Najvyšší súd 1 M Cdo 14/2010 Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. H., bývajúceho v R., proti žalovaným 1/ Ing. C. B., bývajúcemu v K. a 2/ Ing. M. B., bývajúcej v K., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 8C
161/2007, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
rozsudku Okresného súdu Čadca zo 7. mája 2009 č. k. 8 C 161/2007-139 a rozsudku
Krajského súdu v Žiline z 24. novembra 2009 sp. zn. 5Co 260/2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Žiline
z 24. novembra 2009 sp. zn. 5Co 260/2009, rozsudok Okresného súdu Čadca zo 7. mája 2009
č. k. 8C 161/2007-139, uznesenie Krajského súdu v Žiline z 30. novembra 2010 sp. zn.
5Co 377/2010, ako aj uznesenie Okresného súdu Čadca z 27. septembra 2010 č. k.
8C 161/2007-194 a vec vracia Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Čadca (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 7. mája 2009 č. k.
8C 161/2007-139 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom
nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X, k. ú. O., parcela č. C KN X – trvalé trávnaté porasty
o výmere X m2. Žalobcovi zároveň uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ trovy konania
v sume 1 454,27 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa mal za
preukázaný naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení, nakoľko predmetná
nehnuteľnosť bola na LV zapísaná na žalovaných 1/ a 2/, hoci ich právna predchodkyňa
v osvedčení vlastníctvo k spornej parcele osvedčené nemala. Pokiaľ však žalobca tvrdil, že
predmetnú nehnuteľnosť nadobudol vydržaním, bolo potrebné, aby preukázal titul, na základe
ktorého mal nehnuteľnosť nadobudnúť jeho právny predchodca, pretože táto nehnuteľnosť
bola v podielovom spoluvlastníctve viac ako 50 osôb. Zároveň bolo potrebné preukázať
i dobu, kedy došlo k nadobudnutia vlastníctva jeho právnym predchodcom, kedy presne 1 M Cdo 14/2010
nadobudol nehnuteľnosť žalobca a či ju nadobudol sám alebo spolu s manželkou, pretože
listinné dôkazy a výpovede svedkov sa rozchádzali a aj na čestných prehláseniach bol rok
nadobudnutia uvádzaný rôzne. Taktiež bolo povinnosťou žalobcu preukázať uplynutie
vydržacej doby, po ktorú nehnuteľnosť by bol pokojne, nerušene a dobromyseľne užíval on,
alebo jeho právny predchodca. Podľa názoru súdu prvého stupňa ale žalobca v konaní
nepreukázal, kedy a ako nadobudol predmetnú nehnuteľnosť jeho predchodca, kedy ju
nadobudol on, či sám alebo spolu s manželkou a nepreukázal ani dobu, po ktorú túto
nehnuteľnosť užíval. Z dôvodu, že žalobca v uvedenom smere neuniesol dôkazné bremeno,
súd jeho žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil ustanovením § 142
ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Žiline (odvolací súd) na odvolanie žalobcu i žalovaných 1/ a 2/ (títo
napadli len výrok o trovách konania) rozsudkom z 24. novembra 2009 sp. zn. 5Co 260/2009
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, ako
vecne správny potvrdil, a vo výroku o trovách konania tento rozsudok zrušil a vec v tejto časti
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Náhradu trov odvolacieho konania žalovaným 1/
a 2/ nepriznal. Odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. plne stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia vo veci samej, keďže v ňom nezistil žiadne pochybenie, osvojac si
záver súdu prvého stupňa, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o jeho tvrdenie
o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. Zrušujúci
výrok týkajúci sa trov prvostupňového konania odvolací súd odôvodnil tým, že v tejto časti je
rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný pre nedostatok odôvodnenia. Nepriznanie
náhrady trov odvolacieho konania žalovaným odôvodnil tým, že zástupca žalovaných trovy
právneho zastúpenia v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil a zo spisu žalovaným žiadne iné
trovy odvolacieho konania nevyplývali (§ 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 2
O.s.p.).
Generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu žalobcu podal
mimoriadne dovolanie, ktorým napadol rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí
žaloby a rozsudok odvolacieho súdu v časti, v ktorej bol tento zamietajúci výrok potvrdený.
Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako aj rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V mimoriadnom dovolaní generálny
prokurátor namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané predčasne, bez riadne
zisteného skutkového stavu veci. Zdôraznil, že súd prvého stupňa ako aj odvolací súd 1 M Cdo 14/2010
odôvodnili zamietnutie žaloby tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, avšak práve súd
prvého stupňa nevykonaním dôkazu dôležitého pre objektívne posúdenie veci nesprávne
právne posúdil inštitút vydržania vo vzťahu k žalobcovi. Uviedol, že súd prvého stupňa
považoval v prejednávanej veci za podstatné preukázanie nadobudnutia vlastníckeho práva
k predmetnej nehnuteľnosti právnym predchodcom žalobcu F. M., a to z hľadiska časového
ako aj z hľadiska rozsahu nadobudnutých práv vo vzťahu k spoluvlastníkom tejto
nehnuteľnosti evidovaných v pozemkovej knihe. Súhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že
ani jeden z dôkazov vykonaných v konaní tieto skutočnosti nepreukazoval. V tejto súvislosti
však zdôraznil, že žalobca navrhol vykonať dôkaz výsluchom svedka J. M., syna nebohého F.
M., od ktorého žalobca predmetnú nehnuteľnosť kúpil a ktorý vzhľadom na blízky
príbuzenský pomer k právnemu predchodcovi žalobcu, by mohol ozrejmiť práve tie
skutočnosti, z dôvodu absencie ktorých súd prvého stupňa neposudzoval možnosť vydržania
nehnuteľnosti, t.j. spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti jeho otcom, ako aj
skutočnosti v súvislosti s prevodom nehnuteľnosti v roku 1967 z jeho otca na žalobcu. Súd
prvého stupňa však návrh na vykonanie dokazovania výsluchom tohto svedka zamietol. Podľa
názoru dovolateľa bolo povinnosťou súdu prvého stupňa vykonať dokazovanie v takom
rozsahu, ktorý by vytvoril náležitý podklad pre posúdenie možnosti vydržania vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti žalobcom, navyše, keď takýto dôkaz bol v konaní navrhnutý. Keďže sa
tak nestalo, mal generálny prokurátor za to, že konanie v prejednávanej veci je zaťažené tzv.
inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/
O.s.p.) s tým, že súd nevykonaním dôkazu dôležitého pre objektívne posúdenie veci
predčasne rozhodoval a nesprávne právne posúdil inštitút vydržania vo vzťahu k žalobcovi (§
243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Žalobca ani žalovaní 1/ a 2/ sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora
Slovenskej republiky nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor
Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu žalobcu (§ 243e ods. 1 a 2 O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.)
preskúmal vec a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je
dôvodné.
1 M Cdo 14/2010
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané z dôvodu, že:
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi
uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1
O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania,
pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na spomenutú zákonnú povinnosť podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242
ods. 1 druhá veta O.s.p. skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo
vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., Najvyšší
súd Slovenskej republiky sa preskúmal, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z
vád vymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vždy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo
veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Dovolací súd dospel k záveru, že konanie v prejednávanej veci je postihnuté
procesnou vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie
taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uverejnenej pod č. 460/1992 Zb. ( ďalej len „ústava“) zaručuje, že každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde 1 M Cdo 14/2010
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl.
48 ods. 2 ústavy vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení Federálneho ministerstva
zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len „dohovor“), každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je predovšetkým umožniť každému reálny prístup
k súdu a teda splniť aj tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu, čo znamená umožniť účastníkovi
konania realizáciu jeho procesných oprávnení, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Právo na súdnu ochranu okrem ústavy (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv
a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. (čl. 36 ods. 1), a dohovoru (čl. 6
ods. 1), zabezpečujú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (len ako
príkladom porovnaj § 41, § 115, § 123). Občiansky súdny poriadok, ako je to výslovne
uvedené v jeho § 1, upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj
výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných
osôb.
Dovolací súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že aj právo účastníkov konania
na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na
spravodlivý proces. Je treba rešpektovať požiadavku, aby procesné strany v konaní mali
možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo k
stanoviskám pripojeným v ich spise; tým sa totiž zabezpečuje, aby procesné strany mali vieru
vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam,
ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania
k odvolaniu proti rozhodnutiu vo veci samej druhému účastníkovi konania (odvolateľovi,
v danom prípade žalobcovi, presnejšie jeho zástupcovi – porovnaj § 49 ods. 1 prvá veta
O.s.p.) vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom – je v rozpore
s princípom rovnosti zbraní; takýto stav preto narúša právo na spravodlivý proces.
1 M Cdo 14/2010
Z obsahu spisu (č. l. 155) vyplýva, že 2. júla 2009 bolo súdu prvého stupňa doručené
vyjadrenie právneho zástupcu žalovaných k odvolaniu žalobcu. Toto vyjadrenie žalobcovi,
resp. jeho právnemu zástupcovi nedoručil súd prvého stupňa ani odvolací súd. V spise sa totiž
nenachádza príslušná úprava pre takéto doručovanie a ani doručenka, ktorá by potvrdzovala
prevzatie tohto vyjadrenia právnym zástupcom žalobcu.
So zreteľom na uvedené zistenie dovolací súd konštatuje, že došlo k porušeniu práva
žalobcu na spravodlivý proces, pretože súd prvého stupňa mu v rozpore s princípmi rovnosti
účastníkov a kontradiktórnosti konania predmetné vyjadrenie žalovaného nedoručil a tento
nedostatok nenapravil ani odvolací súd. V dôsledku tohto chybného postupu nemal žalobca
možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa – ak by to považoval za potrebné – k spomínanému
podaniu žalovaného; preskúmavané konanie je tak zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p.
Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že konanie v prejednávanej veci je
postihnuté tzv. inou vadou konania, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.), že súd nevykonaním dôkazu dôležitého pre objektívne
posúdenie veci predčasne rozhodoval a nesprávne právne posúdil inštitút vydržania vo vzťahu
k žalobcovi (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Inou vadou konania je vada konania, ktorá je rovnako ako vady uvedené v § 237
O.s.p. spôsobená porušením procesných noriem upravujúcich občianske súdne konanie, ktorá
ale na rozdiel od nich nezakladá tzv. zmätočnosť rozhodnutia.
V mimoriadnom dovolaní bolo namietané, že súd prvého stupňa nevykonal dôkaz
navrhovaný žalobcom, ktorý bol rozhodujúci pre posúdenie veci, v dôsledku čoho nesprávne
právne posúdil inštitút vydržania vo vzťahu k žalobcovi a žalobu z dôvodu neunesenia
dôkazného bremena zamietol, pričom odvolací súd jeho rozhodnutie v tejto časti nezrušil, ale
ako vecne správne potvrdil.
Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj
iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. 1 M Cdo 14/2010
Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä
výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a
právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania
dôkazu predpísaný, určí ho súd (§ 125 O.s.p.).
Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.).
Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z
vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak
o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
V prejednávanej veci sa žalobca domáhal určenia vlastníctva k nehnuteľnosti zapísanej
na LV č. X, k. ú. O., parcela č. C KN X – trvalé trávnaté porasty o výmere X m2. V žalobe
uviedol, že túto nehnuteľnosť kúpil v roku 1967 od F. M. spolu so starým dreveným domom,
pozemkom, záhradou a ďalšími roľami. Tvrdil, že spornú nehnuteľnosť užíval jeho právny
predchodca vo vydelenom stave od dávnej minulosti, pričom v dobe kúpy drevený dom už
bol starý, asi 50-70 ročný.
Nižšie súdy mali v konaní za preukázané, že žalobca spolu s manželkou J. uzavreli
10. augusta 1974 kúpnu zmluvu s Ľ. F. a W. F., ktorej predmetom bol rodinný dom súp. č. X
dvor, maštaľ a humno totožné s terajšími parcelami C KN X - zastavané plochy a nádvoria vo
výmere X m2 a C KN X - trvalé trávnaté porasty o výmere X m2. V roku 1998 Ľ. F. požiadala
o vydanie osvedčenia o vlastníckom práve k týmto nehnuteľnostiam. Hoci osvedčenie notárky
JUDr. E. V. č. N 106/1998 bolo Ľ. F. vydané len k parcelám č. X a X, Správa katastra v Čadci
ju zapísala aj ako vlastníčku spornej parcely č. X. Podľa výpisu z LV č. X k. ú. O. sú na
základe kúpnej zmluvy V – 11/99 uzavretej s Ľ. F. vedení ako bezpodieloví spoluvlastníci
tejto nehnuteľnosti žalovaní 1/ a 2/.
Súd prvého stupňa ako aj odvolací súd odôvodnili zamietnutie určovacej žaloby tým,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Vzhľadom na to, že žalobca sa domáhal určenia
vlastníctva titulom vydržania, súd prvého stupňa považoval v posudzovanej veci za podstatné, 1 M Cdo 14/2010
aby žalobca preukázal ako nadobudol sporný pozemok jeho právny predchodca F. M., pretože
na túto nehnuteľnosť totožnú s pozemkovoknižnou parcelou č. X bolo zapísaných 52
spoluvlastníkov. Rovnako považoval za potrebné, aby žalobca preukázal, či došlo k zrušeniu
spoluvlastníctva deľbou, prípadne iným spôsobom, kedy došlo k zrušeniu spoluvlastníctva
a kto spornú parcelu nadobudol. Len samotné užívanie nepovažoval súd za dôkaz o získaní
vlastníctva k spornému pozemku. Ďalej podľa názoru súdu prvého stupňa mal žalobca
preukázať, kedy presne nadobudol túto nehnuteľnosť, či len sám alebo spolu s manželkou,
a tiež uplynutie vydržacej doby, počas ktorej dobromyseľne užíval sporný pozemok on alebo
jeho právny predchodca. S týmito závermi súdu prvého stupňa sa v celom rozsahu stotožnil
i odvolací súd.
Vzhľadom na to, ktoré skutočnosti považovali súdy obidvoch stupňov za nevyhnutné
preukázať, aby bolo možné žalobe vyhovieť, treba prisvedčiť názoru generálneho prokurátora,
že bolo nesporne dôležité vykonať výsluch svedka J. M., syna právneho predchodcu žalobcu
F. M.. Uvedený svedok mohol ozrejmiť nielen skutočnosti týkajúce sa nadobudnutia spornej
nehnuteľnosti F. M., ale aj okolnosti súvisiace s jej prevodom na žalobcu. Výsluch svedka J.
M. navrhovala právna zástupkyňa žalobcu už na pojednávaní súdu prvého stupňa
uskutočnenom 7. júla 2008 (č. l. 60), na ktorom súd následne uznesením rozhodol okrem
iného i o vypočutí svedkov navrhovaných žalobcom (teda i J. M.). Tento svedok však
v konaní vypočutý nebol a to i napriek tomu, že právny zástupca žalobcu na pojednávaní
uskutočnenom 7. mája 2009 opätovne navrhol jeho výsluch, ktorý návrh však súd prvého
stupňa uznesením zamietol (č. l. 119 spisu).
Možno teda zhrnúť, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa síce dospel k záveru,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, avšak nevykonaním ním navrhovaného dôkazu, ktorý
mal práve slúžiť na preukázanie rozhodujúcich skutočností, mu neposkytol možnosť unesenia
tohto bremena; tým svoje konanie zaťažil inou vadou majúcou za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Dokazovanie vykonané súdom prvého
stupňa v dôsledku zamietnutia žalobcom navrhovaného dôkazu nemohlo potom predstavovať
dostatočný podklad pre rozhodnutie vo veci, t. j. pre náležité posúdenie možnosti vydržania
predmetnej nehnuteľnosti žalobcom. Vadou tejto povahy trpí i konanie na druhom stupni,
keďže odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil bez toho, aby
spomínaný nedostatok v dokazovaní napravil jeho doplnením (§ 213 ods. 5 prvá veta O.s.p.). 1 M Cdo 14/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na to, že v prejednávanej veci bola
v konaní zistená vada podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ako aj iná vada majúca za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.) namietaná generálnym
prokurátorom Slovenskej republiky, uznesením zrušil v celom rozsahu obe napadnuté
rozhodnutia, t.j. rozsudok odvolacieho súdu z 24. novembra 2009 sp. zn. 5Co 260/2009
a rozsudok súdu prvého stupňa zo 7. mája 2009 č. k. 8C 161/2007-139 a v súlade s ust. § 242
ods. 2 písm. b/ v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p. zrušil aj nadväzujúce rozhodnutia týkajúce
sa trov konania a to uznesenie Krajského súdu v Žiline z 30. novembra 2010 sp. zn.
5Co 377/2010 ako aj uznesenie Okresného súdu Čadca z 27. septembra 2010 č. k.
8C 161/2007-194 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 3 O.s.p.
v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Uvedené uznesenia majú totiž povahu závislého výroku
v zmysle ustanovenia § 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a nebolo dôležité, že netvoria súčasť
dovolaním napadnutých rozhodnutí (porovnaj R 73/2004).
V súlade s praxou rozhodovania v konaní o dovolaní sa dovolací súd aj
v predmetnom konaní o mimoriadnom dovolaní obmedzil len na konštatovanie, že došlo k
procesným vadám v zmysle § 243f písm. a/, b/ O.s.p., v dôsledku čoho ani neskúmal, či
mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 243f písm. c/ O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a
dovolacieho konania (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243d ods. 1 O.s.p.).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2011
JUDr. Milan D e á k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť : Hrčková Marta