1 M Cdo 9/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Milana Deáka v právnej veci žalobkyne R. – B., N., proti žalovanému L., š.p., so sídlom v B., zastúpenému JUDr. I. S., advokátkou v K., o vydanie nehnuteľností, vednej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp.zn. 5 C 27/96, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z 22. júna 2004 č.k. 5 C 27/96-894 v spojení s dopĺňajúcim rozsudkom z 3. marca 2005 č.k. 5 C 27/96-959 a v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo 7. decembra 2006 sp.zn. 3 Co 170/2005, rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie z a m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom (v poradí štvrtým rozhodnutím) z 22. júna 2004 č.k. 5 C 27/96-894 uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat.úz. V., zapísané v PK vl. X. a to C. parcelu X. lesnú pôdu (plochu) 1 M Cdo 9/2007
o výmere X. m2, identickú podľa identifikácie parciel zo 17. júna 1999 zloženú z PK parciel č. X. les o výmere X. m2 a parc.č. X. les o výmere X. m2 a povinnosť vydať žalobkyni nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat.úz. N. zapísané v PK vl. X. (špecifikované v rozsudku). Žalobu v časti o vydanie nehnuteľností zapísaných v PK vložke X. kat.úz. N. parcela č. C. X. vodná plocha o výmere X. m2 a parcela č. C. X. vodná plocha o výmere X. m2 zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Dopĺňajúcim rozsudkom z 3. marca 2005 č.k. 5 C 27/96-959 doplnil výrok vyššie cit. rozsudku o výrok, že “súd nezaväzuje účastníkov uhradiť trovy štátu“. Ďalším dopĺňajúcim rozsudkom zo 7. apríla 2005 č.k. 5 C 27/96-967 doplnil výrok pôvodného rozsudku tak, že konanie v časti o vydanie nehnuteľností parc.č. X., X., ako aj parc.č. X. a X. zapísaných v PKV č. X. kat.úz. N. zastavil. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že žalobkyňa je oprávnenou osobu v zmysle zákona č. 282/1993 Z.z., keďže predmetom vydania sú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát podľa zákona č. 142/1947 Zb., ktorých ako vlastník v pozemkovej knihe bola zapísaná Uhorská náboženská základina. Podľa predložených dokladov, najmä pozemnoknižného hárku č. X. kat.úz. N., nehnuteľnosti zapísané v tomto hárku prešli z pozemnoknižných vložiek č. X. X. a X. do vložky č. X. a z PKV č. X. N. zistil, že na základe rozhodnutia ONV v Gelnici z 15. decembra 1959 pod č. X. prešlo vlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísaným v tejto vložke na Československý štát do správy Krajskej správy lesov K.. S poukazom na ustanovenia §§ 1 až 5 zákona č. 282/1993 Z.z. dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre rozhodnutie o vydaní nehnuteľností, pričom v zmysle zákona č. 308/1991 Zb. je R. v Rožňave právnickou osobou s právnou subjektivitou a je oprávnenou osobou, keďže podľa výpisu z pozemkovej knihy vlastníkom nehnuteľností bola Uhorská náboženská základina, ktorej aj podľa stanoviska Ministerstva kultúry Slovenskej republiky je právnym nástupcom R. v R., ktoré aj v minulosti tento majetok spravovalo. Pritom vychádzal z toho, že historické dokumenty preukazujú, že Náboženská základina nikdy nebola verejnou základinou, o čom svoje stanovisko vyjadril už aj Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 7. decembra 2006 sp.zn. 3 Co 170/2005 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti v spojení s dopĺňajúcimi rozsudkami vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené. V celom rozsahu poukázal na správne, výstižné a presvedčivé dôvody prvostupňového rozsudku. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že žalobkyňa je oprávnenou osobou v zmysle zákona č. 282/1993 Z.z., keďže predmetom vydania sú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát podľa zákona č. 142/1947 Zb., ktorých ako 1 M Cdo 9/2007
vlastník v pozemkovej knihe bola pred prechodom na štát zapísaná Uhorská náboženská základina.
Na základe podnetu žalovaného podal proti rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu v potvrdzujúcej časti mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd oba uvedené rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým, že okresný súd v napadnutom rozsudku podrobne analyzoval vývoj náboženskej základiny, pričom vychádzal z dokladov predložených predovšetkým žalobkyňou. Skutočnosť, že išlo o náboženskú základinu patriacu cirkvi, potvrdil aj odvolací súd, v plnom rozsahu sa stotožniac s odôvodnením okresného súdu. V rámci hodnotenia dôkazov sa však súdy mali zaoberať aj predloženými znaleckými posudkami znalcov – odborníkov na posudzované obdobie (Prof. JUDr. M. Š., DrSc., JUDr. M. N., PhD. a Prof. PhDr. P. K., PhD.), ktoré odvolací súd vyhodnotil ako listinné dôkazy, ktoré neboli spôsobilé zvrátiť skutkový stav zistený súdom, ale pri svojom rozhodovaní vychádzal z dobových dokumentov. S pomerne rozsiahlym poukazom práve na znalecký posudok Prof. PhDr. P. K., PhD. uviedol, že nespochybňuje právnu subjektivitu žalobkyne, spochybňuje však jej právnu subjektivitu vo vzťahu k náboženskej základine, pretože majetky náboženskej základiny nie sú účelovým majetkom cirkevným, ale verejno-prospešnými verejno-účelovými. Náboženská základina aj v zmysle zákona č. 26/1791 bola pomenovaná účelovým majetkom základiny a podľa toho bola aj spravovaná a využívaná. Náboženská základina bola zriadená za účelom financovania náboženských, cirkevných vecí a záležitostí, avšak nebola majetkom cirkvi. V súdnom konaní žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz, ktorým by jednoznačne preukázala prevod majetku náboženskej základiny na cirkev a svoju žalobu odôvodňovala len historickým vývojom náboženskej základiny a účelom, na ktorý majetok tejto základiny bol využívaný. Žalobkyňa tak neuniesla dôkazné bremeno, pretože žalovaný svojimi predloženými dôkazmi dostatočne preukázal svoje tvrdenia, ktorými nesporne a presvedčivo poukázal na skutočnosť, že náboženská základina mala verejný charakter, pričom názov “náboženská“ jej bol pričlenený len z titulu úloh, ktoré boli z majetku náboženskej základiny financované. Okrem toho namietal, že v konaní došlo k tzv. inej vade konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci (nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok dôvodov, ako aj nevykonanie dokazovania listinnými dôkazmi zákonom predpísaným spôsobom).
Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožnil s obsahom mimoriadneho dovolania.
1 M Cdo 9/2007
Žalobkyňa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu ho navrhla v celom rozsahu zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a že je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozsudky krajského a okresného súdu, ako aj konanie, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzalo a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení zákona č. 97/2002 Z.z. oprávnenými osobami sú štátom registrované cirkvi a náboženské spoločnosti so sídlom v Slovenskej republike vrátane ich častí s právnou subjektivitou, ktorých vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce v rozhodnom období v prípadoch uvedených v § 4 ods. 2.
Medzi štátom registrované cirkvi so sídlom v Slovenskej republike patrí R. v Slovenskej republike (porovnaj § 22 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností, a prílohu tohto zákona obsahujúcu zoznam cirkví a náboženských spoločností, ktoré na základe zákona alebo na základe súhlasu štátu pôsobia na území Slovenskej republiky).
Súčasťou spoločenských zmien po roku 1989 bolo aj vyriešenie viacerých v minulosti prehliadaných problémov vrátane majetkových reštitúcií. Počiatok úpravy majetkových vzťahov štátu a cirkví v zmysle nápravy majetkových krívd napáchaných na cirkvách a náboženských spoločnostiach v uplynulých desaťročiach potláčania demokratických práv a občianskych slobôd možno vidieť v prijatí zákona č. 298/1990 Zb. o úprave niektorých majetkových vzťahov rehoľných rádov a kongregácií a arcibiskupstva olomouckého v znení zákona č. 338/1991 Zb. Zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov umožnil aj cirkvám, aby za podmienok uvedených v tomto zákone získali späť vlastníctvo k veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu najmä podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. Slovenská republika po vyčlenení zo štátneho zväzku s Českou republikou pokračovala v náprave majetkových krívd napáchaných na cirkvách a náboženských spoločnostiach prijatím zákona č. 282/1993 Z.z. 1 M Cdo 9/2007
o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam. Motívom prijatia tohto zákona bolo naplnenie princípu všeobecnej spravodlivosti a morálky spoločnosti pri vrátení odňatého majetku a poznanie, že tento majetok bude mať všeobecno-prospešný význam, predovšetkým v charitatívnej a sociálnej oblasti, ako aj v zdravotníctve, školstve a inde. Vrátenie tohto majetku sledovalo však aj dlhodobejší cieľ spočívajúci vo vytváraní ekonomických podmienok pre proces postupného ekonomického osamostatnenia cirkví a náboženských spoločností (porovnaj dôvodovú správu k tomuto zákonu).
Ešte v čase monarchie vzniknuté fondy (základiny) : študijný fond, zriadený panovníckym aktom Márie Terézie, a náboženský fond súdna prax za prvej Československej republiky (porovnaj napr. Nález Najvyššieho správneho súdu zo 17. apríla 1924 č. 6486, nález toho istého súdu z 8. marca 1926 č. 4515, rozhodnutia Boh. A 3968/1924, Boh. A 5402/1926) aj právna teória (porovnaj napr. Slovník veřejného práva československého, zv. II., Polygrafia, Brno, 1932, st. 691 a nasl. : heslo Náboženské fondy) považovali za verejné fondy. Predstavovali osobitné majetkové podstaty nadačného typu a ich majetok spravoval štát s určením pre podporu katolíckej cirkvi. Tieto fondy mali slúžiť potrebám katolíckej cirkvi – ich účel (ako aj pôvod) mal bezprostrednú spojitosť s touto cirkvou. Odhliadnuc od predošlého historického vývoja treba zdôrazniť, že v porovnaní s Českom na Slovensku v päťdesiatych rokoch minulého storočia došlo k rozdielnemu vývoju : fondový život tu zanikol – došlo k ukončeniu činnosti fondu (pozri Pejs, Oldřich : K historickým souvislostem existence náboženské matice u nás, in Čtyřicet let cirkevních zákonů v Československu, Sekretariát vlády ČSR pro věci cirkevní, Praha, 1989, nález Ústavného súdu Českej republiky z 3. augusta 2005, sp.zn. II. ÚS 189/02, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 2. novembra 2006 č.k. 5 A 35/2002-73).
Oba súdy nižšieho stupňa nespochybnili, že v predmetnom nehnuteľnom majetku išlo podľa pôvodu o cirkevný majetok (katolícky) a že aj jeho účel bol bezprostredne spojený s rímskokatolíckou cirkvou. Za situácie, keď na Slovensku už nepôsobí náboženská základina (fond), ktorej majetok bol priamo zviazaný s rímskokatolíckou cirkvou (pôvodom aj účelom), dovolací súd dospel k záveru, že pre posúdenie, či žalobkyňa je alebo nie je oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z.z. v znení zákona č. 97/2002 Z.z., nie je podstatnou samotná skutočnosť, že náboženská základina (fond) netvorila súčasť hierarchického zriadenia rímskokatolíckej cirkvi. Pri výklade pojmu oprávnenej osoby pre 1 M Cdo 9/2007
účely uvedeného zákona nemožno totiž obísť, aký bol pôvod (majetkový základ), účel a ciele uvedeného fondu a zároveň stav, že ukončením jeho činnosti sa zmarili účel a ciele fondu bezprostredne zviazané s rímskokatolíckou cirkvou, t.j. že krivda spáchaná na tomto fonde predstavovala priamu krivdu voči rímskokatolíckej cirkvi, ktorú napraviť nepochybne sledoval zámer zákona č. 282/1993 Z.z. Dovolací súd preto považuje za plne súladné s účelom a zmyslom zákona č. 282/1993 Z.z., aby v takomto prípade za oprávnenú osobu bola považovaná R. v Slovenskej republike (žalobkyňa). Iný – len doslovný (gramatický) výklad § 2 ods. 2 citovaného zákona by znamenal nenaplnenie základného poslania tohto reštitučného zákona spočívajúceho v uplatnení princípu všeobecnej spravodlivosti a morálky spoločnosti pri vrátení tohto odňatého majetku. Prijatý výklad pojmu oprávnenej osoby v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z.z. v znení zákona č. 97/2002 Z.z. nie je v žiadnom prípade až neprípustne rozširujúcim, dokonca je konformný aj s judikatúrou prijímanou za prvej Československej republiky, kedy sa pre účely aplikácie príslušnej zákonnej úpravy majetok verejného fondu (náboženského) chápal (posudzoval) zároveň aj ako cirkevný majetok (porovnaj dôvody rozhodnutia Najvyššieho súdu z 21. marca 1922, R I 313/22). Identické stanovisko, od ktorého nebol dôvod sa odchýliť, zaujal už v obdobnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 25. augusta 2008 sp.zn. 1 Cdo 247/2006.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na nedôvodné mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne podľa § 2 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z.z. v znení zákona č. 97/2002 Z.z. oboma súdmi nižšieho stupňa, ako aj vzhľadom na to, že v mimoriadnom dovolaní namietané (vyššie v odôvodnení tohto rozsudku uvedené) vady konania nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že v tomto konaní žalobkyňa návrh na náhradu trov konania nepodala (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
1 M Cdo 9/2007
V Bratislave 27. februára 2009
JUDr. Jana Bajánková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová