UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného Q., bývajúceho v L. proti povinnej J., bývajúcej v G., zastúpenej JUDr. Annou Čukanovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, ul. Hany Meličkovej 26, o vymoženie 232.357,43 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 11 Er 63/2001, o dovolaní povinnej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 11. októbra 2016 sp. zn. 10 CoE 309/2016, takto
rozhodol:
I. Dovolanie o d m i e t a.
II. Oprávnený má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd v Galante (ďalej aj „súd prvej inštancie“) uznesením z 29. januára 2016 č. k. 11 Er 63/2001-465 odmietol návrh povinnej na vydanie doplňujúceho uznesenia.
2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie povinnej, uznesením z 11. októbra 2016 sp. zn. 10 CoE 309/2016, zrušil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie. Súdu prvej inštancie uložil, aby rozhodol o trovách exekúcie účastníkov.
3. Proti uvedenému uzneseniu podala povinná dovolanie. Ako dovolacie dôvody uviedla ustanovenie § 420 písm. a/, b/, c/ a f/ CSP.
4. Oprávnený vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že nesúhlasí s dovolaním povinnej a žiadal toto zamietnuť v celom rozsahu.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:
6. Najvyšší súd v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 viackrát (viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014) uviedol, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je (nesmie byť vnímaný ako) tretia inštancia, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Tejto mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
7. Podľa § 424 CSP dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
8. Už za predchádzajúcej právnej úpravy najvyšší súd vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 231/2014, 2 Cdo 107/2013, 3 Cdo 139/2015, 4 Cdo 190/2013, 5 Cdo 441/2014, 6 Cdo 250/2011). Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné. Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaže na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie. Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania treba vziať na zreteľ, či dovolateľ bol negatívne dotknutý napadnutým rozhodnutím (viď tiež R 50/1999). Posúdenie subjektívnej prípustnosti dovolania pritom predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti dovolania; pokiaľ dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie podáva ten, kto naň nie je oprávnený, neskúma už, či je dovolanie prípustné po objektívnej stránke. Subjektívny aspekt prípustnosti dovolania reflektuje stav procesnej ujmy dovolateľa, ktorý sa prejavuje v porovnaní (1) pre neho najpriaznivejšieho výsledku, ktorý mohol byť nastolený rozhodnutím odvolacieho súdu, a (2) reálneho výsledku daného rozhodnutím odvolacieho súdu. Oprávnenie podať dovolanie má len strana (účastník konania), v neprospech ktorej bolo rozhodnuté.
9. V danom prípade súd prvej inštancie svojím uznesením odmietol návrh povinnej na vydanie dopĺňajúceho uznesenia. Odvolací súd však toto napadnuté uznesenie zrušil a uložil súdu prvej inštancie, aby rozhodol o trovách exekúcie účastníkov. Dovolaním napadnuté rozhodnutie zrušujúce uznesenie súdu prvej inštancie je teda z procesného hľadiska procesným úspechom povinnej - nezasiahlo negatívne do jej právneho postavenia. To znamená, že v danom prípade je dovolanie podané tým, kto nebol subjektívne oprávnený podať dovolanie.
10. Dovolací súd preto po prijatí záveru, že povinnou (neoprávneným subjektom) podané dovolanie nevyvolalo účinok, ktorý by umožnil uskutočniť meritórny prieskum napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, odmietol jej dovolanie podľa § 447 písm. b/ CSP bez toho, aby sa zaoberal otázkami súvisiacimi s objektívnou prípustnosťou ňou podaného dovolania.
11. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
12. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.