1Co/44/2013

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne 1/ C.j, bývajúcej v J. 2/ J., bytom tamtiež a 3/ S., bytom tamtiež, všetci zastúpení JUDr. Petrom Arendackým, advokátom v Bratislave, Čapkova 2, proti žalovanému Y., štátnemu občanovi D. naposledy bytom T., o zaplatenie 4.258,06 Eur s prísl., vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2 C 2/2012, na odvolanie žalobcov proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 13. februára 2013, č. k. 2 C 2/2012-31, takto

rozhodol:

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 13. februára 2013 č. k. 2 C 2/2012-31 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava III z 30. decembra 2011, č. k. 39 Ro 1018/2011-13, konanie zastavil a žalobcom 1/ - 3/ vrátil súdny poplatok za návrh na začatie konania vo výške 255,- € zaplatený v kolkových známkach, prostredníctvom Daňového úradu Bratislava po právoplatnosti tohto uznesenia. Žalovanému náhradu trov konania nepriznalDospel k záveru, že v danom prípade je predmetom sporu platenie nájomného, t. j. ide o štandardný občiansko-právny vzťah, jeho povaha však nespadá do žiadneho z prípadov uvedených v čl. 31 bod 1 písm. a/, b/, c/ Viedenského dohovoru OSN z roku 1963, ktoré predpokladajú možnosť prejednania civilnej veci, ktorej účastníkom konania by mal byť diplomatický zástupca na súdoch v Slovenskej republike, nakoľko aj ustanovenie článku 31 bod 1 písm. a/ Viedenského dohovoru stanovuje vecnú povahu žaloby týkajúcej sa súkromnej nehnuteľnosti na území prijímajúceho štátu. V nadväznosti na uvedené preto dospel k záveru, že žalovaný ako osoba diplomatického zástupcu v zmysle Viedenského dohovoru v takomto spore nie je žalovateľná na súdoch Slovenskej republiky, nakoľko vyňatie takejto osoby z jurisdikcie prijímajúceho štátu upravuje priamo ustanovenie článku 31 ods. 1 Viedenského dohovoru. Podľa čl. 1 písm. e/ Viedenského dohovoru "diplomatický zástupca" je šéf misie alebo člen diplomatického personálu misie. V danej veci je teda nesporné, že v čase doručenia návrhu na začatie konania okresnému súdu dňa 30.12.2011 žalovaný preukázateľne požíval diplomatické výsady a imunity, pričom uvedenej skutočnosti si boli vedomí i žalobcovia. Nakoľko v predmetnej veci ide o spor týkajúci sa zaplatenia nájomného, ide o vec vylúčenú z právomoci slovenských súdov podľa § 47 ods. 3 písm. a/ ZMPSP a contrario. Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienkykonania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa dospel k záveru, že súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc vo veci konať. V zmysle výrokovej časti tohto uznesenia ešte predtým rozhodol o zrušení platobného rozkazu Okresného súdu Bratislava III, č. k. 39 Ro 1018/2011-13 zo dňa 30. decembra 2011, nakoľko tento bol vydaný v rozpore s čl. 31 bod 1 Viedenského dohovoru voči osobe, ktorá bola v čase jeho vydania diplomatickým zástupcom vyňatým z jurisdikcie prijímajúceho štátu a nepodliehajúcim ani exekučným opatreniam v zmysle bodu 3 tohto článku. O vrátení súdneho poplatku za návrh na začatie konania žalobcom vo výške 255,- € rozhodol v súlade s § 11 ods. 1, 4, 6 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p., nakoľko zastavenie konania procesne zavinili žalobcovia tým, že podali návrh na začatie konania proti osobe nespadajúcej pod jurisdikciu slovenského súdu a žalovanému v tomto konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, nebol tak dôvod pre použitie ustanovenia § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p. Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie žalobcovia. Navrhli ho ako vecne nesprávne zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodili, že z vyjadrenia Ministerstva zahraničných vecí SR vyplýva, že žalovaný bol registrovaný v databáze diplomatických zástupcov ako 3. tajomník veľvyslanectva Spolkovej republiky Nemecko v období od 29.7.2010 do 20.8.2012, kedy veľvyslanectvo oficiálne oznámilo ukončenie jeho misie a opustenie územia Slovenskej republiky. Mimo uvedeného obdobia, aj keď sa žalovaný preukazoval diplomatickým pasom, výsady a imunity menovanému na území Slovenskej republiky neprislúchali. Nájomná zmluva, z ktorej nároky si žalobcovia uplatnili bola uzavretá dňa 29.6.2010, teda v čase, keď žalovaný nepožíval žiadne diplomatické výsady a imunity. Poukázali na relevantné ustanovenia zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ZMPSaP), najmä ustanovenie §§ 9, 11 a 37e, keď si účastníci zmluvného vzťahu písomnou formou dohodli pre prípad sporu právomoc slovenského súdu, pričom konkrétne v článku IX bod 1 a 5 nájomnej zmluvy sa dohodli, že právne vzťahy vyplývajúce z danej zmluvy sa riadia právnym poriadkom Slovenskej republiky a v prípade súdneho sporu je príslušným súdom súd v mieste predmetu nájmu. Možnosť dobrovoľne sa podrobiť právomoci štátu výkonu diplomatickej funkcie pripúšťa aj ustanovenie § 47 ods. 3 písm. d/ ZMPSaP. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že nájomná zmluva bola uzavretá v čase, keď žalovaný nepožíval diplomatické výsady a imunity a išlo o vzťah medzi našimi občanmi a občanom cudzieho štátu, účastníci nájomnej zmluvy si v súlade so zákonom č. 97/1963 Zb. zvolili právny poriadok Slovenskej republiky na riešenie sporov vzniknutých z tohto nájomného vzťahu a rovnako v súlade s týmto predpisom si zvolili za príslušný súd rozhodovať súdne spory, t. j. súd v mieste predmetu nájmu. Predmet nájmu sa nachádza v obvode Okresného súdu Bratislava IV a v obvode Krajského súdu Bratislava. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd"), pretože krajský súd rozhodoval vo veci ako súd prvého stupňa (§ 10 ods. 2 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkmi konania v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie je opodstatnené. Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že na základe ustanovenia § 47 ods. 3 písm. a/ ZMPSaP ide o vec vylúčenú z právomoci slovenských súdov a preto konanie podľa ustanovenia § 104 ods. 1 O.s.p. zastavil, tento záver je nesprávny. Zo žaloby a z pripojených listín je zrejmé, že predmetom konania je nárok žalobcov voči žalovanému na zaplatenie dlžného nájomného za nájom rodinného domu súp. č. 1557, nachádzajúceho sa v Bratislave IV, zapísaný v katastri nehnuteľností na LV č. 788, založený nájomnou zmluvou zo dňa 29.6.2010. Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo svojom inom zrušujúcom uznesení sp. zn. 6 Co 51/2013 z 26. februára 2015, kde bolo konanie o zaplatenie nájomného vedené proti cudziemu štátu (Slovinskej republike), sa zaoberal tzv. jurisdikčnou imunitou. Ustanovenie § 47 ods. 1 ZMPSP upravuje tzv. jurisdikčnú imunitu subjektov v ňom uvedených, t. j. ich vyňatie z právomoci slovenských súdov v konaniach, v ktorých inak je daná všeobecná právomoc slovenského súdu v zmysle § 7 O.s.p. Medzi tieto subjekty patria aj cudzie štáty. Jurisdikčná imunita štátov je inštitútom medzinárodného práva. Jejzákladným účelom je chrániť štáty pred nenáležitým uplatnením súdnej právomoci iných štátov. V uvedenom uznesení najvyšší súd dospel k názoru, že aj keď nemožno mať pochybnosti, že štát požíva pre seba a svoj majetok jurisdikčnú imunitu pred súdmi iného štátu (par in parem non habet jurisdictionem), správna interpretácia ustanovenia § 47 ods. 1 ZMPSP vyžaduje rešpektovať základné metodologické východiská výkladu práva, a to že právnou normou nie je len samotný text právneho predpisu, ale význam tohto textu meniaci sa v priestore a čase, a že hoci pri výklade a aplikácii právnych predpisov je potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia, súd nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne, ale môže, ba dokonca sa musí od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (por. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1.7.2008 sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1.7. 2008). Rešpektovanie vyššie uvedených východísk v súvislosti s interpretáciou § 47 ods. 1 ZMPSP vyžaduje vziať do úvahy, že právna úprava jurisdikčnej imunity štátov platná v Slovenskej republike vychádzala z absolútneho chápania tejto imunity, ktoré v čase jej prijatia presadzovala bývala ČSSR, a že od prijatia tejto právnej úpravy dynamickým rozvojom medzinárodných vzťahov došlo na medzinárodnej úrovni k zmene od absolútneho chápania jurisdikčnej imunity štátov k jej reštriktívnemu chápaniu, a to k jej chápaniu ako imunity funkčnej (por. Pavel Caban, Jurisdikční imunity státú, Univerzita Karlova v Prahe, právnická fakulta, 2007). Funkčná imunita znamená, že štát sa nemôže dovolávať svojej jurisdikčnej imunity - okrem prípadov, kedy sa jej výslovne zriekol - ani vtedy, keď ide o konanie týkajúce sa jeho obchodných transakcií, pracovných zmlúv, vlastníctva, držby, alebo užívania majetku, v prípade náhrady škody spôsobenej na majetku či osobám, vo veciach priemyslového či duševného vlastníctva, ohľadne účasti v obchodných spoločnostiach, teda v podstate v prípadoch, kedy nejedná ako vykonávateľ verejnej moci (acta iure imperii). Pokiaľ teda pôsobí štát ako bežný subjekt občianskoprávnych pomerov upravených pravidlami medzinárodného práva súkromného (acta iure gestionis), jurisdikčnú imunitu nepožíva (por. uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 25. júna 2008 sp. zn. 21 Cdo 2215/2007 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. marca 2011 sp. zn. 30 Cdo 2594/2009). Z reštriktívneho chápania jurisdikčnej imunity štátov vychádza aj Dohovor Organizácie spojených národov o jurisdikčných imunitách štátov a ich majetku (ďalej len „dohovor“), ktorého návrh prijalo Valné zhromaždenie OSN v decembri 2004. V zmysle článku 13 tohto dokumentu, štát sa nemôže dovolávať imunity voči právomoci pred súdom iného štátu, ktorý je inak oprávnený v konaní týkajúcom sa určenia akéhokoľvek práva alebo záujmu štátu k nehnuteľnému majetku, ktorý sa nachádza na území štátu, držby nehnuteľného majetku štátom, alebo jeho užívania, alebo akéhokoľvek záväzku štátu vyplývajúceho z jeho právneho nároku k takémuto nehnuteľnému majetku, jeho držby, alebo užívania. Vláda Slovenskej republiky uznesením č. 629 z 24. augusta 2005 vyslovila súhlas s podpisom dohovoru a odporučila prezidentovi Slovenskej republiky podpísať dohovor s výhradou ratifikácie. I keď ratifikácia dohovoru nebola doteraz zavŕšená, pravidlá v ňom obsiahnuté a akceptované v medzinárodných vzťahoch treba považovať za súčasť medzinárodných zásad, resp. medzinárodných zvyklostí. V Českej republike sa reštriktívne chápanie imunity štátov premietlo do novej zákonnej úpravy vykonanej zákonom č. 91/2012 Sb. o mezinárodním právu sokroumém (§ 7), účinným od 1.1.2014. Posun v chápaní jurisdikčnej imunity štátov na medzinárodnej úrovni má podľa názoru odvolacieho súdu vo vnútroštátnej právnej úprave za následok zmenu významu právneho textu obsiahnutého v § 47 ods. 1 ZMPSP, účelu ktorého zodpovedá funkčné chápanie imunity cudzieho štátu. Takáto interpretácia je zároveň súladná s požiadavkou na ochranu základného práva na spravodlivé súdne konanie u súkromných osôb, s ktorými cudzí štát vstupuje do súkromnoprávnych vzťahov. V predmetnom danom prípade však návrh na začatie konania o zaplatenie dlžného nájomného nesmeruje proti cudziemu štátu, ale proti fyzickej osobe, občanovi Spolkovej republiky Nemecko, ktorý v čase od 29.7.2010 do 20.8.2012 bol členom diplomatického zboru v Slovenskej republike, pracoval a vykonával misiu diplomata vo funkcii 3. tajomníka veľvyslanectva Spolkovej republiky Nemecko. Bolo potrebné skúmať, či žalovaný ako diplomat v danom období je chránený imunitami a výsadami v zmysle ustanovení Viedenského dohovoru z roku 1963, ako aj zákonom č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Súd prvého stupňa správne zistil, že v článku 31 bod 1 Viedenského dohovoru je výslovne stanovené, že diplomatický zástupca je vyňatý z trestnej jurisdikcie prijímajúceho štátu a je taktiež vyňatý z civilnej asprávnej jurisdikcie, a to s výnimkou prípadov predpokladaných písmenami a/, b/, c/ spomenutého ustanovenia. Nesprávne však aplikoval článok 39 bod 2 Viedenského dohovoru, podľa ktorého keď sa skončí funkcia osoby požívajúcej výsady a imunity, skončia sa tieto výsady a imunity obvykle v okamihu, keď táto osoba opustí krajinu alebo po uplynutí primeraného času, v ktorom tak má urobiť, avšak potrvajú až do toho času aj v prípade ozbrojeného konfliktu. Imunita však trvá, pokiaľ ide o činy, ktoré táto osoba urobila pri výkone svojich funkcií ako člen misie. Z obsahu spisu je nesporné, že v čase rozhodovania prvostupňového súdu dňa 13. februára 2013 žalovaný nepožíval v Slovenskej republike diplomatickú imunitu, ktorá sa naň vzťahovala len v období výkonu misie (od 29.7.2010 do 20.8.2012), a teda neexistovala prekážka podľa ustanovenia § 104 ods. 1 O.s.p., pre ktorú súd musel konanie zastaviť. Koncept diplomatickej imunity fyzickej osoby nie je absolútny. Je potrebné vychádzať z jeho účelu, ktorým je nepochybne odstránenie rôznych možných administratívnych, organizačných a právnych prekážok vykonávania diplomatickej misie žalovaného pri výkone svojich pracovných a štátnických funkcií, ktorými bol poverený svojou vysielajúcou vládou v príčinnej súvislosti so zastupovaním jej záujmov v krajine vyslania. Pôjde najmä o jednania, výroky, úkony, prednesy a iné správanie sa, či konanie diplomata, ktorým priamo prezentuje a zastupuje, vyjadruje záujmy vysielajúceho štátu. Súkromno-právne a občiansko-právne vzťahy, ktoré súvisia s prenájmom nehnuteľností a platenia nájomného zaň nepochybne nepatria medzi činnosti, ktoré priamo súvisia so zastupovaním záujmov krajiny vyslania žalovaného, teda činnosti, ktoré požívajú ochranu medzinárodným právom súvisiace s diplomatickou imunitou žalovaného. Preto podľa názoru odvolacieho súdu na žalovaného nemožno aplikovať poslednú vetu článku 39 bod 2 Viedenského dohovoru, podľa ktorej diplomatická imunita trvá aj po skončení funkcie, pokiaľ ide o činy, ktoré táto osoba urobila pri výkone svojich funkcií ako člen misie. Ako bolo vyššie uvedené v súvislosti s jurisdikčnou a funkčnou imunitou štátu, súkromno-právne, či občiansko-právne vzťahy k nehnuteľnému majetku, k jeho užívaniu, držbe, v danom prípade platenie nájmu za užívanie nehnuteľnosti nie je možné považovať „za čin, ktorý urobila osoba pri výkone svojej funkcie ako člen misie“. Záver súdu prvého stupňa o vylúčení tejto veci z konania pred slovenskými súdmi nie je správny aj z ďalšieho dôvodu. Podľa ustanovenia § 47 ods. 3 ZMPSP právomoc slovenských súdov je však daná, ak: predmetom konania je nehnuteľný majetok štátov a osôb uvedených v odseku 1, nachádzajúci sa v Slovenskej republike, alebo ich práva na takýchto nehnuteľných veciach patriacich iným osobám, ako aj práva z nájomného pomeru k takýmto nehnuteľným veciam, pokiaľ nie je predmetom konania platenie nájomného, predmetom konania je dedičstvo, v ktorom osoby uvedené v odseku 1 vystupujú mimo rámca svojich úradných funkcií, predmet konania sa týka výkonu povolania alebo obchodnej činnosti, ktoré osoby uvedené v odseku 1 vykonávajú mimo rámca svojich úradných funkcií, cudzí štát alebo osoby uvedené v odseku 1 sa dobrovoľne podrobia ich právomoci. Z obsahu spisu je zrejmé, že došlo aj k naplneniu podmienky podľa ustanovenia § 47 ods. 3 písm. d/ ZMPSaP, kedy právomoc slovenských súdov je daná aj vtedy, ak sa osoby požívajúce imunity a výsady dobrovoľne podrobia ich právomoci. Podľa § 37e ods. 1 ZMPSaP, účastníci si môžu na riešenie sporov zo svojho zmluvného vzťahu alebo z nároku na náhradu škody založiť právomoc súdu dohodou. Ak sa účastníci nedohodli inak, je táto právomoc výlučná. Dohoda o právomoci je vylúčená v prípadoch uvedených v § 37d. Podľa § 37e ods. 2 ZMPSaP, ak si účastníci dohodli právomoc slovenského súdu, nemôžu svojou dohodou zmeniť jeho vecnú príslušnosť. Podľa § 37e ods. 3 ZMPSaP, dohoda o právomoci musí mať písomnú formu alebo musí byť písomne potvrdená. Ak sa dohoda o právomoci týka zmluvného vzťahu v medzinárodnom obchode, stačí, ak má formu, ktorá sa v súlade s obchodnými zvyklosťami v medzinárodnom obchode všeobecne zachováva a účastníci zmluvného vzťahu ju pre daný zmluvný typ i pravidelne dodržiavajú. Ako vyplýva z čl. IX bod 1 a 5 nájomnej zmluvy účastníci zmluvy si dohodli, že právne vzťahy vyplývajúce z tejto zmluvy sa riadia právnym poriadkom Slovenskej republiky a v prípade súdneho sporu je príslušný súd v mieste predmetu nájmu.

Teda z vyššie uvedených skutočností je možné vyvodiť, že nájomná zmluva bola uzavretá v čase, keď žalovaný nepožíval diplomatické výsady a imunity a išlo o vzťah medzi občanmi Slovenskej republiky a občanom cudzieho štátu, účastníci nájomnej zmluvy si v súlade so zákonom č. 97/1963 Zb. zvolili právny poriadok Slovenskej republiky na riešenie sporov vzniknutých z tohto nájomného vzťahu. Rovnako v súlade so zákonom si zvolili za príslušný súd rozhodovať súdne spory, a to súd v mieste predmetu nájmu, v obvode Okresného súdu Bratislava IV a v obvode Krajského súdu Bratislava. So zreteľom na uvedené odvolací súd uznesenie krajského súdu pre nesprávne právne posúdenie veci v otázke právomoci zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1, písm. h/ O.s.p.). V zmysle ustanovenia § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.