UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu O. K., bývajúceho v O. XXX, zastúpeného JUDr. Evou Lekešovou, advokátkou so sídlom v Žiline, Národná 13, proti žalovaným X/Márii Z. a X/Vladimírovi Z., obom bývajúcim v O. XXX, zastúpeným JUDr. Martinom Burianom, advokátom so sídlom v Žiline, Štúrova 1, o určenie neplatnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 7C 120/2005, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Žilina z 15. apríla 2009 č.k. 7C 120/2005-181 a rozsudku Krajského súdu v Žiline z 3. marca 2010 sp. zn. 7Co 207/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Žiline z 3. marca 2010 sp. zn. 7Co 207/2009, ako aj rozsudok Okresného súdu Žilina z 15. apríla 2009 č. k. 7C 120/2005-181 a konanie vo veci samej z a s t a v u j e.
V časti o trovách konania vec vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
Okresný súd Žilina rozsudkom z 15. apríla 2009 č. k. 7C 120/2005-181 určil, že kúpna zmluva uzatvorená vo forme notárskej zápisnice N 30/95, NZ 17/95 dňa 3. marca 1995 na Notárskom úrade JUDr. Juraja Ehna v Bytči medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovanými 1/ a 2/ ako kupujúcimi, ktorej predmetom bol prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam, a to stavbe - domu súp. č. XXX, postaveného na pozemku parcela č. XXXX - zastavaná plocha o výmere 552 m2 a pozemkom parcele č. XXXX - zastavané plochy o výmere 552 m2, parcele č. XXXX - záhrady o výmere 217 m2, parcele č.XXXX - záhrady o výmere 209 m2 a parcele č. XXXX - záhrady o výmere 709 m2, nachádzajúcich sa v katastrálnom území Štiavnik, obec Štiavnik, okres Bytča, zapísaných v katastri nehnuteľností katastrálneho úradu, Správy katastra v Bytči, v čase uzavretia zmluvy na LV č. XXXX na žalobcu ako vlastníka, na základe ktorej bol povolený vklad vlastníctva žalovaných do katastra nehnuteľností pod CV XXX/XX-XX/XX. a po povolení vkladu vlastníctvo žalovaných bolo zapísané na LV č. XXXX, je neplatná. Zároveň žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 662,12 € k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danom prípade boli dané dôvody neplatnosti právnehoúkonu v zmysle § 40 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka. Mal totiž za jednoznačne preukázané, že v čase uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy žalobca trpel praktickou slepotou, v dôsledku čoho bol osobou trvale neschopnou čítať. Kúpna zmluva bola síce spísaná formou notárskej zápisnice, neobsahovala však náležitosti, ktoré vyžaduje § 49 a § 52 Notárskeho poriadku pri spisovaní právneho úkonu s osobou, ktorá nemôže čítať. Keďže nedodržanie zákonom ustanovenej formy právneho úkonu spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť, súd podanej žalobe ako skutkovo a právne dôvodnej vyhovel. Námietku žalovaných, že prejednaniu veci bráni prekážka veci právoplatne rozhodnutej, pretože neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy už bola posudzovaná tamojším súdom v konaní sp. zn. 9C 381/96, považoval za nedôvodnú, a to s poukazom na už vyjadrený právny názor Krajského súdu v Žiline v prejednávanej veci, v zmysle ktorého sa žalobca v spomínanom konaní domáhal určenia relatívnej neplatnosti právneho úkonu podľa §§ 40a, 49a Občianskeho zákonníka, pričom v tomto konaní sa domáhal určenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 a § 40 ods. 5 Občianskeho zákonníka, pri ktorých aj spôsob vykonania dokazovania a hodnotenia jeho výsledkov je odlišný. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ rozsudkom z 3. marca 2010 sp. zn. 7Co 207/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovaným uložil povinnosť do troch dní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 60,44 € k rukám jeho právneho zástupcu. Odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožnil aj s dôvodmi napadnutého rozhodnutia a ďalej v odôvodnení svojho rozsudku reagoval už len na odvolacie námietky žalovaných. K opätovnej námietke o prekážke veci právoplatne rozhodnutej z dôvodu, že neplatnosťou predmetnej kúpnej zmluvy sa už súdy zaoberali v konaní sp. zn. 9C 381/96, odvolací súd uviedol, že z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. mája 2003 sp. zn. 8Co 92/2003 vyplýva, že v tomto odvolacom konaní krajský súd preskúmaval správnosť rozsudku Okresného súdu Žilina z 31. októbra 2002 č. k. 9C 381/96-157 len vo vzťahu k právnemu posúdeniu podľa § 49a v spojení s § 40a Občianskeho zákonníka, t. j. či bol konaním žalovaných žalobca uvedený do omylu a či z tohto dôvodu je uzavretý právny úkon (kúpna zmluva) neplatný. V preskúmavanej veci však súd prvého stupňa posudzoval platnosť predmetnej kúpnej zmluvy na základe podaného návrhu na začatie konania, ktorým bola namietaná neplatnosť právneho úkonu podľa § 40 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že právny úkon nebol vykonaný vo forme predpísanej zákonom. Znamená to, že v tomto konaní súd rozhodoval o neplatnosti právneho úkonu na základe iných skutkových dôvodov, ako aj na základe iného právneho posúdenia, než neplatnosť právneho úkonu bola posudzovaná v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 9C 381/96. S poukazom na znenie § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. (v znení účinnom od 15. októbra 2008) považoval odvolací súd za nedôvodnú i námietku žalovaných o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu žalovaných 1/ a 2/ podal proti rozsudku súdu prvého stupňa ako aj rozsudku odvolacieho súdu mimoriadne dovolanie. Navrhoval napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, že rozhodnutia nižších súdov spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Namietal, že súdy v prejednávanej veci nemali vo veci meritórne rozhodovať, ale konanie z dôvodu existencie prekážky veci právoplatne rozhodnutej zastaviť (§ 159 ods. 3 v spojení s § 104 ods. 1 prvá veta 1 O.s.p.). Zdôrazňoval, že absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí priamo zo zákona a to od začiatku (ex tunc) a bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal. Súd má prihliadať na absolútnu neplatnosť právneho úkonu aj bez návrhu, t. j. z úradnej povinnosti. Platí tiež, že vzhľadom na prejednaciu zásadu prihliada súd na absolútnu neplatnosť právneho úkonu len za predpokladu, že skutočnosti, ktoré sú s absolútnou neplatnosťou spojené, vyjdú v konaní najavo. V tejto súvislosti poukazoval na to, že skutková okolnosť - slepota žalobcu bola Okresnému súdu Žilina ako aj Krajskému súdu v Žiline zrejmá už v konaní vedenom pod sp. zn. 9C 381/1996. Žalobca totiž túto skutočnosť tvrdil a boli aj vykonané dôkazy na jej preukázanie. Podľa názoru generálneho prokurátora sa súdy v konaní 9C 381/1996 nesprávne obmedzili len na dôvod relatívnej neplatnosti uvedený žalobcom a v rozpore so skutkovými zisteniami nekvalifikovali aj ako dôvod neplatnosti podľa § 40 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka. Ani v konečnom dôsledku nesprávne rozhodnutie vo veci 9C 381/1996 však nemôžeodôvodniť nové prejednanie totožnej veci. V konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 7C 120/05 bola totiž prejednaná a rozhodnutá vec s rovnakými účastníkmi, týkajúca sa rovnakého predmetu konania (neplatnosť kúpnej zmluvy z 3. marca 1995), pričom nárok vymedzený žalobným petitom vyplýval z rovnakých skutkových tvrdení. Generálny prokurátor napokon namietal i nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti kúpnej zmluvy, a to s poukazom na to, že na základe uvedenej zmluvy došlo k riadnemu prevodu vlastníckeho práva na žalovaných, ako aj k dobrovoľnému prijatiu plnenia za odpredávané nehnuteľnosti.
Žalovaní 1/ a 2/ sa s podaným mimoriadnym dovolaním v plnom rozsahu stotožnili. Žalobca ho vo svojom vyjadrení navrhol zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu žalovaných 1/ a 2/ (§ 243e ods. 1 a 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia treba zrušiť a konanie zastaviť. Tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd totiž konali v danej veci napriek tomu, že im v tom bránila prekážka veci právoplatne rozsúdenej.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané z dôvodu, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na spomenutú zákonnú povinnosť podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vždy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady uvedené v § 237 písm. a/ až c/, e/ až g/ O.s.p. neboli v mimoriadnom dovolaní namietané a v konaní ani nevyšli najavo.
Podľa § 159 ods.3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.
Ustanovenie § 159 ods.3 O.s.p. určuje, že keď už bolo o veci právoplatne rozhodnuté, nemôže byť tá istá vec v rozsahu záväznosti výroku rozsudku prejednávaná znova. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej (res iudicate) teda bráni tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté bola prejednávaná znova.
V zmysle tohto ustanovenia ide o rovnakú vec vtedy, ak v neskoršom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo v inom konaní právoplatne rozhodnuté, a týka sa rovnakého predmetu konania a rovnakých osôb.
Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Podstatu skutku ( skutkového deja) treba vidieť predovšetkým v spôsobe účasti účastníkov ( a to vovšetkých formách jeho prejavu) na určitej udalosti a následku, ktorý bol ňou spôsobený a ktorý následok v podobe vzniku ( zmeny, či zániku ) občianskoprávneho vzťahu umožňuje z prejavov vôle konajúcich osôb vymedziť tie, ktoré tvoria skutok. Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania, posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná i vtedy keď skutok bol súdom posúdený po právnej stránke nesprávne, prípadne neúplne. Čo do totožnosti osôb konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania (či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie) a nie je pritom významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).
Z pohľadu vyššie uvedených kritérii prekážka veci právoplatne rozhodnutej prejednaniu a rozhodnutiu tejto veci skutočne bránila.
Zo skutkového stavu zisteného súdmi nižšieho stupňa, vyplýva, že žalobca už viedol konanie o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 9C/381/1996. Žaloba žalobcu smerovala proti rovnakým žalovaným a domáhal sa ňou určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej 3. marca 1995 medzi ním ako predávajúcim a žalovanými 1/ a 2/ ako kupujúcimi, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. území Štiavnik a to rodinný dom č. XXX., postavený na KN parcele č. XXXX, zastavaná plocha o výmere 552 m2, ďalej záhrada o výmere 217 m2 na parcele KN č. XXXX, ďalej záhrada vo výmere 209 m2 na KN č. XXXX. a záhrada vo výmere 709 m2 na parcele KN č. XXXX. Za rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzoval uplatnený nárok uviedol, že je nevidiaci človek, zmluvu sám nečítal, táto mu bola zbežne prečítaná, ale vzhľadom na jeho vek a nedoslýchavosť na jedno ucho, nevedel čo podpisuje. Tvrdil, že kúpna cena mu nebola vyplatená, pri spisovaní bol uvedený do omylu, z čoho potom vyvodil, že sporná zmluva je neplatná. Rozsudkom Okresného súdu Žilina z 31. októbra 2002, č.k. 9C/381/1996-157 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 30. mája 2003 sp. zn. 8Co/92/2003, bola žaloba žalobcu právoplatne zamietnutá. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd ustálili, že žalobca nepreukázal, že by uzavrel kúpnu zmluvu v kvalifikovanom omyle predpokladaným ustanovením § 49a Občianskeho zákonníka, teda, že by žalobca mal nesprávnu alebo neúplnú predstavu o právnych následkoch právneho úkonu, ktorý robil. Podľa odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nebolo preukázané ani to, že by žalobcom tvrdený omyl žalovaní vyvolali, alebo že by o tomto omyle vedeli, prípadne že by so zreteľom na všetky okolnosti museli vedieť, alebo že by omyl vyvolali žalovaní ľsťou. K záverom súdu prvého stupňa v uvedených smeroch dodal, že za okolností za ktorých došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, nemožno vyvodiť ani to, že by zmluva bola v rozpore s dobrými mravmi a z toho dôvodu bola neplatná. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd ďalej konštatoval, že pokiaľ žalobca tvrdil, že právny úkon je neplatný aj z iných dôvodov (obchádzanie zákona pri uzavretí zmluvy notárom, že právny úkon nebol robený vážne a neobsahoval skutočný prejav vôle účastníkov zmluvy, najmä pokiaľ ide o kúpnu cenu), okresný súd sa s týmto tvrdením nezaoberal a nemohol sa nimi zaoberať ani odvolací súd, pretože žalobca tieto dôvody neplatnosti riadnym návrhom na začatie konanie neuplatnil (strana 10 odôvodnenia rozhodnutia).
V tomto konaní žalobou z 20. mája 2005 doručenou Okresnému súdu Žilina 23. mája 2005 sa žalobca opätovne domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy. V žalobe uviedol, že v konaní prebiehajúcom pod sp. zn. 9C/381/1996 sa súdy zaoberali len relatívnou neplatnosťou právneho úkonu, nezaoberali sa faktom, že táto zmluva je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 37 Občianskeho zákonníka, a to aj napriek tomu, že súd prihliada na absolútnu neplatnosť v konaní aj bez námietky, t.j. z úradnej povinnosti. Poukazoval na to, že v dobe podpisu uvedenej kúpnej zmluvy bol úplne slepý, okrem toho aj nedoslýchavý, pričom na jedno ucho vôbec nepočuje, a že pri podpisovaní zmluvy neboli dodržané ustanovenia § 40 ods.1, 5 Občianskeho zákonníka, § 47 a nasledujúce zákona č. 323/1992 Z.z. o notároch a notárskej činnosti, a tiež na rozpor s § 37, § 39 a § 40 ods.1 Občianskeho zákonníka.
Záväznosť rozhodnutí súdu a s ňou súvisiaca stabilita právnych pomerov vyžaduje, aby o veciach užprávoplatne rozhodnutých, sa nekonalo a nerozhodovalo znovu. Najvyšší súd opakovane vo svojich rozhodnutiach zdôraznil, že nie je možné žalovať znova na základe toho istého skutku z iných právnych dôvodov. Pre posúdenie, či je daná prekážka veci rozsúdenej a týka sa rovnakého predmetu konania, odpoveď treba hľadať v hmotnom práve. Skutok vymedzený v žalobe je totiž popisom hmotnoprávnej reality od ktorej žalobca odvodzuje žalobný petit, a nie prvotne procesným pojmom. Je súčasťou objektívnej reality, preto v žalobe sa vyžaduje, aby skutok bol popísaný ako jednota objektívnych a zároveň právne významných príčin a následkov.
Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť sú v sporovom konaní naplnením prejednacej zásady, podľa ktorej je zásadne vecou účastníkov konania tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Právna kvalifikácia skutkových okolností tvrdených účastníkmi pred súdom je však vždy vecou súdu.
Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí priamo zo zákona ( ex lege) a to od začiatku ( ex tuc), a i bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal. Súd prihliada na absolútnu neplatnosť právneho úkonu i bez návrhu t.j. z úradnej povinnosti a účastník v takomto prípade nemusí tvrdiť a namietať neplatnosť takéhoto úkonu, lebo súd je povinný skúmať všetky dôvody absolútnej neplatnosti. Platí tiež, že vzhľadom na prejednaciu zásadu prihliada súd na absolútnu neplatnosť právneho úkonu len za predpokladu, že sa o dôvode neplatnosti (nedostatok formy, neurčitosť, nespôsobilosť subjektu zmluvu uzavrieť, rozpor so zákonom a pod. ) dozvie procesne korektným spôsobom. Znamená to, že ak konkrétny dôvod absolútnej neplatnosti v konaní nie je tvrdený a ani nijak v konaní nevyjde najavo, nie je dôvod preto, aby súd pre takéto okolnosti z vlastnej iniciatívy pátral a nahradzoval tak v sporovom konaní zákonom predpokladanú aktivitu účastníkov.
Žalobca už v žalobnom návrhu z 22. mája 1996 ( konanie sp. zn.9C/381/1996 ) uviedol : „ Ja som nevidiaci človek, zmluvu som ani nečítal, táto mi bola zbežne prečítaná ale vzhľadom na môj vek, som už nedoslýchavý, na jedno ucho vôbec nepočujem, takže som ani nevedel čo podpisujem.“ V konaní vypočutá svedkyňa MUDr. T., ošetrujúca lekárka žalobcu ( viď zápisnica z pojednávania z 24. februára 1998, č.l. 48 -49 spisu) uviedla, že „ pacient od roku 1990 má zrak vpravo do svetlocitu a pravo pohyb ruky predomnou“,... nie je možné, aby si pacient mohol prečítať listinu, pretože si nevie spočítať prsty na ruke“. Skutočnosť, či žalobca je nevidomý, resp. či má zoslabený zrak a do akej intenzity súd zisťoval. V konaní vyšlo najavo, že žalobca má ťažkú poruchu zraku - úplná slepota oboch očí ( č.l. 102 spisu ) a na základe výzvy súdu podal správu o zdravotnom stave žalobcu i MUDr. O., praktický lekár žalobcu a uviedol, že v dobe rokov 1994. 1995 bolo poškodenie zraku už na úrovni praktickej slepoty so záverom stav trvalý (č.l.112 spisu).
Z vyššie uvedených skutočnosti jednoznačne vyplýva, že skutková okolnosť - slepota žalobcu bola Okresnému súdu v Žiline ako i Krajskému súdu v Žiline známa, okrem toho, že túto okolnosť tvrdil sám žalobca v žalobe, na preukázanie tejto skutočnosti súd vykonával aj dokazovanie. Súdy teda v prv vedenom konaní na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 9C/381/1996 na túto okolnosť neprihliadli, nesprávne posudzovali len dôvod relatívnej neplatnosti výslovne ním uvedený a v rozpore so skutkovými zisteniami ako dôvod neplatnosti nekvalifikovali aj podľa § 40 ods.1, 5 Občianskeho zákonníka, a teda vec po právnej stránke nesprávne posúdili. Nesprávny bol preto názor súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu, že prekážka rozsúdenej veci nie je daná len preto, že v predchádzajúcom konaní žalobca tvrdil neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodov uvedených v ustanovení § 49a Občianskeho zákonníka. Konanie o neplatnosť kúpnej zmluvy na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 7C/120/2005 teda v tejto veci malo rovnakých účastníkov i rovnaký predmet sporu. Predmetom oboch konaní bol rovnaký skutok, a to uzavretie kúpnej zmluvy, ktorá je charakterizovaná rovnakým konaním (uzavretím kúpnej zmluvy ) a následkom ( prevodom vlastníckeho práva). V danom prípade je teda konanie postihnuté prekážkou rozsúdenej veci. Na uvedenom závere nič nemení ani uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2003 sp. zn. 2Cdo/120/03, ktorým bolo rozhodnuté o dovolaní O. proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30.mája 2003 sp. zn. 8 Co 92/93. V tomto rozhodnutí dovolací súd riešil len otázku procesnej prípustnosti dovolania, pretože išlo o potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné ( § 243b ods. 4 v znení do 14.10.2008 v spojení s§ 218 ods. 1 písm.c, O.s.p. ). Dovolanie O. z procesných dôvodov odmietol bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou rozsudku odvolacieho súdu.
V zmysle § 103 O.s.p. súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. platí, že ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Právoplatný rozsudok Okresného súdu Žilina z 31. októbra 2002, č.k. 9C/381/1996-157 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 30. mája 2003 sp. zn. 8Co/92/2003 vydaný v konaní o neplatnosť právneho úkonu vytvoril prekážku veci právoplatne rozhodnutej v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu v tomto konaní (teda konanie vedené na Okresom súde Žilina pod sp. zn. 7C/120/2005).
Súdy oboch nižších stupňov konanie zaťažili procesnou vadou v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
Výskyt niektorej z vád uvedených v § 237 O.s.p. je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť (§ 243b ods. 1 O.s.p.); zistenie, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p., je okrem toho dôvodom pre zastavenie konania (§ 243b ods. 3 O.s.p.).
So zreteľom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudky súdov oboch nižších stupňov a konanie zastavil.
Dovolací súd, vychádzajúc z obsahu spisu pre nedostatok skutkových podkladov nemohol rozhodnúť o trovách celého konania vrátane dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). V danom prípade žalobca z procesného hľadiska zavinil, že sa konanie muselo zastaviť a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy tohto konania žalovaným, ktorí si v základnom konaní náhradu trov konania uplatnili (č.l.72, č.l.88, č.l. 177 spisu), ich výšku však vzhľadom na výsledok rozhodnutia oboch súdov nižších stupňov nevyčíslili a ani neboli na to súdom vyzvaní. Povinnosťou súdu prvého stupňa preto bude v ďalšom konaní vyzvať žalovaných na vyčíslenie náhrady trov konania a súčasne zvážiť rozhodnutie o nich podľa § 146 O.s.p., resp. § 150 O.s.p.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.