Najvyšší súd  

1 ECdo 104/2013

 

Slovenskej republiky   1 CoE 65/2014

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,  

IČO: X., proti povinnej H. P., bývajúcej v P., o vymoženie 522,14 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 2 Er 73/2003, o odvolaní a dovolaní

oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 17. októbra 2012 sp. zn. 22 CoE 12/2012, takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 17. októbra 2012  

sp. zn. 22 CoE 12/2012 z a s t a v u j e .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 17. októbra 2012 sp. zn.  

22 CoE 12/2012 o d m i e t a.

  Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Stará Ľubovňa (súd prvého stupňa) 12. mája 2003 poveril súdneho

exekútora, aby vykonal exekúciu na základe notárskej zápisnice spísanej 6. marca 2003

notárom JUDr. Ľ. V. pod sp. zn. N 708/2003, Nz 16610/2003.

Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením z 28. mája 2012 č.k. 2 Er 73/2003-29 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil [§ 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov   1 CoE 65/2014

– ďalej len „Exekučný poriadok“]. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo  

na náhradu trov konania a trovy exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

Krajský súd v Prešove (odvolací súd) na odvolanie oprávnenej uznesením  

zo 17. októbra 2012 sp. zn. 22 CoE 12/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil

a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Návrh oprávnenej na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol.

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred

súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/

O.s.p.), spočívalo na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a bolo nepreskúmateľné.

Žiadala preto rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť  

na ďalšie konanie.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podala oprávnená

dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237

písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1

a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“),

bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci

neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.),

lebo formálna a materiálna vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný

súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. oprávnenej odňali možnosť konať  

pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že a/ s ňou „nekomunikovali o jej právnych

a skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia pojednávania  

a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom

rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého  

je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (IV. ÚS 206/08)“, b/ nevytýčili

pojednávanie aj keď podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku boli na to povinné,  

c/ nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia, 4. sa v konaní dopustili inej vady konania

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nesprávne   1 CoE 65/2014

zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie, 5. napadnuté rozhodnutie založili  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2   písm. c/ O.s.p.) spočívajúcom  

na nesprávnej aplikácii a interpretácii § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53

ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa

a tiež Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách. Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadala, aby dovolací súd konanie prerušil

podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie bližšie špecifikovala v dovolaní.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal, čí sú splnené procesné predpoklady,   za splnenia ktorých môže o konať o odvolaní oprávnenej.

Podľa § 201 (prvá veta) O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého

stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 9 ods. 1 O.s.p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom  

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

  1 CoE 65/2014

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky je upravená tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach len

vtedy, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa,

pričom tieto prípady sú zákonom taxatívne vymedzené (citovaný § 9 ods. 2 O.s.p.).

Rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhov oprávnenej na prerušenie konania

vydané po začatí odvolacieho konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto

nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V uvedenom prístupe je rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

jednoznačná; rešpektujúc záujem (hľadisko) stručnosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 157 ods. 2

v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.), javí sa byť postačujúcim upozorniť napr. na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2013 sp. zn. 1 Co 6/2012, v ktorom  

je aj rozsiahlejší odkaz na judikatúru k problematike funkčnej príslušnosti (porovnaj tiež

uznesenie z 30. apríla 2013 sp. zn. 1 Co 6/2013). Napadnuté uznesenie krajského súdu ako

odvolacieho súdu teda neobsahuje chybné poučenie o neprípustnosti odvolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 17. októbra 2012 sp. zn. 22 CoE 12/2012, ktoré trpí

takouto vadou (nedostatkom podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť), zastavil (§ 104

ods. 1 prvá veta O.s.p.).

  O náhrade trov tohto konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 146

ods. 1 písm. c/ v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam).

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)  

po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 druhá veta O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

  1 CoE 65/2014

K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už Najvyšší

súd Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych

veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky.

Dovolací súd ako príklad uvádza rozhodnutia z 12. decembra 2013 sp. zn. 1 ECdo 290/2013,  

1 CoE 106/2013, z 12. decembra 2013 sp. zn. 1 ECdo 175/2013, 1 CoE 36/2013, z 9. januára

2014 sp. zn. 7 ECdo 303/2013, 7 CoE 109/2013, z 9. januára 2014 sp. zn. 7 ECdo 163/2013,

7 CoE 34/2013, zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013 a z 3. júla 2013  

sp. zn. 3 ECdo 76/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi

v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny

dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu

zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej

únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod

pre prerušenie konania.

V danom prípade išlo zo strany súdov nižších stupňov výlučne len o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného

poriadku). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.  

III. V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila   1 CoE 65/2014

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už Najvyšší súd

Slovenskej republiky vyjadril   vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych

veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako

príklad uvádza dovolací súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,  

3 Co 44/2013, z 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, z 9. januára 2014 sp. zn.  

7 ECdo 303/2013, 7 CoE 109/2013, z 9. januára 2014 sp. zn. 7ECdo 163/2013,  

7 CoE 34/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach,  

sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku dovolací súd konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (porovnaj napríklad § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.

(porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012

sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012

sp. zn. III. ÚS 254/2012),

3. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,  

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu  

a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú

v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

4. exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti

uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde

o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica,   je exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu   1 CoE 65/2014

(porovnaj obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný

exekučný titul, je exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného

konania (I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej

zápisnice ako exekučného titulu je súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví za povinnú osobu takýto súhlas

napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas povinnej osoby.

Zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného

(§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) – o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý

nebankový subjekt má vopred stanoveného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany,

následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale

záujmy nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39

Občianskeho zákonníka), preto je absolútne neplatný aj týmto zástupcom, resp. jeho

substitútom udelený „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, v dôsledku čoho

chýba podstatná náležitosť jej materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku),

5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní  

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže

exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti

exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,

6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti

vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide

o dôvod, so zreteľom na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo  

až po poverení súdneho exekútora, exekučné konanie zastaviť).  

Tieto právne závery zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej veci. Stotožňuje  

sa s názorom, že predmetná notárska zápisnica – z dôvodov vysvetlených už nižšími súdmi –

nie je vykonateľný exekučný titul.  

  1 CoE 65/2014

Námietku dovolateľky, že súdy oboch stupňov jej odňali možnosť konať pred súdom

(§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa § 57 ods. 5

Exekučného poriadku tak boli povinné urobiť, považoval dovolací súd za neprípadnú.

Spomínané ustanovenie Exekučného poriadku – odsek 5 § 57 (zavedené /doplnené/ zákonom

č. 230/2012 Z.z.) predsa (ako aj celý spomenutý zákon) nadobudlo účinnosť až 9. augusta

2012 (čo napokon uvádza aj sama dovolateľka); súd prvého stupňa však o zastavení exekúcie

rozhodol 28. mája 2012. Postup odvolacieho súdu, ktorý rozhodol o odvolaní oprávnenej bez

nariadenia pojednávania, bol v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p.

Neopodstatnené je aj tvrdenie dovolateľky, že nižšie súdy svoje rozhodnutia

dostatočne neodôvodnili. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí

medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa však nevyžaduje, aby na každý

argument strany, a to taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď  

v odôvodnení rozhodnutia. Iba ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija v. Španielsko  

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani v. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997; Higgins v. Francúzsko  

z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na zhodnú judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky (napr. nález zo 16. septembra 2003 sp. zn. III. ÚS 119/03, uznesenie  

z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03).

  Po preskúmaní veci Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové  

a právne závery nižších súdov nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné

s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa

parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutia (§ 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 a § 211

ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je treba uviesť, že táto vada je relevantným   1 CoE 65/2014

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). I keby teda tvrdenia dovolateľky

o dovolacích dôvodoch podľa § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu však neposudzoval), dovolateľkou vytýkané skutočnosti by mali  

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších stupňov bolo

postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal

sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a §

142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho konania, lebo

nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).

  Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. októbra 2014

  JUDr. Milan D e á k, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková