Najvyšší súd   1M Obdo V 1/2015 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: J. K., nar. X., bytom P., zast. AK JUDr. A. S., s. r. o., advokátkou JUDr. A. S., R., proti žalovanej E. T., r. č.., bytom P., zast. JUDr. D. Š., advokátkou so sídlom K., pracovisko S., o námietkach žalovanej proti zmenkovému platobnému rozkazu, vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.

zn. 3Zm/100/2003, na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. marca 2013, č. k. 3Zm/100/2003-234 v spojení

s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2014, č. k. 4 Obo/39/2013-260

a uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. októbra 2014, č. k. 3Zm/100/2003-Pú-271

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2015, sp. zn.

4 Obo 59/2014,takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

o d m i e t a.

Žalobcovi sa náhrada trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Žalobca si žalobou doručenou 26. augusta 2003 na súd prvého stupňa uplatnil právo

na peňažné plnenie z vlastnej zmenky voči výstavcom zmenky - žalovanej v 1. rade E. T.

a žalovanému v 2. rade M. Š., a to návrhom na vydanie zmenkového platobného rozkazu,

keďže žalovaní sa vystavením zmenky bez protestu, zročnej 20. decembra 2002, zaviazali

spoločne a nerozdielne žalobcovi zaplatiť celkovo sumu vo výške 220 000,-- Sk, ktorú

napriek osobnej výzve žalobcu nezaplatili.

Prvostupňový súd vydal 2. júna 2004 zmenkový platobný rozkaz č. k.

3Zm/100/2003-Va-40 v zmysle návrhu žalobcu. Tento bol doručený žalovanej v 1. rade

30. júna 2004 a žalovanému v 2. rade dňa 4. júla 2004 náhradným spôsobom.

1M Obdo V 1/2015

Žalovaná v 1. rade v zákonom stanovenej lehote podala proti ZPR námietky, v ktorých

uviedla, že nie pravdivé tvrdenie žalobcu o nezaplatení zmenkovej sumy, lebo žalovaný

v 2. rade ju včas a riadne na dohodnutom mieste za prítomnosti svedkov žalobcovi zaplatil.

Taktiež uviedla, že má pochybnosti o pravosti zmenky predloženej žalobcom, keďže tento

uviedol, že zmenku stratil. Zmenka podpísaná aj žalovaným v 2. rade nebola zmenka

bez protestu, teda namietala pravosť zmenky.

Súd prvého stupňa rozsudkom z 25. augusta 2004, č. k. 3Zm/100/2003-Va-56

zmenkový platobný rozkaz z 2. júna 2004, č. k. 3Zm/100/2003-Va-40 ponechal v platnosti

v celom rozsahu a uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúc o odvolaní žalovanej v 1. rade

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu

predčasného rozhodnutia.

Prvostupňový súd následne doplnil dokazovanie o notársky osvedčené vyhlásenie M.

B., podľa ktorého sa tento nevie vyjadriť k žiadnym obchodným aktivitám žalovaných

so žalobcom a pri ich vzájomných rokovaniach, ani pri odovzdávaní finančných prostriedkov

nikdy nebol.

Rozsudkom súdu prvého stupňa zo 14. januára 2008, č. k. 3Zm/100/2003-Ra-146 bol

zmenkový platobný rozkaz z 2. júna 2004, č. k. 3Zm/100/2003-Va-40 ponechaný proti

žalovanej v 1. rade v platnosti v celom rozsahu a žalovanej v 1. rade bola uložená povinnosť

nahradiť žalobcovi trovy konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím z 29. januára 2009, č. k.

2 Obo 54/2008 predmetný napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie z dôvodu jeho predčasnosti, keďže prvostupňový súd rozhodol

bez vypočutia svedkyne Mihálikovej a žalovaného v 2. rade.

Prvostupňový súd na pojednávaní preto vypočul žalovaného v 2. rade, ktorý potvrdil

verziu žalovanej v 1. rade, t. j., že pri platení zmenkovej sumy im žalobca oznámil stratu

zmenky. Žalovaná v 1. rade navrhla znalecké dokazovanie na preverenie pravosti jej podpisu, 1M Obdo V 1/2015

čomu konajúci súd vyhovel a uznesením z 11. júna 2012 nariadil znalecké dokazovanie.

Následne uznesením z 9. januára 2013 zrušil uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania

v dôsledku uplatnenia koncentračnej zásady, keďže žalovaná v 1. rade podľa názoru súdu,

v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu nenamietala, že zmenku predloženú

žalobcom nepodpísala.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 25. marca 2013, č. k. 3Zm/100/2003-234

zmenkový platobný rozkaz ponechal proti žalovanej v 1. rade v platnosti v celom rozsahu.

Uviedol, že pokiaľ by žalovaní zmenkovú sumu zaplatili, boli by pri jej zaplatení žiadali

vydanie zmenky, potvrdenie o zaplatení alebo zničenie zmenky, čo v konaní nebolo

preukázané, a preto súd neuveril tvrdeniam žalovanej v 1. rade o zaplatení zmenkovej sumy,

pričom sa pri tomto závere oprel aj o vyjadrenie M. B., ktorý podľa tvrdenia žalovanej v 1.

rade mal byť pri odovzdávaní finančných prostriedkov. K návrhu žalovanej

v 1. rade na preverenie pravosti jej podpisu, súd poukázal na koncentračnú zásadu, podľa

ktorej môže súd v konaní o námietkach preskúmať len námietky podané v lehote 3 dní

od doručenia zmenkového platobného rozkazu, ktoré neskôr nie je možné účinne meniť alebo

rozširovať. Podľa názoru súdu žalovaná v 1. rade v námietkach nenamietala,že by predmetnú

zmenku nepodpísala.

O odvolaní žalovanej v 1. rade rozhodol najvyšší súd rozsudkom z 31. júla 2014, č. k.

4 Obo/39/2013-260 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení

uviedol, že v námietkach je treba skutkovo nezameniteľným spôsobom opísať skutočnosti,

o ktoré sa obrana žalovaného opiera. Z obsahu námietok žalovanej v 1. rade, podľa názoru

najvyššieho súdu je jednoznačné, že namietala zaplatenie zmenkovej sumy pred vydaním

zmenkového platobného rozkazu, pričom nespochybňovala svoj podpis na zmenke.

Na základe obsahu námietok sa konajúci súd podľa § 175 ods. 2 O. s. p. mohol zaoberať len

skúmaním otázky, či bola zmenková suma z vlastnej zmenky zaplatená.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu žalovanej v 1. rade

podal mimoriadne dovolanie, došlé na Najvyšší súd Slovenskej republiky 13. mája 2015,

pričom písomným podaním, došlým na najvyšší súd dňa 4. septembra 2015, zmenil rozsah

mimoriadneho dovolania z 30. apríla 2015 sp. zn. VI/2 Pz 421/14/1000-6 tak, že mimoriadne

dovolanie rozšíril aj proti mimoriadnym dovolaním nedotknutého závislého výroku uznesenia 1M Obdo V 1/2015

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. októbra 2014, č. k. 3Zm/100/2003-Pú-271, ktorým súd

uložil žalovanej E. T. povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 3 068,81 eur

v spojení s potvrdzujúcim uznesením najvyššieho súdu z 27. februára 2015, sp. zn. 4

Obo/99/2014 (správne má byť 4 Obo 59/2014) z týchto dôvodov:

Súdy sa neriadili ustanoveniami § 1, 2 a 3 O. s. p., §§ 175 ods. 1,175 ods. 2

a 3 v platnom a účinnom znení do 30. septembra 2004, ako aj ustanoveniami §§ 75, 76 ods. 1

zákona č.191/1950Sb.

Zmenky sú ovládané princípom tzv. zmenkovej prísnosti, vyplývajúcej zo zákonnej

úpravy v hmotnoprávnom predpise. Dôsledkom tejto prísnosti je presné stanovenie

obsahových náležitostí zmenky, z ktorých, ak niektorá chýba alebo je rozporná, listinu

nemožno považovať za zmenku a nenastávajú jej účinky. Zmenková prísnosť sa tiež prejavuje

prísnymi podmienkami pre uplatnenie zmeniek voči dlžníkovi.

Vo vzťahu k zmenke súd musí vždy skúmať, či predložená listina je skutočne

zmenkou (§ 75 zákon zmenkový a šekový). Ak pri skúmaní náležitostí zmenky súd zistí, že

zmenka je neplatná, nemôže priznať majiteľovi návrhom uplatnený nárok.

Podmienky pre vydanie zmenkového platobného rozkazu stanovuje ust. § 175 ods. 1

O. s. p. Formálne posudzovanie pravosti predloženej zmenky však nepostačuje, ak je jej

pravosť v konaní o námietkach spochybnená.

Žalobca ako majiteľ zmenky je dostatočne legitimovaný samotným originálom

zmenky bez toho, aby musel preukazovať dôvody vzniku vystavenia zmenky. Z ust. § 17 zák.

č. 191/1950 Zb. síce vyplýva, že žalovaný zo zmenky môže vznášať proti zmenkovému

nároku určité námietky, je však na ňom, aby oprávnenosť týchto námietok preukázal.

Dôkazné bremeno teda spočívalo na žalovanej v 1. rade a v prípade jeho neunesia by bola

nesporná jej povinnosť podľa zmenky plniť.

V skrátenom konaní možno uplatniť iba tie nároky veriteľov voči dlžníkom, ktoré sú

spojené predovšetkým s nezaplatením alebo neprijatím zmenky. Obranou žalovaného proti 1M Obdo V 1/2015

zmenkovému platobnému rozkazu sú námietky, ktoré musia byť vždy odôvodnené. Ide o tzv.

koncentračnú zásadu.

Dovolateľ má za to, že záver súdov konajúcich v danej veci o tom, že žalovaná

v 1. rade namietala len zaplatenie zmenkovej sumy pred vydaním zmenkového platobného

rozkazu, pričom v námietkach nespochybňovala svoj podpis na zmenke, nenachádza oporu

v obsahu spisu. Naopak, zachovanie koncentračnej zásady rezultuje z obsahu námietok včas

podaných žalovanou v 1. rade. Námietka, resp. jej, v kontexte veci relevantná časť znela:

“Mám dôvod pochybovať o pravosti zmenky, ktorú predložil navrhovateľ, a to z dôvodu, že

navrhovateľ uviedol, že zmenku stratil a zmenka, ktorú sme s odporcom v 1. rade podpisovali,

nebola zmenka bez protestu“. Teda, ak žalovaná v 1. rade v námietkach tvrdila, že ona

podpísala takú zmenku, ktorá nebola zmenkou “bez protestu“, je zrejmé, že tým povedala aj

to, že nepodpisovala zmenku, ktorá by bola zmenkou “bez protestu“. Ide o logický výklad jej

tvrdenia, rovnaký, aký sa používa pri výklade právnych noriem (a contrario-dôvodením

z opaku), ktoré sú taktiež navonok vyjadrené slovami. Je teda zrejmé, že žalovaná v 1. rade

včas podanými námietkami spochybnila pravosť jej podpisu a tým aj platnosť predloženej

zmenky. Výsluchom žalovaného v 2. rade, ako svedka, pochybnosť o pravosti podpisov ešte

zosilnela.

Súdom uskutočnené posúdenie obsahu námietok žalovanej v 1. rade teda bolo zjavne

nesúladné s ich skutočným obsahom, resp. neprimerane reštriktívne, prehnane formalistické

a poškodzujúce jej práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu. Vzhľadom na to, že ide

o základné právo, nebol na mieste uplatnený reštriktívny výklad zákona, naopak okolnosti si

vyžadovali skôr ústavne konformný prístup(in dubio mitius).

V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden

ústavne súladný a druhý ústavne nesúladný), má prioritu jeho výklad ústavne súladným

spôsobom, čo pre súdy vyplýva z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy.

Dovolateľ doplnil, že súd vzhľadom na účel a poslanie občianskeho súdneho konania

mal prihliadať i na to, že od obsahu námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu,

podaných laikom v tak krátkej lehote, nemožno očakávať akademicky dokonalú formuláciu

právne a skutkovo relevantných skutočností. Navyše obstarať si kvalifikovanú právnu pomoc 1M Obdo V 1/2015

s naštudovaním spisu a podaním námietok do troch dní je reálne ťažko uskutočniteľné.

Nevykonaním dôkazu súdom jej bolo znemožnené účinne sa pred žalobcom brániť, čím došlo

k inej vade konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej

(§ 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Teda v rozpore s koncentračnou zásadou tak súd

neposudzoval včas vznesenú námietku a bezdôvodne nevykonal rozhodujúci dôkaz, ktorý mal

a mohol preukázať (ne)splnenie základnej podmienky na uplatnenie práva zo zmenky.

V rozsudku sa súd prvého stupňa dôkazne opieral aj o písomné vyjadrenie žalovanou v 1. rade

navrhnutého svedka M. B. (hoci s notárskym osvedčeným podpisom), ktoré bolo zabezpečené

a súdu predložené žalobcom a bolo akceptované bez zákonného poučenia, čo je možné

považovať za ďalšiu (inú) vadu konania podľa § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p.

Dovolateľ vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že sú splnené podmienky na podanie

mimoriadneho dovolania podľa § 243e O. s. p. v spojitosti s § 243f ods. 1 písm. b/, c/ O. s. p.,

pričom podanie mimoriadneho dovolania si vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených

záujmov účastníkov konania, ktorú nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Dovolateľ písomným podaním, došlým na najvyšší súd 4. septembra 2015, zmenil

rozsah mimoriadneho dovolania z 30. apríla 2015, došlého na najvyšší súd dňa 13. mája 2015

tak, že mimoriadne dovolanie podal aj proti mimoriadnym dovolaním nedotknutému

závislému výroku uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. októbra 2014, č. k.

3Zm/100/2003-Pú-271, ktorým uložil žalovanej E. T. povinnosť nahradiť žalobcovi trovy

konania vo výške 3 068,81 eur, v spojení s potvrdzujúcim uznesením najvyššieho súdu z 27.

februára 2015, č. k. 4 Obo 99/2014 (správne má byť 4 Obo 59/2014) a navrhol, aby dovolací

súd všetky označené rozhodnutia, proti ktorým bolo mimoriadne dovolanie podané, zrušil

a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

Svoju zmenu rozsahu mimoriadneho dovolania dovolateľ odôvodnil tým, že žalovaná

dala podnet na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, ďalší podnet na podanie

mimoriadneho dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. októbra

2014, č. k. 3Zm/100/2003-Pú-271 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 27. februára 2015, sp. zn. 4 Obo 99/2014 (správne má byť

4 Obo 59/2014), ktorým jej bola uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. Výroky

označených rozhodnutí o trovách konania neboli podaním mimoriadneho dovolania dotknuté. 1M Obdo V 1/2015

Dovolateľ má za to, uznesenie súdu prvého stupňa z 8. októbra 2014, č. k.

3Zm/100/2003-Pú-271 v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 27. februára 2015, sp. zn.

4 Obo 99/2014 (správne má byť 4 Obo 59/2014), ktorým bolo uložené žalovanej nahradiť

žalobcovi trovy konania, je rozhodnutím, ktorého výrok závisí od výrokov rozhodnutí

napadnutým mimoriadnym dovolaním z 30. apríla 2015. Výrok o povinnosti zaplatenia trov

konania bol urobený v súlade s § 151 ods. 3 O. s. p., t. j. samostatným rozhodnutím. Ide však

len o technické odčlenenie od výroku vo veci samej, ktoré nemá za následok stratu jeho

závislej povahy na meritórnom výroku. Z tohto dôvodu bolo potrebné aby, hoci aj na základe

samostatného podnetu, dovolací súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní, vrátane obsahovo

nadväzujúceho výroku o trovách konania.

Procesné rozhodovanie o trovách konania je neopomenuteľnou súčasťou súdneho

rozhodovania ako celku a nemožno ho od neho oddeľovať. Až konečný pomer úspechu

a neúspechu procesných strán v konaní je smerodajný pre spôsob rozhodnutia o trovách.

K mimoriadnemu dovolaniu sa písomne vyjadril žalobca a uviedol, že žalovaná mala

možnosť nahliadať do súdneho spisu, pozrieť si originál zmenky a jej podpis na zmenke.

Žalovaná v 1. rade až na pojednávaní konanom 7. mája 2012 uviedla, že na zmenke, ktorá je

založená v súdnom spise, nie jej podpis. Poukázal na námietky žalovanej v 1. rade proti

zmenkovému platobnému rozkazu, v ktorých nespochybnila svoj podpis na zmenke a táto

skutočnosť žiadnym spôsobom ani nevyplýva z obsahu jej námietok. Práve v námietkach

potvrdila, že zmenku žalobcovi podpísala spolu so žalovaným v 2. rade. Žalobca má za to, že

súdy v danom prípade postupovali správne a ich rozhodnutia sú zákonné. Preto navrhol, aby

najvyšší súd dovolanie generálneho prokurátora zamietol.

Žalovaná v 1. rade sa písomne vyjadrila k mimoriadnemu dovolaniu, s ktorým sa plne

stotožňuje, pridržiava sa všetkých svojich ústnych vyjadrení a písomných podaní a podotkla

ku vzťahu k trovám konania, že konanie prebieha od roku 2003, pôvodne bol v konaní

označený aj M. Š., pričom len ona bola zaviazaná k náhrade trov konania, a to aj tých, ktoré

by mal uhradiť M. Š.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 4 O. s. p.) skôr, ako

pristúpil k vecnému prejednaniu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

konštatoval, že mimoriadne dovolanie bolo podané v zákonnej jednoročnej lehote (§ 243g 1M Obdo V 1/2015

O. s. p.), a preto najskôr skúmal, či boli splnené podmienky vyžadované na podanie

mimoriadneho dovolania.

Podmienky prípustnosti podania mimoriadneho dovolania stanovuje § 243e ods. 1

O. s. p.

Podľa ust. § 243e ods. 1 O. s. p. - ak generálny prokurátor na základe podnetu

účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím

súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O. s. p.), a ak to

vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb

alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti

takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky v súvislosti s konaním o súlade Občianskeho

súdneho poriadku týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s Ústavou Slovenskej republiky

v uznesení sp. zn. PL ÚS 57/99 z 19. júla 2000 vyslovil svoj názor, podľa ktorého

mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to

však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je

procesne legitimovaný iba generálny prokurátor a je zásadne obmedzené len na prípady,

v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom konania.

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil

súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti

vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb

alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho

konania vyjadreného v § 1 O. s. p. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka

pred dôsledkami nespravodlivého procesu, ktorý trpí základnými procesnými pochybeniami

a postupmi súdov znamenajúcich až porušenie práva na súdnu ochranu. Tento záver podľa

názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania ustanovené v § 243f

O. s. p. (PL.ÚS 57/99).

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j.

vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky

zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených 1M Obdo V 1/2015

záujmov (s výnimkou dovolania - §243f ods. 2 písm. c/ O. s. p.), alebo takéto právne

prostriedky nemala k dispozícii tak, ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde nie je

prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami znemožnené

využitie týchto právnych prostriedkov nápravy. Z tohto zákonného predpokladu vyplýva

významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje jeho

výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku

(PL.ÚS 57/99, III.ÚS 35/2014).

Konfrontujúc právne názory v rozhodnutiach senátov ústavného súdu a stanoviska

občianskoprávneho kolégia, I. senát ústavného súdu konštatoval, že sú v zásade rozdielne.

I. senát ústavného súdu vychádzajúc zo svojej judikatúry, ako aj doterajšej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane vyslovil, že v dôsledku zrušenia

právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 Dohovoru

v prípadoch, v ktorých na základe procesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania,

hoci aj na podnet niektorého účastníka konania, došlo k zrušeniu právoplatného a záväzného

súdneho rozhodnutia (napr. vo veci Kutepov a Anikeyenko proti Rusku, rozsudok

z 25. októbra 2005, č. 68029/01, bod 33, Tripon proti Rumunsku (č. 2), rozsudok

z 23. septembra 2008, č. 4828/04, bod 22, Asito proti Moldavsku, rozsudok z 8. novembra

2005, č. 40663/98, bod 47-49) za súčasného zdôraznenia princípu právnej istoty dospel

k záveru, že mimoriadne dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok dostupný výlučne

generálnemu prokurátorovi je prípustné len vo výnimočných prípadoch, pokiaľ účastník

konania neúspešne využil zákonom dovolené právne prostriedky na ochranu svojich práv

a právom chránených záujmov, alebo také prostriedky nemal k dispozícii.

Plénum ústavného súdu návrh I. senátu ústavného súdu o zjednotení odchylných

právnych názorov, týkajúcich sa prípustnosti mimoriadnych dovolaní podaných generálnym

prokurátorom, prerokovalo a uznesením sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015 prijalo

zjednocujúce stanovisko v tomto znení: “Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho

prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom

dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník 1M Obdo V 1/2015

konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených

záujmov.“

Dovolací súd súc viazaný zjednocujúcim stanoviskom pléna ústavného súdu,

na preskúmanie prípustnosti mimoriadneho dovolania v predmetnej veci uplatnil ústavne

konformný výklad § 243e O. s. p. a konštatoval, že z predložených listinných dokumentov,

vyjadrení účastníkov konania, rozhodnutí súdov nižších stupňov nevyplynuli žiadne

objektívne prekážky, ktoré by využitie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

v tejto veci znemožňovali.

V tomto prípade je potrebné rešpektovať zásadu “vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá

zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby

svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou,

teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky, v dôsledku ktorých by

nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že jedným zo základných princípov

právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v rámci civilného

konania je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná

nezameniteľnosť. Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho

rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezameniteľnosť

a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo rozhodnutí

vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi

v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím

mimoriadneho opravného prostriedku.

Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k názoru, že žalovaná v 1. rade

nevyužila svoje subjektívne právo podať mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) podľa

ust. § 237 ods. 1 O. s. p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatujúc, že mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora nespĺňa podmienky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku

podľa § 243e ods. 1 O. s. p., keďže ochranu práv a zákonom chránených záujmov žalovanej 1M Obdo V 1/2015

v 1. rade bolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami (podaním dovolania

žalovanou v 1. rade), mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora v súlade s ust. § 243b

ods. 4 v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol, pretože smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.  

O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa ust.§ 243b ods. 5 O. s. p.

v spojení s ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že tieto žalobcovi nepriznal, keďže si

trovy dovolacieho konania neuplatnil a ani ich v stanovenej lehote nevyčíslil.

Toto rozhodnutie prijal dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pomerom hlasov 5 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. októbra 2015

  JUDr. Darina Ličková, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová