoré boli v konaní nesprávne vyhodnotené ako   know-how (ako súbor znalostí, skúseností, informácií a postupov).

Súdy nesprávne vyhodnotili právnu povahu herných plánov. Žalobca v žalobe uvádza,

že žalovaný nemal vypracovaný žiadny herný plán. Napríklad, herný plán ON LINE

vypracoval žalobca na základe českého herného plánu z l. marca 1993. Tvrdí, že aj ďalšie

zmeny a vylepšenia hier vychádzali z iniciatívy žalobcu. Konajúce súdy neprávne právne

posúdili, že vytvorené herné plány (v skutočnosti ich bližšie nešpecifikované časti)  

sú nehmotným právom žalobcu. Herné plány boli vypracované žalobcom pre žalovaného  

na základe odplatného zmluvného vzťahu. Ide o hmotne zachytiteľný výsledok určitej

činnosti vykonávanej žalobcom pre žalovaného. Zmluvný vzťah účastníkov je v tejto časti

potrebné posúdiť ako zmluvu o dielo bez ohľadu na to ako bola zmluva účastníkmi označená.

Medzi účastníkmi ide preto o zmiešaný zmluvný typ s prvkami mandátnej zmluvy a zmluvy  

o dielo, kde predmetom záväzku žalobcu je výkon určitej činnosti bez zodpovednosti  

za dosiahnutie želaného výsledku (mandátna zmluva) a zároveň výkon určitej činnosti  

so zodpovednosťou za vytvorenie určitého výsledku (zmluva o dielo), ako napríklad

vypracovanie herných plánov. Je pritom irelevantné, že zmluva medzi účastníkmi nehovorí

expressis verbis o tom, že žalobca má vypracovať herný plán. Táto jeho povinnosť vyplývala zo všeobecne zmluvne vymedzenej povinnosti vykonávať všetky činnosti potrebné  

na zabezpečenie prevádzky hier. Zo správania strán po uzavretí zmluvy je zrejmé, že žalobca

žalovanému herné plány skutočne poskytoval. Hoci teda zmluva výslovne nehovorí o tom,   1M Obdo V 13/2011

že povinnosťou žalobcu je vypracovať herný plán pre žalovaného, túto povinnosť žalobcu

možno zistiť výkladom zmluvy s prihliadnutím na prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli.

Hmotne zachytiteľné výsledky činností žalobcu (herné plány) sú preto súčasťou podniku

žalovaného. Dokonca právny režim zmluvy o dielo by v danom prípade vznikol aj vtedy,  

ak by herné plány obsahovali prvky autorského diela. Z uvedeného vyplýva, že využívanie

herných plánov žalovaným neznamenalo zásah do práv žalobcu.

Rovnaká právna úvaha (aplikácia ustanovení zmluvy o dielo) platí aj o ďalších

elementoch, ktoré boli konajúcimi súdmi vyhodnotené ako know-how žalobcu. Napríklad

žalobca v žalobe tvrdí, že vypracoval prevádzkové predpisy pre ON LINE a OFF LINE systém a že tieto predpisy „samostatne“ vydal, pričom žalovaný prevádzkové predpisy

samostatne nevydal. Tieto predpisy boli vypracované na regulovanie činnosti vykonávanej

žalovaným, boli vypracované na základe zmluvného vzťahu pre žalovaného a patria

žalovanému. Išlo o činnosť vykonávanú v mene žalovaného. Prevádzkové predpisy preto

vydal z právneho hľadiska žalovaný. V rovnakom právnom režime boli žalobcom  

pre žalovaného vypracované tabuľky na číselné lotérie, vzory tlačív, obálka, reklamačný list,

technická dokumentácia, tikety, potvrdenky, výherné listiny a poštové pravidlá. Je pritom

právne irelevantné, že žalobca využil pri plnení svojich zmluvných povinností svoje znalosti  

a skúsenosti (t. j. bližšie nešpecifikovaný know-how).

Skutočnosť, že herné plány, prevádzkové poriadky, vzory tiketov a iné dokumenty

boli vypracované žalobcom pre žalovaného svedčí aj to, že uvedené dokumenty boli

schvaľované v povoleniach Ministerstva financií Slovenskej republiky na prevádzkovanie

číselných lotérií pre žalovaného.

Možno uzavrieť, že tie elementy, ktoré boli konajúcimi súdmi považované  

za know-how žalobcu (napríklad herné plány, prevádzkové predpisy, prevádzková

dokumentácia) a ktoré predstavujú hmotne zachytiteľný výsledok činnosti vykonávanej

žalobcom pre žalovaného na zmluvnom základe sú dielom vytvoreným žalobcom  

pre žalovaného. Toto dielo patrí žalovanému. Užívaním tohto diela nemohlo dôjsť k zásahu

do nehmotných práv žalobcu.

Konajúce súdy preto vec nesprávne právne posúdili, ak zmluvný vzťah účastníkov

konania nevyhodnotili ako zmiešaný zmluvný typ s prvkami zmluvy o dielo.

1M Obdo V 13/2011

Ďalší prvok, ktorý obsahoval zmiešaný typ zmlúv (§ 491 OZ) uzatváraných medzi

žalobcom a žalovaným je zmluva sprostredkovateľská. Za účelom splnenia vlastných

zmluvných povinností sprostredkoval žalobca žalovanému uzatvorenie viacerých zmlúv,

napríklad zmluvy so Slovenskou televíziou a zmluvy so zberňami tiketov. Tieto skutočnosti

však súdy hodnotili ako významné z hľadiska skutkového stavu „neoprávneného používania

know-how“. Napríklad prvostupňový súd skutkovo vyhodnocuje, že prvú zmluvu na výrobu  

a vysielanie číselných lotérií uzavrel so Slovenskou televíziou žalobca, hoci ju v závere

podpísal aj zástupca žalovaného (str. 25 ods. 6 prvostupňového rozsudku). Alebo skutkovo

vyhodnocuje (str. 26 ods. 3 prvostupňového rozsudku), že žalovaný prevzal kontakty žalobcu

na zberne tiketov, pričom žalovaný uzavrel so zberňami mandátnu zmluvu, ktorú vypracoval

žalobca. Uvedené skutočnosti je však potrebné právne vyhodnotiť tak, že žalobca časť svojich

zmluvných záväzkov voči žalovanému spočívajúcich v zabezpečení organizácie číselných

hier splnil tak, že žalovanému sprostredkoval uzavretie zmlúv s tretími subjektmi.

Cez zmluvný vzťah žalobcu a žalovaného je potrebné vyhodnotiť aj právnu povahu

tých poznatkov a skúseností, ktoré sa týkali prevádzkovania systémov ON LINE a OFF

LINE. Rozdiel v systémoch spočíva v spôsobe spracovávania informácií od tipujúcich, teda  

v tom, či zber a spracovanie informácií prebieha za použitia informačných technológií, t. j.

prostredníctvom zosieťovaných terminálov (ON LINE) alebo fyzickým zberom tiketov  

(OFF LINE).

Systém ON LINE sa začal podstatným spôsobom vyvíjať až od roku 1993, teda  

od začiatku zmluvnej spolupráce žalobcu a žalovaného. Poznatky a skúsenosti s prevádzkou

systému ON LINE získal žalobca pri výkone činností mandatára žalovaného, t. j. činností

vykonávaných v mene a na účet žalovaného. Žalovaný ich preto získal od žalobcu v rámci

zmluvného vzťahu právne aprobovaným spôsobom. Na druhej strane, žalobca bez zmluvnej

spolupráce so žalovaným poznatky a skúsenosti pri prevádzkovaní systému ON LINE získať

nemohol. Po ukončení zmluvnej spolupráce mohol preto žalovaný s takto získanými

poznatkami a skúsenosťami voľne nakladať. Pre bližšie vyhodnotenie právnej povahy   know-how spojeného s prevádzkou systému ON LINE však opäť nastáva zásadný problém  

v tom, že predmetné poznatky a skúsenosti nie sú v žalobe dostatočne určito špecifikované.

Navyše, terminály na prevádzkovanie systému ON LINE patrili spoločnosti G. C. S. o. z. 1M Obdo V 13/2011

Vzniká teda otázka, v čom spočíva osobitná znalosť vedieť obsluhovať strojové zariadenie

iného subjektu, ktoré dokonca používa vlastnú patentovú ochranu. Návod na obsluhu

strojového zariadenia je možné získať od jeho vlastníka. Po ukončení zmluvnej spolupráce

žalobcu a žalovaného ohľadom prevádzkovania systému ON LINE bol tento systém

prevádzkovaný na zmluvnom základe medzi žalovaným a spoločnosťou G. Nie je preto vôbec

zrejmé, aké poznatky žalobcu používal žalovaný naďalej aj po ukončení ich zmluvnej

spolupráce. Ak existujú nejaké osobitné znalosti a skúsenosti s prevádzkou systému ON

LINE, zrejme by po ich zadefinovaní (opísaní) bolo vyhodnotené, že ide o know-how

spoločnosti G., prípadne, že sú zhodné s patentovou ochranou spoločnosti G. Žalovaný totiž

de facto vykonával činnosť spojenú s prevádzkou systému ON LINE tak, že uzavrel zmluvu

na výkon tejto činnosti so spoločnosťou G.

Systém OFF LINE bol postupne od roku 1993 nahrádzaný novým systémom ON

LINE, až v roku 2000 úplne zanikol. Ak s prevádzkovaním systému OFF LINE boli spojené

určité poznatky alebo skúsenosti žalobcu, potom ich využitie je od roku 2000 bezpredmetné.

Napriek tomu je prevádzkovanie systému OFF LINE považované konajúcimi súdmi za riadnu

súčasť know-how a nároky spojené s týmto elementom sú považované za dôvodné aj  

za obdobie, kedy bol evidentne nefunkčný z dôvodu zastarania. K zastaraniu tohto elementu

sa neprihliadlo ani pri ocenení know-how. Dôsledne vyhodnotiť, či žalobca mal know-how

na prevádzkovanie systému OFF LINE však opäť nie je možné pre neurčitosť jeho

vymedzenia v žalobe, pre neopísanie znalostí a skúseností, ktoré sa ho týkali. Až po ich

identifikácii by bolo možné posúdiť, v čom toto know-how spočívalo a vyhodnotiť

skutočnosť, že žalobca poskytoval žalované služby spojené s prevádzkou OFF LINE systému

tak, že uzavrel na tento účel zmluvu so spoločnosťou S., a. s. so sídlom v P. Pre takéto

vyhodnotenie môže byť podstatné aj to, čo vyplynulo z výsluchu štatutárneho zástupcu S., a.

s. a síce, že žalobca sám mal iba päť zamestnancov a že činnosti spojené s prevádzkovaním

systému OFF LINE neovládal (číslo listu 716).

K prevádzkovaniu systému OFF LINE a ON LINE do 30. júna 1999 možno spoločne

uviesť to, že žalobca zabezpečoval prevádzkovanie oboch systémov pre žalovaného  

na zmluvnom základe a za dohodnutú odmenu, čo priamo vylučuje, že si žalovaný v tomto

období prisvojil akékoľvek know-how týkajúce sa ich prevádzky. Zároveň nie je zistiteľné, či

a aké znalosti a skúsenosti mal s prevádzkovaním týchto systémov žalobca (nie sú v žalobe 1M Obdo V 13/2011

dostatočne opísané), pričom ich získanie zjavným spôsobom vylučuje to, že žalobca

poskytoval žalovanému služby z mandátnej zmluvy prostredníctvom zmluvy so S., a. s., so

sídlom v P. (systém OFF LINE) a prostredníctvom zmluvy s G. (systém ON LINE).

5)   Nesprávne právne posúdenie hodnoty know-how a výšky bezdôvodného

obohatenia za používanie know-how

Z vyššie uvedených argumentov vyplýva, že zo skutkového stavu zisteného

konajúcimi súdmi nie je možné vyvodiť právny záver, že poznatky a skúsenosti žalobcu

požívajú právnu ochranu absolútneho charakteru. Tieto znalosti a skúsenosti totiž neboli

dostatočne určito vymedzené, nebol urobený skutkový záver o tom, že spĺňajú všetky

náležitosti obchodného tajomstva a nebolo zohľadnené, že hmotne zachytiteľné výsledky

činností žalobcu sú dielom vytvoreným pre žalovaného. Z uvedeného dôvodu nebol naplnený

predpoklad, ktorý by umožnil súdu pristúpiť k oceneniu know-how. Uvedený nedostatok nie

je možné zhojiť tým, že v znaleckých posudkoch Ing. S. č. 8/1999 a Ing. M. č. 45/1999 títo

znalci konštatovali, že „žalobca je vlastníkom know-how“, a tým považovali za možné

pristúpiť k jeho oceneniu. To, či žalobca určité nehmotné práva má, je vecou právneho

posúdenia súdu. Konštatovanie znalca, že existenciu práv (nota bene nehmotných

neregistrovaných práv) zistil výlučne z dokumentov predložených žalobcom, je v sporovom

súdnom konaní irelevantné.

Ak by aj žalobcove znalosti a skúsenosti požívali absolútnu právnu ochranu, a teda

mali hospodársku a právnu relevanciu, potom spôsob, akým boli tieto práva (know-how)

ocenené a spôsob, akým bola určená výška nároku žalobcu za neoprávnené používanie  

know-how nie je podľa názoru generálneho prokurátora správny.

Znalecký posudok č. 8/1999 z 12. novembra 1999 vypracovaný súdnym znalcom  

Ing. I. S., v znení dodatku č. l z 12. novembra 2001, a znalecký posudok č. 45/1999

z 29. novembra 1999 vypracovaný súdnou znalkyňou Ing. M. M., v znení dodatku č. 1

z 12. novembra 2001, zodpovedali otázku, aká je hodnota know-how žalobcu. Oba uvedené

znalecké posudky majú podobnú štruktúru. Po údajoch o podkladoch poskytnutých

objednávateľom posudku konštatujú znalci existenciu práv žalobcu   k know-how, uvádzajú 1M Obdo V 13/2011

v čom know-how spočíva (neurčitým spôsobom), konštatujú, že know-how bude ocenené

metódou licenčnej analógie (možný výnos z predpokladaných licenčných poplatkov

za obdobie desiatich rokov stanovený analógiou na podobné prípady), stanovujú percentuálnu

výšku licenčného poplatku z ročného obratu (2 %) a následne hodnotu tohto poplatku z

desaťročného predpokladaného výnosu diskontujú ku dňu vyhotovenia posudku. Ak

uvážime, že úlohou znalca nie je posúdenie existencie práv (to je úlohou súdu), ako aj to, že

diskontovanie budúcich výnosov na aktuálnu hodnotu je jednoduchou stredoškolskou

matematikou, potom jedinou otázkou, ktorá vyžadovala odborné posúdenie, bolo stanovenie

výšky priemerného ročného licenčného poplatku. Obaja znalci zhodne určili ročný licenčný

poplatok ako 2 % ročného obratu žalovaného. Avšak znalci ani minimálnym spôsobom

nezdôvodnili, akým spôsobom dospeli k tejto jedinej informácii odborného charakteru.

Úlohou znalcov bolo podrobne odôvodniť, prečo je výška ročného licenčného

poplatku 2 %. Ak vychádzali zo zvyklostí v určitých odvetviach, bolo treba uviesť v akých

odvetviach, či ide o odvetvie zhodné alebo iba podobné činnosti žalovaného. Ďalej bolo

potrebné uviesť, či vzali do úvahy, že predmetná licencia na know-how nie je jedinou

nevyhnutnou licenciou na prevádzkovanie číselných hier, ale že ďalšou nevyhnutnou

licenciou je povolenie štátu. Mali sa zaoberať tým, že povolenie štátu je výhradné pre jediný

subjekt na určitom území, t. j., že činnosť číselných hier nesmie byť prevádzkovaná inými

subjektmi a že žalovaný je preto jediný možný odberateľ licencie od žalobcu. Mali zhodnotiť

skutočnosť, že poskytovateľ licencie nemá sám oprávnenie na činnosť, s ktorou výkon

licencie súvisí, teda, že jediným využitím jeho know-how je poskytnutie licencie inému

(dokonca jedinému) subjektu. Mali zhodnotiť možnosť odberateľa licencie obstarať licenciu

na výkon práva od iného poskytovateľa a vplyv tejto skutočnosti na cenu licencie. Mali

vyhodnotiť, či má odberateľ licencie na know-how možnosť prevádzkovať činnosť aj  

bez akéhokoľvek know-how, t. j. získať skúsenosti až pri prevádzkovaní vlastnej činnosti.

Znalci mali uviesť svoje skúsenosti s ocenením obdobného prípadu (držiteľ výhradnej štátnej

licencie na číselné hry užíva zároveň aj licenciu na nehmotný statok od súkromného

poskytovateľa) alebo mali uviesť, že žiadnu skúsenosť s obdobným prípadom nepoznajú  

a potom vyhodnotiť dopad nedostatku informácie na možnú nepresnosť v odhade.

Odôvodnenie v naznačenom smere nebolo doplnené ani v znaleckom posudku Ing. G. Z. č.

1/2002, ktorý (okrem iného) mal za cieľ prekontrolovať správnosť výpočtu hodnoty know-how znalcami Ing. S. a Ing. M.

1M Obdo V 13/2011

Postup súdneho znalca, ktorý stanoví hodnotu bez akéhokoľvek odôvodnenia považuje

za nesprávny dokonca aj samotná súdna znalkyňa Ing. M. Vo svojom neskoršom posudku č.

11/2003 (na ocenenie hodnoty ochranných známok) kritizuje postup súdneho znalca Ing. H.

použitý v posudku č. 1/2003, keď uvádza, že stanovisko Ing. H. o výške licenčného poplatku

nie je primerane odôvodnené a nemá preto vypovedaciu schopnosť. Sama však pritom

v posudku č. 45/1999 (na ocenenie know-how) uvádza, že ročný licenčný poplatok je 2 %

z obratu bez uvedenia akéhokoľvek odôvodnenia.

Vyjadrenie súdneho znalca, že právo má určitú hodnotu bez akéhokoľvek, čo i len

elementárneho odôvodnenia postupu pri zisťovaní tejto hodnoty, nemôže byť považované

súdom za znalecký posudok v zmysle § 127 O. s. p. Takéto vyjadrenie je iba neodôvodneným

a nepreskúmateľným názorom. Zo strany súdu, ktorý takýto posudok akceptoval, ide  

o procesnú vadu pri vykonaní dôkazu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Ďalšou procesnou vadou konajúcich súdov bolo to, že neprihliadli na pochybenia

znalcov Ing. S. a Ing. M., ktoré nastali zvolením nesprávnej metódy pri oceňovaní know-how.

Obaja znalci použili pri ocenení metódu licenčnej analógie, hoci správne mali použiť metódu

kapitalizácie odčerpateľných zdrojov. Ide tu o nesprávne použitie metódy ocenenia z hľadiska

de iure a zároveň aj o jej nevhodné použitie z hľadiska de facto.

Právnym predpisom, ktorý v Slovenskej republike prvýkrát ustanovil, akou metódou

má byť ocenené know-how patriace k podniku, je vyhláška Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. 255/2000 Z. z. o stanovení hodnoty podniku, jeho častí a zložiek

majetku podniku (ďalej len „vyhláška č. 255/2000 Z. z.“), účinná od 1. augusta 2000 a platná

do 1. marca 2002. Predpísanou metódou ocenenia je metóda kapitalizácie odčerpateľných

zdrojov. Ďalšie predpisy, ktoré uvedenú vyhlášku neskôr nahradili, majú identickú úpravu.

Znalecký posudok Ing. M. č. 45/1999 bol vypracovaný k 26. novembru 1999, teda

pred účinnosťou vyhlášky č. 255/2000 Z. z. Znalkyňa vykonala ocenenie metódou licenčnej analógie. Sumu licenčných poplatkov za obdobie desiatich rokov diskontovala k dátumu

vyhotovenia posudku, t. j. posudok stanovuje hodnotu know-how v roku 1999. K uvedenému

posudku vypracovala Ing. M. dodatok č. 1. Dodatok bol vypracovaný k 13. novembru 2001. 1M Obdo V 13/2011

Nakoľko znalkyňa opäť vypočítala diskont licenčného poplatku za obdobie nasledujúcich

desiatich rokov, stanovila hodnotu know-how v roku 2001. Znalkyňa opäť použila metódu

licenčnej analógie, čo aj výslovne uvádza na strane 3 uvedeného dodatku. Uvádza však tiež aj

to (strana 3 dodatku), že postupovala v súlade s vyhláškou č. 255/2000 Z. z. Toto tvrdenie

znalkyne je ale v rozpore s citovanou vyhláškou, keďže predpísaná metóda ocenenia je

metóda kapitalizácie odčerpateľných zdrojov a nie metóda licenčnej analógie. Dodatok č. 1

svojím obsahom nepredstavuje dodatok k posudku č. 45/1999, ale nový posudok. Dodatkom

by bol iba v prípade, ak by obsahoval doplnenia pre zistenie ceny v roku 1999. Dodatok ale

obsahuje ocenenie know-how k inému, neskoršiemu dátumu. Ide preto o nové ocenenie. Toto

nové ocenenie používa pritom inú metódu ako určuje právny predpis - vyhláška č. 255/2000 Z. z.

Rovnako ako Ing. M. postupoval pri vyhotovení dodatku k znaleckému posudku aj

Ing. S. Znalecký posudok Ing. S. č. 8/1999 bol vypracovaný 12. novembra 1999. Znalec

vykonal ocenenie metódou licenčnej analógie. Sumu licenčných poplatkov za obdobie

desiatich rokov diskontoval a stanovil hodnotu know-how v roku 1999. K uvedenému

posudku vypracoval Ing. S. dodatok č. 1 z 12. novembra 2001. Znalec opäť vypočítal diskont

licenčného poplatku za obdobie nasledujúcich desiatich rokov a stanovil hodnotu know-how

v roku 2001. Znalec opäť použil metódu licenčnej analógie. Dodatok č. 1 je svojím obsahom

novým ocenením know-how, vykonaným v rozpore s metódou stanovenou právnym

predpisom účinným v čase jeho vypracovania.

Vypracovanie znaleckého posudku v súlade s právnymi predpismi je náležitosťou,  

na ktorú je súd povinný prihliadať. Znalecký posudok, ktorý túto náležitosť nespĺňa, nie je

možné považovať za dôkaz vykonaný v súlade s ustanovením § 127 O. s. p. Ak súd prihliadol

na znalecké posudky (ich dodatky z roku 2001) vypracované v rozpore s vyhláškou  

č. 255/2000 Z. z. a vykonal dôkaz takýmito posudkami, zaťažil konanie vadou, ktorá mala  

za následok nesprávne rozhodnutie veci.

Potrebné je tiež poukázať na to, že zvolená metóda ocenenia (licenčná analógia) bola

na daný prípad ocenenia know-how použitá nevhodne. Teda hoci jej použitie v znaleckých

posudkoch vypracovaných ešte v roku 1999 nebolo v rozpore s právnym predpisom, bolo aj

tak vecne nesprávne. Po prvé, táto metóda nie je použiteľná už z toho dôvodu, že neexistuje 1M Obdo V 13/2011

žiadny analogický príklad, na ktorý by sa dalo poukázať. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným

je absolútne špecifický, ak uvážime, že ide o poskytnutie know-how poskytovateľom licencie,

ktorý nemá oprávnenie na činnosť spojenú s využitím know-how, odberateľovi licencie, ktorý

má na činnosť spojenú s využitím know-how výlučné zákonné monopolné postavenie  

na celom relevantnom území. To, že žiadny analogický príklad neexistuje, sa prejavilo hlavne

v tom, že znalci stanovili výšku licenčného poplatku bez akéhokoľvek odôvodnenia.

Po druhé, neberie do úvahy koeficient zastarania know-how (napríklad zastaranie know-how

týkajúceho sa systému OFF LINE). Po tretie, neberie do úvahy podiel know-how na ostatnom

nehmotnom majetku poskytovateľa licencie (napríklad na ochranných známkach). Po štvrté,

pri ocenení neberie do úvahy žiadne ekonomické údaje žalobcu.

Odhliadnuc od uvedených pochybení pri vykonaní dôkazu znaleckými posudkami  

za účelom zistenia ceny know-how, konajúce súdy sa dopustili nesprávneho právneho

posúdenia pri určení výšky bezdôvodného obohatenia žalovaného. Vychádzali totiž nesprávne

z toho, že trhová hodnota know-how a výška bezdôvodného obohatenia žalovaného sú

totožné.

Súdy vec právne vyhodnotili tak, žalovaný si know-how žalobcu protiprávne prisvojil

a že toto know-how nie je možné žalobcovi vrátiť. Podľa názoru konajúcich súdov sa

žalovaný preto bezdôvodne obohatil do výšky celej hodnoty know-how (109 404 000 Sk).

Nesprávnosť tohto právneho posúdenia je vidieť na prvý pohľad v tom, že žalovaný je  

na jednej strane zaviazaný zaplatiť žalobcovi celú hodnotu know-how, na druhej strane

sa mu zakazuje, aby know-how ďalej používal, čo je zjavná logická disproporcia.

Súdy sa správne mali pri zisťovaní výšky obohatenia žalovaného zaoberať tým, aké

obohatenie získal žalovaný za obdobie používania know-how uplatnené v žalobe. Ak súdy

mali za to, že žalovaný protiprávne používal know-how už od roku 1993 a ak žalované

obdobie je obdobím od 1. januára 1996 do 3l. decembra 2005, potom obohatenie získané

žalovaným nezodpovedá ani trhovej hodnote know-how stanovenej v roku 1999 (znalecké posudky), ani trhovej hodnote know-how stanovenej v roku 2001 (dodatky k znaleckým

posudkom), ale tej hodnote, akou sa know-how podieľalo na ziskoch žalovaného za roky

1996 až 2005.

1M Obdo V 13/2011

Možno uzavrieť, že otázka, ktorú znalci v predmetných znaleckých posudkoch

zodpovedali, t. j. aká je hodnota know-how žalobcu, bola pre súdne konanie úplne

bezpredmetná a zbytočná. Súd mal správne ustanoviť znalca pre zodpovedanie otázky,  

do akej výšky sa žalovaný obohatil používaním know-how žalobcu v období od 1. januára

1996 do 31. decembra 2005. Inými slovami, hodnota know-how na trhu je irelevantná  

pre zistenie bezdôvodného obohatenia jeho neoprávneným používaním. Hodnotu

bezdôvodného obohatenia možno zistiť iba expertízou, ktorá stanoví podiel know-how  

na dosahovaní určitých ziskov. Táto expertíza musí prihliadnuť na všetky komponenty

podieľajúce sa na tvorbe zisku, najmä zohľadniť podiel know-how a ostatných licencií,

nehmotných práv a hmotného majetku skúmaného subjektu.

6) Nesprávne právne posúdenie zákonných podmienok aplikácie ustanovení

Obchodného zákonníka o nekalej súťaži na konanie žalovaného

Prvostupňový súd ako aj odvolací súd, vec nesprávne právne posúdili, ak mali za to,

že konaním žalovaného došlo k naplneniu zákonných znakov nekalej súťaže.

Žalobca tvrdil, že nekalosúťažné konanie žalovaného spočíva v neoprávnenom

používaní know-how žalobcu, v neoprávnenom používaní ochranných známok žalobcu  

a ďalej v naplnení skutkových podstát klamlivého označenia tovaru a služieb, vyvolávania

nebezpečenstva zámeny a parazitovania na povesti.

K tvrdenému nekalosúťažnému konaniu neoprávneným používaním know-how  

je predovšetkým potrebné zopakovať už skôr uvedený argument, že ustanovenia o ochrane

obchodného tajomstva (§ 17 až 20 ObchZ v spojení s § 51 ObchZ) sú svojou povahou  

lex specialis vo vzťahu k ustanoveniu § 44 ods. 1 ObchZ a predstavujú špeciálnu právnu

úpravu absolútnych práv k neregistrovaným informáciám (znalostiam, skúsenostiam). Ak

využitie určitej znalosti alebo skúsenosti podnikateľa inou osobou neodporuje právnemu

režimu ustanovení § 17 - 20 ObchZ, napríklad z dôvodu, že skúsenosť nebola utajenou

skutočnosťou, potom neprichádza do úvahy posudzovať daný skutkový stav tak, že využitie

takejto znalosti alebo skúsenosti je nekalosúťažným konaním. Skutkový stav, z ktorého súdy

vychádzali, neobsahuje také skutkové vyhodnotenia, na základe ktorých by bolo možné prijať 1M Obdo V 13/2011

právny záver, že znalosti a skúsenosti žalobcu napĺňali znaky obchodného tajomstva, a preto

nemožno prijať ani záver o nekalosúťažnom konaní z dôvodu neoprávneného používania

know-how.

Žalobca uvádza, že nekalosúťažné konanie žalovaného napĺňa znaky klamlivého

označenia tovaru a služieb (§ 46 ObchZ), vyvolávania nebezpečenstva zámeny (§ 47 ObchZ)

a parazitovania na povesti (§ 48 ObchZ). Je zjavné, že o uvedené nekalosúťažné podstaty

nemohlo už z povahy veci ísť medzi účastníkmi v čase, kedy žalobca vykonával  

pre žalovaného činnosti spojené s prevádzkovaním číselných lotérií na zmluvnom základe.

Mandatár (žalobca) nemôže vykonávať určitú činnosť v mene mandanta tak, že touto

činnosťou súčasne dochádza u spotrebiteľov k vyvolávaniu nebezpečenstva zámeny medzi

mandantom a mandatárom a k parazitovaniu mandanta na povesti sa samotného mandatára.

Mandatár nie je oprávnený vykonávať svoju činnosť ani tým spôsobom, že by služby

mandanta označoval tak, aby vyvolávali mylnú domnienku, že ide o služby mandatára

(skutková podstata klamlivého označenia služieb). Žalovaný vo vyjadrení z 23. novembra

2003 správne argumentuje tým, že ak by sa dosiahol stav, že zákaznícke kruhy by sa

nazdávali, že číselné hry vykonával žalobca, išlo by o porušenie zmluvy medzi účastníkmi.

Preto nejde o žiadnu zo žalobcom tvrdených skutkových podstát uvedených v ustanoveniach

§ 46, § 47 a § 48 ObchZ.

Klamlivé označovanie tovaru a služieb, parazitovanie na povesti žalobcu ako aj

vyvolávanie nebezpečenstva zámeny s tovarmi a službami žalobcu je vylúčené aj tým, že

žalobca neprevádzkoval rovnakú činnosť ako žalovaný (číselné lotérie), ani žiadnu činnosť

zameniteľnú s činnosťou žalovaného.

Právny záver, že konanie žalovaného nebolo nekalosúťažným konaním, vyplýva ale

najmä z toho, že nie sú splnené ani základné znaky nekalej súťaže vyjadrené v generálnej

klauzule tohto právneho inštitútu (§ 44 ods. 1 ObchZ), ktorými sú a) konanie v hospodárskej

súťaži, b) schopnosť konania privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom  

a c) rozpor konania s dobrými mravmi súťaže.

Žalovaný má, a tiež v rozhodnom čase mal, úplný monopol na prevádzkovanie

číselných lotérií na území Slovenskej republiky. V tomto predmete podnikania (v postavení

dodávateľa služby) preto nebol účastníkom hospodárskej súťaže vo vzťahu k iným 1M Obdo V 13/2011

podnikateľom. Konajúce súdy otázku účasti žalobcu na hospodárskej súťaži nesprávne

vyhodnotili, ak mali za to, že žalobca a prevádzkovatelia iných hazardných hier poskytujú  

na relevantnom trhu zastupiteľné plnenia a týmito ponukami si na trhu konkurujú. Číselné

lotérie sú svojou povahou jedinečné a nepredstavujú na trhu zastupiteľnú ponuku  

k iným druhom hazardných hier (ako sú hry v kasínach, stávkové hry a tomboly). Konanie

žalovaného pri prevádzkovaní číselných hier preto nie je konaním v hospodárskej súťaži  

vo vzťahu k žalobcovi.

Nesprávna je tiež úvaha súdu, že žalovaný bol účastníkom hospodárskej súťaže  

vo vzťahu k prevádzkovateľom číselných hier v zahraničí. Tento vzťah je na území

Slovenskej republiky vylúčený vzhľadom na zákonné monopolné postavenie žalovaného.

Potenciálne (v súdnom konaní však nezistené) účinky konania žalovaného na zahraničné trhy

číselných hazardných hier sú irelevantné s poukazom na ustanovenia § 43 ods. 1 ObchZ.

Žalobca, ktorý prevádzkoval výlučne kurzové stávky a žalovaný, ktorý prevádzkoval

číselné lotérie mali odlišnú skupinu odberateľov, čo je evidentné už z povahy predmetu ich

podnikania. Vzhľadom na to nebolo konanie žalovaného spôsobilé privodiť ujmu žalobcovi,  

a teda nie je splnená ani ďalšia základná podmienka pre právnu kvalifikáciu jeho konania ako

konania nekalosúťažného.

Vyššie uvedené argumenty o neexistencii konkurencie sú právnym posúdením

skutkového stavu vyplývajúceho z vykonaného dokazovania. Otázka konkurencie medzi

službami účastníkov konania je v určitom rozsahu aj otázkou skutkovou. Odvolací súd uvádza

(str. 72 odvolacieho rozsudku), že je nesporné, že žalobca a žalovaný prevádzkovali číselné

hry a lotérie, čím si konkurovali. Tento záver ale z vykonaného dokazovania nevyplýva.

Navyše, táto skutočnosť bola medzi účastníkmi jednoznačne sporná. Konkurenciu medzi

podnikateľmi možno mať za preukázanú tým, že podnikatelia poskytujú zhodné služby.  

Pre posúdenie neexistencie zhody postačí aj právne vyhodnotenie veci, nakoľko žalovaný mal

monopolné postavenie na poskytovanie číselných hier, ktoré sú od iných hazardných hier

odlišné. Konkurencia môže existovať aj pri poskytovaní odlišných, avšak zameniteľných

služieb. Tu už ide o vyhodnotenie skutkové. Pre takéto vyhodnotenie skutkového stavu by ale

bolo potrebné (t. j. pre prijatie záveru, že konkurencia existovala napriek odlišnému druhu

poskytovaných služieb) vykonať riadne dokazovanie na odstránenie spornej skutočnosti. 1M Obdo V 13/2011

Žalobca žiadne dôkazy k tejto spornej skutočnosti nenavrhol. Iba na základe tvrdených

skutočností nemožno mať za to, že stávkové hry (poskytované žalobcom) a číselné hry

(poskytované žalovaným) sú zameniteľné. Súd mal preto otázku právne vyhodnotiť tak, že

prevádzkovanie číselných lotérií nemá charakter zhodnej alebo zameniteľnej služby s inými

druhmi hazardných hier.

Z uvedeného vyplýva, že konanie žalovaného nebolo vo vzťahu k žalobcovi konaním

v hospodárskej súťaži, že nebolo schopné privodiť žalobcovi žiadnu ujmu, a teda, že žalobca

nie je aktívne legitimovaný na uplatňovanie nárokov na ochranu proti nekalej súťaži (§ 53

ObchZ). Rozhodnutie súdu o vyhovení návrhu žalobcu na zdržanie sa konania, o vyhovení

návrhu na poskytnutie primeraného zadosťučinenia a o vyhovení návrhu na priznanie

bezdôvodného obohatenia vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko právny

základ týchto žalovaných nárokov spočíva práve v tvrdenom nekalosúťažnom konaní

žalovaného.

7) Nesprávne právne posúdenie výšky nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia z dôvodu nekalosúťažného konania

Z doteraz uvedených argumentov vyplýva, že konanie žalovaného nemalo znaky

nekalej súťaže. Akýkoľvek žalobcom uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

z dôvodu nekalosúťažného konania je preto nedôvodný. Ak by aj konanie žalovaného bolo

nekalosúťažným konaním, potom súdy nesprávne právne posúdili výšku nároku žalobcu  

na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia je jedným z právnych prostriedkov

ochrany proti nekalej súťaži (§ 53 ObchZ). Aktívnu legitimáciu na jeho uplatnenie má ten,

koho práva boli nekalou súťažou porušené, ak sa obohatenie získalo na jeho úkor (§ 456 OZ).

