Najvyšší súd 1M Obdo V 1/2015 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: J. K., nar. X., bytom P., zast. AK JUDr. A. S., s. r. o., advokátkou JUDr. A. S., R., proti žalovanej E. T., r. č.., bytom P., zast. JUDr. D. Š., advokátkou so sídlom K., pracovisko S., o námietkach žalovanej proti zmenkovému platobnému rozkazu, vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.
zn. 3Zm/100/2003, na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. marca 2013, č. k. 3Zm/100/2003-234 v spojení
s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2014, č. k. 4 Obo/39/2013-260
a uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. októbra 2014, č. k. 3Zm/100/2003-Pú-271
v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2015, sp. zn.
4 Obo 59/2014,takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
o d m i e t a.
Žalobcovi sa náhrada trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Žalobca si žalobou doručenou 26. augusta 2003 na súd prvého stupňa uplatnil právo
na peňažné plnenie z vlastnej zmenky voči výstavcom zmenky - žalovanej v 1. rade E. T.
a žalovanému v 2. rade M. Š., a to návrhom na vydanie zmenkového platobného rozkazu,
keďže žalovaní sa vystavením zmenky bez protestu, zročnej 20. decembra 2002, zaviazali
spoločne a nerozdielne žalobcovi zaplatiť celkovo sumu vo výške 220 000,-- Sk, ktorú
napriek osobnej výzve žalobcu nezaplatili.
Prvostupňový súd vydal 2. júna 2004 zmenkový platobný rozkaz č. k.
3Zm/100/2003-Va-40 v zmysle návrhu žalobcu. Tento bol doručený žalovanej v 1. rade
30. júna 2004 a žalovanému v 2. rade dňa 4. júla 2004 náhradným spôsobom.
1M Obdo V 1/2015
Žalovaná v 1. rade v zákonom stanovenej lehote podala proti ZPR námietky, v ktorých
uviedla, že nie pravdivé tvrdenie žalobcu o nezaplatení zmenkovej sumy, lebo žalovaný
v 2. rade ju včas a riadne na dohodnutom mieste za prítomnosti svedkov žalobcovi zaplatil.
Taktiež uviedla, že má pochybnosti o pravosti zmenky predloženej žalobcom, keďže tento
uviedol, že zmenku stratil. Zmenka podpísaná aj žalovaným v 2. rade nebola zmenka
bez protestu, teda namietala pravosť zmenky.
Súd prvého stupňa rozsudkom z 25. augusta 2004, č. k. 3Zm/100/2003-Va-56
zmenkový platobný rozkaz z 2. júna 2004, č. k. 3Zm/100/2003-Va-40 ponechal v platnosti
v celom rozsahu a uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúc o odvolaní žalovanej v 1. rade
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu
predčasného rozhodnutia.
Prvostupňový súd následne doplnil dokazovanie o notársky osvedčené vyhlásenie M.
B., podľa ktorého sa tento nevie vyjadriť k žiadnym obchodným aktivitám žalovaných
so žalobcom a pri ich vzájomných rokovaniach, ani pri odovzdávaní finančných prostriedkov
nikdy nebol.
Rozsudkom súdu prvého stupňa zo 14. januára 2008, č. k. 3Zm/100/2003-Ra-146 bol
zmenkový platobný rozkaz z 2. júna 2004, č. k. 3Zm/100/2003-Va-40 ponechaný proti
žalovanej v 1. rade v platnosti v celom rozsahu a žalovanej v 1. rade bola uložená povinnosť
nahradiť žalobcovi trovy konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím z 29. januára 2009, č. k.
2 Obo 54/2008 predmetný napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie z dôvodu jeho predčasnosti, keďže prvostupňový súd rozhodol
bez vypočutia svedkyne Mihálikovej a žalovaného v 2. rade.
Prvostupňový súd na pojednávaní preto vypočul žalovaného v 2. rade, ktorý potvrdil
verziu žalovanej v 1. rade, t. j., že pri platení zmenkovej sumy im žalobca oznámil stratu
zmenky. Žalovaná v 1. rade navrhla znalecké dokazovanie na preverenie pravosti jej podpisu, 1M Obdo V 1/2015
čomu konajúci súd vyhovel a uznesením z 11. júna 2012 nariadil znalecké dokazovanie.
Následne uznesením z 9. januára 2013 zrušil uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania
v dôsledku uplatnenia koncentračnej zásady, keďže žalovaná v 1. rade podľa názoru súdu,
v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu nenamietala, že zmenku predloženú
žalobcom nepodpísala.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 25. marca 2013, č. k. 3Zm/100/2003-234
zmenkový platobný rozkaz ponechal proti žalovanej v 1. rade v platnosti v celom rozsahu.
Uviedol, že pokiaľ by žalovaní zmenkovú sumu zaplatili, boli by pri jej zaplatení žiadali
vydanie zmenky, potvrdenie o zaplatení alebo zničenie zmenky, čo v konaní nebolo
preukázané, a preto súd neuveril tvrdeniam žalovanej v 1. rade o zaplatení zmenkovej sumy,
pričom sa pri tomto závere oprel aj o vyjadrenie M. B., ktorý podľa tvrdenia žalovanej v 1.
rade mal byť pri odovzdávaní finančných prostriedkov. K návrhu žalovanej
v 1. rade na preverenie pravosti jej podpisu, súd poukázal na koncentračnú zásadu, podľa
ktorej môže súd v konaní o námietkach preskúmať len námietky podané v lehote 3 dní
od doručenia zmenkového platobného rozkazu, ktoré neskôr nie je možné účinne meniť alebo
rozširovať. Podľa názoru súdu žalovaná v 1. rade v námietkach nenamietala,že by predmetnú
zmenku nepodpísala.
O odvolaní žalovanej v 1. rade rozhodol najvyšší súd rozsudkom z 31. júla 2014, č. k.
4 Obo/39/2013-260 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení
uviedol, že v námietkach je treba skutkovo nezameniteľným spôsobom opísať skutočnosti,
o ktoré sa obrana žalovaného opiera. Z obsahu námietok žalovanej v 1. rade, podľa názoru
najvyššieho súdu je jednoznačné, že namietala zaplatenie zmenkovej sumy pred vydaním
zmenkového platobného rozkazu, pričom nespochybňovala svoj podpis na zmenke.
Na základe obsahu námietok sa konajúci súd podľa § 175 ods. 2 O. s. p. mohol zaoberať len
skúmaním otázky, či bola zmenková suma z vlastnej zmenky zaplatená.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu žalovanej v 1. rade
podal mimoriadne dovolanie, došlé na Najvyšší súd Slovenskej republiky 13. mája 2015,
pričom písomným podaním, došlým na najvyšší súd dňa 4. septembra 2015, zmenil rozsah
mimoriadneho dovolania z 30. apríla 2015 sp. zn. VI/2 Pz 421/14/1000-6 tak, že mimoriadne
dovolanie rozšíril aj proti mimoriadnym dovolaním nedotknutého závislého výroku uznesenia 1M Obdo V 1/2015
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. októbra 2014, č. k. 3Zm/100/2003-Pú-271, ktorým súd
uložil žalovanej E. T. povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 3 068,81 eur
v spojení s potvrdzujúcim uznesením najvyššieho súdu z 27. februára 2015, sp. zn. 4
Obo/99/2014 (správne má byť 4 Obo 59/2014) z týchto dôvodov:
Súdy sa neriadili ustanoveniami § 1, 2 a 3 O. s. p., §§ 175 ods. 1,175 ods. 2
a 3 v platnom a účinnom znení do 30. septembra 2004, ako aj ustanoveniami §§ 75, 76 ods. 1
zákona č.191/1950Sb.
Zmenky sú ovládané princípom tzv. zmenkovej prísnosti, vyplývajúcej zo zákonnej
úpravy v hmotnoprávnom predpise. Dôsledkom tejto prísnosti je presné stanovenie
obsahových náležitostí zmenky, z ktorých, ak niektorá chýba alebo je rozporná, listinu
nemožno považovať za zmenku a nenastávajú jej účinky. Zmenková prísnosť sa tiež prejavuje
prísnymi podmienkami pre uplatnenie zmeniek voči dlžníkovi.
Vo vzťahu k zmenke súd musí vždy skúmať, či predložená listina je skutočne
zmenkou (§ 75 zákon zmenkový a šekový). Ak pri skúmaní náležitostí zmenky súd zistí, že
zmenka je neplatná, nemôže priznať majiteľovi návrhom uplatnený nárok.
Podmienky pre vydanie zmenkového platobného rozkazu stanovuje ust. § 175 ods. 1
O. s. p. Formálne posudzovanie pravosti predloženej zmenky však nepostačuje, ak je jej
pravosť v konaní o námietkach spochybnená.
Žalobca ako majiteľ zmenky je dostatočne legitimovaný samotným originálom
zmenky bez toho, aby musel preukazovať dôvody vzniku vystavenia zmenky. Z ust. § 17 zák.
č. 191/1950 Zb. síce vyplýva, že žalovaný zo zmenky môže vznášať proti zmenkovému
nároku určité námietky, je však na ňom, aby oprávnenosť týchto námietok preukázal.
Dôkazné bremeno teda spočívalo na žalovanej v 1. rade a v prípade jeho neunesia by bola
nesporná jej povinnosť podľa zmenky plniť.
V skrátenom konaní možno uplatniť iba tie nároky veriteľov voči dlžníkom, ktoré sú
spojené predovšetkým s nezaplatením alebo neprijatím zmenky. Obranou žalovaného proti 1M Obdo V 1/2015
zmenkovému platobnému rozkazu sú námietky, ktoré musia byť vždy odôvodnené. Ide o tzv.
koncentračnú zásadu.
Dovolateľ má za to, že záver súdov konajúcich v danej veci o tom, že žalovaná
v 1. rade namietala len zaplatenie zmenkovej sumy pred vydaním zmenkového platobného
rozkazu, pričom v námietkach nespochybňovala svoj podpis na zmenke, nenachádza oporu
v obsahu spisu. Naopak, zachovanie koncentračnej zásady rezultuje z obsahu námietok včas
podaných žalovanou v 1. rade. Námietka, resp. jej, v kontexte veci relevantná časť znela:
“Mám dôvod pochybovať o pravosti zmenky, ktorú predložil navrhovateľ, a to z dôvodu, že
navrhovateľ uviedol, že zmenku stratil a zmenka, ktorú sme s odporcom v 1. rade podpisovali,
nebola zmenka bez protestu“. Teda, ak žalovaná v 1. rade v námietkach tvrdila, že ona
podpísala takú zmenku, ktorá nebola zmenkou “bez protestu“, je zrejmé, že tým povedala aj
to, že nepodpisovala zmenku, ktorá by bola zmenkou “bez protestu“. Ide o logický výklad jej
tvrdenia, rovnaký, aký sa používa pri výklade právnych noriem (a contrario-dôvodením
z opaku), ktoré sú taktiež navonok vyjadrené slovami. Je teda zrejmé, že žalovaná v 1. rade
včas podanými námietkami spochybnila pravosť jej podpisu a tým aj platnosť predloženej
zmenky. Výsluchom žalovaného v 2. rade, ako svedka, pochybnosť o pravosti podpisov ešte
zosilnela.
Súdom uskutočnené posúdenie obsahu námietok žalovanej v 1. rade teda bolo zjavne
nesúladné s ich skutočným obsahom, resp. neprimerane reštriktívne, prehnane formalistické
a poškodzujúce jej práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu. Vzhľadom na to, že ide
o základné právo, nebol na mieste uplatnený reštriktívny výklad zákona, naopak okolnosti si
vyžadovali skôr ústavne konformný prístup(in dubio mitius).
V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden
ústavne súladný a druhý ústavne nesúladný), má prioritu jeho výklad ústavne súladným
spôsobom, čo pre súdy vyplýva z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy.
Dovolateľ doplnil, že súd vzhľadom na účel a poslanie občianskeho súdneho konania
mal prihliadať i na to, že od obsahu námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu,
podaných laikom v tak krátkej lehote, nemožno očakávať akademicky dokonalú formuláciu
právne a skutkovo relevantných skutočností. Navyše obstarať si kvalifikovanú právnu pomoc 1M Obdo V 1/2015
s naštudovaním spisu a podaním námietok do troch dní je reálne ťažko uskutočniteľné.
Nevykonaním dôkazu súdom jej bolo znemožnené účinne sa pred žalobcom brániť, čím došlo
k inej vade konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej
(§ 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Teda v rozpore s koncentračnou zásadou tak súd
neposudzoval včas vznesenú námietku a bezdôvodne nevykonal rozhodujúci dôkaz, ktorý mal
a mohol preukázať (ne)splnenie základnej podmienky na uplatnenie práva zo zmenky.
V rozsudku sa súd prvého stupňa dôkazne opieral aj o písomné vyjadrenie žalovanou v 1. rade
navrhnutého svedka M. B. (hoci s notárskym osvedčeným podpisom), ktoré bolo zabezpečené
a súdu predložené žalobcom a bolo akceptované bez zákonného poučenia, čo je možné
považovať za ďalšiu (inú) vadu konania podľa § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p.
Dovolateľ vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že sú splnené podmienky na podanie
mimoriadneho dovolania podľa § 243e O. s. p. v spojitosti s § 243f ods. 1 písm. b/, c/ O. s. p.,
pričom podanie mimoriadneho dovolania si vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených
záujmov účastníkov konania, ktorú nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Dovolateľ písomným podaním, došlým na najvyšší súd 4. septembra 2015, zmenil
rozsah mimoriadneho dovolania z 30. apríla 2015, došlého na najvyšší súd dňa 13. mája 2015
tak, že mimoriadne dovolanie podal aj proti mimoriadnym dovolaním nedotknutému
závislému výroku uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. októbra 2014, č. k.
3Zm/100/2003-Pú-271, ktorým uložil žalovanej E. T. povinnosť nahradiť žalobcovi trovy
konania vo výške 3 068,81 eur, v spojení s potvrdzujúcim uznesením najvyššieho súdu z 27.
februára 2015, č. k. 4 Obo 99/2014 (správne má byť 4 Obo 59/2014) a navrhol, aby dovolací
súd všetky označené rozhodnutia, proti ktorým bolo mimoriadne dovolanie podané, zrušil
a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
Svoju zmenu rozsahu mimoriadneho dovolania dovolateľ odôvodnil tým, že žalovaná
dala podnet na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, ďalší podnet na podanie
mimoriadneho dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. októbra
2014, č. k. 3Zm/100/2003-Pú-271 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 27. februára 2015, sp. zn. 4 Obo 99/2014 (správne má byť
4 Obo 59/2014), ktorým jej bola uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. Výroky
označených rozhodnutí o trovách konania neboli podaním mimoriadneho dovolania dotknuté. 1M Obdo V 1/2015
Dovolateľ má za to, uznesenie súdu prvého stupňa z 8. októbra 2014, č. k.
3Zm/100/2003-Pú-271 v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 27. februára 2015, sp. zn.
4 Obo 99/2014 (správne má byť 4 Obo 59/2014), ktorým bolo uložené žalovanej nahradiť
žalobcovi trovy konania, je rozhodnutím, ktorého výrok závisí od výrokov rozhodnutí
napadnutým mimoriadnym dovolaním z 30. apríla 2015. Výrok o povinnosti zaplatenia trov
konania bol urobený v súlade s § 151 ods. 3 O. s. p., t. j. samostatným rozhodnutím. Ide však
len o technické odčlenenie od výroku vo veci samej, ktoré nemá za následok stratu jeho
závislej povahy na meritórnom výroku. Z tohto dôvodu bolo potrebné aby, hoci aj na základe
samostatného podnetu, dovolací súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní, vrátane obsahovo
nadväzujúceho výroku o trovách konania.
Procesné rozhodovanie o trovách konania je neopomenuteľnou súčasťou súdneho
rozhodovania ako celku a nemožno ho od neho oddeľovať. Až konečný pomer úspechu
a neúspechu procesných strán v konaní je smerodajný pre spôsob rozhodnutia o trovách.
K mimoriadnemu dovolaniu sa písomne vyjadril žalobca a uviedol, že žalovaná mala
možnosť nahliadať do súdneho spisu, pozrieť si originál zmenky a jej podpis na zmenke.
Žalovaná v 1. rade až na pojednávaní konanom 7. mája 2012 uviedla, že na zmenke, ktorá je
založená v súdnom spise, nie jej podpis. Poukázal na námietky žalovanej v 1. rade proti
zmenkovému platobnému rozkazu, v ktorých nespochybnila svoj podpis na zmenke a táto
skutočnosť žiadnym spôsobom ani nevyplýva z obsahu jej námietok. Práve v námietkach
potvrdila, že zmenku žalobcovi podpísala spolu so žalovaným v 2. rade. Žalobca má za to, že
súdy v danom prípade postupovali správne a ich rozhodnutia sú zákonné. Preto navrhol, aby
najvyšší súd dovolanie generálneho prokurátora zamietol.
Žalovaná v 1. rade sa písomne vyjadrila k mimoriadnemu dovolaniu, s ktorým sa plne
stotožňuje, pridržiava sa všetkých svojich ústnych vyjadrení a písomných podaní a podotkla
ku vzťahu k trovám konania, že konanie prebieha od roku 2003, pôvodne bol v konaní
označený aj M. Š., pričom len ona bola zaviazaná k náhrade trov konania, a to aj tých, ktoré
by mal uhradiť M. Š.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 4 O. s. p.) skôr, ako
pristúpil k vecnému prejednaniu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora
konštatoval, že mimoriadne dovolanie bolo podané v zákonnej jednoročnej lehote (§ 243g 1M Obdo V 1/2015
O. s. p.), a preto najskôr skúmal, či boli splnené podmienky vyžadované na podanie
mimoriadneho dovolania.
Podmienky prípustnosti podania mimoriadneho dovolania stanovuje § 243e ods. 1
O. s. p.
Podľa ust. § 243e ods. 1 O. s. p. - ak generálny prokurátor na základe podnetu
účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím
súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O. s. p.), a ak to
vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb
alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti
takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky v súvislosti s konaním o súlade Občianskeho
súdneho poriadku týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s Ústavou Slovenskej republiky
v uznesení sp. zn. PL ÚS 57/99 z 19. júla 2000 vyslovil svoj názor, podľa ktorého
mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to
však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je
procesne legitimovaný iba generálny prokurátor a je zásadne obmedzené len na prípady,
v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom konania.
Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil
súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti
vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb
alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho
konania vyjadreného v § 1 O. s. p. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka
pred dôsledkami nespravodlivého procesu, ktorý trpí základnými procesnými pochybeniami
a postupmi súdov znamenajúcich až porušenie práva na súdnu ochranu. Tento záver podľa
názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania ustanovené v § 243f
O. s. p. (PL.ÚS 57/99).
Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j.
vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky
zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených 1M Obdo V 1/2015
záujmov (s výnimkou dovolania - §243f ods. 2 písm. c/ O. s. p.), alebo takéto právne
prostriedky nemala k dispozícii tak, ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde nie je
prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami znemožnené
využitie týchto právnych prostriedkov nápravy. Z tohto zákonného predpokladu vyplýva
významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje jeho
výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku
(PL.ÚS 57/99, III.ÚS 35/2014).
Konfrontujúc právne názory v rozhodnutiach senátov ústavného súdu a stanoviska
občianskoprávneho kolégia, I. senát ústavného súdu konštatoval, že sú v zásade rozdielne.
I. senát ústavného súdu vychádzajúc zo svojej judikatúry, ako aj doterajšej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane vyslovil, že v dôsledku zrušenia
právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 Dohovoru
v prípadoch, v ktorých na základe procesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania,
hoci aj na podnet niektorého účastníka konania, došlo k zrušeniu právoplatného a záväzného
súdneho rozhodnutia (napr. vo veci Kutepov a Anikeyenko proti Rusku, rozsudok
z 25. októbra 2005, č. 68029/01, bod 33, Tripon proti Rumunsku (č. 2), rozsudok
z 23. septembra 2008, č. 4828/04, bod 22, Asito proti Moldavsku, rozsudok z 8. novembra
2005, č. 40663/98, bod 47-49) za súčasného zdôraznenia princípu právnej istoty dospel
k záveru, že mimoriadne dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok dostupný výlučne
generálnemu prokurátorovi je prípustné len vo výnimočných prípadoch, pokiaľ účastník
konania neúspešne využil zákonom dovolené právne prostriedky na ochranu svojich práv
a právom chránených záujmov, alebo také prostriedky nemal k dispozícii.
Plénum ústavného súdu návrh I. senátu ústavného súdu o zjednotení odchylných
právnych názorov, týkajúcich sa prípustnosti mimoriadnych dovolaní podaných generálnym
prokurátorom, prerokovalo a uznesením sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015 prijalo
zjednocujúce stanovisko v tomto znení: “Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola
nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho
opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho
prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom
dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník 1M Obdo V 1/2015
konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených
záujmov.“
Dovolací súd súc viazaný zjednocujúcim stanoviskom pléna ústavného súdu,
na preskúmanie prípustnosti mimoriadneho dovolania v predmetnej veci uplatnil ústavne
konformný výklad § 243e O. s. p. a konštatoval, že z predložených listinných dokumentov,
vyjadrení účastníkov konania, rozhodnutí súdov nižších stupňov nevyplynuli žiadne
objektívne prekážky, ktoré by využitie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
v tejto veci znemožňovali.
V tomto prípade je potrebné rešpektovať zásadu “vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá
zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby
svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou,
teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky, v dôsledku ktorých by
nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že jedným zo základných princípov
právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v rámci civilného
konania je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná
nezameniteľnosť. Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho
rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezameniteľnosť
a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo rozhodnutí
vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi
v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím
mimoriadneho opravného prostriedku.
Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k názoru, že žalovaná v 1. rade
nevyužila svoje subjektívne právo podať mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) podľa
ust. § 237 ods. 1 O. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatujúc, že mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora nespĺňa podmienky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku
podľa § 243e ods. 1 O. s. p., keďže ochranu práv a zákonom chránených záujmov žalovanej 1M Obdo V 1/2015
v 1. rade bolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami (podaním dovolania
žalovanou v 1. rade), mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora v súlade s ust. § 243b
ods. 4 v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol, pretože smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.
O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa ust.§ 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že tieto žalobcovi nepriznal, keďže si
trovy dovolacieho konania neuplatnil a ani ich v stanovenej lehote nevyčíslil.
Toto rozhodnutie prijal dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 5 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. októbra 2015
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová