1MCdo/5/2010

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jany Bajánkovej a členov senátu JUDr. Milana Deáka a JUDr. Viery Petríkovej v právnej veci žalobcu : X., bytom A., zastúpený JUDr. Alžbetou Štrpkovou, advokátkou v Bratislave, Záhradnícka 41, proti žalovanému : Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Hodžovo nám. 1, o náhradu mzdy, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 21 C 118/2007, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 5. novembra 2009 č. k. 6 Co 66/2009, takto

rozhodol:

Mimoriadne dovolanie z a m i e t a.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní 533,34€ do rúk JUDr. Alžbety Štrpkovej do troch dní.

Odôvodnenie

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 9. decembra 2008 č.k. 21 C 118/2007-74 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.513.300Sk (48 618,51€) titulom náhrady mzdy za obdobie od 1.9.2002 do 31.10.2008 s príslušenstvom, vo zvyšku (do sumy 1 628 000 Sk) žalobu ako bezzákladnú zamietol a rozhodol o náhrade trov konania. Vyhovujúci výrok o náhrade mzdy odôvodnil tým, že medzi účastníkmi k ukončeniu pracovnoprávneho vzťahu nedošlo. Oznámenie žalovaného z 11.6.2002 o nezaradení žalobcu do štátnej služby a ukončení pracovného pomeru nepovažoval za jednostranný právny úkon spôsobilý vyvolať právne následky skončenia pracovného pomeru vzhľadom na jeho formálne nedostatky. Vyslovil názor, že žalobcovi štátnozamestnanecký pomer so žalovaným nevznikol, a preto na existujúci pracovný vzťah sa vzťahuje zákon č. 65/1965 Zb. v znení účinnom do 31.3.2002, ďalej len Zákonník práce (§ 162 zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe, ďalej len zákon o štátnej službe). Žalovaný napriek existencii pracovné pomeru žalobcu (nebol ukončený žiadnym spôsobom podľa zákonníka práca ani zákona o štátnej službe) neprideľoval žalobcovi prácu, preto je povinný pre prekážky na strane zamestnávateľa zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy (§129 ods., § 130 ods.1 Zákonníka práce), podľa výška určenej podľa § 275 Zákonníka práce s použitím zákona č. 1/1992 Zb. o mzde,uzavrel súd prvého stupňa.

Na odvolanie oboch účastníkov Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 5. novembra 2009 č.k. 6 Co 66/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozsudku vyslovil názor, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného nebol skončený žiadnym zákonným spôsobom. Žalovaný ani v odvolacom konaní neprodukoval dôkaz o tom, že pracovný pomer so žalobcom ukončil. Poukázal na to, že ak by žalobca nespĺňal predpoklady pre výkon štátnej služby stanovené v § 14 ods.1 zákona o štátnej službe jeho pracovný pomer by skončil najneskôr 1.10.2002 (§ 161 ods.1 písm.c) zákona o štátnej službe). To sa však nestalo, preto že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 20.4.2006 č.k. 15C 153/2003-78 bolo určené, že žalobca spĺňa predpoklady pre výkon štátnej funkcie v dočasnej štátnej službe podľa § 14 ods.1 písm. a/ až h/ zákona o štátnej službe. Keďže žalobcovi nevznikol ani štátnozamestnanecký pomer(nebol vymenovaný do štátnej služby a ani nezložil sľub) žalovaný mohol ukončiť so žalobcom pracovný pomer iba podľa Zákonníka práce, čo sa však nestalo, a to ani konkludentne, pretože žalobca podal návrh na súd na určenie trvania pracovného pomeru.(konanie vedené pod sp.zn. 15C 153/2003). Za správny považoval názor súdu prvého stupňa, že žalobca nemôže vykonávať prácu pre žalovaného pre prekážky na strane zamestnávateľa, a preto mu patrí náhrada mzdy za žalované obdobie.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (dovolateľ) mimoriadne dovolanie. Navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa a vec vrátiť Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie z dôvodu, že spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). V odôvodnení dovolania uviedol, že žalovaný oznámil žalobcovi listom z 11.6.2002, že nevyhovuje jeho žiadosti z 23.4.2002 o prijatie do štátnej služby z dôvodu, že nespĺňa kvalifikačné predpoklady vzdelania a zároveň mu oznámil, že pracovný pomer končí v zmysle zákona o štátnej službe (§ 161 ods.1 písm.c/ ) dňom 28.6.2002.Tento list bol žalobcovi doručený najneskôr 16.7.2002, pričom návrh na určenie, že spĺňa predpoklady na výkon štátnej funkcie podal až po uplynutí jedného roka (11.9.2003)., teda po lehote stanovenej v § 64 Zákonníka práce. Dovolateľ sa nestotožnil ani s názorom konajúcich súdov spochybňujúcich právnu relevantnosť listu žalovaného z 11.6.2002. Bol toho názoru, že tento list označený ako oznámenie o skončení pracovného pomeru, mal byť posudzovaný podľa § 240 Zákonníka práce a platnosť tohto právneho úkonu mal žalobca poprieť podľa Zákonníka práce v lehote 2 mesiacov odo dňa keď mal pracovný pomer skončiť. V tejto súvislosti dovolateľ uviedol, že nie je podstatné o aký spôsob rozviazania pracovného pomeru ide, pretože súd môže sám posúdiť, ktorým so spôsobov uvedených v § 42 ods.1 Zákonníka práce bol pracovný pomer rozviazaný (poukázal na rozhodnutie Mestského súdu v Brne sp.zn. 49C 142/1995).

Žalobcu žiadal mimoriadne dovolanie zamietnuť ako nedôvodné a uplatnil si náhradu trov dovolacieho konania.

Žalovaný sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok (§ 243g O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p., v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.

I v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky je dovolací súd viazaný rozsahom dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.). Obligatórne sa zaoberá len vadami konania uvedenými v § 237 O.s.p. a inými vadami, pokiaľ tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takéto vady dovolací súd nezistil; naostatok dovolateľ takéto vady konania a rozhodnutia okresného súdu v dovolaní ani nevytýkal.

Vzhľadom na uvedené, dovolací súd pristúpil ku skúmaniu opodstatnenosti dôvodov, na ktorých dovolateľ založil svoj mimoriadny opravný prostriedok a dospel k záveru, že obsah jehomimoriadneho dovolania nie je spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia.

Ťažisko argumentácie dovolateľa v podstate spočíva v tvrdení, že záver okresného a krajského súdu, že pracovný pomer žalobcu stále trval a žalovaný mu neprideľovaním práce vytvoril prekážku v práci podľa § 130 Zákonníka práce je v rozpore s § 162 zákona o štátnej službe s použitím § 64 a § 242 Zákonníka práce, pretože list žalovaného z 11.6.2002 bolo treba podľa obsahu posúdiť ako skončenie pracovného pomeru a žalobca mohol v prekluzívnej lehote dvoch mesiacov na súde poprieť platnosť tohto právneho úkonu, teda do 1.12.2002, čo žalobca neurobil, preto nastúpila zákonná domnienka, že pracovný pomer bol skončený riadne. Tento záver dovolateľa nie je správny.

Podľa § 161 ods.1 zákona o štátnej službe pracovný pomer zamestnanca sa skončí najneskôr do šiestich mesiacov od 1. apríla 2002, ak a) nepožiada o prijatie do dočasnej štátnej služby, b) nepožiada o prijatie do prípravnej štátnej služby, c) nespĺňa predpoklady ustanovené v § 14 ods. 1 písm. a) až h), d) odmietne zložiť sľub alebo zloží sľub s výhradou alebo ak nepríde na zloženie sľubu bez písomného ospravedlnenia doručeného služobnému úradu alebo e) do 30. apríla 2002 dovŕšil vek 65 rokov.

Uvedené ustanovenie Zákona o štátnej službe upravuje skončenie pracovného pomeru zamestnancov, ktorí nesplnili podmienky uvedené v písm. a/ až e/. Pracovný pomer týchto zamestnancov sa skončil zo zákona najneskôr 1.10.2002. Pracovný pomer zamestnanca, ktorému nevznikol štátnozamestnanecký pomer podľa zákona o štátnej službe, sa spravoval predpismi platnými do 31. marca 2002 (§ 162 zákona o štátnej službe), teda zákonom č. 65/1965Zb. v znení do 31.3.2002, ďalej Zákonník práce. To znamená, že pracovný pomer týchto zamestnancov sa mohol skončiť len niektorým zo spôsobov uvedených v § 42 ods.1 Zákonníka práce, teda výpoveďou, dohodou, resp. okamžitým zrušením.

Ak malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru zamestnanca na základe jednostranného právneho úkonu zamestnávateľa, mohlo sa tak stať iba výpoveďou alebo okamžitým zrušením. Zo zrušovacieho prejavu zamestnávateľa musí byť so zreteľom na všetky okolnosti prípadu (§ 240 ods. 3 Zákonníka práce) dostatočne zrejmé, ktorý z výpovedných dôvodov zamestnávateľ vo výpovedi uplatnil a z čoho vyvodzuje, že tu tento zákonný dôvod je a čo bude teda predmetom dokazovania v prípadnom spore o neplatnosť výpovede. Ak prejav vôle zamestnávateľa tieto podmienky nespĺňa, v takomto prípade nemôžu nastať účinky vyplývajúce z ustanovenia § 64 Zákonníka práce o domnienke (fikcii) skončenia pracovného pomeru, ak neplatnosť jeho rozviazania nebola uplatnená v stanovenej lehote, pretože toto ustanovenie predpokladá uplatnenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru právnym úkonom (výpoveďou, okamžitým zrušením, zrušením v skúšobnej dobe, dohodou), ktorý sa stal. Neplatným môže byť totiž len jestvujúci právny úkon. Prípadné nesprávne uplatnenie neplatnosti právneho úkonu, ktorý sa nikdy nestal, a rozhodnutie alebo aj nerozhodnutie o takomto návrhu; nemá preto vplyv na posúdenie nárokov z trvajúceho pracovného pomeru.(napr. rozsudok NSSR 5Cdo 36/2000).

V danom prípade žalovaný oznámil žalobcovi listom z 11.6.2002, že nevyhovuje jeho žiadosti z 23.4.2002 o prijatie do štátnej služby z dôvodu, že nespĺňa kvalifikačné predpoklady vzdelania a zároveň mu oznámil, že pracovný pomer končí v zmysle zákona o štátnej službe (§ 161 ods.1 písm.c/ ) dňom 28.6.2002.Tento jednostranný prejav vôle žalovaného neobsahuje skutkové vymedzenie, z ktorého by bolo zrejmé identifikovať niektorý z taxatívna stanovených výpovedných dôvodov (§46 ods.1, resp. § 53 ods.1 Zákonníka práce), preto nenastala ani fikcia skončenia pracovného pomeru, pre neuplatnenie neplatnosti tohto právneho úkonu žalobcom na súde podľa § 64 Zákonníka práce.

Dovolací súd za nedôvodnú považuje aj námietku dovolateľa, týkajúcu sa včasnosti podania návrhu na určenie, že žalobca spĺňa predpoklady na výkon štátnej funkcie. Zo žiadneho ustanovenia zákona o štátnej službe, ani iného predpisu nevyplýva, že by podania takejto žaloby bolo obmedzené lehotou.

Z týchto dôvodov dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republikyzamietol podľa § 243b ods. 1, časť vety pred bodkočiarkou O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval aj pred súdmi nižších stupňov) za 1 úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k mimoriadnemu dovolaniu z 14. júna 2010 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 526,13 €, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, t.j. 7,21 €, predstavuje spolu 533,34 €.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.