Odvolací súd mal zhodne so súdom prvého stupňa za to, že (strana 72 odvolacieho rozsudku), bez know-how žalobcu nemohol žalovaný dosiahnuť žiadne zisky. Súdy preto

konštatovali, že žalovaný sa v období rokov 1996 až 2005 z dôvodu nekalosúťažného konania

bezdôvodne obohatil do výšky jeho celého čistého zisku, pričom toto obohatenie bolo na úkor

žalobcu. Tento právny záver nie je správny. Opomína, že know-how (ak by vôbec existovalo, 1M Obdo V 13/2011

ak by bolo vyjadrené dostatočne určitým spôsobom a ak by bolo predmetom právnej ochrany)

nebolo jediným predpokladom dosiahnutia zisku z prevádzkovania číselných hier. Ak

konajúce súdy považovali používanie know-how za jedinú podmienku pre dosiahnutie zisku

žalovaného, dopustili sa logického pochybenia non sequitur. Hlavnou podmienkou  

pre dosiahnutie ziskov bola existencia štátneho povolenia na prevádzkovanie číselných lotérií.

Bez štátneho povolenia nebolo možné dosiahnuť v danej oblasti žiadne zisky, a to ani

použitím akéhokoľvek know-how. Inými slovami, ak by aj žalovaný použil neoprávnene

duševné vlastníctvo iného subjektu (rovnako aj veci alebo iné majetkové práva iného

subjektu), obohatil by sa iba do hodnoty, akou sa tieto práva na tvorbe jeho zisku

podieľali.

Názor súdov, že bez použitia znalostí a skúseností žalobcu (know-how) nemohol

prevádzkovateľ číselných lotérií dosiahnuť vôbec žiadny zisk, je zároveň aj skutkovým

záverom, ktorý žiadnym spôsobom nevyplýva z vykonaného dokazovania.

Pre aktívnu legitimáciu žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia do výšky celého

čistého zisku žalovaného nie je ďalej splnený zákonný predpoklad, že obohatenie nastalo  

na úkor žalobcu (§ 456 OZ). Žalobca, ktorý štátne povolenie na prevádzkovanie číselných

lotérií nemal, si nemôže dôvodne nárokovať na vydanie celého zisku subjektu, ktorý takéto

oprávnenie mal. Pojem „na úkor iného“ je potrebné vykladať tak, že ukrátený subjekt mal

aspoň hypotetickú možnosť dosiahnuť to, o čo sa pasívne legitimovaný subjekt obohatil.  

U žalobcu by takouto možnosťou bola zmluva o používaní know-how uzavretá so žalovaným,

respektíve zmluvná odplata za používanie know-how. Odplata za používanie know-how, ak

by bola dohodnutá, by nepresiahla hodnotu, akou sa know-how podieľa na ziskoch

žalovaného. Hodnota, akou sa know-how podieľa na dosiahnutých ziskoch je zároveň

jediným obohatením, ktoré bolo možné získať používaním know-how. Iba takto možno

dospieť k záveru, že bezdôvodné obohatenie z neoprávneného používania know-how by bolo

získané na úkor žalobcu.

Súdy preto vec neprávne právne posúdili, ak celý zisk žalovaného v rozhodnom

období považovali za získaný na úkor žalobcu a ak žalovaného zaviazali tento zisk  

(po odpočítaní licenčných poplatkov za používanie ochranných známok) vydať žalobcovi

titulom bezdôvodného obohatenia.

1M Obdo V 13/2011

Priznanie nároku na vydanie celého dosiahnutého zisku (893 875 719 Sk zníženého  

o výšku licenčných poplatkov za používanie ochranných známok) je aj v rozpore s priznaním

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie know-how vo výške hodnoty know-

how (109 404 000 Sk). Na základe jedného konania (neoprávnené používanie know-how) sa

mal žalovaný obohatiť dvakrát, a to aj do výšky hodnoty know-how, aj do výšky celého

dosiahnutého čistého zisku. Súdy vyvodili z totožného skutku dva samostatné nároky  

na bezdôvodné obohatenie. Vznik viacerých nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia  

z nekalosúťažného konania je možný iba za predpokladu, že nekalosúťažné konanie spočívalo

vo viacerých skutkoch. Potom je potrebné vyhodnotiť každý skutok samostatne a zistiť, aké

obohatenie vzniklo v jeho príčinnej súvislosti. V danom prípade súdy pri úvahe o výške

bezdôvodného obohatenia vychádzali iba z jednej skutkovej podstaty označenej ako

nekalosúťažné konanie, a to z neoprávneného používania know-how (iné konania žalovaného

vo vzťahu k získaniu obohatenia súdy ani neoznačili ani nevyhodnotili).

Súdy teda nesprávne vyhodnotili, že príčinnou súvislosťou s neoprávneným

používaním know-how je aj bezdôvodné obohatenie žalovaného do výšky celého zisku, aj

bezdôvodné obohatenie žalovaného do výšky hodnoty know-how. Ak by v danom prípade

skutočne došlo k zásahu do obchodného tajomstva žalobcu tak, že by žalovaný v žalobe

uplatnenom období rokov 1996 až 2005 neoprávnene používal žalobcove znalosti  

a skúsenosti (know-how) chránené ako obchodné tajomstvo, potom by sa žalovaný obohatil

do výšky, akou sa know-how podieľalo na jeho ziskoch pri zohľadnení podielu všetkých

ostatných komponentov (štátneho povolania a ostatného hmotného a nehmotného majetku).

Mohlo by ísť iba o jeden nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Tento nárok by

dokonca vznikol bez ohľadu na to, že nie sú naplnené znaky nekalej súťaže (§ 20 ObchZ).

8) Nesprávne právne posúdenie zásahu žalovaného do práv žalobcu  

k ochranným známkam

Pri posúdení žalobcovho nároku na náhradu škody z dôvodu užívania ochranných

známok žalovaným za obdobie od 1. januára 1996 do 30. septembra 2002 vychádzali

konajúce súdy zo skutkového stavu, že žalovaný v uvedenom období bez súhlasu žalobcu 1M Obdo V 13/2011

používal ochranné známky Š., Š. a M.. Žalobca podal prihlášky ochranných známok 3. mája

1994 pre služby označené ako „organizovanie lotérií   a stávkových hier“.

Ochranné známky boli do registra ochranných známok zapísané   pre služby

uvedené v prihláške postupne v priebehu rokov 1997 a 1998.

V konaní bolo preukázané, že na základe návrhu žalovaného Úrad priemyselného

vlastníctva Slovenskej republiky rozhodnutiami z 5. apríla 2004 v spojení s rozhodnutiami  

o rozklade z 24. septembra 2004 rozhodol o čiastočnom výmaze predmetných ochranných

známok pre služby „organizovanie číselných lotérií a doplnkových hier k číselným lotériám“.

Rozhodnutia odôvodnil tým, že žalovaný nemá oprávnenie na poskytovanie týchto služieb (organizovanie číselných lotérií nie je predmetom podnikania žalobcu), čo bolo zákonnou

podmienkou pre zápis ochrannej známky (§ 5 ods. 2 zákona č. 55/1997 Z. z. v pôvodnom

znení). Vzhľadom na to, že dôvodom čiastočného výmazu boli skutočnosti, pre ktoré mala

byť prihláška ochranných známok čiastočne zamietnutá, platí, že k zápisu do registra nedošlo,

t. j. účinky čiastočného výmazu nastávajú ex tunc (§ 18 v spojení s 16 ods. 1 zákona  

č. 55/1997 Z. z.). Ochranné známky Š., Š. a M. boli preto do registra ochranných známok

zapísané (so spätnou účinnosťou) pre služby „organizovanie lotérií   a stávkových hier s

výnimkou číselných lotérií a doplnkových hier k číselným lotériám“. Konajúce súdy

vyhodnotili čiastočný výmaz ochranných známok ako irelevantnú právnu skutočnosť pre

posúdenie nároku žalobcu. Mali za to, že služby zapísané v registri ochranných známok ako

„organizovanie lotérií a stávkových hier s výnimkou číselných lotérií a doplnkových hier k

číselným lotériám“ sú podobné službe „organizovanie číselných lotérií“ (strana 35

prvostupňového rozsudku). Žalovaný preto porušil povinnosť zdržať sa používania

ochranných známok pre služby podobné zapísaným službám. Uvedené právne posúdenie veci

nie je správne.

Majiteľ ochrannej známky má výlučné (absolútne) právo, charakteru erga omnes,

označovať ochrannou známkou tovary alebo služby, pre ktoré je v registri zapísaná (§ 24  

ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z.). Tomuto právu zodpovedá povinnosť tretích osôb (§ 25 ods. 1

zákona č. 55/1997 Z. z.) zdržať sa bez súhlasu majiteľa používania ochrannej známky, a to  

a) pre rovnaké tovary a služby, b) pre podobné tovary a služby a c) za určitých špecifických

okolností aj pre také tovary a služby, ktoré nie sú ani zhodné ani podobné zapísaným tovarom

a službám.

1M Obdo V 13/2011

V danom prípade, z dôvodu čiastočného výmazu ochranných známok, žalovaný

nepoužíval ochranné známky žalobcu pre rovnaké služby, pre aké boli zapísané, z čoho

vychádzali aj konajúce súdy. Súdy videli zásah do práva žalobcu v tom, že žalovaný používal

ochranné známky pre podobné služby zapísaným službám. Súdy teda vykonali právne

hodnotenie veci tak, že číselná lotéria je služba podobná ostatným druhom lotérií  

a stávkových hier. Správne mali súdy uvedenú otázku riešiť samostatne pre obdobie konania

žalovaného pred 1. januárom 2002 a pre obdobie po 1. januári 2002. Vzhľadom na to, že  

od   1. januára 2002 nadobudlo účinnosť ustanovenie § 3a ods. 2 zákona č. 55/1997 Z. z.,

ktoré do právneho poriadku zaviedlo legálnu definíciu pojmu „podobná služba“ na účely

práva ochranných známok, dopustili sa súdy pochybenia v tom, že uvedenú právnu normu

vôbec neaplikovali pri posúdení konania žalovaného za obdobie od 1. januára 2002   do 30. septembra 2002. Súdy iba konštatovali, že služby sú si podobné bez toho, aby

skutkovo vyhodnotili, či sú naplnené všetky predpoklady uvedené v ustanovení § 3a ods. 2

zákona č. 55/1997 Z. z. (napríklad existencia nebezpečenstva zámeny) a bez toho, aby takýto

skutkový stav vyhodnotili za použitia citovanej právnej normy. Na obdobie konania

žalovaného pred 1. januárom 2002 sa citovaná legálna definícia pojmu „podobná služba“

nevzťahuje. Súdy však výklad tohto pojmu nevykonali v kontexte s ostatnými ustanoveniami

zákona účinným v relevantnom období. Hranicu pri určení, či určitý tovar alebo služba sú si

podobné, predstavovalo pred 1. januárom 2002 to, či tieto tovary alebo služby patrili  

do rovnakého predmetu podnikania. Ochrannú známku totiž mohol prihlásiť iba podnikateľ  

a iba pre tovary alebo služby, ktoré boli predmetom jeho podnikania (§ 5 ods. 2 zákona  

č. 55/1997 Z. z. v znení účinnom v relevantnom období). Právna úprava vylučovala, aby

podnikateľ prihlásil zápis označenia pre tovar alebo službu v oblasti, v ktorej nebol oprávnený

podnikať. Pri výklade pojmu „podobná služba“ (§ 25 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z.) bolo

preto pred 1. januárom 2002 vylúčené považovať za navzájom podobné také tovary alebo

služby, ktoré tvoria odlišný predmet podnikania. Žalovaný používal označenia zhodné  

s ochrannými známkami pre také služby, ktoré nikdy neboli predmetom podnikania

žalobcu. Výkladom pojmu „podobná služba“ (vo vzťahu k obdobiu pred 1. januárom 2002)

možno dospieť k záveru, že podobnosť služieb v danom prípade nebola daná z dôvodu, že

služba „organizovanie číselných lotérií“ prekračuje predmet podnikania, do ktorého patria tie

služby, pre ktoré sú ochranné známky žalobcu zapísané.

1M Obdo V 13/2011

Z vyššie uvedených argumentov vyplýva, že súdy nesprávne vyhodnotili, že číselné

lotérie sú službou podobnou ostatným hazardným hrám. Služby číselných lotérií poskytuje  

na území Slovenskej republiky výlučne národná lotériová spoločnosť, ktorou je žalovaný.

Číselné lotérie sú od iných hazardných hier jasne odlíšiteľné a nie sú spôsobilé vyvolať  

u spotrebiteľa nebezpečenstvo zámeny s inou hazardnou hrou (napríklad s hrou v kasíne).

Navyše, konajúce súdy nijak skutkovo nevyhodnotili, v čom podobnosť (z hľadiska

spotrebiteľa zameniteľnosť) číselných hier s inými hazardnými hrami spočíva a na základe

akých dôkazov k uvedenému záveru dospeli.

Za určitých okolností právny poriadok majiteľovi ochrannej známky priznáva aj práva,

aby sa tretie osoby zdržali používania ochrannej známky aj pre také tovary alebo služby, ktoré

podobné zapísaným tovarom a službám nie sú. Platné právo pozná takýto zákaz v dvoch

prípadoch. Po prvé, s účinnosťou od 1. januára 2002 sú skutkovými okolnosťami pre zákaz

používania ochrannej známky dobré meno ochrannej známky v spojení s jej užívaním

prinášajúcim nepoctivý výťažkom z rozlišovacej spôsobilosti alebo v spojení s jej užívaním

znižujúcim hodnotu ochrannej známky (§ 25 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z. v znení účinnom

od 1. januára 2002). Takéto okolnosti však neboli žalobcom tvrdené, neboli predmetom

dokazovania a súdmi neboli skutkovo vyhodnotené a vo vzťahu k obdobiu pred 1. januárom

2002 sú právne irelevantné. Po druhé, zákaz používať ochrannú známku bez ohľadu  

na zhodnosť alebo podobnosť tovarov alebo služieb má majiteľ všeobecne známej ochrannej

známky za predpokladu naplnenia skutkových okolností uvedených v § 26 ods. 2 zákona  

č. 55/1997 Z. z. Ani takéto okolnosti však neboli žalobcom tvrdené, neboli predmetom

dokazovania a súdmi neboli skutkovo vyhodnotené.

Konajúce súdy teda vec nesprávne právne posúdili, ak mali za to, že žalovaný

používal označenia Š., Š. a M. neoprávnene. Správne mali vec vyhodnotiť tak, že žalovaný

tieto označenia používal pre také služby (číselné lotérie),

pre ktoré neboli zaregistrované ako ochranné známky, pričom tieto služby nie sú

podobné zaregistrovaným službám. Z uvedeného dôvodu mal súd uplatnený nárok žalobcu

na náhradu škody zamietnuť. Treba však podotknúť, že pri posúdení nároku zo známkovo-

právnej ochrany sa súdy dopustili aj nesprávnych právnych posúdení niektorých ďalších

otázok.

1M Obdo V 13/2011

Zápis ochrannej známky do registra ochranných známok má konštitutívny charakter.

Absolútne práva majiteľa ochrannej známky vznikajú zápisom do registra ochranných

známok (§ 12 ods. 2 zákona č. 55/1997 Z. z.). Zápisy ochranných známok Š., Š. a M. do

registra nastali postupne v priebehu rokov 1997 a 1998. Súdy preto pochybili, ak priznali

žalobcovi nárok na náhradu škody za neoprávnené používanie ochranných známok za obdobia

od 1. januára 1996 do dňa zápisu jednotlivých ochranných známok do registra. V uvedenom

období mohol žalobca potenciálne požívať iba právnu ochranu nezapísaných označení, ktorá

vyplýva z ustanovení Obchodného zákonníka o nekalej súťaži. Z rozhodnutí súdov však

nevyplýva, že by sa náhrada škody priznávala diferencovane, t. j. od 1. januára 1996 do dňa

zápisu ochrannej známky za neoprávnené používanie nezapísaných označení a od momentu

zápisu ochrannej známky do 30. septembra 2002   za neoprávnené používanie

ochrannej známky. Naopak, z rozhodnutí súdov vyplýva, že náhrada škody za celé žalované

obdobie bola priznaná z dôvodu neoprávneného používania ochranných známok (napríklad

strana 39 odsek 3 a strana 40 odsek 3 prvostupňového rozsudku). Odvolací súd dokonca

uvádza, že žalobca bol majiteľom ochranných známok už od 1. januára 1996, teda súd akoby

zápisu známok do registra priznával spätný, deklaratórny účinok (strana 73 ods. 2

odvolacieho rozsudku). Hmotno-právne predpoklady právnej ochrany proti zásahu do

používania ochrannej známky a nezapísaného označenia sú diametrálne odlišné. V

rozhodnutiach súdov nie sú vyhodnotené žiadne skutkové okolnosti, ktoré by umožňovali

aplikáciu zákonných ustanovení poskytujúcich právnu ochranu proti užívaniu nezapísaných

označení treťou osobou. Základným predpokladom poskytnutia právnej ochrany

nezapísanému označeniu prostredníctvom ustanovení o nekalej súťaži je skutočnosť, že

dotknutá osoba toto označenie fakticky používa. Z obsahu spisu nevyplýva, že žalobca tieto

nezapísané označenia používal na prevádzkovanie hazardných hier. Je preto vylúčené, aby sa

žalobca dožadoval právnej ochrany pre používanie týchto označení inými prevádzkovateľmi

hazardných hier, tobôž prevádzkovateľom číselnej lotérie. Prvostupňový súd síce uvádza, že

žalobca používal predmetné nezapísané označenia „v rámci poskytovania služieb technického

spracovania operácií žalovanému“ (strana 35 odsek 1 prvostupňového rozsudku), avšak tento

skutkový záver je právne irelevantný. Používanie nezapísaných označení pri poskytovaní

„služieb mandatára z mandátnej zmluvy“ neoprávňuje tohto poskytovateľa služieb, aby

zabránil ich používaniu inými osobami pri iných službách (pri hazardných hrách). V opačnom

prípade by mal používateľ nezapísaného označenia viac práv ako majiteľ ochrannej známky,

ktorý môže zabrániť jej používaniu inými osobami iba pri rovnakých alebo podobných 1M Obdo V 13/2011

službách.

Súdy vec nesprávne právne posúdili, ak nezapísaným označeniam (v období  

od 1. januára 1996 do zápisu ochranných známok do registra), poskytli právnu ochranu  

na základe ustanovení zákona o ochranných známkach.

Konajúce súdy ďalej pochybili v tom, že skutkovo a právne nevyhodnotili námietku

žalovaného, že označenia Š., Š. a M. začal používať so súhlasom žalobcu ako aj so súhlasom

spoločnosti S., a. s., so sídlom v P. a že určitú dobu ich so súhlasom žalobcu užíval. Táto

námietka je pritom právne významná. Ak by sme pripustili, že žalobca skutočne mal práva k

nezapísaným označeniam (t. j. ak by ich skutočne užíval a požíval ich právnu ochranu

prostredníctvom ustanovení o nekalej súťaži), potom jeho súhlas s ich užívaním tretej osobe

má právnu relevanciu. Ak by sme pripustili, že zápisom ochranných známok do registra

vznikla žalovanému povinnosť zdržať sa používania predmetných označení pri poskytovaní

služby „číselné lotérie“, potom súhlas žalobcu má tiež právnu relevanciu. Majiteľ ochrannej

známky môže udeliť súhlas s jej užívaním prostredníctvom registrovanej licenčnej zmluvy

(nadobúdateľ licencie získava potom absolútnu právnu ochranu rovnako ako majiteľ

ochrannej známky) alebo môže udeliť súhlas aj akoukoľvek inominátnou zmluvou (ten, komu

je súhlas daný získava iba relatívne práva voči majiteľovi ochrannej známky). Za uvedených

okolností by na základe súhlasu vzniklo žalovanému aspoň relatívne právo (vo vzt'ahu k

žalobcovi) na používanie ochranných známok a nezapísaných označení. Súhlas žalobcu s

používaním nezapísaných označení alebo s užívaním ochranných známok vylučuje akékoľvek

nároky žalobcu na náhradu škody.

Z okolností, pri ktorých vznikla zmluvná spolupráca žalobcu a žalovaného je

evidentné, že žalovaný mal súhlas žalobcu na používanie predmetných nezapísaných

označení. Žalobca používal tieto označenia ako mandatár žalovaného v mene žalovaného.

Správnym právnym posúdením zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania možno dospieť

k záveru, že predmetný súhlas existoval minimálne počas trvania zmluvnej spolupráce medzi

žalobcom a žalovaným, t. j. do 30. júna 1999.

Ďalším závažným právnym pochybením konajúcich súdov je to, že neprihliadli  

na skutočnosť, že žalovaný sa stal majiteľom ochranných známok Š., Š.   a M. 1M Obdo V 13/2011

zapísaných pre služby prevádzkovanie číselných lotérií. Prvostupňový súd uvedené hodnotí

tak, že vlastníctvo akejkoľvek ochrannej známky zameniteľnej s ochrannými známkami

žalobcu nemôže podľa názoru súdu založiť oprávnenie žalovaného na používanie označenia

zhodného s ochrannými známkami žalobcu (strana 35 ods. 3 prvostupňového rozsudku).

Týmto spôsobom súd vyriešil ako otázku predbežnú to, že žalovaný nemá právo používať

ochranné známky Š., Š. a M., ktoré má v registri zapísané. Súd týmto zasiahol do právomoci

iného štátneho orgánu. Zákon o ochranných známkach rozdeľuje právomoc v otázkach

ochranných známok medzi súdy a Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky. Spor

o tom, či zapísaná ochranná známka je zameniteľná   s ochrannou známkou so

skorším právom prednosti, resp. či je zapísaná pre podobné služby ako ochranná známka so

skorším právom prednosti patrí do právomoci Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej

republiky. Úrad rozhodne na návrh dotknutej osoby (napríklad majiteľa ochrannej známky so

skorším právom prednosti), pričom skúma podmienky ustanovené v § 16 zákona č. 55/1997

Z. z.. Vo všeobecnosti platí, že o otázkach zániku práv k zapísanej ochrannej známke (či už s

deklaratórnym alebo konštitutívnym účinkom) rozhoduje úrad (§ 16 zákona č. 55/1997 Z. z.).

V zákone vymedzenom rozsahu sa právomoc priznáva aj súdom (§ 17 zákona č. 55/1997 Z.

z.), avšak zo súdnych rozhodnutí v danom konaní nevyplýva, že by išlo o takýto prípad.

Konajúce súdy preto vec nesprávne právne posúdili, ak mali za to, že žalovaný nie je

oprávnený používať ochranné známky

Š.,   Š. a M. pre zapísané služby napriek tomu, že je v zmysle zápisu

v registri ochranných známok ich majiteľom.

Ak by sme aj pripustili, že používanie označení Š., Š. a M. žalobcom bolo

neoprávnené, potom je potrebné poukázať na nesprávny postup súdu pri výpočte náhrady

škody. Náhradu škody za neoprávnené používanie ochranných známok za obdobie od 1.

januára 1996 do 30. septembra 2002 stanovil súd na podklade znaleckého posudku Ing. Z. č.

1/2003 a na poklade znaleckého posudku Ing. M. č. 11/2003. Obe znalkyne ohodnotili

ochranné známky metódou licenčnej analógie, konkrétne tak, že určili výšky priemerných

ročných licenčných poplatkov za jednotlivé ochranné známky vyjadrené percentom z obratu

nadobúdateľa licencie. Pri určení licenčného poplatku vychádzali znalkyne zo stavu

aktuálneho k 31. marcu 2003. Použitá metóda znamená, že znalkyne odhadli cenu licencie,

ktorá by bola medzi poskytovateľom a nadobúdateľom licencie dohodnutá, ak by došlo k

uzavretiu licenčnej zmluvy podľa § 30 zákona č. 55/1997 Z. z. Analógia bola zjavne 1M Obdo V 13/2011

vykonaná na licenčnú zmluvu za účelom používania ochranných známok pre služby

„organizovanie číselných lotérií“. Uvedené vyplýva z toho, že Ing. M. výslovne uvádza, že

vnímanie ochranných známok je u spotrebiteľa spojené s vykonávaním číselných hier a Ing.

Z. zase konštatuje, že ochranné známky sa používajú na služby, pre ktoré sú zapísané do

registra (používali sa výlučne žalovaným pri číselných hrách). Po vyhotovení znaleckých

posudkov došlo k zmene skutkovej situácie. Právoplatnosťou rozhodnutí Úradu

priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky o čiastočnom výmaze predmetných

ochranných známok pre služby „organizovanie číselných lotérií a doplnkových hier

k číselným lotériám“, teda dňa 24. septembra 2004 sa predmetné znalecké posudky stali pre

rozhodnutie súdu nepoužiteľnými. Ak by sme aj odhliadli od vyššie uvedených argumentov

a stotožnili sa (pre účely ďalšej argumentácie) s názorom, že žalovaný nebol oprávnený

používať ochranné známky bez ohľadu na ich čiastočný výmaz, pretože číselné lotérie sú

službou podobnou ostatným druhom lotérií, potom sú znalecké posudky v novej skutkovej

situácii aj tak nepoužiteľné. Znalkyne vychádzali z analógie na licenčnú zmluvu pre použitie

ochranných známok na prevádzkovanie číselných lotérií. Takúto zmluvu však po čiastočnom

výmaze ochranných známok nie je možné uzavrieť. Nie je preto možné urobiť na takúto

zmluvu cenovú analógiu. Za novej skutkovej situácie žalobca žalovanému platnú licenciu

v zmysle § 30 zákona č. 55/1997 Z. z. na služby „organizovanie číselných lotérií“ poskytnúť

nemôže. Strany by mohli uzavrieť iba inominátnu zmluvu, nezapísanú v registri ochranných

známok, ktorou by majiteľ ochrannej známky poskytol súhlas s používaním ochrannej

známky na službu podobnú tým službám, pre ktoré je ochranná známka zaregistrovaná.

Odplata z takejto inominátnej zmluvy zrejme nebude totožná s riadnym licenčným

poplatkom. Je potrebné uvedomiť si hodnotový rozdiel medzi oboma prípadmi. Z riadne

zaregistrovanej licenčnej zmluvy vnikajú nadobúdateľovi licencie rovnaké absolútne práva

voči tretím osobám ako má majiteľ ochranných známok. Z inominátnej zmluvy o súhlase

s užívaním ochrannej známky vzniká iba relatívny právny vzťah medzi zmluvnými stranami.

Majiteľ ochrannej známky má právo, aby tretia osoba nepoužívala označenia na rovnaké

a podobné služby zapísaným službám, pričom súhlas na používanie pre rovnaké služby môže

poskytnúť licenčnou zmluvou a súhlas na používanie pre podobné služby iba zmluvou

inominátnou. Súdy preto zaťažili konanie inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, ak pri rozhodnutí vychádzali zo znaleckého posudku, ktorý odborne

posudzoval iný skutkový stav ako skutkový stav rozhodujúci v čase vyhlásenia rozsudku

(§ 154 ods. 1 O. s. p.).

1M Obdo V 13/2011

Postup súdu pri určení výšky náhrady škody je nesprávny aj vo vzťahu k náhrade

škody za používanie nezapísaných označení Š., Š. a M. (ak by sme pripustili, že ich žalovaný

používal neoprávnene). Znalcami určené licenčné poplatky   za licenciu na

ochranné známky aplikoval súd pri výpočte výšky škody aj na obdobie, kedy ochranné

známky neexistovali (od 1. januára 1996 do ich zápisu do registra). Súd v tomto prípade

nemohol vychádzať zo znaleckého ocenenia ochrannej známky, mohol by použiť iba posudok

na ocenenia nezapísaného označenia. Taký posudok však nebol vypracovaný.   Je pritom

zrejmé, že cena za užívanie nezapísaného označenia bude nižšia ako cena   za

licenciu na užívanie ochrannej známky. Oba inštitúty majú totiž rozdielnu právnu ochranu.

Napokon je potrebné konštatovať aj to, že súdy nesprávne posúdili aj právny dôvod

záväzkového vzťahu medzi účastníkmi, ktorý by vznikol, ak by konaním žalovaného skutočne

došlo k zásahu do práv žalobcu neoprávneným používaním jeho ochranných známok.

Prvostupňový súd uviedol, že žalobca má nárok na náhradu škody v zmysle ustanovení

Obchodného zákonníka o náhrade škody (strana 42 prvostupňového rozsudku). Odvolací súd

posúdil nárok žalobcu tiež ako nárok na náhradu škody, avšak v zmysle ustanovení  

o všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka (strana 73 rozsudku

odvolacieho súdu). Je pravdou, že nárok na náhradu škody, ak škoda vznikne výlučne

porušením ustanovení zákona č. 55/1997 Z. z. nemožno podriadiť pod ustanovenia

Obchodného zákonníka o náhrade škody. V danom prípade však z konania tvrdeného  

v žalobe žiadna skutočná škoda nevznikla. Nemožno hovoriť ani o tom, že škoda spočíva  

v ušlom zisku žalobcu. Medzi konaním žalovaného (neoprávnené používanie ochranných

známok) a ušlým ziskom žalobcu by nebola žiadna príčinná súvislosť. Ak by žalovaný

ochranné známky nepoužíval, žalobca by aj tak žiadne licenčné poplatky nemusel získať (mal

by iba možnosť ich získať, ak by s niekým uzavrel licenčnú zmluvu). Znamená to, že

neoprávneným užívaním ochranných známok (t. j. bez právneho dôvodu v zmysle § 451  

ods. 2 OZ) by žalovaný získal bezdôvodné obohatenie, a to na úkor žalobcu.  

Pri bezdôvodnom obohatení na niečí úkor nie je totiž podmienkou, aby došlo k zmenšeniu

majetku ukráteného subjektu, postačí, že ukrátený subjekt mal aspoň možnosť získať to, o čo

sa iný obohatil. Navyše, pri neoprávnenom používaní ochranných známok ide o paralelný

prípad ako pri neoprávnenom používaní know-how. Rovnaké právne vzťahy vznikajú  

pri skutkovo podobnom neoprávnenom používaní každého práva duševného vlastníctva 1M Obdo V 13/2011

(obchodného tajomstva, patentu, dizajnu, ochrannej známky). Je preto nelogické, prečo súdy

vyhodnotili z neoprávneného používania know-how nárok na bezdôvodné obohatenie  

a zároveň z neoprávneného používania ochranných známok nárok na náhradu škody.

9)   Nesprávne právne posúdenie výšky úrokov z omeškania

Prvostupňový súd priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania so zaplatením

žalovaných nárokov. Výšku úrokov z omeškania posúdil podľa ustanovenia § 369 ods. 1

ObchZ v znení účinnom od 1. februára 2004 a určil ju o 10 % vyššiu, než je základná úroková

sadzba Národnej banky Slovenska uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho

polroka, v ktorom došlo k omeškaniu.

Omeškanie v danom prípade nastalo pred 1. februárom 2004 a ide o omeškanie   so splnením záväzku, ktorý vznikol z iného právneho dôvodu ako zo zmluvy.

Z ustanovení § 369 ods. 1 ObchZ a § 763a ObchZ vyplýva, že omeškanie s plnením

zmluvného záväzku, hoci nastalo po 31. januári 2004, sa spravuje predchádzajúcou právnou

úpravou, ak bola zmluva uzavretá do 31. januára 2004. Výkladom ustanovenia § 763a ObchZ

ako aj s prihliadnutím na všeobecný zákaz retroaktivity hmotnoprávnych noriem, akékoľvek

omeškanie, t. j. omeškanie s plnením zmluvného alebo mimozmluvného záväzku

regulovaného Obchodným zákonníkom, ktoré nastalo do 31. januára 2004 sa spravuje

výlučne predchádzajúcou právnou úpravou.

Oba konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili, ak na určenie výšky úrokov  

z omeškania aplikovali ustanovenie § 369 ods. 1 ObchZ v znení účinnom od 1. februára 2004.

Správne bolo potrebné aplikovať toto ustanovenie v znení účinnom do 31. januára 2004,

nakoľko omeškanie so zaplatením súdom priznaných nárokov nastalo pred 1. februárom

2004. Úroky z omeškania podľa predchádzajúcej právnej úpravy boli pritom pre žalovaného

podstatne priaznivejšie.

Prvostupňový súd posúdil nárok žalobcu na náhradu škody za užívanie ochranných

známok žalovaným podľa ustanovení Obchodného zákonníka o náhrade škody, t. j. podľa  

§ 373 ObchZ v spojení s § 757 ObchZ (strana 42 prvostupňového rozsudku). Odvolací súd 1M Obdo V 13/2011

zaujal k tejto otázke iný (a to správny) právny názor, keď mal za to, že pri porušení povinnosti

ustanovenej zákonom o ochranných známkach, teda povinnosti ustanovenej iným právnym

predpisom ako Obchodným zákonníkom je potrebné aplikovať ustanovenia o všeobecnej

zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka (strana 73 rozsudku odvolacieho

súdu). Na právny vzťah založený ustanoveniami Občianskeho zákonníka o všeobecnej

zodpovednosti za škodu je ale potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka aj  

pri skutočnostiach zakladajúcich zmenu obsahu tohto právneho vzťahu, konkrétne teda aj  

na povinnosť platiť úroky z omeškania. Rozhodnutia súdov preto vychádzajú z nesprávneho

právneho názoru, ak výška úroku z omeškania so zaplatením náhrady škody bola určená

aplikáciou ustanovenia § 369 ods. 1 ObchZ, namiesto použitia predpisov občianskeho práva.

10) Nesprávne právne posúdenie námietky premlčania

Žalovaný vzniesol v konaní námietku premlčania nárokov z know-how, ktorú

konajúce súdy vyhodnotili ako nedôvodnú. Peňažné nároky žalobcu uplatnené z know-how sú

nárokmi na vydanie bezdôvodného obohatenia. Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku

konštatuje (str. 34 ods. 1 prvostupňového rozsudku), že vzhľadom na to, že nároky uplatnené

žalobcom sa týkajú obdobia prevádzkovania číselných hier od 1. januára 1996, tak prvá

premlčacia lehota začala plynúť vo vzťahu ku škode alebo bezdôvodnému obohateniu, ktoré

sa dalo vyčísliť a následne uplatniť zo strany žalobcu, dňom zverejnenia výhernej listiny

žrebovania číselných hier v prvom stávkovom týždni roku 1996, ktoré sa konalo 7. januára

1996. Tento právny názor nie je správny. Znamenalo by to, že pre nároky na vydanie

bezdôvodné obohatenia vzniknuté v čase od 1. januára do 6. januára 1996 začína premlčacia

lehota plynúť až 7. januára 1996 z dôvodu, že pred týmto dňom ich žalobca nemohol vedieť

vyčísliť pre nevedomosť o ich výške. Súdy sa takto odkláňajú od objektívneho princípu

začatia plynutia premlčacej lehoty.

Obchodný zákonník stanovuje začiatok plynutia premlčacej lehoty objektívne (§ 391

ObchZ). Premlčacia doba, ak nie je ustanovené v osobitných prípadoch inak, začína plynúť

bez ohľadu na to, či veriteľ má možnosť získať podklady o výške svojich nárokov. Opačný

výklad by znamenal, že niektoré nároky by sa stali nepremlčateľnými, a to v prípadoch, kedy

veriteľ nemá žiadnu objektívnu možnosť dozvedieť sa výšku svojho nároku a túto výšku

môže zistiť až v priebehu súdneho konania (napríklad znaleckým dokazovaním alebo 1M Obdo V 13/2011

vykonaním dôkazu, ktorý žalobca bez súčinnosti súdu nevie zabezpečiť).

Súdy teda nesprávne vyložili ustanovenie § 391 ObchZ, ak mali za to, že premlčacia

lehota pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia začína plynúť až dňom, kedy žalobca

môže získať podklady na vyčíslenie nároku.

Žaloba bola podaná 7. januára 2000 (piatok). Ak súd považoval nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia za obdobie od l. januára 1996 za dôvodný, potom mal tento nárok

správne považovať za premlčaný v časti obohatenia žalovaného získaného v dňoch 1. januára

až 5. januára 1996 (6. januára bol deň pracovného pokoja).

11)   Nesprávne právne posúdenie otázky trov konania

Prvostupňový súd priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania, a to napriek tomu, že

žalobca bol v časti konania, v ktorej bola žaloba čiastočne zamietnutá neúspešný. Svoje

rozhodnutie odôvodnil tým, že výška priznaného nároku závisela od znaleckého posudku  

(§ 142 ods. 3 O. s. p.).

Prvostupňový súd na rozhodnutie o trovách konania nesprávne aplikoval ustanovenie

§ 142 ods. 3 O. s. p., keďže predpoklady na jeho aplikáciu neboli splnené. Správne mal súd

postupovať podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p. a náhradu trov medzi účastníkov mal

pomerne rozdeliť.

Jedným z predpokladov aplikácie ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p. je skutočnosť, že

výška plnenia závisela od znaleckého posudku. Zákonný text je potrebné vykladať tak, že

výška plnenia určená znalcom je dôvodom čiastočného zamietnutia žaloby, t. j. žalobe je

vyhovené do výšky plnenia určenej znalcom a zamieta sa v časti rozdielu medzi sumou

uvedenou v petite a sumou určenou znalcom. O takýto prípad v konaní nešlo. Návrh žalobcu

na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené používanie know-how vo výške

hodnoty know-how (109 404 000 Sk) upravil žalobca potom, čo mu bola známa hodnota

určená znalcom a súd tomuto návrhu v plnej výške vyhovel. Návrh žalobcu na zaplatenie

náhrady škody z dôvodu protiprávneho používania ochranných známok žalobcu za obdobie

od l. januára 1996 do 30. septembra 2002 (425 451 700 Sk) upravil žalobca tiež až po tom, čo 1M Obdo V 13/2011

mu bola známa hodnota určená znalcom a súd mu tiež v plnej výške vyhovel. Znalcami

určená hodnota nebola dôvodom na čiastočné zamietnutie žaloby. Nárok žalobcu na vydanie

bezdôvodného obohatenia z dôvodu nekalosúťažného konania vo výške čistého zisku

žalovaného za obdobie od l. januára 1996 do 31. decembra 2005 (893 875 719 Sk) bol súdom

v časti zamietnutý a v časti mu bolo vyhovené. Dôvodom čiastočného zamietnutia bolo, že

súd nárok v tejto časti považoval za duplicitný s nárokom na náhradu škody. Dôvod

čiastočného neúspechu žalobcu v konaní spočíval v tom, že súd mal rozdielny právny názor

ako žalobca. Dôvod čiastočného zamietnutia teda nezávisel od výšky plnenia určenej

znalcom.

Žalobca v 1. rade vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu namietal závery, ktorými generálny prokurátor uvádza na str. 8. mimoriadneho dovolania časť obsahujúcu jeho dôvody.

Tieto závery považuje za nepravdivé, hrubo zavádzajúce, resp. z hľadiska právneho posúdenia

veci (čo je podľa jeho názoru jediné hľadisko, z ktorého je Generálny prokurátor  

v mimoriadnom dovolaní oprávnený vec posudzovať) irelevantné.

K jednotlivým dôvodom mimoriadneho dovolania okrem iného uviedol:

K bodu 1) Nesprávne právne posúdenie určitosti vymedzenia predmetu sporu

Generálny prokurátor v úvode správne konštatuje, že know-how „predstavuje súbor

poznatkov, skúseností, informácií alebo postupov obchodnej, výrobnej alebo technickej

povahy“. V ďalšom texte však od tejto definície know-how často upustil a obmedzil sa len  

na niektoré poznatky či skúsenosti, informácie alebo postupy, čím samotné know-how

neprípustne obmedzil len na niektorú z jeho súčastí, čím sa dopustil vážnej výkladovej chyby,

ktorá jej ďalším uplatňovaním viedla k nesprávnym záverom. Pri definícii pojmu know-how

považuje žalobca v 1. rade za absolútne neopomenuteľný pojem „súbor“.

Nesúhlasí s názorom generálneho prokurátora o nedostatočne určenom predmete

posudzovaného know-how. Podľa jeho názoru, ako i podľa rozšírenej a uznávanej praxe,  

pri vypracovávaní znaleckých posudkov na know-how nie je potrebné (a v praxi ani často

možné), aby bola každá činnosť či skúsenosť, ktorá tvorí jednu zo súčastí posudzovaného know-how podrobne a detailne opísaná v príslušnom znaleckom posudku; stačí, keď sa  

v znaleckom posudku uvedú základné a najdôležitejšie poznatky, činnosti či skúsenosti, 1M Obdo V 13/2011

ktorých súbor tvorí posudzované know-how, a to bez toho, aby boli do detailov podrobne

rozpisované.

Toto podľa jeho názoru chybné chápanie generálneho prokurátora pri vymedzovaní

predmetu know-how, ako i pri hodnotení jeho jednotlivých súčastí ako súčastí know-how,  

sa plne prejavilo i v jeho nasledujúcich výhradách (na str. 9 a nasl. mimoriadneho dovolania),

ktorými spochybňoval jednotlivé súčasti posudzovaného know-how na prevádzkovanie

číselných lotérií.

Nesúhlasí ani s názorom generálneho prokurátora, že vymedzenie predmetu know-how je úlohou súdu „a nemôže byť suplované vyjadrením súdneho znalca“. Stotožnenie sa  

s názormi súdnych znalcov pri zodpovedaní (skutočne právnej) otázky vymedzenia predmetu know-how nie je v žiadnom rozpore s platným Občianskym súdnym poriadkom a je podľa

jeho názoru len logickým vyústením úlohy súdneho znalca ako súdom uznaného

„akreditovaného“ odborníka posudzujúceho príslušnú odbornú otázku (v danom prípade

predmet know-how). Súd predsa nie je odborník, a nie je preto v danom vysoko odbornom

prípade nič udivujúce a už vonkoncom nesprávne, ak sa súd - samozrejme i po zvážení

ostatných dôkazov vykonaných v danom súdnom konaní, stotožní v danej odbornej otázke

(vymedzení predmetu know-how) s názorom súdneho znalca.

Preto nesúhlasí s názorom generálneho prokurátora, podľa ktorého bol predmet know-

how nedostatočne vymedzený, a tým ani s názorom generálneho prokurátora, že v danom

prípade nemohol vzniknúť medzi účastníkmi právny vzťah z bezdôvodného obohatenia  

(pre údajnú nedostatočnú určitosť know-how žalobcu).

K bodu 2) Materiálna nevykonateľnoť výroku o zdržaní sa konania

Nesúhlasí tiež s názorom generálneho prokurátora, že výrok rozsudku neobsahuje

presné vymedzenie činností, ktoré sa žalovanému zakazujú a že súdy nemali za ustálené, čo je

predmetom sporu. K určitosti predmetu sporu sa vyslovil už vyššie a je toho názoru, že

predmet sporu bol dostatočne určitým spôsobom vymedzený. Nesúhlasíme ani s názorom generálneho prokurátora, že je neprípustné formulovať výrok rozsudku tým spôsobom, že

obsah uloženej povinnosti uvedie súd odkazom na iný dokument. Považuje za samozrejmé, že

v takom prípade musí ísť o dokument jednoznačne určitý a povinnému známy, pričom tieto 1M Obdo V 13/2011

podmienky sú v danom prípade v plnom rozsahu splnené.

Je toho názoru, že rozsudok súdu musí byť dostatočne určitý - obom sporovým

stranám musí byť jednoznačne zrejmé, aká povinnosť bola povinnej strane uložená.

Dosiahnutiu tohto cieľa však vôbec nebráni skutočnosť, ak sa obsah či rozsah niektorej  

z uložených povinností definuje v dokumente, ktorý je tak súdu ako i obom sporovým

stranám jednoznačne známy.

Argumentáciu materiálnou nevykonateľnosťou súdneho rozhodnutia z dôvodu, že sa

predmetným rozsudkom zakázalo použitie či vykonanie i jednotlivých súčastí know-how  

v podobe napríklad „výplata výhier tipujúcim“ považuje za nesprávnu. Zo samotného textu

výroku je totiž úplne zrejmé, že povinnosť uložená žalovanému sa týka výlučne know-how,   t. j. know-how na prevádzkovanie číselných lotérií Š., Š. a M. a nie akejkoľvek číselnej lotérie

či stávkovej hry.

V tomto ohľade nemôžu nastať akékoľvek pochybnosti ani pri výkone rozhodnutia

súdnym exekútorom, nakoľko súdnemu exekútorovi stačí skúmať, či ide o výplatu výhier  

z vyššie uvedených číselných lotérií Š., Š. a M.(po zmene označení týchto hier vykonanej

žalovaným už L., J. a X).

Obdobná argumentácia sa vzťahuje na názor generálneho prokurátora, že z výroku

rozsudku ani zo znaleckých posudkov, na ktoré výrok odkazuje, nie je zistiteľné, na aké

tabuľky, tlačivá a obálku sa vzťahuje zákaz používania „tabuliek na číselné lotérie, vzorov

tlačív a prevádzkovej obálky“. Ide jednoducho o tie tabuľky, vzory tlačív a prevádzkovej

obálky, ktoré by sa mali používať v rámci prevádzkovania číselných lotérií Š., Š. a M., t. j. v

rámci používania know-how. Pritom rozlíšenie, či ide   o prevádzkovanie

číselnej lotérie Š. (a tým i o súdom zakázané používanie know-how) alebo o prevádzkovanie

inej číselnej lotérie (a tým o prevádzkovanie iného - nezakázaného know-how) je vskutku

veľmi jednoduché a triviálne.

K bodu 3) Nesprávne právne posúdenie podmienok poskytnutia právnej ochrany  

know-how

1M Obdo V 13/2011

V úvode druhého odseku tejto časti mimoriadneho dovolania generálny prokurátor

správne uvádza, že know-how môže byť predmetom právnej ochrany obchodného tajomstva.

V ďalšom texte však pristúpil ku kategorickému vyhláseniu, že „Pokiaľ určitý

poznatok, skúsenosť, informácia alebo postup nespĺňa zákonné znaky obchodného tajomstva,

nepožíva v slovenskom právnom poriadku žiadnu právnu ochranu absolútneho charakteru  

(erga ornnes)“. Hoci nepoužil spojovací pojem „súbor“ je zrejmá cielená snaha dovodiť tento

záver vo vzťahu k know-how, čo aj generálny prokurátor vzápätí úplne jasne vyslovuje:

„know-how požíva právnu ochranu erga omnes iba za predpokladu, že spĺňa zákonné znaky

obchodného tajomstva“.

Dôvodom pre takýto kategorický názor je podľa generálneho prokurátora výklad

ustanovení §§ 17 až 20 Obchodného zákonníka, s ktorým sa stotožňuje i právna veda.  

S takýmto názorom však žalobca nesúhlasí a je nútený konštatovať, že dokonca i z citácií

generálnym prokurátorom zvolených prameňov právnej vedy vyplýva zrejmý opak:

O. Ovečková, uvádza, že výraz know-how „Je vo svete rozšírený približne v tom

význame, ako vymedzuje náš OBZ pojem obchodné tajomstvo“. S tým samozrejme

možno súhlasiť, to však neznamená, že know-how mimo ochrany cez inštitút obchodného

tajomstva nepožíva žiadnu právnu ochranu. Takýto názor nevyplýva ani z názoru  

O. Ovečkovej, podľa ktorého s know-how ako súhrnom poznatkov a skúseností možno

zmluvne nakladať za predpokladu udržania ich utajenosti. Z vykonaného dokazovania je

zrejmé, že know-how ako súhrn poznatkov a skúseností utajované i bolo, čo však

neznamená, že muselo byť predmetom inštitútu obchodného tajomstva alebo že by know-

how nepožívalo inú právnu ochranu. O. Ovečková v ďalšom citáte dokonca výslovne

uvádza, že „Všeobecná úprava obchodného tajomstva dopĺňa ochranu poskytovanú

právnou úpravou vynálezov, ochranných známok, dizajnov, úžitkových vzorov  

a podobných inštitútov. Chránia sa najmä informácie označované ako „know-how“.“

M. Patakyová v ďalšom citáte výslovne uvádza, že „Do schémy obchodného tajomstva sa

môže zaradiť aj systém zručností, znalostí a postupov, ktoré napomáhajú v podnikaní

nachádzať efektívnejšie a rýchlejšie riešenia, ktoré sa označujú pojmom know-how“. 1M Obdo V 13/2011

Generálny prokurátor sa dokonca pre podporu svojho názoru odvoláva na článok  

P. Vojčíka: Know-how ako predmet právnych vzťahov. P. Vojčík však v citovanom

článku veľmi jednoznačne formuluje svoj názor ku vzťahu know-how a obchodného tajomstva, keď mimo iné uvádza: „Sme toho názoru, že tieto dva pojmy nie je možné

zjednodušene stotožňovať, resp. ich zamieňať. Zásadný rozdiel spočíva v tom, že

obchodné tajomstvo je osobitný inštitút obchodného práva a know-how jeho možným

predmetom... Preto nie každé know-how musí byť súčasťou obchodného tajomstva, ale

môže existovať samostatne a nezávisle od akéhokoľvek majetku určitého podniku.  

Aj z hľadiska pojmového vymedzenia neobsahuje obchodné tajomstvo všetky tie znaky,

aké sa vyžadujú u know-how a naopak niektoré znaky pojmu obchodné tajomstvo  

u pojmu know-how sa nevyžadujú“.

Nemožno súhlasiť ani s tvrdením generálneho prokurátora, že v období  

pred 1. májom 2004 neexistovala v slovenskom právnom poriadku samostatná legálna

definícia pojmu know-how. Tento pojem bol definovaný už v zákone č. 188/1994 Zb.  

o ochrane hospodárskej súťaže, kde sa v ustanovení § 4 ods. 2 uvádza, že know-how sú

„výrobno-technické a obchodné poznatky a skúsenosti“ - pričom zdôrazňujeme, že slovenská

legislatíva skutočne nikdy neobsahovala žiadnu podmienku ochrany cez inštitút obchodného

tajomstva.

S pojmom know-how pritom právna prax na Slovensku už od začiatku deväťdesiatych

rokov bežne pracovala, čo však neznamená, že sa výklad pojmu know-how nevyvíjal.

Dôkazom je napríklad Znalecký štandard vydaný už v roku 1991 Ministerstvom

spravodlivosti SR za účelom oceňovania a hodnotenia podnikov v procese veľkej privatizácie,

ktorý na str. 36 medzi nehmotné aktíva podniku výslovne zaraďuje i know-how. Následne

boli v procese veľkej privatizácie vypracované stovky privatizačných projektov a s nimi

súvisiacich ohodnotení podnikov, ktorých významnou súčasťou boli i ohodnotenia

príslušného know-how. S pojmom know-how už bežne pracoval i text Znaleckého štandardu

pre stanovenie hodnoty podnikov schválený Ministerstvom spravodlivosti dňa 10. 8. 1993,

ktorý napríklad know-how uvádza medzi nehmotnými aktívami ohodnocovanými metódou licenčnej analógie (str. 115 predmetného Znaleckého štandardu).

1M Obdo V 13/2011

K otázke definície know-how a jeho vzťahu k utajeniu žalobca poukazuje na definíciu

know-how obsiahnutú v publikácii I. Beličku „Spôsoby a metódy oceňovania priemyselných

práv“ vydanej v roku 2002 Inštitútom duševného vlastníctva Úradu priemyselného vlastníctva

SR, v ktorej je know-how (str. 3) definované ako „technicko-ekonomický pojem, ktorý

vyjadruje súbor nezverejnených poznatkov a praktických skúseností predovšetkým z

organizácie a riadenia výroby. Obyčajne je predmetom utajenia“.

K úvahe generálneho prokurátora, či boli určité elementy know-how utajované, resp.,

či vôbec utajované mohli byť (ako napr. herné plány) žalobca uvádza, že každé know-how je

nutné vnímať ako súbor určitých poznatkov, informácií či skúseností a z tohto hľadiska nie je

ani potrebné, ani nevyhnutné (a skutočne v mnohých prípadoch ani možné), aby boli všetky

súčasti know-how utajované. Skutočnosť, že niektoré súčasti know-how (v danom prípade

konkrétneho know-how) sú bežne dostupné a známe však podľa jeho názoru v žiadnom

prípade neznamená ani všeobecnú známosť či dostupnosť celého know-how (ako súboru

poznatkov), a tým i jeho použiteľnosť treťou osobou bez súhlasu jeho majiteľa.

Skutočnosť, že know-how bolo zo strany žalobcu predmetom utajenia potvrdzujú  

po vykonanom skúmaní i znalkyne Ing. Z. a Ing. M. V tejto otázke sa pritom nestotožňuje

s názorom generálneho prokurátora, že takéto vyjadrenia súdnych znalkýň nemôže súd vziať

do úvahy rovnako ako akýkoľvek iný dôkaz predložený v rámci súdneho konania. Za

rozhodujúcu však považuje skutočnosť, že nejestvuje žiadna právna povinnosť vlastníka

know-how chrániť ho ako predmet obchodného tajomstva v zmysle ustanovenia § 17

Obchodného zákonníka.

Žalobca sa stotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý konštatoval, že nie

je možné uzavrieť, že know-how môže požívať právnu ochranu len po splnení predpokladov

právnej ochrany cez inštitút obchodného tajomstva a že právna ochrana know-how vyplýva  

z ústavného práva vlastniť majetok, z ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane

vlastníctva a z ustanovení Obchodného zákonníka o nekalej súťaži.

Namieta tiež názor generálneho prokurátora, že ak nejde o porušenie obchodného

tajomstva, tak vo vzťahu k know-how neprichádza do úvahy záver, že využitie takej

skúsenosti je nekalosúťažným konaním. Predpokladá pritom, že i v tomto prípade mal 1M Obdo V 13/2011

generálny prokurátor na mysli know-how, ak sa vyjadroval o „skúsenostiach“. Inak by

vyjadrenia generálneho prokurátora nemali žiadny význam.

Uvedený názor generálneho prokurátora považuje za nesprávny, nakoľko nesprávne  

a neodôvodniteľne zužuje predmet nekalosúťažného konania vo vzťahu k neoprávnenému

užívaniu know-how na možné porušenie obchodného tajomstva. Takýto názor je však i  

v priamom rozpore s textom príslušného zákonného ustanovenia § 44 ods. l Obchodného

zákonníka, ktorý obsahuje základnú zákonnú definíciu nekalej súťaže. Porušenie obchodného

tajomstva je len jedným z viacerých možných prípadov nekalej súťaže uvedených  

v ustanovení § 44 ods. 2 Obchodného zákonníka, pričom i výpočet možných prípadov nekalej

súťaže je v citovanom ustanovení iba demonštratívny.

K bodu 4) Nesprávne právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi žalobcom  

a žalovaným

Otázka „prevádzkovateľa“ číselných lotérií je podľa názoru žalobcu otázkou výkladu

tohto pojmu, nakoľko i z vykonaného dokazovania je zrejmé, že „technickým“ či „faktickým“

prevádzkovateľom číselných lotérií v čase zmluvnej spolupráce medzi žalobcom a žalovaným

bol jednoznačne žalobca, zatiaľ čo „právnym“ prevádzkovateľom bol žalovaný ako nositeľ

príslušnej licencie udelenej Ministerstvom financií SR. Takéhoto rozdielneho vnímania si boli

vedomé i konajúce súdy, preto nemožno uznať tvrdenie generálneho prokurátora, že

prvostupňový súd nesprávne právne vyhodnotil, že „žalobca know-how od počiatku svojej

činnosti, t. j. od roku 1993, používal na prevádzkovanie číselných hier“.

Tvrdenie generálneho prokurátora, že „žalobca mohol od roku 1993 know-how

používať iba pri plnení svojich zmluvných povinností voči žalovanému, nie však  

pri prevádzkovaní číselných hier“ v sebe obsahuje vnútorný rozpor, keďže predmetom

zmluvných povinností žalobcu voči žalovanému bolo práve „prevádzkovanie číselných hier“.

Takže žalobca nemohol plniť svoje povinnosti voči žalovanému, ak by súčasne svoje know-

how nepoužíval na „prevádzkovanie číselných hier“. Správnosť tohto názoru potvrdzuje

napríklad i text zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 4. 1. 1993, v ktorej

žalovaný „poveruje a splnomocňuje Š., a. s. prevádzkovaním a zabezpečovaním stávkových

hier a číselných lotérií....“   Nie je pritom správny názor generálneho prokurátora, že by 1M Obdo V 13/2011

žalobca vykonával túto činnosť „v mene a na účet svojho klienta (žalovaného)“.  

Napríklad podľa bodu 2 čl. 1. Zmluvy o zabezpečení spracovávania dát a ostatných

technických úkonov spojených s prevádzkovaním číselných lotérií a stávkových hier

uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 27. 8. 1993 „Objednávateľ touto zmluvou

poveruje v zmysle bodu 2 povolenia MF SR dodávateľa technickým spracovaním operácií  

a s nimi súvisiacich činností v rozsahu a za podmienok stanovených povolením Ministerstva

financií SR pre objednávateľa ustanoveniami tejto zmluvy. Dodávateľ pritom vystupuje  

a koná vlastným menom“. Podľa bodu l čl. 2. rovnakej zmluvy „Dodávateľ na svoj náklad  

a nebezpečenstvo zabezpečí objednávateľovi technické spracovanie operácií a s nimi

súvisiacich činností potrebných pre zabezpečenie stávkových hier...“.

Nikto pritom netvrdí, že by z právneho hľadiska nebol prevádzkovateľom číselných

hier žalovaný. Táto otázka nie je, ani nebola sporná. Táto skutočnosť však neoprávňovala ani

neoprávňuje žalovaného na prisvojenie si a následné protiprávne užívanie know-how žalobcu

bez súhlasu žalobcu.

Ďalej generálny prokurátor upozorňuje na rozpor medzi skutkovým záverom súdu, že

žalobca používal know-how od roku 1993 s iným skutkovým záverom súdu, že know-how

žalobcu používal od roku 1993 žalovaný. Podľa názoru žalobcu v týchto skutkových záveroch

nie je rozpor - žalobca používal know-how ako svoj majetok pri plnení zmluvných povinností

voči žalovanému. Skutočnosť, že od roku 1993 začal know-how žalobcu používať i žalovaný

s predchádzajúcim tvrdením nie je v nijakom rozpore. Je inou otázkou, do akej miery, a či

vôbec, používal žalovaný know-how žalobcu oprávnene. Názor generálneho prokurátora,

podľa ktorého skutkový záver súdu, že žalobca používal know-how od roku 1993 vylučuje

správnosť právneho záveru súdu, že žalovaný know-how získal neoprávnene nie je ničím

podložený a nie je ani správny. Skutočnosť, že žalobca používal svoje know-how  

(vo vlastnom mene a na svoj náklad) pri plnení zmluvných povinností voči žalovanému ešte

neznamená, že by know-how nemohlo byť protiprávne odňaté žalobcovi žalovaným.

Nesúhlasí preto ani s názorom generálneho prokurátora, že využívanie know-how

žalobcu na plnenie jeho zmluvných povinností voči žalovanému „vylučuje protiprávne

používanie know-how žalovaným“. Ako bolo totiž preukázané v rámci vykonaného 1M Obdo V 13/2011

dokazovania rozsah zmluvnej spolupráce medzi žalobcom a žalovaným sa plynutím času

zmenšoval a od roku 1996 poskytoval žalobca žalovanému v porovnaní s rokom 1993  

pri prevádzkovaní číselných lotérií len niektoré veľmi obmedzené služby. Skutočnosť, že

predtým žalobca poskytoval na základe zmluvy rôzne služby využívajúc pritom svoje know-

how v omnoho širšom rozsahu však žalovaného nemohla oprávňovať na osvojenie si tohto

know-how bez súhlasu žalobcu a jeho ďalšie užívanie (opätovne bez súhlasu žalobcu).

I ďalší názor Generálneho prokurátora, že je potrebné posudzovať zmluvný vzťah

medzi žalobcom a žalovaným ako zmluvu o dielo nie je správny a nemá žiadnu právnu oporu.

Zmluvy uzatvárané medzi žalobcom a žalovaným nenapĺňajú základné znaky zmluvy o dielo

a už vôbec nemožno súhlasiť s názorom generálneho prokurátora, že „Je pritom irelevantné,

že zmluva medzi účastníkmi nehovorí expressis verbis o tom, že žalobca má vypracovať herný plán“. Z tohto pohľadu by predpokladanej zmluve o dielo chýbala jej podstatná

náležitosť - definícia diela, ktoré sa má na základe zmluvy vytvoriť. Skutočnosť, že v rámci

zmluvnej spolupráce žalobcu a žalovaného žalobca skutočne vytváral herné plány preto ešte

neznamená, že sa tieto herné plány stali majetkom žalovaného ako dielo, ktoré pre neho  

na základe zmluvy vytvoril žalobca. Žalobca bol na základe zmlúv uzatvorených  

so žalovaným povinný zabezpečiť prevádzkovanie číselných lotérií - túto povinnosť žalobca

splnil a v tom rámci vytvoril i herný plán. Vytvorenie herného plánu však nebolo žalovaným

ako dielo objednané a ukončením obdobia platnosti príslušnej zmluvy, na základe ktorej bol

žalobca povinný zabezpečiť prevádzkovanie číselných lotérií (v plnom rozsahu v rokoch 1993

a 1994) zanikli zo strany žalovaného i akékoľvek práva k súčastiam know-how žalobcu,

medzi ktoré patrí i herný plán. Uvedené sa v rovnakom rozsahu týka i ďalších súčastí know-

how žalobcu, ktoré v mimoriadnom dovolaní v tejto súvislosti menuje generálny prokurátor,

akými sú napríklad prevádzkové predpisy pre ON LINE a OFF LINE systém, tabuľky  

na číselné lotérie, vzory tlačív, obálka, reklamačný list, technická dokumentácia, tikety,

potvrdenky, výherné listiny či poštové pravidlá.

Osobitne sa Generálny prokurátor zaoberá know-how žalobcu vo vzťahu k vytvoreniu

a následnému užívaniu systému ON LINE. Zo skutočnosti, že tento systém bol vytvorený   po roku 1993 v rámci zmluvnej spolupráce žalobcu so žalovaným, generálny prokurátor

odvodzuje nesprávny záver, v zmysle ktorého mohol „preto žalovaný s takto získanými

poznatkami a skúsenosťami voľne nakladať“. Systém ON LINE a s tým súvisiace know-how 1M Obdo V 13/2011

nevytvoril žalobca pre žalovaného na základe zmluvy o dielo alebo na základe akejkoľvek

inej zmluvy, ktorou by žalovaný príslušné know-how získal do svojho vlastníctva. Žalobca si

plnil len svoje zmluvné záväzky zabezpečiť pre daný čas prevádzkovanie určených číselných

lotérií. Zo splnenia tohto záväzku však z právneho hľadiska nevyplýva žiadne oprávnenie

žalovaného užívať hmotné výsledky tejto činnosti žalobcu (v danom prípade podklady

týkajúce sa prevádzky systému ON LINE).

Generálny prokurátor v ďalšom spochybňuje časť know-how žalobcu týkajúcu sa

prevádzkovania systému ON LINE, keďže príslušné terminály patrili spoločnosti G. C.

Obdobne ako v iných prípadoch, keď príslušná činnosť či výsledok bol zo strany žalobcu

zabezpečený prostredníctvom tretej osoby na základe zmluvy uzatvorenej so žalobcom, táto

skutočnosť nespochybňuje existenciu celkového know-how na prevádzkovanie číselných

lotérií na strane žalobcu (ani jeho vlastnícke právo k tomuto know-how). Majiteľ príslušného know-how predsa nemusí ovládať každú jednotlivú činnosť, ktorá je nevyhnutná pre riadne

využitie tohto know-how.

A z tohto pohľadu je podľa názoru žalobcu irelevantná i zmienka generálneho

prokurátora o výsluchu štatutárneho zástupcu spoločnosti S., a. s. o tom, že žalobca mal

v roku 1993 len 5 zamestnancov a že napríklad „činnosti spojené s prevádzkovaním  

OFF LINE neovládal“ - keďže si ich zabezpečoval na základe zmluvy u spoločnosti S., a. s.

Počet zamestnancov je v tejto súvislosti irelevantný, keďže know-how v danom

období existovalo, žalobca ho nadobudol ako právny nástupca predchádzajúceho vlastníka  

a prevádzkovateľa tohto know-how - federálneho podniku S. a túto skutočnosť dokonca

písomne uznala i česká spoločnosť S., a. s. ako je zrejmé z Dodatku č. l zo dňa 19. 11. 2001

Dohody o majetkovém vypořádaní hospodářského zařízení S., podniku pro organizování

sázek uzatvorenej dňa 21. 4. 1993, ktorý bol uzatvorený medzi žalobcom a spoločnosťou S.,

a. s.

K bodu 5) Nesprávne právne posúdenie hodnoty know-how a výšky

bezdôvodného obohatenia za používanie know-how

Namieta tiež názor generálneho prokurátora, že „Konštatovanie znalca, že existenciu 1M Obdo V 13/2011

práv (nota bene nehmotných neregistrovaných práv) zistil výlučne z dokumentov

predložených žalobcom, je v sporovom súdnom konaní irelevantné“, nakoľko pre takéto

tvrdenie nejestvuje žiadna právna opora a neuznanie takéhoto dôkazu len z dôvodu vyššie

uvedeného by znamenalo neodôvodnené a neakceptovateľné popretie zákonnej zásady

voľného hodnotenia dôkazov.  

Nestotožňuje sa ani s tvrdením, že stanovenie výšky ročného licenčného poplatku je

jedinou informáciou odborného charakteru, ktorú znalecké posudky obsahujú. Obaja súdni

znalci - tak Ing. I. S. ako i Ing. M. M. sú v danej oblasti naslovovzatí odborníci s praxou

počítanou dnes už v desaťročiach a i predmetné znalecké posudky obsahujú podľa všetky

potrebné odborné informácie v súlade s príslušným Znaleckým štandardom vydaným Ministerstvom spravodlivosti SR v roku 1993. Znevažujúce vyhlásenie o odbornej úrovni

zmienených znaleckých posudkov preto považuje za nemiestne a irelevantné.

Podľa názoru generálneho prokurátora bolo povinnosťou znalcov podrobne zdôvodniť,

prečo je výška licenčného poplatku 2 %, čo žalobca nepovažuje za správne. Obaja znalci boli

povinní pridŕžať sa pri vypracovaní svojich znaleckých posudkov príslušných platných

právnych noriem, predovšetkým platného Znaleckého štandardu pre stanovenie hodnoty

podnikov č. 8647/93 - 50 schváleného Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky  

10. 8. 1993. Nepochybne obaja súdni znalci vzali do úvahy mnohé skutočnosti, ktoré zistili

pri vypracovaní svojich znaleckých posudkov, čo potvrdzuje i skutočnosť, že výšku

licenčného poplatku stanovili na najnižšej možnej hranici v rámci rozpätia stanoveného  

pre danú oblasť podnikania (od 2 do 10 %). Znalci neboli povinní podrobne vo svojich

znaleckých posudkoch rozoberať požiadavky stanovené generálnym prokurátorom, keď

navyše mnohé z nich sú pre stanovenie správnej výšky licenčného poplatku irelevantné.  

I keby znalci zvažovali aj požiadavky kladené generálnym prokurátorom, ich záverečný výrok

by to nemohlo ovplyvniť, keďže zvolili najnižšiu možnú výšku licenčného poplatku.

Podľa názoru generálneho prokurátora mali napríklad znalci „zhodnotiť skutočnosť, že

poskytovateľ licencie nemá sám oprávnenie na činnosť, s ktorou výkon licencie súvisí, teda,

že jediným využitím jeho know-how je poskytnutie licencie inému (dokonca jedinému) subjektu“. Podľa názoru žalobcu táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na výšku licenčného

poplatku, za ktorý môže prijímateľ licencie predmetné know-how užívať. Taktiež nemožno 1M Obdo V 13/2011

súhlasiť s názorom generálneho prokurátora, že jediným využitím know-how je pre žalobcu

jeho poskytnutie inému subjektu, čo potvrdzuje i predmetný prípad, keď žalobca niekoľko

rokov aktívne využíval svoje know-how na zabezpečenie zmluvne dohodnutých služieb  

v prospech žalovaného.

Za bezpredmetné považuje aj hodnotenie, „či má odberateľ licencie na know-how

možnosť prevádzkovať činnosť aj bez akéhokoľvek know-how, t. j. získať skúsenosti až  

pri prevádzkovaní vlastnej činnosti“. Činnosť, pre prevádzkovanie ktorej je potrebné know-

how prakticky nemožno prevádzkovať bez jeho použitia a už vôbec nemožno nadobudnúť

potrebné know-how prevádzkovaním činnosti, na ktorú je toto know-how potrebné.

Tvrdenie generálneho prokurátora, že zmienené znalecké posudky neobsahovali  

vo vzťahu k stanovenej výške licenčného poplatku žiadne odôvodnenie nie je pravdivé.

V znaleckom posudku č. 8/1999 Ing. S. uvádza, že výšku licenčného poplatku stanovil „Po

dôkladnom posúdení všetkých vyššie uvedených skutočností s prihliadnutím na to, že sa jedná

o nehmotný majetok charakteru iného duševného vlastníctva“. V znaleckom posudku  

č. 45/1999 Ing. M. uvádza, že výšku licenčného poplatku stanovila „na základe vecného

obsahu, úrovne a komplexnosti know-how“ - ktoré predtým opísala a posúdila v znaleckom

posudku na niekoľkých stranách.

Nemožno preto súhlasiť s tvrdením generálneho prokurátora, že vyjadrenia uvedených

znalcov nemožno považovať za znalecké posudky v zmysle § 127 O. s. p., lebo z ich strany

nešlo o vyjadrenie „bez akéhokoľvek, čo i len elementárneho odôvodnenia postupu  

pri zisťovaní tejto hodnoty“ a navyše prvostupňový súd uskutočnil výsluch oboch znalcov,

v rámci ktorého potvrdili svoje zistenia obsiahnuté v znaleckých posudkoch a objasnili

niektoré skutočnosti a postupy súvisiace s ich zisteniami v znaleckých posudkoch.

Aj názor o nesprávnej metóde pri oceňovaní know-how považuje žalobca  

za nesprávny, čo vyplýva z nesprávneho presvedčenia, že „Právnym predpisom, ktorý  

v Slovenskej republike prvýkrát ustanovil, akou metódou má byť ocenené know-how patriace

k podniku, je vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 255/2000 Z. z.  

o stanovení hodnoty podniku, jeho častí a zložiek majetku podniku, čo nie je pravda. Prvým

takýmto právnym predpisom je Znalecký štandard pre stanovenie hodnoty podniku   1M Obdo V 13/2011

č. 8647/93-50, schválený Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 10. 8. 1993

(ďalej len „Znalecký štandard“) a na ktorý sa obaja znalci výslovne odvolávajú i  

v predmetných znaleckých posudkoch.

Časť 3. Znaleckého štandardu obsahuje metódy a postupy ohodnocovania nehmotného

majetku podniku, do ktorého výslovne zahŕňa i know-how (str. 107 Znaleckého štandardu).

Konkrétne metódy (spôsoby) oceňovania sú upravené v časti 3.2. Znaleckého štandardu,  

v rámci ktorej je pod písm. b/ výslovne ako „v zahraničí najčastejšie používaný spôsob

ohodnotenia najmä priemyselných práv“ uvedená metóda licenčnej analógie. Obaja znalci

teda postupovali správne, keď túto metódu uplatnili pri stanovení výšky licenčného poplatku

v rámci znaleckého posudku vzťahujúceho sa na know-how.

Nesúhlasí ani s ďalším tvrdením generálneho prokurátora, že obaja znalci pochybili,

ak metódu licenčnej analógie uplatnili i v prípade Dodatkov č. 1 (vypracovaným v roku 2001)

k ich znaleckým posudkom vypracovaným v roku 1999, i keď znalci chybne uviedli v úvode

týchto Dodatkov č. l k znaleckým posudkom, že boli vypracované podľa vyhlášky  

č. 255/2000 Z. z. Dôvodom je skutočnosť, že ide len o doplnenie pôvodných znaleckých

posudkov vypracovaných v roku 1999, kde by použitie inej metódy zvrátilo použiteľnosť

výsledkov zistených v pôvodných znaleckých posudkoch.

V ďalšom texte sa generálny prokurátor zaoberá posúdením správnosti určenia výšky

bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Generálny prokurátor v tejto súvislosti vidí

„zjavnú logickú disproporciu“ v tom, „že žalovaný je na jednej strane zaviazaný zaplatiť

žalobcovi celú hodnotu know-how, na druhej strane sa mu zakazuje, aby know-how ďalej

používal“. Z pohľadu žalobcu nejde o žiadnu logickú disproporciu; ak si žalovaný

neoprávnene prisvojil know-how, ktoré už nie je možné žalobcovi vrátiť, potom v súlade  

s ustanovením § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenie § 53

Obchodného zákonníka je žalovaný povinný vydať žalobcovi ako oprávnenej osobe (na úkor

ktorej sa bezdôvodne obohatil) hodnotu majetku (v danom prípade hodnotu know-how), ktorý

si protiprávne prisvojil. Skutočnosť, že okrem toho sa mu jeho užívanie výslovne zakazuje,  

s jeho povinnosťou vydať oprávnenej osobe hodnotu know-how vôbec nesúvisí. Vyplatenie

hodnoty za protiprávne prisvojený majetok oprávnenej osobe z právneho hľadiska

neznamená, že osoba, ktorá si taký majetok protiprávne prisvojila, získa vyplatením jeho 1M Obdo V 13/2011

hodnoty oprávnenie na jeho ďalšie užívanie.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní tiež uvádza, že obohatenie získané

žalovaným protiprávnym si prisvojením know-how nezodpovedá jeho trhovej hodnote, či už  

v roku 1999 alebo v roku 2001, „ale tej hodnote, akou sa know-how podieľalo na ziskoch

žalovaného za roky 1996 až 2005“, čo vyplýva zrejme z nesprávneho pochopenia dôvodu

vzniku nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného. V danom

prípade nebolo dôvodom vzniku tohto nároku neoprávnené používanie know-how na strane

žalovaného, ale skutočnosť, že si žalovaný toto know-how protiprávne prisvojil a nebol

schopný ho žalobcovi vrátiť. Žalobca má za to, že súdy postupovali správne, keď si osvojili závery znalcov o tržnej hodnote know-how, i keď sa stotožnili s názorom žalobcu, že

žalovaný bol povinný vydať žalobcovi tržnú hodnotu know-how, ktoré si žalovaný

protiprávne osvojil a následne ho nebol (vzhľadom na osobitnú povahu tohto majetku)

schopný žalobcovi vrátiť.

K bodu 6) Nesprávne právne posúdenie zákonných podmienok aplikácie

ustanovení Obchodného zákonníka o nekalej súťaži na konanie žalovaného

Žalobca nesúhlasí s názorom generálneho prokurátora, že ak užívanie know-how

nebolo v rozpore s ustanoveniami Obchodného zákonníka upravujúcimi inštitút obchodného

tajomstva, potom takéto užívanie know-how nemožno označiť za nekalosúťažné konanie.

Neobstojí ani tvrdenie, že zo strany žalovaného nedošlo k naplneniu žiadnej  

zo skutkových podstát uvedených v ustanoveniach § 46, § 47 a § 48 Obchodného zákonníka

ani k naplneniu základných znakov nekalej súťaže vyjadrených v generálnej klauzule

právneho inštitútu nekalej súťaže (§ 44 ods. 1 Obchodného zákonníka), lebo žalovaný  

v rozhodnom čase nebol účastníkom hospodárskej súťaže, nakoľko mal úplný monopol  

na prevádzkovanie číselných lotérií na území Slovenskej republiky. Tento názor považuje

žalobca za nesprávny a v plnom rozsahu sa stotožňuje s podrobným odôvodnením opačného

názoru, ktorý je obsiahnutý na str. 36 rozsudku prvostupňového súdu.

Skutočnosť, že číselné lotérie sú svojou povahou jedinečné, neznamená, že sú

prevádzkované v bezkonkurenčnom prostredí. Spojovacím prvkom pri hazardných hrách je 1M Obdo V 13/2011

potreba potenciálnych zákazníkov (v danom prípade „hráčskej verejnosti“) po zážitku

z hazardu, ktorého spoločným princípom je možnosť určitého peňažného vkladu oproti určitej

pravdepodobnosti (nižšej ako 100 %) peňažnej výhry, ktorá môže byť vyššia ako pôvodný

peňažný vklad. Pravdivosť tohto názoru potvrdzuje i samotný žalovaný realizovaním častých

a zjavne nákladných reklamných kampaní, ktoré majú logicky jediný cieľ - upútať možných

potenciálnych zákazníkov zo širokej množiny potenciálnej „hráčskej verejnosti“ a presvedčiť

ich, aby sa pri svojej voľbe pre hazardnú hru rozhodli práve pre číselné lotérie prevádzkované

žalovaným. Zdieľa tiež názor súdu, že toto konkurenčné prostredie nemožno územne

obmedziť na územie Slovenskej republiky len kvôli tomu, že žalovaný má monopol  

na prevádzkovanie číselných lotérií pre územie Slovenskej republiky.

Je všeobecne známe, že reklamné kampane prevádzkovateľov číselných lotérií  

v jednotlivých krajinách strednej Európy, vrátane Slovenskej republiky, osobitne v situácii

možnej nadštandardne vysokej výhry priťahujú i záujemcov o účasť na číselných lotériách  

z okolitých krajín, ktorí sa následne na príslušnej číselnej lotérii svojím vkladom i zúčastňujú.

Ak v tejto súvislosti generálny prokurátor poukazuje na ustanovenie § 43 ods. l

Obchodného zákonníka ako na zákonnú prekážku pre záver, že žalovaný sa nachádza  

pri prevádzkovaní číselných lotérií na území Slovenskej republiky v prostredí hospodárskej

súťaže, ide o mylný výklad tohto ustanovenia, ktoré vylučuje uplatnenie Hlavy V.

Obchodného zákonníka (do ktorej patria i ustanovenia upravujúce nekalú súťaž) „v rozsahu,  

v akom má účinky v zahraničí“. V danom prípade nejde o posudzovanie (z pohľadu právnej

úpravy nekalej súťaže) situácie v zahraničí, ale len a výlučne na území Slovenskej republiky,

na ktoré vplyvom neobmedzeného pôsobenia rôznych informačných médií (internet, tlačové

médiá, rozhlas, televízie... ) sa dostávajú i informácie o možnosti účasti a výhry i v číselných

lotériách prevádzkovaných v susedných krajinách.

Nesprávna je tiež úvaha generálneho prokurátora, ktorou sa riadil pri posudzovaní

naplnenia ďalšej podmienky generálnej klauzuly nekalej súťaže, ktorou je „spôsobilosť

konania privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom“, lebo sa nesprávne obmedzil

len na možnú ujmu, ktorá by mohla byť spôsobená nekalým konaním žalovaného žalobcovi,

čo je však v priamom rozpore s textom citovanej podmienky generálnej klauzuly, ktorá hovorí

o spôsobilosti privodiť ujmu „iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom“.

1M Obdo V 13/2011

Žalobca nepovažuje za potrebné vykonať osobitné dokazovanie na posúdenie

skutočnosti, či sú číselné lotérie a ostatné hazardné hry v konkurenčnom vzťahu (Generálny

prokurátor tento vzťah označuje ako „zameniteľné“), lebo ide o posúdenie, ktoré je možné

vykonať základnou logickou úvahou ako i zohľadnením všeobecne známych a dostupných

informácií (ako napríklad o účasti časti „hráčskej verejnosti“ na číselných lotériách

prevádzkovaných v susedných krajinách).

Vychádzajúc z vyššie uvedeného konanie žalovaného naplnilo všetky znaky nekalej

súťaže v zmysle ustanovenia § 44 ods. l Obchodného zákonníka a rozhodnutia súdov  

o jednotlivých žalobcovi priznaných nárokoch boli preto správne odôvodnené týmto právnym

základom.

K bodu 7) Nesprávne právne posúdenie výšky nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia z dôvodu nekalosúťažného konania

V tejto časti generálny prokurátor zdôrazňuje, že know-how nebolo jediným

predpokladom dosiahnutia zisku z prevádzkovania číselných hier. Takéto tvrdenie však nikdy

neodznelo ani zo strany žalobcu, ani zo strany súdov, preto je irelevantná aj poznámku

generálneho prokurátora, že „Ak konajúce súdy považovali používanie know-how za jedinú

podmienku pre dosiahnutie zisku žalovaného, dopustili sa logického pochybenia non

sequitur“.

Nesúhlasí ani s tvrdením generálneho prokurátora, že „Názor súdov, že bez použitia

znalostí a skúseností žalobcu (know-how) nemohol prevádzkovateľ číselných lotérií

dosiahnuť vôbec žiadny zisk, je zároveň aj skutkovým záverom, ktorý žiadnym spôsobom

nevyplýva z vykonaného dokazovania“, lebo z neho jednoznačne vyplýva, že bez know-how

žalobcu predmetné číselné lotérie Š., Š. a M. vôbec nemohli byť prevádzkované. Je predsa

logicky úplne zrejmé, že bez prevádzkovania príslušných číselných lotérií z nich žalovaný

skutočne nemohol získať žiaden zisk.

Za nesprávny považuje aj výklad, v zmysle ktorého je pojem „na úkor iného“ potrebné

vykladať tak, že ukrátený subjekt mal aspoň hypotetickú možnosť dosiahnuť to, o čo sa 1M Obdo V 13/2011

pasívne legitimovaný subjekt obohatil, lebo takýto výklad nemá oporu v platnom práve ani

v judikatúre a je dokonca v priamom rozpore s ustanovením § 456 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, v zmysle ktorého sa musí vydať predmet bezdôvodného obohatenia tomu, na úkor

koho sa získal.

Nemožno súhlasiť ani s ďalším tvrdením generálneho prokurátora, že „Odplata  

za používanie know-how, ak by bola dohodnutá, by nepresiahla hodnotu, akou sa know-how

podieľa na ziskoch žalovaného“. Tento záver je rozpore tak s vykonaným znaleckým

dokazovaním ako i s aktuálne platným znaleckým štandardom, v zmysle ktorého bola výška

licenčného poplatku stanovená percentuálnym podielom z obratu, t. j. z príjmov žalovaného

(z prijatých vkladov) a nie z jeho zisku.

Má za to, že generálny prokurátor nesprávne chápe dôvody vydania bezdôvodného

obohatenia spájajúce sa s know-how žalobcu, keď píše, že „Na základe jedného konania

(neoprávnené používanie know-how) sa mal žalovaný obohatiť dvakrát, a to aj do výšky

know-how, aj do výšky celého dosiahnutého čistého zisku“. Jeho pochybenie spočíva v tom,

že nešlo o jeden totožný skutok či jedno konanie žalovaného. Nárok na vydanie know-how

nevyplynul pre žalobcu zo skutočnosti, že žalovaný ho neoprávnene užíval a získal tým  

na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie, ale zo skutočnosti, že si žalovaný toto know-how

neoprávnene prisvojil. Ide tu teda o dva rozličné nároky z hľadiska právneho dôvodu svojho

vzniku, i keď oba znejú na vydanie bezdôvodného obohatenia - ktoré však vzniklo rozličným

konaním či skutkami na strane žalovaného.

K bodu 8) Nesprávne právne posúdenie zásahu žalovaného do práv žalobcu  

k ochranným známkam

Žalobca považuje za správne právne posúdenie, ak konajúce súdy posúdili služby

zapísané v registri ochranných známok ako „organizovanie lotérií a stávkových hier  

s výnimkou číselných lotérií a doplnkových hier k číselným lotériám“ ako služby podobné

službe „organizovanie číselných lotérií“. Už pred súdom prvého stupňa argumentoval  

v prospech tejto podobnosti (k tomu viď najmä vyjadrenie žalobcu zo dňa 16. 1. 2007).

Žalovaný označenia Š., Š. a M. používal pre podobné služby ako sú služby, pre ktoré 1M Obdo V 13/2011

mal žalobca zapísané svoje slovné ochranné známky.

Žalobca listinnými dôkazmi, ktoré sú založené v súdnom spise preukázal, že mal i  

po spätnom výmaze časti svojich slovných ochranných známok pre činnosť „organizovanie

číselných lotérií“ zapísané svoje zhodné slovné ochranné známky Š., Š.

a M. pre činnosti:

Š. – „organizovanie lotérií a stávkových hier s výnimkou číselných   lotérií“

Š. – „organizovanie lotérií a stávkových hier s výnimkou číselných lotérií  

a doplnkových hier k číselným lotériám“ M.– „organizovanie lotérií a stávkových hier s výnimkou číselných lotérií“

Zákon č. 194/1990 Z. z. o lotériách a iných podobných hrách v znení neskorších

predpisov definoval lotériu v ustanovení § 1 ods. 1 takto:

Pod lotériou alebo inou podobnou hrou sa rozumie hra, ktorej sa dobrovoľne zúčastňuje

každá fyzická osoba, ktorá zaplatí vklad (stávku), ktorého návratnosť sa účastníkovi

nezaručuje. O výhre alebo prehre rozhoduje výlučne náhoda alebo dopredu neznámy

výsledok určitej okolnosti alebo udalosti uvedenej prevádzkovateľom v dopredu určených

herných podmienkach (ďalej len "herný plán"). Nezáleží na tom, či sa hra vykonáva pomocou

mechanických, elektronickomechanických, elektronických alebo podobných zariadení.

Lotérie a iné podobné hry boli v zákone č. 194/1990 Z. z. demonštratívne vymenované

v ustanovení § 2, v ktorom sú výslovne uvedené aj číselné lotérie.

Podobnosť jednotlivých lotérií bola daná už samotnou jednotnou základnou definíciou

uvedenou § 1 ods. 1 zákona č. 194/1990 Z. z. Z tejto právnej úpravy musí byť zrejmé, že

organizovanie „číselných lotérií“ je služba podobná službe organizovanie „ostatných lotérií  

a stávkových hier“ (v zmysle iných lotérií a stávkových hier ako číselných lotérií). Čo by už

mohlo byť podobnejšie službe organizovanie číselných lotérií ako organizovanie

akýchkoľvek iných lotérií a stávkových hier ?

Podobnosť medzi službou „organizovanie lotérií a stávkových hier s výnimkou

číselných lotérií“ a službou „organizovanie číselných lotérií“ je jednoznačne daná aj v zmysle

ustanovenia § 3a ods. 2 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach, podľa ktorého:   1M Obdo V 13/2011

Za zameniteľné sa považujú označenia alebo ochranné známky a za podobné sa považujú

tovary alebo služby, ak taká zameniteľnosť alebo podobnosť vyvoláva nebezpečenstvo zámeny

označení alebo ochranných známok, alebo tovarov, alebo služieb pochádzajúcich od rôznych

osôb, alebo nebezpečenstvo vzniku mylnej predstavy o vzájomnej spojitosti s označením alebo

s ochrannou známkou so skorším právom prednosti vo vedomí spotrebiteľskej verejnosti.

Používanie označení Š., Š. a M. žalovaným pri službe „organizovanie číselných

lotérií“ v období, keď boli chránené ako ochranné známky žalobcu pre službu „organizovanie

lotérií a stávkových hier s výnimkou číselných lotérií“ vyvoláva nebezpečenstvo zámeny

týchto služieb pochádzajúcich od rôznych osôb a aj nebezpečenstvo vzniku mylnej predstavy

o vzájomnej spojitosti služby „organizovanie číselných lotérií“   s ochrannými

známkami Š., Š. a M., ktoré majú skoršie právo prednosti, vo vedomí spotrebiteľskej verejnosti.

Súdy preto správne posúdili služby zapísané v registri ochranných známok ako

„organizovanie lotérií a stávkových hier s výnimkou číselných lotérií“ ako služby podobné

službe „organizovanie číselných lotérií“.

Nemôže súhlasiť s konštatovaním generálneho prokurátora, že súdy pochybili, ak

priznali žalobcovi nárok na náhradu škody za neoprávnené používanie ochranných známok Š.,

Š. a M. za obdobia od l. januára 1996 do zápisu týchto ochranných známok do registra a že

žalovaný mal súhlas žalobcu na používanie nezapísaných označení Š., Š. a M. na základe ich

zmluvnej spolupráce a že tento súhlas existoval minimálne počas trvania tejto spolupráce, t. j.

do 30. júna 1999; žalobca je právnym nástupcom federálneho podniku S. v zmysle § 766 ods.

l ObchZ a z predložených listinných dôkazov založené v súdnom spise je jednoznačné, že

žalovaný si bol vedomý, že bez súhlasu žalobcu nie je oprávnený používať označenia Š., Š.

a M. a že teda nemožno usudzovať, že takýto súhlas bol žalobcom žalovanému daný i na iné

obdobie ako vymedzuje spomínaná Zmluva, a to ani ,,z okolností, pri ktorých vznikla zmluvná

spolupráca žalobcu a žalovaného ..." a ani "správnym právnym posúdením zmluvného vzťahu

medzi účastníkmi konania ..." ako to uvádza generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní.

Námietku generálneho prokurátora, že konajúce súdy nesprávne právne posúdili,  

ak mali za to, že žalovaný nie je oprávnený používať ochranné známky Š., Š.a a M. pre

zapísané služby napriek tomu, že je v zmysle zápisu v registri ochranných známok ich 1M Obdo V 13/2011

majiteľom považuje žalobca za nepodloženú, rovnako ako tvrdenie, že riešením takejto

otázky bolo zasiahnuté do právomoci Úradu priemyselného vlastníctva.

K výhradám generálneho prokurátora k postupu súdu pri výpočte náhrady škody  

a nepoužiteľnosti znaleckého posudku Ing. Z. č. 1/2003 a posudku Ing. M. č. 11/2003

vzhľadom na čiastočný výmaz ochranných známok žalobcu pre služby „organizovanie lotérií

a stávkových hier s výnimkou číselných lotérií a doplnkových hier k číselným lotériám“

považuje žalobca za potrebné uviesť, že takéto výhrady opomínajú tieto podstatné

skutočnosti:

žalovaný používal označenia Š., Š. a M. pri prevádzkovaní rovnomenných číselných

lotérií,

označenia Š., Š. a M., používané žalovaným pri prevádzkovaní číselných lotérií, boli

zhodné so slovnými ochrannými známkami registrovanými   v prospech žalobcu,

žalovaný označenia Š., Š. a M. používal bez súhlasu žalobcu majiteľa ochranných

známok Š., Š. a M., teda používal ich protiprávne.

Zákon č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v ustanovení § 30 ods. 1 síce upravuje

poskytnutie práva používať ochrannú známku licenčnou zmluvou pre všetky tovary alebo

služby, pre ktoré bola ochranná známka zapísaná alebo pre ich časť, avšak tento zákon

zároveň v § 25 ods. 1 poskytuje majiteľovi ochrannej známky ochranu proti každému, kto  

bez jeho súhlasu používa označenia zhodné alebo zameniteľné s jeho ochrannou známkou -

rovnaké alebo podobné tovary alebo služby, pre ktoré je ochranná známka zapísaná  

do registra.

Zákon o ochranných známkach v ustanovení § 25 ods. 1 nediferencuje ochranu (zákaz

používať ochrannú známku) poskytovanú majiteľovi ochrannej známky podľa toho, či sa

ochranná známka používa protiprávne (bez jeho súhlasu) inou osobou pre tovary alebo služby

rovnaké alebo či sa takto používa pre tovary alebo služby podobné. Poskytuje pre obidve tieto

situácie rovnaký stupeň právnej ochrany.

Je bez právneho významu, že po vyhotovení znaleckého posudku Ing. Z. č. 1/2003

a posudku Ing. M. č. 1112003 došlo k čiastočnému výmazu ochranných známok žalobcu pre

služby „organizovanie lotérií a stávkových hier s výnimkou číselných lotérií a doplnkových 1M Obdo V 13/2011

hier k číselným lotériám“, pretože aj po tomto výmaze mal žalobca naďalej v registri

ochranných známok zapísané ochranné známky Š., Š. a M., teda také označenia, ktoré

žalovaný používal pri prevádzkovaní rovnakých číselných lotérií (t. j. tých istých číselných

lotérií, aké žalovaný prevádzkoval v období   pred spomínaným čiastočným výmazom

ochranných známok žalobcu) a na použitie, ktorých nemal súhlas od žalobcu, t. j.

s poukazom na ustanovenie 25 ods. l zákona o ochranných známkach ich žalovaný používal

protiprávne.

Generálny prokurátor považuje za nelogické, že súdy vyhodnotili z neoprávneného

používania know-how nárok na bezdôvodné obohatenie a zároveň z neoprávneného

používania ochranných známok nárok na náhradu škody. Žalobca nevidí žiadny právne

významný dôvod na takéto hodnotenie, nakoľko ide o samostatné nároky.

Nárok na náhradu škody z neoprávneného používania ochranných známok upravuje

ustanovenie § 15 ods. 3 zákona č. 174/1988 Zb. o ochranných známkach v znení neskorších

predpisov a § 26 ods. 3 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach a nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia z neoprávneného používania know-how je možné vyvodiť  

z ustanovenia § 53 Obchodného zákonníka - podľa týchto zákonných ustanovení uvedené

nároky konajúce súdy aj správne posúdili a žalobcovi priznali.

K bodu 9) Nesprávne právne posúdenie výšky úrokov z omeškania

Generálny prokurátor uvádza, že oba konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili, ak

na určenie výšky úrokov z omeškania aplikovali ustanovenie § 369 ods. l ObchZ v znení

účinnom od 1. februára 2004 a že správne bolo potrebné aplikovať toto ustanovenie v znení

účinnom do 31. januára 2004 s tým, že úroky z omeškania podľa predchádzajúcej právnej

úpravy boli pre žalovaného podstatne priaznivejšie.

Nesprávnosť tohto názoru generálneho prokurátora je zrejmá už z toho, že prechodné

ustanovenie § 763a ObchZ upravuje výslovne len úpravu zodpovednosti za porušenie

záväzkov vzniknutých zo zmluvy, zatiaľ čo v predmetnom prípade o porušenie záväzkov

vzniknutých zo zmluvy nešlo.

1M Obdo V 13/2011

Za tohto právneho stavu je možné na prípady úrokov z omeškania uplatňovaných  

za omeškanie s plnením mimozmluvného záväzku aplikovať ustanovenie § 369 ods. 1 ObchZ

v znení účinnom od 1. februára 2004, a to aj z toho dôvodu, že omeškanie žalovaného

konajúce súdy posudzovali v súlade so žalobou nielen za obdobie do l. februára 2004, ale aj

po tomto dátume.  

Generálny prokurátor nijako neodôvodňuje svoje tvrdenie, že úroky z omeškania

podľa predchádzajúcej právnej úpravy § 369 ods. 1 ObchZ v znení účinnom do 31. januára

2004 boli pre žalovaného podstatne priaznivejšie. Ak by to však aj bola pravda, považuje to

žalobca za právne irelevantné, pretože súdy aplikujú na úrok z omeškania (ako napokon aj  

na posúdenie iných právnych nárokov) relevantnú právnu normu a hľadisko „priaznivosti

úrokov z omeškania“ pre dlžníka nie sú súdy povinné skúmať.

  Z ustanovení § 369 ods. 1 a § 502 Obchodného zákonníka v znení účinnom  

do 31. januára 2004 vyplýva, že úroky z omeškania u peňažných záväzkov sa vypočítavali  

v závislosti od úrokov za bankové úvery, od ktorých boli o l % vyššie. V tejto súvislosti

vyslovuje žalobca pochybnosť o tom, že by úroky za bankové úvery od roku 2000, zvýšené  

o 1 % boli podstatne priaznivejšie ako úroky z omeškania stanovené podľa § 369 ods. 1

ObchZ v znení účinnom od 1. februára 2004.

Generálny prokurátor v súvislosti s úrokmi z omeškania prislúchajúcimi k nároku

žalobcu na náhradu škody za užívanie ochranných známok žalovaným uvádza, že na právny

vzťah založený ustanoveniami Občianskeho zákonníka o všeobecnej zodpovednosti za škodu

je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce povinnosť platiť úroky

z omeškania a tvrdí, že rozhodnutia súdov preto vychádzajú z nesprávneho právneho názoru,

ak výška úroku z omeškania so zaplatením náhrady škody bola určená aplikáciou ustanovenia

§ 369 ods. 1 ObchZ namiesto použitia predpisov občianskeho práva.

Podľa názoru žalobcu konajúce súdy posúdili správne otázku úroku z omeškania  

so zaplatením náhrady škody za užívanie ochranných známok žalovaným podľa ustanovenia  

§ 369 ods. 1 ObchZ, pretože k aplikácii tohto ustanovenia bolo potrebné pristúpiť z dôvodu

kogentného ustanovenia § 261 ods. 1 ObchZ (Tretia časť. Obchodné záväzkové vzťahy). 1M Obdo V 13/2011

Žalobca aj žalovaný sú podnikateľmi a nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania

sa zakladá na záväzkovom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Z tohto dôvodu je úrok  

z omeškania so zaplatením náhrady škody za užívanie ochranných známok žalovaným

potrebné posúdiť podľa ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka.

K bodu 10) Nesprávne právne posúdenie námietky premlčania

Zverejnenie výhernej listiny žrebovania je na posúdenie otázky premlčania podľa

názoru žalobcu rozhodujúcou skutočnosťou, pretože až po uskutočnení žrebovania a zostavení

výhernej listiny žrebovania možno u žalovaného zisťovať, či dosiahol zisk, ktorého vydania

vo forme bezdôvodného obohatenia sa žalobca voči žalovanému domáhal. Do momentu

dosiahnutia zisku nemožno hovoriť u žalovaného o nadobudnutí bezdôvodného obohatenia

spočívajúceho v takomto zisku a o vzniku nároku na vydanie takéhoto bezdôvodného obohatenia.

K bodu 11) Nesprávne právne posúdenie otázky trov konania

Generálny prokurátor považuje za nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 142 ods. 3  

O. s. p. prvostupňovým súdom na rozhodnutie o trovách konania. Tvrdí, že správne mal tento

súd aplikovať ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p. a náhradu trov medzi účastníkov mal pomerne

rozdeliť.

Z ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p. jednoznačne vyplýva, že súd má v prípade

čiastočného úspechu účastníka v konaní možnosť priznať plnú náhradu trov konania aj  

v takom prípade, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku. Toto

ustanovenie neupravuje žiadne kritériá vo vzťahu petitu žaloby k znaleckému posudku, ktoré

by boli pre súd smerodajné pri rozhodovaní o tom, či aplikuje ustanovenie § 142 ods. 3  

O. s. p. Je nepochybné (nespochybňuje to ani Generálny prokurátor), že v danej právnej veci

rozhodnutie súdu o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku. Z tohto dôvodu mohol

prvostupňový súd pri náhrade trov konania postupovať podľa ustanovenia § 142 ods. 3   O. s. p. a jeho rozhodnutie v tejto otázke považuje žalobca za správne.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca v 1. rade mimoriadne dovolanie generálneho 1M Obdo V 13/2011

prokurátora považuje za nedôvodné a navrhuje ho v celom rozsahu zamietnuť.

Žalovaný vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora uviedol,

že s jeho obsahom súhlasí a v plnom rozsahu sa stotožňuje s doplnenými dôvodmi

mimoriadneho dovolania. Navrhol, aby najvyšší súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora v zmysle § 243b ods. 2 O. s. p. v nadväznosti na § 243i ods. 2  

O. s. p. tak, aby napadnuté výroky rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

7. 8. 2008 sp. zn. 3Obo 141/2007-1236 rozsudkom zmenil tak, že žalobu žalobcov  

v 1. a 2. rade v celom rozsahu zamietne a aby rozhodol o trovách konania.

V.

O mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako dovolací súd pôvodne rozsudkom sp. zn. 1MObdoV/22/2008 zo dňa

30. novembra 2010 tak, že

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora v časti smerujúcej proti rozsudku súdu

prvého stupňa a rozsudku odvolacieho súdu, ktorou bol žalovaný zaviazaný zaplatiť

žalobcovi v druhom rade 14 122 409,21 eur (t. j. 425 451 700 Sk istiny) zamietol.

v ostatnej napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu

zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Rozhodol tak po zistení, že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho

dovolania podľa § 243e O. s. p. a po preskúmaní veci bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.), keď súd viazaný rozsahom

a dôvodmi mimoriadneho dovolania (§ 242 ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.) dospel

k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné iba čiastočne.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v dovolacom konaní došlo k zámene žalobcu

v druhom rade. Dovolací súd uznesením zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1MObdoV/22/2008

pripustil, aby na miesto žalobcu 2/ Š. I., s. r. o., V. do konania vstúpila spoločnosť L., 1M Obdo V 13/2011

so sídlom G. V priebehu dovolacieho konania žalobca v prvom rade Š., a. s., P. zmenil svoje

obchodné meno na F., a. s., so sídlom T., IČO: X.

Pre zjednodušenie argumentácie dovolací súd v ďalšom texte žalobcov bližšie

neoznačoval (iba, ak si to povaha veci vyžadovala), a tak ako generálny prokurátor

v mimoriadnom dovolaní, uvádzal iba singulár „žalobca“, čím bol prevažne myslený pôvodný

žalobca Š., a. s., T., ktorý vznikol dňa 28. januára 1993 ako právny nástupca subjektu H.,

podnik pro organizovaní sportovních sázek.

Ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uviedol jedenásť námietok proti napadnutým rozhodnutiam.

Keďže v konaní bolo uplatnených niekoľko návrhov so samostatným skutkovým, ako aj

právnym základom, a to nároky peňažné aj nepeňažné dovolací súd sa v prvom rade zaoberal námietkou generálneho prokurátora smerujúcou proti prisúdeniu istiny  

425 451 700 Sk (t. j. 14 122 409,21 eur) predstavujúcej náhradu škody spôsobenej

žalovaným neoprávneným užívaním ochranných známok Š., Š. a M.. Dovolací súd v tejto

časti považoval rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa za náležite

odôvodnený s tým, že toto odôvodnenie vychádza z náležite zisteného skutkového stavu, na

ktorý boli správne aplikované príslušné právne predpisy. Dospel k záveru, že súdy nižšieho

stupňa správne rozhodli o základe nároku na náhradu škody ako aj o výške škody, ktorá bola

preukázaná znaleckými posudkami.  

Vzhľadom k tomu, že prevažnú časť odôvodnenia napadnutých rozsudkov uviedol

v predchádzajúcej časti tohto rozsudku, dovolací súd už neopakoval ich argumentáciu

týkajúcu sa náhrady škody, ale obmedzil sa iba na námietky generálneho prokurátora (ďalej

len „dovolateľ“) týkajúce sa tejto časti. Dovolateľ k tejto časti napadnutých rozsudkov svoje

námietky uviedol predovšetkým v bode osem argumentujúc, že súdy tento nárok nesprávne

právne posúdili. Tieto námietky generálneho prokurátora nepovažoval dovolací súd  

za dôvodné.

Uviedol, že žalobou bol uplatnený nárok na náhradu škody za neoprávnené užívanie

uvedených ochranných známok žalovaným za obdobie od 1. januára 1996 do 30. septembra

2002, keď žalovaný tieto ochranné známky prestal používať. Žalobca zaslal prihlášky

ochranných známok dňa 3. mája 1994. Teda pôvodný žalobca (Š., a. s.) bol vlastníkom týchto 1M Obdo V 13/2011

ochranných známok s právom prednosti od 3. mája 1994. V registri Úradu priemyselného

vlastníctva SR boli zapísané po čiastočnom výmaze pre činnosti „organizovanie lotérií

a stávkových hier“ s výnimkou číselných lotérií. Tieto služby sú podobné službe

„organizovanie číselných lotérii“. Je nepochybné, že žalovaný uvedené ochranné známky

používal bez súhlasu žalobcu (resp. jeho právneho predchodcu). Tým je daný základ na

náhradu škody, keďže zo strany žalovaného došlo k porušeniu ust. § 25 ods. l zákona č.

55/1997 Z. z. o ochranných známkach. Z tohto dôvodu je žalovaný povinný uhradiť žalobcovi

škodu podľa ust. § 53 ObchZ v spojení s § 26 ods. 3 zákona č. 55/1997 Z. z. Námietka

dovolateľa, že súdy mali nároky na náhradu škody posudzovať diferencovane, teda inak

za obdobie od 1. januára 1996 po zápise ochranných známok do registra v priebehu rokov

1997 a 1998 a inak po ich zápise je právne bezpredmetná. Z príslušných rozhodnutí Úradu

priemyselného vlastníctva nepochybne vyplýva, že všetky sporné ochranné známky boli

do registra zapísané s právom prednosti od 3. mája 1993, a teda od tohto dňa sa na ne vzťahuje právna ochrana (§ 6 zákona č. 55/1997 Z. z.).

Na tejto zodpovednosti žalovaného nič nemení ani skutočnosť, že v roku 2004 došlo

k čiastočnému výmazu predmetných ochranných známok. S touto právnou otázkou sa súdy

v odôvodnení napadnutých rozsudkov náležite vysporiadali a s ich argumentáciou sa dovolací

súd stotožnil. Námietky dovolateľa týkajúce sa tejto otázky dovolací súd nepovažuje  

za dôvodné. Je síce pravdivé jeho tvrdenie, že súdy v odôvodnení výslovne neodkazujú  

na ust. § 3a ods. 2 zákona č. 55/1997 Z. z. účinného od 1. januára 2002, avšak táto novela  

na zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi nič nemení. Podľa obsahu spisu

novelizované ustanovenie § 3a ods. 2 zákona č. 55/1997 Z. z. tento nárok žalobcu

nespochybňuje. V odôvodnení napadnutých rozhodnutí súdy správne poukazujú na to, že aj

po čiastočnom výmaze ochranných známok (organizovanie číselných lotérii, v ktorej oblasti

žalobca nebol oprávnený podnikať), žalobca aj naďalej zostal ich vlastníkom pre služby

organizovanie lotérií a stávkových hier s výnimkou číselných lotérií a doplnkových hier

k číselným lotériám, na čo inak správne poukazuje aj dovolateľ, ktoré služby sú nepochybne

podobné (§ 25 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z.) číselným lotériám, keďže obe tieto činnosti sú v zásade založené na rovnakých princípoch, ako sú náhodilosť, nepredvídateľnosť,

nevypočitateľnosť atď.

1M Obdo V 13/2011

Na základe uvedeného aj dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný slovné ochranné

známky Š., Š. a M. používal neoprávnene, a to počas celého žalovaného obdobia, napokon

žalovaný sám z vlastnej vôle tieto ochranné označenia prestal používať. Teda aj dovolací súd

základ uplatneného nároku na náhradu škody považoval   za

nespochybniteľný.

V dôsledku neoprávneného užívania žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi

vzniknutú škodu. Súdy pri určení výšky škody vychádzali z toho, čo by žalobca získal, ak by

so žalovaným alebo inou osobou uzavrel licenčnú zmluvu podľa § 508 a nasl. ObchZ a tak by

získal primeraný licenčný poplatok. Táto výška bola vyčíslená znaleckými posudkami

vypracovanými súdnou znalkyňou Ing. G. Z. č. 1/2003 (č. l. 425 – 431) a Ing. M. M. č.

11/2003 (č. l. 432 – 438), obe z odboru priemyselné vlastníctvo. Dovolateľ závery tohto

posudku spochybňuje, namietajúc, že použitá metóda výpočtu licenčnou analógiou je

nesprávna, a to v dôsledku čiastočného výmazu predmetných   ochranných známok dňom

24. septembra 2004. Dovolací súd sa s touto námietkou nestotožnil, pretože zostávajúci zápis

ochranných známok, ako bolo konštatované vyššie, je podobný organizovaniu číselných

lotérií. Teda uvedené znalecké posudky sú použiteľné a akceptovateľné aj po dni

24. septembra 2004, keď došlo k čiastočnému výmazu uvedených ochranných známok, preto

z tohto hľadiska nejde o novú skutkovú situáciu. Pokiaľ ide o právne posúdenie dovolací súd

sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že zodpovednosť žalovaného

za protiprávne konanie, t. j. jeho zodpovednosť za škodu vzniknutú žalobcovi je potrebné

posúdiť podľa Obchodného zákonníka. Totiž pri výpočte výšky náhrady škody sa tiež

vychádzalo z ustanovení Obchodného zákonníka, a to § 508 až 515.

Z obsahu spisu ďalej nepochybne vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným bola

uzavretá celá séria zmlúv, v ktorých sa upravovali ich obchodnoprávne vzťahy podľa

ustanovení Obchodného zákonníka. Ide napr. o zmluvu o zabezpečení spracovania dát

a ostatných technických úkonov spojených s prevádzkovaním číselných lotérií a stávkových

hier z 27. augusta 1993 uzatvorenú podľa § 262 a § 269 Obchodného zákonníka, obdobná

zmluva z 21. januára 1994, zmluva o zabezpečení informácií tipujúcim a propagácii číselných

lotérií a stávkových hier z 3. februára 1994 uzatvorená podľa tých istých ustanovení

Obchodného zákonníka, zmluva o obstaraní stávkovej služby z 2. februára 1995 uzatvorená

podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, zmluva o zabezpečení servisu technického 1M Obdo V 13/2011

systému ON LINE z 28. decembra 1995 a mnohé ďalšie. V týchto zmluvách sa uvádzajú aj

označenia Š., Š. a M.. To nasvedčuje tomu, že vôľou zmluvných strán bolo, aby ich

obchodnoprávne vzťahy boli posudzované podľa ustanovení Obchodného zákonníka.

Dôsledkom tohto právneho stavu je potom aj to, že ustanovenia Obchodného zákonníka je

potrebné aplikovať aj na vzťahy vyplývajúce z protiprávneho konania žalovaného, teda aj na

vzťahy, keď protiprávnym konaním žalovaného bola žalobcovi spôsobená škoda.

Úvahy dovolateľa o tom, aká by bola skutková a právna situácia, keby žalovaný tieto

ochranné známky nepoužíval za daného stavu, je bezpredmetná. Pre právne posúdenie veci je

rozhodujúci skutkový stav zistený súdmi. A tento skutkový stav je taký, že žalovaný uvedené

ochranné známky v rozhodnom období používal, a to bez súhlasu ich majiteľa (žalobcu), teda

používal ich v rozpore so zákonom.

Na základe uvedených záverov dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozsudky

v časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi v druhom rade sumu 14 122 409,21

eur (425 451 700 Sk istiny) z titulu, že žalovaný neoprávnene v období, ktoré je predmetom

konania používal ochranné známky, ktorých vlastníkom bol žalobca je vecne správny, a preto

dovolací súd v tejto časti mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol (§ 243i

ods. 2 v spojení s § 243b ods. 1 O. s. p.).

V ostatnej časti dovolací súd považoval mimoriadne dovolanie za opodstatnené, aj

keď s niektorými námietkami generálneho prokurátora sa nestotožnil.  

Dovolací súd, súd viazaný rozsahom a dôvodmi mimoriadneho dovolania,

s jednotlivými námietkami sa vyporiadal v poradí, ako ich uviedol generálny prokurátor

(mimo námietky číslo osem).

V prvej námietke dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie určitosti

vymedzenia predmetu sporu. Jadrom tejto námietky je to, že zo strany žalobcu ani zo strany

súdov nebolo dostatočne určite vymedzené, ktoré konkrétne poznatky a skúsenosti žalobcu

(predstavujúce know-how) sú predmetom sporu. S takto formulovanou námietkou dovolací

súd sa nestotožňuje. Konkrétne poznatky predstavujúce know-how sú opakovane uvádzané

žalobcom, počnúc od žaloby až po takmer všetky jeho ďalšie podania včítane vyjadrenia 1M Obdo V 13/2011

k mimoriadnemu dovolaniu. Týmito konkrétnymi poznatkami sa zaoberajú aj jednotlivé

znalecké posudky, pričom v tomto smere aj v mimoriadnom dovolaní sa poukazuje  

na znalecký posudok Ing. I. S., znalecký posudok Ing. M. M., čiže dovolateľ si čiastočne

protirečí.

Z obsahu odôvodnenia napadnutých rozhodnutí bez akýchkoľvek pochybnosti

vyplýva, že súdy tejto otázke venovali osobitnú pozornosť a v podstate do detailov sa s ňou

vyporiadali. Dovolací súd poukázal napr. na časť odôvodnenia uvedeného v rozsudku súdu

prvého stupňa (str. 24, 25), kde jednotlivé činnosti predstavujúce know-how sú chronologicky

uvedené za odrážkami, pričom týchto položiek je šestnásť. Na túto špecifikáciu poukazuje v odôvodnení svojho rozhodnutia aj odvolací súd na str. 69. Dovolateľ tieto činnosti

nepovažuje za dostatočne individualizované a určité, pričom ich rozdelil do štyroch kategórií.

Takéto kategórie z hľadiska vymedzenia obsahu know-how vo všeobecnosti, a vymedzení jeho obsahu v konkrétnom prípade, nie sú právne významné.

Dovolací súd sa stotožnil s právnym vymedzením pojmu know-how v znení ako ho

stručne v odôvodnení definovali súdy v napadnutých rozhodnutiach, súhlasí aj s právnym

rozborom tejto otázky ako je to uvedené vo vyjadrení žalobcu k mimoriadnemu dovolaniu.  

V tomto smere dovolací súd tiež vychádzal z toho, že know-how tvorí súbor

osobitných znalostí a skúseností, v danom prípade znalostí a skúseností umožňujúcich

organizáciu a prevádzkovanie číselných lotérii a stávkových hier Š., Š. a M.. Ide o poznatky,

ktoré v určitom rozsahu môžu byť utajené pred tretími osobami. Pre podrobnejšie vymedzenie

tohto pojmu dovolací súd k tejto časti odôvodnenia napadnutých rozsudkov ešte uviedol:

Know-how tvorí jeden z predmetov duševného vlastníctva, ktoré nie je chránené

osobitným právnym predpisom. Pritom žiadny právny predpis pojem know-how ani pojem

duševné vlastníctvo nevymedzuje. Na druhej strane väčšinu predmetov duševného vlastníctva

osobitné zákony definujú (autorské diela, vynálezy, patenty, ochranné známky).

V teórii, v legislatíve, judikatúre sa pojem know-how používa bez prekladu, tak ako aj

množstvo iných cudzích slov. Z toho je zrejmé, že vo všeobecnosti dotknuté subjekty tento 1M Obdo V 13/2011

pojem poznajú, v zásade je im známe, čo tvorí jeho obsah, aj keď v praxi, ako je tomu aj

v danom prípade, niektoré znaky tohto pojmu sú sporné.

Vzhľadom na uvedené aj dovolací súd vychádzal z toho, že základnými znakmi know-

how sú:

1/ ide o nehmotný majetok

2/ tvoria ho poznatky, informácie skúsenosti a vedomosti z rôznych oblasti

3/ má podstatný význam

4/ nie je všeobecne známe a ani dostupné

5/ má svoju hodnotu

6/ je využiteľné tretími osobami

7/ nie je chránené podľa osobitných predpisov

Takto sú jednotlivé znaky (samozrejme nie vždy jednotne) uvádzané v rôznych

publikáciách, predovšetkým v prácach pána profesora JUDr. P. Vojčíka, CSc., všeobecne

uznávaného autora v danej oblasti, napr. jeho práca Know-how a jeho ochrana.

Je zrejmé, že súdy pojem know-how chápali ako je vyššie uvedené. Preto dovolateľ

nedôvodne súdom vytýka, že predmet konania bol nimi vymedzený nedostatočne a že tento

nedostatok negatívne ovplyvnil vecnosť a účelnosť súdneho dokazovania. Podľa názoru

dovolacieho súdu súdy nepochybili, ak svedkom kládli otázky formulované „či žalobca mal

know-how“. Iste z právneho hľadiska bolo možné túto otázku formulovať aj presnejšie, avšak

znenie tejto otázky je úplne zrozumiteľné, čo vyplýva aj z odpovedí svedkov či znalcov.

Skutková námietka dovolateľa, že znalkyňa Ing. Z. v podanom znaleckom posudku

neporovnávala know-how žalobcu a know-how žalovaného (dôvodiac, že nedostala podklady

od žalobcu) je však opodstatnená, dovolací súd s touto otázkou sa zaoberá v inej časti

odôvodnenia svojho rozsudku.

Žalovaný v čase svojho vzniku nemal takmer žiadne skúsenosti s organizovaním

a prevádzkovaním číselných lotérií. V tom si pomáhal skúsenosťami žalobcu. Prevádzkovanie

takéhoto zložitého systému si vyžaduje rozsiahle vedomosti z rôznych oblastí, najmä matematiky, techniky, ekonomiky, štatistiky, financovania, plánovania a mnohých iných 1M Obdo V 13/2011

vedných odborov. Podstata tohto systému nie je len samotné číselné losovanie, čo sa na prvý

pohľad javí ako jednoduchá záležitosť, ale tomu predchádza množstvo iných činností

a množstvo iných činností na to nadväzuje, čo je potrebné zabezpečiť personálne aj

materiálne. Všetky tieto činnosti sú uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa na str. 24, 25.

K týmto záverom súd prvého stupňa dospel na základe rozsiahleho dokazovania, keď

vypočul desiatky svedkov, zadovážil si desiatky listín, vykonal znalecké dokazovanie.

Realizáciu týchto činností žalobca realizoval na základe svojich skúseností   a poznatkov  

a na základe svojho know-how, čo v konaní aj náležite označil a vyšpecifikoval, a preto táto

námietka dovolateľa nie je dôvodná.

Dovolateľ poukazuje na to, že súdy nepracovali so slovenským ekvivalentom pojmu know-how, teda s pojmom „užitočný poznatok“ a tak si dostatočne nevymedzili predmet

konania. Tu dovolací súd znovu poznamenáva, že pojem know-how nemá v právnickej

terminológii adekvátny slovenský preklad, ide o právnický termín sui generis, ktorý v tomto

znení je používaný v mnohých právnych poriadkoch, pričom je dôležité to, čo tvorí jeho

obsah a nie to, ako je prekladaný do toho ktorého jazyka. V tomto smere je teda potrebné

zdôrazniť, že ide o súbor poznatkov, vedomostí a skúseností, atď. Takže v tomto smere súdy

nepochybili.

V druhej námietke dovolateľ namieta materiálnu nevykonateľnosť výroku o zdržaní

sa konania.

Túto námietku dovolací súd považoval v celom rozsahu za dôvodnú. Výrok rozsudku

súdu prvého stupňa, v ktorom sa odkazuje na znalecké posudky Ing. I. S. a Ing. M. M. je

neurčitý, pretože v ňom nie sú konkretizované znalosti a skúsenosti, ktorých sa má žalovaný

zdržať. Takéto znenie výroku je nevykonateľné, a preto dovolací súd tento výrok v celom

rozsahu zrušil.

V tretej námietke dovolateľ vytýka súdom, že nesprávne právne posúdili podmienky

poskytnutia právnej ochrany know-how. Podstatou tejto námietky je to, že podľa názoru

dovolateľa know-how požíva právnu ochranu iba za predpokladu, že spĺňa zákonné znaky

obchodného tajomstva (§ 17 ObchZ). Táto námietka čiastočne súvisí s námietkami

uvádzanými v bode jedna.

1M Obdo V 13/2011

Dovolací súd s uvedeným právnym názorom dovolateľa nesúhlasil. Aj keď pojem

know-how v obchodnej praxi sa používa desiatky rokov (začal sa používať v polovici

minulého storočia v USA, ŠVIDROŇ, J.: Základy práva duševného vlastníctva. Iuga, 2000,

s. 200), pomerne značnú pozornosť mu venuje aj teória, fakticky sa určitým spôsobom

definuje v každej učebnici Obchodného práva, v legislatíve Slovenskej republiky sa mu

doposiaľ výraznejšia pozornosť nevenovala, aj keď tento pojem sa už vyskytuje vo viacerých

právnych predpisoch.

Najčastejšie sa uvádza v súvislosti s medzinárodnými zmluvami a dohodami, ktorými

je naša republika viazaná. Medzi najstaršie patrí Londýnska dohoda o nemeckých patentoch z roku 1946, ktorá bola publikovaná v Zbierke zákonov pod č. 75/1947. Tento pojem pozná aj

zákon č. 595/2003 Z. z. o daniach z príjmov, zákon č. 172/2005 Z. z. o organizácii štátnej podpory a výskumu, zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže, zákon  

č. 561/2007 Z. z. o investičnej pomoci a niektoré ďalšie. Pojem know-how poznal aj

Hospodársky zákonník (zákon č. 109/1964 Zb.), do ktorého bol zavedený jeho novelou

zákonom č. 98/1998 Zb. (§ 332g) s účinnosťou od 1. júla 1998.

Zo zahraničných právnych predpisov možno poukázať na Obchodný zákonník Českej

republiky (napr. ustanovenia § 60 ods. 2, § 488g ods. l).

V Obchodnom zákonníku Slovenskej republiky sa tento pojem výslovne nevyskytuje,

ale považuje sa za súčasť duševného vlastníctva (§ 479 ObchZ).

Ani z jedného z uvedených právnych predpisov nevyplýva, že by právna ochrana

know-how bola viazaná na jeho utajenie, resp., že by právnu ochranu požíval iba vtedy, ak

spĺňa všetky znaky obchodného tajomstva podľa § 17 ObchZ. Naopak, vo všetkých

uvedených prípadoch je pojem know-how používaný samostatne, ako samostatný právny

inštitút.

Napriek tomu v praxi je už pomerne bežne predmetom obchodnoprávnych vzťahov. Je

totiž nepochybné, že know-how (ide o terminus technicus) a ako už bolo uvedené vyššie, tu

nemožno vystačiť s jazykovým prekladom „vedieť ako“, predstavuje obchodný majetok,

ktorý je oceniteľný peniazmi za predpokladu, že je určený na podnikanie (OVEČKOVÁ, O. 1M Obdo V 13/2011

a kol.: Obchodný zákonník. Bratislava : IURA EDITION, 2005, s. 34). Podľa názoru

dovolacieho súdu z hľadiska právnej ochrany know-how nie je nevyhnutné, aby v celom

rozsahu spĺňal zákonné znaky obchodného tajomstva vymedzeného v ust. § 17 ObchZ. Tento

pojem predstavuje súbor poznatkov, informácii, skúsenosti, pričom môže ísť o informácie,

ktoré sú predmetom obchodného tajomstva a sčasti nie sú predmetom obchodného tajomstva.

Ak by v slovenskom právnom poriadku pojem know-how (rozumie sa sporné obdobie) mal

požívať právnu ochranu len v prípade, ak sú splnené znaky obchodného tajomstva v zmysle  

§ 17 ObchZ, potom by sa vytratila špecifičnosť tohto označenia (pôvodne definovaného

takmer úplne bezbreho, postupne sa táto definícia zužuje), jeho existencia by bola právne

bezpredmetná a v praxi by sa vystačilo s právnou ochranou podľa ust. § 17 ObchZ. Teda tieto

dva pojmy nie je možné stotožňovať, resp. zamieňať. Know-how môže existovať samostatne a aj samostatne môže byť predmetom obchodnoprávnych vzťahov.

Môže byť majetkom fyzickej alebo právnickej osoby, pričom nie je všeobecne známe

a ani dostupné. Spravidla si ho, alebo jeho časť, majiteľ utajuje. Z hľadiska pojmového

vymedzenia obchodné tajomstvo neobsahuje všetky tie znaky, aké sa vyžadujú u know-how

a naopak niektoré znaky pojmu obchodné tajomstvo u pojmu know-how sa nevyžadujú.

Napríklad samotné utajovanie nie je pojmovým znakom know-how, toto je znakom len

obchodného tajomstva. Know-how môže byť súčasťou aj základného imania.

Pokiaľ dovolateľ spochybňuje názor súdov, že know-how je vlastníctvom žalobcu,

k tomu dovolací súd poznamenáva, že v tomto smere sa s právnym názorom súdov stotožnil.

Z teoretického hľadiska môžu byť na túto otázku rôzne názory, avšak sotva možno

výstižnejšie vyjadriť vzťah žalobcu k svojmu know-how ako tak, že toto je jeho vlastníctvo.

Ide o špecifickú formu vlastníctva a možno to označiť za intelektuálne či duševné vlastníctvo

žalobcu, a preto tak ako každé iné vlastníctvo požíva právnu ochranu, jednak podľa Ústavy

Slovenskej republiky a jednak podľa ostatných právnych predpisov Slovenskej republiky.

V danom prípade z obsahu spisu, najmä zo znaleckých posudkov Ing. M. a Ing. Z.

vyplýva, že know-how bolo žalobcom utajované v miere potrebnej na zachovanie jeho ceny.

Teda dovolací súd názor nižších súdov, že know-how môže požívať právnu ochranu aj bez

splnenia podmienok obchodného tajomstva považoval za správny. V tomto smere dovolací

súd mal za to, že tento pojem bol a je podnikateľmi chápaný pomerne voľne, skôr širšie ako 1M Obdo V 13/2011

užšie a bolo vždy vecou podnikateľov ako si v konkrétnom prípade tento pojem vymedzia.

Dovolateľ v tejto časti sám poukazuje na určitý vývoj v danej oblasti až po nariadenie

Komisie Európskych spoločenstiev č. 240/96. V danom prípade zo spoločnosti S. na žalobcu

nepochybne prešlo aj know-how tejto spoločnosti, a preto žalobcovi patrí aj adekvátna právna

ochrana vzťahujúca sa k tomuto právnemu pojmu tak ako na to správne poukazuje aj žalobca

vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu. Právny názor dovolateľa, pokiaľ ide

o vzťah know-how a obchodného tajomstva v rozhodnom období, nemal a ani v súčasnosti

nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, aj keď do budúcna nemožno vylúčiť,

že takáto norma vstúpi do platnosti. Tento názor dovolacieho súdu však neznamená, že postup

súdov pri vyčíslení hodnoty know-how a vyčíslení bezdôvodného obohatenia žalovaného

považuje za správny. K tomu dovolací súd svoj právny názor uviedol v bode päť.

V štvrtej námietke sa vytýka nesprávne právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi

žalobcom a žalovaným, ktorý existoval od začiatku činnosti žalovaného až do 30. júna 1999.

Dovolací súd v zásade súhlasí s právnou analýzou generálneho prokurátora týkajúcou

sa spolupráce žalobcu a žalovaného pred sporným obdobím a tiež správne generálny

prokurátor poukazuje na nepresnosti uvedené v odôvodnení napadnutých rozhodnutí. Tieto

námietky sú však významné predovšetkým pre posúdenie výšky uplatňovaných finančných

nárokov za know-how. Celkom dôvodne a logicky tu generálny prokurátor poukazuje na to,

že od roku 1993 používané systémy (napr. OFF LINE) postupne zostarli a bolo ich potrebné

nahradiť novými, modernejšími a výkonnejšími. Kto a v akom rozsahu sa podieľal  

na modernizácii (či žalobca, či žalovaný, prípadne obaja) týchto systémov, to súdy skutočne

dostatočne neobjasnili a z tohto dôvodu prisúdené sumy za know-how čo do výšky nie sú

preskúmateľné.

V piatej námietke generálny prokurátor poukazuje na nesprávne právne posúdenie

hodnoty know-how a výšky bezdôvodného obohatenia za používanie know-how.

Vychádzajúc už zo záverov vyslovených dovolacím súdom v predchádzajúcom bode

je zrejmé, že námietky dovolateľa v tejto časti sú prevažne dôvodné. Generálny prokurátor

síce aj v tomto bode vychádza z toho, že sporné know-how nepožíva žiadnu právnu ochranu, 1M Obdo V 13/2011

s čím sa dovolací súd nestotožňuje, avšak pokiaľ ide o vyčíslenie uplatnených nárokov  

za know-how námietky dovolateľa sú opodstatnené.

Dovolací súd nepovažuje za potrebné opakovať v tomto smere argumentáciu

dovolateľa, keďže sa s ňou stotožňuje. Znalci skutočne výšku ročného licenčného poplatku,

a to 2 % z ročného obratu žalovaného ničím nezdokumentovali, bližšie nezdôvodnili, hoci

tento výpočet bol kľúčový pre vyčíslenie hodnoty know-how. Taktiež nie je zrejmé, či

zohľadnili, že na vykonávanie uvedených číselných hier je potrebné povolenie štátu, ktoré je

výhradné pre jediný subjekt, a teda, že žalovaný je zrejme jediný možný odberateľ licencie  

od žalobcu.

Súdy sa taktiež nevysporiadali s tým, či v danom prípade sa malo pri ocenení

vychádzať z metódy licenčnej analógie alebo z metódy kapitalizácie odčerpateľných zdrojov

ako to upravuje vyhláška č. 255/2000 Z. z. Teda súdy znalecké posudky, na základe ktorých

vo veci rozhodli dôsledne nevyhodnotili a bez ďalšieho sa stotožnili s ich závermi. Tieto

posudky tiež nebrali do úvahy koeficient zastarania know-how, ani podiel know-how  

na ostatnom nehmotnom majetku poskytovateľa licencie (napr. na ochranných známkach).

Vzhľadom na jedinečnosť daného sporu, keď v praxi len ťažko môže vzniknúť

podobná situácia, súdy sa nemali nekriticky uspokojiť so závermi znaleckých posudkov

vypracovaných fyzickými osobami, ale mohli o ich vypracovanie požiadať ústav, ktorého

činnosť je zameraná na posudzovanie ekonomických otázok súvisiacich s oceňovaním

nehmotného majetku, akým je aj know-how, kde by tieto otázky mohli posudzovať viacerí

odborníci. Uvedení znalci položené otázky posudzovali individuálne, pričom sa žiadalo  

pre ich komplexnosť, aby niektoré dielčie otázky riešili s odborníkmi zo súvisiacich oblastí.

Žalovaný nepochybne postupne nadobúdal vlastné poznatky a skúsenosti, a to zrejme stále  

vo väčšom rozsahu, až nakoniec bol schopný tieto činnosti vykonávať úplne samostatne.

Všetky tieto skutkové okolnosti mali byť zohľadnené pri vypočítavaní skutočnej výšky

bezdôvodného obohatenia.

V šiestej námietke sa konštatuje nesprávne právne posúdenie zákonných podmienok

aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka o nekalej súťaži na konanie žalovaného.

1M Obdo V 13/2011

V tejto časti generálny prokurátor v podstate opakovane poukazuje na skutočnosť, že

žalovaný v rozhodnom období mal úplný monopol na prevádzkovanie číselných lotérií  

na území Slovenskej republiky. Z tohto vyvodzuje, že žalobca nebol účastníkom hospodárskej

súťaže. Podľa názoru dovolacieho súdu skutočnosť, že žalovaný v určitej oblasti má na trhu

monopolné postavenie ešte bez ďalšieho neznamená, že sa nemôže dopustiť nekalosúťažného

konania (§ 44 ods. 1 ObchZ). Ani žalovaný s monopolným postavením nemôže vykonávať

svoju činnosť spôsobom, ktorý je v rozpore so zákonom. Či žalovaný takto postupoval, je

otázkou skutkovou ako správne na to poukazuje generálny prokurátor. V priebehu konania

bolo sporné, či žalobca a žalovaný si navzájom konkurovali. Odvolací súd túto otázku

považoval za nespornú. Bližšie sa však s touto otázkou ale nezaoberal. Najmä neporovnal

jednotlivé obchodné činnosti žalobcu s monopolnými činnosťami žalovaného z hľadiska toho,

či išlo o zameniteľné služby, a teda, či medzi nimi existoval konkurenčný vzťah.

Teda v tejto časti dovolací súd považoval za dôvodné tie námietky generálneho

prokurátora, ktorými poukazuje na to, že v tomto smere nebol náležite zistený skutkový stav.

V siedmej námietke poukazuje generálny prokurátor na nesprávne právne posúdenie

výšky nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom zotrváva na svojom

predchádzajúcom názore, že základ tohto nároku nie je daný, avšak pre prípad, že by išlo

o nekalosúťažné konanie namieta výšku prisúdenej istiny.

Dovolací súd túto námietku generálneho prokurátora považuje v celom rozsahu  

za dôvodnú. Záver súdov, že žalovaný v období rokov 1996 až 2005 z dôvodu

nekalosúťažného konania sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu do výšky jeho celého

čistého zisku nemôže obstáť ani po skutkovej, ani po právnej stráne. Know-how v časti, ktorá

patrila žalobcovi a neoprávnene ho v rozhodnom období užíval žalovaný, nemohlo byť

jediným predpokladom dosiahnutia zisku z prevádzkovania číselných hier. Teda podľa

obsahu spisu nič tomu nenasvedčuje. Tak, ako správne uvádza generálny prokurátor, uvedený

záver súdov vychádzajúci zo znaleckých posudkov nezodpovedá logike. Jednou z podmienok

podnikania žalovaného bola existencia štátneho povolenia na prevádzkovanie číselných

lotérií. Je tu však aj celý rad ďalších skutočností, ktoré vylučujú, aby žalobcovi vznikol nárok

na celý zisk žalovaného za sporné obdobie. Muselo by ísť o prípad, kedy žalovaný sám

nevykonával absolútne žiadnu činnosť, vôbec nemal vlastných zamestnancov, nemal vlastný 1M Obdo V 13/2011

majetok v podobe zariadení na vykonávanie týchto činností, atď. Už len fakt, že žalovaný  

na začiatku svojej činnosti uzatvoril obchodnoprávne zmluvy so žalobcom svedčí o tom, že

sám vykonal úkony smerujúce k dosiahnutiu zisku. Pred sporným obdobím 1996 až 2005

nepochybne aj žalovaný získaval určité poznatky a skúsenosti, na svoje náklady zabezpečoval

modernizáciu zariadení, atď. Na druhej strane pôvodné know-how, ktoré poskytoval žalobca

na začiatku spolupráce so žalovaným, ako už bolo uvedené vyššie, zastaralo a ktoré prvky

z know-how inovoval v spornom období žalobca skutkovo nie je objasnené.

Inak správne súdy z čistého zisku žalovaného odpočítali aspoň výšku licenčných

poplatkov za používanie ochranných známok.

Úvaha generálneho prokurátora o možnosti posúdenia bezdôvodného obohatenia

podľa ust. § 20 ObchZ vo všeobecnej rovine je správna, avšak v danom prípade sa javí, že je

nad rámec skutkových záverov súdov. Nemožno však vylúčiť, že v ďalšom konaní sa súdy

budú skutkovo aj právne zaoberať aj s touto pripomienkou generálneho prokurátora, ktorý

konštatuje, že tento nárok by dokonca vznikol bez ohľadu na to, že nie sú naplnené znaky

nekalej súťaže (§ 20 ObchZ).

S ôsmou námietkou sa dovolací súd vyporiadal na prvom mieste, keď odôvodnil

zamietnutie mimoriadneho dovolania v časti smerujúcej proti výroku, ktorým bola priznaná

náhrada škody za neoprávnené užívanie slovných ochranných známok žalovaným.

V deviatej   námietke generálny prokurátor namieta nesprávne právne posúdenie

výšky úrokov z omeškania. Dovolací súd túto námietku považuje za čiastočne dôvodnú, avšak

vzhľadom na nedostatok odôvodnenia, pokiaľ ide o priznané úroky z omeškania

v napadnutých rozsudkoch ako aj pre celkovú nezrozumiteľnosť výroku o úrokoch

z omeškania nie je možné závery súdov bližšie preskúmať. Z tohto dôvodu dovolací súd môže

vychádzať iba z toho, čo sa javí z doterajšieho obsahu spisu.

Súd prvého stupňa úroky z omeškania stroho posúdil podľa ust. § 369 ObchZ v znení

účinnom od 1. februára 2006. Odvolací súd jeho rozsudok potvrdil aj v tejto časti, pričom

odôvodneniu tohto nároku fakticky nevenoval žiadnu pozornosť, a to ani z hľadiska aplikácie

ust. § 763, 763a ObchZ. Keďže súdy bližšie nezdôvodnili začiatok omeškania ani u jedného 1M Obdo V 13/2011

z peňažných plnení, zo strany dovolacieho súdu posudzovanie tejto otázky by bolo predčasné.

Vzhľadom na predchádzajúce závery dovolacieho súdu aj tu dovolací súd poznamenal, že

pokiaľ súdy nižších stupňov úroky z omeškania posudzovali podľa ustanovení Obchodného

zákonníka a nie Občianskeho zákonníka postupovali správne, lebo žalobca bol so žalovaným

vo vzťahoch, ktoré upravuje Obchodný zákonník. To sa týka jednak ich zmlúv o spolupráci

ako aj vzťahov vzniknutých mimo zmluvného rámca, teda vzťahov vzniknutých na základe

protiprávneho konania žalovaného. Vzhľadom na túto špecifickú situáciu a najmä na vôľu

účastníkov konania je potrebné uplatňované nároky posudzovať podľa Obchodného

zákonníka, a to aj nárok na náhradu škody za neoprávnené užívanie ochranných známok.

Desiata námietka sa týka premlčania. Peňažné nároky žalobca uplatňuje od 1. januára

1996. Žaloba bola vo veci podaná 7. januára 2000. Podľa ustanovenia § 391 ods. 1 ObchZ  

pri týchto nárokoch premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť  

na súde.

Podľa § 397 ObchZ, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia

doba štyri roky. Uvedená premlčacia doba je objektívna. Generálny prokurátor poukazuje  

na to, že nárok na bezdôvodné obohatenie je premlčaný za obdobie od 1. januára 1996  

do 5. januára 1996. Aj keď ide z hľadiska výšky uplatnených nárokov, ide o celkom

zanedbateľnú sumu, je potrebné vyporiadať sa aj s touto otázkou.

Súdy viazali začiatok plynutia premlčacej doby na zverejnenie výhernej listiny

žrebovania číselných hier v prvom stávkovom týždni roku 1996, ktoré sa konalo 7. januára

1996. Dovolací súd za začiatok plynutia premlčacej doby tiež považuje deň 7. január 1996,

avšak na rozdiel od argumentácie súdov a dovolateľa k tomu dospel na základe inej úvahy.

Tento deň nemôže byť považovaný za začiatok plynutia premlčacej doby z dôvodu, že vtedy

sa žalobca dozvedel, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil. Keďže nejde o subjektívnu

premlčaciu dobu otázka vedomosti na strane žalobcu je irelevantná. Začiatok premlčacej doby

musí vyplývať z objektívnych skutočností. Teda uplatňovaný nárok musí predovšetkým

vzniknúť. Bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu sa fakticky nemohlo

uskutočniť skôr ako sa uskutočnilo žrebovanie. Bez uskutočnenia žrebovania vo vopred

určený deň žalovaný by musel finančné prostriedky tipujúcim vrátiť, prípadne by určil

náhradný termín žrebovania. Teda žrebovanie je takou skutočnosťou, ktorá objektívne 1M Obdo V 13/2011

zakladá v danom prípade začiatok plynutia premlčacej doby. Teda aj keď žalobca formálne

uplatňuje nárok od 1. 1. 1996, actio nata je v skutočnosti dané až dňom 7. 1. 1996, ktorým

dňom je ukončený proces podávania tiketov a žrebovania. Táto otázka je však fakticky  

bez zásadného právneho významu. Pokiaľ by sa skutočne preukázalo, že žalovaný aj v čase

od 1. 1. 1996 do 5. 1. 1996 získal na úkor žalobcu iným spôsobom bezdôvodné obohatenie,

bolo by možné tento nárok považovať za premlčaný. Pritom ale súdy nároky pred 7. 1. 1996

považovali za premlčané, teda táto námietka generálneho prokurátora nie je dôvodná.

V jedenástej námietke dovolateľ namieta aj správnosť výroku o náhrade trov

konania.

Dovolací súd túto námietku dovolateľa nepovažoval za dôvodnú. Súdy skutočne časť

žaloby zamietli pre duplicitnosť. K tomuto záveru však dospeli na základe znaleckých

posudkov, pričom nepochybne celá prisúdená istina, ako aj zamietajúca časť, vychádza  

zo znaleckých posudkov. Žalobca aj predmet konania vymedzil na základe týchto znaleckých

posudkov, a to v ním navrhnutej zmene žaloby z 1. 8. 2003 (č. l. 493 – 496). Teda je

nepochybné, že výška plnenia závisela od znaleckého posudku, a preto súdy správne vo veci

aplikovali ust. § 142 ods. 3 O. s. p. Napriek tomu dovolací súd musel zrušiť aj všetky výroky

o náhrade trov konania, lebo bola zrušená časť rozsudku vo veci samej.

Dovolací súd dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora,

okrem časti, ktorá smerovala proti výrokom o prisúdení istiny 14 122 409,21 eur (t. j.

425 451 700 Sk) je dôvodná, a preto podľa ustanovenia § 243b ods. 2 a 3 O. s. p. v spojení  

s § 243i ods. 2 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako aj rozsudok odvolacieho súdu v ich

napadnutých častiach zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie, v ktorom bude potrebné doplniť dokazovanie naznačeným smerom. Súd prvého

stupňa v novom rozhodnutí rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania, vrátane náhrady

trov dovolacieho konania.

VI.

1M Obdo V 13/2011

Proti rozhodnutiu dovolacieho súdu podal žalovaný sťažnosť Ústavnému súdu

Slovenskej republiky, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor‘), ktorú v doplňujúcom podaní doplnil aj o námietku porušenia základného

práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) napadnutým rozsudkom.

Ústavný súd Slovenskej republiky o tejto sťažnosti rozhodol Nálezom č. k.

III. ÚS 212/2011-140 z 18. októbra 2011 tak, že

Základné právo obchodnej spoločnosti T., národná lotériová spoločnosť, a. s.  

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo nebyť odňatý zákonnému

sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1MObdoV/22/2008 z 30. novembra 2010 p o r u š e n é boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MObdoV/22/2008   z 30. novembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti T.,

národná lotériová spoločnosť, a. s. trovy konania v sume 471,28 eur na účet obchodnej

spoločnosti T., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokátka Mgr. A. Č. do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

  V odôvodnení rozhodnutia ústavný súd k nároku žalobcu na náhradu škody

spôsobenej neoprávneným užívaním ochranných známok žalovaným poukázal  

na argumenty sťažovateľky, ktoré uviedla vo svojej sťažnosti, a to v prvom rade  

na argumenty pre vyslovenie porušenia označených základných práv v časti, v ktorej bolo

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietnuté, keďže v sústave všeobecných

súdov už nie je možné domáhať sa nápravy jej porušených práv. Poznamenal pritom, že  

v dôsledku čiastočného zamietnutia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora došlo

aj k zániku účinkov odkladu vykonateľnosti nároku priznaného rozsudkami súdov nižších 1M Obdo V 13/2011

stupňov, a to v časti náhrady škody spôsobenej neoprávneným užívaním ochranných známok

Š., Š. a M.. Dôvody, pre ktoré sťažovateľka napadla rozsudok dovolacieho súdu sťažnosťou

podľa čl. 127 ústavy sa dotýkajú tak skutkovej ako aj právnej stránky veci. Ústavný súd

následne odcitoval odôvodnenie rozsudku dovolacieho súdu týkajúce sa uplatneného nároku

na náhradu škody s tým, že sťažovateľka proti tejto časti dovolacieho rozsudku uviedla

viacero námietok. V prvom rade tvrdí, že všeobecné súdy vo všetkých stupňoch dôsledne

nerozlišovali medzi pojmami označenie a ochranná známka, ktoré sú

v texte ich rozhodnutí používané ako synonymá a tiež, že sa všeobecné súdy  

pri prerokovaní veci v jednotlivých stupňoch „rozchádzajú nielen v skutkových zisteniach, ale

najmä v odôvodnení právneho základu“. Napriek tomu napadnutým rozsudkom dovolací súd

potvrdil správnosť rozhodnutia odvolacieho aj prvostupňového súdu.

Nadväzne na to sťažovateľka namieta aj dôvod priznania peňažného nároku, podľa

ktorého žalobkyňa v 1. rade podaním prihlášky ochrannej známky Úradu priemyselného

vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) nadobudla zvýšenú právnu ochranu.

Poukázala na znenie § 12 ods. 2 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochranných známkach“), podľa ktorého práva  

na ochrannú známku nadobudne a majiteľom ochrannej známky sa stane prihlasovateľ

zápisom označenia do registra, o čom vydá úrad majiteľovi ochrannej známky osvedčenie,  

na základe čoho sťažovateľka uzavrela, že majiteľom žalovaných ochranných známok sa

žalobkyňa v 1. rade mohla stať až vo februári 1997 (M.), resp. v marci 1998 (Š., Š.). V tejto

súvislosti sťažovateľka namieta závery najvyššieho súdu o tom, že argumentácia generálneho

prokurátora týkajúca sa tejto otázky je „právne bezpredmetná“ a označuje ju za rozpornú s

konštrukciou inštitútu ochranných známok ako aj logickým a jazykovým výkladom zákona o

ochranných známkach. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka vzhľadom na obdobný

charakter právnej úpravy poukázala aj   na judikatúru Úřadu průmyslového

vlastnictví Českej republiky a stotožnila sa   s argumentáciou generálneho

prokurátora, že neregistrované označenie požíva ochranu iba   v zmysle ustanovení

Obchodného zákonníka týkajúcich sa nekalej súťaže.  

  Sťažovateľka taktiež tvrdí, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je rozporné, keďže

v časti týkajúcej sa právneho základu vzniku nároku na náhradu škody na s. 172 sa  

v rozsudku uvádza, že žalovaný „je povinný uhradiť žalobcovi škodu podľa ust. § 53 ObchZ   1M Obdo V 13/2011

v spojení s § 26 ods. 3 zákona č. 55/1997 Z. z.“, čím dovolací súd opiera priznané peňažné

plnenie o ustanovenie upravujúce právne prostriedky ochrany proti nekalej súťaži, hoci v inej

časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, konkrétne v odôvodnení k šiestej námietke

generálneho prokurátora najvyšší súd uzatvára, že súdy nižších stupňov nedostatočne zistili

skutkový stav k otázke, či konanie sťažovateľky vlastne možno považovať za nekalosúťažné.  

  Sťažovateľka v podanej sťažnosti tvrdí, že žalované označenia mali reálnu

rozlišovaciu funkciu iba vo vzťahu k nej, keďže ich žalobkyňa v 1. rade nepoužívala  

v spojitosti s vlastnými službami. Uviedla, že na tento argument sťažovateľky bola daná

stručná odpoveď len prvostupňovým súdom a síce, že „neobstojí argumentácia odporcu,

podľa ktorej získal prioritu pri užívaní označení zhodných s ochrannými známkami

navrhovateľa z dôvodu, že odporca tieto označenia použil prvý, nakoľko v tejto otázke treba

prihliadať i na navrhovateľove práva na užívanie týchto označení ako právneho nástupcu podniku S.“. Sťažovateľka pritom poukázala na osobitnú právnu úpravu konkurencie práv

používateľa nezapísaného označenia a majiteľa ochrannej známky ustanovenú v § 28 ods. 2

písm. c) zákona o ochranných známkach.

  Jednou zo zásadných námietok proti dôvodom dovolacieho rozsudku je podľa

sťažovateľky nesprávne právne posúdenie nároku na náhradu škody podľa ustanovení

Obchodného zákonníka. Dovolací súd podľa sťažovateľky nesprávne vychádzal z toho, že

„vôľou zmluvných strán bolo, aby ich obchodnoprávne vzťahy boli posudzované podľa

ustanovení Obchodného zákonníka“, dôsledkom čoho malo byť aj to, že ustanovenia

Obchodného zákonníka bolo potrebné aplikovať aj na vzťahy vyplývajúce z protiprávneho

konania sťažovateľky. Sťažovateľka argumentuje, že na túto mimozáväzkovú zodpovednosť

je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) poukazujúc  

na špeciálne ustanovenie § 442a OZ. V spojitosti s tým namietala aj nepoužitie ustanovenia  

§ 450 OZ, podľa ktorého súd môže náhradu škody primerane znížiť.  

  V závere svojej argumentácie proti dovolaciemu rozsudku sťažovateľka poukázala  

na odôvodnenie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, že výška licenčného

poplatku „za priemyselnoprávne nechránené riešenia môže dosahovať 35 % až 70 %

licenčného poplatku, ktorý je v danej oblasti podnikania obvyklý u registrovaných

ochranných známok“. Zákon o ochranných známkach totiž podľa sťažovateľky jednoznačne 1M Obdo V 13/2011

rozlišuje medzi licenčnou zmluvou na označenia a na ochranné známky. Sťažovateľka

uvádza, že najvyšší súd v dovolacom konaní rovnako ako v odvolacom konaní a krajský súd  

v prvostupňovom konaní nesprávne vychádzali pri určení výšky škody zo znaleckých

posudkov vypracovaných v roku 2003, keďže tieto nezohľadňovali neskorší čiastočný výmaz

predmetných ochranných známok pre organizovanie číselných lotérií a neprihliadali ani na to,

že žalobkyňa v 1. rade nebola oprávnená poskytnúť sťažovateľke právo používať svoju

registrovú ochrannú známku pre číselné lotérie. Dôsledkom toho majú byť znalecké posudky,

z ktorých súdy vychádzali nepoužiteľné pre stanovenie výšky náhrady škody. Napokon

sťažovateľka kritizuje aj formalistický prístup všeobecných súdov vrátane dovolacieho súdu  

v napadnutom rozsudku pri vyhodnotení služieb poskytovaných sťažovateľkou ako

podobných, pre aké boli zapísané ochranné známky v prospech žalobkyne v 1. rade.  

  Pokiaľ ide o skutkovú stránku veci sťažovateľka namieta, že krajský súd  

bez „akéhokoľvek relevantného dôkazu“ konštatoval, že právny predchodca žalobkyne  

v 1. rade (podnik S.) bol majiteľom ochranných známok predtým, než práva  

na užívanie týchto označení nadobudla z titulu právneho nástupníctva žalobkyňa v 1. rade.

Sťažovateľka pritom poukázala aj na to, že v konaní namietala nepreukázanie právneho

nástupníctva žalobkyne v 1. rade k týmto označeniam (ochranným známkam). V konaní

neboli podľa jej zistení predložené ani žiadne dohody, ktoré by boli ku dňu podpisu

rozhodnutia zriaďovateľa(-ov) z 8. decembra 1992 jeho nedeliteľnou súčasťou a preukazovali

by vysporiadanie práv k označeniam Š., Š. a M.. Všeobecné súdy odvodzovali práva

žalobkyne v 1. rade z dohody z 21. apríla 1993, avšak sťažovateľka tvrdí, že uvedenú dohodu

vypracoval Správny výbor podniku S. po zániku a výmaze podniku S.

a že nástupníckym spoločnostiam (vrátane žalobkyne v 1. rade) bola táto dohoda len

doručovaná. Vzhľadom na to uvedená dohoda nemôže byť sama osebe právnym titulom

nadobudnutia práv k predmetom duševného vlastníctva. Sťažovateľka s poukazom na znenie

§ 16 zákona č. 174/1988 Zb. o ochranných známkach účinného v čase sporného prevodu práv

k ochrannej známke (ďalej len „skorší zákon o ochranných známkach“) uviedla, že  

na uzavretie zmluvy o prevode práva k ochrannej známke bol potrebný súhlas Úradu  

pre vynálezy a objavy, pričom takýto prevod práva k ochrannej známke mohol nadobudnúť

účinnosť až odo dňa zápisu do registra. Podľa názoru sťažovateľky sa žalobkyňa v 1. rade

„nikdy nestala majiteľom ochrannej známky Š./S. z titulu právneho nástupníctva po podniku S. ani z titulu prevodu tejto ochrannej známky“. 1M Obdo V 13/2011  

  Všeobecné súdy podľa sťažovateľky vôbec nevyhodnotili niektoré ňou predložené

dôkazy, predovšetkým odborné stanovisko prof. JUDr. P. H., DrSc. v časti týkajúcej sa

ochranných známok a súčasne poukázala aj na niektoré rozhodnutia českých súdov  

v obdobných právnych veciach. Sťažovateľka tvrdí, že podanie prihlášky zo strany žalobkyne

v 1. rade bolo v máji 1994 iba formálne a špekulatívne, pretože žalobkyňa v 1. rade nikdy

nemala v úmysle tieto reálne používať na označenie vlastných tovarov a služieb. Keďže tieto

označenia boli podľa sťažovateľky vždy vnímané verejnosťou len v spojení s číselnými

lotériami, ktoré boli prevádzkované iba sťažovateľkou, pričom sa nikdy nepoužívali pre iné

lotérie či stávkové hry, akákoľvek rozlišovacia funkcia týchto ochranných známok

registrovaných v prospech žalobkyne v 1. rade pre služby organizovanie lotérií a stávkových

hier s výnimkou číselných lotérií je „de facto ničotná a formálna“.

  Ústavný súd považuje väčšinu z opísaných námietok sťažovateľky za relevantné  

a dôvodné. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že

najvyšší súd v predloženej veci skutočne nerozlišoval medzi pojmami označenie  

a ochranná známka, pričom žalobkyňou v 1. rade prihláseným označeniam v období  

do zápisu týchto označení do registra ochranných známok priznal rovnakú „kvalitu“, a tým aj

rovnakú právnu ochranu, ako by išlo o ochranné známky. Zo znenia odôvodnenia

napadnutého rozsudku totiž jasne vyplýva, že pri výklade zákona o ochranných známkach

dovolací súd neprihliadal na obsah § 12 ods. 2 zákona o ochranných známkach o zápise

označení do registra ochranných známok a jeho konštitutívnych účinkoch, v dôsledku čoho si

s poukazom na § 6 zákona o ochranných známkach túto právnu otázku nesprávne vyložil.

Následkom toho dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že námietka dovolateľa o potrebe

diferencovaného posúdenia nároku na náhradu škody za obdobie do zápisu označení  

do registra ochranných známok a za obdobie po tomto zápise je právne bezpredmetná. Inými

slovami, pokiaľ dovolací súd zo znenia § 6 zákona o ochranných známkach zakotvujúceho

právo prednosti, ktoré vzniká prihlasovateľovi označenia pred každým, kto podá neskôr

prihlášku obsahujúcu zhodné alebo zameniteľné označenie pre rovnaké alebo podobné služby

bez súvislosti s ostatnými ustanoveniami zákona odvodil záver o zhodnej právnej ochrane

prihlásených označení s neskoršie registrovanými ochrannými známkami, dopustil sa

výkladovej svojvôle pri aplikácii právnych noriem relevantných na daný prípad. Navyše,

správnosť najvyšším súdom použitého výkladu zákona o ochranných známkach, ktorým 1M Obdo V 13/2011

mimoriadne extenzívnym spôsobom prekročil doslovné znenie § 6 tohto zákona dovolací súd

presvedčivo neodôvodnil odkazom na ustálenú judikatúru všeobecných súdov ani na názory

právnych vedcov zaoberajúcich sa právami duševného (priemyselného) vlastníctva.  

  Obdobne ako v prípade ustanovenia § 12 ods. 2 zákona o ochranných známkach

najvyšší súd neprihliadal ani na znenie a prípadnú aplikovateľnosť ustanovenia § 28 ods. 2

písm. c) zákona o ochranných známkach v znení účinnom po 1. januári 2002 a neposúdil, či

sťažovateľka v období účinnosti tejto právnej normy mohla používať svoje nezapísané

označenie zhodné so zapísanou ochrannou známkou, čo by malo priamy vplyv na posúdenie

vzniku zodpovednosti sťažovateľky za škodu v dobe účinnosti tejto právnej normy.  

  Ústavný súd poukazuje aj na rozpornosť právnej argumentácie najvyššieho súdu

týkajúcej sa zamietnutej časti dovolania s argumentáciou týkajúcou sa zrušenej časti

rozsudkov odvolacieho aj prvostupňového súdu, pokiaľ ide o otázku, či sa sťažovateľka

dopustila nekalosúťažného konania. V tejto časti vzťahujúcej sa na posúdenie právneho

základu nároku na náhradu škody je teda odôvodnenie napadnutého rozsudku protirečivé  

a nemožno naň prihliadať.

  Podľa ústavného súdu ani právny záver dovolacieho súdu, že zodpovednosť

sťažovateľky za škodu vzniknutú neoprávneným používaním ochranných známok je potrebné

posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka nie je presvedčivo odôvodnený, a preto je  

z ústavného hľadiska neudržateľný. Najvyšší súd totiž neopísal, podľa ktorých zákonných

ustanovení Obchodného zákonníka zistil u sťažovateľky splnenie predpokladov vzniku

zodpovednosti za škodu a poukázal iba na ustanovenia týkajúce sa licenčnej zmluvy  

na predmety priemyselného vlastníctva ako pomenovaného zmluvného typu (§ 508 až § 515),

aj to iba s poznámkou, že z týchto ustanovení je potrebné vychádzať pri výpočte výšky

náhrady škody. Za postačujúce pre naplnenie ústavnej požiadavky náležitého odôvodnenia

súdnych rozhodnutí nemožno považovať ani stotožnenie sa s právnym názorom súdu prvého

stupňa, ktorý vo svojom odôvodnení vychádzal pri priznaní nároku na náhradu škody  

z ustanovení § 53 Obchodného zákonníka v spojení s § 26 ods. 3 zákona o ochranných

známkach, a to predovšetkým z dôvodu už opísanej rozpornosti aplikácie § 53 Obchodného

zákonníka, ktorý upravuje právne prostriedky ochrany proti nekalej súťaži. V tejto súvislosti

síce najvyšší súd doplnil právne posúdenie uplatneného nároku na náhradu škody o odsek,

podľa ktorého „vôľou zmluvných strán bolo, aby ich obchodnoprávne vzťahy boli 1M Obdo V 13/2011

posudzované podľa ustanovení Obchodného zákonníka“, z čoho odvodil, že „ustanovenia

Obchodného zákonníka je potrebné aplikovať aj na vzťahy vyplývajúce z protiprávneho

konania“ sťažovateľky, avšak ktoré konkrétne ustanovenia Obchodného zákonníka majú byť

v danom prípade aplikovateľné najvyšší súd ani neuviedol. Vzhľadom na tieto pochybenia nie

je ústavnému súdu zrejmé, akými úvahami sa dovolací súd riadil pri vyvodení práva

žalobkyne v 1. rade na náhradu škody, najmä ktoré predpoklady vzniku zodpovednosti  

za škodu a akým spôsobom mali byť konaním sťažovateľky naplnené.  

  S prihliadnutím na uvedené sa žiada poznamenať, že právne zdôvodnenie práva  

na náhradu škody formulované najvyšším súdom v odvolacom konaní spĺňa základné kritéria

ustálené pre odôvodnenie súdnych rozhodnutí, keďže presne uvádza dôvody aplikácie

ustanovení Občianskeho zákonníka na uplatnený nárok na náhradu škody, použité

ustanovenia cituje a následne zistený skutkový stav aj právne posudzuje. Najvyšší súd  

v dovolacom konaní k nároku na náhradu škody za neoprávnené používanie ochranných

známok sťažovateľkou najskôr zhodnotil rozsudky odvolacieho súdu aj prvostupňového súdu

za správne a náležite odôvodnené, hoci právne posúdenie uplatneného nároku realizovali oba

súdy rozdielne (prvostupňový súd odkazujúc na ustanovenie § 53 Obchodného zákonníka  

a odvolací súd aplikujúc najmä ustanovenie § 420 OZ), avšak v nadväzujúcej časti svojho

odôvodnenia sa dovolací súd iba stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa

vyvodzujúceho nárok na náhradu škody len o ustanovenia Obchodného zákonníka. Najvyšší

súd sa v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal s tým, že § 26 ods. 4 zákona  

o ochranných známkach zakotvujúci právo na náhradu škody odkazuje v prípade zásahu  

do práv z ochrannej známky na ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý obsahuje

všeobecnú právnu úpravu zodpovednosti za škodu. Uvedené svedčí o nekonzistentnosti

právnych úvah dovolacieho súdu pri posudzovaní prípadu sťažovateľky, na základe čoho

ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu za arbitrárne  

a tak ústavne neospravedlniteľné, súčasne považujúc za dôvodnú aj argumentáciu

sťažovateľky voči dovolacím súdom realizovanému právnemu posúdeniu vzniku

zodpovednosti za škodu.

Je zrejmé, že v dôsledku ústavne neudržateľných právnych úvah dovolacieho súdu

opísaných vyššie sa už najvyšší súd nezaoberal relevantnými námietkami generálneho

prokurátora o rozdielnej výške licenčného poplatku za priemyselnoprávne nechránené 1M Obdo V 13/2011

označenia v období do ich registrácie ako ochranných známok a vzhľadom na posúdenie

poskytovaných služieb sťažovateľky ako služieb podobných službám, pre ktoré boli ochranné

známky registrované sa nezaoberal ani jeho námietkami o nepoužiteľnosti znaleckých

posudkov, z ktorých všeobecné súdy ustálili výšku peňažného plnenia, na ktorého zaplatenie

sťažovateľku všeobecné súdy zaviazali. Tieto námietky generálneho prokurátora však

považuje ústavný súd v danej veci za relevantné a konštatuje, že v dovolacom konaní na ne

nebola zo strany najvyššieho súdu podaná adekvátna odpoveď. Najvyšší súd v napadnutom

rozsudku síce zhodnotil námietku generálneho prokurátora týkajúcu sa zavedenia legálnej

definície pojmu „podobná služba“ v ustanovení § 3a zákona o ochranných známkach ako

takú, ktorá na posúdení zodpovednosti za škodu nič nemení, avšak v odôvodnení sa ani

nepokúsil toto dotknuté ustanovenie vyložiť, a preto nemožno identifikovať myšlienkový

postup, podľa ktorého najvyšší súd dospel k záveru, že spomenuté ustanovenie zákona  

o ochranných známkach nárok žalobkyne v 1. rade nespochybňuje. Aj v tejto časti je teda

odôvodnenie napadnutého rozsudku nepresvedčivé.

Z postavenia ústavného súdu v systéme súdnej moci vyplýva, že nie je oprávnený  

a ani povinný preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo zisteného skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil, ale jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie  

a aplikácie právnych predpisov s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách. Pokiaľ teda ide o námietky sťažovateľky o omyloch

všeobecných súdov pri vyhodnocovaní skutkového stavu (najmä vyvodení právneho

nástupníctva žalobkyne v 1. rade, čo sa týka nehmotných práv, ktoré boli predmetom súdneho

sporu z dohody z 21. apríla 1993) ako aj o riadnom nevyhodnotení dôkazov predložených

sťažovateľkou (napr. odborného stanoviska prof. JUDr. P. H., DrSc.) ústavný súd vzhľadom

na už formulované závery odôvodňujúce vyslovenie porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.

1 dohovoru len poznamenáva, že tieto argumenty sťažovateľky po nahliadnutí do

zapožičaných súdnych spisov signalizujú, že všeobecné súdy nedostatočne zistili skutkový stav veci, resp., že v konaní starostlivo neprihliadli na všetko, čo vyšlo najavo. Uvedené je  

v rozpore s § 132 O. s. p. a v konečnom dôsledku mohlo viesť aj k nesprávnemu právnemu

hodnoteniu predpokladov vzniku zodpovednosti sťažovateľky na škodu ako aj podmienok

priznania jej náhrady v priznanom rozsahu.

1M Obdo V 13/2011

  K nároku na bezdôvodné obohatenie z dôvodu neoprávneného používania

know-how ústavný súd po citácii príslušnej časti odôvodnenia rozsudku dovolacieho súdu

uviedol, že sťažovateľka namieta, že dovolací súd sa stotožnil s rozsudkami všeobecných

súdov nižších stupňov, pokiaľ ide o vymedzenie konkrétnych poznatkov a skúseností

predstavujúcich know-how, hoci tieto len nekriticky prevzali všeobecné označenie určitých

činností vykonávaných v súvislosti s organizovaním číselných lotérií bez toho, aby osobitne

preskúmali každý jeden z elementov tvoriacich sporné know-how, či napĺňa znaky tohto

právneho inštitútu čo do obsahu a jeho znakov. Podľa sťažovateľky pritom dovolací súd

nevzal do úvahy ňou predložené dôkazy (predovšetkým znalecké posudky Ing. L. H., Ing. J. K., CSc. a prof. JUDr. P. H., DrSc.) a vo vzájomných súvislostiach nevyhodnotil ani svedecké

výpovede zabezpečené v procese dokazovania a tak dospel k záverom, ktoré v skutočnosti

neobstoja. Napríklad, pokiaľ ide tú časť know-how, pri ktorej išlo o „zabezpečovanie

prijímania tipov od tipujúcich systémom OFFLINE“ a nadväzne „zabezpečenie spracovania

a vyhodnotenia výherných tipov“ a „zabezpečenie spracovania súpisov výhier a výherných

listín“ nie je sťažovateľke jasné, aké konkrétne úlohy vykonávala žalobkyňa v 1. rade, keď

v dokazovaní malo byť preukázané, že všetky činnosti nutné pre tieto činnosti mala

vykonávať obchodná spoločnosť S., a. s., P. Na základe uvedeného sťažovateľka považuje

za pochybenie všeobecných súdov pri vyhodnocovaní skutkového stavu skutočnosť, že si

súdy nepoložili otázku, „či F. a. s. ako sprostredkovateľ a mandatár zabezpečujúci

prostredníctvom tretích osôb tie úkony, ktoré jediné z hľadiska ich špecifickosti môžu tvoriť

know-how, mal sám určité know-how a v akom rozsahu“. Sťažovateľka zhodnotila postup

najvyššieho súdu v dovolacom konaní ako materiálne porušujúci jej základné právo na súdnu

ochranu a právo na spravodlivý súdny proces z dôvodu, že hoci podstatné znaky know-how

boli súdmi zadefinované v zásade správne, súdy nevykonali posúdenie jednotlivých znalostí

a skúseností žalovaného v 1. rade ako know-how z hľadiska naplnenia týchto znakov a pokiaľ

sa o to pokúsil posudok znalca navrhnutého sťažovateľkou, jeho závery boli súdmi

ignorované.

  Sťažovateľka namieta aj nesprávne právne posúdenie dovolacieho dôvodu

generálneho prokurátora týkajúceho sa podmienok právnej ochrany v prípade neoprávneného

používania know-how. Predovšetkým nesúhlasí s právnym názorom odvolacieho súdu, že 1M Obdo V 13/2011

majetkovo právne komponenty tohto duševného vlastníctva sú chránené proti zásahom

prostredníctvom slobody vlastníctva cez ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane

vlastníctva. Poukázala pri tom na doktrinálny výklad obsiahnutý v publikácii

«Horáček/Čada/Hajn, Práva k průmyslovému vlastníctví, C. H. Beck 2005 strana 257 a nasl.,

v ktorej autori uvádzajú „Předmětem obchodního tajemství zpravidla nejsou statky, chránené

jednotlivými průmyslovými právy, ale spíše skutečnosti, které takové specifické ochrany

jinak nepožívají. Protože jde v převážné vetšine případů o know how... pokládá se tím

ochrana takových jinak nechráněných statků za právně vyřešenou, a to obecně bez ohledu  

na to, zda je obchodní tajemstvo porušeno za účelem využití v soutěži nebo ne.“». Otázku

podradenia predmetov duševného vlastníctva (vrátane know-how) pod ustanovenia, ktoré

poskytujú právnu ochranu vlastníckemu právu považuje sťažovateľka za zložitú, avšak podľa

jej názoru sa doktrinálne pramene zhodujú, že pod vlastníctvom v občianskom zákonníku sa

nepochybne myslí vlastníctvo k veci hmotnej a nie k právam viažucim sa k nehmotným

statkom. Dovolací súd odkazujúc na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu však  

v napadnutom rozsudku vyslovil (podľa sťažovateľky bez akejkoľvek argumentácie) opačný

právny názor, než aký bol doteraz ustálený civilistickou právnou vedou, uspokojil sa  

so všeobecným poukazom na ústavu a ostatné právne predpisy poskytujúce ochranu

vlastníckemu právu, avšak o ktoré právne predpisy má ísť dovolací súd konkrétne

nedefinoval. Takto formulované právne názory dovolacieho súdu, ktoré majú byť v ďalšom

konaní pre súdy nižších stupňov záväzné nepredstavujú podľa sťažovateľky dostatočne

ústavne súladný a čitateľný právny názor na uvedené otázky zásadného významu.  

  Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky spochybňujúce napadnutý rozsudok v časti

týkajúcej sa nároku na bezdôvodné obohatenie z titulu neoprávneného používania

know-how ústavný súd prízvukujúc zásadu minimalizácie svojich zásahov do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa v ďalšej časti obmedzuje len na vyhodnotenie tých záverov

dovolacieho súdu, ktoré v dôsledku ich záväznosti pre súdy nižšieho stupňa a s prihliadnutím

na absenciu akýchkoľvek iných právnych prostriedkov nápravy vedú, resp. v ďalšom konaní

súdov nevyhnutne povedú k nesprávnym skutkovým a právnym záverom pri rozhodovaní  

v sťažovateľkinej veci. Podľa názoru ústavného súdu sú tieto záväzné právne názory

dovolacieho súdu spôsobilé svojou relevanciou materiálne zasiahnuť do základného práva  

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1M Obdo V 13/2011

  Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje za nevyhnutné konštatovať, že

odôvodnenie dovolacieho rozsudku, ktoré sa obdobne ako odvolací súd pridržiava

vymedzenia know-how popísaného na stranách 24 a 25 prvostupňového rozsudku nedáva

racionálnu, presvedčivú, a tým ani z pohľadu materiálnej spravodlivosti dostatočnú odpoveď

na argumentáciu dovolateľa, resp. v konaní predchádzajúcom dovolaciemu konaniu ani  

na argumentáciu sťažovateľky ako žalovanej. Konajúce všeobecné súdy vo svojich

rozhodnutiach podľa ústavného súdu nedali logicky zdôvodnenú odpoveď, v čom vidia

naplnenie obsahu pojmu know-how a jeho znakov pri každej z jednotlivých zložiek tvoriacich

sporné know-how. Odôvodnenie záveru o tom, čo v posudzovanom prípade tvorí know-how

žalobkyne v 1. rade sa prejavuje ako značne formalistické, najmä pokiaľ ide o tie zložky,

ktoré z hľadiska ich slovného vyjadrenia predstavujú všeobecne rozšírenú, bežnú činnosť,

akou je napríklad reklamná a propagačná činnosť. Sťažovateľka správne poukazuje aj  

na nevyhodnotenie odpovede na otázku, či mohlo existovať know-how žalobkyne v 1. rade  

v tých činnostiach, ktoré boli zabezpečované na zmluvnom základe prostredníctvom tretích

osôb, ako to bolo napríklad pri zabezpečovaní číselnej lotérie v systéme ON LINE, a preto aj

v tejto časti považuje ústavný súd dovolací rozsudok za neudržateľný.

  S prihliadnutím na zásadu formulovanú ústavným súdom, že jeho úlohou v rámci

ústavného prieskumu napadnutých súdnych rozhodnutí nie je posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej považuje ústavný súd za potrebné dotknúť sa už iba právneho posúdenia pre vec

významnej otázky, či na know-how ako na právo príbuzné priemyselnému právu možno

aplikovať ustanovenia o vlastníckom práve a jeho ochrane obsiahnuté v Občianskom

zákonníku. V tejto otázke sa podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ako súd dovolací  

(a rovnako tak aj ako súd odvolací) dopustil závažného výkladového omylu, pretože

ustanovenia o vlastníckom práve podľa § 123 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú len

k veciam hmotným (systematicky sú zaradené do druhej časti Občianskeho zákonníka

upravujúceho vecné práva) a nie k právam nehmotného (t. j. duševného) vlastníctva. O tom,

že námietka sťažovateľky je v tomto smere dôvodná svedčia nielen sťažovateľkou citované

názory autorského kolektívu (Horáček R., Čada K. a Hajn P.), ale aj právne názory prof.

Vojčíka, na ktorého práce sa dovolací súd sám odvoláva v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Napriek tomu, že sa v súvislosti s priemyselným vlastníctvom hovorí o „vlastníckych“ 1M Obdo V 13/2011

aspektoch k predmetom priemyselného vlastníctva, tento inštitút treba odlíšiť od vlastníckeho

práva k hmotným veciam upraveného v druhej časti Občianskeho zákonníka. Medzi právnou

povahou vlastníckeho práva k hmotným veciam a priemyselným (duševným) vlastníctvom sú

totiž zásadné odlišnosti. Analogicky nemôže byť predmetom vlastníckeho práva ani

pohľadávka. V prípade priemyselného vlastníctva ide v právnom zmysle o „majiteľstvo“ práv

a nie o vlastníctvo podľa § 123 a nasl. Občianskeho zákonníka (bližšie k tomu Vojčík, P:

Právo priemyselného vlastníctva, Bratislava: Iura Edition 1998, s. 37 až 41, 46 až 57 a iné).  

  Uvedené zistenia ustálené na podklade sťažovateľkiných námietok opísaných  

v sťažnosti boli rozhodujúce pre záver ústavného súdu, že sťažovateľke ako účastníčke

súdneho konania sa súdna ochrana nedostala v zákonom predpokladanej kvalite, keďže  

vo veci neboli použité relevantné právne normy (najmä § 12 ods. 2 zákona o ochranných

známkach a ustanovenia, z ktorých možno dôvodiť právo žalobkyne v 1. rade na náhradu

škody), resp. pri právnom posúdení niektorých podstatných otázok boli aplikované nesprávne

právne normy (najmä ustanovenia Občianskeho zákonníka o vlastníckom práve na predmet

duševného vlastníctva). Nielenže v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentujú odpovede

na relevantné právne otázky nastolené účastníkmi konania (predovšetkým sťažovateľkou), ale

ústavným súdom bola zistená aj určitá miera rozpornosti najvyšším súdom ustálených

právnych záverov. Ústavný súd je toho názoru, že tak zložitý prípad po právnej ako aj

skutkovej stránke bol dovolacím súdom posúdený neprimerane zjednodušene a formalisticky.  

  Ústavný súd zistil, že napriek veľkému rozsahu písomného vyhotovenia dovolacieho

rozsudku (185 strán) tvoria právne úvahy a závery najvyššieho súdu len jeho malú časť  

(15 strán). Pri formulácii svojich záverov dovolací súd vo veľkej miere odkazuje nielen  

na odôvodnenia súdov nižších stupňov, ale aj na argumentáciu uvedenú v dovolaní

generálneho prokurátora, resp. vo vyjadreniach účastníkov konania. Občiansky súdny

poriadok síce v § 219 pripúšťa prípad, že odvolací súd sa môže pri odôvodnení svojho

rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, avšak v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich dovolacie

konanie sa s možnosťou použitia tohto ustanovenia nepočíta. Pre konanie na dovolacom súde

totiž v zásade platia ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 243c O. s. p.). Prístup

zvolený najvyšším súdom pri formulácii odôvodnenia dovolacieho rozsudku  

v sťažovateľkinej veci sa však prieči zásadám, ktoré sú kladené na ústavne konformné 1M Obdo V 13/2011

odôvodnenie súdnych rozhodnutí. V dôsledku odkazov na dôvody formulované dovolateľom,

či vyjadrenia účastníkov konania v odôvodnení rozhodnutia absentujú v konštatovaných

názoroch dovolacieho súdu výstižné právne úvahy a vysvetlenia relevantných skutkových

otázok.  

  S prihliadnutím na uvedené a v súlade so svojou ustálenou judikatúrou ústavný súd

dospel k záveru, že v predloženom prípade bolo porušené základné právo na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.  

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu

podľa čl. 48 ods. 1 ústavy ústavný súd po citácii čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny

uviedol, že zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných

garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou

zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí

sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce

upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná

zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné

účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie

veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok

spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).

  Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami,

ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

  Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48  

ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bol

obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový.

Toto základné právo je konkretizované v procesných kódexoch a pre posudzovaný prípad  

v Občianskom súdnom poriadku a v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva   a postavenie sudcov.

1M Obdo V 13/2011

  K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť

súdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone

č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) vymedzené od samosudcu až po rozmanité

rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada

prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými  

v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon (IV. ÚS 116/2011).

  Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že za zákonného sudcu treba

považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla  

a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu

(III. ÚS 116/06). Z judikatúry ESĽP týkajúcej sa práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru

vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného založená na jeho zložení. Súd zriadený

zákonom musí byť teda obsadený zákonným spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci

Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).

Podstata sťažovateľkiných námietok spočíva v tom, že zmeny rozvrhov práce

najvyššieho súdu realizované opatreniami predsedu najvyššieho súdu, ktorými po napadnutí

mimoriadneho dovolania najvyššiemu súdu v sťažovateľkinom prípade došlo k nahradeniu

troch z piatich členov dovolacieho senátu neboli vykonané za podmienok ustanovených  

v zákone o súdoch a nadväzne na to ani v súlade s rozvrhom práce.

  Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 13. júna 2011 č. KP 4/2011-50 vyplýva, že

námietky smerujúce proti označeným opatreniam predsedu najvyššieho súdu považuje

najvyšší súd za právoplatne uzavreté nálezom ústavného súdu z 13. apríla 2011 č. k.

III. ÚS 390/2010-83. V uvedenom náleze ústavný súd vyslovil, že týmito opatreniami

predsedu najvyššieho súdu základné právo sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi

podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní

vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1MObdoV/22/2008 porušené neboli.  

Ústavný súd v náleze č. k. III. ÚS 390/2010-83 z 13. apríla 2011, ktorý mal podľa

predsedu najvyššieho súdu poukazujúceho na § 159 ods. 3 O. s. p. založiť prekážku veci 1M Obdo V 13/2011

rozhodnutej, v odôvodnení predmetného rozhodnutia uviedol, že „nemožno vylúčiť prípady,

keď sťažovateľ bude tvrdiť porušovanie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi

už tým, že v jeho ešte právoplatne nerozhodnutej veci realizuje všetky alebo aspoň niektoré

popísané právne relevantné činnosti smerujúce k rozhodnutiu sudca, ktorý v prerokúvanej

kauze nespĺňa požiadavky zákonného sudcu.... Ak... potom ústavný súd konkretizovaný

zásah zruší, musí tým privodiť pre sťažovateľa nápravu bez požiadavky na splnenie

akýchkoľvek ďalších ústavným súdom neovplyvniteľných podmienok. Inými slovami, ak by

ústavný súd konštatoval porušenie základného práva účastníka konania podľa čl. 48 ods. 1

ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, zásah do tohto práva by zrušil, avšak účinnosť takého

rozhodnutia ústavného súdu by bola podmienená akýmikoľvek neistými budúcimi

skutkovými alebo právnymi okolnosťami, znamenalo by to, že ústavný súd nesprávne

identifikoval zásah spôsobilý porušiť základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému

sudcovi. Preto takýto zásah sám osebe nemôže porušovať základné právo účastníka konania

nebyť odňatý zákonnému sudcovi ani jeho právo na prejednanie veci súdom zriadeným

zákonom.

  Formulované závery zodpovedajú ústavným súdom preferovanej koncepcii

materiálneho chápania právneho štátu vyžadujúceho od orgánov aplikácie práva, okrem iného

aj skúmanie reálnosti dopadu formálne protiprávnych skutočností na základné práva  

a slobody fyzických a právnických osôb. Podstata materiálneho právneho štátu spočíva  

v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej

spoločnosti (PL. ÚS 17/08) a povinnosťou všetkých štátnych orgánov (teda aj ústavného

súdu) je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tvoriacich predmet ústavnej úpravy tými

subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98)....

  Pri posudzovaní spôsobilosti predmetných opatrení zasiahnuť do označených práv

sťažovateľky nemá význam, či k spomínaným budúcim neistým okolnostiam aj skutočne

došlo, lebo tento fakt má relevanciu iba vo vzťahu k ústavnej akceptovateľnosti meritórneho

rozhodnutia v sťažovateľkinej veci, ktorú v tomto prípade ústavný súd nepreskúmaval. Až  

po rozhodnutí vo veci samej možno jednoznačne zadefinovať, či konanie najvyššieho súdu

bolo zaťažené vadou významnou z hľadiska základného práva sťažovateľky podľa čl. 48  

ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, pretože až vtedy sa stáva nespochybniteľným  

a definitívnym zodpovedanie otázky, či meritórne rozhodnutie ovplyvňujúce hmotnoprávne 1M Obdo V 13/2011

postavenie jeho účastníkov bolo výsledkom konania a rozhodovania sudcu (alebo sudcov ako

členov senátu) ustanoveného pre rozhodnutie prípadným nezákonným opatrením predsedu

najvyššieho súdu o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu a v akej miere sa prípadne taký

sudca na konaní a rozhodovaní veci podieľal.

  Vtedy však už nemôže privodiť účinnú ochranu sťažovateľke konštatovanie porušenia

základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi opatreniami predsedu najvyššieho súdu  

s ich následným zrušením, pretože také rozhodnutie by sa nijak nedotklo právoplatného,  

a teda pre strany sporu záväzného a vynútiteľného rozhodnutia vo veci. Účinnú ochranu

základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny môže v takom prípade

ústavný súd poskytnúť len prostredníctvom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy

smerujúcej voči meritórnemu rozhodnutiu. V konaní ústavného súdu by potom bolo,

prirodzene, rozhodujúcim posúdenie, či zákonné podmienky pre vydanie namietaných

opatrení predsedu najvyššieho súdu boli splnené, či obsah týchto opatrení zodpovedá

požiadavkám plynúcim zo základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi a či postup

nezákonného sudcu v konaní najvyššieho súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci.  

S prihliadnutím na opísané okolnosti prípadu ústavný súd predovšetkým konštatuje, že

predmetom tohto konania nie je rozhodovanie, či opatrením predsedu najvyššieho súdu číslo

Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009, resp. opatrením predsedu najvyššieho súdu číslo  

Spr 101/2010-13 z 3. augusta 2010 došlo k porušeniu základného práva na zákonného sudcu

podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny, ale preskúmanie otázky, či tieto označené

základné práva najvyšší súd porušil vydaním rozsudku sp. zn. 1MObdoV/22/2008  

z 30. novembra 2010. V tomto konaní preto ústavný súd nerozhoduje vo veci, v ktorej už raz

rozhodol, a teda nejde ani o neprípustný návrh v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom

súde.  

  Podľa názoru ústavného súdu je však pre posúdenie otázky, či napadnutým rozsudkom

bolo porušené aj základné právo na zákonného sudcu nevyhnutné najskôr skúmať, či boli

splnené zákonné podmienky na vydanie označených opatrení predsedu najvyššieho súdu a či

obsah týchto opatrení zodpovedal požiadavkám plynúcim z uvedeného základného práva. Ak

bol senát dovolacieho súdu obsadený nezákonnými sudcami je následne potrebné vyhodnotiť,

či mal ich postup reálny vplyv na rozhodnutie vo veci.

1M Obdo V 13/2011

  V zákone o súdoch je definované, že rozvrh práce je akt riadenia predsedu súdu,

ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečení výkonu súdnictva na príslušný

kalendárny rok. Vydanie rozvrhu práce na tom-ktorom súde sa realizuje, tak ako mnohé iné

akty riadenia predsedov súdov, vo forme opatrenia vydaného podľa konkrétnych zákonných

ustanovení, pričom vydaný rozvrh práce musí byť súčasne aj v súlade s príslušnými

ustanoveniami zákona, v danom prípade predovšetkým zákona o súdoch.

  Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom  

na príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu.  

V okolnostiach prípadu je podstatné posúdenie dôvodu, z akého bol vydaný rozvrh práce

zmenený označenými opatreniami predsedu súdu. Sťažovateľka v sťažnosti správne uviedla,

že zmeny v rozvrhu práce možno vykonať len v prípadoch dlhodobej neprítomnosti sudcu,  

v prípade zmeny personálneho obsadenia súdu a v prípade vzniku výrazných rozdielov  

v pracovnom zaťažení sudcov (resp. poverených zamestnancov súdu), ktoré vznikli  

z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka [§ 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona  

o súdoch]. Spôsob a podmienky vykonania týchto zmien musí rozvrh práce obsahovať.  

Pre prípad vylúčenia sudcu alebo vzniku náhlej prekážky brániacej sudcovi vykonať

jednotlivé úkony zase rozvrh práce musí obsahovať určenie spôsobu zastupovania sudcov,

resp. senátov [§ 50 ods. 1 písm. c) zákona o súdoch].

  V danej veci je nepochybné, že o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

rozhodoval senát zložený z piatich sudcov najvyššieho súdu, konkrétne z predsedu senátu

JUDr. Juraja Semana a z členov senátu JUDr. Anny Markovej, JUDr. Dariny Ličkovej,  

JUDr. Aleny Priecelovcj a JUDr. Kataríny Pramukovej. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu

opatrenia predsedu najvyššieho súdu č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009 zistil, že  

v senáte, ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie boli nahradené členky senátu

JUDr. Zuzana Ďurišová a JUDr. Jana Zemaníková sudkyňami najvyššieho súdu JUDr. Alenou

Priecelovou a JUDr. Darinou Ličkovou a súčasne bolo v časti II bode 7 určené, že veci

pridelené a nevybavené do účinnosti tohto opatrenia „v senáte O - V preberie JUDr. Darina

Ličková od JUDr. Jany Zemaníkovej a JUDr. Alena Priecelová veci od JUDr. Zuzany

Ďurišovej, a to aj vtedy, ak bol určený termín pojednávania na čas po nadobudnutí účinnosti

tohto opatrenia“. Z opatrenia predsedu najvyššieho súdu č. Spr 101/2010-13 z 3. augusta 2010

ústavný súd zistil, že s účinnosťou od 15. októbra 2010 bol v senáte O-V v bode 2 vypustený 1M Obdo V 13/2011

sudca najvyššieho súdu JUDr. Peter Dukes a nahradený sudkyňou najvyššieho súdu  

JUDr. Katarínou Pramukovou.

  Z týchto opatrení predsedu najvyššieho súdu nie je zrejmý dôvod vykonania

uvedených zmien v rozvrhu práce vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch,

ktorými došlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu. Dôvody  

na vykonanie zmien rozvrhu práce, ktoré by bolo možné podriadiť pod relevantné ustanovenie

zákona o súdoch neboli uvedené ani v žiadnom z vyjadrení predsedu najvyššieho súdu  

k sťažnosti doručenej ústavným súdom. U sudcov najvyššieho súdu JUDr. Jany Zemaníkovej,

JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Petra Dukesa tiež nebolo zistené, že by u nich v čase

vydania uvedených opatrení najvyššieho súdu existovala dlhodobá neprítomnosť (spravidla

spočívajúca v dlhodobej pracovnej neschopnosti), resp., že v tom čase došlo k takej zmene  

v personálnom obsadení súdu, ktorá by odôvodňovala namietané zásahy predsedu súdu  

do zloženia senátu prejednávajúceho sťažovateľkinu vec. Všetci títo sudcovia naďalej zostali

aj po účinnosti zmien rozvrhov práce zaradení do obchodnoprávneho kolégia najvyššieho

súdu. JUDr. Jana Zemaníková dokonca bola zaradená do senátu O-V ako náhradníčka. Zmeny

v obsadení senátov obchodnoprávneho kolégia sa v rozhodnom čase týkali len odchodu  

do dôchodku jednej zo sudkýň najvyššieho súdu (JUDr. Evy Hudobovej ), ktorá však nebola

zaradená do senátu O-V ako členka ani ako jeho náhradníčka, resp. pridelenia novej sudkyne

na najvyšší súd (JUDr. Gabriely   Mederovej), ktorá však do senátu O-V najvyššieho súdu

nebola zaradená ako členka ani ako náhradníčka. Tieto okolnosti sú osobitne významné  

pre posúdenie zákonnosti obsadenia senátu sudcami najvyššieho súdu, a to najmä vo veciach

už napadnutých a pridelených senátu najvyššiemu súdu na konanie pred vykonanou zmenou

rozvrhu práce.

  V okolnostiach predloženej veci vydaním označených opatrení predsedu najvyššieho

súdu došlo k zmene v obsadení senátu najvyššieho súdu v čase po pridelení veci na jej

prerokovanie a rozhodnutie. V sťažovateľkinej veci konal senát v zložení, ktorý však podľa

ústavného súdu nezodpovedal požiadavkám kladeným zákonom o súdoch na zákonného

sudcu (zákonných sudcov). Predovšetkým je nevyhnutné konštatovať, že k zmene v obsadení

senátu O-V najvyššieho súdu prerokúvajúceho sťažovateľkinu vec nedošlo zo zákonom

predpokladaných dôvodov. Zákon o súdoch totiž nepočíta so zmenou rozvrhu práce súdu  

z iných dôvodov ako tých, ktoré sú uvedené v zákone, a to dokonca s takými dôsledkami, že 1M Obdo V 13/2011

aktom riadenia predsedu súdu vlastne dôjde k podstatnej zmene v obsadení senátu v už

pridelenej veci. Takéto zmeny v rozvrhu práce by sa dali označiť prinajmenšom za účelové.  

  Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy)  

a nadväzne na to zo základných zásad činnosti súdov ustanovených zákonom o súdoch,

osobitne zohľadňujúc účel a zmysel zakotvenia zásady uvedenej v § 3 ods. 3 druhej vete

zákona o súdoch, podľa ktorej ak rozhoduje súd v senáte zákonnými sudcami sú všetci

sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte, je nevyhnutné

konštatovať, že vydaním zmien a doplnkov v rozvrhu práce nemožno bez zákonom

predpokladaných dôvodov meniť personálne zloženie senátov v už pridelených veciach. To by bolo v rozpore so zásadou prideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel

určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčený svojvoľný a účelový výber sudcov.  

  Hoci pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už

pridelených na prejednanie a rozhodnutie bolo v zákone o sudcoch zavedené v § 51a ods. 3 až

s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo zo zásady vyjadrenej v § 3 ods. 3

zákona o súdoch, z podmienok vykonávania zmien v rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu  

a účelu základného práva na zákonného sudcu aj pred účinnosťou zákona č. 33/2011 Z. z.,

ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

  Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený zo sudcov

príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej zásade

neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcu

podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nezodpovedá prípad, ak zákonní sudcovia senátu, ktorému bola vec

pridelená na prejednanie a rozhodnutie boli zmenení bez splnenia zákonných predpokladov  

na vykonanie takýchto zmien neskoršie vydaným rozvrhom práce ako riadiacim aktom

predsedu súdu (prípadne jeho zmenami a doplneniami). K zmene v zložení senátov  

vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie by malo dochádzať v zásade len

výnimočne.  

  Zmeny v personálnom obsadení senátu najvyššieho súdu prejednávajúceho

sťažovateľkinu vec opísaným zákonným pravidlám a záruke základného práva na zákonného

sudcu nezodpovedali. Keďže postup nezákonných sudcov v konaní najvyššieho súdu mal 1M Obdo V 13/2011

reálny vplyv na rozhodnutie vo veci sťažovateľky (personálne preobsadený senát vydal  

vo veci samej meritórne rozhodnutie), je podľa ústavného súdu namieste konštatovať, že

vydaním napadnutého rozsudku najvyšší súd porušil aj základné právo na zákonného sudcu

podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny.

VII.

  Po zrušení rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho

sp. zn. 1MObdoV/22/2008 z 30. novembra 2010 a vrátenia mu veci na ďalšie konanie vyššie

uvedeným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo úlohou dovolacieho súdu

opätovne rozhodnúť o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 1. marca 2007 č. k. 29Cb 1/00-1117 ako aj rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho zo 7. augusta 2008 č. k.

3Obo 141/2007-1236, ktorými bol podľa názoru generálneho prokurátora v mimoriadnom

dovolaní napadnutých výrokoch porušený zákon.

Ako už bolo vyššie uvedené mimoriadne dovolanie podľa § 243e a § 243h ods. 3  

O. s. p. podal generálny prokurátor na podnet žalovaného, Ministerstva financií SR a pána I.

M., a to proti nasledujúcim výrokom rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1. marca

2007 č. k. 29Cb 1/00-1117:

„Odporca je povinný zdržať sa akéhokoľvek, i čiastkového, využívania znalostí alebo

skúseností tvoriacich predmet know-how navrhovateľa, popísaného v znaleckom posudku  

č. 8/1999 z 12. novembra 1999 vypracovanom súdnym znalcom Ing. I. S. a v znaleckom

posudku č. 45/1999 z 29. novembra 1999 vypracovanom súdnou znalkyňou Ing. M. M.,

týkajúceho sa organizácie, herných plánov a pravidiel číselných lotérií a stávkových hier Š.,

Š. a M., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1 003 279 719 Sk do 30 dní  

od právoplatnosti rozsudku.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 18,80 % p. a., 1M Obdo V 13/2011

zo sumy 130 389 585,30 Sk za obdobie od 7. februára 2000 do zaplatenia, úrok z omeškania

vo výške 18,80 % p. a. zo sumy 141 691 414,70 Sk za obdobie od 7. februára 2000  

do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 17,75 % p. a. zo sumy 107 743 566,60 Sk  

za obdobie od 13. októbra 2002 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 17,75 % p. a.  

zo sumy 172 507 030,80 Sk za obdobie od 13. októbra 2002 do zaplatenia, úrok z omeškania

vo výške 16,50 % p. a. zo sumy 94 586 893,50 Sk za obdobie od 5. septembra 2003  

do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 16,0 % p. a., zo sumy 92 731 654,60 Sk  

za obdobie od 5. septembra 2003 do zaplatenia.

Súd ukladá odporcovi, aby v lehote do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto

rozsudku na svoje náklady uverejnil dvakrát za sebou s odstupom jedného týždňa platený

inzerát v sobotňajších vydaniach denníkov SME, Šport, Pravda a Nový Čas s nasledovným textom: „Spoločnosť T.,, a. s. sa uverejnením tohto inzerátu ospravedlňuje spoločnosti Š., a.

s., že bez jej súhlasu používala pri prevádzkovaní číselných lotérií jej ochranné známky Š., Š.

a M., čím spoločnosť T.,. a. s. získala na úkor spoločnosti Š., a. s. neoprávnený majetkový

prospech."

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi na účet právneho zástupcu navrhovateľa

trovy konania vo výške 79 526 540,60 Sk do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“

a proti nasledujúcim výrokom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. augusta

2008 č. k. 3Obo/141/2007:

„Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade v časti jeho

zdržovacieho výroku a primeraného zadosťučinenia potvrdzuje a vo vzťahu k žalobcovi  

v 2. rade v časti jeho výroku o peňažnom plnení potvrdzuje.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade na účet právneho zástupcu trovy

odvolacieho konania 3 403 097 Sk“.

  Týmto mimoriadnym dovolaním nebol napadnutý výrok, ktorým Krajský súd  

v B. návrh vo zvyšku zamietol a ktorý odvolací súd potvrdil, ani výrok, ktorým Najvyšší súd

Slovenskej republiky zaviazal oboch žalobcov na náhradu trov odvolacieho konania.

1M Obdo V 13/2011

Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky predmetné rozhodnutia  

v napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil Krajskému súd v Bratislave na ďalšie konanie.

Súčasne podľa § 243 v spojení s § 243ha O. s. p. podal návrh na odklad vykonateľnosti

predmetných rozhodnutí v napadnutých výrokoch. Podrobný obsah mimoriadneho dovolania

je uvedený vyššie na stranách 48 až 96 tohto rozhodnutia, preto ho dovolací súd už nebude

opakovať, čo platí aj pre vyjadrenie žalobcu v 1. rade k dôvodom mimoriadneho dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 4 O. s. p.), po zistení,

že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e O. s. p. vec

preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.) a súd viazaný rozsahom a dôvodmi mimoriadneho dovolania (§ 242 ods. 1 v spojení

s § 243i ods. 2 O. s. p.), ako aj právnym názorom ústavného súdu, vysloveným v jeho

zrušujúcom rozhodnutí, jednomyseľne dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.

Na úvod je potrebné uviesť, že na majetok žalobcu v 1. rade bol uznesením Okresného

súdu B. I. zo dňa 24. 7. 2013 sp. zn. 2K/15/2013, zverejneným v Obchodnom vestníku dňa

30.7. 2013 pod č. OV 145/2013, vyhlásený konkurz. Pretože žalobca v 1. rade v tomto konaní

v súčasnosti uplatňuje iba zdržovací nárok a nárok na primerané zadosťučinenie vo forme

uverejnenia ospravedlňujúceho inzerátu, ktoré sa netýkajú majetku podliehajúcemu konkurzu

oprávnenie konať za úpadcu neprešlo na správcu, ale zostalo zachované úpadcovi.

Mimoriadne dovolanie sa týka všetkých žalobou uplatnených nárokov, teda nároku  

na náhradu škody a na vydanie bezdôvodného obohatenia vrátane uplatnených úrokov

z omeškania, na zdržanie sa nekalosúťažného konania a poskytnutie primeraného

zadosťučinenia formou plateného inzerátu, ako aj povinnosti hradiť trovy konania. Proti

výroku odvolacieho súdu o povinnosti žalobcov v 1. a 2. rade zaplatiť žalovanému na účet

právneho zástupcu trovy odvolacieho konania 2 037 933 Sk síce mimoriadne dovolanie

podané nebolo, ale v tomto prípade dovolací súd v zmysle § 242 ods. 2 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. nie je viazaný rozsahom dovolania, pretože ide o výrok závislý od rozhodnutia

o napadnutom výroku vo veci samej.

1M Obdo V 13/2011

Pre upresnenie dovolací súd uvádza, že predmetom dovolacieho konania nie je

zaplatenie sumy 425 451 700 Sk uplatnenej v rámci nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia, pretože krajský súd v tejto časti žalobu zamietol ako duplicitnú a odvolací súd

jeho zamietajúci výrok potvrdil. Zamietajúci výrok sa týka aj časti zdržovacieho nároku, a to

návrhu žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa prevádzkovania číselných lotérií

pod označeniami Š., Š. a M.a zdržať sa i akéhokoľvek využívania uvedených označení

v súvislosti s prevádzkovaním akýchkoľvek číselných lotérií a stávkových hier, ktorému súd

nevyhovel s odôvodnením, že žalovaný už uvedené označenia prestal používať od začiatku

októbra 2002.

Dovolací súd, rovnako ako generálny prokurátor, z dôvodu prehľadnosti bude v ďalšom texte odôvodnenia označovať žalobcu v 1. rade a žalobcu v 2. rade iba ako žalobcu

s tým, že peňažné nároky sa aktuálne týkajú žalobcu v 2. rade a zdržovací nárok ako aj nárok

na primerané zadosťučinenie vo forme ospravedlňujúceho inzerátu sa týka žalobcu v 1. rade.

Predmetom dovolacieho konania sú teda žalobou uplatnené nároky, ktorým súdy

nižších stupňov vyhoveli; dovolací súd k nim uvádza nasledovné:

  K nároku na zaplatenie sumy 425 451 700 Sk (t. j. 14 122 409,21 eur) z titulu

náhrady škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť neoprávneným užívaním ochranných známok

Š., Š. a M., konkrétne nezaplatením primeraného ročného licenčného poplatku za užívanie

týchto slovných ochranných známok, pri ktorom konajúce súdy vychádzali zo skutkového

stavu, že žalovaný v období od 1. januára 1996 do 30. septembra 2002 používal ochranné

známky Š., Š. a M. bez súhlasu žalobcu. Krajský súd vyhodnotil tento nárok v plnom rozsahu

ako dôvodný s odkazom na ust. § 53 ObchZ v spojení s § 26 ods. 3 zákona č. 55/1997 Z. z.

o ochranných známkach, lebo považoval za preukázané „protiprávne užívanie označení

zhodných s uvedenými ochrannými známkami navrhovateľa zo strany odporcu pre podobné

služby, pre aké boli v rozhodnom období registrované užívané ochranné známky“. Pri

určení výšky škody vychádzal   zo znaleckého posudku Ing. G. Z., ktorý sa

stotožnil so znaleckým posudkom Ing. M. M.

a podľa ktorého licenčný poplatok má byť vyjadrený percentuálnym podielom z ročného

obratu dosiahnutého žalovaným z prevádzkovania číselných hier Š., Š. a M. a jeho konkrétnu

výšku určil aritmetickým priemerom výšky licenčných poplatkov stanovených v uvedených 1M Obdo V 13/2011

znaleckých posudkoch pre príslušné číselné lotérie. Ten predstavuje pri hre Š. 6,85 % z obratu

5 804 935 582 Sk za uplatnené obdobie od 1. 1. 1996 do 30. 9. 2002, t. j. 397 638 087Sk, pri

hre Š. 4.55 % z obratu 381 018 600 Sk, t. j. 17 336 346 Sk a pri hre M. z obratu 252 464 265

Sk, t. j. 10 477 267 Sk (spolu 425 451 700 Sk). Krajský súd neupresnil, či priznáva žalobcovi

náhradu škody podľa Obchodného zákonníka v zmysle jeho § 53 ako nárok

z nekalosúťažného konania alebo podľa Občianskeho zákonníka, na ktorý odkazuje ust. § 26

ods. 4 zákona č. 55/1997 Z. z., ani sa bližšie nezaoberal skúmaním základných predpokladov

vzniku zodpovednosti za škodu, takže jeho rozhodnutie v tejto časti je nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov. Odvolací súd napriek tomu jeho rozhodnutie vo výroku o náhrade škody

ako vecne správne potvrdil s doplnením, že žalovaný porušil povinnosť stanovenú v inom

právnom predpise ako v Obchodnom zákonníku a z osobitného právneho predpisu, t. j.

zákona č. 55/1997 Z. z. vyplýva, že na nárok žalobcu je potrebné aplikovať ustanovenia o všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Mal pritom za

preukázané, že žalovaný konal v rozpore so zákonom o ochranných známkach, že

nezaplatením licenčných poplatkov

za užívanie ochranných známok prišiel žalobca o zisk, že medzi konaním žalovaného

a vznikom škody je príčinný vzťah a že žalovaný v konaní nepreukázal, že vznik škody

nezavinil, takže považoval za splnené všetky predpoklady pre vznik zodpovednosti

žalovaného za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Svoj záver o správne ustálenej

výške škody krajským súdom bližšie neodôvodnil.

Dovolací súd vychádzajúc z obsahu mimoriadneho dovolania ako aj právneho názoru

ústavného súdu, vyslovenému k tomuto nároku má za to, že záver o dôvodnosti tohto nároku

vrátane jeho výšky je predčasný, pretože v konaní nebol dostatočne zistený skutkový stav

veci, resp. nie všetky zistené skutočnosti boli pri rozhodnutí zohľadnené, preto rozhodnutia

v tejto časti zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V ňom si bude musieť

krajský súd predovšetkým ujasniť, podľa akej právnej úpravy sa má nárok na náhradu škody

posúdiť – či ide o nárok, ktorý je uplatnený ako jeden z právnych prostriedkov ochrany proti

nekalosúťažnému konaniu v zmysle § 53 ObchZ, kedy je priznanie náhrady škody

podmienené splnením všeobecných podmienok náhrady škody podľa § 373 a nasl.

Obchodného zákonníka (v spojení s 757 ObchZ), teda platí princíp objektívnej zodpovednosti s možnosťou liberácie, ale samozrejme za predpokladu preukázania nekalosúťažného konania

zo strany žalovaného alebo pôjde o náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka ako

to ustálil odvolací súd z dôvodu porušenia povinnosti vyplývajúcej zo zákona č. 55/1997 Z. z. 1M Obdo V 13/2011

o ochranných známkach, teda pôjde o škodu, ktorá vznikla zásahom do práv z ochrannej

známky, kedy má poškodený právo na jej náhradu vrátane ušlého zisku, pričom § 26 ods. 4

zákona o ochranných známkach zakotvujúci právo na náhradu škody odkazuje v prípade

zásahu do práv z ochrannej známky na ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý obsahuje

všeobecnú právnu úpravu zodpovednosti za škodu.  

V tejto súvislosti treba akceptovať námietku ústavného súdu uvedenú v predmetnom

náleze, že súdy nerozlišovali medzi pojmami označenie a ochranná známka a prihláseným

označeniam v období do ich zápisu priznali rovnakú „kvalitu“, a tým aj rovnakú právnu

ochranu, ako by išlo o ochranné známky a náhrada škody za celé žalované obdobie bola

priznaná z dôvodu neoprávneného používania ochranných známok. Námietka síce smeruje

voči rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale platí aj pre prvostupňový a odvolací súd, ktoré rovnako neprihliadli na obsah § 12 ods. 2 zákona o ochranných známkach o zápise označení

do registra ochranných známok a jeho konštitutívnych účinkoch. Platí to aj pre ustanovenie  

§ 28 ods. 2 písm. c) zákona o ochranných známkach v znení účinnom po 1. januári 2002,

pretože súdy sa nezoberali jeho prípadnou aplikovateľnosťou a neposúdili, či žalovaný

v období účinnosti tejto právnej normy mohol používať svoje nezapísané označenie zhodné  

so zapísanou ochrannou známkou, čo by malo priamy vplyv na posúdenie vzniku

zodpovednosti žalovaného za škodu v dobe účinnosti tejto právnej normy (t. j.  

do 31.12.2009). Dôvodná je tiež námietka generálneho prokurátora v mimoriadnom dovolaní,

že konajúce súdy skutkovo a právne nevyhodnotili obranu žalovaného, že označenia Š., Š.

a M. začal používať so súhlasom žalobcu ako aj so súhlasom spoločnosti S., a. s., so sídlom

v P. a že určitú dobu ich so súhlasom žalobcu užíval, pričom takýto súhlas by vylučoval

akýkoľvek nárok žalobcu na náhradu škody a možno súhlasiť s jeho názorom, že o existencii

súhlasu možno uvažovať minimálne počas trvania zmluvnej spolupráce medzi žalobcom

a žalovaným, t. j. do 30. júna 1999. Dovolací súd rovnako považuje za právne relevantnú

námietku generálneho prokurátora o rozdielnej výške licenčného poplatku za

priemyselnoprávne nechránené označenia v období do ich registrácie ako ochranných

známok. Pritom ochranné známky (po ich čiastočnom výmaze s účinkami ex tunc) boli do

registra ochranných známok zapísané pre služby „organizovanie lotérií a stávkových hier s výnimkou číselných lotérií a doplnkových hier k číselným lotériám“ a súdy považovali

čiastočný výmaz pre posúdenie nároku na náhradu škody za irelevantný, lebo služby zapísané v registri ochranných známok ako „organizovanie lotérií a stávkových hier s výnimkou 1M Obdo V 13/2011

číselných lotérií a doplnkových hier k číselným lotériám“ považovali   za podobné

službe „organizovanie číselných lotérií“.   Súdy svoj záver o podobnosti služieb prijali bez

toho, aby skutkovo vyhodnotili, či sú pre to naplnené predpoklady uvedené v ustanovení § 3a

ods. 2 zákona č. 55/1997 Z. z. v znení účinnom od 1. 1.2002, teda, či ide o zameniteľnosť

alebo podobnosť, ktorá vyvoláva nebezpečenstvo zámeny služieb pochádzajúcich od rôznych

podnikateľov alebo nebezpečenstvo vzniku mylnej predstavy o vzájomnej spojitosti

s ochrannou známkou so skorším právom prednosti vo vedomí spotrebiteľskej verejnosti.

Rovnako nevyhodnotili, v čom podobnosť či zameniteľnosť číselných hier s inými

hazardnými hrami spočíva a na základe akých dôkazov k uvedenému záveru dospeli. Súdy

tiež neprihliadli na skutočnosť, že žalovaný sa stal majiteľom ochranných známok Š Š. a M.

pre služby prevádzkovanie číselných lotérií, k čomu krajský súd iba stručne a nezrozumiteľne

uviedol, že „vlastníctvo akejkoľvek ochrannej známky zameniteľnej s ochrannými známkami

navrhovateľa nemôže založiť oprávnenie odporcu na užívanie označenia zhodného s ochrannými známkami navrhovateľa“. Posudzovanie zameniteľnosti zapísaných ochranných

známok ale patrí do kompetencie Úradu priemyselného vlastníctva a súd ju nemôže riešiť ani

ako otázku predbežnú s výnimkou prípadu podľa § 17 ods. 2 zákona č. 55/1997 Z. z. (výmaz

ochrannej známky, ktorej používanie je zakázané súdnym rozhodnutím ako nekalosúťažné

konanie), o ktorý sa v danej veci nejedná.

Námietky generálneho prokurátora sa týkali aj postupu súdu pri výpočte náhrady

škody. Súdy pri určení výšky škody vychádzali z toho, čo by žalobca získal, ak by  

so žalovaným alebo inou osobou uzavrel licenčnú zmluvu podľa § 508 a nasl. ObchZ a tak by

získal primeraný licenčný poplatok. Náhradu škody súd ustálil na podklade znaleckých

posudkov vypracovaných súdnou znalkyňou Ing. G. Z. č. 1/2003 a Ing. M. M. č. 11/2003

s použitím licenčnej analógie ako výpočtovej metódy, ktoré ale pri určení výšky licenčného

poplatku nerozlišovali medzi licenčnou zmluvou na označenia a na ochranné známky. Navyše

znalecké posudky boli vypracované v roku 2003, takže ani nemohli zohľadniť neskorší

čiastočný výmaz predmetných ochranných známok pre organizovanie číselných lotérií.

Znalkyne vychádzali z analógie na licenčnú zmluvu podľa § 30 zákona č. 55/1997 Z. z. pre

použitie ochranných známok na prevádzkovanie číselných lotérií, ale po čiastočnom výmaze

ochranných známok nemožno urobiť na takúto zmluvu cenovú analógiu. Okrem toho pred

zápisom označenia do registra nemožno vychádzať zo znaleckého ocenenia ochrannej

známky, ale ocenením nezapísaného označenia sa posudky nezaoberali. Preto, ak by sa aj 1M Obdo V 13/2011

v ďalšom konaní potvrdila dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu škody čo do základu

pre určenie jej výšky bude treba doplniť znalecké dokazovanie, a to aj so zohľadnením

námietky, že výška licenčných poplatkov nebola v znaleckých posudkoch bližšie odôvodnená.

Tu sa žiada uviesť, že i keď má znalecké dokazovanie špecifický charakter a zvláštne

postavenie medzi dôkaznými prostriedkami, zostáva jedným z možných dôkazov. Tak ako

ostatné dôkazy i znalecký posudok musí súd podrobiť hodnoteniu. Posudok preto musí v sebe

spojovať vysokú odbornosť so zrozumiteľnosťou slovného vyjadrenia záverov a postupu,

akým k nemu dospel, aby súd, prípadne iný orgán, pre ktorý je posudok určený, bol schopný

pochopiť jeho dôkazný význam, aj keď sám nemá odborné vedomosti. Ak sa uvedené zásady

nedodržia, prestáva byť rozsudok, či iné rozhodnutie výsledkom rozhodovania súdu, ale súd

len deklaruje za svoj záver niekoho iného. Bude preto potrebné, aby v prípade ďalšieho

znaleckého dokazovania súd dohliadol, aby posudok zodpovedal uvedeným požiadavkám.

Dovolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku generálneho prokurátora, že v tomto

prípade nešlo o ušlý zisk, ale bezdôvodné obohatenie, lebo medzi neoprávneným užívaním

ochranných známok a vznikom škody (ušlým ziskom) nie je príčinná súvislosť, pretože

pokiaľ ide o vzťah náhrady škody (resp. zodpovednosti za škodu) a bezdôvodného obohatenia

ako rozdielnych inštitútov s reparačnou funkciou je v zmysle ustálenej judikatúry bezdôvodné

obohatenie považované z hľadiska zabezpečenia reparácie vzniknutej ujmy za inštitút

subsidiárny, a to ku všetkým ostatným nárokom (napr. R 25/1986: „Nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia však možno uplatniť iba v tom prípade, ak nie sú podmienky  

pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z dôvodu nároku na náhradu škody“.).

Ďalšie nároky boli uplatnené ako právne prostriedky ochrany proti nekalej súťaži, a to

zdržovací nárok, nepeňažné primerané zadosťučinenie vo forme zverejnenia ospravedlnenia  

a vydanie bezdôvodného obohatenia, vrátane úrokov z omeškania. Z hľadiska posúdenia

dôvodnosti týchto nárokov je preto v prvom rade potrebné ustáliť, či konanie žalovaného

naplnilo znaky nekalosúťažného konania v zmysle generálnej klauzuly, t. j. § 44 ObchZ, teda,

či išlo o konanie v hospodárskej súťaži, ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi súťaže a bolo

spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Krajský súd v tejto súvislosti najprv skúmal, či zo zákona monopolné postavenie žalovaného pri výkone jeho

podnikateľskej činnosti nevylučuje jeho pôsobenie v prostredí hospodárskej súťaže 1M Obdo V 13/2011

a vychádzajúc najmä z reklamných aktivít žalovaného propagujúcich ním prevádzkované

číselné lotérie a súčasnom zohľadnení aktívnej činnosti iných subjektov pôsobiacich na trhu

hazardných hier v Slovenskej republike dospel k záveru, že žalovaný pôsobí v prostredí

hospodárskej súťaže, ktorej je sám aktívnym účastníkom. Považoval tiež za nepochybné, že

žalovaný nekonal v súlade s dobrými mravmi súťaže, keď používal pri prevádzkovaní

číselných hier Š., Š. a M. označenia zhodné s ochrannými známkami žalobcu ako i jeho

know-how, a to bez jeho súhlasu, resp. proti jeho vôli. Rovnako mal   za nesporné,

že takéto konanie žalovaného je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom a z uvedeného

vyvodil, že žalovaný naplnil všetky znaky nekalej súťaže v zmysle § 44 ObchZ, a preto treba

žalobcovi priznať nároky vyplývajúce z ust. § 53 ObchZ.

Odvolací súd sa s týmto záverom stotožnil; považoval za nesporné, že žalobca aj

žalovaný prevádzkovali číselné lotérie a stávkové hry, základ ktorých je rovnaký, čím si

navzájom konkurovali, teda boli súťažiteľmi v hospodárskej súťaži. Dovolací súd v tejto

otázke odkazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie, v ktorom uviedol, že považuje  

za dôvodnú námietku generálneho prokurátora, že právne posúdenie zákonných podmienok

aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka o nekalej súťaží na konanie žalovaného

nevychádzalo z náležite zisteného skutkového stavu. Generálny prokurátor hlavne namietal,

že konanie žalovaného pri prevádzkovaní číselných hier nie je konaním v hospodárskej súťaži

vo vzťahu k žalobcovi, pretože číselné lotérie sú svojou povahou jedinečné a nepredstavujú

na trhu zastupiteľnú ponuku k iným druhom hazardných hier (ako sú hry v kasínach, stávkové

hry a tomboly). Podľa jeho názoru konajúce súdy otázku účasti žalobcu na hospodárskej

súťaži nesprávne vyhodnotili, ak mali za to, že žalobca a prevádzkovatelia iných hazardných

hier poskytujú na relevantnom trhu zastupiteľné plnenia a týmito ponukami si na trhu

konkurujú. V ďalšom konaní preto bude potrebné doplniť v tomto smere dokazovanie najmä

porovnaním jednotlivých obchodných činností žalobcu s monopolnými činnosťami

žalovaného z toho hľadiska, či išlo o zameniteľné služby, a teda, či medzí nimi existoval

konkurenčný vzťah. Bude sa treba vysporiadať aj s ďalšou námietkou generálneho

prokurátora, že žalobca, ktorý prevádzkoval výlučne kurzové stávky a žalovaný, ktorý

prevádzkoval číselné lotérie mali odlišnú skupinu odberateľov, preto konanie žalovaného

nebolo spôsobilé privodiť ujmu žalobcovi.

1M Obdo V 13/2011

V tejto súvislosti dovolací súd odkazuje aj na odborné stanovisko, ktoré k tejto otázke

vyjadril uznávaný odborník na právo nekalej súťaže Prof. JUDr. P. H., DrSc. (je súčasťou

obsahu spisu na č. l. 751 až 760) a ktorý dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania nie sú

v konkrétnom vzťahu splnené podmienky generálnej klauzuly, ale ani skutkových podstát,

ktorých sa žalobca dovoláva. Podľa jeho názoru v konkrétnej situácii nemožno dospieť

k záveru, že vzťah žalobcu a žalovaného je vzťahom súťažným, pretože na prevádzkovanie

číselných lotérií je štátom výlučne oprávnený žalovaný, čo súťažiteľský vzťah vylučuje.

Vylučuje tiež možnosť splnenia podmienky spôsobilosti privodiť ujmu súťažiteľom alebo

spotrebiteľom, pretože napadnuté konanie žalovaného nemôže spôsobiť reálnu umu

spotrebiteľom, ktorí hrajú v lotériách a vzhľadom k jeho výhradnému oprávneniu  

na prevádzkovanie číselných lotérií neprichádza do úvahy ani zhoršenie súťažiteľskej pozície

jeho konkurentov. Právne relevantný je aj jeho názor, že „prostredníctvom práva proti nekalej

súťaži nemá byť totiž „doháňaná“ ochrana tých záujmov, ktoré si hospodársky subjekt mohol a mal zaistiť v rámci obligačných vzťahov, do ktorých vstupoval“, inak povedané, žalobca si

uplatňuje nároky, ktoré si nezaistil prostredníctvom zmluvných vzťahov (hoci mohol), takže

by voči nemu mala byť uplatnená tradičná právna zásada iura vigilantibus (práva patria

bdelým). Hoci predmetný odborný posudok bol v konaní predložený žalovaným ako jeden

z dôkazov, jeho vyhodnotením sa ani prvostupňový, ani odvolací súd vôbec nezaoberali, im

čo bolo vytýkané aj ústavným súdom, preto tento nedostatok je potrebné v ďalšom konaní

odstrániť.

Pokiaľ by krajský súd napriek uvedenému opakovane dospel k záveru, že konanie

žalovaného naplnilo zákonné znaky nekalosúťažného konania, bude sa musieť znova

zaoberať jednotlivými nárokmi z toho vyplývajúcimi.  

K nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v súdmi priznanej výške

577 828 019 Sk (19 180 376,38 eur), ktorá pozostáva jednak z hodnoty žalovaným

neoprávnene užívaného know-how (109 404 000 Sk) a jednak z čistého zisku, ktorý mal

žalovaný získať neoprávneným užívaním označení zhodných s ochrannými známkami

žalobcu ako aj neoprávneným užívaním know-how žalobcu (468 424 019 Sk). Krajský súd k tomuto nároku uviedol, že za rozhodujúcu zložku nehmotného majetku žalobcu, ktorú

neoprávnene využil žalovaný pri svojom obohatení považuje know-how žalobcu  

na prevádzkovanie číselných lotérií pôvodne pomenovaných Š., Š. a M., bez použitia ktorého

by nebolo možné dosiahnuť žiadne výnosy z týchto lotérií. Toto know-how v sebe   zahŕňa 1M Obdo V 13/2011

samotný systém týchto číselných lotérií a tvorí tak základný predpoklad ich prevádzkovania.

Pri vymedzení predmetu bezdôvodného obohatenia súd vychádzal z ustanovenia § 451 ods. 1

Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ten, kto sa na úkor iného bezdôvodné obohatí, musí

obohatenie vydať. Zaoberal sa pritom aj námietkou žalovaného, že dôvod pre vydanie

bezdôvodného obohatenia uvádzaný zo strany žalobcu sa nestotožňuje so žiadnym z taxatívne

vymedzených prípadov v ustanovení § 451 ods. 2 OZ, pričom dospel k záveru, že zákonnú

oporu pre túto časť nároku tvorí ustanovenie § 53 ObchZ, ktoré nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia výslovne uvádza medzi nárokmi osôb, ktorých práva boli nekalou

súťažou porušené alebo ohrozené, preto táto námietka nie je dôvodná. Odvolací súd k tomu

uviedol, že aj podľa jeho názoru súdu prvého stupňa postupoval správne, keď žalobcovi

priznal nároky vyplývajúce z § 53 Obchodného zákonníka, a to bezdôvodné obohatenie v sume 109 404 000 Sk ako hodnotu know-how a 468 424 019 Sk ako zisk, ktorý žalovaný

získal užívaním know-how žalobcu. Tu dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že

nepovažuje za správny záver súdu prvého stupňa, že zákonnú oporu pre vydanie

bezdôvodného obohatenia tvorí § 53 ObchZ, ktorý síce uvádza tento nárok medzi právnymi

prostriedkami ochrany proti nekalej súťaži, ale aby mohol súd takýto nárok vyhodnotiť ako

dôvodný, musí spĺňať zákonné podmienky podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

V súvislosti s týmto nárokom z dôvodu tvrdeného neoprávneného užívania know-how

je predovšetkým potrebné vymedziť konkrétny obsah tohto pojmu ako súbor poznatkov,

skúseností, informácií alebo postupov obchodnej, výrobnej alebo technickej povahy v danej

veci, a to jednak s prihliadnutím na námietky generálneho prokurátora, ale aj právny názor

ústavného súdu, ktorý vo svojom náleze uviedol, že vymedzenie know-how súdom prvého

stupňa nedáva racionálnu, presvedčivú, a tým ani z pohľadu materiálnej spravodlivosti

dostatočnú odpoveď na argumentáciu dovolateľa, resp. v konaní predchádzajúcom

dovolaciemu konaniu ani na argumentáciu žalovaného. Má za to, že „konajúce všeobecné

súdy nedali logicky zdôvodnenú odpoveď, v čom vidia naplnenie obsahu pojmu know-how

a jeho znakov pri každej z jednotlivých zložiek tvoriacich sporné know-how. Odôvodnenie

záveru o tom, čo v posudzovanom prípade tvorí know-how žalobkyne v 1. rade sa prejavuje

ako značne formalistické, najmä pokiaľ ide o tie zložky, ktoré z hľadiska ich slovného

vyjadrenia predstavujú všeobecne rozšírenú, bežnú činnosť, akou je napríklad reklamná a propagačná činnosť. Sťažovateľka správne poukazuje aj na nevyhodnotenie odpovede  

na otázku, či mohlo existovať know-how žalobkyne v 1. rade v tých činnostiach, ktoré boli 1M Obdo V 13/2011

zabezpečované na zmluvnom základe prostredníctvom tretích osôb, ako to bolo napríklad  

pri zabezpečovaní číselnej lotérie v systéme ON LINE“. Vyjadril sa tiež k významnej otázke,

či na know-how ako na právo príbuzné priemyselnému právu možno aplikovať ustanovenia

o vlastníckom práve a jeho ochrane obsiahnuté v Občianskom zákonníku s tým, že najvyšší

súd sa tu dopustil „závažného výkladového omylu, pretože ustanovenia o vlastníckom práve

podľa § 123 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú len na veci hmotné a nie na práva

nehmotného (t. j. duševného) vlastníctva.  ... Medzi právnou povahou vlastníckeho práva

k hmotným veciam a priemyselným (duševným) vlastníctvom sú totiž zásadné odlišnosti.

Analogicky nemôže byť predmetom vlastníckeho práva ani pohľadávka. V prípade

priemyselného vlastníctva ide v právnom zmysle o „majiteľstvo“ práv a nie o vlastníctvo

podľa § 123 a nasl. Občianskeho zákonníka.“ Z toho vyvodil, že žalovanej ako účastníčke

súdneho konania sa nedostala súdna ochrana v zákonom predpokladanej kvalite, keďže  

vo veci neboli použité relevantné právne normy, resp. pri právnom posúdení niektorých

podstatných otázok boli aplikované nesprávne právne normy.

Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru ústavného súdu preto treba prehodnotiť

záver, ku ktorému dospel dovolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, podľa

ktorého bol obsah know-how, tvoriaci predmet sporu, v rozhodnutiach súdov jednoznačne

a dostatočne vymedzený, a to ako súbor osobitných znalostí a skúseností umožňujúcich

organizáciu a prevádzkovanie číselných lotérii a stávkových hier Š., Š.   a M..

Treba súhlasiť s námietkou generálneho prokurátora, že nie všetky poznatky a skúsenosti

žalobcu majú hospodársku a právnu relevanciu a má im byť v konaní poskytnutá právna

ochrana. Súd prvého stupňa považoval za know-how znalosti a skúsenosti opísané

v znaleckých posudkoch znalcov Ing. I. S. a Ing. M. M. a týkajúce sa organizácie, herných

plánov a pravidiel číselných lotérií a stávkových hier Š., Š. a M. s tým, že išlo o znalosti

a skúsenosti potrebné k tomu, aby žalobca mohol vykonávať pre žalovaného zmluvne

dohodnuté činnosti, ktoré súd popísal na s. 24 - 25 svojho rozhodnutia, takže pojem know-

how tu stotožnil s pojmom činnosť bez toho, aby konkretizoval znalosti a skúsenosti potrebné

na vykonávanie špecifikovaných činností. Tu bude treba dať odpoveď aj na otázku, či obsahom know-how žalobcu mohli byť aj znalosti a skúsenosti potrebné na vykonávanie tých

činností, ktoré boli zabezpečované na zmluvnom základe prostredníctvom tretích osôb. S vyjasnením obsahu pojmu know-how napokon súvisí aj generálnym prokurátorom

namietaná materiálna nevykonateľnosť výroku o zdržaní sa nekalosúťažného konania, ktorú 1M Obdo V 13/2011

dovolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí považoval v celom rozsahu za

dôvodnú, preto v tejto časti odkazuje na odôvodnenie svojho predchádzajúceho rozhodnutia,

podľa ktorého „výrok rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom sa odkazuje na znalecké

posudky Ing. I. S. a Ing. M. M. je neurčitý, pretože v ňom nie sú konkretizované znalosti

a skúsenosti, ktorých sa má žalobca zdržať. Takéto znenie výroku je nevykonateľné, a preto

dovolací súd tento výrok v celom rozsahu zrušil“. K tomu sa ešte žiada poznamenať, že súd

musí mať pri vydávaní rozsudku na zreteli, či je výrok rozsudku vykonateľný. Ak sa výrok

rozsudku odvoláva na určitú listinu (najčastejšie geometrický plán, ale môže ísť aj o iný

podobný doklad, ako v tomto prípade znalecký posudok), stáva sa obsah tejto listiny súčasťou

výroku, preto táto listina musí byť označená s nepochybnou určitosťou a jej obsah musí byť z hľadiska materiálnej vykonateľnosti celkom jednoznačný.

K námietke generálneho prokurátora, že know-how môže požívať právnu ochranu iba

za predpokladu, že spĺňa zákonné znaky obchodného tajomstva sa podrobne vyjadril dovolací

súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí a na dôvodoch, pre ktoré nepovažoval túto

námietku za opodstatnenú netreba nič meniť, preto dovolací súd tieto dôvody iba zopakuje:

„Dovolací súd s uvedeným právnym názorom dovolateľa nesúhlasí. Aj keď pojem know-how

v obchodnej praxi sa používa desiatky rokov /začal sa používať v polovici minulého storočia

v USA/ (ŠVIDROŇ, J.: Základy práva duševného vlastníctva. Iuga, 2000, s. 200), pomerne

značnú pozornosť mu venuje aj teória, fakticky sa určitým spôsobom definuje v každej

učebnici Obchodného práva, v legislatíve Slovenskej republiky sa mu doposiaľ výraznejšia

pozornosť nevenovala, aj keď tento pojem sa už vyskytuje vo viacerých právnych predpisoch.

Najčastejšie sa uvádza v súvislosti s medzinárodnými zmluvami a dohodami, ktorými

je naša republika viazaná. Medzi najstaršie patrí Londýnska dohoda o nemeckých patentoch

z roku 1946, ktorá bola publikovaná v Zbierke zákonov pod č. 75/1947. Tento pojem pozná aj

zákon č. 595/2003 Z. z. o daniach z príjmov, zákon č. 172/2005 Z. z. o organizácii štátnej

podpory a výskumu, zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže, zákon  

č. 561/2007 Z. z. o investičnej pomoci a niektoré ďalšie.... V Obchodnom zákonníku

Slovenskej republiky sa však tento pojem výslovne nevyskytuje, ale považuje sa za súčasť

duševného vlastníctva (§ 479 ObchZ).

1M Obdo V 13/2011

Ani z jedného z uvedených právnych predpisov nevyplýva, že by právna ochrana

know-how bola viazaná na jeho utajenie, resp., že by právnu ochranu požívalo iba vtedy, ak

spĺňa všetky znaky obchodného tajomstva podľa § 17 ObchZ. Naopak, vo všetkých

uvedených prípadoch je pojem know-how používaný samostatne, ako samostatný právny

inštitút.

Napriek tomu v praxi je už pomerne bežne predmetom obchodnoprávnych vzťahov.

Totiž je nepochybné, že know-how (ide o terminus technicus) a ako už bolo uvedené vyššie,

tu nemožno vystačiť z jazykovým prekladom „vedieť ako“, predstavuje obchodný majetok,

ktorý je oceniteľný peniazmi za predpokladu, že je určený na podnikanie (OVEČKOVÁ, O. a kol.: Obchodný zákonník. Bratislava : IURA EDITION, 2005, s. 34). Podľa názoru

dovolacieho súdu z hľadiska právnej ochrany know-how nie je nevyhnutné, aby v celom

rozsahu spĺňalo zákonné znaky obchodného tajomstva vymedzeného v ust. § 17 ObchZ.

Tento pojem predstavuje súbor poznatkov, informácii, skúsenosti, pričom môže ísť

o informácie, ktoré sú predmetom obchodného tajomstva a sčasti nie sú predmetom

obchodného tajomstva. Ak by v Slovenskom právnom poriadku pojem know-how (rozumie sa

sporné obdobie) mal požívať právnu ochranu len v prípade, ak sú splnené znaky obchodného

tajomstva v zmysle § 17 ObchZ, potom by sa vytratila špecifičnosť tohto označenia (pôvodne

definovaného takmer úplne bezbreho, postupne sa táto definícia zužuje), jeho existencia by

bola právne bezpredmetná a v praxi by sa vystačilo s právnou ochranou podľa ust. § 17

ObchZ. Teda tieto dva pojmy nie je možné stotožňovať, resp. zamieňať. Know-how môže

existovať samostatne a aj samostatne môže byť predmetom obchodnoprávnych vzťahov.

Môže byť majetkom fyzickej alebo právnickej osoby, pričom nie je všeobecne známe

a ani dostupné. Spravidla si ho, alebo jeho časť, majiteľ utajuje. Z hľadiska pojmového

vymedzenia obchodné tajomstvo neobsahuje všetky tie znaky aké sa vyžadujú u know-how

a naopak niektoré znaky pojmu obchodné tajomstvo u pojmu know-how sa nevyžadujú.

Napríklad samotné utajovanie nie je pojmovým znakom know-how, toto je znakom len

obchodného tajomstva. Know-how môže byť súčasťou aj základného imania.

Pokiaľ dovolateľ spochybňuje názor súdov, že know-how je vlastníctvom žalobcu, k tomu dovolací súd poznamenáva, že v tomto smere sa s právnym názorom súdov

stotožňuje. Z teoretického hľadiska môžu byť na túto otázku rôzne názory, avšak sotva možno 1M Obdo V 13/2011

výstižnejšie vyjadriť vzťah žalobcu k svojmu know-how ako tak, že toto je jeho vlastníctvo.

Ide o špecifickú formu vlastníctva a možno to označiť za intelektuálne či duševné vlastníctvo

žalobcu, a preto tak ako každé iné vlastníctvo požíva právnu ochranu, jednak podľa Ústavy

Slovenskej republiky a jednak podľa ostatných právnych predpisov Slovenskej republiky.

V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, najmä zo znaleckých posudkov  

Ing. M. a Ing. Z., že know-how bolo žalobcom utajované v miere potrebnej na zachovanie

jeho ceny. Teda dovolací súd názor nižších súdov, že know-how môže požívať právnu

ochranu aj bez splnenia podmienok obchodného tajomstva považuje za správny. V tomto

smere dovolací súd má za to, že tento pojem bol a je podnikateľmi chápaný pomerne voľne,

skôr širšie ako užšie, a bolo vždy vecou podnikateľov ako si v konkrétnom prípade tento

pojem vymedzia. Dovolateľ v tejto časti sám poukazuje na určitý vývoj v danej oblasti až po nariadenie Komisie Európskych spoločenstiev č. 240/96. V danom prípade zo spoločnosti

S. na žalobcu nepochybne prešlo aj know-how tejto spoločnosti, a preto žalobcovi patrí aj

adekvátna právna ochrana vzťahujúca sa k tomuto právnemu pojmu tak ako na to správne

poukazuje aj žalobca vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu. Právny názor

dovolateľa, pokiaľ ide o vzťah know-how a obchodného tajomstva v rozhodnom období

nemal a ani v súčasnosti nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, aj keď  

do budúcna nemožno vylúčiť, že takáto norma vstúpi do platnosti. Tento názor dovolacieho

súdu však neznamená, že postup súdov pri vyčíslení hodnoty know-how a vyčíslení

bezdôvodného obohatenia žalovaného považuje za správny.“  

Ďalšie námietky generálneho prokurátora sa týkajú výšky priznaného bezdôvodného

obohatenia, ktoré mal žalovaný získať na úrok žalobcu neoprávneným užívaním jeho

nehmotného majetku. Ako už bolo uvedené, ide jednak o vydanie hodnoty know-how

ustálenej sumou 109 404 000 Sk a jednak o vydanie čistého zisku, ktorý žalovaný dosiahol

prevádzkovaním predmetných číselných lotérií za obdobie od 1. januára 1996  

do 31. decembra 2005, a to vo výške 468 424 019 Sk, pri vyčíslení ktorého súd vychádzal  

zo štruktúry výnosov žalovaného z číselných lotérií Š., Š. a M.. Prvá námietka v tejto

súvislosti sa týkala nesprávneho právneho posúdenia zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným; dovolateľ má za to, že vykonávanie zmluvných činností v mene a na účet

žalovaného a dôsledky z toho vyplývajúce nevzali konajúce súdy dostatočne do úvahy.

Žalobca sa v žalobe stavia do polohy prevádzkovateľa číselných lotérií, ale od roku 1993 1M Obdo V 13/2011

mohol používať know-how iba pri plnení svojich zmluvných povinností voči žalovanému,

ktorý príslušné číselné hry prevádzkoval. Minimálne do skončenia zmluvnej spolupráce, t. j.

do 30. júna 1999 žalobca ako mandatár plnil svoje povinnosti z mandátnej zmluvy s použitím

svojich znalostí a skúseností, ktoré boli zahrnuté v jeho odplate, takže v tomto období

nemohlo dôjsť k protiprávnemu užívaniu know-how žalobcu žalovaným. Rovnako súdy

nesprávne vyhodnotili niektoré činnosti, resp. ich výsledok ako know-how žalobcu, pričom

išlo o dokumenty (napríklad herné plány, prevádzkové predpisy, prevádzková dokumentácia),

ktoré vypracoval žalobca pre žalovaného, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že tieto dokumenty

boli schvaľované v povoleniach Ministerstva financií Slovenskej republiky na

prevádzkovanie číselných lotérií pre žalovaného. Dovolací súd zotrváva na svojom

predchádzajúcom závere o dôvodnosti týchto námietok, ku ktorým   vo svojom

predchádzajúcom rozhodnutí uviedol: „Tieto námietky sú však významné predovšetkým pre

posúdenie výšky uplatňovaných finančných nárokov za know-how. Celkom dôvodne a logicky tu generálny prokurátor poukazuje na to, že od roku 1993 používané systémy (napr.

OFF LINE) postupne zostarli a bolo ich potrebné nahradiť novými, modernejšími

a výkonnejšími. Kto a v akom rozsahu sa podieľal na modernizácii (či žalobca, či žalovaný,

prípadne obaja) týchto systémov, to súdy skutočne dostatočne neobjasnili, a z tohto dôvodu

prisúdené sumy za know-how čo do výšky nie sú preskúmateľné.“

  Generálny prokurátor namietal aj nesprávne právne posúdenie hodnoty know-how

a výšky bezdôvodného obohatenia za jeho používanie s tým, že ak by aj žalobcove znalosti

a skúsenosti požívali absolútnu právnu ochranu, spôsob, akým bolo know-how ocenené

a spôsob, akým bola určená výška nároku žalobcu za jeho neoprávnené používanie

nepovažuje za správny. Poukázal na obsah znaleckých posudkov vypracovaných znalcom

Ing. I. S. a Ing. M. M., v ktorých zhodne určili ročný licenčný poplatok ako 2 % ročného

obratu žalovaného, ale bez toho, aby aspoň minimálnym spôsobom zdôvodnili, ako dospeli

k tejto jedinej informácii odborného charakteru. Namietal tiež zvolenie nesprávnej metódy pri

oceňovaní know-how, keď obaja znalci použili metódu licenčnej analógie, hoci správne mali

použiť metódu kapitalizácie odčerpateľných zdrojov. Navyše má za to, že hodnota know-how

na trhu je irelevantná pre zistenie bezdôvodného obohatenia jeho neoprávneným používaním;

hodnotu bezdôvodného obohatenia možno zistiť iba expertízou, ktorá stanoví podiel know-

how na dosahovaním určitých ziskov. Aj tu dovolací súd odkazuje na dôvody uvedené v prechádzajúcom rozhodnutí: „Vychádzajúc už zo záverov vyslovených dovolacím súdom 1M Obdo V 13/2011

v predchádzajúcom bode je zrejmé, že námietky dovolateľa v tejto časti sú prevažne dôvodné.

Generálny prokurátor síce aj v tomto bode vychádza z toho, že sporné know-how nepožíva

žiadnu právnu ochranu, s čím sa dovolací súd nestotožňuje, avšak pokiaľ ide o vyčíslenie

uplatnených nárokov za know-how, námietky dovolateľa sú opodstatnené.

Dovolací súd nepovažuje za potrebné opakovať v tomto smere argumentáciu

dovolateľa, keďže sa s ňou stotožňuje. Znalci skutočne výšku ročného licenčného poplatku,

a to 2 % z ročného obratu žalovaného ničím nezdokumentovali, bližšie nezdôvodnili, hoci

tento výpočet bol kľúčový pre vyčíslenie hodnoty know-how. Taktiež nie je zrejmé, či

zohľadnili, že na vykonávanie uvedených číselných hier je potrebné povolenie štátu, ktoré je

výhradné pre jediný subjekt, a teda že žalovaný je zrejme jediný možný odberateľ licencie  

od žalobcu.

Súdy sa taktiež nevyporiadali s tým, či v danom prípade sa malo pri ocenení

vychádzať z metódy licenčnej analógie alebo z metódy kapitalizácie odčerpateľných zdrojov

ako to upravuje vyhláška č. 255/2000 Z. z. Teda súdy znalecké posudky, na základe ktorých

vo veci rozhodli dôsledne nevyhodnotili a bez ďalšieho sa stotožnili s ich závermi. Tieto

posudky tiež nebrali do úvahy koeficient zastarania know-how, ani podiel know-how  

na ostatnom nehmotnom majetku poskytovateľa licencie (napr. na ochranných známkach).

Vzhľadom na jedinečnosť daného sporu, keď v praxi len ťažko môže vzniknúť znovu

podobná situácia, súdy sa nemali nekriticky uspokojiť so závermi znaleckých posudkov

vypracovaných fyzickými osobami, ale mohli o ich vypracovanie požiadať ústav, ktorého

činnosť je zameraná na posudzovanie ekonomických otázok súvisiacich s oceňovaním

nehmotného majetku, akým je aj know-how, v ktorom ústave by tieto otázky mohli

posudzovať viacerí odborníci. Uvedení znalci položené otázky posudzovali individuálne,

pričom sa žiadalo pre ich komplexnosť, aby niektoré dielčie otázky riešili s odborníkmi  

zo súvisiacich oblastí. Žalovaný nepochybne postupne nadobúdal vlastné poznatky

a skúsenosti, a to zrejme stále vo väčšom rozsahu, až nakoniec bol schopný tieto činnosti

vykonávať úplne samostatne. Všetky tieto skutkové okolnosti mali byť zohľadnené  

pri vypočítavaní skutočnej výšky bezdôvodného obohatenia.“

Tu treba opakovane poukázať na odborné stanovisko prof. H., ktorý vyslovil názor, že

„náhrada za pôvodné know-how, s ktorým spoločnosť Š. vstúpila do spolupráce so 1M Obdo V 13/2011

spoločnosťou T. v roku 1993 sa postupne uskutočňovala v platbách, ktoré spoločnosť T.

poskytovala spoločnosti Š. za jej servisné služby pri prevádzkovaní číselných lotérií a ktoré

byli od roku 2001 poskytované jej dcérskej spoločnosti Š. P. Hodnota pôvodného know-how

tak už bola – vykonanými platbami – vyrovnaná, skonzumovaná.“ Rovnako tento názor súdy

nechali bez povšimnutia.

Mimoriadne dovolanie sa týkalo aj právneho posúdenia výšky nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia z dôvodu nekalosúťažného konania, kde súdy dospeli k záveru, že

žalovaný sa v období rokov 1996 až 2005 z dôvodu nekalosúťažného konania bezdôvodne

obohatil do výšky jeho celého čistého zisku, a to na úkor žalobcu. Nevzali pritom do úvahy,

že know-how nebolo jediným predpokladom dosiahnutia zisku z prevádzkovania číselných hier; hlavnou podmienkou pre dosiahnutie ziskov bola existencia štátneho povolenia  

na prevádzkovanie číselných lotérií, bez ktorého nebolo možné dosiahnuť v danej oblasti

žiadne zisky. Generálny prokurátor nepovažuje za splnený ani zákonný predpoklad, že

obohatenie nastalo na úkor žalobcu, ktorý nemal štátne povolenie na prevádzkovanie

číselných lotérií, teda nemal ani hypotetickú možnosť získať to, o čo sa žalovaný obohatil. Aj

pri vyhodnotení tejto námietky dovolací súd zotrváva na dôvodoch svojho predchádzajúceho

rozhodnutia: „Dovolací súd túto námietku generálneho prokurátora považuje v celom rozsahu

za dôvodnú. Záver súdov, že žalovaný v období rokov 1996 až 2005 z dôvodu

nekalosúťažného konania sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu do výšky jeho celého

čistého zisku nemôže obstáť ani po skutkovej, ani po právnej stráne. Know-how v časti, ktorá

patrila žalobcovi a neoprávnene ho v rozhodnom období užíval žalovaný, nemohlo byť

jediným predpokladom dosiahnutia zisku z prevádzkovania číselných hier. Teda podľa

obsahu spisu nič tomu nenasvedčuje. Tak ako správne uvádza generálny prokurátor uvedený

záver súdov vychádzajúci zo znaleckých posudkov nezodpovedá logike. Jednou z podmienok

podnikania žalovaného bola existencia štátneho povolenia na prevádzkovanie číselných

lotérií. Je tu však aj celý rad ďalších skutočností, ktoré vylučujú, že by žalobcovi vznikol

nárok na celý zisk žalovaného za sporné obdobie. Muselo by ísť o prípad, kedy žalovaný sám

nevykonával absolútne žiadnu činnosť, vôbec nemal vlastných zamestnancov, nemal vlastný majetok v podobe zariadení na vykonávanie týchto činností, atď. Už len fakt, že žalovaný  

na začiatku svojej činnosti uzatvoril obchodnoprávne zmluvy so žalobcom svedčí o tom, že

sám vykonal úkony smerujúce k dosiahnutiu zisku. Pred sporným obdobím 1996 až 2005

nepochybne aj žalovaný získaval určité poznatky a skúsenosti, na svoje náklady zabezpečoval 1M Obdo V 13/2011

modernizáciu zariadení, atď. Na druhej strane pôvodné know-how, ktoré poskytoval žalobca

na začiatku spolupráce so žalovaným, ako už bolo uvedené vyššie, zastaralo a ktoré prvky

z know-how inovoval v spornom období žalobca skutkovo nie je objasnené.

Inak správne súdy z čistého zisku žalovaného odpočítali aspoň výšku licenčných

poplatkov za používanie ochranných známok.

Úvaha generálneho prokurátora o možnosti posúdenia bezdôvodného obohatenia

podľa ust. § 20 ObchZ vo všeobecnej rovine je správna, avšak v danom prípade sa javí, že je

nad rámec skutkových záverov súdov. Nemožno však vylúčiť, že v ďalšom konaní sa súdy

budú skutkovo aj právne zaoberať aj s touto pripomienkou generálneho prokurátora, ktorý

konštatuje, že tento nárok by dokonca vznikol bez ohľadu na to, že nie sú naplnené znaky

nekalej súťaže (§ 20 ObchZ).“

Posledné, v mimoriadnom dovolaní uplatnené námietky sa týkajú nesprávneho

právneho posúdenia výšky úrokov z omeškania a námietky premlčania. Pokiaľ ide o úroky

z omeškania, znova platí už vyslovený právny názor dovolacieho súdu, podľa ktorého

„Dovolací súd túto námietku považuje za čiastočne dôvodnú, avšak vzhľadom na nedostatok

odôvodnenia, pokiaľ ide o priznané úroky z omeškania v napadnutých rozsudkoch, ako aj  

pre celkovú nezrozumiteľnosť výroku o úrokoch z omeškania, nie je možné závery súdov

bližšie preskúmať. Z tohto dôvodu dovolací súd, pokiaľ ide o úroky z omeškania, môže

vychádzať iba z toho, čo sa javí z doterajšieho obsahu spisu.

Súd prvého stupňa úroky z omeškania stroho posúdil podľa ust. § 369 ObchZ v znení

účinnom od 1. februára 2006. Odvolací súd jeho rozsudok potvrdil aj v tejto časti, pričom

odôvodneniu tohto nároku fakticky nevenoval žiadnu pozornosť, a to ani z hľadiska aplikácie

ust. § 763, 763a ObchZ. Keďže súdy bližšie nezdôvodnili začiatok omeškania ani u jedného

z peňažných plnení, zo strany dovolacieho súdu posudzovanie tejto otázky by bolo predčasné.

Vzhľadom na predchádzajúce závery dovolacieho súdu, aj tu dovolací súd poznamenáva, že

pokiaľ súdy nižších stupňov úroky z omeškania posudzovali podľa ustanovení Obchodného

zákonníka a nie Občianskeho zákonníka postupovali správne. Totiž žalobca bol so žalovaným permanentne vo vzťahoch, ktoré upravuje Obchodný zákonník. To sa týka jednak zmlúv 1M Obdo V 13/2011

o spolupráci týchto subjektov, ako aj vzťahov vzniknutých mimo zmluvného rámca, teda

vzťahov vzniknutých na základe protiprávneho konania žalovaného.“  

Podľa právneho názoru generálneho prokurátora súdy nesprávne právne posúdili aj

žalovaným vznesenú námietku premlčania, pretože on považuje nárok na bezdôvodné

obohatenie za premlčaný za obdobie od 1. januára 1996 až do 5. januára 1996. I keď ide

z hľadiska výšky uplatnených nárokov o zanedbateľnú sumu, dovolací súd sa s touto

námietkou vysporiadal takto: „Súdy viazali začiatok plynutia premlčacej doby na zverejnenie

výhernej listiny žrebovania číselných hier v prvom stávkovom týždni roku 1996, ktoré sa

konalo 7. januára 1996. Dovolací súd za začiatok plynutia premlčacej doby tiež považuje deň

7. január 1996, avšak na rozdiel od argumentácie súdov a dovolateľa, k tomu dospel  

na základe inej úvahy. Tento deň nemôže byť považovaný za začiatok plynutia premlčacej doby z dôvodu, že vtedy sa žalobca dozvedel, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil. Keďže

nejde o subjektívnu premlčaciu dobu, otázka vedomosti na strane žalobcu je irelevantná.

Začiatok premlčacej doby musí vyplývať z objektívnych skutočností. Teda uplatňovaný nárok

musí predovšetkým vzniknúť. Bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu sa

fakticky nemohlo uskutočniť skôr, ako sa uskutočnilo žrebovanie. Bez uskutočnenia

žrebovania vo vopred určený deň žalovaný by musel finančné prostriedky tipujúcim vrátiť,

prípadne by určil náhradný termín žrebovania. Teda žrebovanie je takou skutočnosťou, ktorá

objektívne zakladá v danom prípade začiatok plynutia premlčacej doby. Teda aj keď žalobca

formálne uplatňuje nárok od 1. 1. 1996, actio nata je v skutočnosti dané až dňom 7. 1. 1996,

ktorým dňom je ukončený proces podávania tiketov a žrebovania. Táto otázka je však

fakticky bez zásadného právneho významu. Pokiaľ by sa skutočne preukázalo, že žalovaný aj

v čase od 1. 1. 1996 do 5. 1. 1996 získal na úkor žalobcu iným spôsobom bezdôvodné

obohatenie, bolo by možné tento nárok považovať za premlčaný. Pritom ale súdy nároky

pred 7. 1. 1996 považovali za premlčané, teda táto námietka generálneho prokurátora nie je

dôvodná.“

Pokiaľ dovolateľ namietal, že súdy priznali žalobcovi plnú náhradu trov konania, hoci

jeho žaloba bola čiastočne zamietnutá, dovolací súd zastáva názor, že aplikácia ustanovenia  

§ 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku bola v danom prípade správna, pretože rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku. Vzhľadom na zrušenie

rozsudkov vo veci samej však bolo potrebné zrušiť aj súvisiace výroky o trovách konania. 1M Obdo V 13/2011  

Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvého

stupňa i odvolacieho súdu vychádza z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu,

preto podľa ustanovenia § 243b ods. 2 a 3 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. rozsudok

súdu prvého stupňa, ako aj rozsudok odvolacieho súdu v ich napadnutých častiach zrušil a vec

v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí

rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 19. marca 2015

JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová