Najvyšší súd 1 M Cdo 5/2009 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. M., bývajúceho v B., proti žalovanému Ž., K. č. X., B., o neplatnosť výpovede a ostatné nároky, vedenej na
Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 33 C 63/1999, o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 17. júna
2008 sp.zn. 8 Co 436/2005, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 17. júna
2008 sp.zn. 8 Co 436/2005 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 30. mája 2005 č.k.
33 C 63/1999-187 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 30. mája 2005 č.k. 33 C 63/1999-187 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede danej mu žalovaným listom
zo dňa 17.3.1999 a určenia, že jeho pracovný pomer trvá. Žalovanému nepriznal právo
na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal
preukázané, že žalobca vykonával pre Ž. prácu lekára v období od 1.7.1982 do 22.1.1995,
kedy jeho pracovný pomer skončil dohodou a následne od 15.11.1995 bol menovaný do
funkcie riaditeľa tejto n., z ktorej funkcie bol odvolaný dňa 5.1.1999. V organizácii
žalovaného bolo na základe rozhodnutia generálneho riaditeľa Ž. s účinnosťou od 1.3.1999
rozhodnuté o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej bola vykonaná aj zmena v stanovenom
počte lekárov na ch. Ž., z doterajšieho počtu 10 lekárov na 7 lekárov, keď žalovaný v konaní
preukázal, že nadbytočnosť žalobcu bola v priamej príčinnej súvislosti s uvedenou
organizačnou zmenou a v dôsledku zníženia počtu lekárov na ch. Ž. nemal možnosť ho
ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Pri rozviazaní pracovného
pomeru výpoveďou podľa § 46 ods. 1 písm.c/ Zákonníka práce postupoval žalovaný v súlade 1 M Cdo 5/2009
so zákonom, keď pri posudzovaní platnosti výpovede zo dňa 17.3.1999 súd zistil, že všetky
hmotnoprávne podmienky vyžadované pre tento spôsob rozviazania pracovného pomeru
v ustanovení § 44 Zákonníka práce boli splnené, keď bola dodržaná písomná forma výpovede,
kvalifikovaný spôsob jej doručenia, výpoveď obsahovala dostatočne konkretizovaný a
skutkovo vymedzený výpovedný dôvod, ktorým bola nadbytočnosť žalobcu vzniknutá
v dôsledku organizačnej zmeny s použitím výpovedného dôvodu uvedeného v § 46 ods. 1
písm.c/ Zákonníka práce. Ako neopodstatnené vyhodnotil námietky žalobcu týkajúce sa
rozporu postupu žalovaného s ustanovením čl. 2 bod 21 Kolektívnej zmluvy Ž. na rok 1998 –
o povinnosti žalovaného nepoužiť výpoveď pre nadbytočnosť podľa § 46 ods. 1 písm.a/ – c/
Zákonníka práce pri odpracovaní najmenej 10 rokov v Ž. nepretržite, ako aj námietky
týkajúce sa nerešpektovania postupu žalovaného vo vzťahu k v roku 1999 existujúcej
odborovej organizácii vyplývajúcom z Kolektívnej zmluvy z roku 1998. Pri skúmaní
splnenia ponukovej povinnosti inej vhodnej práce žalovaného voči žalobcovi, ako
hmotnoprávnej podmienky výpovede zistil, že pred doručením výpovede žalobcovi mu nebola
daná zo strany žalovaného ponuka iného pracovného miesta, avšak v konaní bolo preukázané,
že ponukovú povinnosť vo vzťahu k žalobcovi nemohol žalovaný v danom prípade splniť,
keďže v čase realizácie organizačnej zmeny účinnej k 1.3.1999 a ani počas plynutia
výpovednej doby do 30.6.1999 ho nemal možnosť zamestnávať v mieste dojednanom ako
miesto výkonu práce, ani v mieste bydliska, a to ani po predchádzajúcej príprave. O náhrade
trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že úspešný žalovaný si náhradu trov
konania neuplatnil.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 17. júna 2008 sp.zn.
8 Co 436/2005 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. s odôvodnením, že úspešný žalovaný si trovy nevyčíslil, keď mu žiadne trovy
v odvolacom konaní ani zrejme nevznikli.
Proti vyššie uvedeným rozsudkom okresného a krajského súdu podal na základe
podnetu žalobcu s poukazom na § 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 1 písm.c/ O.s.p.
mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol ich zrušiť a vec
vrátiť Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie. S poukazom na ustanovenia §§ 44
ods. 1, 2, 46 ods. 1 písm.c/, 46 ods. 2 Zákonníka práce (zákon č. 65/1965 Zb. v znení 1 M Cdo 5/2009
neskorších predpisov) sa v prvom rade nestotožnil s konštatovaním súdu týkajúcim sa
preukázania príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca
(žalobcu). Súdu vytkol nesprávne právne posúdenie platnosti napadnutej výpovede podľa § 46
ods. 1 písm.c/ Zákonníka práce, pretože aj keď výpoveď doručená žalobcovi obsahovala
dostatočne konkretizovaný a skutkovo vymedzený výpovedný dôvod, v konaní nebola
preukázaná práve príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu.
Podľa rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, ktorým rozhodnutím bol rozpis
funkčných miest zdravotníckych zariadení č. X. s platnosťou od 1. marca 1999 vydaný
žalovaným 9. marca 1999 v súlade s opatrením G. (teda existoval v čase výpovede danej
žalobcovi 17. marca 1999), bol stanovený počet lekárov na ch. 7 miest, a to lekár – primár,
lekár – zástupca primára a 5 miest lekárov, vrátane zdravotníckeho zamestnanca s iným
vysokoškolským vzdelaním. Uvedené rozhodnutie bolo bližšie špecifikované tak, že na ch. Ž.
bola určená funkčná skladba lekárov nasledovne : primár a zástupca primára – dve atestácie, 3
lekári s dvomi atestáciami (ktorú kvalifikačnú požiadavku spĺňal aj žalobca) a 2 lekári s
jednou atestáciou vrátane lekára s iným vysokoškolským vzdelaním (klinický psychológ).
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že podľa stavu lekárov k 1. marcu 1999 bol na ch. Ž.
skutočný počet lekárov 8 vrátane lekára s iným vysokoškolským vzdelaním (klinický
psychológ), z ktorých okrem primára a zástupcu primára boli traja lekári (vrátane žalobcu)
s dvomi atestáciami, dvaja lekári s jednou atestáciou a klinický psychológ. Podľa rozhodnutia
zamestnávateľa teda išlo o nadbytočnosť jedného lekára s jednou atestáciou a pokiaľ
žalobca ako lekár s dvomi atestáciami dostal výpoveď, nebola naplnená podmienka
v zachovaní počtu miest 3 lekárov s dvomi atestáciami, a teda nebola ani preukázaná príčinná
súvislosť medzi rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene a nadbytočnosťou
žalobcu. V súvislosti s ponukovou povinnosťou žalovaného sa generálny prokurátor
nestotožnil so záverom súdu, že žalovaný si voči žalobcovi nemohol splniť ponukovú
povinnosť, pretože ho nemal možnosť zamestnávať inou pre neho vhodnou prácou
(vychádzajúc pri výklade pojmu vhodná práca z ustanovenia § 37 ods. 4 Zákonníka práce).
Ak totiž žalovaný mal k dispozícii voľné pracovné miesta, na obsadenie ktorých žalobca
spĺňal kvalifikačné požiadavky, bolo povinnosťou žalovaného žalobcovi takúto prácu
ponúknuť aj keď žalobca dosiahol vyšší stupeň kvalifikácie. Pokiaľ tak žalovaný neurobil,
absentoval základný hmotnoprávny predpoklad výpovede podľa § 46 ods. 1 písm.c/
Zákonníka práce. Ak súd dospel k opačnému záveru, vec nesprávne právne posúdil.
1 M Cdo 5/2009
Žalobca sa vo svojom vyjadrení s mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora
Slovenskej republiky stotožnil.
Žalovaný navrhol mimoriadne dovolanie odmietnuť. Vyslovil názor, že hmotnoprávne
podmienky výpovede boli splnené. Za nepravdivú označil argumentáciu, že žalovaný svojím
rozhodnutím určil, že je nadbytočný lekár s jednou atestáciou.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že
mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe
podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
týmto opravným prostriedkom, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozsudky ako aj konanie, ktoré
predchádzalo ich vydaniu a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je
viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní
uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Obligatórne sa
zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania,
pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že napadnuté rozhodnutia
spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm.c/ O.s.p.). Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil neprávne právne závery.
Podľa § 44 ods. 1 Zákonníka práce (zákona č. 65/1965 Zb.) v znení účinnom
do 31.3.2002 (ďalej len “Zákonník práce“) výpoveďou môže rozviazať pracovný pomer
zamestnávateľ i zamestnanec. Výpoveď musí sa dať písomne a doručiť druhému účastníkovi,
inak je neplatná.
1 M Cdo 5/2009
Podľa § 44 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď
iba z dôvodov výslovne ustanovených v § 46 ods. 1; dôvod výpovede sa musí vo výpovedi
skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď
neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.
Podľa § 46 ods. 1 písm.c/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na rozhodnutie zamestnávateľa
alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu
zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo o iných organizačných zmenách.
V zmysle § 46 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď, pokiaľ nejde o výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre
ktorý možno okamžite zrušiť pracovný pomer, iba vtedy, ak nemá možnosť ho ďalej
zamestnávať v mieste, ktoré bolo dojednané ako miesto výkonu práce, ani v mieste jeho
bydliska, a to ani po predchádzajúcej príprave.
Ako sa správne uvádza v mimoriadnom dovolaní, vychádzajúc z cit. ustanovenia § 46
ods. 1 písm.c/ Zákonníka práce, na to, aby bolo možné určiť výpoveď danú zamestnávateľom
zamestnancovi z tohto výpovedného dôvodu za platnú, musia byť v čase dania výpovede
súčasne splnené tri zákonom predpokladané podmienky, z ktorých prvou podmienkou je
zamestnancova nadbytočnosť, o ktorú ide iba vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť ďalej
zamestnanca zamestnávať prácami dojednanými v pracovnej zmluve, a to nie z dôvodov
spočívajúcich v osobe zamestnanca, ale preto, že zamestnávateľ nepotrebuje práce
vykonávané zamestnancom buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Druhou podmienkou je
skutočnosť, že nadbytočnosť zamestnanca je dôsledkom zmeny úloh zamestnávateľa,
prípadne technického vybavenia alebo iných organizačných zmien vo vnútri
zamestnávateľskej organizácie, a treťou podmienkou je príčinná súvislosť medzi
nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami.
V preskúmavanej veci oba súdy nižšieho stupňa konštatovali, že v konaní bolo
nepochybne preukázané, že nadbytočnosť žalobcu bola v danom prípade v priamej príčinnej
súvislosti s organizačnou zmenou, ku ktorej u žalovaného došlo s účinnosťou od 1. marca
1999, pretože v dôsledku zníženia počtu lekárov na ch. Ž. nemal žalovaný možnosť žalobcu
ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve.
1 M Cdo 5/2009
S takýmto záverom prvostupňového súdu i odvolacieho súdu však aj podľa názoru
dovolacieho súdu nemožno súhlasiť. Ako vyplýva z obsahu spisu, niet pochybností o tom, že
v organizácii žalovaného došlo k organizačnej zmene na základe rozhodnutia – rozpisu
funkčných miest Ž. s účinnosťou od 1. marca 1999, vydaného Ž., G. pod č. X. dňa 8. marca
1999, v súlade s ktorým bol riaditeľkou Ž. vydaný s účinnosťou od 1. marca 1999 rozpis
funkčných miest zdravotníckych zariadení č. X. dňa 9. marca 1999 (ďalej len “rozhodnutie
o organizačnej zmene“). Posledne uvedeným rozhodnutím o organizačnej zmene bola
v zmysle pokynu generálneho riaditeľa Ž. rozpracovaná systematizácia funkčných miest (aj)
na podmienky Ž.. Podľa tejto systematizácie bol pre ch. (na ktorom pracoval aj žalobca)
stanovený maximálny počet funkčných miest 7, z toho jeden lekár – primár, s tarifnou triedou
16, jeden lekár – zástupca primára II. atestácia, s tarifnou triedou 15, traja lekári II. atestácia
(ktorú kvalifikačnú požiadavku spĺňal aj žalobca), s tarifnou triedou 14, jeden lekár
I. atestácia, s tarifnou triedou 13 a jeden lekár, zdravotnícky zamestnanec s iným
vysokoškolským vzdelaním (klinický psychológ), s tarifnou triedou 12. Pokiaľ teda ku dňu
1. marca 1999 (ako vyplynulo z vykonaného dokazovania) na ch. Ž. pracovalo celkovo 8
lekárov (vrátane zdravotníckeho zamestnanca s iným vysokoškolským vzdelaním),
z ktorých okrem primára a zástupcu primára boli traja lekári s II. atestáciou, dvaja lekári s I.
atestáciou a jeden klinický psychológ, podľa rozhodnutia o organizačnej zmene išlo
o nadbytočnosť jedného lekára s I. atestáciou. Preto, ako to správne konštatuje aj generálny
prokurátor v mimoriadnom dovolaní, keďže dostal výpoveď žalobca ako lekár s II. atestáciou,
nebola splnená podmienka, v zmysle rozhodnutia o organizačnej zmene, zachovania troch
miest lekárov s II. atestáciou a teda nebola ani preukázaná príčinná súvislosť medzi
rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene a nadbytočnosťou žalobcu, čím nebola
splnená jedna, z už vyššie uvedených troch hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede
podľa ustanovenia § 46 ods. 1 písm.c/ Zákonníka práce.
Dovolací súd sa stotožnil aj s druhou námietkou generálneho prokurátora
v mimoriadnom dovolaní súvisiacou s nesplnením povinnosti žalovaného ponúknuť žalobcovi
inú pre neho vhodnú prácu. Pokiaľ totiž žalovaný mal voľné pracovné miesta v čase dania
výpovede žalobcovi (ako aj počas jeho výpovednej doby až do skončenia jeho pracovného
pomeru) k dispozícii, bez ohľadu na to, že pre tieto pracovné miesta bola určená ako
kvalifikačná požiadavka vzdelania len základné, alebo len stredné odborné alebo úplné
stredné odborné vzdelanie, bolo povinnosťou žalovaného takúto prácu žalobcovi ponúknuť aj 1 M Cdo 5/2009
keď žalobca dosiahol vyšší stupeň kvalifikácie, keďže ukončením vysokoškolského vzdelania
sa u žalobcu na spĺňaní kvalifikačných kritérií základného a stredoškolského vzdelania, ktoré
už predtým nadobudol, nič nezmenilo a v žiadnom prípade spĺňanie týchto kritérií nemohol
nadobudnutím vysokoškolského vzdelania stratiť. Až v prípade, že žalobca by nebol ochotný
prejsť na takúto inú pre neho vhodnú prácu, by mu žalovaný mohol dať výpoveď. Pokiaľ teda
žalovaný mal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať a inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mal
k dispozícii, mu neponúkol, absentoval hmotnoprávny predpoklad výpovede podľa § 46
ods. 1 písm.c/ Zákonníka práce. Pokiaľ oba súdy nižšieho stupňa dospeli k opačnému záveru,
vec nesprávne právne posúdili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3
O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) s tým, že právny názor vyslovený dovolacím súdom je
záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. apríla 2011
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová