Najvyšší súd   1 M Cdo 5/2009 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. M., bývajúceho v B., proti žalovanému Ž., K. č. X., B., o neplatnosť výpovede a ostatné nároky, vedenej na

Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 33 C 63/1999, o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 17. júna

2008 sp.zn. 8 Co 436/2005, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 17. júna

2008 sp.zn. 8 Co 436/2005 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 30. mája 2005 č.k.  

33 C 63/1999-187   z   r   u   š   u   j e   a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 30. mája 2005 č.k. 33 C 63/1999-187 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede danej mu žalovaným listom

zo dňa 17.3.1999 a určenia, že jeho pracovný pomer trvá. Žalovanému nepriznal právo  

na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal

preukázané, že žalobca vykonával pre Ž. prácu lekára v období od 1.7.1982 do 22.1.1995,

kedy jeho pracovný pomer skončil dohodou a následne od 15.11.1995 bol menovaný do

funkcie riaditeľa tejto n., z ktorej funkcie bol odvolaný dňa 5.1.1999. V organizácii  

žalovaného bolo na základe rozhodnutia generálneho riaditeľa Ž. s účinnosťou od 1.3.1999

rozhodnuté o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej bola vykonaná aj zmena v stanovenom

počte lekárov na ch. Ž., z doterajšieho počtu 10 lekárov na 7 lekárov, keď žalovaný v konaní

preukázal, že nadbytočnosť žalobcu bola v priamej príčinnej súvislosti s uvedenou

organizačnou zmenou a v dôsledku zníženia počtu lekárov na ch. Ž. nemal   možnosť   ho

ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Pri rozviazaní pracovného

pomeru výpoveďou podľa § 46 ods. 1 písm.c/ Zákonníka práce postupoval žalovaný v súlade   1 M Cdo 5/2009

so zákonom, keď pri posudzovaní platnosti výpovede zo dňa 17.3.1999 súd zistil, že všetky

hmotnoprávne podmienky vyžadované pre tento spôsob rozviazania pracovného pomeru

v ustanovení § 44 Zákonníka práce boli splnené, keď bola dodržaná písomná forma výpovede,

kvalifikovaný spôsob jej doručenia, výpoveď obsahovala dostatočne   konkretizovaný   a

skutkovo   vymedzený   výpovedný   dôvod,   ktorým   bola nadbytočnosť žalobcu vzniknutá

v dôsledku organizačnej zmeny s použitím výpovedného dôvodu uvedeného v § 46 ods. 1

písm.c/ Zákonníka práce. Ako neopodstatnené vyhodnotil námietky žalobcu týkajúce sa

rozporu postupu žalovaného s ustanovením čl. 2 bod 21 Kolektívnej zmluvy Ž. na rok 1998 –

o povinnosti žalovaného nepoužiť výpoveď pre nadbytočnosť podľa § 46 ods. 1 písm.a/ – c/

Zákonníka práce pri odpracovaní najmenej 10 rokov v Ž. nepretržite, ako aj námietky

týkajúce sa nerešpektovania postupu žalovaného vo vzťahu k   v roku 1999 existujúcej

odborovej organizácii vyplývajúcom z Kolektívnej zmluvy   z   roku   1998.   Pri   skúmaní

splnenia   ponukovej   povinnosti   inej   vhodnej   práce žalovaného voči žalobcovi, ako

hmotnoprávnej podmienky výpovede zistil, že pred doručením výpovede žalobcovi mu nebola

daná zo strany žalovaného ponuka iného pracovného miesta, avšak v konaní bolo preukázané,

že ponukovú povinnosť vo vzťahu k žalobcovi nemohol žalovaný v danom prípade splniť,

keďže v čase realizácie organizačnej zmeny účinnej k 1.3.1999 a ani počas plynutia

výpovednej doby do 30.6.1999 ho nemal možnosť zamestnávať v mieste dojednanom ako

miesto výkonu práce, ani v mieste bydliska, a to ani po predchádzajúcej príprave. O náhrade

trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že úspešný žalovaný si náhradu trov

konania neuplatnil.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 17. júna 2008 sp.zn.  

8 Co 436/2005 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalovanému náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal. Stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1

O.s.p. s odôvodnením, že úspešný žalovaný si trovy nevyčíslil, keď mu žiadne trovy

v odvolacom konaní ani zrejme nevznikli.

Proti vyššie uvedeným rozsudkom okresného a krajského súdu podal na základe

podnetu žalobcu s poukazom na § 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 1 písm.c/ O.s.p.

mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol ich zrušiť a vec

vrátiť Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie. S poukazom na ustanovenia §§ 44

ods. 1, 2, 46 ods. 1 písm.c/, 46 ods. 2 Zákonníka práce (zákon č. 65/1965 Zb. v znení   1 M Cdo 5/2009

neskorších predpisov) sa v prvom rade nestotožnil s konštatovaním súdu týkajúcim sa

preukázania príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca

(žalobcu). Súdu vytkol nesprávne právne posúdenie platnosti napadnutej výpovede podľa § 46

ods. 1 písm.c/ Zákonníka práce, pretože aj keď výpoveď doručená žalobcovi obsahovala

dostatočne konkretizovaný a skutkovo vymedzený výpovedný dôvod, v konaní nebola

preukázaná práve príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu.

Podľa rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, ktorým rozhodnutím bol rozpis

funkčných miest zdravotníckych zariadení č. X. s platnosťou od 1. marca 1999 vydaný

žalovaným 9. marca 1999 v súlade s opatrením G. (teda existoval v   čase výpovede danej

žalobcovi 17. marca 1999), bol stanovený počet lekárov na ch. 7 miest, a to lekár – primár,

lekár – zástupca primára a 5 miest lekárov, vrátane zdravotníckeho zamestnanca s iným

vysokoškolským vzdelaním. Uvedené rozhodnutie bolo bližšie špecifikované tak, že na ch. Ž.

bola určená funkčná skladba lekárov nasledovne : primár a zástupca primára – dve atestácie, 3

lekári s dvomi atestáciami (ktorú kvalifikačnú požiadavku spĺňal aj žalobca) a 2 lekári s

jednou atestáciou vrátane lekára s iným vysokoškolským vzdelaním (klinický psychológ).

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že podľa stavu lekárov k 1. marcu 1999 bol na ch. Ž.

skutočný počet lekárov 8 vrátane lekára s iným vysokoškolským vzdelaním (klinický

psychológ), z ktorých okrem primára a zástupcu primára boli traja lekári (vrátane žalobcu)

s dvomi atestáciami, dvaja lekári s jednou atestáciou a klinický psychológ. Podľa rozhodnutia

zamestnávateľa   teda   išlo   o   nadbytočnosť   jedného   lekára   s   jednou atestáciou a pokiaľ

žalobca ako lekár s dvomi atestáciami dostal výpoveď, nebola naplnená podmienka

v zachovaní počtu miest 3 lekárov s dvomi atestáciami, a teda nebola ani preukázaná príčinná

súvislosť medzi rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene a nadbytočnosťou

žalobcu. V súvislosti s ponukovou povinnosťou žalovaného sa generálny prokurátor

nestotožnil so záverom súdu, že žalovaný si voči žalobcovi nemohol splniť ponukovú

povinnosť, pretože ho nemal možnosť zamestnávať inou pre neho vhodnou prácou

(vychádzajúc pri výklade pojmu vhodná práca z ustanovenia § 37 ods. 4 Zákonníka práce).

Ak totiž žalovaný mal k dispozícii voľné pracovné miesta, na obsadenie ktorých žalobca

spĺňal kvalifikačné požiadavky, bolo povinnosťou žalovaného žalobcovi takúto prácu

ponúknuť aj keď žalobca dosiahol vyšší stupeň kvalifikácie. Pokiaľ tak žalovaný neurobil,

absentoval základný hmotnoprávny predpoklad výpovede podľa § 46 ods. 1 písm.c/

Zákonníka práce. Ak súd dospel k opačnému záveru, vec nesprávne právne posúdil.

  1 M Cdo 5/2009

Žalobca sa vo svojom vyjadrení s mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora

Slovenskej republiky stotožnil.

Žalovaný navrhol mimoriadne dovolanie odmietnuť. Vyslovil názor, že hmotnoprávne

podmienky výpovede boli splnené. Za nepravdivú označil argumentáciu, že žalovaný svojím

rozhodnutím určil, že je nadbytočný lekár s jednou atestáciou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že

mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe

podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

týmto opravným prostriedkom, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p.

v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozsudky ako aj konanie, ktoré

predchádzalo ich vydaniu a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.

V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je

viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i   v   mimoriadnom dovolaní

uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Obligatórne sa

zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania,

pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že napadnuté rozhodnutia

spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm.c/ O.s.p.). Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je

chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil

správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil neprávne právne závery.

Podľa § 44 ods. 1 Zákonníka práce (zákona č. 65/1965 Zb.) v znení účinnom  

do 31.3.2002 (ďalej len “Zákonník práce“) výpoveďou môže rozviazať pracovný pomer

zamestnávateľ i zamestnanec. Výpoveď musí sa dať písomne a doručiť druhému účastníkovi,

inak je neplatná.

  1 M Cdo 5/2009

Podľa § 44 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď

iba z dôvodov výslovne ustanovených v § 46 ods. 1; dôvod výpovede sa musí vo výpovedi

skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď

neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

Podľa § 46 ods. 1 písm.c/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi

výpoveď ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na rozhodnutie zamestnávateľa

alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu

zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo o iných organizačných zmenách.

V zmysle § 46 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi

výpoveď, pokiaľ nejde o výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre

ktorý možno okamžite zrušiť pracovný pomer, iba vtedy, ak nemá možnosť ho ďalej

zamestnávať v mieste, ktoré bolo dojednané ako miesto výkonu práce, ani v mieste jeho

bydliska, a to ani po predchádzajúcej príprave.

Ako sa správne uvádza v mimoriadnom dovolaní, vychádzajúc z cit. ustanovenia § 46

ods. 1 písm.c/ Zákonníka práce, na to, aby bolo možné určiť výpoveď danú zamestnávateľom

zamestnancovi z tohto výpovedného dôvodu za platnú, musia byť v čase dania výpovede

súčasne splnené tri zákonom predpokladané podmienky, z ktorých prvou podmienkou je

zamestnancova nadbytočnosť, o ktorú ide iba vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť ďalej

zamestnanca zamestnávať prácami dojednanými v pracovnej zmluve, a to nie z dôvodov

spočívajúcich   v   osobe   zamestnanca,   ale   preto,   že   zamestnávateľ   nepotrebuje   práce

vykonávané zamestnancom buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Druhou podmienkou je

skutočnosť, že nadbytočnosť zamestnanca je dôsledkom zmeny úloh zamestnávateľa,

prípadne technického vybavenia alebo iných organizačných zmien vo vnútri

zamestnávateľskej   organizácie,   a   treťou   podmienkou   je   príčinná   súvislosť   medzi

nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami.

V preskúmavanej veci oba súdy nižšieho stupňa konštatovali, že v konaní bolo

nepochybne preukázané, že nadbytočnosť žalobcu bola v danom prípade v priamej príčinnej

súvislosti s organizačnou zmenou, ku ktorej u žalovaného došlo s účinnosťou od 1. marca

1999, pretože v dôsledku zníženia počtu lekárov na ch. Ž. nemal žalovaný možnosť žalobcu

ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve.

  1 M Cdo 5/2009

S takýmto záverom prvostupňového súdu i odvolacieho súdu však aj podľa názoru

dovolacieho súdu nemožno súhlasiť. Ako vyplýva z obsahu spisu, niet pochybností o tom, že

v organizácii žalovaného došlo k organizačnej zmene na základe rozhodnutia – rozpisu

funkčných miest Ž. s účinnosťou od 1. marca 1999, vydaného Ž., G. pod č. X. dňa 8. marca

1999, v súlade s ktorým bol riaditeľkou Ž. vydaný s účinnosťou od 1. marca 1999 rozpis

funkčných miest zdravotníckych zariadení č. X. dňa 9. marca 1999 (ďalej len “rozhodnutie

o organizačnej zmene“). Posledne uvedeným rozhodnutím o organizačnej zmene bola

v zmysle pokynu generálneho riaditeľa Ž. rozpracovaná systematizácia funkčných miest (aj)

na podmienky Ž.. Podľa tejto systematizácie bol pre ch. (na ktorom pracoval aj žalobca)

stanovený maximálny počet funkčných miest 7, z toho jeden lekár – primár, s tarifnou triedou

16, jeden lekár – zástupca primára II. atestácia, s tarifnou triedou 15, traja lekári II. atestácia

(ktorú kvalifikačnú požiadavku spĺňal aj žalobca), s tarifnou triedou 14, jeden lekár  

I. atestácia, s tarifnou triedou 13 a jeden lekár, zdravotnícky zamestnanec s iným

vysokoškolským vzdelaním (klinický psychológ), s tarifnou triedou 12. Pokiaľ teda ku dňu  

1. marca 1999 (ako vyplynulo z vykonaného dokazovania) na ch. Ž.   pracovalo   celkovo   8

lekárov   (vrátane   zdravotníckeho   zamestnanca   s   iným vysokoškolským vzdelaním),

z ktorých okrem primára a zástupcu primára boli traja lekári s II. atestáciou, dvaja lekári s I.

atestáciou a jeden klinický psychológ, podľa rozhodnutia o organizačnej zmene išlo

o nadbytočnosť jedného lekára s I. atestáciou. Preto, ako to správne konštatuje aj generálny

prokurátor v mimoriadnom dovolaní, keďže dostal výpoveď žalobca ako lekár s II. atestáciou,

nebola splnená podmienka, v zmysle rozhodnutia o organizačnej zmene, zachovania troch

miest lekárov s II. atestáciou a teda nebola ani preukázaná príčinná súvislosť   medzi

rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene a nadbytočnosťou žalobcu, čím nebola

splnená jedna, z už vyššie uvedených troch hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede

podľa ustanovenia § 46 ods. 1 písm.c/ Zákonníka práce.

Dovolací   súd   sa   stotožnil   aj   s   druhou   námietkou   generálneho   prokurátora

v mimoriadnom dovolaní súvisiacou s nesplnením povinnosti žalovaného ponúknuť žalobcovi

inú pre neho vhodnú prácu. Pokiaľ totiž žalovaný mal voľné pracovné miesta v čase dania

výpovede žalobcovi (ako aj počas jeho výpovednej doby až do skončenia jeho pracovného

pomeru) k dispozícii, bez ohľadu na to, že pre tieto pracovné miesta bola určená ako

kvalifikačná požiadavka vzdelania len základné, alebo len stredné odborné alebo úplné

stredné odborné vzdelanie, bolo povinnosťou žalovaného takúto prácu žalobcovi ponúknuť aj   1 M Cdo 5/2009

keď žalobca dosiahol vyšší stupeň kvalifikácie, keďže ukončením vysokoškolského vzdelania

sa u žalobcu na spĺňaní kvalifikačných kritérií základného a stredoškolského vzdelania, ktoré

už predtým nadobudol, nič nezmenilo a v žiadnom prípade spĺňanie týchto kritérií nemohol

nadobudnutím vysokoškolského vzdelania stratiť. Až v prípade, že žalobca by nebol ochotný

prejsť na takúto inú pre neho vhodnú prácu, by mu žalovaný mohol dať výpoveď. Pokiaľ teda

žalovaný mal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať a inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mal

k dispozícii, mu neponúkol, absentoval hmotnoprávny predpoklad výpovede podľa § 46  

ods. 1 písm.c/ Zákonníka práce. Pokiaľ oba súdy nižšieho stupňa dospeli k opačnému záveru,

vec nesprávne právne posúdili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3

O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) s tým, že právny názor vyslovený dovolacím súdom je

záväzný.

V   novom   rozhodnutí   rozhodne   súd   znova   aj   o   trovách   pôvodného   konania

a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. apríla 2011

  JUDr. Eva Sakálová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová